Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8S-2-2020.pdf
PDF · 171.5 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Petry Vysaníkovej a JUDr. Radovana Turčíka v právnej veci žalobcu: BIRCH V s. r. o., so sídlom v Rožňave, Jarná 18, IČO: 36 602 213, zastúpeného JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom, Cyrila a Metoda č. 4, 048 01 Rožňava, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2019/3750 O-419/2019 zo dňa 06.11.2019, takto
rozhodol:
I. Správna žaloba sa z a m i e t a.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Priebeh konania pred orgánmi verejnej správy:
1. Inšpektorát práce Košice rozhodnutím zo dňa 19.08.2019, č. 396/18/O-1, postupom podľa ust. 19 ods. 2, písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. uložil účastníkovi konania (žalobcovi, pozn. správneho súdu) pokutu vo výške 18.000,- Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom, že zamestnávateľ/ žalobca: BIRCH V s. r. o., Jarná 18, Rožňava 048 01, IČO: 36 602 213, porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 20.11.2018 o 9:50 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb: C. H., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S., W. X, I. P., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX Č., Č. XX, L. F., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S., U. X, E. P., F.. XX.XX.XXXX, XXX XX Č., Č. XXX, U. E., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S., Z. XX, C. I., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S.Ž., P. Q. X, E. F., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S.Á., S. XXX, P. U., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S.Ž., Š. XXX, L. T., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S., F. XX, E. P.á, nar. XX.XX.XXXX, XXX XX D., U. XX, I. Š., nar. XX.XX.XXXX, XXX XX S.Ž., L. S. X, ktoré vykonávali prácu šičiek na pracovisku BIRCH V s. r. o., Jarná 18, Rožňava 048 01 a nemal s nimi založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov).
2. V jeho odôvodnení Inšpektorát práce Košice uviedol, že na základe zistených skutočností vypracoval inšpektor práce protokol č. IKO-419-38-2.4/P-A28-18 zo dňa 23.11.2018, ktorý bol 23.11.2018 prerokovaný so zamestnávateľom. V dôsledku porušenia právnych predpisov bolo začaté správne konanie vo veci uloženia pokuty a oznámenie o začatí správneho konania bolo doručené účastníkovi konania 01.02.2019. V zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov bola účastníkovi konania daná možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia a predložiť, prípadne navrhnúť príslušné dôkazy, prípadne ich doplnenie, čo aj tento
urobil dňa 25.02.2019. Na základe vykonanej kontroly Inšpektorát práce Košice rozhodol o uložení pokuty účastníkovi konania dňa 06.03.2019 (rozhodnutie č. 396/18/0). Po jeho odvolaní sa, v ktorom namietal nesprávnosť rozhodnutia, ako aj jeho vydanie na základe neúplného zistenia stavu veci, bez ústneho pojednávania, pričom nesúhlasil ani s výškou pokuty, sa vecou zaoberal žalovaný a ten svojim rozhodnutím č. OPS/BEZ/2019/3750, 0-18312019 zo dňa 27.05.2019 rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. K oznámeniu Inšpektorátu práce Košice o pokračovaní správneho konania sa účastník konania nevyjadril. Na základe vyjadrení účastníka konania k správnemu konaniu sa Inšpektorát práce Košice opätovne zaoberal skutkovým stavom a jeho právnym posúdením, pričom bol vedený úvahou, v zmysle ktorej účastník konania nespochybnil skutkové zistenia. V tejto súvislosti Inšpektorát práce Košice považoval za potrebné uviesť, že zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je zodpovednosťou objektívnou. Tento objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný za nedostatok už tým, že k samotnému nedostatku, teda porušeniu došlo, bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie alebo opomenutie. Inšpektorát práce Košice ďalej dôvodí, že na "vyskúšanie" zamestnanca slúži inštitút skúšobnej doby a je neprípustné, aby zamestnanec vykonával prácu bez uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu. Značne sa tým oslabuje právne postavenie zamestnanca a navyše, nakoľko nie je úrazovo poistený v Sociálnej poisťovni, sú ohrozené jeho oprávnené nároky v prípade pracovného úrazu. Vo vzťahu k uloženej pokute, Inšpektorát práce Košice uvádza, že uloženie pokuty za zistený správny delikt je obligatórne. Pokutu uložil v spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby, avšak vzhľadom k značnému počtu nelegálne zamestnávaných osôb ako aj veľkosti zamestnávateľa sa domnieval, že pokutu nie je možné uložiť v minimálnej zákonnej sadzbe. Čo sa týka podkladu na rozhodnutie, pri rozhodovaní inšpektorát práce vychádzal najmä zo skutočností, že všetky nelegálne zamestnávané zamestnankyne pracovali na pracovisku účastníka konania, v jeho priestoroch, na jeho zákazke, s jeho pracovnými nástrojmi, spolu s jeho ďalšími zamestnancami. Inšpektorát práce vychádzal taktiež zo zápisníc o podaní informácie, ktoré boli spísané s vtedajšou konateľkou účastníka konania pani R., ako aj s nelegálne zamestnávanými zamestnankyňami a pri rozhodovaní o výške pokuty zohľadňoval všetky kritéria, ktoré stanovuje zákon o inšpekcii práce, pričom pri hodnotení jednotlivých kritérií bol vedený týmito úvahami:
a/ Dodržiavanie zákazu nelegálneho zamestnávania patrí k základným povinnostiam zamestnávateľa, nakoľko ich porušenie môže mať závažné sociálne dopady, napríklad v prípade pracovného úrazu a ohrozenia nárokov zamestnanca pri absencii úrazového poistenia. Preto správny orgán považuje porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania za závažné porušenie povinnosti.
b/ V súlade so zákonom o inšpekcii práce, správny orgán musel prihliadnuť aj na celkový počet zamestnancov zamestnávateľa (16), čo je nevyhnutné pre naplnenie represívnej funkcie sankcie. Pri uložení výšky pokuty správny orgán vychádzal zo základných rovín pre ukladanie sankcie - preventívnej a represívnej, pričom postih za správny delikt musí mať silu odradiť od nezákonného postupu nielen porušiteľa, ale aj iné právnické či fyzické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Kritérium rizík, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa je irelevantné, nakoľko pokuta sa neukladá za porušenie predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a hodnotenie stavu BOZP nebolo predmetom vykonanej inšpekcie práce.
c/ Aj vzhľadom k vyššiemu počtu nelegálne zamestnávaných osôb sa správny orgán domnieva, že nie je možné uložiť pokutu v spodnej hranici sadzby. Podľa názoru správneho orgánu je nutné rozlišovať, kedy došlo k nelegálnemu zamestnávaniu práve dvoch, resp. viacerých osôb. Je to jednak v súlade so zákonom o inšpekcii práce, ktorý explicitne počíta s vyššou pokutou pri nelegálnom zamestnávaní viacerých osôb, jednak je to nevyhnutné aj z hľadiska preventívnej funkcie sankcie. Finančné prostriedky, ktoré zamestnávateľ "ušetrí" na nelegálnom zamestnávaní, sú násobne vyššie s počtom nelegálne zamestnávaných osôb, preto musí aj výška sankcie s počtom nelegálne zamestnávaných osôb narastať, aby mala schopnosť odradiť zamestnávateľov od nelegálneho zamestnávania. Už citovaným ustanovením § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce je stanovená minimálna výška pokuty 2000 eur, ak sa zistí nelegálne zamestnávanie v prípade jednej fyzickej osoby. Nelegálne zamestnávanie bolo počas výkonu inšpekcie práce zistené v 11 prípadoch, teda v žiadnom prípade nie je odôvodnené uloženie pokuty iba v minimálnej výške. V tomto prípade má inšpektorát práce za to, že uloženie pokuty blízke minimálnej sume nie je odôvodnené, počet 11 nelegálne zamestnaných osôb musí byť zohľadnený v sume uloženej pokuty.
d) V prospech účastníka konania hovorí skutočnosť, že protiprávny stav trval iba krátku dobu.
Inšpektorát práce Košice zvážil, ktoré zo zákonných kritérií pre ukladanie sankcií hovoria v prospech účastníka konania, ako aj to, ktoré naopak vedú k zvýšeniu sankcie. V prospech účastníka konania je možné pripočítať ten fakt, že šlo o prvé porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania z jeho strany, keďže však musel vziať do úvahy všetky kritériá stanovené Zákonom o inšpekcii práce, nie je možné uložiť sankciu v minimálnej výške. Uviedol, že pri ukladaní sankcie postupoval v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 Správneho poriadku, v zmysle ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely a teda sú povinné objektívne podobné prípady rozhodovať zhodne. Konal tak v súlade so zásadou materiálnej rovnosti, predchádzajúcou rozhodovacou praxou a rešpektoval kontinuitu práva a rozhodovania. Vzhľadom k rozhodovacej praxi, uložil v tomto prípade pokutu vo výške 18 000 Eur. Inšpektorát práce Košice dopĺňa, že výška uloženej pokuty je v súlade s rozhodovacou praxou, ako aj judikatúrou, pričom správnu úvahu oprel okrem iného aj o rozsudok Krajského súdu Košice 7S/122/2017 zo dňa 24. 10. 2018, kde bola uložená pokuta vo výške 16 000 Eur za 8 nelegálne zamestnávaných osôb podnikateľkou - SZČO, pričom išlo o prvé porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Pokuta, ktorú môže správny orgán za tieto nedostatky uložiť až do výšky 200 000 eur, je podľa Inšpektorátu práce Košice v uloženej výške stále v spodnej polovici sadzby a tento ju považuje aj s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti za primeranú zisteniam inšpekcie práce a konaniu účastníka konania. Uloženie pokuty je odôvodnené zistenými nedostatkami a je prostriedkom do budúcnosti, aby účastník konania dodržiaval pracovnoprávne predpisy a zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a odstránil zistené nedostatky. Inšpektorát práce Košice poukázal na to, že uloženie pokuty za uvedený správny delikt je obligatórne, kedy podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. Zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000. Uložená sankcia má za cieľ najmä preventívne pôsobiť na zamestnávateľa, aby sa v budúcnosti vyhýbal opakovaniu obdobných nedostatkov na úseku nelegálneho zamestnávania. Uloženie pokuty v stanovenej výške považuje Inšpektorát práce Košice za nevyhnutné jednak z dôvodu postihu takéhoto konania účastníka konania, ale zároveň aj z dôvodu potreby a nevyhnutnosti preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce na zamestnávateľov. Je toho názoru, že ukladaný postih bude motivovať postihovaného k vyššej opatrnosti a pozornosti i k väčšej zodpovednosti.
3. O odvolaní žalobcu podanému proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Košice č. k.: 396/18/0-1 zo dňa 19.08.2019 rozhodol žalovaný dňa 06.11.2019 (rozhodnutie č. PO/BEZ/2019/3750 O-419/2019) tak, že jeho odvolanie zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. k. 396/18/0-1 zo dňa 19.08.2019 potvrdil.
4. V odôvodnení rozhodnutia č. PO/BEZ/2019/3750 O-419/2019 žalovaný zopakoval skutkové a právne závery Inšpektorátu práce Košice vyplývajúce z jeho rozhodnutia č. 396/18/0-1, ako aj obsah odvolacích námietok žalobcu a uviedol, že správny orgán prvého stupňa jednoznačne preukázal že zo strany účastníka konania došlo k porušeniu ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo podľa názoru žalovaného jednoznačne preukázané počas výkonu inšpekcie práce zameranej na nelegálne zamestnávanie dňa 20.11. 2018. Tento záver vyplýva najmä z dokladu - zápisnice o podaní informácie zo dňa 20.11.2018, ktoré boli spísané s I. R. a kontrolovanými fyzickými osobami a ktorých kompletný obsah je súčasťou odôvodnenia napádaného rozhodnutia a tiež administratívneho spisu. Žalovaný zároveň konštatoval, že zápisnice považuje za zákonne získaný dôkaz, čo podporuje aj skutočnosť, že pred podaním informácie boli fyzické osoby poučené, že sú povinné poskytnúť na požiadanie inšpektora práce informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, vrátane následkov za nepravdivé, resp. zavádzajúce alebo neúplné podanie informácie, čo potvrdili vlastnoručne svojim podpisom. Pokiaľ ide o námietky účastníka konania smerujúcich voči protokolu, žalovaný je toho názoru, že účastník konania mal možnosť podať proti tomuto žalobu, avšak toto procesné právo nevyužil. Podľa žalovaného predmetný protokol disponuje všetkými obsahovými a formálnymi náležitosťami tak, ako to vyžaduje zákon o inšpekcii práce, čím ho možno považovať za zákonný podklad pre vydanie rozhodnutí správnymi orgánmi na oboch stupňoch. Dňa 23. 11. 2018 došlo k jeho prerokovaniu s konateľom účastníka konania p. H. R., ktorý sa však ku všetkým zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v protokole nevyjadril. Vo vzťahu k nesúhlasu účastníka konania s neprejednaním priestupku (správnemu deliktu, pozn. správneho súdu) na ústnom pojednávaní, žalovaný podotkol, že keďže dôkazy obstarané ešte v
štádiu výkonu inšpekcie práce, ktorej primárnym cieľom bolo zistiť, či došlo k porušeniu zákona a teda či je dôvod na začatie správneho konania vo veci správneho trestania, nevykazovali žiaden rozpor a na ich podklade bol skutkový stav zistený presne a určito, slúžili následne v začatom správnom konaní ako relevantné dôkazy vyhodnotené správnym orgánom ako hodnoverné a pravdivé. Z uvedeného dôvodu nebolo nevyhnutne potrebné v rámci začatého správneho konania nariaďovať ústne pojednávanie za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu, keďže v danom posudzovanom prípade to nevyžadovala ani povaha veci, keďže skutkový stav ohľadne spáchaného skutku bol presne a náležite zistený. Žalovaný považuje zistený skutkový stav aj napriek námietke o jeho nedostatočnom zistení, za dostatočný, zároveň považuje za správne i následné právne posúdenie veci aj napriek tomu, že účastník konania odmieta zistené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania menovaných fyzických osôb. Pri posúdení a rozhodovaní predmetnej veci sa žalovaný opieral predovšetkým o protokol a obsah predložených zápisníc, spísaných počas výkonu inšpekcie práce, z obsahu ktorých jednoznačne vyplýva, že menovaní vykonávali závislú prácu pre účastníka konania/žalobcu. Činnosť, ktorú na pracovisku vykonávali možno jednoznačne považovať za závislú prácu, dôvodom čoho je naplnenie znakov závislej práce. Ustanovenie § 1 ods. 2 Zákonníka práce zakotvuje výpočet znakov závislej práce, ktorých prítomnosť v konkrétnom právnom vzťahu je podľa žalovaného jediným spôsobom ako v tomto spoľahlivo identifikovať pracovnoprávny vzťah podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce a odlíšiť ho tak od iného právneho vzťahu (obchodnoprávneho, občianskoprávneho a pod.). Žalovaný poukazuje aj na objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt, kedy pre jej vznik je nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením zamestnancov zamestnávateľa alebo iných subjektov ako zamestnávateľa. Účastník konania navyše nepredložil nijaké dôkazy, ktoré by spochybnili, prípadne vyvrátili zistené porušenie povinnosti. Sankcia uložená účastníkovi konania (vo výške 18 000 Eur) za spáchanie správneho deliktu je podľa mienky žalovaného primeraná jednak vo vzťahu k jednotlivým skutkovým okolnostiam a jednak vo vzťahu k počtu nelegálne zamestnávaných fyzických osôb a uložená v zákonom ustanovenom rozpätí (v danom prípade je maximálne zákonné rozpätie určené až do sumy 200 000 Eur), plniaca preventívnu a výchovnú funkciu a keďže bude citeľná i v majetkovej sfére účastníka konania, plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť účastníka konania od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Závažnosť zisteného nedostatku spočíva v tom, že nelegálne zamestnávanie je stále závažným pracovnoprávnym problémom spoločnosti, ktorý je potrebné eliminovať. V záujme právnej ochrany zamestnancov je zamestnávateľ oprávnený začať udeľovať pracovné úlohy zamestnancovi až po založení pracovnoprávneho vzťahu. Uvedenú zákonom stanovenú povinnosť si účastník konania/žalobca nesplnil, čím sa dopustil nelegálneho zamestnávania. Správny orgán sa pri ukladaní pokuty musí riadiť dikciou zákona o inšpekcii práce a je povinný pristúpiť k uloženiu sankcie ex offo, t. j. akonáhle bolo zistené spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania. Vo vzťahu k výške uloženej sankcie žalovaný upozornil, že sankcia vo výške 18 000 eur je primeraná, plniaca preventívnu funkciu a keďže bude citeľná aj v majetkovej sfére účastníka konania plní aj svoju represívnu funkciu a odradí tohto od ďalšieho nezákonného konania v budúcom období. Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový správny orgán uložil pokutu v dolnej hranici zákonnej sadzby a zároveň tiež na to, že príslušné ustanovenia zákona o inšpekcii práce nedávajú správnym orgánom inšpekcie práce žiadnu možnosť využiť tzv. materiálny korektív, upustiť od potrestania za tento správny delikt alebo odpustiť uloženie pokuty, pričom neumožňujú prihliadnuť na motív, následky ani dodatočné odstránenie tohto nedostatku inak, ako pri stanovovaní výšky pokuty. S právnym názorom inšpektorátu práce, ktorý na základe zistených skutočnosti rozhodol o uložení pokuty sa žalovaný stotožnil a dospel k záveru, že argumentácia účastníka konania nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a účastník konania nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.
II. Priebeh správneho súdneho konania
5. Správnou žalobou vo veciach správneho trestania zo dňa 07.01.2020, dourčenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 08.01.2020 sa žalobca cestou svojho zvoleného zástupcu domáhal vydania rozsudku, ktorým správny súd upustí od uloženia sankcie vo výške 18 000 Eur uloženej mu rozhodnutím Inšpektorátu práce Košice č. k. 396/18/0-1 zo dňa 19.08.2019 v spojení s rozhodnutím žalovaného zo dňa 06.11.2019, č. PO/BEZ/2019/3750 0-419/2019, z dôvodu, že podľa žalobcu je účel správneho trestania dosiahnutý samotným prejednaním veci. Alternatívne žalobca navrhol zmeniť sankciu vo výške 18 000 Eur, na minimálnu výšku v sume 5 000 Eur.
6. Dôvody, ktoré žalobcu k tomuto návrhu viedli sú tie, že žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nesprávne, nakoľko ním zistený skutkový stav nebol postačujúci na riadne posúdenie veci a uložená výška pokuty vybočuje z rozsahu správnej úvahy žalovaného. Rozhodnutie bolo vydané bez ústneho pojednávania s odôvodnením, že povaha veci si to nevyžadovala a ústne pojednávanie by neprispelo k objasneniu skutkových okolností prípadu. Správny delikt pritom nebol osobne prerokovaný so zamestnávateľom teda so žalobcom ale len s jedným konateľom spoločnosti p. H. R., ktorý nie je spoločníkom žalobcu. Na základe toho žalobca nemal možnosť sa vyjadriť pri ústnom prejednaní ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli dôležité pre rozhodnutie. Žalobca navrhol vo svojom odvolaní, aby bol vypočutý odvolacím orgánom a aby objasnil všetky dôležité skutočnosti, ktoré by prispeli k objektívnemu zisteniu kontrolovaných skutočností. Žalovaný žalobcu nevypočul a tak mu odňal možnosť konať pred správnym orgánom. Z toho dôvodu žalovaný postupoval v konaní v rozpore so zákonom a zaťažil konanie vadou, ktorá má sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia. Žalobca nesúhlasí ani s rozhodnutím žalovaného, že práca, ktorú kontrolované osoby vykonávali má charakter závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Dôvodil, že menované osoby uvedené v rozhodnutí, v čase vykonania kontroly dňa 20.11.2018 vykonávali skúšku pre možnosť následného zamestnania sa ako šička u žalobcu. Skúška na odbornú spôsobilosť s rôznymi šijacími strojmi bola vykonávaná v období od 19.11.2018 do 21.11.2018 a to po poučení jednotlivých osôb, že nejde o výkon práce ale výkon overenia si spôsobilosti na prácu s rôznymi šijacími strojmi a to na vlastnú zodpovednosť, bezodplatne a na vlastné riziko. Žalobca v prílohe odvolania pripojil písomné prehlásenie jednotlivých osôb vykonávajúcich skúšku odbornej spôsobilosti zo dňa 19.11.2018. Táto skúška odbornej spôsobilosti bola vykonávaná v súvislosti s tým, že účastník konania si zabezpečil prácu, ktorá bola terminovaná do 15.12.2018. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný náležite nevysporiadal s listinnými dôkazmi, ktoré žalobca predložil a aj z tohto dôvodu považuje žalobca rozhodnutie za nesprávne pre nedostatok dôvodov. Z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo žalovaný neprihliadol na objektívne písomné dôkazy, pri hodnotení zisteného skutkového stavu a vyvodení správnych záverov. Žalobca nie je spokojný ani so všeobecným odôvodnením rozhodnutia, čo sa týka výšky uloženia pokuty, nakoľko všetky kritéria ktoré stanovuje zákon o inšpekcii práce, neboli žalovaným náležite a správne vyhodnotené pri ukladaní sankcie. Výška pokuty, ktorá bola žalobcovi uložená nezodpovedá kritériám, ktoré stanovuje zákon. Ide o výšku pokuty ktorá má likvidačný charakter pre žalobcu. V žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s tým, že takto uložená výška pokuty by mala pôsobiť preventívne na zamestnávateľa. Ďalším dopadom takto uloženej pokuty je tá skutočnosť, že o prácu príde 22 ľudí a to v regióne, resp. okrese s dlhodobo najvyššou nezamestnanosťou. Náležite nebola vyhodnotená tá skutočnosť, že žalobca je bezúhonný od svojho vzniku a najmä nebola vyhodnotená špecifická práca v oblasti v ktorej účastník podniká, a jeho možný zisk, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré žalobca mienil vysvetliť pri ústnom prejednaní, čo mu však umožnené nebolo.
7. V písomnom vyjadrení k správnej žalobe datovanom ku dňu 11.03.2020 žalovaný reagoval na hore uvedené žalobné námietky a uviedol, že v mene obchodnej spoločnosti koná konateľ, nie jej spoločník a z tohto dôvodu bol protokol prerokovaný s konateľom spoločnosti. Pokiaľ ide o nevypočutie žalobcu a odňatie mu tak možnosti konať pred správnym orgánom, žalovaný opätovne s poukazom na ust. § 21 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku uvádza, že nariadenie ústneho pojednávania je výlučne na úvahe správneho orgánu, pričom v danej veci nebolo potrebné uskutočniť ústne pojednávanie, nakoľko povaha veci si to nevyžadovala. Žalobca mal možnosť predložiť všetky dôkazy, vyjadrenia, ktoré považuje za potrebné, rovnako ako navrhnúť dôkazy. Pokiaľ však účastník správneho konania nenavrhne žiaden dôkaz, na ktorého vykonanie je potrebné ústne pojednávanie (obhliadky, výsluch svedkov), bolo by takéto ústne pojednávanie samoúčelné. K argumentácii žalobcu, že nesúhlasí s rozhodnutím žalovaného, že práca, ktorú kontrolované osoby vykonávali má charakter závislej práce v zmysle ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce, žalovaný uvádza, že zo zápisníc urobených na mieste, a to ako so zamestnancami, tak aj so zamestnávateľom, jednoznačne vyplýva, že zamestnankyne vykonávali závislú prácu. Tvrdenie žalobcu neobstojí ani z toho dôvodu, že zamestnankyne pre neho v minulosti pracovali a ako sám uviedol, prepustil ich z dôvodu nedostatku práce. Preto nebolo potrebné ich skúšať. Navyše, na vyskúšanie zamestnanca slúži inštitút skúšobnej doby v súlade s príslušným ustanoveniami Zákonníka práce. K žalobnej námietke týkajúcej sa výšky uloženej pokuty žalovaný uvádza, že prvostupňový správny orgán pri určovaní výšky pokuty prihliadal na zákonné relevantné skutočnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. 1 a § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov a výška pokuty bola stanovená aj v súlade s rozhodovacou praxou a je riadne odôvodnená. Žalovaný má za to, že v správnom konaní bolo porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu nepochybne zistené a objektívne
preukázané. V rámci procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový správny orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany súdu. V závere žalovaný uvádza, že aj v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom konaní správny orgán postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov, postupoval tak, aby chránil aj práva žalobcu, kedy žalobca bol informovaný o tom, za aký správny delikt mu má byť uložená sankcia, bol mu poskytnutý dostatočný čas na prípravu obhajoby, mal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia, správny orgán sa všetkými námietkami žalobcu zodpovedne, dôsledne a svedomito zaoberal a v predmetnom rozhodnutí sa so všetkými námietkami žalobcu náležite a dostatočne vysporiadal. Z uvedených dôvodov preto žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.
8. Správny súd v konaní podľa § 194 a nasl. Správneho súdneho poriadku, po preskúmaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice (č. 396/18/O-1 zo dňa 19.08.2019) a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu mapujúceho priebeh konania, ktoré uvedeným rozhodnutiam predchádzalo, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
9. O správnej žalobe následne rozhodol súd po nariadení ústneho pojednávania uskutočneného 24.11.2022, na ktorom prítomný právny zástupca žalobcu uviedol, že trvá na argumentácii obsiahnutej v správnej žalobe a prítomný zástupca žalovaného taktiež zotrval na svojich doterajších zdôvodneniach. O slovo na pojednávaní sa prihlásil aj H. R., ktorý opätovne poukázal na to, že osoby, pri ktorých bolo u žalobcu kvalifikované nelegálne zamestnávanie, boli prijaté na skúšku, pričom už v priebehu toho istého dňa, kedy bola vykonaná inšpekcia práce, boli tieto soby prihlásené do Sociálnej poisťovne.
10. Na oboznámenie s podkladmi rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice mal správny súd k dispozícii jeho administratívny spis, z obsahu ktorého vyplýva, že Inšpektorát práce Košice vyhotovil dňa 23.11.2018 o výsledku inšpekcie práce vykonanej u žalobcu ako kontrolovaného subjektu v dňoch 20.11.2018 a 23.11.2018 protokol č. IKO-419-38-2.4/P-A28-18, v ktorom uviedol nasledujúce zistenia: Dňa 20.11.2018 o 9.50 hod. bola vykonaná kontrola osôb, ktoré vykonávali prácu šičiek na pracovisku kontrolovaného subjektu - žalobcu, pričom u osôb : C. H., I. P., L. F., E. P., U.L. E., C. I.Z., E. F., P. U., L. T., E. P. I. I. Š., bez uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu. Na základe uvedených zistení potom Inšpektorát práce Košice v protokole formuloval tieto nedostatky: Žalobca v pozícii zamestnávateľa porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 20.11.2018 o 9:50 hod. využíval závislú prácu fyzických osôb: C. H., I. P., L.Ó. F., E. P., U. E., C. I., E. F., P. U., L. T., E. P. I. I. Š., ktoré vykonávali prácu šičiek na pracovisku žalobcu, pričom tento s nimi nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov), čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Inšpektorát práce zároveň konštatoval, že inšpekciou práce nebola preukázaná odmena, ako aj to, že doba trvania nelegálneho zamestnávania vyplýva zo zápisníc s jednotlivými zamestnankyňami. Inšpektorát práce Košice zároveň žalobcovi uložil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a o tejto skutočnosti ho informovať do 3 dní po uzatvorení protokolu. Obsah protokolu bol s konateľom žalobcu, H. R. prerokovaný v ten istý deň, t. j. 23.11.2018, pričom tento pri jeho prerokovaní nevyužil možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteným skutočnostiam a nedostatkom v ňom uvedeným. Na podklade zistení Inšpektorátu práce Košice uvedených v jeho protokole č. IKO-419-38-2.4/P-A28-18 začal tento voči žalobcovi správne konanie vo veci uloženia pokuty, pričom túto skutočnosť oznámil žalobcovi listom zo dňa 11.01.2019 a umožnil mu vyjadriť sa k podkladu pre vydanie rozhodnutia i k spôsobu zisťovania a predložiť, prípadne navrhnúť príslušné dôkazy resp. ich doplnenie. Žalobca sa k vyššie spomenutému začatiu správneho konania vyjadril podaním zo dňa 06.02.2019, v ktorom okrem iného uviedol: „Preto som dňa 19.11.2018 obvolal cca 11 žien, o ktorých som vedel, že majú prax v odbore šička a záujem o prácu, aby sa dňa 20.11.2018 dostavili ráno 07:00 hod. do sídla firmy, kde som ich oboznámil, že dnešným dňom t. j. 20.11.2018 s nimi budú uzatvorené dohody o pracovnej činnosti (v súčasnosti majú všetky tieto pracovníčky už uzatvorenú platnú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú). Po tomto pohovore som musel nutne služobne odcestovať. Oznámil som im, že dohody s nimi spíše náš externý pracovník p. B., ktorý príde cca okolo 9:30 hod., avšak pozabudol som na to, že neboli dňa 19.11.2018 nahlásené na sociálnu poisťovňu. Ženy zamestnankyne boli ešte počas kontroly okamžite nahlásené na sociálnu poisťovňu a súčasne s nimi bola podpísaná dohoda o vykonaní práce. Tento hrubý nedostatok vznikol hlavne z dôvodu môjho pozabudnutia na skutočnosť, že noví zamestnanci sa po novom musia najprv nahlásiť
do sociálnej poisťovne a až potom môžu začať pracovať. Ako som už uviedol personalistiku, mzdy a účtovníctvo nám zabezpečujú externé firmy.“ Zo zápisníc o podaní informácie, ktoré dňa 20.11.2018 inšpektori práce vykonávajúci inšpekciu u žalobcu spísali s fyzickými osobami: C. H., I. P., L. F., E. P., U. E., C. I., E. F., P. U., L. T., E. P. I. I. Š. zhodne vyplýva, že dňa 20.11.2018, od ranných hodín, tieto vykonávali prácu šičky bez toho, aby výkon tejto práce bol predmetom podpísaných dohôd. Vtedajšia konateľka žalobcu I. R. v zápisnici o podaní informácie dňa 20.11.2018 uviedla, že ženy ešte zmluvy nemajú a tie, „čo sú prvýkrát, nie sú v Sociálnej poisťovni. Robia od 6,00 hod.“ Na základe zrušenia rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice č. 396/18/0 zo dňa 06.03.2019 žalovaným a vrátení veci tomuto na nové prejednanie a rozhodnutie, bol žalobca listom zo dňa 26.06.2019 upovedomený o pokračovaní v správnom konaní a opätovne poučený o možnosti vyjadriť sa k podkladu pre vydanie rozhodnutia i k spôsobu zisťovania a predložiť prípadne navrhnúť príslušné dôkazy resp. ich doplnenie.
11. Podľa ust. § 2 ods. 1, písm. a/ bod 1. a bod 4. zákona č. 125/2006 Z. z. (o inšpekcii práce a o zmene zákona o nelegálnej práci), účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, je inšpekcia práce dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie a právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ako aj vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie týchto predpisov ( § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z. z.).
12. Podľa ust. § 12 ods. 1, písm. b/, d/ a g/ zákona č. 125/2006 Z. z., účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, inšpektor práce je pri výkone inšpekcie práce oprávnený vykonávať kontrolu, skúšku, vyšetrovanie a iné úkony s cieľom zistiť, či sa dodržiavajú predpisy uvedené v § 2 ods. 1 písm. a) a záväzky vyplývajúce z kolektívnych zmlúv, požadovať predloženie dokumentácie, záznamov alebo iných dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce a požadovať ich kópie, požadovať preukázanie totožnosti od fyzickej osoby nachádzajúcej sa na pracovisku zamestnávateľa a vysvetlenie dôvodu jej prítomnosti.
13. Podľa ust. § 19 ods. 2, písm. a/ bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z., účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.
14. Podľa ust. § 1 ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce, účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
15. Podľa ust. § 2 ods. 1, písm. a/ zákona č. 85/2005 Z. z. (o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní), účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, nelegálna práca je závislá práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu (Zákonník práce).
16. Podľa ust. § 2 ods. 2, písm. a/ zákona č. 85/2005 Z. z, účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu (Zákonník práce).
17. Podľa ust. § 1 ods. 5 Zákonníka práce účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
18. Podľa ust. § 3 ods. 2, veta prvá zákona č. 82/2005 Z. z., účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3.
19. Podľa ust. § 21 ods. 3, veta prvá zákona č. 125/2006 Z. z., účinného v čase rozhodovania orgánov verejnej správy, sa na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
20. Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. (o správnom konaní), o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.
21. Podľa ust. § 32 ods. 1 a ods. 2, veta prvá a druhá zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
22. Podľa ust. § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
23. Podľa ust. § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
24. Úlohou správneho súdu bolo v prvej fáze správneho súdneho konania posúdiť, či skutkový stav v preskúmavanej veci bol Inšpektorátom práce Košice zistený dostatočne a či tento bol ustálený tak, aby bol spôsobilý na jeho správne právne posúdenie. Správny súd preto preskúmal celý obsah administratívneho spisu, predloženého v tejto veci žalovaným, aby získal ucelený obraz o faktickom vzťahu fyzických osôb: C. H., I. P., L. F., E. P., U. E., C. I., E. F., P. U., L. T., E. P.Á. I. I. Š. (ďalej len fyzické osoby), (ich činnosti) k žalobcovi a naopak. Za rozhodujúce v tomto smere považuje správny súd zápisnice o podaní informácie spísané dňa 20.11.2018 inšpektormi práce vykonávajúcimi u žalobcu inšpekciu s fyzickými osobami, ako aj s vtedajšou konateľkou žalobcu: pani R., prítomnou pri výkone inšpekcie práce a tiež aj obsah obrazovo zvukového záznamu z priebehu výkonu inšpekcie práce.
25. Na obrazovo zvukovom zázname o priebehu výkonu inšpekcie práce je zreteľne vidieť, že inšpekciu práce na pracovisku žalobcu vykonávali dvaja inšpektori práce, pričom títo pri získavaní informácií od osôb, prítomných na pracovisku žalobcu postupovali tak, aby vylúčili ich vzájomné ovplyvňovanie. Po porovnaní informácií zachytených vo všetkých zápisniciach spísaných s fyzickými osobami, ako aj s vtedajšou konateľkou žalobcu pani R., môže správny súd konštatovať, že tieto sú, pokiaľ ide podstatné skutkové okolnosti, totožné. Rovnaký je čas kedy mali fyzické osoby dňa 20.11.2018 začať vykonávať práce (od 6.00/7.00 hod.), pričom niektoré z nich uviedli, že pracovali už aj deň pred tým (19.11.2018), prípadne, že začali s výkonom práce ešte skôr, čo potvrdila aj vtedajšia konateľka žalobcu, pani R., zhoda je aj pokiaľ ide o činnosť, ktorú mali tieto fyzické osoby vykonávať (práca šičky), že na výkone tejto práce sa dohodli s pani R., prípadne pánom R.Á. ( konatelia žalobcu v čase výkonu inšpekcie), ako aj pokiaľ ide o informáciu, že fyzické osoby nemali v čase výkonu inšpekcie práce uzatvorené zmluvy (dohody) na výkon dohodnutej práce. Z obrazovo zvukového záznamu zachyteného na DVD nosiči zároveň vyplýva vyjadrenie vtedajšej konateľky žalobcu, pani R., že na pracovisku žalobcu prítomné fyzické osoby, vykonávali pre tohto ako jeho zamestnankyne prácu šičky. Žalobca v správnom konaní a ani v priebehu správneho súdneho nepredložil žiaden dôkaz, ani relevantné tvrdenie, ktoré by boli spôsobilé obsah poskytnutých informácií (písomných informácií) spochybniť. V prípade, že 12 fyzických osôb (vrátane bývalej konateľky žalobcu, pani R.), v súvislosti s vykonávanou inšpekciou, vypovedalo o preverovaných skutkových okolnostiach zhodne, je potrebné týmto výpovediam priznať relevanciu.
26. Preto pokiaľ ide o skutkové poznatky Inšpektorátu práce Košice, ako aj žalovaného, tieto boli podľa názoru správneho súdu v priebehu administratívneho konania vyhodnotené v súlade so zásadou materiálnej pravdy.
27. V druhej fáze správneho súdneho prieskumu hľadal správny súd odpoveď na otázku, ktorá bola žalobcom taktiež v správnej žalobe namietaná a to, či činnosť, ktorú vykonávali fyzické osoby s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých sa táto činnosť vykonávala, napĺňala znaky závislej práce.
28. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle zákonnej definície ust. § 1 ods. 3 Zákonníka práce, môže byť závislá práca vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo aj v inom pracovnoprávnom vzťahu a keďže každý z týchto pracovnoprávnych vzťahov má svoju vlastnú charakteristiku odlišnú od iného, je zrejmé, že aj zastúpenie jednotlivých atribútov závislej práce určených v ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce, bude u každého z uvedených pracovnoprávnych vzťahov iné. Aj napriek tomu, že žalobca v správnej žalobe oponoval záverom orgánov verejnej správy o kvalifikácii činnosti inšpektormi práce kontrolovaných fyzických osôb, ako závislej práce pre žalobcu (bez toho, aby svoje tvrdenie bližšie rozvinul, pozn. správneho súdu), správny súd o tom nepresvedčil a tento dospel po vyhodnotení skutkových okolností k záveru, že o závislú prácu išlo. Závislá práce je v zmysle vyššie citovaného ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce, práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.
29. V súvislosti s vyššie uvedeným skutkovým dejom je nepochybné, že pri realizácii šijacích prác, boli fyzické osoby vo vzťahu podriadenosti k žalobcovi, ktorý naopak v tomto vzťahu vystupoval ako ten nadriadený. Bolo to tak z dôvodu, že fyzické osoby neboli oprávnené rozhodovať o priebehu pracovného procesu, nakoľko ten riadil žalobca. Keď vezmeme do úvahy, že princíp podriadenosti a nadriadenosti možno odvodiť aj z práva určiť dĺžku, miesto a spôsob výkonu práce, potom je zrejmé, že pri všetkých týchto ukazovateľoch bol žalobca ten kto ich stanovil a fyzické osoby boli tými, ktoré ich mali dodržiavať. Napokon princíp osobnej závislosti a podriadenosti zamestnanca voči zamestnávateľovi (subordinačný princíp) je ten, ktorý najviac charakterizuje pracovnoprávny vzťah ako záväzkový právny vzťah a súčasne ho odlišuje od iných druhov právnych vzťahov, najmä od občianskoprávnych vzťahov ovládaných princípom rovnosti.
30. Rovnako tak bola splnená aj podmienka osobného výkonu práce, nakoľko fyzické osoby sami realizovali šijacie práce pre žalobcu, čo bolo v čase výkonu inšpekcie práce bez pochybností preukázané.
31. Pokiaľ ide o pokyny zamestnávateľa, ako ďalšej z charakteristík závislej práce, pre správny súd je len ťažko predstaviteľné, aby fyzické osoby mohli vykonávať im určenú prácu šičky na pracovisku žalobcu, bez jeho pokynov.
32. Vykonávanie práce v mene zamestnávateľa znamená, že zamestnávateľ je tým, kto je zodpovedný za koordináciu pracovnej činnosti a za jej výsledky. Zamestnávateľ je subjektom zodpovednosti vo vzťahu k tretím osobám, pretože len on nesie hospodárske riziko výkonu práce. V našom prípade bol žalobca ten, kto určil fyzickým osobám konkrétnu pracovnú úlohu, pričom on bol aj tým kto, zodpovedal za konečný výsledok tejto úlohy a zároveň tým kto mal z práce vykonávanej fyzickými osobami prospech.
33. Každá vykonávaná pracovná úloha má zároveň aj určité časové ohraničenie, v ktorej ju zamestnanec pre zamestnávateľa vykonáva. Fyzické osoby v zápisniciach o podaní informácie zhodne uviedli, že pracovať začali dňa 20.11.2018 (deň výkonu inšpekcie) o 6.00, prípadne 7.00 hod. a z vyjadrení niektorých, ktoré uviedli, že u žalobcu pracovali už skôr, taktiež vyplýva, že pracovná doba im začala o 6.00 hod. a končila o 14.00 hod.
34. Správny súd je preto nútený konštatovať, že činnosť vykonávaná fyzickými osobami spočívajúca v šijacích prácach, nesie bez pochyby znaky závislej práce a preto bolo a je potrebné s týmto termínom pracovať.
35. Na základe ustáleného skutkového stavu, ktorý vyústil ku konštatovaniu naplnenia definície závislej práce, orgány inšpekcie práce vzhľadom na jednoznačné znenie citovaného zákonného ustanovenia
§ 2 ods. 2, písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. bezpečne právne kategorizovali správanie žalobcu, ako nelegálne zamestnávanie, kedy tento využíval závislú prácu fyzických osôb bez toho, aby mal s týmito založený pracovnoprávny vzťah. Týmto konaním žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania upravený v ust. § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. Následne bolo preto povinnosťou Inšpektorátu práce Košice uložiť žalobcovi za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania (právne kvalifikované ako správny delikt) pokutu podľa ust. § 19 ods. 2, písm. a/ bod 1. zákona č. 125/2006 Z. z.
36. Pokiaľ ide o posúdenie procesnoprávnej výhrady žalobcu adresovanej orgánom verejnej správy oboch stupňov, týkajúcej sa nesplnenia povinnosti nariadiť v priebehu administratívneho konania ústne pojednávanie, správny súd poukazuje na prípad obligatórneho nariadenia ústneho pojednávania, kedy to výslovne ustanovujú osobitné predpisy upravujúce konkrétne administratívne konanie a prípady kedy má orgán verejnej správy, pred ktorým administratívne konanie prebieha, len možnosť ústne pojednávanie nariadiť. V zmysle znenia ust. § 21 ods. 1 Správneho poriadku to budú situácie, kedy nariadenie ústneho pojednávania bude vyžadovať povaha veci, ak ústne pojednávanie prispeje k jej objasneniu.
37. Podľa ust. § 16 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z. z., je fyzická osoba a právnická osoba na požiadanie inšpektorátu práce alebo inšpektora práce povinná poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
38. Výsledok takto poskytnutých informácií, predstavuje podľa názoru správneho súdu v právne vymedzenom rozsahu operatívny zákonný dôkazný prostriedok, slúžiaci na dôkladné preverenie skutočností súvisiacich s nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním. Zistenia inšpektorov práce obsiahnuté v zápisniciach o podaní informácie vyhotovených postupom podľa ust. § 16 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z. z. viedli k začatiu správneho konania (na podnet správneho orgánu), a sú dôkazmi zadováženými v právnom režime zákona č. 125/2006 Z. z. Tvoria preto legálny dôkazný základ pre administratívne konanie. Ak žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí odôvodnil nenariadenie ústneho pojednávania tým, že povaha veci si to nevyžadovala, nakoľko skutkový stav ohľadne spáchaného skutku bol presne a náležite zistený, správny súd konštatuje, že tento postup bol zákonný a správny. Po oboznámení sa s priebehom jednotlivých úkonov administratívneho konania nemal správny súd pochybnosti, že všetky dôkazné prostriedky v ňom zabezpečené vypovedajú o zhodnom priebehu deja. Obsah zápisníc o podaní informácie spísaných dňa 20.11.2018 s fyzickými osobami inšpektormi práce vykonávajúcimi inšpekciu korešponduje z obrazovo zvukovým záznamom vyhotoveným inšpektormi pri výkone inšpekcie a zachyteným na DVD nosiči. Ak žalobca na oznámené začatie správneho konania reagoval vyjadrením zo dňa 06.02.2019, z jeho obsahu, podľa názoru správneho súdu nevyplývajú také skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé narušiť relevantnosť inšpektormi práce zistených faktov. Z právnej teórie vyplýva, že ak by orgány verejnej správy pristúpili k nariadeniu ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci a nebolo to dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo zistený a preukázaný skutkový stav veci bez toho, aby sa v ňom vyskytovali rozpory, riskovali by tým porušenie jednej zo základných zásad správneho konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania.
39. V súvislosti s problematikou nariadenia ústneho pojednávania v konaní pred orgánom verejnej správy, správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/235/2010 zo dňa 25.11.2010, kde tento dôvodil, „že pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán v zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie a že od ústneho pojednávania ani nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, pretože skutkový stav veci bol považovaný za náležite a dostatočne zistený.“
40. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na dva významné momenty. V prvom rade už zo samotného obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010 vyplýva prinajmenšom opatrný právny postoj k požiadavke na nariadenie ústneho pojednávania v konaní o správnom delikte, ak nie postoj odmietavý, najmä za situácie, ak od ústneho pojednávania nemožno očakávať iné objasnenie veci, teda keď skutkový stav veci je nespochybniteľne zistený. Druhou, nie menej významnou skutočnosťou je vývoj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opierajúcej sa aj o iné, následne vydané rozhodnutia Ústavného súdu SR v právnych veciach týkajúcich sa administratívneho trestania a posudzovania otázky povinnosti nariadenia ústneho pojednávania. V tomto rozsahu právnej argumentácie súd poukazuje napr. na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžo/387/2015 zo dňa 23.02.2017, v ktorom Najvyšší
súd SR v právnej veci týkajúcej sa administratívneho trestania nesúhlasil so záverom krajského súdu, že tým, že správny orgán nenariadil vo veci ústne pojednávanie, došlo k takej procesnej vade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vyslovil záver, že podľa judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie zo dňa 25.04.2002, č. sťažnosti 64336/01). Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10Sžo/387/2015 zo dňa 23.02.2017 zároveň poukázal na obsah uznesenia Ústavného súdu SR II.ÚS 134/2014 - 19 zo dňa 05.02.2014, v ktorom ústavný súd argumentoval nasledovne:
„Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého nenariadením ústneho prerokovania veci radou sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozhodnutie rady totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.“
41. Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesením č. k. 7Sžo/233/2015 zo dňa 23.02.2017 dospel pri plnom rešpektovaní článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 /právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom premietnuté do sféry administratívneho trestania/ dospel k záveru, že „pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie za účelom opätovného výsluchu žalobcu, nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama o sebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti.“
42. Z vyššie citovaného ust. § 21 ods. 1, veta prvá Správneho poriadku vyplýva okrem iného aj potreba nariadiť ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha prejednávanej veci. Taktiež orgán verejnej správy sa má v rámci svojej úvahy a oprávnenia vyplývajúceho mu z dikcie ustanovenia § 34 Správneho poriadku riadiť ustanovením § 3 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je povinný použiť najvhodnejšie prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci. Je zároveň povinnosťou orgánu verejnej správy vyplývajúcou zo znenia § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutie. Orgán verejnej správy má v každom jednotlivom prípade, v konkrétnej administratívnej veci, pri svojej úvahe vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a má nariadiť ústne pojednávanie v prípade, ak toto bude mať svoje opodstatnenie, t. j. predovšetkým vtedy, ak ústne pojednávanie môže prispieť k objasneniu neurčitých, resp. nejasných skutkových okolností prípadu. Na nariadenie ústneho pojednávania nie je právny nárok, okrem ak jeho nariadenie vyžaduje osobitný zákon. Ak však návrhu na nariadenie ústneho pojednávania orgán verejnej správy nevyhovie, je zároveň povinný v rozhodnutí uviesť, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné. Podľa názoru správneho súdu žalovaný presne týmto spôsobom postupoval a v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí dôvody, ktoré ho viedli k nenariadeniu ústneho pojednávania logicky a dostatočne objasnil.
43. Správny súd nepovažuje za relevantné ani prehlásenie datované ku dňu 19.11.2018, obsahom ktorého je súhlas fyzických osôb s „výkonom skúšky pre možnosť nasledovného zamestnania sa ako šička vo firme BIRCH V s. r. o.“ nakoľko preverenie schopnosti fyzickej osoby vykonávať konkrétnu prácu, je možné realizovať aj v rámci existujúceho pracovnoprávneho vzťahu. Navyše žalobca sa vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania nezmieňuje o potrebe overiť si odbornú spôsobilosť fyzických osôb a naopak priznáva, že za účelom dodržania termínu dodávky pre zahraničného odberateľa kontaktoval 11 žien, o ktorých vedel, že majú prax v odbore šička.
44. Pokiaľ žalobca naznačuje, že správny delikt nebol prerokovaný s ním, ale len s jedným z jeho konateľov - H. R., ktorý však nie je spoločníkom žalobcu, správny súd upriamuje žalobcovu pozornosť na základnú definíciu konania štatutárneho orgánu právnickej osoby, podľa ktorej konanie štatutárneho orgánu právnickej osoby (napr. konateľa s. r. o) je považované za konanie samotnej právnickej osoby. To znamená, že konanie konateľa v mene právnickej osoby je prejavom vôle tejto právnickej osoby. Podľa výpisu z obchodného registra bol v čase výkonu inšpekcie práce a tiež v čase prerokovania protokolu o
jej výsledku, H. R. jedným z dvoch konateľov žalobcu (druhým bola I. R., pozn. správneho súdu), pričom pokiaľ ide o spôsob ich konania menom spoločnosti - žalobcu, bol každý z nich oprávnený konať v mene spoločnosti navonok samostatne. Z uvedeného vyplýva, že protokol č. IKO-419-38-2.4/P-A28-18, obsahom ktorého boli skutkové zistenia inšpektorov práce, keď bol dňa 23.11.2018 prerokovaný s H. R., bol prerokovaný so žalobcom, pričom tento k jeho obsahu nevzniesol žiadne námietky,
45. Správny súd vníma skutkový stav tak, ako ho v podrobnostiach opísali orgány verejnej správy, ktoré v danej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov a aplikáciou relevantných zákonných ustanovení zo skutkových okolností vyvodili správny právny záver. Správny súd v konaní orgánov verejnej správy, ani v ich rozhodnutiach nezistil porušenie žiadneho z ustanovení Správneho poriadku ani iného právneho predpisu.
46. Vo veci žalobcom namietanej výšky pokuty (18 000,- Eur) za Inšpektorátom práce Košice konštatované porušenie ust. § 3 ods.2 v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2, písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., správny súd uvádza, že z citovaného ust. § 19 ods. 2, písm. a/ bod 1/ zákona č. 125/2006 Z. z., vyplýva povinnosť inšpektorátu práce uložiť pokutu zamestnávateľovi, ak sa tento dopustí porušenia zákazu nelegálne zamestnávať, čím voči tomuto zamestnávateľovi vyvodí zodpovednosť za porušenie tohto zákazu. V prípade správneho trestania je povinnosťou správneho súdu sledovať, či orgán verejnej správy zmysluplne odôvodnil sankciu uloženú v určitej výške, v prípade, kedy zákon počíta so sankčným rozpätím. Správny súd v tejto súvislosti skúma, či orgán verejnej správy prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Aj keď určenie výšky pokuty v rámci určeného sankčného rozpätia je vecou voľnej úvahy orgánu verejnej správy, neznamená to však, že táto môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha je hodnotiaci proces, pri ktorom je príslušný orgán verejnej správy povinný zvažovať závažnosť porušenia právnych predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu a jeho následky tak, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutého subjektu. Pri uložení pokuty orgán verejnej správy prihliada na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania. Správny súd považuje výšku žalobcovi uloženej sankcie (pokuty) s ohľadom na okolnosti prípadu za primeranú a dostatočne odôvodnenú, kedy sa Inšpektorát práce pri jej ukladaní odrazil od závažnosti zisteného porušenia povinností a závažnosti jeho následkov, pri ktorom porušenie povinností zo strany žalobcu vyhodnotil ako závažné a túto svoju úvahu aj náležite odôvodnil. Ďalším rozhodujúcim kritériom, od ktorého sa odvíjala výška uloženej pokuty bol počet zamestnancov žalobcu a tiež počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, kedy v čase výkonu inšpekcie práce dňa 20.11.2018 vykonávalo na pracovisku žalobcu, pre tohto závislú prácu 17 fyzických osôb, z toho 11 bez uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu, čo je väčšina. Orgány verejnej správy pri rozhodovaní o výške ukladanej pokuty, súčasne vzali do úvahy aj skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu, konkrétne, že v prípade žalobcu išlo o prvý prípad zistenia porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania, ako aj to, že inšpektormi práce zistený protiprávny stav trval krátku dobu. Orgány verejnej správy v odôvodnení svojich rozhodnutí poukázali aj na preventívne a výchovné pôsobenie pokuty, ktorá má byť pre žalobcu mementom, aby sa v budúcnosti nedopúšťal podobných porušení svojich povinností vyplývajúcich z vyššie spomenutých právnych predpisov. Aby teda sankcia splnila svoju preventívnu a tiež aj represívnu funkciu, musí byť jej výška stanovená tak, aby sa ten, komu je uložená, v budúcnosti vyvaroval porušení zákonných povinností, za súčasného splnenia podmienky jej primeranosti, s ohľadom na porušenú povinnosť a okolnosti prípadu. Orgány verejnej správy použili v prípade žalobcu svoju diskrečnú právomoc v medziach zákonného rámca, keď tomuto uložili za spáchanie správneho deliktu pokutu vo výške 18 000,- Eur. Pokuta v tejto výške, vzhľadom na vyššie spomenuté odôvodnenie orgánov verejnej správy, nemôže podľa mienky správneho súdu vyznievať neprimerane prísne a bez ďalšieho ani likvidačne. Úvahu, na základe ktorej dospeli orgány verejnej správy k určenej výške pokuty, riadne odôvodnili a ich závery zodpovedajú zásadám logického myslenia, pričom žalobca v správnom konaní a ani v priebehu správneho súdneho konania, nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by výška jemu uloženej pokuty bola neprimeraná, či likvidačná. Je nevyhnutné, aby žalobca povinnosť niečo tvrdiť, podporil aj dôkaznou povinnosťou. V tomto smere však žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nakoľko žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia nepredložil.
47. Z obsahu dotknutých právnych úprav obsiahnutých v zákone č. 125/2006 Z. z. a tiež v zákone č. 82/2005 Z. z. definujúcich právny rámec výkonu inšpekcie práce, ako aj nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania jednoznačne vyplýva, že zákonodarca pri formulovaní obsahu týchto právnych inštitútov,
mal na zreteli ním sledovaný zámer predchádzať nelegálnej práci a nelegálnemu zamestnávaniu a zároveň odhaľovať porušenia právnych predpisov súvisiacich so zamestnávaním osôb na území Slovenskej republiky.
48. Keďže správny súd nezistil pochybnosti v argumentácii orgánov verejnej správy odprezentovanej v ich rozhodnutiach, námietkam žalobcu nevyhovel a jeho správnu žalobu zamietol.
49. O trovách konania rozhodol správny súd podľa ust. § 167 a § 168 Správneho súdneho poriadku a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanému nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
50. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne v pomere hlasov 3 : 0 (ust. § 139 ods. 4 Správneho súdneho poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).