Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
49b/381623.acceb0.pdf
PDF · 134.14 KB
No categories available
7Nc/70/2011
Najvyšší súd 7 Nc 70/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. P. P. bývajúceho
v K., zastúpeného Mgr. Z. K., PhD., advokátkou v B., proti odporcovi Ing. I. M. bývajúcemu
v B., zastúpenému advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej
koná advokát JUDr. J. B., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkove ujmy, vedenej na
Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 121/2006, o návrhu na vylúčenie predsedníčky
senátu Krajského súdu v Bratislave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto
súde pod sp. zn. 14 Co 86/2011 takto
rozhodol:
Predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J. n i e j e v y l ú č e n
á z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 14
Co 86/2011.
O d ô v o d n e n i e
V odvolacom konaní, ktoré je na Krajskom súde v Bratislave vedené pod sp. zn.
14 Co 86/2010 žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni
( predsedníčke senátu) Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J., o ktorej Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením z 22. apríla 2010 sp. zn. 5 Nc 10/2010 už raz rozhodoval a ju
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci, keď námietku zaujatosti ( z iných
dôvodov ) vzniesol žalovaný. V námietke žalobca uviedol že o dôvode vylúčenia sa dozvedel
21. novembra 2011 a odôvodnil ju tým, že JUDr. K. J. ako prezidentka občianskeho združenia
Sudcovia „Za otvorenú justíciu“ (ďalej len ZOJ) v roku 2010 vyjadrovala ostrý nesúhlas
s politikou vlády Róberta Fica a strany SMER-SD, súhlasí s viacerými zmenami vykonanými
v súdnictve Ministerkou spravodlivosti SR Luciou Žitňanskou (SDKÚ-DS), ktorú pravidelne
navštevuje, na webovej stránke ZOJ uviedla, že sudcovia sú rozdelení na „harabinovcov“ a
„protiharabinovcov“, pričom je známe, že SDKÚ-DS patrí k protiharabinovcom. Menovaná
predsedníčka senátu týmto vnáša do justície politiku a vzhľadom na predmet sporu
27 Nc 70/2011
a účastníkov, je možné mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Poukázal na teóriu zdania, podľa
ktorej sudca musí nielen byť fakticky nezávislý, ale sa ako taký musí aj javiť v očiach
účastníkov konania. Nakoniec poukázal aj na neprimeranú dĺžku konania, čo taktiež vyvoláva
pochybnosti o jej nezaujatosti
JUDr, K. J. sa k námietke vyjadrila tak, že sa necíti byť zaujatá. Ako zakladateľka
a predstaviteľka ZOJ len vyjadrila svoj názor na stav slovenského súdnictva. Všetky otvorené
listy, upozornenia a žiadosti o riešenie situácie ZOJ posielala všetkým poslancom parlamentu
bez rozdielu, čo je preukázateľné z mailovej pošty. Niektoré dokumenty boli posielané aj P. P.
ako predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, alebo aj Róbertovi Ficovi ako
predsedovi vlády SR, ZOJ sa nikdy jasne nevyjadrilo v tom zmysle, že odmieta spolupracovať
so stranou SMER-SD, naopak zdôraznilo vôľu spolupracovať s ktoroukoľvek politickou
stranou, ktorá bude podporovať zmeny v súdnictve. Voči návrhom ministerky Žitňanskej (
okrem podporných stanovísk ) podalo aj množstvo pripomienok, čo je zistiteľné priamo
z internetového portálu MS SR. Uviedla, že ZOJ bolo aj proti právnej úprave, ktorou boli
znížené platy sudcov. Namietaná predsedníčka senátu uviedla, že sa v roku 2010 osobne
verejne postavila a bola jednou z hlavných organizátorov petície sudcov proti tejto úprave
a bola to práve strana SMER-SD, ktorá túto petíciu podporila. Dala tiež do pozornosti
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Nc 9/2010 z 22. apríla 2010,
ktorým tento rozhodol o obdobnej námietke proti sudkyni Krajského súdu v Bratislave JUDr.
E. S., ktorá rovnako patrí k zakladateľom ZOJ a nebola vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci. Z rozhodnutia vyplýva, že podpora iniciatíve sudcov zo strany sudkyne
nijako nesúvisí s prejednávanou vecou a ani s osobou navrhovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Bratislave
( § 16 ods. l O.s.p. ) posudzoval opodstatnenosť námietky zaujatosti ( § 15 O.s.p. ) z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. l O.s.p., v zmysle ktorého sudca je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k
nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania.
Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej
veci ( o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci ), alebo k účastníkom konania ( ide oň napríklad v prípade rodinného
alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania ), alebo k zástupcovi účastníka
konania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces ( čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces ( čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky )
súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (
čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky ). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci musí
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, prostredníctvom ktorého priamo úprava ( zo
zákonom predpokladaných dôvodov ) pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu
nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol
konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti
býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho
funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a
nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred
47 Nc 70/2011
nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy
vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného)
súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je
subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).
Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a
procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp.
aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho
pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno
usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o
zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne
oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú
také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či
je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo
aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci môže dôjsť až
vtedy, keď je z objektívneho pohľadu evidentné, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že napriek zákonom stanovenej
povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Pôjde o prípady, kedy pomer
sudcu k veci bude vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na
prejednávanej veci, napr. keď by sám bol účastníkom konania, alebo keby mohol byť
rozhodnutím súdu dotknutý na svojich právach, teda keby inak mohol byť vedľajším
účastníkom. Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal poznatky o veci iným spôsobom než z
dokazovania na pojednávaní (napr. ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom
dokazovania) alebo ktorý mimoprocesne verejne vyjadril vopred svoj názor na prejednávanú
vec alebo očakávateľný výsledok. Pomer sudcu k účastníkom alebo k ich zástupcom,
vylučujúci ho z prejednávania a rozhodovania veci, môže byť založený predovšetkým
príbuzenským alebo jemu obdobným vzťahom k týmto osobám, pričom v konkrétnom
prípade môže ísť ako o vzťah priateľský, tak i nepriateľský, prípadne aj vzťah ekonomickej
závislosti.
Pokiaľ však ide o sudkyňu Krajského súdu v Bratislave JUDr.. K. J., v jej prípade
nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by umožňovala vylúčiť ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Za takúto okolnosť nemožno považovať skutočnosť, že namietaná predsedníčka senátu
je zakladateľkou ZOJ, resp. podporovateľkou, predsedníčkou iniciatívy, podľa názoru ktorej
zodpovednosť za stav súdnictva nesie i strana SMER-SD, ktorej je žalobca podpredsedom.
Samotná táto skutočnosť nie je totiž objektívne spôsobilá privodiť záver o existencii osobného
negatívneho vzťahu sudkyne k žalobcovi, ktorý zastával funkciu predsedu Národnej rady
Slovenskej republiky. Podpora iniciatíve zo strany namietanej predsedníčky senátu nijako
nesúvisí s prejednávanou vecou a teda ani so žalobcom ako s účastníkom súkromnoprávneho
sporu o ochranu osobnosti, a nič nenapovedá o existencii určitého - žalobcom tvrdeného
opozičného a obviňujúceho - vzťahu predsedníčky senátu k nemu. Týmto spôsobom a formou
verejne vyslovený názor JUDr. J. na problémy súdnictva na Slovensku (ich pomenovanie a
riešenie) nemôže byť dôvodom objektívne zakladajúcim pochybnosť o jej nezaujatosti
v predmetnej veci. Na jednej strane je totiž povinnosťou sudcu presadzovať a obhajovať
nezávislosť súdnictva a jeho dobrú povesť (§ 30 ods. 1 písm. a/ zákona č. 385/2000 Z.z. o
sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a na druhej strane je jeho
právom plynúcim zo slobody prejavu a z princípu demokratického právneho štátu zúčastniť sa
diskusie o veciach verejných, samozrejme za predpokladu, že tak robí spôsobom a formou
neznižujúcou dôveru v súdnictvo a dôstojnosť sudcovskej funkcie.
Na vzťah sudkyne k žalobcovi nemožno bez ďalšieho usudzovať ani v spojitosti so
skutočnosťou, že v rámci verejnej diskusie o stave justície vyslovila aj názory o
zodpovednosti za určitý stav. V tejto súvislosti treba uviesť, že systém fungovania súdnictva
je nepochybne vecou verejnou, pričom zodpovednosť za správu vecí verejných majú
predstavitelia všetkých jednotlivých štátnych mocí (zákonodarnej, výkonnej a súdnej) a aj
všetci občania.
Sama namietaná predsedníčka senátu sa vyjadrila tak, že k prejednávanej veci,
k účastníkom konania a k ich zástupcom nemá žiadny vzťah. Nakoľko zo spisu nevyplývajú
žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali opak a spochybňovali správnosť jej vyjadrenia,
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dôvody, ktoré by mohli viesť k jej
vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania tejto veci nie sú dané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že jednou zo záruk nestrannosti sudcu
je jeho profesionalita. Jej súčasťou je vedomosť sudcu, že princíp nezávislého, nestranného a
spravodlivého rozhodovania je zásadným princípom fungovania súdnej moci, a že je jeho
zákonnou, resp. ústavnou ako aj morálnou povinnosťou tento princíp dodržiavať. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v predmetnej veci dospel k záveru, že namietaná predsedníčka
senátu - vedomá si svojich ústavných povinností - je schopná vo veci rozhodovať nezaujate a
nestranne.
Pokiaľ žalobca poukazuje na možné prieťahy v odvolacom konaní a z nich vyvodzuje
zaujatosť JUDr. J., treba pripomenúť, že v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Uvedený článok sleduje zámer čo najskôr odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (II. ÚS 26/95); zaväzuje najmä súdy, aby ako subjekty
garantujúce spravodlivosť prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov (I. ÚS 21/00). Riešenie otázky, či v určitom konaní došlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, spočíva vždy v posúdení konkrétnych
okolností každého jednotlivého prípadu, najmä z hľadiska zložitosti veci, správania účastníka
konania a postupu súdu (viď napr. II. ÚS 25/95, I. ÚS 3/00), ako aj z hľadiska predmetu sporu
a jeho významu pre účastníka konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS
32/02).
Výskyt prieťahov v súdnom konaní je v každom prípade nežiaduci. Na druhej strane
ale samotná ich existencia (pokiaľ k prieťahom došlo) ešte neznamená, že súd vo veci koná
neobjektívne a zaujato. Zdĺhavosť súdneho konania nie je z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.
dôvodom vylučujúcim sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Prípadné prieťahy
v súdnom konaní sú z aspektu uvedeného zákonného ustanovenia právne relevantné len vtedy,
ak sú vonkajším prejavom existujúceho vnútorného vzťahu sudcu k prejednávanej veci,
účastníkom konania alebo ich zástupcom. Nespokojnosť žalobcu s určením termínu
odvolacieho pojednávania sa týka časového aspektu postupu sudcov odvolacieho senátu
v odvolacom konaní, teda okolnosti, ktorá nie je dôvodom na vylúčenie sudcu (viď § 14 ods.
3 O.s.p.). Na dosiahnutie nápravy v takejto námietke vytýkaných nedostatkov sú určené iné
prostriedky (systém opravných prostriedkov, podanie sťažnosti, náhrada škody), nie však
námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný (viď vyššie).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. decembra 2011
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta