Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 239/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť I. B., N., zastúpeného JUDr. E. B., T., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012

doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. októbra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že najvyšší súd namietaným rozsudkom

rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 15. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu

z 15. apríla 2011“) potvrdil. Krajský súd týmto rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) č. SLC-76/PK-2009 z 24. augusta 2009 (ďalej

len „rozhodnutie ministerstva vnútra“), a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny

rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 12 z 26. januára 2005, ktorým bol sťažovateľ

podľa ods. l písm. c) o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej službe, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej

službe príslušníkov PZ“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru

z dôvodu, že podľa odborného posudku klinickej psychologičky Nemocnice s poliklinikou

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „klinická psychologička“)

č. z 24. januára 2005 sú sťažovateľove osobnostné vlastnosti problematické

a nezlučiteľné s výkonom štátnej služby pre duševnú nespôsobilosť pre výkon štátnej služby

v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru.

Sťažovateľ neustále namietal viaceré skutočnosti, pre ktoré je podľa jeho názoru

označený odborný posudok neobjektívny, namietajúc, že nebol riadne zistený skutkový

stav, pričom týmito tvrdeniami argumentoval vo všetkých konaniach, v ktorých všeobecné

súdy prerokovávali a rozhodovali o jeho žalobe a odvolaniach v konaní o preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra (žalovaného).

Podľa názoru sťažovateľa bol rozhodnutiami správnych orgánov, ako aj označenými

súdnymi rozhodnutiami poškodený a ukrátený na svojich právach, v súvislosti s čím

opakovane spochybňoval zákonnosť personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 12 z 26. januára 2005, na základe ktorého bol prepustený zo služobného

pomeru príslušníka Policajného zboru, a trval na tom, že závery spomínaného odborného

posudku klinickej psychologičky sú diametrálne odlišné od jej verbálneho a písomného

stanoviska, preto sa sústavne domáhal konfrontácie svedka a účastníka v súdnom konaní.

Tento dôkaz krajský súd nevykonal aj napriek tomu, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

5 Sž-o-KS 171/2005 z 28. septembra 2006 okrem iného vyslovil požiadavku na doplnenie

dokazovania tak, aby bol zistený skutkový stav veci a bola vypočutá služobná klinická

psychologička, prípadne aby bol sťažovateľ opätovne vyšetrený, a tým by došlo

k vysporiadaniu sa so všetkými jeho námietkami s tým, že po doplnení dokazovania by bol

zistený skutkový stav podľa § 238 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného

zboru.

Podľa názoru sťažovateľa „odborný posudok klinického psychológa PhDr. E. B.,

CSc., obsahuje údaje o osobe sťažovateľa sčasti nezakladajúce sa na pravde, je vyplnený

len sčasti, zostávajúce kolónky sú prázdne, k čomu sa nevyjadrila ani v jednej zo svojich

výpovedí, hoci v posudku uviedla, že neboli zistené výkyvy /?/ v správaní sťažovateľa, ale

zistené iné nedostatky posudok neuvádza a k nim sa osobne tiež nevyjadrila, z čoho

sťažovateľ právom usudzoval, že posudok bol vypracovaný účelovo, namietal okolnosti,

za ktorých sa sťažovateľ podrobil kontrolnému psychologickému vyšetreniu, lebo až

od r. 2004, kedy začal poukazovať na nekalé praktiky polície a porušovanie predpisov, stal

sa nežiaducim pre žalovaného, t. j. Ministerstva vnútra SR a k vyšetreniu duševného stavu

sťažovateľa využil nepreukazné skutočnosti.

Sťažovateľ nahliadal do spisu pred pojednávaním na prvostupňovom súde vo veci

č. k. -41 a zistil, že spis nebol kompletný a na pojednávaní mu bolo vysvetlené,

že v spise sa mal nachádzať aj administratívny spis a podporný materiál, preto

po pojednávaní znovu nahliadol do spisu, ktorý už bol kompletný, avšak podporný materiál

neobsahoval zdravotné potvrdenia od ošetrujúceho lekára sťažovateľa, jeho sťažnosti voči

správaniu nadriadených a kladné vyjadrenie inšpekcie Ministerstva vnútra SR z januára

2005 pred prepustením zo služobného pomeru, chýbali písomnosti doručené žalovanému

a je zrejmé, že boli vybraté účelovo.“.

Sťažovateľ sa preto „neustále domáhal nápravy nesprávnych rozhodnutí

a nestotožnil sa s napadnutým rozsudkom súdu, nakoľko považuje stále dôvod prepustenia

zo služobného pomeru za nepreukázaný, čo ho v jeho živote vážne poškodilo do takej miery,

že má problém nájsť si vhodné zamestnanie. Preto navrhol zbaviť mlčanlivosti psychológa

v zmysle o psychologickej činnosti a Slovenskej komore

psychológov ako zistiť materiálnu pravdu, čomu súd v preskúmavacom konaní nevyhovel,

lebo v zmysle zákonnej úpravy psychológ dodrží princíp mlčanlivosti aj napriek súhlasu

na jeho porušenie.“.

Sťažovateľ tvrdí, že postupom a konaním najvyššieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, čo odôvodňuje tým, že „... v odôvodnení predmetného rozsudku je

uvedené, že ako odvolací súd podľa preskúmal napadnutý rozsudok

a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1

v spojení s veta prvá , bez nariadenia pojednávania podľa

a v spojení s veta prvá s tým, že deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred a úradnej tabulu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republike www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 19.októbra 2011 podľa

ods. l a 3 v spojení s veta prvá .

