Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6af/382644.1798a7.pdf
PDF · 260.94 KB
No categories available
5Sžf/79/2011
Najvyšší súd 5Sžf/79/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej
v právnej veci ţalobkyne obchodnej spoločnosti B., s. r. o., so sídlom R., zastúpenej JUDr.
B., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom H., proti ţalovanému Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Nová 13, Banská bystrica pracovisko Ţilina,
Nám. A. Hlinku 1, Ţilina, o preskúmanie rozhodnutí ţalovaného z 23. júla 2003, číslo
V/256/6033/2003/Kub, č. V/256/6032/2003/Kub a č. V/256/6031/2003/Kub, o odvolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 11. júna 2004, č. k. 25S/4/2003-80 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 11. júna 2004,
č. 25S/4/2003-80 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného z 23. júla 2003, ktorými boli potvrdené
rozhodnutia Daňového úradu v R.:
- č. 661/2200/26721/02/Pt-E/41 zo 16. apríla 2002 o dodatočnej dani z pridanej hodnoty
za mesiace január a máj 1999 v sume 224.985 Sk (7.468,13 eura),
- č. 661/2200/26723/02/Pt-F/21 zo 16. apríla 2002 o zvýšení dane z pridanej hodnoty
za január 1999 v sume 20.027 Sk (664,77 eura) a
- č. 661/2200/26724/02/Pt-F/22 zo 16. apríla 2002 o zvýšení dane z pridanej hodnoty
za mesiac máj 1999 v sume 92.466 Sk (3.069,31 eura).
Krajský súd dospel k záveru, ţe ţiadnymi dôkazmi nebolo preukázané tvrdenie
ţalobcu, ţe fakturované práce boli skutočne vykonané subjektmi, ktoré tieto práce fakturovali,
teda ţe došlo k zdaniteľnému plneniu. Nepreukazujú to ani výpovede svedkov navrhnutých
ţalobcom, ktorí boli v daňovom konaní vypočutí. Podľa krajského súdu ţalobca nesplnil
zákonnú podmienku pre uplatnenie odpočtu – nedošlo k zdaniteľnému plneniu, a preto bol
odpočet dane vykonaný v rozpore s § 20 zákona o dani z pridanej hodnoty. Daňové orgány
zistili skutkový stav v dostatočnom rozsahu a správne aplikovali príslušné zákonné
ustanovenia.
Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie ţiadajúc,
aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutia
ţalovaného z 23. júla 2003, ako aj rozhodnutia správcu dane zo 16. apríla 2002 a vec vráti
správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Podľa ţalobkyne sú závery krajského súdu v rozpore so skutkovým stavom. Krajský
súd neprihliadol na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí
(§ 250i ods. 3 OSP) napriek tomu, ţe na takéto vady bol povinný prihliadať z úradnej
povinnosti. Takouto vadou podľa ţalobcu je skutočnosť, ţe v preskúmavanej veci neprebehlo
prvostupňové daňové konanie, čím bolo ţalobcovi znemoţnené preukázať skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2
ods. 1, 2 a 8 a § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o správe
daní a poplatkov“ alebo „zákon č. 511/1992 Zb.“), tzv. preukazná povinnosť daňových
subjektov.
Ďalej ţalobca namietal, ţe daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďţe sa v nej
nerozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach daňových subjektov. Aţ ukončením
daňovej kontroly začína vyrubovacie konanie (§ 15 ods. 13 a § 44 zákona o správe daní
a poplatkov). V tomto konaní malo byť ţalobcovi umoţnené vyuţiť a pouţiť všetky zákonom
priznané práva a najmä malo byť vykonané dokazovanie podľa § 29 zákona o správe daní
a poplatkov, vzhľadom na námietky voči záverom daňovej kontroly uvedené v protokole.
Za daňové vyrubovacie prvostupňové konanie nemoţno povaţovať jediný úkon správcu dane
– vydanie prvostupňového rozhodnutia. Podľa ţalobcu rozhodol ţalovaný o jeho odvolaní
bez jeho účasti. Ţalobca sa teda nemal moţnosť zúčastniť ani prvostupňového,
ani odvolacieho konania, čím mu boli odňaté základné procesné práva v zmysle § 2 ods. 2 a 8
zákona o správe daní a poplatkov a bolo mu prakticky znemoţnené preukázať skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.).
Zároveň došlo aj k porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Dôkazy pouţité v konaní boli získané v rozpore so zákonom (bez prítomnosti
ţalobcu, bez jeho vedomosti o ich vykonávaní, bez moţnosti sa vyjadriť k spôsobu
ich vykonania a ich obsahu), a teda ich nemoţno vôbec pouţiť a prihliadať na ne. Preto podľa
ţalobcu je záver krajského súdu v úplnom rozpore s obsahom spisu.
Ţalovaný správny orgán s poukazom na svoje vyjadrenie k ţalobe z 08. marca 2004
navrhol rozsudok krajského súdu z 11. júna 2004, č. 25S/4/2003-80 potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP) rozsudkom sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/2005 z 13. septembra 2006 napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil, keď vyporiadajúc
sa s námietkami ţalobkyne vznesenými v odvolaní vychádzal z ustanovenia § 2 ods. 1, 2, 3
a 8, § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. s poukazom na to, ţe tretia časť zákona o správe daní
a poplatkov – vyrubovacie konanie (§§ 38 aţ 45) neobsahuje ustanovenia upravujúce
procesné postavenie účastníkov vyrubovacieho konania, ani ich procesné práva a povinnosti.
Tieto sú obsiahnuté a upravené v § 15 Zákona o správe daní a poplatkov, najmä v ods. 5 a 6.
V zmysle cit. ustanovení má daňový subjekt, okrem iného, právo byť prítomný pri rokovaní
správcu dane s jeho zamestnancami, pri vypočúvaní svedkov a znalcov, klásť im otázky
pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní, navrhovať dôkazy, nahliadať do zapoţičaných
dokladov u správcu dane, vyjadrovať sa ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej
kontroly, ako aj k spôsobu ich zistenia, môţe ţiadať, aby boli v protokole uvedené jeho
vyjadrenia k dôkazom. Daňový subjekt môţe vzniesť námietku proti postupu zamestnanca
správcu dane, taktieţ sa môţe vyjadriť k doručenému, resp. prerokovávanému protokolu
o daňovej kontrole. Kedykoľvek v konaní je tieţ daňový subjekt oprávnený nazerať do spisov
týkajúcich sa jeho daňových povinností (§ 22 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov), môţe
v súlade s § 22 ods. 3 ţiadať zo spisového materiálu overené odpisy.
