Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/79/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej

v právnej veci ţalobkyne obchodnej spoločnosti B., s. r. o., so sídlom R., zastúpenej JUDr.

B., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom H., proti ţalovanému Daňovému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Nová 13, Banská bystrica pracovisko Ţilina,

Nám. A. Hlinku 1, Ţilina, o preskúmanie rozhodnutí ţalovaného z 23. júla 2003, číslo

/Kub, č. /Kub a č. /Kub, o odvolaní

ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 11. júna 2004, č. k. -80 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 11. júna 2004,

č. -80 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne

2

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného z 23. júla 2003, ktorými boli potvrdené

rozhodnutia Daňového úradu v R.:

- č. /Pt-E/41 zo 16. apríla 2002 o dodatočnej dani z pridanej hodnoty

za mesiace január a máj 1999 v sume 224.985 Sk (7.468,13 eura),

- č. /Pt-F/21 zo 16. apríla 2002 o zvýšení dane z pridanej hodnoty

za január 1999 v sume 20.027 Sk (664,77 eura) a

- č. /Pt-F/22 zo 16. apríla 2002 o zvýšení dane z pridanej hodnoty

za mesiac máj 1999 v sume 92.466 Sk (3.069,31 eura).

Krajský súd dospel k záveru, ţe ţiadnymi dôkazmi nebolo preukázané tvrdenie

ţalobcu, ţe fakturované práce boli skutočne vykonané subjektmi, ktoré tieto práce fakturovali,

teda ţe došlo k zdaniteľnému plneniu. Nepreukazujú to ani výpovede svedkov navrhnutých

ţalobcom, ktorí boli v daňovom konaní vypočutí. Podľa krajského súdu ţalobca nesplnil

zákonnú podmienku pre uplatnenie odpočtu – nedošlo k zdaniteľnému plneniu, a preto bol

odpočet dane vykonaný v rozpore s § 20 zákona o dani z pridanej hodnoty. Daňové orgány

zistili skutkový stav v dostatočnom rozsahu a správne aplikovali príslušné zákonné

ustanovenia.

Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie ţiadajúc,

aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe zruší napadnuté rozhodnutia

ţalovaného z 23. júla 2003, ako aj rozhodnutia správcu dane zo 16. apríla 2002 a vec vráti

správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Podľa ţalobkyne sú závery krajského súdu v rozpore so skutkovým stavom. Krajský

súd neprihliadol na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí

( ) napriek tomu, ţe na takéto vady bol povinný prihliadať z úradnej

povinnosti. Takouto vadou podľa ţalobcu je skutočnosť, ţe v preskúmavanej veci neprebehlo

prvostupňové daňové konanie, čím bolo ţalobcovi znemoţnené preukázať skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 2

ods. 1, 2 a 8 a o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon o správe

daní a poplatkov“ alebo „“), tzv. preukazná povinnosť daňových

subjektov.

Ďalej ţalobca namietal, ţe daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďţe sa v nej

nerozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach daňových subjektov. Aţ ukončením

daňovej kontroly začína vyrubovacie konanie (§ 15 ods. 13 a § 44 zákona o správe daní

3

a poplatkov). V tomto konaní malo byť ţalobcovi umoţnené vyuţiť a pouţiť všetky zákonom

priznané práva a najmä malo byť vykonané dokazovanie podľa § 29 zákona o správe daní

a poplatkov, vzhľadom na námietky voči záverom daňovej kontroly uvedené v protokole.

Za daňové vyrubovacie prvostupňové konanie nemoţno povaţovať jediný úkon správcu dane

– vydanie prvostupňového rozhodnutia. Podľa ţalobcu rozhodol ţalovaný o jeho odvolaní

bez jeho účasti. Ţalobca sa teda nemal moţnosť zúčastniť ani prvostupňového,

ani odvolacieho konania, čím mu boli odňaté základné procesné práva v zmysle § 2 ods. 2 a 8

zákona o správe daní a poplatkov a bolo mu prakticky znemoţnené preukázať skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane ( ).

Zároveň došlo aj k porušeniu ústavného práva podľa Slovenskej

republiky. Dôkazy pouţité v konaní boli získané v rozpore so zákonom (bez prítomnosti

ţalobcu, bez jeho vedomosti o ich vykonávaní, bez moţnosti sa vyjadriť k spôsobu

ich vykonania a ich obsahu), a teda ich nemoţno vôbec pouţiť a prihliadať na ne. Preto podľa

ţalobcu je záver krajského súdu v úplnom rozpore s obsahom spisu.

Ţalovaný správny orgán s poukazom na svoje vyjadrenie k ţalobe z 08. marca 2004

navrhol rozsudok krajského súdu z 11. júna 2004, č. -80 potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) rozsudkom sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/2005 z 13. septembra 2006 napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny podľa potvrdil, keď vyporiadajúc

sa s námietkami ţalobkyne vznesenými v odvolaní vychádzal z ustanovenia § 2 ods. 1, 2, 3

a 8, s poukazom na to, ţe tretia časť zákona o správe daní

a poplatkov – vyrubovacie konanie (§§ 38 aţ 45) neobsahuje ustanovenia upravujúce

procesné postavenie účastníkov vyrubovacieho konania, ani ich procesné práva a povinnosti.

Tieto sú obsiahnuté a upravené v § 15 Zákona o správe daní a poplatkov, najmä v ods. 5 a 6.

V zmysle cit. ustanovení má daňový subjekt, okrem iného, právo byť prítomný pri rokovaní

správcu dane s jeho zamestnancami, pri vypočúvaní svedkov a znalcov, klásť im otázky

pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní, navrhovať dôkazy, nahliadať do zapoţičaných

dokladov u správcu dane, vyjadrovať sa ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej

kontroly, ako aj k spôsobu ich zistenia, môţe ţiadať, aby boli v protokole uvedené jeho

vyjadrenia k dôkazom. Daňový subjekt môţe vzniesť námietku proti postupu zamestnanca

správcu dane, taktieţ sa môţe vyjadriť k doručenému, resp. prerokovávanému protokolu

4

o daňovej kontrole. Kedykoľvek v konaní je tieţ daňový subjekt oprávnený nazerať do spisov

týkajúcich sa jeho daňových povinností (§ 22 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov), môţe

v súlade s § 22 ods. 3 ţiadať zo spisového materiálu overené odpisy.

Z obsahu spisu Krajského súdu v Ţiline sp. zn. a z pripojeného spisu

ţalovaného správneho orgánu najvyšší súd zistil, ţe ţalobkyňu v odvolacom konaní

zastupoval daňový poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým

platobným výmerom správcu dane zo 16. apríla 2002. Navrhol tieţ doplnenie dokazovania

o vypočutie označených svedkov (podanie z 20. mája 2003, zo 04. marca 2003). Daňový

poradca sa ako zástupca ţalobcu osobne zúčastnil ústneho pojednávania 12. februára 2003,

kedy správca dane vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie výstavby Slovenských

telekomunikácií, odštepný závod pre Stredné Slovensko; dňa 25. novembra 2002 pri výsluchu

svedka J. – zamestnanca ţalobcu. Tento svedok bol opätovne vypočutý 29. apríla 2003

v prítomnosti JUDr. H.. Vypočutí boli aj ďalší svedkovia navrhnutí ţalobcom – J., R., Z., Ľ.

Ţ.. Zástupca ţalobcu mal moţnosť klásť svedkom otázky a toto právo vyuţil. O úkonoch

správcu dane bol včas písomne vyrozumený.

Najvyšší súd po preskúmaní spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobkyne

ohľadne absencie prvostupňového daňového konania je dôvodné, pričom ţalovaný ako

odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom uloţil

správcovi dane doplniť daňové konanie (list z 11. marca 2003).

Vychádzajúc z ustanovenia § 48 ods. 2 veta druhá a štvrtá veta zákona o správe daní

a poplatkov najvyšší súd uviedol, ţe ţalobkyňa mohla a aj vyuţila oprávnenie navrhovať

dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam

a k spôsobu ich zistenia. Aj keď aţ v odvolacom daňovom konaní, predsa mala ţalobkyňa

a jej zástupca moţnosť uplatniť svoje procesné práva a podľa názoru najvyššieho súdu túto

moţnosť vyuţila. Ţalobkyni bolo umoţnené preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie a vyrubenie dane v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

a preto jej námietky o porušení § 2 ods. 1, 2 a 8, § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov

povaţoval najvyšší súd za nedôvodné a právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci.

Protichodné záujmy niektorých svedkov a ţalobkyne neboli podľa názoru najvyššieho súdu

dôkazom získaným v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 prvá

veta zákona o správe daní a poplatkov). Najvyšší súd poukázal i na to, ţe svedkovia boli

pred svojou výpoveďou náleţite poučení podľa § 7, § 23 ods. 2, 3 zákona o správe daní

a poplatkov, ako aj o moţných následkoch podľa § 21 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch

a . Obsah ich odpovedí na kladené otázky je v zápisnici o ústnom

5

pojednávaní zaznamenaný, pričom svedkovia i zástupca ţalobcu zápisnicu bez výhrad

podpísali.

Takto potom najvyšší súd v konaní sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/2004 dospel k záveru,

ţe ţalobkyni sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu

dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov (účinného do 30. apríla 2004). Nepreukázala,

ţe daň zaplatila platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo

zistené, ţe R.R. – T.T. a ani Agrodruţstvo Sedliacka Dubová zdaniteľné plnenie – výkopové

a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili.

Podľa názoru najvyššieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový

stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd,

keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. -80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu

hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Ţalobcom

vyčítané porušenia procesných predpisov v daňovom konaní (absencia prvostupňového

daňového konania) boli v odvolacom konaní ţalovaným napravené, a preto ich odvolací súd

nepovaţuje za také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení

s a neúspešnému ţalobcovi nepriznal právo na ich náhradu.

Tento rozsudok najvyššieho súdu napadla ţalobkyňa sťaţnosťou z 31. augusta 2006

na Ústavnom súde Slovenskej republiky namietajúc porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa , porušenie

základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1Sţ-o-KS

216/04, ako aj jeho rozsudkom v uvedenej veci z 13. septembra 2005. Argumentácia

sťaţovateľky sa týkala nezákonnosti procesného postupu daňových orgánov a nezákonnosti

dôkazov, na ktorých boli zaloţené ich závery, s ktorými sa krajský súd v rozsudku

z 11. júna 2004 stotoţnil a taktieţ „účelového“ a „nelogického“ hodnotenia dôkazov v jej

neprospech. Sťaţovateľka výslovne namietala arbitrárnosť napádaného rozsudku najvyššieho

súdu z 13. septembra 2005 v dôsledku absencie dostatočných a relevantných dôvodov,

6

na ktorých má byť zaloţené súdne rozhodnutie v zmysle a

dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS

153/07-22 z 29. mája 2007 prijal sťaţnosť na konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) a nálezom z 18. októbra 2007 č. k. -35 rozhodol,

ţe základné právo spoločnosti B., s. r. o., podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005

porušené bolo; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04

z 13. septembra 2005 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie; Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy

právneho zastúpenia spoločnosti B., s. r. o., v sume 6.888 Sk (slovom

šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu do 15 dní

od právoplatnosti nálezu; sťaţnosti spoločnosti B., s. r. o., vo zvyšnej časti nevyhovel.

Vychádzajúc z a ústavný súd v odôvodnení svojho

nálezu uviedol, ţe z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, ţe preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci, patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci všeobecných

súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto ústavný súd nie je oprávnený posudzovať

správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS

78/07), do jeho právomoci v konaní podľa však patrí kontrola zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môţu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

7

a neudrţateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ).

Ďalej ústavný súd uviedol, ţe podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení kaţdého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov, vzhľadom

na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej

republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ), zahŕňa zároveň

poţiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich

z , z a z dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Poukázal na to, ţe otázku, či konanie rešpektovalo

princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti

prípadu“ posudzujúc konanie ako celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van

Mechelen proti Holandsku, 1997, Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike

Macedónsko, 2001). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. , ,

). V zmysle judikatúry ESĽP je potrebné vykladať pojmy „trestné obvinenie“

a „práva alebo záväzky občianskej povahy“, vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru, autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku

členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre

ESĽP dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru

na daný prípad, keďţe predmetom konania bolo súdne preskúmanie rozhodnutí ohľadne

nezanedbateľného zvýšenia daňového zaťaţenia a uloţenie sankčnej povinnosti v podobe

zvýšenia dane vo výške 50 % dodatočne zistenej daňovej povinnosti sťaţovateľky

(napr. rozsudok Bendenoun proti Francúzku, 1994).

V tomto kontexte povaţoval ústavný súd za relevantné, ţe daňový úrad zaloţil svoje

prvostupňové rozhodnutia zo 16. apríla 2002 dôvodoch, ţe daňový subjekt si uplatnil odpočet

DPH na vstupe z došlej faktúry, ktorá vecne a časovo súvisela so zdaňovacím obdobím január

8

1999. Na základe preverovania vykonaného PZ SR bolo zistené, ţe k uskutočneniu

zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre nedošlo. O uvedenom zistení bol

Daňový úrad v R. informovaný listom O. v R. č. p. ORP-108/OKP-E-2001 zo dňa 12. júla

2001.

Uviedol, ţe správca dane, Daňový úrad v R. poţiadal v zmysle § 16 zákona č.

v znení neskorších predpisov Daňový úrad Dolný Kubín o prešetrenie

uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre (doţiadanie

č. j. /Pt-N/4 zo dňa 04. februára 2002). Daňový úrad Dolný Kubín

šetrením zistil, ţe daňový subjekt AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová, DIČ: X. nevykonal

zdaniteľné plnenie uvedené na predmetnej faktúre pre firmu B., s. r. o., R., a taktieţ, ţe

uvedenú faktúru nemá daňový subjekt v evidencii a platby za predmetnú faktúru nie sú

zaevidované v pokladničnej knihe daňového subjektu AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová.

Túto skutočnosť osoby oprávnené za daňový subjekt AGRODRUŢSTVO Sedliacka Dubová,

DIČ: X. konať uviedli do zápisnice o miestnom zisťovaní č. j. /Sul zo

dňa 07. marca 2002.

Na základe doţiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore

uvedených skutočností bolo zistené, ţe k uskutočneniu zdaniteľného plnenia daňovým

subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo. (...)

Daňový subjekt si uplatnil odpočet DPH na vstupe z došlých faktúr, ktoré vecne

a časovo súviseli so zdaňovacím obdobím máj 1999. Predmetom došlých faktúr bolo

uskutočnenie výkopových a zasýpacích prác v obci Zakamenné a v obci Novoť na základe

zmlúv o dielo č. 19/98 bez dátumu uzavretia a zmluvy o dielo zo dňa 06. apríla 1999

uzatvorenej medzi objednávateľom B., s. r. o., R. a zhotoviteľom T. – R.R., Š., DIČ: X..

Správca dane, Daňový úrad v Ruţomberk., poţiadal v zmysle

v znení neskorších predpisov Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom o prešetrenie

uskutočnenia zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre (doţiadanie

č. j. /Jo-N/20 zo dňa 21. augusta 2001). Daňový úrad Nové Mesto

nad Váhom šetrením zistil, ţe daňový subjekt, R.R., DIČ: X. nevykonával ţiadne zdaniteľné

plnenie pre firmu B., s. r. o. R.. Túto skutočnosť daňový subjekt R.R., DIČ: X. uviedol do

zápisníc o ústnom pojednávaní č. j. zo dňa 02. júna 1999,

/Šle zo dňa 24. januára 2002 a /Šle zo dňa 05. februára

2001.

9

Na základe doţiadania vykonaného miestne príslušným daňovým úradom podľa hore

uvedených skutočností bolo zistené, ţe k uskutočneniu zdaniteľného plnenia daňovým

subjektom, ktorý predmetné faktúry vystavil, nedošlo.

Ďalej ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu zhrnul celý skutkový stav veci

a uviedol, ţe sťaţovateľka v odvolaniach proti rozhodnutiam daňového úradu

prostredníctvom právneho zástupcu (daňového poradcu) namietala, ţe jej výdavky, na základe

ktorých uplatnila nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, dokazujú listinné doklady,

ktoré mal daňový úrad v rámci daňovej kontroly k dispozícii (zmluvy o dielo, súpis

vykonaných prác a dodávok, účtovné a pokladničné doklady). Platba v hotovosti nebola

v čase realizácie a prijatia predmetných plnení neštandardným postupom. Taktieţ predloţila

čestné vyhlásenia bývalého predsedu Agrodruţstva Sedliacka Dubová - Ing. R. a podnikateľa

R.R. o vykonaní výkopových prác. Sťaţovateľka namietala, ţe daňový úrad procesne

pochybil, pretoţe nerešpektoval „poţiadavku, čo najúplnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane“. Porušenie § 2 ods. 1, 3 a 6 a § 29 ods. 2, 4 a 6 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. vytýkala sťaţovateľka daňovému úradu z dôvodu,

ţe „správca dane sa v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal s dôkazmi.“ Na

podporu svojich tvrdení navrhla (okrem označených listinných dôkazov) výsluch svedkov J. a

Ing. J.. V priebehu odvolacieho konania predloţila sťaţovateľka ako dôkaz znalecký posudok

znalca v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie daňovníctvo, Ing. G..

Daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán povaţovalo za podstatné zistenia daňového

úradu prostredníctvom doţiadaných daňových orgánov (Daňového úrad Dolný Kubín

a Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom) podľa ktorých: „Daňový úrad Dolný Kubín

vykonal miestne zisťovanie u daňového subjektu Agrodruţstvo Sedliacka Dubová

07. marca 2002, z ktorého bola spísaná zápisnica č. /Sul zo dňa

07. marca 2002. Za daňový subjekt sa jednania zúčastnili Mgr. L. a p. M.. Zástupcovia,

oprávnení za daňový subjekt konať, uviedli v zápisnici, ţe fa. č. 37/99 nie je v evidencii

vyšlých faktúr, ani v knihe faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a v evidencii

nie sú ani pokladničné doklady.“. Podľa odvolacieho orgánu: „Z uvedeného vyplýva, ţe fa č.

37/99 nebola vystavená daňovým subjektom Agrodruţstvo Sedliacka Dubová o a úhradu za

uvedenú faktúru druţstvo neobdrţalo. (...)

Podľa vyjadrenia Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom v odpovedi na doţiadanie

list č. /Šle zo dňa 05. septembra 2001 správca dane určil rozhodnutím

z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie máj 1999. Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom

10

pri kontrole DPH zistil, ţe daňový subjekt nemá ţiadnu účtovnú evidenciu, nekomunikuje

so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal ţiadne výrobné stroje, mechanizmy, nevlastnil

ţiadne priestory (ani prenajaté), nemal ţiadnych zamestnancov.“ Podľa daňového

riaditeľstva: „Na základe týchto zistených skutočností odvolací orgán má za to, ţe predmetné

výkopové a zásypové práce pre firmu B., s. r. o., neboli p. R.R. – T.T., vykonané.“

Pokiaľ ide o listinné dôkazy, na ktoré poukazovala sťaţovateľka, odvolací daňový

orgán uviedol, ţe nespochybňuje náleţitosti a kompletnosť sťaţovateľkou predloţených

účtovných a daňových dokladov z hľadiska poţiadaviek stanovených

Zb. (preto povaţovala za neopodstatnené predloţenie znaleckého posudku súdnej znalkyne

k tejto otázke), no vzhľadom na uţ uvedené zistenia podľa jej záveru nezodpovedajú tieto

doklady skutočnosti, t. j. fakturované práce neboli vykonané tými dodávateľmi, ktorí doklady

vystavili. Na základe návrhov sťaţovateľky boli v prítomnosti jej právneho zástupcu vypočutí

vo veci viacerí svedkovia (J. D. - opakovane, Ing. J. V., J. Z., R. Č., Z. N., Ľ. Ţ.), ktorí však

podľa záverov daňového riaditeľstva „vo svojich výpovediach nepotvrdili a ani neobjasnili, ţe

predmetné zemné práce boli vykonané daňovými subjektmi“.

Na základe uvedených skutočností odvolací daňový orgán s poukazom na § 29 ods. 8

konštatoval, ţe sťaţovateľka neuniesla v konaní dôkazné bremeno

ohľadne vierohodnosti evidencií a záznamov vedených ňou ako daňovým subjektom

a napadnuté prvostupňové rozhodnutia (platobné výmery daňového úradu zo 16. apríla 2002)

potvrdil.

V ţalobe z 08. októbra 2003 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového

riaditeľstva z 23. júla 2003 sťaţovateľka zopakovala svoju argumentáciu uvedenú

uţ v odvolaní ohľadne preukázania jej nárokov listinnými dokladmi, ktoré mal daňový úrad

v rámci daňovej kontroly k dispozícii, a svedectvami J. a Ing. J.. Argumentáciu rozšírila o

poukázanie na tie časti výpovedí vypočutých svedkov (J. D., Ing. J. V., J. Z., R. Č., Z. N. a Ľ.

Ţ.), ktoré podľa jej názoru taktieţ svedčili v prospech záveru, ţe výkopové práce boli

realizované Agrodruţstvom Sedliacka Dubová a podnikateľom R.R. – T.T.. Rozsah námietok

v porovnaní s odvolaním sťaţovateľka nezmenila. Opätovne namietala, ţe daňové orgány si

nesplnili zákonnú povinnosť zistiť skutkový stav čo najúplnejšie a nevysporiadali sa s

dôkazmi svedčiacimi v jej prospech. Na pojednávaní vedenom krajským súdom 21. júna 2004

právna zástupkyňa sťaţovateľky v tejto súvislosti uviedla: „tak ako uţ bolo uvedené

referujúcim sudcom, správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné strany vo

vzťahu k ţalobcovi si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré sa opiera

ţalobca, nemajú uvedené vo svojom účtovníctve. Máme za to, ţe nesplnenie si povinnosti

11

jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, v

tomto prípade ţalobcu (...) Máme za to, ţe rozhodnutia boli vydané v rozpore so zásadami

daňového konania. Neboli vzaté v úvahu všetky dôkazy predkladané daňovým subjektom a

máme za to, ţe správny orgán mal prihliadnuť na všetky tieto skutočnosti, ktoré boli v

daňovom konaní uvádzané.“ Právna zástupkyňa sťaţovateľky nemala návrhy na doplnenie

dokazovania.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -80 z 11. júna 2004, ktorým

ţalobu zamietol, okrem iného uviedol: „Ţalobca v konaní pred správnymi orgánmi v ţalobe

a ani pred krajským súdom neprodukoval iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami,

a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah

vykonaných prác, ktoré sa k jednotlivým faktúram viaţu. Tieto skutočnosti nepreukazuje ani

znalecký posudok č. 03/2002, ktorý vypracovala Ing. G..

Z obsahu správneho spisu krajský súd dospel k záveru, ţe ţiadnymi dôkazmi nebolo

preukázané tvrdenie ţalobcu, ţe fakturované práce boli aj skutočne vykonané subjektmi, ktoré

tieto fakturovali, teda ţe došlo k zdaniteľnému plneniu. Tieto skutočnosti nepreukazujú ani

výpovede svedkov navrhnutých ţalobcom, ktorí boli vypočutí v daňovom konaní. Ţalobca

nesplnil zákonnú podmienku (nedošlo k zdaniteľnému plneniu), a preto odpočet dane bol

vykonaný v rozpore s ustanovením § 20 zákona o DPH.“

V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľka prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu namietala, ţe konanie vedené daňovými orgánmi malo

nedostatky, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci, pretoţe po skončení

daňovej kontroly nevykonal daňový úrad v rámci vyrubovacieho konania dokazovanie

procesne relevantným spôsobom a daňové riaditeľstvo rozhodlo v odvolacom konaní

bez sťaţovateľkinej účasti, čím jej bolo znemoţnené vyuţiť svoje procesné práva a splniť

si svoju zákonnú povinnosť preukázať skutočnosti rozhodné pre správne vyrubenie dane (§ 29

ods. 8 ).

Pokiaľ ide o druhú sťaţovateľkinu námietku ústavný súd uviedol, ţe, táto bola

procesného charakteru a týkala sa zákonnosti dôkazov, ktoré boli podľa nej základom

pre skutkové závery daňových orgánov. Sťaţovateľka napadla konkrétne miestne zisťovania

u daňového subjektu Agrodruţstvo Sedliacka Dubová (na základe doţiadania daňového

úradu), vykonané Daňovým úradom Dolný Kubín 10. mája 1999 a 09. januára 2001, trestné

stíhanie vedené v súvislosti s predmetnou vecou Okresným úradom vyšetrovania Policajného

zboru v R. a výsledky kontroly cestnej dane a DPH daňového subjektu Agrodruţstvo

12

Sedliacka Dubová za obdobie rokov 1998 aţ 2000. Na uvedené dôkazy nebolo podľa nej

moţné prihliadať, pretoţe boli získané, resp. v sťaţovateľkinej veci pouţité nezákonne.

Nezákonnosť spočíva podľa sťaţovateľky v tom, ţe „všetky uvedené dôkazy boli vykonané

bez akejkoľvek našej vedomosti a nemohli sme sa vyjadriť k spôsobu ich vykonania a ani k ich

obsahu“.

Pokiaľ ide o meritum veci, sťaţovateľka namietala, ţe skutkové závery krajského

súdu, na ktorých je zaloţené právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom

administratívneho spisu. Sťaţovateľka uviedla, ţe listinné dôkazy, ktoré podľa krajského súdu

„neprodukovala“ a ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami, „a to súpis jednotlivých prác,

prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah vykonaných prác“, sú obsiahnuté

v predloţenom znaleckom posudku znalkyne v odbore ekonomika a podnikanie, odvetvie

daňovníctvo, Ing. G.. Uviedla, ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi,

ktoré svedčia v jej prospech. V tejto súvislosti poukázala na písomné čestné vyhlásenia

bývalého predsedu Agrodruţstva Sedliacka Dubová Ing. R. a podnikateľa R.R. a na svedeckú

výpoveď Ing. J.. Sťaţovateľka namietala, ţe skutkové zistenia, na ktorých sú zaloţené

rozhodnutia ţalovaného daňového riaditeľstva a aj napádaný rozsudok krajského súdu,

„ţe naši subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“,

nie sú priamym dôkazom, ţe k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo.

V tejto súvislosti tvrdila, ţe Ing. R. odviedol DPH zaplatenú sťaţovateľkou spolu s cenou za

fakturované výkopové práce v obci Novoť.

K rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu uviedol,

ţe najvyšší súd prerokoval vec na verejnom pojednávaní za prítomnosti právneho zástupcu

sťaţovateľky. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/2004 z 13. septembra 2005,

ktorým potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu z 11. júna 2004, uviedol: „(...) Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu v rozsahu námietok uvedených v odvolaní ţalobcu ( )

a dospel k záveru, ţe odvolaniu nemoţno vyhovieť.

Z ustanovenia , a o správe daní a poplatkov

v znení zmien a doplnkov (ďalej len „Zákon o správe daní a poplatkov“) vyplýva,

ţe v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,

chránia sa záujmy štátu a obcí a zároveň sa zachovávajú práva a právom chránené záujmy

daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane

postupuje v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, pričom pouţije prostriedky najmenej

13

zaťaţujúce daňový subjekt, avšak tak, aby mohla byť daň správne vyrubená a vybratá.

Zohľadní všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo.

Spolupráca daňového subjektu so správcom dane je jeho právom i povinnosťou (§ 2

ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov).

Ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané

v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 Zákona o správe daní

a poplatkov).

Tretia časť Zákona o správe daní a poplatkov (§§ 38 aţ 45) - vyrubovacie konanie

neobsahuje ustanovenia upravujúce procesné postavenie účastníkov vyrubovacieho konania,

ani ich procesné práva a povinnosti. Tieto sú obsiahnuté a upravené v § 15 Zákona o správe

daní a poplatkov, najmä v ods. 5 a 6. V zmysle cit. ustanovení má daňový subjekt, okrem

iného, právo byť prítomný pri rokovaní správcu dane s jeho zamestnancami, pri vypočúvaní

svedkov a znalcov, klásť im otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní, navrhovať

dôkazy, nahliadať do zapoţičaných dokladov u správcu dane, vyjadrovať sa ku skutočnostiam

zisteným v priebehu daňovej kontroly, ako aj k spôsobu ich zistenia, môţe ţiadať, aby boli

v protokole uvedené jeho vyjadrenia k dôkazom. Daňový subjekt môţe vzniesť námietku proti

postupu zamestnanca správcu dane, taktieţ sa môţe vyjadriť k doručenému,

resp. prerokovávanému protokolu o daňovej kontrole. Kedykoľvek v konaní je tieţ daňový

subjekt oprávnený nazerať do spisov týkajúcich sa jeho daňových povinností (§ 22 ods. 1

Zákona o správe daní a poplatkov), môţe v súlade s § 22 ods. 3 ţiadať zo spisového materiálu

overené odpisy.

Zo spisu Krajského súdu v Ţiline sp. zn. a z pripojeného spisu ţalovaného

správneho orgánu odvolací súd zistil, ţe ţalobcu v odvolacom konaní zastupoval daňový

poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom

správcu dane zo 16. apríla 2002. Navrhol tieţ doplnenie dokazovania o vypočutie označených

svedkov (podanie z 20. mája 2003, zo 04. marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca

ţalobcu osobne zúčastnil ústneho pojednávania 12. februára 2003, kedy správca dane

vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie výstavby Slovenských telekomunikácií, odštepný závod

pre Stredné Slovensko dňa 25. novembra 2002 pri výsluchu svedka J. - zamestnanca ţalobcu.

Tento svedok bol opätovne vypočutý 29. apríla 2003 v prítomnosti JUDr. H.. Vypočutí boli aj

ďalší svedkovia navrhnutí ţalobcom – J., R., Z., Ľ. Ţ.. Zástupca ţalobcu mal moţnosť klásť

svedkom otázky a toto právo vyuţil. O úkonoch správcu dane bol včas písomne vyrozumený.

14

Odvolací súd po preskúmaní spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe tvrdenie ţalobcu

ohľadne absencie prvostupňového daňového konania je dôvodné.

Ţalovaný ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným

výmerom uloţil správcovi dane doplniť daňové konanie (list z 11. marca 2003).

V zmysle § 48 ods. 2 veta druhá a štvrtá veta zákona o správe daní a poplatkov

odvolací orgán pri rozhodovaní o odvolaní môţe prihliadnuť na nové skutkové i právne

okolnosti, ktoré vyšli najavo v odvolacom konaní, aj keď ich odvolávajúci neuplatnil, môţe

tieţ doplniť daňové konanie, odstraňovať chyby tohto konania alebo to uloţí vykonať

správcovi dane.

Ţalobca teda mohol a aj vyuţil oprávnenie navrhovať dôkazy, klásť svedkom otázky,

ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia.

Aj keď aţ v odvolacom konaní, predsa mal ţalobca a jeho zástupca moţnosť uplatniť svoje

procesné práva a podľa názoru odvolacieho súdu túto moţnosť vyuţil. Ţalobcovi bolo

umoţnené preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane

v zmysle § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov, a preto jeho námietky o porušení § 2

ods. 1, 2 a 8, § 29 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov povaţuje odvolací súd

za nedôvodné a právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Protichodné záujmy niektorých

svedkov a ţalobcu nie sú podľa názoru odvolacieho súdu dôkazom získaným v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní

a poplatkov). Svedkovia boli pred svojou výpoveďou náleţité poučení podľa § 7, § 23 ods. 2, 3

zákona o správe daní a poplatkov, ako aj o moţných následkoch podľa § 21 ods. 1 písm. b/

Zákona o priestupkoch a . Obsah ich odpovedí na kladené otázky

je v zápisnici o ústnom pojednávaní zaznamenaný, pričom svedkovia i zástupca ţalobcu

zápisnicu bez výhrad podpísali.

Odvolací súd dospel k záveru, ţe ţalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie

zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20

ods. 2 o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov.

Nepreukázal, ţe daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní

bolo zistené, ţe R.R. - T. Nové Mesto nad Váhom a Agrodruţstvo Sedliacka Dubová

zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili.

Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový

stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd,

keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. -80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu

hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci. Ţalobcom

15

vyčítané porušenia procesných predpisov v daňovom konaní (absencia prvostupňového

daňového konania) boli v odvolacom konaní ţalovaným napravené, a preto ich odvolací súd

nepovaţuje za také vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, ţe rozsudok

Krajského súdu v Ţiline z 11. júna 2004 č. -80 je vecne správny, a preto ho podľa

.(...)“

Prihliadajúc na uvedené zistenia o priebehu a výsledku konania v sťaţovateľkinej veci

a na obsah námietok sťaţovateľky vznesených v sťaţnosti podľa dospel

ústavný súd k záveru, ţe najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 13. septembra 2005

vysporiadal s procesnými námietkami sťaţovateľky ohľadne absencie dokazovania,

nemoţnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov

ústavne konformným spôsobom.

Ústavný súd uviedol, ţe zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení

, z a z dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi

konania, na ktoré sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej

moci rozumná a dostatočná moţnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania

vyuţitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah

do označených základných práv (resp. práv zaručených dohovorom), ak by účastníkovi

konania objektívne znemoţnil vyuţiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci

(vrátane dokazovania), predloţiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať

námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, vyuţívať právnu pomoc

v konaní, alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým postavil

niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi

konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného

zreteľa nevyuţil (prípadne nevyuţil v plnom rozsahu), nemoţno dospieť k záveru, ţe došlo

k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní, alebo

16

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie.

Ústavný súd konštatoval, ţe najvyšší súd neakceptoval procesné námietky

sťaţovateľky konštatujúc, ţe jej nebolo umoţnené uplatniť svoje procesné práva (navrhovať

dôkazy, klásť svedkom otázky, ako aj právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a k

spôsobu ich zisteniam), aj keď aţ v odvolacom konaní. Poukázal pri tom na skutočnosť, ţe

daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán po podaní odvolania proti prvostupňovým platobným

výmerom uloţilo daňovému úradu doplniť dokazovanie, v rámci ktorého sťaţovateľku

zastupoval daňový poradca JUDr. J., ktorý aj spracoval odvolania, navrhol tieţ doplnenie

dokazovania o vypočutie označených svedkov, pri výsluchu ktorých bol prítomný. O úkonoch

správcu dane bol včas písomne vyrozumený.

Sťaţovateľka dosiahla na základe vyuţitia opravného prostriedku nápravu procesného

pochybenia daňového úradu v prvostupňovom konaní vo vzťahu k namietanej absencii

procesne relevantného dokazovania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadol,

poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v konaní, ktorým je okrem iného náprava

procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci.

Pokiaľ ide o sťaţovateľkou namietanú nezákonnosť dôkazov, na ktorých sú zaloţené

skutkové závery daňových orgánov, krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu v časti poukazujúcej

na sťaţovateľkinu moţnosť uplatniť svoje procesné práva (navrhovať dôkazy, vyjadriť

sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zisteniam) v priebehu vykonávaného

dokazovania, dáva dostatočnú odpoveď aj na túto námietku.

Rozhodnutia daňového riaditeľstva z 23. júla 2003 boli zaloţené na výsledkoch

miestneho zisťovania doţiadaného Daňového úradu Dolný Kubín „u daňového subjektu

Agrodruţtvo Sedliacka Dubová dňa 07. marca 2002, z ktorého bola spísaná zápisnica

č. /Sul zo dňa 07. marca 2002. (...) Zástupcovia, oprávnení za daňový

subjekt konať, uviedli v zápisnici, ţe fa. č. 37/99 nie je v evidencii vyšlých faktúr, ani v knihe

faktúr, v pokladničnej knihe platba za faktúru nie je a v evidencii nie sú ani pokladničné

doklady“, a na výsledkoch miestneho zisťovania doţiadaného Daňového úradu Nové Mesto

nad Váhom: „Podľa vyjadrenia Daňového úradu Dolný Kubín v odpovedi na doţiadanie list

č. /Šle zo dňa 05. septembra 2001 správca dane určil rozhodnutím

z úradnej moci posledné zdaňovacie obdobie máj 1999. Daňového úradu nové Mesto

nad Váhom pri kontrole DPH zistil, ţe daňový subjekt nemá ţiadnu účtovnú evidenciu,

17

nekomunikuje so správcom dane. Daňový subjekt nikdy nemal ţiadne výrobné stroje,

mechanizmy, nevlastnil ţiadne priestory (ani prenajaté), nemal ţiadnych zamestnancov.“

Citujúc ustanovenie , podľa ktorého ako dôkaz

moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania,

hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní

a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, ústavný súd

uzavrel, ţe v zmysle uvedeného ustanovenia mohli daňové orgány v sťaţovateľkinej veci

na uvedené zistenia v rámci dokazovania lege artis prihliadať. Pokiaľ sa sťaţovateľka

domnievala, ţe spôsob, ktorým boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť

v priebehu konania, rovnako mohla navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli doţiadanými daňovými

úradmi vypočuté, s tým, ţe chce byť pri výsluchu prítomná a chce poloţiť svedkom otázky.

Sťaţovateľka však nezákonnosť dôkazov zabezpečených 07. marca 2002 prostredníctvom

Daňového úradu Dolný Kubín a 05. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu Nové

Mesto nad Váhom v konaní pred daňovými orgánmi ani v konaní pred krajským súdom

nenapadla. V priebehu konania nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala,

ţe z ich obsahu nemoţno vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd

dospeli. Svedčí o tom vyjadrenie právnej zástupkyne sťaţovateľky na pojednávaní vedenom

krajským súdom 21. júna 2004: „správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné

strany vo vzťahu k ţalobcovi si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré

sa opiera ţalobca, nemajú uvedené vo svojom účtovníctve. Máme za to, ţe nesplnenie

si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej

strany, v tomto prípade ţalobcu“, ako aj námietka sťaţovateľky v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu z 11. júna 2004, podľa ktorého skutkové zistenia, na ktorých sú zaloţené

rozhodnutia ţalovaného daňového riaditeľstva a aj napádaný rozsudok krajského súdu,

„ţe naši subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú

zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, ţe k vykonaniu predmetných prác z ich strany

skutočne nedošlo. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 napadla

sťaţovateľka nezákonnosť výsluchov niektorých svedkov (realizovaných 10. mája 1999

a 09. januára 2001), napádané rozhodnutia daňového riaditeľstva a krajského súdu však neboli

zaloţené na týchto dôkazoch, ako to vyplýva z ich odôvodnení.

18

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťaţnosti v tejto časti nevyhovel (bod

4.výrokovej časti nálezu).

Ďalej ústavný súd konštatoval, ţe pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci

samej, uviedla sťaţovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 viacero

konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, ţe skutkové závery krajského súdu,

na ktorých je zaloţené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho

spisu a ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia

v jej prospech.

Ústavný súd k tomuto citoval ustanovenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo

presvedčivé, a uviedol, ţe v súlade s uvedenými ustanoveniami je teda povinnosťou

všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie zaloţil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,

ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd citovaným ustanovením dostatočne

neriadil. V odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005

sa vo vzťahu k námietkam odvolania týkajúcim sa merita veci sústredil iba na konštatovanie

svojho záveru: „ţe ţalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok

pre uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal, ţe daň

zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, ţe R.R.

- T. Nové Mesto nad Váhom ani Agrodruţstvo Sedliacka Dubová zdaniteľné plnenie -

výkopové a zásypové zemné práce pre ţalobcu neuskutočnili.

Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci bol náleţite zistený skutkový

stav a rozhodnutia ţalovaného sú v súlade so zákonom. Nepochybil preto prvostupňový súd,

19

keď svojím rozsudkom z 11. júna 2004 č. -80 ţalobu zamietol. Námietky ţalobcu

hodnotí odvolací súd ako skutkovo i právne bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci.“

Ústavný súd však ustálil, ţe pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku

neuviedol, (hoci aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku

súdu prvého stupňa), o aké skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver oprel a z akých

dôvodov povaţoval argumentáciu sťaţovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“,

postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce

právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (obdobne

napr. , , ).

V dôsledku uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, ţe napadnuté rozhodnutie

svojimi účinkami porušilo základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie ( a dohovoru). Vzhľadom na to, ţe ústavný súd

povaţuje rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sţ-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005

za rozporný s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť

o porušení označených práv sťaţovateľky tak, ako je uvedené v prvom bode výrokovej časti

tohto nálezu.

Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom sa vec vrátila opäť do štádia

odvolacieho konania pred najvyšším súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky súc viazaný

právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v danej veci, opätovne

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom

v odvolaní ţalobkyne ( v spojení s veta prvá ),

bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne

nemoţno priznať úspech.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

ţe mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretoţe nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom

20

a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely

prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii súdnej moci

ústavný súd okrem iného uviedol, ţe ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého

nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre kaţdý z nich s osobitne

vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (, ).

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

ústavný súd nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje v tom, ţe všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(obdobne ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, ţe súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6

ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie

odôvodnenia niţšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Tak ako vyplýva z konštatovanej judikatúry v správnom súdnictve (bliţšie k tomu

napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ), konanie

na správnom súde nie je pokračovaním správneho konania. Pre správny súd je rozhodujúci

skutkový stav zistený správnym orgánom. Úlohou súdu v správnom súdnictve

nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať

21

„zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, ţe správny súd „nie je súdom skutkovým“,

ale je súdom, ktorý zásadne posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Správny súd pri prekúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých

správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä vôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo

pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané

dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Vychádzajúc zo zhora uvedeného ako aj z obsahu podaného odvolania treba uviesť,

ţe so všetkými právne relevantnými námietkami ţalobkyne sa vo svojom rozhodnutí

vyporiadal ústavný súd v časti, ktorou sťaţnosť ţalobkyne nevyhovel.

S poukazom na obsah spisového materiálu najvyšší súd zhodne s o závermi ústavného

súdu súc tieţ viazaný jeho právnym názorom musí konštatovať, ţe daňové orgány v daňovom

konaní zaloţili svoje rozhodnutie na dostatočných dôkazoch, ktoré nemoţno povaţovať

za nezákonné, resp. vykonané v rozpore so zákonom, ako sa mylne domnieva ţalobkyňa.

Ako uzavrel ústavný súd daňové orgány mohli v danej veci na výsledky miestneho zisťovania

doţiadaného Daňového úradu Dolný Kubín a Daňového orgánu Nové Mesto nad Váhom

prihliadať v rámci dokazovania lege artis a ak sa ţalobkyňa domnievala, ţe spôsob, ktorým

boli získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla

navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli doţiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, ţe chce

byť pri výsluchu prítomná a chce poloţiť svedkom otázky. Ţalobkyňa však nezákonnosť

dôkazov zabezpečených 07. marca 2002 prostredníctvom Daňového úradu Dolný Kubín

a 05. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom v konaní

pred daňovými orgánmi ani v konaní pred krajským súdom nenapadla. V priebehu konania

nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala, ţe z ich obsahu nemoţno

vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Napokon aj ústavný súd

22

konštatoval, ţe najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 13. septembra 2005 vysporiadal

s procesnými námietkami sťaţovateľky ohľadne absencie dokazovania, nemoţnosti uplatniť

procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným

spôsobom.

Ak ústavný súd konštatoval, ţe „pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci samej,

uviedla ţalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004 viacero

konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, ţe skutkové závery krajského súdu,

na ktorých je zaloţené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom administratívneho

spisu a ţe daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi, ktoré svedčia

v jej prospech, a ustálil, ţe pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, (hoci

aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého

stupňa), o aké skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver oprel a z akých dôvodov povaţoval

argumentáciu sťaţovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne

a porušil základné právo sťaţovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý

proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“, nemoţno opomenúť, ţe ţalobkyňa

vo svojom odvolaní iné zásadné námietky okrem tých, ţe „závery krajského súdu,

ţe ţalobkyňa neprodukovala ţiadne iné dôkazy, ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami,

a to súpis jednotlivých prác, prípadne stavebný denník, v ktorých by bol uvedený rozsah

uvedených prác, z čoho vyvodil, ţe nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného plnenia podľa

§ 20 zákona o DPH a tieţ konštatoval, ţe daňové orgány v tejto veci dostatočne zistili

skutkový stav a správne aplikovali príslušné zákonné ustanovenia, povaţuje za nesprávne,

pretoţe nielenţe nemajú oporu skutkovom stave, ale sú s ním v rozpore, ţe krajský súd

neprihliadal na vady daňového konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia podľa , a to, ţe daňová kontrola nie je daňovým konaním,

za daňové – vyrubovacie prvostupňové konanie, nemoţno povaţovať jediný úkon správcu

dane, a to vydanie prvostupňového rozhodnutia, ţe dôkazy boli vykonané v rozpore

so zákonom nemoţno ich pouţiť a na ne vôbec prihliadať a ţe záver krajského súdu

o nepreukázanosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia nemá podklad ani v zistení,

ţe jej subdodávatelia účtovné doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“,

neuvádza.

23

Ţalobkyňa napriek námietkam uvedeným v odvolaní nepredloţila nijaké nové dôkazy

a skutočnosti s ktorými by sa neboli vyporiadali uţ daňové orgány a krajský súd, keď podľa

názoru najvyššieho súdu iba spochybňovanie vykonaných dôkazov je v tomto smere

nepostačujúce, keď aj nezákonnosť dôkazov vykonaných v daňovom konaní bola

jednoznačne vyvrátená. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo uţ v samotnom daňovom konaní

dostatočne preukázané, ţe R.R. - T. Nové Mesto nad Váhom a Agrodruţstvo Sedliacka

Dubová preukazateľne neuskutočnili pre ţalobkyňu zdaniteľné plnenie - výkopové a zásypové

zemné práce, aby ţalobkyňa daň platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie, zaplatila.

Tým ţalobkyňa nevedela preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu

dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa o dani z

pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Opätovne moţno poukázať na skutočnosť, ţe

ţalobkyňa v odvolacom daňovom konaní bola zastúpená daňovým poradcom JUDr. J., ktorý

aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom správcu dane zo 16. apríla

2002 a navrhol doplnenie dokazovania o vypočutie svedkov (podanie z 20. mája 2003, zo 04.

marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca ţalobkyne osobne zúčastnil ústneho

pojednávania 12. februára 2003, kedy správca dane vypočul svedka Ing. J., riaditeľa sekcie

výstavby Slovenských telekomunikácií, odštepný závod pre Stredné Slovensko dňa 25.

novembra 2002 pri výsluchu svedka zamestnanca ţalobkyne J., tento svedok bol opätovne

vypočutý 29. apríla 2003 v prítomnosti JUDr. J.H. a vypočutí boli aj ďalší svedkovia

navrhnutí ţalobkyňou – J., R., Z., Ľ. Ţ.. Ţiaden z nich však, ako je citované vyššie,

skutočnosti uvádzané ţalobkyňou nepotvrdil. Takto potom námietku, ţe vykonané dôkazy

boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom, účelovo v neprospech ţalobkyne,

pričom neboli zohľadnené také dôkazy, ktoré jednoznačne preukazujú pravdivosť tvrdení

ţalobkyne, a tým i správnosť jej postupu pri účtovaní, najvyšší súd povaţuje za účelovú,

nemajúcu oporu v obsahu spisového materiálu, keď ţalobkyňa ţiadne dôkazy, ktorými by

vyvrátila alebo aspoň reálne spochybnila vykonané dokazovanie, nepredloţila ani neoznačila.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa § 2 ods. 1

v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv

a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené

rozsiahlymi zákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia

dôkazov, zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona.

24

Zo vyplýva, ţe dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie

daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 cit. zákona).

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov ( ). Na tento účel má správca dane vyuţiť

prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení ),

ktorými moţno objasniť okolnosti rozhodujúce (nielen cieľovo pre správne určenie daňovej

povinnosti), pre posúdenie toho - ktorého výdavku, lebo tieto vo svojom súhrne aj jednotlivo

podmieňujú správnosť určenia dane. Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky,

ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností

nemoţno totiţ podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, ktorý podľa § 29

ods. 8 preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie

dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo

na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako

aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených

daňovým subjektom.

Podľa druhá veta v odôvodnení rozhodnutia

sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie

dôkazov a pouţitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Na daňové konanie sa neviaţe tzv. zásada koncentrácie konania. To znamená,

ţe odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní musí sa vyporiadať so všetkými

námietkami uvedenými v odvolaní (§ 48 ods. 6 druhá veta cit. zákona).

Podľa pri uplatňovaní daňových predpisov

v daňovom konaní sa berie do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej

skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

25

o dani z pridanej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom

období) v ustanovení § 20 ods. 1 viazal nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých

plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej

časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2. Daňový

doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náleţitosti a musí ho vydať platiteľ,

a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej

hodnoty.

Dokladom o zaplatení dane nie je len výpis z účtu daňovníka. Ak daňovník uskutoční

aj iným preukázateľným spôsobom zaplatenie dane, splnil iba jednu z podmienok

na uplatnenie svojho nároku na odpočet dane podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom období spočíva

v tom, ţe platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré

sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje,

ţe došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom

jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad

odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto nemoţno

ho iba stotoţňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad, ako aj z obsahu

administratívneho i súdneho spisu moţno sa stotoţniť s právnym názorom daňových orgánov

i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ţalovaného

aj v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ţe zo strany ţalobkyne došlo

k porušeniu ustanovenia o dani z pridanej hodnoty

(v znení platnom v rozhodnom období). Ani podľa názoru najvyššieho súdu ţalobkyňa

v konaní pred správnymi orgánmi ani v konaní pred súdom neprodukovala iné dôkazy, ktoré

súvisia s jednotlivými faktúrami a tieto nepreukazuje, ako uvádza aj krajský súd, ani znalecký

posudok č. 03/2002 vypracovaný Ing. G., na ktorý sa ţalobkyňa odvoláva.

26

Moţno sa taktieţ stotoţniť s názorom vysloveným aj ţalovaným v jeho vyjadrení

k ţalobe, ţe ak daňový subjekt nepreukáţe ním tvrdené skutočnosti, nemoţno dôvodiť,

ţe by rozhodnutie správcu dane bolo vydané na základe neúplných skutkových zistení

( zákona ).

V zmysle zhora uvedeného sa podľa názoru najvyššieho súdu ţalobkyni ani

v odvolacom konaní nepodarilo vyvrátiť, ani spochybniť dokazovanie vykonané v daňovom

konaní ani z neho vyvodené závery. Doklady predloţené ţalobkyňou spôsobujú pochybnosti

o ich vierohodnosti, keďţe táto bola vyvrátená svedeckými výpoveďami, pričom moţno

prisvedčiť rozhodnutiu ţalovaného aj krajského súdu, ţe uskutočnenie zemných prác

Druţstvom podielnikov Sedliacka Dubová, Agrodruţstvo Sedliacka Dubová a p. R.R. – T.T.

nebolo preukázané, nakoľko doklady týkajúce sa vykonania výkopových a zásypových prác

vystavené Agrodruţstvom Sedliacka Dubová a p. R.R. – T.T. nezodpovedajú skutočnosti, t. j.

fakturované práce neboli týmito dodávateľmi vykonané. Na tieto skutočnosti, ako je citované

aj vyššie, viackrát vo svojom náleze poukázal i ústavný súd.

Námietka ţalobkyne, ţe správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, ţe druhé zmluvné

strany vo vzťahu k nej si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, ţe tieto doklady, o ktoré

sa opiera ţalobkyňa, nemajú uvedené vo svojom účtovníctva, majúc za to, ţe nesplnenie

si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej

zmluvnej strany, nemá oporu v ustanovení o dani z pridanej

hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období).

Moţno sa preto stotoţniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, ţe zo strany ţalobcu nedošlo k preukázaniu

splnenia podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia

o dani z priadnej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období).

Vzhľadom na uvedený skutkový stav veci je nespornou skutočnosťou, ţe ţalobkyni

bol rozdiel dane vyrubený správcom dane z dôvodu nesplnenia podmienok pre uplatnenie

nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty uvedených v

v súlade so zákonom, na základe čoho ţalovaný správny orgán postupoval aj v súlade

27

s ustanovením o dani z priadnej hodnoty (v znení

platnom v rozhodnom období) a určil zvýšenie dane. Tento jeho postup bol v súlade

so zákonom.

Takto potom najvyšší súd opätovne dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci daňové

orgány skutkový stav veci zistili v dostatočnom rozsahu a zo svojich zistení vyvodili správny

právny záver.

Ţalobkyňa ani v ţalobe ani v odvolaní neuviedla ţiadne právne relevantné skutočnosti,

a neoznačila ani ţiadne nové dôkazy, ktoré by svedčili v jej prospech, s ktorými by sa nebol

krajský súd dostatočne podrobne vyporiadal, a ktoré by spochybňovali vecnú správnosť jeho

rozhodnutia. Tomto smere treba poukázať i na to, ţe obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (, , ).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, ţe námietky ţalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené

ani spôsobilé ovplyvniť závery rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá a , napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa

v spojení s veta prvá a podľa tak, ţe účastníkom

konania náhradu jeho trov nepriznal, nakoľko ţalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná

a ţalovaný zo zákona právo na náhradu trov konania nemá.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. decembra 2011

28

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková