Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 573/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., R., zastúpenej

advokátom JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 15. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v

konaní podľa a základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti

podľa , ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. decembra 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad R. (ďalej

aj „daňový úrad“) vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu, o výsledkoch ktorej vyhotovil

25. marca 2002 písomný protokol. Na základe týchto výsledkov vyrubil dodatočným

platobným výmerom sp. zn. /Pt-E/41 zo 16. apríla 2002 sťažovateľke

daň z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) v sume 224 985 Sk (7 468,13 €) za zdaňovacie

obdobie január 1999 a máj 1999. V nadväznosti na to rozhodol platobnými výmermi

zo 16. apríla 2002, a to sp. zn. /Pt-F/21 a sp. zn. /Pt-

F/22 o zvýšení dane vo výške 50 % dodatočne zistenej daňovej povinnosti sťažovateľky

[za zdaňovacie obdobie január 1999 v sume 20 027 Sk (664,77 €) a za zdaňovacie obdobie

máj 1999 v sume 92 466 Sk (3 069,31 €)]. Daňový úrad neuznal sťažovateľke uplatnený

nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v súvislosti s výkopovými prácami, ktoré pre

ňu mali byť vykonané tretími osobami, jej dodávateľmi, preukazovanými daňovými

dokladmi (faktúrami č. 37/99 z 29. januára 1999, č. 138/99 z 26. mája 1999 a č. 161/99

z 28. mája 1999). Daňový úrad odôvodnil svoje rozhodnutia tým, že uvedené zdaniteľné

plnenia, ktorých prijatie sťažovateľka deklarovala a na základe ktorých uplatnila vrátenie

nadmerného odpočtu DPH, neboli uskutočnené subjektmi, ktoré tieto práce podľa

účtovných dokladov predložených sťažovateľkou fakturovali. Daňový úrad konštatoval, že

sťažovateľka nepreukázala prijatie zdaniteľného plnenia od platiteľa DPH, v dôsledku čoho

u nej v daných prípadoch neboli splnené predpoklady na odpočítanie DPH v zmysle § 20

o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti uvedeným rozhodnutiam podala sťažovateľka 30. apríla 2002 odvolania.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) ako odvolací

orgán potvrdilo prvostupňové rozhodnutia daňového úradu rozhodnutiami z 23. júla 2003,

a to sp. zn. /Kub, sp. zn. /Kub a sp. zn.

/Kub.

Sťažovateľka sa žalobou z 8. októbra 2003 domáhala preskúmania zákonnosti

označených rozhodnutí daňového riaditeľstva z 23. júla 2003, ako aj preskúmania

zákonnosti postupu daňových orgánov, ktorý predchádzal ich vydaniu, správnym súdom

podľa piatej časti (ďalej len „OSP“). Žiadala zrušenie týchto

rozhodnutí, ako aj zrušenie prvostupňových rozhodnutí daňového úradu a vrátenie veci

správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) svojím

rozsudkom č. k. -80 z 11. júna 2004 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu

zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku krajského súdu odvolanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/2004 z 13. septembra 2005 rozsudok

krajského súdu potvrdil. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka sťažnosť z 31. augusta

2006 (ďalej aj „predchádzajúca sťažnosť“), ktorú ústavný súd uznesením č. k.

-22 z 29. mája 2007 prijal podľa

na ďalšie konanie. Touto sťažnosťou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných

práv podľa , a a práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nálezom č. k. -35 z 18. októbra

2007 (ďalej len „nález sp. zn. “) vyhovel a rozhodol, že rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 bolo porušené základné

právo sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru,

predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie

vo veci.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2011

potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa

, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že ním boli jej základné

práva podľa , a , ako aj právo podľa

dohovoru porušené, a aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv poukazujúc

na z jej pohľadu arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa nej

nevysporiadal s jej argumentáciou a námietkami vznesenými v konaní a neposkytol jej

ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami nezákonného postupu daňových

orgánov pred ich nezákonnými rozhodnutiami a následne pred nezákonným rozsudkom

krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí v rozsahu ustanovenom zákonnými predpismi do právomoci

všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47

ods. 3 a a z dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Ako uviedol ústavný súd vo vzťahu k predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky

vedenej pod sp. zn. , v zmysle judikatúry ESĽP je potrebné vykladať pojmy

„trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“, vymedzujúce rozsah

aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru, autonómne od ich definovania v zmysle

vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na výklad

a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru

o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďže predmetom

konania bolo súdne preskúmanie rozhodnutí v súvislosti s nezanedbateľným zvýšením

daňového zaťaženia a uloženie sankčnej povinnosti v podobe zvýšenia dane vo výške 50 %

dodatočne zistenej daňovej povinnosti sťažovateľky (napr. rozsudok Bendenoun proti

Francúzku z 24. februára 1994, pozri aj Pirošíková, M.: K aktuálnej judikatúre Európskeho

súdu pre ľudské práva týkajúcej sa aplikovateľnosti článku 6 Dohovoru. In Bulletin

slovenskej advokácie, č. 7-8/2012, s. 12 a nasl.).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný

potom, ako bol predchádzajúci rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04

z 13. septembra 2005 v tomto konaní zrušený ústavným súdom (nález sp. zn.

z 18. októbra 2007), považuje ústavný súd za potrebné bližšie uviesť závery, ku ktorým

v označenom náleze pri rozhodovaní o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky dospel,

a vymedziť tým kontext napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľka v predchádzajúcej sťažnosti v podstate namietala, že najvyšší súd sa

v rozsudku sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 nevysporiadal s jej

argumentáciou a námietkami vznesenými v konaní (nevykonanie dôkazov, resp. ich

vykonanie v rozpore so zákonom, nesprávne zistený skutkový stav, existencia vád v rámci

daňového konania) a neposkytol jej ústavne konformným spôsobom ochranu pred

dôsledkami nezákonného postupu daňových orgánov pred ich nezákonnými rozhodnutiami

a následne pred nezákonným rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v náleze sp. zn. dospel k názoru, že «Pokiaľ sa

sťažovateľka domnievala, že spôsob, ktorým boli (dôkazy, pozn.) získané, je nezákonný,

mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla navrhnúť výsluch osôb,

ktoré boli dožiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, že chce byť pri výsluchu prítomná

a chce položiť svedkom otázky... V priebehu konania nespochybňovala tieto skutkové

zistenia, naopak, namietala, že z ich obsahu nemožno vyvodiť závery, ku ktorým daňové

riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Svedčí o tom vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky

na pojednávaní vedenom krajským súdom 21. júna 2004: „správny orgán sa opieral o tú

skutočnosť, že druhé zmluvné strany vo vzťahu k žalobcovi si nesplnili svoju zákonnú

povinnosť, že tieto doklady, o ktoré sa opiera žalobca, nemajú uvedené vo svojom

účtovníctve. Máme za to, že nesplnenie si povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá

porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej strany, v tomto prípade žalobcu“, ako

aj námietka sťažovateľky v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004, podľa

ktorého skutkové zistenia, na ktorých sú založené rozhodnutia žalovaného daňového

riaditeľstva a aj napádaný rozsudok krajského súdu, „že naši subdodávatelia účtovné

doklady vo svojej účtovnej evidencii nemajú zaevidované“, nie sú priamym dôkazom, že

k vykonaniu predmetných prác z ich strany skutočne nedošlo. V odvolaní proti rozsudku

krajského súdu z 11. júna 2004 napadla sťažovateľka nezákonnosť výsluchov niektorých

svedkov (realizovaných 10. mája 1999 a 9. januára 2001), napádané rozhodnutia daňového

riaditeľstva a krajského súdu však neboli založené na týchto dôkazoch, ako to vyplýva z ich

odôvodnení...

... dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku

z 13. septembra 2005 vysporiadal s procesnými námietkami sťažovateľky ohľadne absencie

dokazovania, nemožnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti

vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4.

výrokovej časti nálezu).».

Ústavný súd zároveň uviedol, že „Pokiaľ ide o skutkové a právne posúdenie veci

samej, uviedla sťažovateľka v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 11. júna 2004

viacero konkrétnych argumentov, na základe ktorých namietala, že skutkové závery

krajského súdu, na ktorých je založené jeho právne posúdenie veci, sú v rozpore s obsahom

administratívneho spisu a že daňové orgány ani krajský súd sa nevysporiadali s dôkazmi,

ktoré svedčia v jej prospech.“.

Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. sa najvyšší

súd «... ustanovením ( , pozn.) dostatočne neriadil. V odôvodnení svojho

rozsudku sp. zn. 1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 sa vo vzťahu k námietkam

odvolania týkajúcim sa merita veci sústredil iba na konštatovanie svojho záveru: „že

žalobcovi sa nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu

dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa o dani z pridanej

hodnoty v znení zmien a doplnkov. Nepreukázal, že daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil

zdaniteľné plnenie, nakoľko v konaní bolo zistené, že... (dodávatelia prác, pozn.) zdaniteľné

plnenie – výkopové a zásypové zemné práce pre žalobcu neuskutočnili...

Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol (hoci aj poukázaním

na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa), o aké

skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver oprel a z akých dôvodov považoval

argumentáciu sťažovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne

a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý

proces...».

V nasledujúcom konaní pred najvyšším súdom bolo v zmysle nálezu ústavného súdu

sp. zn. potrebné posúdiť námietky sťažovateľky o údajnom rozpore medzi

skutkovými závermi krajského súdu, na ktorých je založené jeho právne posúdenie veci

v rozsudku z 11. júna 2004, a obsahom administratívneho spisu a o nevysporiadaní sa

s dôkazmi, ktoré svedčia v prospech sťažovateľky. Skutkové a právne závery najvyššieho

súdu bolo potrebné v tomto smere aj náležite a konkrétne odôvodniť v súlade

s požiadavkami vyplývajúcimi z , a z

dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

1 Sž-o-KS 216/04 z 13. septembra 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie nie z toho

dôvodu, že by predmetný rozsudok najvyššieho súdu spočíval na nezákonne získaných

dôkazoch, resp. že by mu predchádzalo konanie, v ktorom nemala sťažovateľka možnosť sa

k veci vyjadriť, ale preto, lebo najvyšší súd sa v predmetnom rozsudku nedostatočne

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa potreby preukazovať

splnenie podmienok na uplatnenie si odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku po obšírnej rekapitulácii priebehu konania

a nálezu ústavného súdu sp. zn. s poukazom na postavenie súdu v rámci

správneho súdnictva okrem iného uviedol:

„S poukazom na obsah spisového materiálu najvyšší súd zhodne so závermi

ústavného súdu súc tiež viazaný jeho právnym názorom musí konštatovať, že daňové orgány

v daňovom konaní založili svoje rozhodnutie na dostatočných dôkazoch, ktoré nemožno

považovať za nezákonné, resp. vykonané v rozpore so zákonom, ako sa mylne domnieva

žalobkyňa. Ako uzavrel ústavný súd daňové orgány mohli v danej veci na výsledky

miestneho zisťovania dožiadaného Daňového úradu D. a Daňového orgánu N. prihliadať

v rámci dokazovania lege artis a ak sa žalobkyňa domnievala, že spôsob, ktorým boli

získané, je nezákonný, mohla túto námietku vzniesť v priebehu konania, rovnako mohla

navrhnúť výsluch osôb, ktoré boli dožiadanými daňovými úradmi vypočuté, s tým, že chce

byť pri výsluchu prítomná a chce položiť svedkom otázky. Žalobkyňa však nezákonnosť

dôkazov zabezpečených 07. marca 2002 prostredníctvom Daňového úradu D.

a 05. septembra 2001 prostredníctvom Daňového úradu N. v konaní pred daňovými

orgánmi ani v konaní pred krajským súdom nenapadla. V priebehu konania

nespochybňovala tieto skutkové zistenia, naopak, namietala, že z ich obsahu nemožno

vyvodiť závery, ku ktorým daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli. Napokon aj ústavný

súd konštatoval, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku z 13. septembra 2005

vysporiadal s procesnými námietkami sťažovateľky ohľadne absencie dokazovania,

nemožnosti uplatniť procesné práva účastníka konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov

ústavne konformným spôsobom.“

Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ďalej „Žalobkyňa napriek námietkam

uvedeným v odvolaní nepredložila nijaké nové dôkazy a skutočnosti, s ktorými by sa neboli

vyporiadali už daňové orgány a krajský súd, keď podľa názoru najvyššieho súdu iba

spochybňovanie vykonaných dôkazov je v tomto smere nepostačujúce, keď aj nezákonnosť

dôkazov vykonaných v daňovom konaní bola jednoznačne vyvrátená. Podľa názoru

najvyššieho súdu bolo už v samotnom daňovom konaní dostatočne preukázané, že R. R. – T.

N. a A. preukázateľne neuskutočnili pre žalobkyňu zdaniteľné plnenie – výkopové

a zásypové zemné práce, aby žalobkyňa daň platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie,

zaplatila. Tým žalobkyňa nevedela preukázať splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie

odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení zmien a doplnkov. Opätovne možno poukázať

na skutočnosť, že žalobkyňa v odvolacom daňovom konaní bola zastúpená daňovým

poradcom..., ktorý aj spracoval odvolania proti prvostupňovým platobným výmerom

správcu dane zo 16. apríla 2002 a navrhol doplnenie dokazovania o vypočutie svedkov

(podanie z 20. mája 2003, zo 04. marca 2003). Daňový poradca sa ako zástupca žalobkyne

osobne zúčastnil ústneho pojednávania 12. februára 2003, kedy správca dane vypočul

(svedkov, pozn.)... Žiaden z nich však... skutočnosti uvádzané žalobkyňou nepotvrdil. Takto

potom námietku, že vykonané dôkazy boli vyhodnotené v rozpore s ich skutočným obsahom,

účelovo v neprospech žalobkyne, pričom neboli zohľadnené také dôkazy, ktoré jednoznačne

preukazujú pravdivosť tvrdení žalobkyne, a tým i správnosť jej postupu pri účtovaní,

najvyšší súd považuje za účelovú, nemajúcu oporu v obsahu spisového materiálu, keď

žalobkyňa žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátila alebo aspoň reálne spochybnila vykonané

dokazovanie, nepredložila ani neoznačila...

Zo vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie

daňové konanie, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný

uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 1, ods. 8 cit.

zákona).

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových

subjektov ( )... Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí

od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie

pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, ktorý

podľa preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv

na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení

a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom...

o dani z pridanej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom

období) v ustanovení § 20 ods. 1 viazal nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých

plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej

časovo a vecne podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2. Daňový

doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané náležitosti a musí ho vydať platiteľ,

a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej

hodnoty.

Dokladom o zaplatení dane nie je len výpis z účtu daňovníka. Ak daňovník uskutoční

aj iným preukázateľným spôsobom zaplatenie dane, splnil iba jednu z podmienok

na uplatnenie svojho nároku na odpočet dane podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom v rozhodnom období spočíva

v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré sú

určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, že došlo

k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému

vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje

všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto nemožno ho iba

stotožňovať s faktúrou alebo s tzv. pro forma faktúrou.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad, ako aj z obsahu

administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových

orgánov i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného

aj v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, že zo strany žalobkyne došlo

k porušeniu ustanovenia o dani z pridanej hodnoty

(v znení platnom v rozhodnom období). Ani podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa

v konaní pred správnymi orgánmi ani v konaní pred súdom neprodukovala iné dôkazy,

ktoré súvisia s jednotlivými faktúrami a tieto nepreukazuje, ako uvádza aj krajský súd, ani

znalecký posudok č. 03/2002 vypracovaný Ing. G., na ktorý sa žalobkyňa odvoláva.

Možno sa taktiež stotožniť s názorom vysloveným aj žalovaným v jeho vyjadrení

k žalobe, že ak daňový subjekt nepreukáže ním tvrdené skutočnosti, nemožno dôvodiť, že by

rozhodnutie správcu dane bolo vydané na základe neúplných skutkových zistení (§ 29 ods. 2

zákona ).

V zmysle zhora uvedeného sa podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyni ani

v odvolacom konaní nepodarilo vyvrátiť, ani spochybniť dokazovanie vykonané v daňovom

konaní ani z neho vyvodené závery. Doklady predložené žalobkyňou spôsobujú pochybnosti

o ich vierohodnosti, keďže táto bola vyvrátená svedeckými výpoveďami, pričom možno

prisvedčiť rozhodnutiu žalovaného aj krajského súdu, že uskutočnenie zemných prác...

nebolo preukázané, nakoľko doklady týkajúce sa vykonania výkopových a zásypových prác

vystavené... (dodávateľmi sťažovateľky, pozn.) nezodpovedajú skutočnosti, t. j. fakturované

práce neboli týmito dodávateľmi vykonané. Na tieto skutočnosti, ako je citované aj vyššie,

viackrát vo svojom náleze poukázal i ústavný súd.

Námietka žalobkyne, že správny orgán sa opieral o tú skutočnosť, že druhé zmluvné

strany vo vzťahu k nej si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, že tieto doklady, o ktoré sa

opiera žalobkyňa, nemajú uvedené vo svojom účtovníctva, majúc za to, že nesplnenie si

povinnosti jednej zmluvnej strany nezakladá porušenie zákonnej povinnosti druhej zmluvnej

strany, nemá oporu v ustanovení o dani z pridanej hodnoty

(v znení platnom v rozhodnom období).

Možno sa preto stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu

splnenia podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia

o dani z priadnej hodnoty (v znení platnom v rozhodnom období).

Vzhľadom na uvedený skutkový stav veci je nespornou skutočnosťou, že žalobkyni bol

rozdiel dane vyrubený správcom dane z dôvodu nesplnenia podmienok pre uplatnenie

nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty uvedených v

Z. z. v súlade so zákonom, na základe čoho žalovaný správny orgán postupoval aj v súlade

s ustanovením o dani z priadnej hodnoty (v znení

platnom v rozhodnom období) a určil zvýšenie dane. Tento jeho postup bol v súlade

so zákonom...

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

dospel k záveru, že námietky žalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené ani

spôsobilé ovplyvniť závery rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá a , napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline potvrdil.“.

Proti tomuto napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť,

ktorú odôvodnila troma ťažiskovými námietkami.

1. Podľa sťažovateľky došlo k závažnej vade daňového konania, ktorá mohla mať

vplyv na zákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva: „... Takouto vadou je skutočnosť, že

v tejto veci neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čím nám teda bola znemožnená

možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane... je

zrejmé, že daňová kontrola nie je daňovým konaním... Ak Daňové riaditeľstvo SR rozhodlo

o našom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez akejkoľvek našej účasti, tým sme

sa vlastne daňového konania, tak prvostupňového ako i odvolacieho, vôbec nezúčastnili,

čím nám boli odňaté naše základné procesné práva, a to právo na postup zachovávajúci

práva a zákonom chránené záujmy zo strany daňových orgánov podľa § 2 ods. 1 zák.

č. a právo na úzku súčinnosť... Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto

námietke sú nedostatočne a nepreskúmateľné, pretože nie je z nich možne zistiť, či

vyhodnotil túto našu námietku ako dôvodnú alebo nedôvodnú.“

Tým mal najvyšší súd porušiť základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a právo podľa dohovoru.

Ústavný súd už vo vzťahu k predchádzajúcej sťažnosti nálezom sp. zn.

rozhodol uvádzajúc, že „... Sťažovateľka... nezákonnosť dôkazov

(rozhodujúcich na posúdenie veci samej, pozn.)... v konaní pred daňovými orgánmi ani

v konaní pred krajským súdom nenapadla. V priebehu konania nespochybňovala tieto

skutkové zistenia, naopak, namietala, že z ich obsahu nemožno vyvodiť závery, ku ktorým

daňové riaditeľstvo a krajský súd dospeli... Prihliadajúc na uvedené zistenia o priebehu

a výsledku konania v sťažovateľkinej veci a na obsah námietok sťažovateľky vznesených

v sťažnosti podľa dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd sa

v napádanom rozsudku z 13. septembra 2005 vysporiadal s procesnými námietkami

sťažovateľky ohľadne absencie dokazovania, nemožnosti uplatniť procesné práva účastníka

konania a nezákonnosti vykonaných dôkazov ústavne konformným spôsobom.“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku nemal vzhľadom na nález ústavného súdu

sp. zn. dôvod meniť niečo na svojej argumentácii o možnosti sťažovateľky

realizovať svoje procesné práva tak v daňovom konaní, ako aj v konaní pred krajským

súdom oproti tej argumentácii, ktorú použil v skoršom rozsudku, zrušenom ústavným

súdom na základe predchádzajúcej sťažnosti, pretože ústavný súd predmetnú argumentáciu

považoval za ústavné konformnú. Ústavný súd nepovažuje za dôvodné spochybňovať už raz

(nálezom sp. zn. ) potvrdenú argumentáciu najvyššieho súdu.

2. Ďalšia námietka sťažovateľky v podstate súvisí s tým, že napadnutým rozsudkom

preniesol najvyšší súd (resp. daňový orgán) dôkazné bremeno týkajúce sa preukazovania

vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe z daňového orgánu na ňu, hoci

takýto postup z daňových predpisov nevyplýva.

Podľa sťažovateľky bolo na dorubenie dane podstatné to, že podľa názoru daňových

orgánov a následne aj krajského súdu a najvyššieho súdu «(nepreukázala) uskutočnenie

zdaniteľných plnení tými daňovými subjektmi, ktoré nám tieto práce fakturovali. Chceme

zdôrazniť, že správca dane nespochybnil, že predmetné stavebné práce boli uskutočnené...

Správca dane žiada od nás preukázanie skutočností, ktoré podľa zákona nie sme povinní

preukázať. Konkrétne ide o skutočnosť, či náš dodávateľ i skutočne vykonal práce, ktoré

sme od neho prevzali. Takéto zisťovanie je nad rámec našej preukaznej povinnosti podľa

[ o správe daní a poplatkov

o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o správe daní a poplatkov“), pozn.], pretože pre správne určenie a vyrubenie dane je

rozhodujúca skutočnosť, či tovar alebo služby boli dodané a nie kto konkrétne tieto služby

vykonal... Žiaden daňový právny predpis a ani iný všeobecne záväzný právny predpis

neurčujú povinnosť, aby ten, kto sa zaviazal služby alebo tovar dodať, ich aj skutočne

vykonal... Správca dane a ani súdy pritom nerešpektujú obchodné zmluvy uzavreté s našimi

dodávateľmi, ktoré sú nielen pre nás, ale i pre všetkých záväzné, keď v týchto zmluvách

nikde nebolo dohodnuté, aby objednané práce a výkony, ktoré boli predmetom zmluvy

skutočne vykonal subjekt, s ktorým sme zmluvu uzavreli... Ak tak správca dane koná, koná

nad rámec svojich oprávnení a teda postupuje nezákonne... Ak má správca dane

pochybnosti o týchto dôkazoch prenáša sa dôkazné bremeno z daňového subjektu

na správcu dane tak, aby preukázal existenciu takých skutočností, ktoré vierohodnosť

a preukaznosť, správnosť či úplnosť účtovníctva, evidencie alebo záznamov celkom

vyvracajú. Je teda na správcovi dane, aby preukázal dôkaz opaku. Nestačí len vysloviť

pochybnosť o tvrdeniach a dôkazných prostriedkoch daňového subjektu, ale správca dane

musí jednoznačne inými dôkazmi, dôkazy predložené daňovým subjektom vyvrátiť. V tomto

prípade správca dane sa pokúšal o preukázanie dôkazu opaku, avšak žiaden dôkaz opaku

vyvracajúci naše tvrdenia a dôkazné prostriedky nepredložil. Neustále len spochybňuje

nami predložené dôkazy a bez akéhokoľvek dôvodu, prípadne v úplnom rozpore s logikou

a skutočným obsahom dôkazov tieto vyhodnotil ako nevierohodné. Takýto záver prijal

i najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí.».

Ústavný súd poukazuje aj vo vzťahu k tejto námietke na skutočnosť, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný po zrušení predchádzajúceho rozsudku najvyššieho

súdu nálezom ústavného súdu sp. zn. , ktorý vo vzťahu k zrušenému rozsudku

najvyššieho súdu konštatoval jeho pochybenie v tom, že «najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozsudku neuviedol (hoci aj poukázaním na konkrétnu časť odôvodnenia preskúmavaného

rozsudku súdu prvého stupňa), o aké skutkové zistenia a právne úvahy svoj záver

(záver o tom, že sa sťažovateľke nepodarilo preukázať splnenie zákonných podmienok

na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe, pozn.) oprel a z akých dôvodov

považoval argumentáciu sťažovateľky za „skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval

nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo

na spravodlivý proces...». Z toho dôvodu ústavný súd nálezom sp. zn. zrušil

predchádzajúci (zrušený) rozsudok najvyššieho súdu. V ďalšom konaní, predchádzajúcom

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, sa mal najvyšší súd vysporiadať práve s tými

námietkami sťažovateľky, ktoré poukazovali na nepreukázanie splnenia zákonných

podmienok na uplatnenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe.

Na rozdiel od posúdenia zrušeného rozsudku najvyššieho súdu ústavným súdom

v náleze sp. zn. vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd podrobne popísal aplikovateľnú právnu úpravu

(najmä relevantné ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o DPH a § 29 zákona o správe daní

a poplatkov), ktorú interpretoval tak, že daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré

je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na preukázanie ktorých bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Ústavne

konformným spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal aj so vzťahom uvedenej povinnosti

daňového subjektu s povinnosťou daňového úradu dbať na objasnenie všetkých otázok,

okolností či vyvrátenie pochybností, keďže správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

na správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov. Poukázal pritom tiež na výsledky ústneho pojednávania

a výsluchy svedkov, ako aj na ich význam na skutkový záver podstatný na rozhodnutie

daňového orgánu, pričom podľa najvyššieho súdu „žalobkyňa žiadne dôkazy, ktorými by

vyvrátila alebo aspoň reálne spochybnila vykonané dokazovanie, nepredložila ani

neoznačila“.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že zo strany sťažovateľky nedošlo

k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu dane z pridanej

hodnoty na vstupe podľa § 20 ods. 2 zákona o DPH, keďže doklady predložené

sťažovateľkou spôsobujú pochybnosti o ich vierohodnosti a zároveň odporujú svedeckým

výpovediam. Podľa najvyššieho súdu doklady týkajúce sa vykonania výkopových

a zásypových prác vystavené dodávateľmi nezodpovedajú skutočnosti, pretože v konaní

pred daňovým úradom bolo zistené, že tieto práce neboli týmito dodávateľmi vykonané.

Najvyšší súd tak uviedol dostatok skutkových zistení, ako aj právnych úvah, ktoré ho viedli

k prijatému záveru. Navyše, ústavný súd zohľadnil aj postavenie súdov v správnom

súdnictve, preskúmajúcich zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Aj keby

interpretácia § 20 a § 29 zákona o DPH spôsobom, ktorým k nej pristúpil najvyšší súd

v napadnutom rozsudku, nebola jedinou možnou, nie je úlohou ústavného súdu túto

interpretáciu nahradzovať svojou vlastnou, ak spĺňa podmienky ústavnej udržateľnosti.

Najvyšší súd neprekročil medze, ktoré mu kladie príkazom dbať na ochranu

základného práva na súdnu ochranu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je zjavne

neodôvodnený, lebo obsahuje úvahu, prečo k namietanému výkladu pristúpil, a predmetná

úvaha sa nejaví byť ani svojvoľnou.

3. Svojou poslednou námietkou sťažovateľka vyjadruje najvyššiemu súdu výhrady

poukazujúc na rozporuplnosť rozhodovacej činnosti, keďže pri rozhodovaní podľa nej

nebral ohľad na iné rozhodnutia daňových orgánov. Podľa sťažovateľky „v našej

spoločnosti prebehlo viacero daňových konaní, ktoré sa týkali našej činnosti, skutkovo

i právne totožnej s touto vecou, len za iné zdaňovacie obdobia, pričom v týchto veciach už

bolo právoplatne rozhodnuté samotnými daňovými orgánmi po predchádzajúcich

rozhodnutiach súdov tak, že zistená daň správcom dane sa neodlišuje od nami priznanej

daňovej povinnosti, teda že nami priznané dane sú správne... Ak teda Najvyšší súd SR

neakceptoval už vydané právoplatné rozhodnutia (sťažovateľka uvádzala príklad dvanástich

rozhodnutí Daňového úradu R., v dvoch prípadoch aj rozhodnutí krajských súdov,

nasledovaných rozhodnutiami tohto daňového úradu o zastavení konania, pozn.), ktoré sú

skutkovo i účastnícky totožné, a týkajú sa len iných zdaniteľných období, porušil naše

základné ústavné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd konal ako súd

odvolací v rámci správneho súdnictva preskúmavajúc zákonnosť konkrétneho rozhodnutia

orgánu verejnej správy (daňového riaditeľstva), ktoré bolo napadnuté žalobou sťažovateľky.

Nemožno preto prisvedčiť sťažovateľke, že by najvyšší súd „neakceptoval“ vydané

právoplatné rozhodnutia daňového úradu, ktoré ho ani nezaväzovalo. Ústavný súd týmto

nepopiera možnú viazanosť orgánov verejnej správy svojou predchádzajúcou rozhodovacou

činnosťou najmä v prípadoch, keď tieto aplikujú správnu úvahu. Ustálená, jednotná

a dlhodobá rozhodovacia činnosť (príp. aj nečinnosť) orgánov verejnej správy, ktorá

opakovane potvrdzuje určitý výklad, môže vytvoriť legitímne očakávanie jej nasledovania

(pozri rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu sp. zn. z 13. júna

2006; , 280, nemeckého Spolkového správneho súdu, BVerwG, sp. zn. 6 C 6.91

z 21. 10. 1993 alebo rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky ,

či českého Najvyššieho správneho súdu: rozsudok z 28. apríla 2005 č. k.

-57, publikovaný v Sbírce rozhodnutí Nejvyššího správního soudu pod

č. 605/2005, ako aj uznesenie sp. zn. z 21. júna 2009), zároveň však ani

ustálená prax nebráni tomu, aby ju správny orgán do budúcna zmenil. Ústavný súd navyše

dodáva, že takáto rozhodovacia činnosť musí mať znaky všeobecnosti, a nie je dôvod ju

obmedziť na prípady vzťahu konkrétneho správneho orgánu (daňového úradu) voči

konkrétnemu daňovému subjektu.

Sťažovateľka pritom navyše netvrdila a ani nepreukázala to, že by takúto námietku

uplatnila už v konaní pred daňovými úradmi, resp. v konaní pred súdmi v správnom

súdnictve. Navyše ani nepreukázala, čím konkrétne malo dôjsť k odlišnému posúdeniu veci,

ale tvrdila iba to, že uvedená iná rozhodovacia činnosť daňového úradu mala viesť k záveru,

že daň zistená správcom sa neodlišuje od priznanej daňovej povinnosti, čo podľa nej

odporuje rozhodnutiu daňového riaditeľstva. V okolnostiach danej veci bolo pritom

rozhodujúce to, že sťažovateľka podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

nepreukázala splnenie zákonných podmienok na odpočet dane z pridanej hodnoty na vstupe,

ako aj to, že najvyšší súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku ústavným súdom bol

povinný nasledovať záväzný právny názor ústavného súdu, ktorý vymedzil rozsah

potrebného odôvodnenia rozsudku v tejto veci. Ústavný súd taktiež odkazuje na už uvedené

závery týkajúce sa možnosti sťažovateľky uplatniť svoje procesné práva.

Ani vo vzťahu k tejto námietke preto postup a ani napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu neindikujú samy osebe možnosť porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, keďže, ako to vyplýva aj z uvedeného posúdenia iných námietok ústavným

súdom, najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými právnymi

a skutkovými otázkami zohľadňujúc jeho špecifické postavenie v rámci správneho

súdnictva.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci

všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto

ústavne udržateľné, pričom musí navyše zohľadňovať aj osobitné postavenie súdov v rámci

správneho súdnictva. V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu najvyššieho súdu,

podľa ktorej je v okolnostiach danej veci úlohou daňového subjektu preukázať okolnosti

rozhodujúce na určenie odpočtu dane z pridanej hodnoty na vstupe. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení (v tomto prípade § 20

ods. 2 zákona o DPH a § 29 zákona o správe daní a poplatkov), že by zásadne poprel ich

účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo. Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky, a to

v rozsahu, v akom to bolo potrebné na rozhodnutie vo veci preskúmania zákonnosti

rozhodnutia daňového riaditeľstva, a svoje závery dostatočne odôvodnil. Predmetné

námietky sťažovateľky preto ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by spochybňovali

ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci

nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47

ods. 3 a ústavný súd zotrváva na stanovisku uvedenom v náleze sp. zn.

, podľa ktorého zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3

a a z dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania,

na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej

moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania

využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania.

Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah

do označených základných práv (resp. práv zaručených dohovorom), ak by účastníkovi

konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenie byť prítomný pri prerokovaní veci

(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať

námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc

v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by tým postavil

niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi

konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobného

zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo

k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie. Ako bolo ustálené už nálezom ústavného súdu sp. zn. , sťažovateľka

mala možnosť realizovať svoje procesné práva, a preto nič nenaznačuje, že by jej základné

práva podľa a mohli byť v danej veci porušené.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu odmietol podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite

sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012