Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 205/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť V. G., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 13. septembra 2011 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2013

faxom a 12. marca 2013 poštou doručená sťažnosť V. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13

z 13. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5

z 29. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu z 13. marca 2013 podaním

sťažovateľa z 8. apríla 2013, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 9. apríla 2013.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 17. marca 2011 podal žalobu na krajskom súde,

ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia bývalého Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. 38630/2010 zo 17. januára 2011 z dôvodu

porušenia o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a „nerešpektovania povinnosti žalovaného

pre účely spotrebnej dane z tabakových výrobkov zistiť, že predmetný výrobok alebo tovar

je tabakovým výrobkom podľa “.

Krajský súd napadnutým rozsudkom jeho žalobu zamietol, pričom vychádzal

zo skutkových zistení správcu dane, ktorý vykonal vo februári 2006 kontrolu nákladného

motorového vozidla vo vlastníctve sťažovateľa a zistil, že v návese sa nachádza „125 balení

rolovaných kobercov, v ktorých boli ukryté spotrebiteľské balenia cigariet neoznačené

kontrolnou známkou v celkovom počte 3 159 980 ks“.

Krajský súd sa stotožnil s tvrdením správcu dane, že sťažovateľ nevedel „preukázať

pôvod a spôsob ich nadobudnutia, čím je daná objektívna zodpovednosť vodiča (V. G.) a

vznik daňovej povinnosti na jeho strane“.

Sťažovateľ tvrdil, že „v celom konaní správcu dane nebol vykonaný jediný dôkaz,

že nájdený tovar prezentovaný ako spotrebiteľské balenia cigariet je skutočne tabakovým

výrobkom podľa “, a v odvolaní namietal, že krajský súd

nevysvetlil, prečo nepovažoval za správny jeho argument, že „správca dane mal

pred určením dane podľa pomôcok pokúsiť sa výšku dane“ s ním dohodnúť. Táto povinnosť

vyplývala správcovi dane priamo z a sťažovateľ v tejto

súvislosti tiež namietal, že práve pre takéto prípady existuje interný pokyn „Nariadenie GR

CR SR č. 372/2006“, ktorý upravuje postup pri odbere vzoriek pre potreby následného

odborného skúmania.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že nie je daňovníkom, pretože „o rafinovane ukrytom tovare

nevedel“ a takisto nemal vedomosť, že ide o tabakové výrobky. V sťažnosti cituje „zákon

č. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov“ a tvrdí, že „pracovníci Colného

úradu - Stanica colného úradu P. v zmysle citovanej právnej úpravy a citovaného

záväzného Nariadenia GR CR SR nepostupovali. Tovar zaistený pri miestnom zisťovaní

nepodrobili odbornej expertíze a nezistili či je predmetom spotrebnej dane z tabakových

výrobkov.“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že pracovníci colného úradu nemali na miestne zisťovanie

zákonný podklad a na zadržanie jeho vozidla nemali potrebný písomný príkaz prokurátora,

čím «nemohli... nahradiť konanie podľa špeciálnej právnej normy ()

konaním podľa , “.

Správca dane preto nepostupoval v súlade so zákonom a skutočnosti z „miestneho

zisťovania“ z 8.2.2006 nie sú zabezpečené podľa zákona a teda nie sú použiteľné ani pre

vyrubenie spotrebnej dane z tabakových výrobkov (viď rozsudok NS SR

z 26.6.2012).».

Na uvedené zásadné otázky sťažovateľovi správca dane ani súdy mu nedali odpoveď,

čím porušili jeho „právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby vyslovil porušenie

jeho základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského

súdu. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

Okrem toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenie v sume 3 000 €

a úhrady trov konania v sume 323,49 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Podľa

ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj

osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom

súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych

ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať

medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru

v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite

sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať postup a napadnuté rozhodnutie krajského

súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku

krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

(obdobne napr. a II. Ú S 365/2012).

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd ďalej skúmal tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti

na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , , ,

).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (porovnaj , a )

vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí predovšetkým

do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných

súdov iba z hľadiska ich prípadnej svojvoľnosti, arbitrárnosti, resp. nedostatočného

odôvodnenia.

Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd (ako aj pred ním krajský súd) napadnutým

potvrdzujúcim rozsudkom porušiť jeho základné práva garantované v ,

ako aj právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že ustálil rozhodujúce skutkové

okolnosti bez opory v dôkazoch, a v jeho veci nepostupoval v zmysle zákona

č. a „v celom konaní správcu dane nebol vykonaný jediný dôkaz, že nájdený

tovar prezentovaný ako spotrebiteľské balenia cigariet je skutočne tabakovým výrobkom

podľa “, a tiež krajský súd nevysvetlil, prečo

nepovažoval za správny jeho argument, že „správca dane mal pred určením dane podľa

pomôcok pokúsiť sa výšku dane“ s ním dohodnúť, a najvyšší súd mu tiež nedal odpovede

na všetky jeho zásadné námietky prednesené v odvolaní, napr. že na zadržanie jeho vozidla

nemali pracovníci colného úradu písomný príkaz prokurátora a podobne.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že nie sú opodstatnené,

a ústavnému súdu zásadne ani neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy v otázke, či išlo

o tabakové výrobky, resp. cigarety, a prípadne hodnotiť postup colných orgánov.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou

vykonaného dokazovania v colnom konaní. Aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu na strane 5 až strane 9 vyplýva, ktoré podklady a dôkazy považovali

správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce

pre rozhodnutie, a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil, a napadnutý

rozsudok nie je zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V danom prípade citované námietky

sťažovateľa ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by spochybňovali ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, a samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ

s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými

(, ).

Bez toho, aby ústavný súd citoval podrobne z logického a zrozumiteľného

rozhodnutia najvyššieho súdu, uzavrel, že nezistil vo vzťahu k už uvedeným námietkam nič,

čo by signalizovalo možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd k tomu tiež poznamenáva, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rámci

správneho súdnictva. Správny súd (súd rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad

o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade krajský súd aj najvyšší

súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie

na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov

pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (,

, ). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je

skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by

malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými

súdmi a ich vyhodnotenie.

V okolnostiach danej veci teda nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

sťažovateľ ho odôvodňuje iba tým, že sa „nemohol vyjadriť k napádaným rozhodnutiam,

pretože tieto neboli dostatočne odôvodnené“.

Ústavný súd k tomu konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa zákonom predpísané

náležitosti a nie je vecne odôvodnená ( ), hoci

sťažovateľ bol na nedostatky sťažnosti upozornený (výzvou z 13. marca 2013) a v konaní

pred ústavným súdom je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na tento účel slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ).

Ústavný súd preto vzhľadom na opísané dôvody sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013