Aj keď sa nariadenie pojednávania v zmysle neviaže na návrh účastníka,

sťažovateľ v odvolaní adresovanému odvolaciemu súdu poukazoval na nesprávne posúdenie

veci a nevykonanie opakovaného navrhovaného dôkazu v súvislosťou s jeho duševnou

spôsobilosťou a pokiaľ nebolo pojednávanie nariadené, hoci naň boli splnené zákonom

stanovené podmienky, bola takýmto postupom súdu odňatá účastníkovi možnosť konať

na súde pred súdom, ako je to zrejmé z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu.

Sťažovateľ namieta zvolený postup, lebo správne súd mal postupovať podľa § 250f

ods. 1 , lebo súd môže rozhodovať o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to

účastníci konania zhodne navrhli a v zmysle ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore

s verejným záujmom a týmto konaním bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle , v dôsledku čoho mu nebola zabezpečená ochrana jeho

základných práv a slobôd garantovaná v

spočívajúce v práve na súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v dôsledku

porušenia uvedených ustanovení procesným postupom súdu bolo zasiahnuté do práva

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zahrňujúci právo na verejné prerokovanie veci.

Preto ak napriek uvedeným skutočnostiam Najvyšší súd nenariadil pojednávanie

na prejednanie odvolania konal v rozpore s , čím porušil základné

právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci vyplývajúce z

Slovenskej republiky.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

19. 10. 2011 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. zo dňa 19. 10. 2011 sa zrušuje a vec

sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi vo výške 50 000 eur/slovom päťdesiattisíc eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru to, že

najvyšší súd preskúmal jeho odvolanie podané proti rozsudku krajského súdu z 15. apríla

2011 bez nariadenia pojednávania postupujúc podľa § 250ja ods. 2 a § 214 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s prvou vetou . Sťažovateľ

poukázal aj na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, podľa ktorého deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľa mal najvyšší súd

postupovať podľa a nariadiť vo veci prerokovania jeho odvolania

pojednávanie, na ktorom by sa mohol zúčastniť aj on a jeho právny zástupca.

Podľa v znení platnom v relevantnom čase odvolací súd rozhodne

o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom.

Na prerokovanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach

podľa § 250i ods. 2 alebo ak vykonáva dokazovanie.

Zároveň podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Ústavný súd v súvislosti s výhradami sťažovateľa poukazuje na citovaný § 250ja

ods. 2 , z ktorého možno vyvodiť, že na prerokovanie odvolania nariadi odvolací súd

pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie. Konanie

v sťažovateľovej veci možno charakterizovať ako prieskumné konanie, v ktorom sa

uplatňuje kasačný princíp. Súdy v týchto veciach zásadne dokazovanie nevykonávajú

a obmedzujú sa na posúdenie súladu postupov a rozhodnutí správnych orgánov so zákonom.

Tým, že najvyšší súd ako odvolací súd nevykonával dokazovanie, nebolo potrebné ani

nariaďovať pojednávanie.

neustanovuje odvolaciemu „správnemu“ súdu povinnosť

vykonávať dokazovanie a ani nariaďovať pojednávanie. Tomu korešponduje aj citovaná

právna úprava , podľa ktorej je úlohou odvolacieho súdu

zhodnotiť, či v predmetnej veci je potrebné pojednávanie nariaďovať. Ak odvolací súd

dospeje k záveru o nepotrebnosti nariadenia pojednávania, potom sa pri napĺňaní

požiadavky verejného vyhlasovania rozsudku spravuje . Postačuje teda,

ak miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámi na úradnej tabuli súdu v ustanovenej

lehote.

Ústavný súd vzal do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“; napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej

judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvajú výlučne právne otázky,

môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi

konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného

prerokovania veci na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide,

ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho

konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí

každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie

Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

Na krajskom súde ako súde prvostupňovom sa 15. apríla 2011 uskutočnilo verejné

pojednávanie a po vypočutí prítomných účastníkov konania a osobne aj sťažovateľa, ktorý

bol na pojednávaní prítomný (vyplýva to zápisnice z tohto pojednávania), krajský súd

rozhodol v tejto veci posudzujúc najmä právne otázky prípadu. S ohľadom aj na citovanú

judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že absencia konania pojednávania na najvyššom

súde v konaní o odvolaní bez účasti sťažovateľa preto nemusela mať bez ďalšieho

za následok porušenie jeho v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam jednak v priebehu

správneho konania, ako aj v konaní pred krajským súdom ako prvostupňovým súdom,

čo aj využil. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

a základným právom na súdnu ochranu podľa , resp. právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa už pri

jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

V zmysle (na ktorý poukazuje sťažovateľ v súvislosti s tým, že

najvyšší súd mal podľa neho rozhodnúť podľa tohto ustanovenia, a nie podľa § 250ja ods. 2

) súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania

zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia, a nie je to v rozpore s verejným záujmom.

Týmto ustanovením sa riadi prvostupňový súd pri

rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam postupom správnych orgánov, a nie odvolací

súd pri rozhodovaní o odvolaniach podaných proti prvostupňovým rozhodnutiam. Túto

námietku sťažovateľa preto ústavný súd považoval za nedôvodnú.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012