Z obsahu spisu Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 25S/4/2003 a z pripojeného spisu
ţalovaného správneho orgánu najvyšší súd zistil, ţe ţalobkyňu v odvolacom konaní
zastupoval daňový poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým
platobným výmerom správcu dane zo 16. apríla 2002. Navrhol tieţ doplnenie dokazovania
o vypočutie označených svedkov (podanie z 20. mája 2003, zo 04. marca 2003). Daňový
poradca sa ako zástupca ţalobcu osobne zúčastnil ústneho pojednávania 12. februára 2003,
kedy správca dane vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie výstavby Slovenských
telekomunikácií, odštepný závod pre Stredné Slovensko; dňa 25. novembra 2002 pri výsluchu
svedka J. – zamestnanca ţalobcu. Tento svedok bol opätovne vypočutý 29. apríla 2003
v prítomnosti JUDr. H.. Vypočutí boli aj ďalší svedkovia navrhnutí ţalobcom – J., R., Z., Ľ.
Ţ.. Zástupca ţalobcu mal moţnosť klásť svedkom otázky a toto právo vyuţil. O úkonoch
správcu dane bol včas písomne vyrozumený.
Najvyšší súd po preskúmaní spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobkyne
ohľadne absencie prvostupňového daňového konania je dôvodné, pričom ţalovaný ako
odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom uloţil
správcovi dane doplniť daňové konanie (list z 11. marca 2003).
Vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 2 veta druhá a štvrtá veta zákona o správe daní
a poplatkov najvyšší súd uviedol, ţe ţalobkyňa mohla a aj vyuţila oprávnenie navrhovať
dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam
a k spôsobu ich zistenia. Aj keď aţ v odvolacom daňovom konaní, predsa mala ţalobkyňa
a jej zástupca moţnosť uplatniť svoje procesné práva a podľa názoru najvyššieho súdu túto
moţnosť vyuţila. Ţalobkyni bolo umoţnené preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie a vyrubenie dane v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,
a preto jej námietky o porušení § 2 ods. 1, 2 a 8, § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov
povaţoval najvyšší súd za nedôvodné a právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci.
Protichodné záujmy niektorých svedkov a ţalobkyne neboli podľa názoru najvyššieho súdu
dôkazom získaným v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 prvá
veta zákona o správe daní a poplatkov). Najvyšší súd poukázal i na to, ţe svedkovia boli
pred svojou výpoveďou náleţite poučení podľa § 7, § 23 ods. 2, 3 zákona o správe daní
a poplatkov, ako aj o moţných následkoch podľa § 21 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch
a § 122 Trestného zákona. Obsah ich odpovedí na kladené otázky je v zápisnici o ústnom
pojednávaní zaznamenaný, pričom svedkovia i zástupca ţalobcu zápisnicu bez výhrad
podpísali.
Takto potom najvyšší súd v konaní sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/2004 dospel k záveru,
ţe ţalobkyni sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu
dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov (účinného do 30. apríla 2004). Nepreukázala,
ţe daň zaplatila platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo
zistené, ţe R.R. – T.T. a ani Agrodruţstvo Sedliacka Dubová zdaniteľné plnenie – výkopové
a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili.
Podľa názoru najvyššieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový
stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd,
keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu
hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Ţalobcom
vyčítané porušenia procesných predpisov v daňovom konaní (absencia prvostupňového
daňového konania) boli v odvolacom konaní ţalovaným napravené, a preto ich odvolací súd
nepovaţuje za také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému ţalobcovi nepriznal právo na ich náhradu.
Tento rozsudok najvyššieho súdu napadla ţalobkyňa sťaţnosťou z 31. augusta 2006
na Ústavnom súde Slovenskej republiky namietajúc porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, porušenie
základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1Sţ-o-KS
216/04, ako aj jeho rozsudkom v uvedenej veci z 13. septembra 2005. Argumentácia
sťaţovateľky sa týkala nezákonnosti procesného postupu daňových orgánov a nezákonnosti
dôkazov, na ktorých boli zaloţené ich závery, s ktorými sa krajský súd v rozsudku
z 11. júna 2004 stotoţnil a taktieţ „účelového“ a „nelogického“ hodnotenia dôkazov v jej
neprospech. Sťaţovateľka výslovne namietala arbitrárnosť napádaného rozsudku najvyššieho
súdu z 13. septembra 2005 v dôsledku absencie dostatočných a relevantných dôvodov,
na ktorých má byť zaloţené súdne rozhodnutie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS
153/07-22 z 29. mája 2007 prijal sťaţnosť na konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) a nálezom z 18. októbra 2007 č. k. III. ÚS 153/07-35 rozhodol,
ţe základné právo spoločnosti B., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005
porušené bolo; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04
z 13. septembra 2005 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie a rozhodnutie; Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy
právneho zastúpenia spoločnosti B., s. r. o., v sume 6.888 Sk (slovom
šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu do 15 dní
od právoplatnosti nálezu; sťaţnosti spoločnosti B., s. r. o., vo zvyšnej časti nevyhovel.
Vychádzajúc z čl. 142 ods. 1 ústavy a čl. 124 ústavy ústavný súd v odôvodnení svojho
nálezu uviedol, ţe z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, ţe preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci všeobecných
súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie je oprávnený posudzovať
správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS
78/07), do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môţu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudrţateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ďalej ústavný súd uviedol, ţe podstata základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení kaţdého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom
na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej
republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02), zahŕňa zároveň
poţiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich
z čl. 47 ods. 3, z čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Poukázal na to, ţe otázku, či konanie rešpektovalo
princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti
prípadu“ posudzujúc konanie ako celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van
Mechelen proti Holandsku, 1997, Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike
Macedónsko, 2001). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 260/06). V zmysle judikatúry ESĽP je potrebné vykladať pojmy „trestné obvinenie“
a „práva alebo záväzky občianskej povahy“, vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1
dohovoru, autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre
ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru
na daný prípad, keďţe predmetom konania bolo súdne preskúmanie rozhodnutí ohľadne
nezanedbateľného zvýšenia daňového zaťaţenia a uloţenie sankčnej povinnosti v podobe
zvýšenia dane vo výške 50 % dodatočne zistenej daňovej povinnosti sťaţovateľky
(napr. rozsudok Bendenoun proti Francúzku, 1994).
V tomto kontexte povaţoval ústavný súd za relevantné, ţe daňový úrad zaloţil svoje
prvostupňové rozhodnutia zo 16. apríla 2002 dôvodoch, ţe daňový subjekt si uplatnil odpočet
DPH na vstupe z došlej faktúry, ktorá vecne a časovo súvisela so zdaňovacím obdobím január
1999. Na základe preverovania vykonaného PZ SR bolo zistené, ţe k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre nedošlo. O uvedenom zistení bol
Daňový úrad v R. informovaný listom O. v R. č. p. ORP-108/OKP-E-2001 zo dňa 12. júla
2001.
