Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 239/2012
PDF · 202.57 KB
No categories available
IV. ÚS 239/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť I. B., N., zastúpeného JUDr. E. B., T., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/28/2011 z 19. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012
doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sžo/28/2011 z 19. októbra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že najvyšší súd namietaným rozsudkom
rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 S/203/2009 z 15. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu
z 15. apríla 2011“) potvrdil. Krajský súd týmto rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) č. SLC-76/PK-2009 z 24. augusta 2009 (ďalej
len „rozhodnutie ministerstva vnútra“), a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny
rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 12 z 26. januára 2005, ktorým bol sťažovateľ
podľa § 192 ods. l písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej službe, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej
službe príslušníkov PZ“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru
z dôvodu, že podľa odborného posudku klinickej psychologičky Nemocnice s poliklinikou
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „klinická psychologička“)
č. NsP-09/2005 z 24. januára 2005 sú sťažovateľove osobnostné vlastnosti problematické
a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby pre duševnú nespôsobilosť pre výkon štátnej služby
v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru.
Sťažovateľ neustále namietal viaceré skutočnosti, pre ktoré je podľa jeho názoru
označený odborný posudok neobjektívny, namietajúc, že nebol riadne zistený skutkový
stav, pričom týmito tvrdeniami argumentoval vo všetkých konaniach, v ktorých všeobecné
súdy prerokovávali a rozhodovali o jeho žalobe a odvolaniach v konaní o preskúmaní
zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra (žalovaného).
Podľa názoru sťažovateľa bol rozhodnutiami správnych orgánov, ako aj označenými
súdnymi rozhodnutiami poškodený a ukrátený na svojich právach, v súvislosti s čím
opakovane spochybňoval zákonnosť personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej
republiky č. 12 z 26. januára 2005, na základe ktorého bol prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru, a trval na tom, že závery spomínaného odborného
posudku klinickej psychologičky sú diametrálne odlišné od jej verbálneho a písomného
stanoviska, preto sa sústavne domáhal konfrontácie svedka a účastníka v súdnom konaní.
Tento dôkaz krajský súd nevykonal aj napriek tomu, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn.
5 Sž-o-KS 171/2005 z 28. septembra 2006 okrem iného vyslovil požiadavku na doplnenie
dokazovania tak, aby bol zistený skutkový stav veci a bola vypočutá služobná klinická
psychologička, prípadne aby bol sťažovateľ opätovne vyšetrený, a tým by došlo
k vysporiadaniu sa so všetkými jeho námietkami s tým, že po doplnení dokazovania by bol
zistený skutkový stav podľa § 238 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru.
Podľa názoru sťažovateľa „odborný posudok klinického psychológa PhDr. E. B.,
CSc., obsahuje údaje o osobe sťažovateľa sčasti nezakladajúce sa na pravde, je vyplnený
len sčasti, zostávajúce kolónky sú prázdne, k čomu sa nevyjadrila ani v jednej zo svojich
výpovedí, hoci v posudku uviedla, že neboli zistené výkyvy /?/ v správaní sťažovateľa, ale
zistené iné nedostatky posudok neuvádza a k nim sa osobne tiež nevyjadrila, z čoho
sťažovateľ právom usudzoval, že posudok bol vypracovaný účelovo, namietal okolnosti,
za ktorých sa sťažovateľ podrobil kontrolnému psychologickému vyšetreniu, lebo až
od r. 2004, kedy začal poukazovať na nekalé praktiky polície a porušovanie predpisov, stal
sa nežiaducim pre žalovaného, t. j. Ministerstva vnútra SR a k vyšetreniu duševného stavu
sťažovateľa využil nepreukazné skutočnosti.
Sťažovateľ nahliadal do spisu pred pojednávaním na prvostupňovom súde vo veci
č. k. 4 S/203/2009-41 a zistil, že spis nebol kompletný a na pojednávaní mu bolo vysvetlené,
že v spise sa mal nachádzať aj administratívny spis a podporný materiál, preto
po pojednávaní znovu nahliadol do spisu, ktorý už bol kompletný, avšak podporný materiál
neobsahoval zdravotné potvrdenia od ošetrujúceho lekára sťažovateľa, jeho sťažnosti voči
správaniu nadriadených a kladné vyjadrenie inšpekcie Ministerstva vnútra SR z januára
2005 pred prepustením zo služobného pomeru, chýbali písomnosti doručené žalovanému
a je zrejmé, že boli vybraté účelovo.“.
Sťažovateľ sa preto „neustále domáhal nápravy nesprávnych rozhodnutí
a nestotožnil sa s napadnutým rozsudkom súdu, nakoľko považuje stále dôvod prepustenia
zo služobného pomeru za nepreukázaný, čo ho v jeho živote vážne poškodilo do takej miery,
že má problém nájsť si vhodné zamestnanie. Preto navrhol zbaviť mlčanlivosti psychológa
v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 199/1994 Z. z. o psychologickej činnosti a Slovenskej komore
psychológov ako zistiť materiálnu pravdu, čomu súd v preskúmavacom konaní nevyhovel,
lebo v zmysle zákonnej úpravy psychológ dodrží princíp mlčanlivosti aj napriek súhlasu
na jeho porušenie.“.
Sťažovateľ tvrdí, že postupom a konaním najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, čo odôvodňuje tým, že „... v odôvodnení predmetného rozsudku je
uvedené, že ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2
a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred a úradnej tabulu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republike www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 19.októbra 2011 podľa
§ 156 ods. l a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Aj keď sa nariadenie pojednávania v zmysle § 214 OSP neviaže na návrh účastníka,
sťažovateľ v odvolaní adresovanému odvolaciemu súdu poukazoval na nesprávne posúdenie
veci a nevykonanie opakovaného navrhovaného dôkazu v súvislosťou s jeho duševnou
spôsobilosťou a pokiaľ nebolo pojednávanie nariadené, hoci naň boli splnené zákonom
stanovené podmienky, bola takýmto postupom súdu odňatá účastníkovi možnosť konať
na súde pred súdom, ako je to zrejmé z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu.
Sťažovateľ namieta zvolený postup, lebo správne súd mal postupovať podľa § 250f
ods. 1 OSP, lebo súd môže rozhodovať o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to
účastníci konania zhodne navrhli a v zmysle § 2 OSP ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore
s verejným záujmom a týmto konaním bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ OSP, v dôsledku čoho mu nebola zabezpečená ochrana jeho
základných práv a slobôd garantovaná v čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
spočívajúce v práve na súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku
porušenia uvedených ustanovení OSP procesným postupom súdu bolo zasiahnuté do práva
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zahrňujúci právo na verejné prerokovanie veci.
Preto ak napriek uvedeným skutočnostiam Najvyšší súd nenariadil pojednávanie
na prejednanie odvolania konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c/ OSP, čím porušil základné
právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo/28/2011 zo dňa
19. 10. 2011 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 2 Sžo/28/2011 zo dňa 19. 10. 2011 sa zrušuje a vec
sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi vo výške 50 000 eur/slovom päťdesiattisíc eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru to, že
najvyšší súd preskúmal jeho odvolanie podané proti rozsudku krajského súdu z 15. apríla
2011 bez nariadenia pojednávania postupujúc podľa § 250ja ods. 2 a § 214 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP. Sťažovateľ
poukázal aj na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd
postupovať podľa § 250f ods. 1 OSP a nariadiť vo veci prerokovania jeho odvolania
pojednávanie, na ktorom by sa mohol zúčastniť aj on a jeho právny zástupca.
Podľa § 250ja ods. 2 OSP v znení platnom v relevantnom čase odvolací súd rozhodne
o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom.
Na prerokovanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach
podľa § 250i ods. 2 alebo ak vykonáva dokazovanie.
Zároveň podľa § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Ústavný súd v súvislosti s výhradami sťažovateľa poukazuje na citovaný § 250ja
ods. 2 OSP, z ktorého možno vyvodiť, že na prerokovanie odvolania nariadi odvolací súd
pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie. Konanie
v sťažovateľovej veci možno charakterizovať ako prieskumné konanie, v ktorom sa
uplatňuje kasačný princíp. Súdy v týchto veciach zásadne dokazovanie nevykonávajú
a obmedzujú sa na posúdenie súladu postupov a rozhodnutí správnych orgánov so zákonom.
Tým, že najvyšší súd ako odvolací súd nevykonával dokazovanie, nebolo potrebné ani
nariaďovať pojednávanie.
Občiansky súdny poriadok neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť
vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie. Tomu korešponduje aj citovaná
právna úprava Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej je úlohou odvolacieho súdu
zhodnotiť, či v predmetnej veci je potrebné pojednávanie nariaďovať. Ak odvolací súd
dospeje k záveru o nepotrebnosti nariadenia pojednávania, potom sa pri napĺňaní
požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje § 156 ods. 3 OSP. Postačuje teda,
ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej
lehote.
Ústavný súd vzal do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“; napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej
judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvajú výlučne právne otázky,
môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi
konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného
prerokovania veci na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide,
ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho
konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí
každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie
Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).
Na krajskom súde ako súde prvostupňovom sa 15. apríla 2011 uskutočnilo verejné
pojednávanie a po vypočutí prítomných účastníkov konania a osobne aj sťažovateľa, ktorý
bol na pojednávaní prítomný (vyplýva to zápisnice z tohto pojednávania), krajský súd
rozhodol v tejto veci posudzujúc najmä právne otázky prípadu. S ohľadom aj na citovanú
judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že absencia konania pojednávania na najvyššom
súde v konaní o odvolaní bez účasti sťažovateľa preto nemusela mať bez ďalšieho
za následok porušenie jeho v sťažnosti označených práv.
Sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam jednak v priebehu
správneho konania, ako aj v konaní pred krajským súdom ako prvostupňovým súdom,
čo aj využil. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne
relevantnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu
a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa už pri
jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
V zmysle § 250f ods. 1 OSP (na ktorý poukazuje sťažovateľ v súvislosti s tým, že
najvyšší súd mal podľa neho rozhodnúť podľa tohto ustanovenia, a nie podľa § 250ja ods. 2
OSP) súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania
zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia, a nie je to v rozpore s verejným záujmom.
Týmto ustanovením Občianskeho súdneho poriadku sa riadi prvostupňový súd pri
rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam postupom správnych orgánov, a nie odvolací
súd pri rozhodovaní o odvolaniach podaných proti prvostupňovým rozhodnutiam. Túto
námietku sťažovateľa preto ústavný súd považoval za nedôvodnú.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2012