Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 205/2013
PDF · 188.26 KB
No categories available
III. ÚS 205/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť V. G., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S/27/2011 z 13. septembra 2011 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/81/2011 z 29. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013
faxom a 12. marca 2013 poštou doručená sťažnosť V. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13
S/27/2011 z 13. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5
Sžf/81/2011 z 29. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu z 13. marca 2013 podaním
sťažovateľa z 8. apríla 2013, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 9. apríla 2013.
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 17. marca 2011 podal žalobu na krajskom súde,
ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia bývalého Colného riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. 38630/2010 zo 17. januára 2011 z dôvodu
porušenia § 29 ods. 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) a „nerešpektovania povinnosti žalovaného
pre účely spotrebnej dane z tabakových výrobkov zistiť, že predmetný výrobok alebo tovar
je tabakovým výrobkom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 106/2004 Z. z.“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom jeho žalobu zamietol, pričom vychádzal
zo skutkových zistení správcu dane, ktorý vykonal vo februári 2006 kontrolu nákladného
motorového vozidla vo vlastníctve sťažovateľa a zistil, že v návese sa nachádza „125 balení
rolovaných kobercov, v ktorých boli ukryté spotrebiteľské balenia cigariet neoznačené
kontrolnou známkou v celkovom počte 3 159 980 ks“.
Krajský súd sa stotožnil s tvrdením správcu dane, že sťažovateľ nevedel „preukázať
pôvod a spôsob ich nadobudnutia, čím je daná objektívna zodpovednosť vodiča (V. G.) a
vznik daňovej povinnosti na jeho strane“.
Sťažovateľ tvrdil, že „v celom konaní správcu dane nebol vykonaný jediný dôkaz,
že nájdený tovar prezentovaný ako spotrebiteľské balenia cigariet je skutočne tabakovým
výrobkom podľa § 5 ods. 5 zákona č. 106/2004 Z. z.“, a v odvolaní namietal, že krajský súd
nevysvetlil, prečo nepovažoval za správny jeho argument, že „správca dane mal
pred určením dane podľa pomôcok pokúsiť sa výšku dane“ s ním dohodnúť. Táto povinnosť
vyplývala správcovi dane priamo z § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a sťažovateľ v tejto
súvislosti tiež namietal, že práve pre takéto prípady existuje interný pokyn „Nariadenie GR
CR SR č. 372/2006“, ktorý upravuje postup pri odbere vzoriek pre potreby následného
odborného skúmania.
Sťažovateľ tiež tvrdil, že nie je daňovníkom, pretože „o rafinovane ukrytom tovare
nevedel“ a takisto nemal vedomosť, že ide o tabakové výrobky. V sťažnosti cituje „zákon
č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov“ a tvrdí, že „pracovníci Colného
úradu - Stanica colného úradu P. v zmysle citovanej právnej úpravy a citovaného
záväzného Nariadenia GR CR SR nepostupovali. Tovar zaistený pri miestnom zisťovaní
nepodrobili odbornej expertíze a nezistili či je predmetom spotrebnej dane z tabakových
výrobkov.“.
Ďalej sťažovateľ tvrdí, že pracovníci colného úradu nemali na miestne zisťovanie
zákonný podklad a na zadržanie jeho vozidla nemali potrebný písomný príkaz prokurátora,
čím «nemohli... nahradiť konanie podľa špeciálnej právnej normy (Trestného poriadku)
konaním podľa § 9 ods. 3, písm. v/ zákona č. 652/2004 Z. z.“.
Správca dane preto nepostupoval v súlade so zákonom a skutočnosti z „miestneho
zisťovania“ z 8.2.2006 nie sú zabezpečené podľa zákona a teda nie sú použiteľné ani pre
vyrubenie spotrebnej dane z tabakových výrobkov (viď rozsudok NS SR 2 Tdo 28/2012
z 26.6.2012).».
Na uvedené zásadné otázky sťažovateľovi správca dane ani súdy mu nedali odpoveď,
čím porušili jeho „právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces“.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby vyslovil porušenie
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského
súdu. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu
a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.
Okrem toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenie v sume 3 000 €
a úhrady trov konania v sume 323,49 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj
osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom
súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1
ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych
ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať
medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite
sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice
právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a napadnuté rozhodnutie krajského
súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku
krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie
(obdobne napr. IV. ÚS 89/2012 a II. Ú S 365/2012).
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
Ústavný súd ďalej skúmal tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti
na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým
do právomoci všeobecných súdov.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných
súdov iba z hľadiska ich prípadnej svojvoľnosti, arbitrárnosti, resp. nedostatočného
odôvodnenia.
Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd (ako aj pred ním krajský súd) napadnutým
potvrdzujúcim rozsudkom porušiť jeho základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že ustálil rozhodujúce skutkové
okolnosti bez opory v dôkazoch, a v jeho veci nepostupoval v zmysle zákona
č. 511/1992 Zb. a „v celom konaní správcu dane nebol vykonaný jediný dôkaz, že nájdený
tovar prezentovaný ako spotrebiteľské balenia cigariet je skutočne tabakovým výrobkom
podľa § 5 ods. 5 zákona č. 106/2004 Z. z.“, a tiež krajský súd nevysvetlil, prečo
nepovažoval za správny jeho argument, že „správca dane mal pred určením dane podľa
pomôcok pokúsiť sa výšku dane“ s ním dohodnúť, a najvyšší súd mu tiež nedal odpovede
na všetky jeho zásadné námietky prednesené v odvolaní, napr. že na zadržanie jeho vozidla
nemali pracovníci colného úradu písomný príkaz prokurátora a podobne.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že nie sú opodstatnené,
a ústavnému súdu zásadne ani neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy v otázke, či išlo
o tabakové výrobky, resp. cigarety, a prípadne hodnotiť postup colných orgánov.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou
vykonaného dokazovania v colnom konaní. Aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu na strane 5 až strane 9 vyplýva, ktoré podklady a dôkazy považovali
správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce
pre rozhodnutie, a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil, a napadnutý
rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V danom prípade citované námietky
sťažovateľa ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by spochybňovali ústavnú udržateľnosť
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, a samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ
s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia a nezakladá ani
právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými
(II. ÚS 218/02, IV. US 89/2012 IV. ÚS 573/2012).
Bez toho, aby ústavný súd citoval podrobne z logického a zrozumiteľného
rozhodnutia najvyššieho súdu, uzavrel, že nezistil vo vzťahu k už uvedeným námietkam nič,
čo by signalizovalo možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci
správneho súdnictva. Správny súd (súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad
o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade krajský súd aj najvyšší
súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie
na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov
pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09,
II. ÚS 391/2010, IV. ÚS 89/2012). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je
skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by
malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými
súdmi a ich vyhodnotenie.
V okolnostiach danej veci teda nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažovateľ ho odôvodňuje iba tým, že sa „nemohol vyjadriť k napádaným rozhodnutiam,
pretože tieto neboli dostatočne odôvodnené“.
Ústavný súd k tomu konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa zákonom predpísané
náležitosti a nie je vecne odôvodnená (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), hoci
sťažovateľ bol na nedostatky sťažnosti upozornený (výzvou z 13. marca 2013) a v konaní
pred ústavným súdom je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na tento účel slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, III. ÚS 74/2013).
Ústavný súd preto vzhľadom na opísané dôvody sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013