Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/220/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej v právnej veci žalobkyne J., bytom K., zastúpenej súdom ustanoveným zástupcom

JUDr. L. B., advokátom so sídlom S., proti žalovanému Ministerstvu dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody č. 6, P. O. BOX

100, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bývalého Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 26. februára 2008, č. 9799/7246-2/530/Pa

na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súde v Bratislave zo 16. júna 2010,

č. k. -119, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súde v Bratislave

zo 16. júna 2010, č. k. -119 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej aj „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne

proti rozhodnutiu žalovaného bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky č. 9799/7246-2/530/Pa z 26. februára 2008, ktorým žalovaný potvrdil

2

rozhodnutie Krajského stavebného úradu v P. zo dňa 14. decembra 2007 č. 2007-

674/4219/16/SP-VB o zamietnutí návrhu žalobkyne na obnovu stavebného konania.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 67c ods. 5 zákona

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny

zákon“) a a o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), vychádzajúc zo zákonných

predpokladov pre obnovenie právoplatne skončeného stavebného konania, ktorým v zmysle

uvedených procesných ustanovení stavebné konanie podlieha, a ktorými je zistenie nových

skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo, zistenie nových skutočností alebo dôkazov,

ktoré vyšli najavo dodatočne, po právoplatnom skončení pôvodného konania, pričom musí ísť

o také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Zákon teda

vyžaduje, aby išlo o nové skutočnosti alebo dôkazy takej kvality, ktoré keby sa uplatnili

v pôvodnom konaní, mohli by zmeniť názor správneho orgánu na rozhodnutie vo veci.

Navyše je potrebná existencia objektívneho dôvodu, ktorý znemožnil účastníkovi konania

uplatniť konkrétnu skutočnosť alebo dôkaz v pôvodnom správnom konaní,

či už v prvostupňovom, alebo opravnom. Obnova konania je mimoriadny spôsob preskúmania

právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktorý sa uplatní vtedy, ak v ukončenom

správnom konaní nebol náležitým spôsobom zistený skutočný stav veci, alebo

ak nerešpektovanie procesných podmienok stanovených zákonom vzbudzuje pochybnosti

o objektivite konania. Prostredníctvom obnovy konania teda možno riešiť predovšetkým

skutkové nedostatky správneho rozhodnutia vyhodnotením nových skutočností alebo

vykonaním dôkazov, ktoré neboli známe a uplatniteľné v pôvodnom konaní.

Krajský súd sa po preskúmaní veci stotožnil s názorom žalovaného,

že v prejednávanom prípade uvedené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania

o dodatočnom povolení stavby splnené neboli, pretože doklady predložené žalobkyňou spolu

s návrhom na obnovu konania nemožno považovať za také nové skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré by mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby.

Niet ani dôvodu, pre ktorý by tieto skutočnosti a dôkazy žalobkyňa nemohla uplatniť

bez svojho zavinenia v pôvodnom konaní. Podstata tvrdení žalobkyne spočíva vtom,

že oporný múr povolený dodatočným stavebným povolením stojí z väčšej časti na pozemku

vo vlastníctve žalobkyne, a tým neoprávnene zasahuje do jej vlastníckeho práva. Svoje

tvrdenia žalobkyňa dokladá predovšetkým po realizačným zameraním oporného múru,

ktoré spochybňuje umiestnenie tejto stavby výlučne na pozemku stavebníkov. Tento doklad

je však v rozpore so staršími údajmi v katastrálnom operáte, predovšetkým s geometrickým

3

plánom č. 00222585-232/96 zo dňa 30. mája 1996. Tieto údaje spolu s vyššie opísanými

geodetickými podkladmi týkajúcimi sa vytýčenia hranice medzi spornými pozemkami,

ktoré Krajský stavebný úrad v P. obstaral v konaní o dodatočnom povolení predmetnej stavby

preukazujú, že oporný múr stavebníkov nezasahuje do susedného pozemku vo vlastníctve

žalobkyne. Tu treba dať za pravdu žalovanému, že orgány štátnej stavebnej správy nie sú

oprávnené rozhodovať o priebehu hraníc pozemkov a v zmysle § 67c ods. 5 katastrálneho

zákona môžu vychádzať iba z platného katastrálneho operátu, ktorého údaje sú v danom

prípade v rozpore s tvrdeniami žalobkyne a ňou predloženými dokladmi. Preto, ak žalobkyňa

naďalej tvrdí, že dodatočne povolená stavba sa nachádza neoprávnene na jej pozemku, môže

sa domôcť ochrany iba vlastníckou žalobou na miestne príslušnom civilnom súde, ktorý je za

danej situácie ako jediný oprávnený posúdiť, kadiaľ presne vedie hranica medzi spornými

pozemkami, teda pozemkom vo vlastníctve žalobkyne a pozemkom patriacim stavebníkom.

Preto žalovaný správne konštatoval, že až na podklade právoplatného rozhodnutia súdu by

mohli orgány správy katastra zmeniť priebeh hranice vyznačenej v katastrálnom operáte

a túto skutočnosť by mohli následne vyhodnocovať orgány štátnej stavebnej správy. Na

uplatnenie svojho nároku na súde bola napokon žalobkyňa aj odkázaná v odvolacom konaní,

týkajúcom sa dodatočného povolenia stavby oporného múru, ktoré bolo z tohto dôvodu

prerušené, pričom žalobkyňa si toto právo na súde neuplatnila. Možno teda konštatovať, že

vychádzajúc z platných údajov v katastrálnom operáte nemohli žalobkyňou predložené

doklady pripojené k návrhu na obnovu konania privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie

rozhodnutie v konaní o dodatočnom povolení predmetnej stavby, nakoľko orgány štátnej

stavebnej správy sú aktuálnymi údajmi katastrálneho operátu viazané. Krajský súd

v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že zákonné podmienky pre povolenie

obnovy konania neboli splnené ani z pohľadu namietaných nedostatkov v skutkových

zisteniach tvoriacich podklad pre rozhodnutie o dodatočnom povolení predmetnej stavby,

ani z pohľadu tvrdených porušení procesných práv žalobkyne. Nakoľko bolo napadnuté

rozhodnutie vo veci obnovy konania vydané v súlade so zákonom a námietky žalobkyne

neodôvodňovali zrušenie tohto rozhodnutia, súd postupoval podľa a žalobu

ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa a vzhľadom

na neúspech v konaní nepriznal súd žalobkyni právo na náhradu trov konania.

Tento rozsudok krajského súdu napadla v zákonnej lehote podaným odvolaním

žalobkyňa domáhajúc sa jeho zmeny, vyhovenia žalobe a priznania náhrady trov konania.

4

Vyslovila nesúhlas s právnym názorom krajského súdu tvrdiac, že jej právo je možné

uplatniť a realizovať aj v tomto konaní a domáhať sa zrušenia rozsudku a povolenia obnovy

konania. Žalobkyňa je toho názoru, že nový geometrický plán, geodetické porealizačné

zameranie ako aj vyhlásenie svedka A. sú takými novými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by

mali podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Žalobkyňa sa domnieva, že aj v správnom konaní, v konaní o dodatočnom povolení

stavby sú orgány, ktoré rozhodujú vo veci povinné skúmať evidentný a nepochybný zásah

do vlastníckeho práva dotknutého účastníka konania. V prípade, ak ide o zjavný zásah

do vlastníckeho práva a túto okolnosť žalobkyňa nepochybne preukázala geometrickým

plánom č. 00222585-232/96 zo dňa 30. mája 1996, je podľa názoru žalobkyne správny orgán

povinný túto skutočnosť pri rozhodovaní v merite veci brať do úvahy a nevydať dodatočné

stavebné povolenie. V takýchto prípadoch predsa nie je možné, aby správny orgán

pri rozhodovaní čakal na podanie žaloby na určenie priebehu hranice, resp. neoprávnenému

zásahu do vlastníckeho práva a predovšetkým na právoplatné rozhodnutie súdu, čo niekedy

môže trvať aj viac než 5 rokov. Ak by aj takýto postup bol zákonný, správny orgán nemôže

v prípade evidentného zásahu do vlastníckeho práva dodatočne vydať stavebné povolenie.

Z uvedených dôvodov preto žalobkyňa považuje rozhodnutie súdu za nesprávne

a protizákonné. Žalobkyňa je toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia, čím sú dané odvolacie dôvody v zmysle a .

Žalovaný (ktorým sa na základe , ktorým

sa mení a dopĺňa o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej

štátnej správy v znení neskorších predpisov, stalo na čas od 01. júla 2010 do 31. októbra 2010

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nakoľko na neho prešla pôsobnosť zrušeného

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v oblasti verejných prác,

v oblasti stavebného poriadku a územného plánovania okrem ekologických aspektov)

vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1 a ods. 2

správneho poriadku uviedol, že trvá na tom, že zákonom stanovené predpoklady nevyhnutné

pre povolenie obnovy konania neboli naplnené. Žalobkyňou uvedené nové dôkazy

a skutočnosti nie sú podľa žalovaného takého charakteru, aby mali podstatný vplyv

na rozhodnutie vo veci samej. Nestotožnil s názorom žalobkyne, podľa ktorého aj v správnom

konaní, v konaní o dodatočnom povolení stavby sú orgány, ktoré rozhodujú vo veci povinné

skúmať evidentný a nepochybný zásah do vlastníckeho práva dotknutého účastníka,

a že správny orgán je povinný túto skutočnosť pri rozhodovaní vo veci brať do úvahy a vydať

5

dodatočné stavebné povolenie. Uvedenému tvrdeniu sa už v dostatočnej miere venovali

pri svojom rozhodovaní tak správne orgány ako aj Krajský súd v Bratislave. Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky s vyjadrením žalobkyne nesúhlasí a zastáva názor, že podané

odvolanie nemá žalobkyňou uvedené ani iné náležitosti podľa a .

Vzhľadom k vyššie uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako žalovaný

navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -119

zo dňa 16. júna 2010 potvrdil, alebo aby žalobkyňou podané odvolanie z dôvodu nesplnenia

zákonom stanovených dôvodov na jeho podanie v zmysle odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a medziach podaného odvolania ( v spojení s veta

prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta

prvá v spojení s ), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

ods. 1 veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné

priznať úspech.

Predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že predmetom

preskúmavacieho konania v danej veci je zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov vydaných

na základe návrhu žalobkyne na obnovu konania podľa § 62 správneho poriadku.

Predmetom preskúmania súdom v tomto prípade môžu preto byť len rozhodnutia

vydané v konaní o obnove konania, nie pôvodné rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo

žiadosťou o obnovu konania napadnuté; úlohou súdu v takomto preskúmavacom konaní

nie je riešiť otázku zákonnosti predchádzajúcich rozhodnutí z hľadiska ich obsahu. Žaloba

sa teda pripúšťa len v otázke, či sa návrhu na obnovu konania malo alebo nemalo vyhovieť.

Inštitút obnovy konania je mimoriadnym opravným prostriedkom proti právoplatnému

rozhodnutiu, ktoré sa obnoví na žiadosť účastníka konania (ako tomu bolo v danom prípade)

alebo z úradnej moci. Účelom obnovy konania je odstránenie uvedených nedostatkov

a vydanie nového meritórneho rozhodnutia. So zreteľom na skutočnosť, že ide o mimoriadny

opravný prostriedok, v porovnaní s odvolaním (rozkladom) správny poriadok ustanovuje

6

určité obmedzenia (dôvodom obnovy môžu byť len skutočnosti ustanovené v správnom

poriadku, časové limity na uplatnenie podnetu a pod.).

Všeobecnými predpokladmi obnovy konania sú:

a) existencia právoplatného rozhodnutia. Týmto opravným prostriedkom nemožno

napadnúť rozhodnutie, ktoré nie je formálne právoplatné. Návrh na obnovu konania, ktorý

by smeroval proti neprávoplatnému rozhodnutiu, by bolo treba považovať za odvolanie

(rozklad). Správny poriadok nepodmieňuje uplatnenie návrhu na obnovu konania využitím

riadnych opravných prostriedkov (odvolanie, rozklad);

b) existencia aspoň jedného z taxatívne ustanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci

obnovy konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto ak by boli uplatnené takéto dôvody,

správny orgán by musel takýto podnet zamietnuť;

c) existencia oprávneného subjektu, ktorý podal návrh na obnovu konania. Oprávneným

subjektom na podanie návrhu na obnovu konania je len účastník pôvodného konania.

Ak je účastníkov viac, je ním len ten, u ktorého sa vyskytol niektorý zo zákonných dôvodov

obnovy konania. Pojem účastník konania je definovaný v § 14. Oprávneným subjektom

je aj správny orgán, ak nariaďuje obnovu z dôvodov verejného záujmu;

d) dodržanie lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, a to tak subjektívnej, ako

aj objektívnej;

e) neexistencia dôvodov, pre ktoré je obnova konania neprípustná. Týmito dôvodmi

sú udelenie súhlasu na občianskoprávny alebo pracovnoprávny úkon, prípadne rozhodnutie

vo veci osobného stavu, ak bol účastník dobromyseľný.

Inštitút obnovy v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku je mimoriadnym

opravným prostriedkom pre účely, ak nové skutočnosti a dôkazy privodia (môžu privodiť)

skutkovú zmenu v konaní.

Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť buď vôbec, pretože ich v tom čase

nepoznal, alebo preto, lebo ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť (dlhodobá neprítomnosť

svedka, nedostupná listina a pod.). Za nové skutočnosti alebo dôkazy na účely obnovy

konania však nemožno považovať také skutočnosti alebo dôkazy, o ktorých účastník v čase

pôvodného konania vedel, ale z akéhokoľvek dôvodu ich neuplatnil.

7

Zároveň treba zdôrazniť, že novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré

nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto okolnosti

mohol správny orgán prihliadať. Ak by tieto skutočnosti vznikli až po právoplatnosti

preskúmavaného rozhodnutia, nemohli by byť dôvodom na obnovu konania. Takéto

skutočnosti by však mohli odôvodňovať začatie nového konania, v ktorom by sa o veci

vydalo nové rozhodnutie.

Podmienkou na obnovu konania podľa písmena a/ § 62 správneho poriadku je, že nové

skutočnosti a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vždy

posúdiť správny orgán podľa konkrétnych okolností prípadu.

Z pripojených administratívnych spisov mal najvyšší súd zhodne s krajským súdom

za preukázané, že dňa 30. júla 2006 vydalo mesto P. ako stavebný úrad

pod č. rozhodnutie, ktorým stavebníkom MVDr. M. P. a manželke MUDr.

M. P. dodatočne povolilo stavbu: „Oporný múr medzi pozemkami parc. č. X. a X.“

umiestnenú na pozemku parc. č. X. v k. ú. P.. Odvolania žalobkyne i stavebníkov Krajský

stavebný úrad v P. rozhodnutím č. 2006/507/3667-8/SP-BUJ zo dňa 21. novembra 2006

zamietol a dodatočné stavebné povolenie potvrdil.

Obsahom administratívnych spisov bola dostatočne preukázaná i skutočnosť,

že správne orgány oboch stupňov v stavebnom konaní o dodatočnom povolení stavby

vytvorili žalobkyni dostatočný priestor pre realizáciu jej procesných práv na uplatnenie

námietok voči dodatočnému povoleniu predmetnej stavby. Všetkými námietkami žalobkyne

sa správne orgány vyčerpávajúco zaoberali a svoje závery aj vo vydaných rozhodnutiach

náležité odôvodnili. K námietke žalobkyne týkajúcej sa porušenia hranice medzi pozemkami

parc. č. X. a X. realizovaným oporným múrom krajský stavebný úrad konštatoval, že táto

námietka bola posúdená aj na základe stavebníkmi doloženého vytyčovacieho náčrtu

spracovaného firmou G. P., overeného autorizovaným geodetom a kartografom Ing. F. H., ako

aj následnými dvomi kontrolnými meraniami, realizovanými G. P. a P., s. r. o., v ktorých sa

zhodne uvádza, že okrem iného aj stavba oporného múru je postavená na pozemkoch

príslušných majiteľov v tolerancii dovolených odchýlok tvorby katastrálnej mapy

v katastrálnom území P.. Krajský stavebný úrad v P. sa pokúsil o dosiahnutie zmieru medzi

žalobkyňou a stavebníkmi vo veci spornej hranice pozemkov a rozhodnutím č. 2006-

507/3380-4/SP-BUJ z 13. októbra 2006 prerušil odvolacie konanie a odkázal žalobkyňu na

súd alebo iný príslušný orgán na rozhodnutie v spornej veci, pričom zároveň žalobkyňu

8

upozornil, že ak v stanovenej lehote nepredloží dôkaz o podaní návrhu na rozhodnutie vo veci

priebehu hranice medzi spornými pozemkami, odvolací orgán si o námietke urobí úsudok sám

a vo veci rozhodne. Žalobkyňa uviedla, že v predmetnej veci sa s podnetom obrátila na

príslušný katastrálny úrad, ktorý ju odkázal na podanie vlastníckej žaloby na súd. Žalobu na

súde však žalobkyňa nepodala.

Najvyšší súd po oboznámení sa so samotnými odvolacími dôvodmi žalobkyne

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a po oboznámení sa s obsahom

pripojených administratívnych spisov ako a súdneho spisu nezistil dôvod

na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s nimi stotožnil v celom rozsahu (

v spojení s veta prvá ) a v odôvodnení svojho rozsudku sa obmedzil len

na právne vyhodnotenie a posúdenie veci, či bol alebo nebol daný zákonný dôvod

pre povolenie obnovy konania v zmysle § 62 správneho poriadku.

Najvyšší súd opätovne dáva do pozornosti žalobkyne, že správny orgán v stavebnom

konaní a od 15. apríla 2004 ani v konaní katastrálnom nie je oprávnený riešiť spory o hranice

pozemkov. Tieto môže riešiť iba všeobecný súd v rámci určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/

. Krajský stavebný úrad v P. v konaní o dodatočnom povolení stavby sledujúc ochranu

práv žalobkyne ako aj stavebníkov MVDr. M. P. a MUDr. M. P. rozhodnutím č. 2006-

507/3380-4/SP-BUJ z 13. októbra 2006 takúto možnosť žalobkyni dal, avšak žalobkyňa túto

možnosť nevyužila.

Najvyšší súd poukazuje na to, že každý demokratický štát ochranu subjektívnych práv

len ponúka, ale nevnucuje a že „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným,

starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí

svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili

a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové,

osobné, satisfakčné a pod. To plne platí aj pri uplatňovaní zákonných procesných práv podľa

§ 137 stavebného zákona, ak sa námietky týkajú vlastníckych a užívacích práv k pozemkom

a stavbám, o ktorých podľa právneho poriadku prináleží rozhodovať súdu v občianskom

súdnom konaní.

9

Z týchto dôvodov nebol preto daný ani zákonný dôvod na obnovu stavebného konania

v zmysle zhora citovaného ustanovenia § 62 správneho poriadku a uvedených zásad k tomuto

ustanoveniu, ako sa mylne domnieva žalobkyňa, nakoľko žalobkyňou tvrdený dôvod obnovy

stavebného konania nemožno považovať za takú skutočnosť, resp. dôkaz, ktoré žalobkyňa

nemohla uplatniť v pôvodnom konaní.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

v danej veci nerozhodol svojvoľne ani protizákonne. Naopak, najvyšší súd

má za to, že namietaný rozsudok krajského súdu je akceptovateľným a udržateľným

spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené

vyššie považoval námietky žalobkyne v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a z týchto dôvodov napadnutý

rozsudok podľa veta druhá a , ako vecne správny

potvrdil.

Týmto rozhodnutím však nie sú dotknuté práva žalobkyne na súdnu ochranu v zmysle

, nakoľko, ako správne uviedol krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku, ak žalobkyňa naďalej tvrdí, že dodatočné povolená

stavba sa nachádza neoprávnene na jej pozemku, môže sa domôcť ochrany svojho

vlastníckeho práva žalobou na miestne príslušnom okresnom súde, ktorý je za danej situácie

ako jediný oprávnený posúdiť v rámci vlastníckej žaloby prípadný sporný priebeh hranice

medzi pozemkom vo vlastníctve žalobkyne a pozemkom patriacim stavebníkom – manželom

P..

Záverom najvyšší súd dáva ešte do pozornosti nové označenie žalovaného, ktorým

je s účinnosťou od 01. novembra 2010 „Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky“ ( , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobkyňa

10

v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona

neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. augusta 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková