Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 283/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť D. B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 28. februára 2013 a základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s namietaným porušením a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2013 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 11

S 9/2013 z 28. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a základného

práva podľa a práva podľa dohovoru v spojení s namietaným

porušením a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2013 zastavil konanie, v ktorom sa sťažovateľ domáhal zrušenia

uznesenia Obecného zastupiteľstva (ďalej len „žalovaný“) č. 67/2011 z 28. júna 2011

o neschválení jeho žiadosti o obsadenie funkcie hlavného kontrolóra obce na základe

výsledkov tajného hlasovania žalovaného a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na nové

konanie s odôvodnením, že sťažovateľ podal proti žalovanému osobne 29. decembra 2011

na Okresnom súde Nitra rovnaké podanie [postúpené (na základe uznesenia Okresného súdu

Nitra č. k. -106 z 3. septembra 2012, pozn.) správnemu úseku krajského súdu

13. decembra 2012 (konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. , pozn.)] ako

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. . Na základe uvedeného krajský

súd napadnutým uznesením konanie vedené pod sp. zn. zastavil s poukazom na

v spojení s (ďalej len „OSP“) z dôvodu,

že vo veci existuje prekážka začatého konania, ktorou je konanie vedené krajským súdom

pod sp. zn. . Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. júna 2013 napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že o jeho námietke zaujatosti z 8. apríla 2013, ktorá „smerovala

proti sudcom senátu 5 Sžo najvyššieho súdu“, nebolo rozhodnuté, čím malo dôjsť

k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že

o jeho odvolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nerozhodovali nestranní

sudcovia najvyššieho súdu, pričom zdôrazňuje, že títo „majú pomer k veci tohto

odvolacieho súdneho konania a že nezaručujú záruky nestrannosti, ktoré mi garantuje čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V nadväznosti na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 12

ods. 1 v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu

sťažovateľ tvrdí, že „prvostupňový súd tu konal v konaní podľa druhej hlavy piatej časti

, hoci o opravnom prostriedku podanom v zmysle v spojení s

ods. 2 súd koná a rozhoduje podľa tretej hlavy piatej časti ,

resp. postup súdu je v rozpore s ustanovením prvou vetou a s

“, čím krajský súd „ľubovoľne prekvalifikoval návrh navrhovateľa na žalobu – návrh

podľa druhej hlavy piatej časti “.

Sťažovateľ ďalej namieta, že v rámci konania krajského súdu mal o „opravnom

prostriedku zo dňa 29. 12. 2011... konať a rozhodnúť samosudca a nie senát, a s tým, že tu

rozhodol senát je porušené moje právo na zákonného sudcu – samosudcu“.

K postupu krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia,

sťažovateľ ďalej namieta, že ním „bolo porušené právo na spravodlivý proces s tým, že

v skutočnosti neexistuje litispendencia, z ktorého dôvodu prvostupňový súd toho konanie

zastavil“, ako aj to, že „prvostupňový súd nepribral ďalších účastníkov podľa § 92 ods. 1

v spojení s v spojení s a súd je povinný pribrať za ďalších

účastníkov tých, ktorí boli účastníkmi konania vo veci voľby hlavného kontrolóra Obce “.

V nadväznosti na námietku o nepribratí ďalších účastníkov do konania sťažovateľ

argumentuje, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd „nekonal s vedľajším účastníkom

tohto súdneho konania“, a tvrdí, že „súd bol povinný zaslať všetky písomnosti vedľajšiemu

účastníkovi na vyjadrenie“, pričom „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre

č. -218 zo dňa 28. 2. 2013 a napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 27. júna 2013 nemôže nadobudnúť právoplatnosť, kým nie je

doručené vedľajšiemu účastníkovi tohto konania...“.

Podľa názoru sťažovateľa bol postup krajského súdu a najvyššieho súdu

v konaniach, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, arbitrárny, čo odôvodňuje

porušením zásady rovností zbraní, ku ktorému malo dôjsť tým, že „vedľajšiemu účastníkovi

súd nezaslal: opravný prostriedok, podania navrhovateľa a odporcu, a najmä nezaslal

Uznesenia vydané v tomto konaní a odvolanie navrhovateľa – celkovo, ako to vyplýva

z vyššie uvedených vedľajšiemu účastníkovi súd nezaslal žiadne písomnosti zo spisu tohto

konania, navrhovateľovi súd nezaslal: vyjadrenie odporcu k opravnému prostriedku.“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť tým, že

nenariadil pojednávanie, „hoci mal povinnosť nariadiť v odvolacom konaní pojednávanie,

nakoľko sa pojednávanie neuskutočnilo v prvostupňovom konaní“.

Napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu nespĺňajú podľa

sťažovateľa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, čím malo dôjsť

k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013 č. k. -218

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013

č. k. zrušuje.

3. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. -218 porušil

základné právo D. B. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013

č. k. -218 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000

eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

5. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. -218 porušil

základné právo D. B. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013

č. k. -218 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000

eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

7. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. -218 porušil

základné právo D. B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s uznesením

Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013 č. k. -218 priznáva D. B. primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej

ujmy.

9. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. -218 porušil

základné právo D. B. na zákonného sudcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v spojení s .

10. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

zákonného sudcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s uznesením Krajského súdu v

Nitre z 28. februára 2013 č. k. -218 priznáva D. B. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

11. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. -218 porušil

základné právo D. B. na autonómiu vôle podľa 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1

.

12. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

autonómiu vôle podľa 12 ods. 1 prvej vety v spojení s ods. I Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013

č. k. -218 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000

eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

13. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť D. B. 100 000 eur (stotisíc eur) za

porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 3, 5, 7, 9,11) D. B. do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

14. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. -218 porušil

.

15. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. -218 porušil

.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k.

porušil základné právo D. B. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

17. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013

č. k. priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur

(slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k.

porušil základné právo D. B. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

19. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. júna 2013 č. k. priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k.

porušil základné právo D. B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky.

21. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013 č. k. priznáva D. B.

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu

nemajetkovej ujmy.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k.

porušil základné právo D. B. na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

23. Ústavný súd Slovenskej republiky za porušenie základného práva D. B. na

nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013 č. k.

priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc

eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť D. B. 80 000 eur

(osemdesiattisíc eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 16,

18, 20, 22) D. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k.

porušil .

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k.

porušil .“

Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľa na ustanovenie advokáta v konaní pred

ústavným súdom, ako aj vyjadrenie jeho vôle „hájiť svoje práva bez zastúpenia

advokátom“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v spojení s namietaným porušením

, a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 28. februára 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. , , ).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv aj krajský

súd a žiada, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením boli porušené ním

označené základné práva podľa , práva podľa dohovoru, ako aj ďalšie ním označené

ustanovenia .

Sťažovateľ mal v okolnostiach namietaného prípadu právo podať proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2013

II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil

jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže podľa jeho

tvrdenia jeho odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie

súdnych rozhodnutí, a uvádza pritom tieto konkrétne námietky, podľa ktorých

1. najvyšší súd „nekonal“ s vedľajším účastníkom, hoci mal, a následne mu

nedoručoval napadnuté uznesenie, ktoré tak nemohlo nadobudnúť právoplatnosť (ďalej len

„prvá námietka“),

2. najvyšší súd „nezaslal sťažovateľovi vyjadrenie odporcu k opravnému

prostriedku“ (ďalej len „druhá námietka“).

Sťažovateľ tiež namieta, že najvyšší súd nerozhodol o jeho námietke zaujatosti

z 8. apríla 2013, v dôsledku čoho o odvolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

nerozhodovali nestranní sudcovia najvyššieho súdu (ďalej aj „tretia námietka“).

K námietke sťažovateľa o nesplnení požiadavky na riadne odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoje ustálené právne názory, podľa

ktorých je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov

sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. ,

).

Ústavný súd už rovnako vo svojej doterajšej judikatúre viackrát uviedol, že riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako integrálna súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa (a zároveň súčasť práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (m. m. ).

Podľa prvej a druhej námietky sťažovateľa, podľa ktorých mal najvyšší súd porušiť

jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nekonal s vedľajším účastníkom a následne

mu nedoručil napadnuté uznesenie, ktoré týmto spôsobom nemohlo nadobudnúť

právoplatnosť, ako aj tým, že mu nedoručoval „vyjadrenie odporcu k odvolaniu“, ústavný

súd uvádza:

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva stabilizovaný právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Pri konfrontácii prvej a druhej námietky sťažovateľa s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu je pre ústavný súd smerodajné vymedzenie hraníc predmetu konania,

v rámci ktorého najvyšší súd vydal označené rozhodnutie. Predmetom konania pred

najvyšším súdom bolo rozhodovanie o opravnom prostriedku (odvolaní) proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu, ktorým tento rozhodol o návrhu sťažovateľa, ktorý sa „domáhal

preskúmania zákonnosti uznesenia odporcu (žalovaného) z 28. júna 2011 č. 67/2011

o neschválení žiadosti navrhovateľa (žalobcu v tomto konaní) na obsadenie funkcie

hlavného kontrolóra obce na základe výsledkov tajného hlasovania“ (citované

z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Najvyšší súd bol teda v rámci

odvolacieho konania povinný dať sťažovateľovi ako účastníkovi konania odpovede na

podstatné a zásadné argumenty, ktoré tvorili obsah jeho odvolania. Ústavný súd

vychádzajúc z obsahu sťažovateľovho odvolania, považoval pre rozhodnutie vo veci za

podstatné to, ako sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vysporiadal s jeho námietkou,

podľa ktorej mal „krajský súd pochybiť a zaťažiť konanie podstatnou vadou, keď nedoručil

napadnuté uznesenie A. P., ktorý do konania vstúpil ako vedľajší účastník“, ako aj s jeho

žiadosťou, aby „súd zaslal všetky dôležité písomnosti účastníkom na vyjadrenia“ (citované

z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Rozhodnutie o zastavení konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie vo veci končí

iným spôsobom ako rozhodnutím v merite veci (teda bez meritórneho prerokovania veci).

Účastníkom konania v súlade s je žalobca a žalovaný, pričom súd

aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva

a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Litispendencia (prekážka skôr začatého konania – ) patrí k takému

neodstrániteľnému nedostatku podmienok konania, na ktorý všeobecný súd prihliada

kedykoľvek za konania ( ), a ktorá bráni všeobecnému súdu, aby konal v merite

veci a so zreteľom, na ktorý prichádza do úvahy len zastavenie neskôr začatého konania

[ (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu z 26. februára

2009)].

V nadväznosti na uvedené v súvislosti s prvou a druhou námietkou sťažovateľa

založených na tvrdení o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavný súd poukazuje na túto jeho podstatnú časť:

«Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý

nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

pritom zachované. Podľa ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý

možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať

v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí

nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde

iné konanie.

Ustanovenie upravuje prípad prekážky litispendencie, ktorá je daná, ak na

ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie vykazujúce totožnosť

v účastníkoch, predmete konania a skutkových okolnostiach, od ktorých je odvodzované

právo (právny titul).

Prekážka konania už prv začatého pritom nevyžaduje od návrhov na začatie konania

v tej istej veci, aby boli podané na miestne a vecne príslušný súd; resp. na ten istý súd. Toto

vyplýva z , v zmysle ktorého právne účinky spojené s podaním návrhu na

začatie konania zostávajú zachované, aj v prípade, že bolo podané na miestne nepríslušnom

súde. Zmyslom právnej úpravy prekážky veci prv začatej je predísť situácii, kedy by súdy

paralelne konali v dvoch konaniach o tej istej veci. Preto zákon výslovne a jednoznačne

predpisuje povinnosť súdu zastaviť konanie vo veci, ktorá sa začala neskôr.

V správnom súdnictve môže byť predmetom konania podľa druhej a tretej hlavy

piatej časti rozhodnutie správneho orgánu vydané v správnom konaní. Týmto je

fakticky obmedzené aj chápanie „skutkových okolností, od ktorých je odvodzované právo“,

ktoré prichádzajú do úvahy len v prípade tradičného občianskoprávneho konania, t. j. vo

veciach podľa . V týchto veciach totiž právny titul, z ktorého žalobca

vyvodzuje svoje právo, mení povahu sporu najmä čo do dokazovania, posudzovania

plynutia lehôt a pod. V správnom súdnictve možno za takýto titul považovať presvedčenie

žalobcu alebo navrhovateľa o nezákonnosti a nesprávnosti rozhodnutia alebo postup

správneho orgánu, ktorými malo byť zasiahnuté do jeho práv a právom chránených

záujmov, pričom tento vyplýva priamo zo zákona. „Skutkové okolnosti, od ktorých je právo

odvodzované“, nemožno stotožňovať s dôvodmi, v ktorých má tvrdená nezákonnosť

spočívať.

Následne je nutné, aj s prihliadnutím na znenie prvá veta , ktorý

súdu v správnom súdnictve umožňuje a ukladá primerané použitie ustanovení prvej, tretej

a štvrtej časti , prispôsobiť chápanie pojmu „tá istá vec“

osobitnostiam konania podľa piatej časti .

Súd v správnom súdnictve skúmajúci podmienky konania preto skúma, či pri zistenej

totožnosti účastníkov konania je daná aj totožnosť predmetu konania. Vlastné dôvody

žaloby alebo opravného prostriedku, ako ani označenie podania „žaloba na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu“ alebo „opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu“ nemajú žiadnu relevanciu. Vo vzťahu k označeniu podania,

považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že v zmysle každý úkon

posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený, t. j. súd nie je

označením podania viazaný.

Preto pokiaľ súd v správnom súdnictve zistí, že sa ten istý žalobca (navrhovateľ)

domáha preskúmania jedného a toho istého rozhodnutia toho istého žalovaného (odporcu),

je z hľadiska posúdenia existencie prekážky konania podľa irelevantné, ako

žalobca (navrhovateľ) označil svoje podanie a ako ho odôvodnil.

Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojeného spisového materiálu a tiež

v súlade s požiadavkou žalobcu, v záujme overenia si naplnenia podmienok pre postup,

ktorý zvolil krajský súd, sa oboznámil aj so spisom vedeným na krajskom súdu pod sp. zn.

11 , t. j. s vecou, ktorá mala založiť prekážku prv začatého konania. Zistil, že na

Okresný súd Nitra bol 29. decembra 2011 o 09:22 hod. osobne podaný „opravný

prostriedok podľa až 250s “, kde navrhovateľom bol D. B. - žalobca v tomto

konaní, a odporcom Obecné zastupiteľstvo - žalovaný v tunajšom konaní. Navrhovateľ

(žalobca) sa navrhnutým postupom domáhal preskúmania zákonnosti uznesenia odporcu

(žalovaného) z 28. júna 2011 č. 67/2011 o neschválení žiadosti navrhovateľa (žalobcu

v tomto konaní) na obsadenie funkcie hlavného kontrolóra obce na základe výsledkov

tajného hlasovania. Veci bola na Okresnom súde Nitra pridelená sp. zn. ; vec

bola neskôr postúpená krajskému súdu, na ktorom bola vedená pod sp. zn. .

Návrh na začatie konania (správne žaloba) v danej veci označený ako „opravný

prostriedok podľa až 250s “ bol na krajský súd doručený osobne 29. decembra

2011, ako správne poukázal žalobca, avšak až o 09:52 hod., teda po tom, ako konanie vo

veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. (vtedy na Okresnom súde v Nitre pod

sp. zn. ) bolo už začaté. Je teda zrejmá totožnosť účastníkov, ako aj totožnosť

označeného „rozhodnutia“, ktoré navrhovateľ žiada preskúmať v oboch konaniach, a preto

je namieste konštatovať, že skoršie podanie navrhovateľa (doručené Okresnému súdu Nitra

29. decembra 2011 o 09:22 hod.) založilo prekážku už začatého konania, brániacu súdu

tunajšiu vec prejednať. Čo sa týka námietky žalobcu, že nemožno konštatovať totožnosť

veci, ak len v jednej z nich má ako vedľajší účastník vystupovať, najvyšší súd považuje za

potrebné dodať, že táto skutočnosť nemá vplyv na posudzovanie naplnenia ,

pretože iná osoba, než je žalobca a žalovaný (navrhovateľ a odporca) sa nestáva

účastníkom konania v správnom súdnictve, ale až jeho pribratím za splnenia podmienok

veta druhá . Podľa veta druhá súd aj bez návrhu

uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by

mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Navyše, konanie vo veci samej bolo

zastavené pre nenaplnenie podmienok konania. Súd je však ďalej povinný konať a v súlade

so zákonom rozhodnúť v konaní, ktoré založilo prekážku veci rozhodnutej, t. j. v konaní

vedenom na krajskom súde pod sp. zn. . Najvyšší súd ešte poznamenáva, že nie

je vadou konania, ak vec prejedná súd v senátnom zložení (druhá hlava piatej časti ),

hoci mal konať samosudca (tretia hlava piatej časti ), pokiaľ postupuje v súlade

s príslušnými procesnoprávnymi ustanoveniami. okrem iných

ukladá súdom povinnosť posudzovať podania účastníkov podľa ich obsahu bez ohľadu na

to, ako ich účastníci označia ( ). Súd teda nemá prihliadať označeniu

podania, ale tomu, čoho sa účastník konania domáha, aby účastníkovi, ktorý v omyle

nesprávne označil podanie (často napríklad odvolanie a dovolanie a pod.), neuškodil na

právach formalistickým a doslovným výkladom zákona. Krajský súd správne a v súlade

s a vyhodnotil podanie žalobcu ako žalobu podľa druhej hlavy piatej

časti , vec previedol z registra „Sp“ (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam správnych orgánov; tretia hlava piatej časti ) do registra „S“

(rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, druhá hlava piatej časti

) a o veci konal ako o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti v senáte (

).

Preto najvyšší súd, zistiac, že uznesenie krajského súdu je vo výroku vecne správne

a v konaní nedošlo k žalobcovi tvrdeným zásahom do jeho práv garantovaných

a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, toto v súlade

s v spojení s potvrdil.»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu vyplýva, že tento sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami

tvoriacimi základ pre napadnuté rozhodnutie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

o zastavení konania vedeného pod sp. zn. je logickým dôsledkom všeobecným

súdom zistených skutkových okolností (totožnosť účastníkov konania, predmetu konania

a skutkových okolností) a ich subsumpcie pod príslušnú právnu normu (existencia prekážky

litispendencie). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento

sa zaoberal námietkou vedľajšieho účastníctva, ku ktorej poznamenal, že vedľajší účastník

sa nestáva účastníkom konania v správnom súdnictve eo ipso, ale na základe rozhodnutia

všeobecného súdu v súlade s druhou vetou , a správne poukázal na

skutočnosť, že konanie vo veci samej bolo zastavené pre nedostatok podmienky konania

(litispendencie), teda bez meritórneho prejednania veci.

Keďže podmienky, za ktorých všeobecný súd koná, skúma tento všeobecný súd

kedykoľvek za konania a tieto bránia (neodstrániteľný nedostatok konania) tomu, aby sa

všeobecný súd zaoberal vecou v merite, bolo bez právneho dôvodu, aby najvyšší súd

reagoval na sťažovateľovu „žiadosť o doručovanie vyjadrenia odporcu“ k „návrhu

sťažovateľa“, teda na žiadosť o doručovanie vyjadrenia účastníka konania ku skutkovým

a právnym otázkach merita veci [„preskúmanie zákonnosti uznesenia odporcu (žalovaného)

z 28. júna 2011 č. 67/2011 o neschválení žiadosti navrhovateľa (žalobcu v tomto konaní) na

obsadenie funkcie hlavného kontrolóra obce na základe výsledkov tajného hlasovania“].

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože najvyšší súd sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu (predovšetkým vo vzťahu ku skúmaniu podmienok konania

podľa ) vo veci sťažovateľa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa, že o jeho námietke z 8. apríla 2013,

ktorou namietal zaujatosť sudcov najvyššieho súdu (sudcovia senátu najvyššieho súdu 5 S),

najvyšší súd dosiaľ nerozhodol, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (tretia námietka sťažovateľa, pozn.), ústavný súd uvádza:

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd v súvislosti s námietkou

sťažovateľa z 8. apríla 2013 vrátil krajskému súdu spis bez rozhodnutia o nej 20. decembra

2013, pričom vo svojom prípise sp. zn. zo 17. decembra 2013 sudkyňa

najvyššieho súdu JUDr. Ida Hanzelová predovšetkým uviedla:

«Námietkový senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po oboznámení

sa s obsahom spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11/S/9/2013 a so zreteľom na obsah

podania o námietkach z 8. apríla 2013 konštatuje, že na podanú námietku zaujatosti proti

senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5S sa podľa § 15a ods. 3 a 5 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) neprihliada, pretože nemá náležitosti podľa

ods. 3 , a týka sa len okolností ustanovených v s poukazom na

, keďže dôvodom na vylúčenie sudcov uvedeného senátu majú byť len

okolnosti spočívajúce v jeho rozhodovaní v inej veci - .

Ak sa na podané námietky neprihliada podľa pre postup súdov

(prvostupňového súdu, nadriadeného súdu ev. námietkového senátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v postavení nadriadeného súdu pre účely konania o námietkach)

neplatí ustanovenie o lehotách na rozhodnutie o námietkach.

Ustanovenie upravuje, že sa v takom prípade vec nadriadenému súdu

ani nepredkladá, o čom súd upovedomí účastníka, ktorý námietku uplatnil.»

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených

v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému

súdu nepredkladá.

Vzhľadom na citovanú právnu úpravu bol podľa názoru ústavného súdu postup

najvyššieho súdu, ktorý o námietke zaujatosti sťažovateľa z 8. apríla 2013 nerozhodoval

vzhľadom na skutočnosť, že dôvodom vylúčenia sudcov najvyššieho súdu mala byť podľa

obsahu námietky len okolnosť spočívajúca v ich rozhodovaní v inej veci sťažovateľa

(konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. ), v súlade so zákonom, z čoho

zároveň vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu vydaným senátom

najvyššieho súdu 5 S (zákonní sudcovia) nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označeného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť

vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

so základným právom podľa napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

so základným právom podľa došlo tým, že najvyšší súd nenariadil

pojednávanie, „hoci mal povinnosť nariadiť v odvolacom konaní pojednávanie, nakoľko sa

pojednávanie neuskutočnilo v prvostupňovom konaní“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento o odvolaní

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa

, podľa ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi

pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Sťažovateľ odvodzuje nevyhnutnosť nariadenia pojednávania pred najvyšším súdom

rozhodujúcim o odvolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zo skutočnosti, že

pojednávanie sa neuskutočnilo ani v konaní pred krajským súdom ako súdom prvého

stupňa.

Ústavný súd v súvislosti s výhradami sťažovateľa poukazuje na už citovaný § 250ja

ods. 2 , z ktorého možno vyvodiť, že na prerokovanie odvolania nariadi odvolací súd

pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie (m. m.

).

Ústavný súd pri posudzovaní predmetnej námietky sťažovateľa vzal do úvahy aj

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozhodnutie vo veci

Ekbatani c. Švédsko z 26. 5. 1988)], z ktorej vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvajú

výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd

neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež

nedostatok verejného prerokovania veci na druhom stupni možno ospravedlniť povahou

konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní

verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany

práva z osobitostí každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom

(napr. rozhodnutie Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. 10. 1991, Annuaire, č. 212-

C).

Práve osobitnosť konania pred odvolacím súdom nevykonávajúcim dokazovanie, ako

aj povaha otázok preskúmavaných najvyšším súdom (podmienky konania), ako aj to, že

existencia neodstrániteľnej podmienky konania v konečnom dôsledku bránila prerokovaniu

veci v jej merite, boli smerodajné pre záver ústavného súdu o tom, že ak najvyšší súd

rozhodol o odvolaní sťažovateľa bez nariadenia pojednávania, nemohol v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci porušiť ním označené práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom

prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.2.3 K namietanému porušeniu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta tiež porušenie a , ktoré majú

charakter všeobecného ústavného princípu, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd

garantovaných . Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou

rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa . V prípade, ak

ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu

verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo

slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza

do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení , ktoré majú charakter

všeobecného ústavného princípu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa vo veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014