Uviedol, ţe správca dane, Daňový úrad v R. poţiadal v zmysle § 16 zákona č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov Daňový úrad Dolný Kubín o prešetrenie
uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre (doţiadanie
č. j. 661/2200/15955/2002/Pt-N/4 zo dňa 04. februára 2002). Daňový úrad Dolný Kubín
šetrením zistil, ţe daňový subjekt AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová, DIČ: X. nevykonal
zdaniteľné plnenie uvedené na predmetnej faktúre pre firmu B., s. r. o., R., a taktieţ, ţe
uvedenú faktúru nemá daňový subjekt v evidencii a platby za predmetnú faktúru nie sú
zaevidované v pokladničnej knihe daňového subjektu AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová.
Túto skutočnosť osoby oprávnené za daňový subjekt AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová,
DIČ: X. konať uviedli do zápisnice o miestnom zisťovaní č. j. 657/2200/16127/2002/Sul zo
dňa 07. marca 2002.
Na základe doţiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore
uvedených skutočností bolo zistené, ţe k uskutočneniu zdaniteľného plnenia daňovým
subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo. (...)
Daňový subjekt si uplatnil odpočet DPH na vstupe z došlých faktúr, ktoré vecne
a časovo súviseli so zdaňovacím obdobím máj 1999. Predmetom došlých faktúr bolo
uskutočnenie výkopových a zasýpacích prác v obci Zakamenné a v obci Novoť na základe
zmlúv o dielo č. 19/98 bez dátumu uzavretia a zmluvy o dielo zo dňa 06. apríla 1999
uzatvorenej medzi objednávateľom B., s. r. o., R. a zhotoviteľom T. – R.R., Š., DIČ: X..
Správca dane, Daňový úrad v Ruţomberk., poţiadal v zmysle § 16 zákona č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom o prešetrenie
uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre (doţiadanie
č. j. 661/2200/31169/01/Jo-N/20 zo dňa 21. augusta 2001). Daňový úrad Nové Mesto
nad Váhom šetrením zistil, ţe daňový subjekt, R.R., DIČ: X. nevykonával ţiadne zdaniteľné
plnenie pre firmu B., s. r. o. R.. Túto skutočnosť daňový subjekt R.R., DIČ: X. uviedol do
zápisníc o ústnom pojednávaní č. j. 643/240/26860/99 zo dňa 02. júna 1999,
643/320/33337/00/Šle zo dňa 24. januára 2002 a 643/320/5589/01/Šle zo dňa 05. februára
2001.
Na základe doţiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore
uvedených skutočností bolo zistené, ţe k uskutočneniu zdaniteľného plnenia daňovým
subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo.
Ďalej ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu zhrnul celý skutkový stav veci
a uviedol, ţe sťaţovateľka v odvolaniach proti rozhodnutiam daňového úradu
prostredníctvom právneho zástupcu (daňového poradcu) namietala, ţe jej výdavky, na základe
ktorých uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, dokazujú listinné doklady,
ktoré mal daňový úrad v rámci daňovej kontroly k dispozícii (zmluvy o dielo, súpis
vykonaných prác a dodávok, účtovné a pokladničné doklady). Platba v hotovosti nebola
v čase realizácie a prijatia predmetných plnení neštandardným postupom. Taktieţ predloţila
čestné vyhlásenia bývalého predsedu Agrodruţstva Sedliacka Dubová - Ing. R. a podnikateľa
R.R. o vykonaní výkopových prác. Sťaţovateľka namietala, ţe daňový úrad procesne
pochybil, pretoţe nerešpektoval „poţiadavku, čo najúplnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane“. Porušenie § 2 ods. 1, 3 a 6 a § 29 ods. 2, 4 a 6 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 511/1992 Zb. vytýkala sťaţovateľka daňovému úradu z dôvodu,
ţe „správca dane sa v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal s dôkazmi.“ Na
podporu svojich tvrdení navrhla (okrem označených listinných dôkazov) výsluch svedkov J. a
Ing. J.. V priebehu odvolacieho konania predloţila sťaţovateľka ako dôkaz znalecký posudok
znalca v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie daňovníctvo, Ing. G..
Daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán povaţovalo za podstatné zistenia daňového
úradu prostredníctvom doţiadaných daňových orgánov (Daňového úrad Dolný Kubín
a Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom) podľa ktorých: „Daňový úrad Dolný Kubín
vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu Agrodruţstvo Sedliacka Dubová
07. marca 2002, z ktorého bola spísaná zápisnica č. 657/2200/16127/2002/Sul zo dňa
07. marca 2002. Za daňový subjekt sa jednania zúčastnili Mgr. L. a p. M.. Zástupcovia,
oprávnení za daňový subjekt konať, uviedli v zápisnici, ţe fa. č. 37/99 nie je v evidencii
vyšlých faktúr, ani v knihe faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a v evidencii
nie sú ani pokladničné doklady.“. Podľa odvolacieho orgánu: „Z uvedeného vyplýva, ţe fa č.
37/99 nebola vystavená daňovým subjektom Agrodruţstvo Sedliacka Dubová o a úhradu za
uvedenú faktúru druţstvo neobdrţalo. (...)
Podľa vyjadrenia Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom v odpovedi na doţiadanie
list č. 643/2200/47099/01/Šle zo dňa 05. septembra 2001 správca dane určil rozhodnutím
z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie máj 1999. Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom
10 5Sţf/79/2011
pri kontrole DPH zistil, ţe daňový subjekt nemá ţiadnu účtovnú evidenciu, nekomunikuje
so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal ţiadne výrobné stroje, mechanizmy, nevlastnil
ţiadne priestory (ani prenajaté), nemal ţiadnych zamestnancov.“ Podľa daňového
riaditeľstva: „Na základe týchto zistených skutočností odvolací orgán má za to, ţe predmetné
výkopové a zásypové práce pre firmu B., s. r. o., neboli p. R.R. – T.T., vykonané.“
Pokiaľ ide o listinné dôkazy, na ktoré poukazovala sťaţovateľka, odvolací daňový
orgán uviedol, ţe nespochybňuje náleţitosti a kompletnosť sťaţovateľkou predloţených
účtovných a daňových dokladov z hľadiska poţiadaviek stanovených zákonom č. 511/1992
Zb. (preto povaţovala za neopodstatnené predloţenie znaleckého posudku súdnej znalkyne
k tejto otázke), no vzhľadom na uţ uvedené zistenia podľa jej záveru nezodpovedajú tieto
doklady skutočnosti, t. j. fakturované práce neboli vykonané tými dodávateľmi, ktorí doklady
vystavili. Na základe návrhov sťaţovateľky boli v prítomnosti jej právneho zástupcu vypočutí
vo veci viacerí svedkovia (J. D. - opakovane, Ing. J. V., J. Z., R. Č., Z. N., Ľ. Ţ.), ktorí však
podľa záverov daňového riaditeľstva „vo svojich výpovediach nepotvrdili a ani neobjasnili, ţe
predmetné zemné práce boli vykonané daňovými subjektmi“.
Na základe uvedených skutočností odvolací daňový orgán s poukazom na § 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, ţe sťaţovateľka neuniesla v konaní dôkazné bremeno
ohľadne vierohodnosti evidencií a záznamov vedených ňou ako daňovým subjektom
a napadnuté prvostupňové rozhodnutia (platobné výmery daňového úradu zo 16. apríla 2002)
potvrdil.
V ţalobe z 08. októbra 2003 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového
riaditeľstva z 23. júla 2003 sťaţovateľka zopakovala svoju argumentáciu uvedenú
uţ v odvolaní ohľadne preukázania jej nárokov listinnými dokladmi, ktoré mal daňový úrad
v rámci daňovej kontroly k dispozícii, a svedectvami J. a Ing. J.. Argumentáciu rozšírila o
poukázanie na tie časti výpovedí vypočutých svedkov (J. D., Ing. J. V., J. Z., R. Č., Z. N. a Ľ.
Ţ.), ktoré podľa jej názoru taktieţ svedčili v prospech záveru, ţe výkopové práce boli
realizované Agrodruţstvom Sedliacka Dubová a podnikateľom R.R. – T.T.. Rozsah námietok
v porovnaní s odvolaním sťaţovateľka nezmenila. Opätovne namietala, ţe daňové orgány si
nesplnili zákonnú povinnosť zistiť skutkový stav čo najúplnejšie a nevysporiadali sa s
dôkazmi svedčiacimi v jej prospech. Na pojednávaní vedenom krajským súdom 21. júna 2004
právna zástupkyňa sťaţovateľky v tejto súvislosti uviedla: „tak ako uţ bolo uvedené
referujúcim sudcom, správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné strany vo
vzťahu k ţalobcovi si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré sa opiera
ţalobca, nemajú uvedené vo svojom účtovníctve. Máme za to, ţe nesplnenie si povinnosti
11 5Sţf/79/2011
jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, v
tomto prípade ţalobcu (...) Máme za to, ţe rozhodnutia boli vydané v rozpore so zásadami
daňového konania. Neboli vzaté v úvahu všetky dôkazy predkladané daňovým subjektom a
máme za to, ţe správny orgán mal prihliadnuť na všetky tieto skutočnosti, ktoré boli v
daňovom konaní uvádzané.“ Právna zástupkyňa sťaţovateľky nemala návrhy na doplnenie
dokazovania.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 25S/4/2003-80 z 11. júna 2004, ktorým
ţalobu zamietol, okrem iného uviedol: „Ţalobca v konaní pred správnymi orgánmi v ţalobe
a ani pred krajským súdom neprodukoval iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami,
a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah
vykonaných prác, ktoré sa k jednotlivým faktúram viaţu. Tieto skutočnosti nepreukazuje ani
znalecký posudok č. 03/2002, ktorý vypracovala Ing. G..
Z obsahu správneho spisu krajský súd dospel k záveru, ţe ţiadnymi dôkazmi nebolo
preukázané tvrdenie ţalobcu, ţe fakturované práce boli aj skutočne vykonané subjektmi, ktoré
tieto fakturovali, teda ţe došlo k zdaniteľnému plneniu. Tieto skutočnosti nepreukazujú ani
výpovede svedkov navrhnutých ţalobcom, ktorí boli vypočutí v daňovom konaní. Ţalobca
nesplnil zákonnú podmienku (nedošlo k zdaniteľnému plneniu), a preto odpočet dane bol
vykonaný v rozpore s ustanovením § 20 zákona o DPH.“
V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľka prostredníctvom
splnomocneného právneho zástupcu namietala, ţe konanie vedené daňovými orgánmi malo
nedostatky, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci, pretoţe po skončení
daňovej kontroly nevykonal daňový úrad v rámci vyrubovacieho konania dokazovanie
procesne relevantným spôsobom a daňové riaditeľstvo rozhodlo v odvolacom konaní
bez sťaţovateľkinej účasti, čím jej bolo znemoţnené vyuţiť svoje procesné práva a splniť
si svoju zákonnú povinnosť preukázať skutočnosti rozhodné pre správne vyrubenie dane (§ 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.).
Pokiaľ ide o druhú sťaţovateľkinu námietku ústavný súd uviedol, ţe, táto bola
procesného charakteru a týkala sa zákonnosti dôkazov, ktoré boli podľa nej základom
pre skutkové závery daňových orgánov. Sťaţovateľka napadla konkrétne miestne zisťovania
u daňového subjektu Agrodruţstvo Sedliacka Dubová (na základe doţiadania daňového
úradu), vykonané Daňovým úradom Dolný Kubín 10. mája 1999 a 09. januára 2001, trestné
stíhanie vedené v súvislosti s predmetnou vecou Okresným úradom vyšetrovania Policajného
zboru v R. a výsledky kontroly cestnej dane a DPH daňového subjektu Agrodruţstvo
12 5Sţf/79/2011
Sedliacka Dubová za obdobie rokov 1998 aţ 2000. Na uvedené dôkazy nebolo podľa nej
moţné prihliadať, pretoţe boli získané, resp. v sťaţovateľkinej veci pouţité nezákonne.
Nezákonnosť spočíva podľa sťaţovateľky v tom, ţe „všetky uvedené dôkazy boli vykonané
bez akejkoľvek našej vedomosti a nemohli sme sa vyjadriť k spôsobu ich vykonania a ani k ich
obsahu“.
Pokiaľ ide o meritum veci, sťaţovateľka namietala, ţe skutkové závery krajského
súdu, na ktorých je zaloţené právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom
administratívneho spisu. Sťaţovateľka uviedla, ţe listinné dôkazy, ktoré podľa krajského súdu
„neprodukovala“ a ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami, „a to súpis jednotlivých prác,
prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah vykonaných prác“, sú obsiahnuté
v predloţenom znaleckom posudku znalkyne v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie
daňovníctvo, Ing. G.. Uviedla, ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi,
ktoré svedčia v jej prospech. V tejto súvislosti poukázala na písomné čestné vyhlásenia
bývalého predsedu Agrodruţstva Sedliacka Dubová Ing. R. a podnikateľa R.R. a na svedeckú
výpoveď Ing. J.. Sťaţovateľka namietala, ţe skutkové zistenia, na ktorých sú zaloţené
rozhodnutia ţalovaného daňového riaditeľstva a aj napádaný rozsudok krajského súdu,
„ţe naši subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“,
nie sú priamym dôkazom, ţe k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo.
V tejto súvislosti tvrdila, ţe Ing. R. odviedol DPH zaplatenú sťaţovateľkou spolu s cenou za
fakturované výkopové práce v obci Novoť.
K rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu uviedol,
ţe najvyšší súd prerokoval vec na verejnom pojednávaní za prítomnosti právneho zástupcu
sťaţovateľky. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/2004 z 13. septembra 2005,
ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu z 11. júna 2004, uviedol: „(...) Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu v rozsahu námietok uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP)
a dospel k záveru, ţe odvolaniu nemoţno vyhovieť.
Z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
v znení zmien a doplnkov (ďalej len „Zákon o správe daní a poplatkov“) vyplýva,
ţe v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránia sa záujmy štátu a obcí a zároveň sa zachovávajú práva a právom chránené záujmy
daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane
postupuje v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, pričom pouţije prostriedky najmenej
13 5Sţf/79/2011
zaťaţujúce daňový subjekt, avšak tak, aby mohla byť daň správne vyrubená a vybratá.
Zohľadní všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo.
Spolupráca daňového subjektu so správcom dane je jeho právom i povinnosťou (§ 2
ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov).
Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 Zákona o správe daní
a poplatkov).
Tretia časť Zákona o správe daní a poplatkov (§§ 38 aţ 45) - vyrubovacie konanie
neobsahuje ustanovenia upravujúce procesné postavenie účastníkov vyrubovacieho konania,
ani ich procesné práva a povinnosti. Tieto sú obsiahnuté a upravené v § 15 Zákona o správe
daní a poplatkov, najmä v ods. 5 a 6. V zmysle cit. ustanovení má daňový subjekt, okrem
iného, právo byť prítomný pri rokovaní správcu dane s jeho zamestnancami, pri vypočúvaní
svedkov a znalcov, klásť im otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní, navrhovať
dôkazy, nahliadať do zapoţičaných dokladov u správcu dane, vyjadrovať sa ku skutočnostiam
zisteným v priebehu daňovej kontroly, ako aj k spôsobu ich zistenia, môţe ţiadať, aby boli
v protokole uvedené jeho vyjadrenia k dôkazom. Daňový subjekt môţe vzniesť námietku proti
postupu zamestnanca správcu dane, taktieţ sa môţe vyjadriť k doručenému,
resp. prerokovávanému protokolu o daňovej kontrole. Kedykoľvek v konaní je tieţ daňový
subjekt oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností (§ 22 ods. 1
Zákona o správe daní a poplatkov), môţe v súlade s § 22 ods. 3 ţiadať zo spisového materiálu
overené odpisy.
Zo spisu Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 25S/4/2003 a z pripojeného spisu ţalovaného
správneho orgánu odvolací súd zistil, ţe ţalobcu v odvolacom konaní zastupoval daňový
poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom
správcu dane zo 16. apríla 2002. Navrhol tieţ doplnenie dokazovania o vypočutie označených
svedkov (podanie z 20. mája 2003, zo 04. marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca
ţalobcu osobne zúčastnil ústneho pojednávania 12. februára 2003, kedy správca dane
vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie výstavby Slovenských telekomunikácií, odštepný závod
pre Stredné Slovensko dňa 25. novembra 2002 pri výsluchu svedka J. - zamestnanca ţalobcu.
Tento svedok bol opätovne vypočutý 29. apríla 2003 v prítomnosti JUDr. H.. Vypočutí boli aj
ďalší svedkovia navrhnutí ţalobcom – J., R., Z., Ľ. Ţ.. Zástupca ţalobcu mal moţnosť klásť
svedkom otázky a toto právo vyuţil. O úkonoch správcu dane bol včas písomne vyrozumený.
14 5Sţf/79/2011
Odvolací súd po preskúmaní spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobcu
ohľadne absencie prvostupňového daňového konania je dôvodné.
Ţalovaný ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným
výmerom uloţil správcovi dane doplniť daňové konanie (list z 11. marca 2003).
V zmysle § 48 ods. 2 veta druhá a štvrtá veta zákona o správe daní a poplatkov
odvolací orgán pri rozhodovaní o odvolaní môţe prihliadnuť na nové skutkové i právne
okolnosti, ktoré vyšli najavo v odvolacom konaní, aj keď ich odvolávajúci neuplatnil, môţe
tieţ doplniť daňové konanie, odstraňovať chyby tohto konania alebo to uloţí vykonať
správcovi dane.
Ţalobca teda mohol a aj vyuţil oprávnenie navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky,
ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia.
Aj keď aţ v odvolacom konaní, predsa mal ţalobca a jeho zástupca moţnosť uplatniť svoje
procesné práva a podľa názoru odvolacieho súdu túto moţnosť vyuţil. Ţalobcovi bolo
umoţnené preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane
v zmysle § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov, a preto jeho námietky o porušení § 2
ods. 1, 2 a 8, § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov povaţuje odvolací súd
za nedôvodné a právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Protichodné záujmy niektorých
svedkov a ţalobcu nie sú podľa názoru odvolacieho súdu dôkazom získaným v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní
a poplatkov). Svedkovia boli pred svojou výpoveďou náleţité poučení podľa § 7, § 23 ods. 2, 3
zákona o správe daní a poplatkov, ako aj o moţných následkoch podľa § 21 ods. 1 písm. b/
Zákona o priestupkoch a § 122 Trestného zákona. Obsah ich odpovedí na kladené otázky
je v zápisnici o ústnom pojednávaní zaznamenaný, pričom svedkovia i zástupca ţalobcu
zápisnicu bez výhrad podpísali.
Odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie
zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20
ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov.
Nepreukázal, ţe daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní
bolo zistené, ţe R.R. - T. Nové Mesto nad Váhom a Agrodruţstvo Sedliacka Dubová
zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili.
Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový
stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd,
keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu
hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Ţalobcom
15 5Sţf/79/2011
vyčítané porušenia procesných predpisov v daňovom konaní (absencia prvostupňového
daňového konania) boli v odvolacom konaní ţalovaným napravené, a preto ich odvolací súd
nepovaţuje za také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, ţe rozsudok
Krajského súdu v Ţiline z 11. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 je vecne správny, a preto ho podľa
Prihliadajúc na uvedené zistenia o priebehu a výsledku konania v sťaţovateľkinej veci
a na obsah námietok sťaţovateľky vznesených v sťaţnosti podľa čl. 127 ústavy dospel
ústavný súd k záveru, ţe najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 13. septembra 2005
vysporiadal s procesnými námietkami sťaţovateľky ohľadne absencie dokazovania,
nemoţnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov
ústavne konformným spôsobom.
Ústavný súd uviedol, ţe zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení
čl. 47 ods. 3, z čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi
konania, na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej
moci rozumná a dostatočná moţnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania
vyuţitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.
Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah
do označených základných práv (resp. práv zaručených dohovorom), ak by účastníkovi
konania objektívne znemoţnil vyuţiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci
(vrátane dokazovania), predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať
námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc
v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým postavil
niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.
Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi
konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného
zreteľa nevyuţil (prípadne nevyuţil v plnom rozsahu), nemoţno dospieť k záveru, ţe došlo
k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní, alebo
16 5Sţf/79/2011
na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie.
Ústavný súd konštatoval, ţe najvyšší súd neakceptoval procesné námietky
sťaţovateľky konštatujúc, ţe jej nebolo umoţnené uplatniť svoje procesné práva (navrhovať
dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k
spôsobu ich zisteniam), aj keď aţ v odvolacom konaní. Poukázal pri tom na skutočnosť, ţe
daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným
výmerom uloţilo daňovému úradu doplniť dokazovanie, v rámci ktorého sťaţovateľku
zastupoval daňový poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania, navrhol tieţ doplnenie
dokazovania o vypočutie označených svedkov, pri výsluchu ktorých bol prítomný. O úkonoch
správcu dane bol včas písomne vyrozumený.
Sťaţovateľka dosiahla na základe vyuţitia opravného prostriedku nápravu procesného
pochybenia daňového úradu v prvostupňovom konaní vo vzťahu k namietanej absencii
procesne relevantného dokazovania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadol,
poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v konaní, ktorým je okrem iného náprava
procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci.
Pokiaľ ide o sťaţovateľkou namietanú nezákonnosť dôkazov, na ktorých sú zaloţené
skutkové závery daňových orgánov, krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd
konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v časti poukazujúcej
na sťaţovateľkinu moţnosť uplatniť svoje procesné práva (navrhovať dôkazy, vyjadriť
sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zisteniam) v priebehu vykonávaného
dokazovania, dáva dostatočnú odpoveď aj na túto námietku.
Rozhodnutia daňového riaditeľstva z 23. júla 2003 boli zaloţené na výsledkoch
miestneho zisťovania doţiadaného Daňového úradu Dolný Kubín „u daňového subjektu
Agrodruţtvo Sedliacka Dubová dňa 07. marca 2002, z ktorého bola spísaná zápisnica
č. 657/2200/16127/2002/Sul zo dňa 07. marca 2002. (...) Zástupcovia, oprávnení za daňový
subjekt konať, uviedli v zápisnici, ţe fa. č. 37/99 nie je v evidencii vyšlých faktúr, ani v knihe
faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a v evidencii nie sú ani pokladničné
doklady“, a na výsledkoch miestneho zisťovania doţiadaného Daňového úradu Nové Mesto
nad Váhom: „Podľa vyjadrenia Daňového úradu Dolný Kubín v odpovedi na doţiadanie list
č. 643/2200/47099/01/Šle zo dňa 05. septembra 2001 správca dane určil rozhodnutím
z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie máj 1999. Daňového úradu nové Mesto
nad Váhom pri kontrole DPH zistil, ţe daňový subjekt nemá ţiadnu účtovnú evidenciu,
17 5Sţf/79/2011
nekomunikuje so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal ţiadne výrobné stroje,
mechanizmy, nevlastnil ţiadne priestory (ani prenajaté), nemal ţiadnych zamestnancov.“
Citujúc ustanovenie § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého ako dôkaz
moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,
hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní
a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, ústavný súd
uzavrel, ţe v zmysle uvedeného ustanovenia mohli daňové orgány v sťaţovateľkinej veci
na uvedené zistenia v rámci dokazovania lege artis prihliadať. Pokiaľ sa sťaţovateľka
domnievala, ţe spôsob, ktorým boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť
v priebehu konania, rovnako mohla navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli doţiadanými daňovými
úradmi vypočuté, s tým, ţe chce byť pri výsluchu prítomná a chce poloţiť svedkom otázky.
Sťaţovateľka však nezákonnosť dôkazov zabezpečených 07. marca 2002 prostredníctvom
Daňového úradu Dolný Kubín a 05. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu Nové
Mesto nad Váhom v konaní pred daňovými orgánmi ani v konaní pred krajským súdom
nenapadla. V priebehu konania nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala,
ţe z ich obsahu nemoţno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd
dospeli. Svedčí o tom vyjadrenie právnej zástupkyne sťaţovateľky na pojednávaní vedenom
krajským súdom 21. júna 2004: „správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné
strany vo vzťahu k ţalobcovi si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré
sa opiera ţalobca, nemajú uvedené vo svojom účtovníctve. Máme za to, ţe nesplnenie
si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej
strany, v tomto prípade ţalobcu“, ako aj námietka sťaţovateľky v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu z 11. júna 2004, podľa ktorého skutkové zistenia, na ktorých sú zaloţené
rozhodnutia ţalovaného daňového riaditeľstva a aj napádaný rozsudok krajského súdu,
„ţe naši subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú
zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, ţe k vykonaniu predmetných prác z ich strany
skutočne nedošlo. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 napadla
sťaţovateľka nezákonnosť výsluchov niektorých svedkov (realizovaných 10. mája 1999
a 09. januára 2001), napádané rozhodnutia daňového riaditeľstva a krajského súdu však neboli
zaloţené na týchto dôkazoch, ako to vyplýva z ich odôvodnení.
18 5Sţf/79/2011
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťaţnosti v tejto časti nevyhovel (bod
4.výrokovej časti nálezu).
Ďalej ústavný súd konštatoval, ţe pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci
samej, uviedla sťaţovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 viacero
konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, ţe skutkové závery krajského súdu,
na ktorých je zaloţené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho
spisu a ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia
v jej prospech.
Ústavný súd k tomuto citoval ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé, a uviedol, ţe v súlade s uvedenými ustanoveniami OSP je teda povinnosťou
všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie zaloţil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,
ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 328/05).
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd citovaným ustanovením dostatočne
neriadil. V odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005
sa vo vzťahu k námietkam odvolania týkajúcim sa merita veci sústredil iba na konštatovanie
svojho záveru: „ţe ţalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok
pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal, ţe daň
zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, ţe R.R.
- T. Nové Mesto nad Váhom ani Agrodruţstvo Sedliacka Dubová zdaniteľné plnenie -
výkopové a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili.
Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový
stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd,
19 5Sţf/79/2011
keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. 25S/4/2003-80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu
hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci.“
Ústavný súd však ustálil, ţe pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku
neuviedol, (hoci aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku
súdu prvého stupňa), o aké skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver oprel a z akých
dôvodov povaţoval argumentáciu sťaţovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“,
postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce
právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (obdobne
napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 116/06).
V dôsledku uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, ţe napadnuté rozhodnutie
svojimi účinkami porušilo základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vzhľadom na to, ţe ústavný súd
povaţuje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005
za rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť
o porušení označených práv sťaţovateľky tak, ako je uvedené v prvom bode výrokovej časti
tohto nálezu.
Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia
odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný
právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v danej veci, opätovne
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v odvolaní ţalobkyne (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP),
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne
nemoţno priznať úspech.
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
ţe mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretoţe nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom
20 5Sţf/79/2011
a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely
prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci
ústavný súd okrem iného uviedol, ţe ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého
nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre kaţdý z nich s osobitne
vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95, I. ÚS 177/08).
Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
ústavný súd nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje v tom, ţe všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,
keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
(obdobne I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, ţe súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6
ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie
odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Tak ako vyplýva z konštatovanej judikatúry v správnom súdnictve (bliţšie k tomu
napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo/150/2009), konanie
na správnom súde nie je pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci
skutkový stav zistený správnym orgánom. Úlohou súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať
21 5Sţf/79/2011
„zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, ţe správny súd „nie je súdom skutkovým“,
ale je súdom, ktorý zásadne posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä vôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Vychádzajúc zo zhora uvedeného ako aj z obsahu podaného odvolania treba uviesť,
ţe so všetkými právne relevantnými námietkami ţalobkyne sa vo svojom rozhodnutí
vyporiadal ústavný súd v časti, ktorou sťaţnosť ţalobkyne nevyhovel.
S poukazom na obsah spisového materiálu najvyšší súd zhodne s o závermi ústavného
súdu súc tieţ viazaný jeho právnym názorom musí konštatovať, ţe daňové orgány v daňovom
konaní zaloţili svoje rozhodnutie na dostatočných dôkazoch, ktoré nemoţno povaţovať
za nezákonné, resp. vykonané v rozpore so zákonom, ako sa mylne domnieva ţalobkyňa.
Ako uzavrel ústavný súd daňové orgány mohli v danej veci na výsledky miestneho zisťovania
doţiadaného Daňového úradu Dolný Kubín a Daňového orgánu Nové Mesto nad Váhom
prihliadať v rámci dokazovania lege artis a ak sa ţalobkyňa domnievala, ţe spôsob, ktorým
boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla
navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli doţiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, ţe chce
byť pri výsluchu prítomná a chce poloţiť svedkom otázky. Ţalobkyňa však nezákonnosť
dôkazov zabezpečených 07. marca 2002 prostredníctvom Daňového úradu Dolný Kubín
a 05. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom v konaní
pred daňovými orgánmi ani v konaní pred krajským súdom nenapadla. V priebehu konania
nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala, ţe z ich obsahu nemoţno
vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Napokon aj ústavný súd
22 5Sţf/79/2011
konštatoval, ţe najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 13. septembra 2005 vysporiadal
s procesnými námietkami sťaţovateľky ohľadne absencie dokazovania, nemoţnosti uplatniť
procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným
spôsobom.
Ak ústavný súd konštatoval, ţe „pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci samej,
uviedla ţalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 viacero
konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, ţe skutkové závery krajského súdu,
na ktorých je zaloţené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho
spisu a ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia
v jej prospech, a ustálil, ţe pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, (hoci
aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého
stupňa), o aké skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver oprel a z akých dôvodov povaţoval
argumentáciu sťaţovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne
a porušil základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý
proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“, nemoţno opomenúť, ţe ţalobkyňa
vo svojom odvolaní iné zásadné námietky okrem tých, ţe „závery krajského súdu,
ţe ţalobkyňa neprodukovala ţiadne iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami,
a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah
uvedených prác, z čoho vyvodil, ţe nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného plnenia podľa
§ 20 zákona o DPH a tieţ konštatoval, ţe daňové orgány v tejto veci dostatočne zistili
skutkový stav a správne aplikovali príslušné zákonné ustanovenia, povaţuje za nesprávne,
pretoţe nielenţe nemajú oporu skutkovom stave, ale sú s ním v rozpore, ţe krajský súd
neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia podľa § 250i ods. 3 OSP, a to, ţe daňová kontrola nie je daňovým konaním,
za daňové – vyrubovacie prvostupňové konanie, nemoţno povaţovať jediný úkon správcu
dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia, ţe dôkazy boli vykonané v rozpore
so zákonom nemoţno ich pouţiť a na ne vôbec prihliadať a ţe záver krajského súdu
o nepreukázanosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia nemá podklad ani v zistení,
ţe jej subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“,
neuvádza.
23 5Sţf/79/2011
Ţalobkyňa napriek námietkam uvedeným v odvolaní nepredloţila nijaké nové dôkazy
a skutočnosti s ktorými by sa neboli vyporiadali uţ daňové orgány a krajský súd, keď podľa
názoru najvyššieho súdu iba spochybňovanie vykonaných dôkazov je v tomto smere
nepostačujúce, keď aj nezákonnosť dôkazov vykonaných v daňovom konaní bola
jednoznačne vyvrátená. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo uţ v samotnom daňovom konaní
dostatočne preukázané, ţe R.R. - T. Nové Mesto nad Váhom a Agrodruţstvo Sedliacka
Dubová preukazateľne neuskutočnili pre ţalobkyňu zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové
zemné práce, aby ţalobkyňa daň platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, zaplatila.
Tým ţalobkyňa nevedela preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu
dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Opätovne moţno poukázať na skutočnosť, ţe
ţalobkyňa v odvolacom daňovom konaní bola zastúpená daňovým poradcom JUDr. J., ktorý
aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom správcu dane zo 16. apríla
2002 a navrhol doplnenie dokazovania o vypočutie svedkov (podanie z 20. mája 2003, zo 04.
marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca ţalobkyne osobne zúčastnil ústneho
pojednávania 12. februára 2003, kedy správca dane vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie
výstavby Slovenských telekomunikácií, odštepný závod pre Stredné Slovensko dňa 25.
novembra 2002 pri výsluchu svedka zamestnanca ţalobkyne J., tento svedok bol opätovne
vypočutý 29. apríla 2003 v prítomnosti JUDr. J.H. a vypočutí boli aj ďalší svedkovia
navrhnutí ţalobkyňou – J., R., Z., Ľ. Ţ.. Ţiaden z nich však, ako je citované vyššie,
skutočnosti uvádzané ţalobkyňou nepotvrdil. Takto potom námietku, ţe vykonané dôkazy
boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom, účelovo v neprospech ţalobkyne,
pričom neboli zohľadnené také dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú pravdivosť tvrdení
ţalobkyne, a tým i správnosť jej postupu pri účtovaní, najvyšší súd povaţuje za účelovú,
nemajúcu oporu v obsahu spisového materiálu, keď ţalobkyňa ţiadne dôkazy, ktorými by
vyvrátila alebo aspoň reálne spochybnila vykonané dokazovanie, nepredloţila ani neoznačila.
Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1
zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených
v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené
rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.
24 5Sţf/79/2011
Zo zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, ţe dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie
daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 cit. zákona).
Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.). Na tento účel má správca dane vyuţiť
prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorými moţno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej
povinnosti), pre posúdenie toho - ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo
podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky,
ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností
nemoţno totiţ podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, ktorý podľa § 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie
dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo
na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako
aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom.
Podľa § 30 ods. 3 druhá veta zákona č. 511/1992 Zb. v odôvodnení rozhodnutia
sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie
dôkazov a pouţitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Na daňové konanie sa neviaţe tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená,
ţe odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými
námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 druhá veta cit. zákona).
Podľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov
v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
25 5Sţf/79/2011
Zákon č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom
období) v ustanovení § 20 ods. 1 viazal nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých
plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej
časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2. Daňový
doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náleţitosti a musí ho vydať platiteľ,
a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej
hodnoty.
Dokladom o zaplatení dane nie je len výpis z účtu daňovníka. Ak daňovník uskutoční
aj iným preukázateľným spôsobom zaplatenie dane, splnil iba jednu z podmienok
na uplatnenie svojho nároku na odpočet dane podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom období spočíva
v tom, ţe platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré
sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje,
ţe došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom
jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad
odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto nemoţno
ho iba stotoţňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad, ako aj z obsahu
administratívneho i súdneho spisu moţno sa stotoţniť s právnym názorom daňových orgánov
i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ţalovaného
aj v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ţe zo strany ţalobkyne došlo
k porušeniu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
(v znení platnom v rozhodnom období). Ani podľa názoru najvyššieho súdu ţalobkyňa
v konaní pred správnymi orgánmi ani v konaní pred súdom neprodukovala iné dôkazy, ktoré
súvisia s jednotlivými faktúrami a tieto nepreukazuje, ako uvádza aj krajský súd, ani znalecký
posudok č. 03/2002 vypracovaný Ing. G., na ktorý sa ţalobkyňa odvoláva.
26 5Sţf/79/2011
Moţno sa taktieţ stotoţniť s názorom vysloveným aj ţalovaným v jeho vyjadrení
k ţalobe, ţe ak daňový subjekt nepreukáţe ním tvrdené skutočnosti, nemoţno dôvodiť,
ţe by rozhodnutie správcu dane bolo vydané na základe neúplných skutkových zistení
(§ 29 ods. 2 zákona 511/1992 Zb.).
V zmysle zhora uvedeného sa podľa názoru najvyššieho súdu ţalobkyni ani
v odvolacom konaní nepodarilo vyvrátiť, ani spochybniť dokazovanie vykonané v daňovom
konaní ani z neho vyvodené závery. Doklady predloţené ţalobkyňou spôsobujú pochybnosti
o ich vierohodnosti, keďţe táto bola vyvrátená svedeckými výpoveďami, pričom moţno
prisvedčiť rozhodnutiu ţalovaného aj krajského súdu, ţe uskutočnenie zemných prác
Druţstvom podielnikov Sedliacka Dubová, Agrodruţstvo Sedliacka Dubová a p. R.R. – T.T.
nebolo preukázané, nakoľko doklady týkajúce sa vykonania výkopových a zásypových prác
vystavené Agrodruţstvom Sedliacka Dubová a p. R.R. – T.T. nezodpovedajú skutočnosti, t. j.
fakturované práce neboli týmito dodávateľmi vykonané. Na tieto skutočnosti, ako je citované
aj vyššie, viackrát vo svojom náleze poukázal i ústavný súd.
Námietka ţalobkyne, ţe správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné
strany vo vzťahu k nej si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré
sa opiera ţalobkyňa, nemajú uvedené vo svojom účtovníctva, majúc za to, ţe nesplnenie
si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej
zmluvnej strany, nemá oporu v ustanovení § 20 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období).
Moţno sa preto stotoţniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, ţe zo strany ţalobcu nedošlo k preukázaniu
splnenia podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z priadnej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období).
Vzhľadom na uvedený skutkový stav veci je nespornou skutočnosťou, ţe ţalobkyni
bol rozdiel dane vyrubený správcom dane z dôvodu nesplnenia podmienok pre uplatnenie
nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty uvedených v § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z.
v súlade so zákonom, na základe čoho ţalovaný správny orgán postupoval aj v súlade
27 5Sţf/79/2011
s ustanovením § 44 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z priadnej hodnoty (v znení
platnom v rozhodnom období) a určil zvýšenie dane. Tento jeho postup bol v súlade
so zákonom.
Takto potom najvyšší súd opätovne dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci daňové
orgány skutkový stav veci zistili v dostatočnom rozsahu a zo svojich zistení vyvodili správny
právny záver.
Ţalobkyňa ani v ţalobe ani v odvolaní neuviedla ţiadne právne relevantné skutočnosti,
a neoznačila ani ţiadne nové dôkazy, ktoré by svedčili v jej prospech, s ktorými by sa nebol
krajský súd dostatočne podrobne vyporiadal, a ktoré by spochybňovali vecnú správnosť jeho
rozhodnutia. Tomto smere treba poukázať i na to, ţe obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97, III.ÚS 470/2010).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
dospel k záveru, ţe námietky ţalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené
ani spôsobilé ovplyvniť závery rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe účastníkom
konania náhradu jeho trov nepriznal, nakoľko ţalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná
a ţalovaný zo zákona právo na náhradu trov konania nemá.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2011
28 5Sţf/79/2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková