Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
79a/360742.f96c19.pdf
PDF · 123.16 KB
No categories available
5Nc/10/2010
Najvyšší súd 5 Nc 10/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. P. P.,
bývajúceho v K., zastúpeného Mgr. Z. K., PhD., advokátkou v B., proti odporcovi Ing. I. M.,
bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. E. V. PhD., advokátom v B., o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde v Bratislava I pod sp.
zn. 8 C 121/2006, o návrhu na vylúčenie sudkyne Krajského súdu v Bratislave z
prejednávania a rozhodovania vec vedenej pod sp. zn. 14 Co 86/2010, takto
rozhodol:
Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J.
n i e j e v y l ú č e n á z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp.zn. 14 Co
86/2010 (vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 121/2006).
O d ô v o d n e n i e
Odporca podaním datovaným dňom 23. marca 2010 a doručeným Krajskému súdu
v Bratislave, na ktorom prebieha odvolacie konanie, dňa 25. marca 2010 uplatnil námietku
zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni (predsedníčke senátu) Krajského súdu
v Bratislave JUDr. K. J.. Uviedol, že dňa 21. júna 2000 podala uvedená sudkyňa návrh na
ochranu osobnosti voči Ing. J. L., ktorý bol vedený na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 5
C 6/2001. Prvostupňový súd návrh zamietol. Po vrátení veci odvolacím súdom bolo konanie
pre úmrtie Ing. J. L. zastavené. Ako právny zástupca v tomto konaní zastupoval Ing. J. L.
JUDr. E. V. PhD. V uvedenom súdnom konaní logicky existoval medzi JUDr. K. J. ako
navrhovateľkou a právnym zástupcom odporcu protichodný záujem spočívajúci vo výsledku
predmetného sporu, ktorý bol umocnený skutočnosťou, že v spore išlo o ochranu osobnej
integrity navrhovateľky. Uvedená skutočnosť vyvoláva pochybnosť, či protichodný záujem
JUDr. K. J. (navrhovateľky) a JUDr. E. V. PhD. (právneho zástupcu odporcu) v konaní na
Okresnom súde Malacky sp. zn. 5 C 6/2001 nemá vplyv na skutočnosť, či tá istá osoba
(JUDr. K. J.) avšak v pozícii sudcu môže nestranne rozhodovať a pôsobiť ako nestranný tretí
subjekt – sudca, v konaní na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 14 Co 86/2010, v ktorom
zastupuje odporcu JUDr. E. V. PhD. Považoval za prirodzené, že subjektívny vzťah sudkyne,
ktorý si vytvorila v pozície navrhovateľky voči právnemu zástupcovi odporcu v konaní o
ochranu osobnosti, môže objektívne reálne ovplyvniť jej postavenie v roli sudcu v konaní na
Krajskom súde v Bratislave. Pritom nie je potrebné dokazovať, či je sudca v prejednávanej
veci zaujatý, stačí dôvodná pochybnosť o zaujatosti. Dal do pozornosti obdobný prípad
prejednaný Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Wettstein vs. Švajčiarsko, kedy
sudcovia súdili sťažovateľovu vec a zároveň v iných veciach vystupovali ako právni
zástupcovia protistrany sťažovateľa, pričom bolo konštatované porušenie práva sťažovateľa
na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom. Navrhol preto, aby sudkyňa JUDr.
K. J. bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci Krajského súdu v Bratislave
vedenej pod sp. zn. 14 Co 86/2010.
Predsedníčka senátu krajského súdu JUDr. K. J. dňa 30. marca 2010 predložila vec
predsedníčke súdu s oznámením o dôvodoch, pre ktoré je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci. Uviedla, že JUDr. E. V. PhD. zastupoval odporcu v konaní, v ktorom
uplatňovala návrhom ochranu svojej osobnosti. Vzhľadom na to, že v tomto konaní
zastupoval účastníka, ktorý mal protichodný záujem na výsledku sporu ako ona, toto sa
prejavovalo aj v ich vystúpeniach v priebehu viacerých pojednávaní a mohli by vzniknúť
pochybnosti o jej nezaujatosti v prejednávanej veci vzhľadom k právnemu zástupcovi
odporcu. Súhlasila s tým, aby bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému sudcovi.
Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave predložila vec podľa § 15 ods. 1 O.s.p.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti z dôvodu, že
nie je dôvod pochybovať o zaujatosti JUDr. K. J.. V tejto súvislosti poukázala aj na
stanovisko predsedníčky občianskoprávneho kolégia zo dňa 1. apríla 2010, ktoré vo fotokópii
pripojila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený v zmysle § 16 ods.1 O.s.p.
posudzoval predloženú vec z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p.,
v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich
nezaujatosti.
Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14
až § 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ústavy). Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že podľa platnej a účinnej právnej
úpravy možno sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu
(§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva
na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh
oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti [viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež
javiť, že je poskytovaná ("justice must not only be done, it must also be seen to be done")],
nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje
výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
45 Nc 10/2010
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov,
ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.
Z vyššie uvedeného vychádza aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, zahrňujúce osobné presvedčenie
a správanie sudcu vo veci a hľadisko objektívne, založené na existencii dostatočných záruk
pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de Carvalho proti
Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). Preto k vylúčeniu sudcov
z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom
alebo ich k zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne
rozhodovať (II ÚS 105/01, Sbírka nálezú a usnesení ÚS ČR, sv. 23, nález č. 98, str. 11).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlišuje aj pri
svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto
hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza
z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska správania
sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu
(Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje
judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.
Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava
účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,
či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar c.
Spojené kráľovstvo).
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť
sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Pri posudzovaní dôvodnosti uplatnenej námietky zaujatosti voči sudkyni
JUDr. K. J. zo strany odporcu ako účastníka konania (§ 15a ods.1 O.s.p.) ako aj oznámenia
označenej sudkyne o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov
a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo
všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o
ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším
účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď
sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor
na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), k účastníkom konania
[o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského,
súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu
(tak pozitívneho alebo negatívneho)], k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky analýza skutočností uvádzaných
odporcom v uplatnenej námietke zaujatosti, ako aj v oznámení označenej sudkyne,
neumožňujú objektívne a ani subjektívne prijatie záveru, že JUDr. K. J. je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje predovšetkým na to, že každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1
ústavy). Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 veta prvá ústavy).
V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy (čl. 141
ods. 1 ústavy). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych
orgánov (čl. 141 ods. 2 ústavy). Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sudca skladá do rúk prezidenta
Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať
ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať
zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“ (čl. 144
ods. 1 ústavy).
Z ustanovenia § 30 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať
sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie
súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne
spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.
Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanému prípadu,
účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti
sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania
a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná stupňom osobnej
a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.
O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať
vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje
konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá
skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so zreteľom
na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto vnímaného vecného
prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež jeho schopnosť vyrovnať sa
vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania a s eventuálnou kritikou
jeho konania (napríklad aj zo strany médií).
V danom prípade z uplatnenej námietky zaujatosti zo strany odporcu ako aj oznámenia
JUDr. K. J. vyplýva, že existenciu vzťahu vylučujúceho konajúcu sudkyňu z prejednávania
a rozhodovania veci vidia v okolnostiach obdobnej (rovnakej) povahy. Jedná sa o namietanú
zaujatosť sudkyne (odporca), ako aj oznámenie o svojej zaujatosti
(JUDr. K. J.), ktorá spočíva v tom, že v konaní Okresného súdu Malacky sp. zn. 5 C 6/2001, v
ktorom JUDr. K. J. uplatňovala návrh na ochranu osobnosti, zastupoval JUDr. V. PhD.
odporcu (zomrelého Ing. J. L.) a aj v súčasnom spore vedenom na Krajskom súde v Bratislave
pod sp. zn. 14 Co 86/2010 zastupuje odporcu Ing. I. M..
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky táto námietka odporcu, ako aj
prípadné subjektívne pocity konajúcej sudkyne, nemôžu objektívne spôsobiť vznik
pochybnosti o nezaujatosti v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že po zvážení všetkých okolností prípadu nie je
možné dospieť k záveru o tom, že obava účastníka konania (odporcu) o zaujatosti
JUDr. K. J. je objektívne oprávnená. Sama skutočnosť, že právny zástupca odporcu (advokát)
skoro pred desaťročím zastupoval tiež ako advokát účastníka konania v spore, v ktorom ako
navrhovateľka vystupovala v súčasnosti konajúca sudkyňa v rámci odvolacieho konania,
nespôsobuje vylúčenie tejto sudkyne z prejednania a rozhodnutia veci. Nadriadený súd pritom
zohľadnil aj stupeň vzťahu medzi sudkyňou JUDr. K. J. a právnym zástupcom odporcu –
advokátom JUDr. E. V. PhD., ktorý nebol charakterizovaný žiadnymi inými (negatívnymi)
osobnými vzťahmi či už zo strany odporcu alebo konajúcej sudkyne, ktoré by prezrádzali
nedostatok nestrannosti súdu.
Pokiaľ odporca poukazoval na obdobný prípad prejednaný Európskym súdom pre
ľudské práva vo veci Wettstein vs. Švajčiarsko, je potrebné uviesť, že sa nejednalo o prípad,
ktorý by bolo možné aplikovať na prejednávanu vec (totožnosť postavenia účastníkov, časové
hľadisko, výsledok sporu sp. zn. 5 C 6/2001 Okresného súdu Malacky a pod.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že sama skutočnosť, že sudca sa
zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k zástupcovi účastníka alebo
že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade môžu vznikať pochybnosti
o jeho nezaujatosti vo vzťahu k zástupcovi účastníka, nezakladá ale bez ďalšieho dôvod pre
vylúčenie tohto sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak
okolnosti, z ktorých sudca subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o jeho
nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť
k legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami
objektívnej povahy, so zreteľom na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca
nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by
objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné
záruky takéhoto charakteru vyplývajú v právnom poriadku Slovenskej republiky
predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej
moci v demokratickej spoločnosti.
95 Nc 10/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o odporcom uplatnenej námietke
zaujatosti (§ 15a ods. 1 O.s.p.) ako aj oznámení o skutočnostiach, pre ktoré je sudca vylúčený
(§ 15 ods. 1 O.s.p.) založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk
teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou ESĽP,
ústavného súdu a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade označenej
sudkyne nemožno mať pochybnosti o jej nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14
ods. 1 O.s.p. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje žiadny dôvod
objektívnej povahy, so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom, že sudkyňa
Krajského súdu v Bratislave JUDr. K. J. bude voči účastníkom konania postupovať nezaujato,
neutrálne, že im prizná rovnaké možnosti na uplatnenie všetkých práv účastníka občianskeho
súdneho konania, že žiadnemu z nich nebude nadŕžať a že vec objektívne – podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia – posúdi so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre
rozhodnutie.
Preto z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
JUDr. K. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
V Bratislave 22. apríla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská