Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 89/2012
PDF · 309.6 KB
No categories available
IV. ÚS 89/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. M., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 S/71/2009-45
z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžo/194/2010 z 25. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2011 doručená sťažnosť J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S/71/2009-45 z 28. apríla 2010 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo/194/2010 z 25. mája 2011 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s jeho prepustením zo služobného
pomeru colníka, ku ktorému došlo na základe rozhodnutia riaditeľa Colného úradu...
č. R-26/2009-5334 z 28. januára 2009 (ďalej aj „rozhodnutie riaditeľa colného úradu“ alebo
„prvostupňové správne rozhodnutie“) podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z.
o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení účinnom
do 31. augusta 2009 (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“).
Dôvodom na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru colníka boli dva
prípady, ktoré sa stali 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, pri ktorých mal sťažovateľ
porušiť svoje povinnosti ďalej opísaným spôsobom.
V prvom prípade sťažovateľ vstúpil 18. októbra 2008 do miestnosti určenej
na vykonávanie osobných prehliadok na stanovisku č. 1 na hranici v..., kde prebiehal
rozhovor iných colníkov o protiprávnom naložení so zhabaným tovarom (cigarety a fľaše
zhabané cestujúcim), aktívne sa do rozhovoru zapojil, tovar nezaevidoval do prvotnej
evidencie, čím umožnil, aby tovar unikol spod colného dohľadu. O necelý mesiac neskôr,
15. novembra 2008, opäť na stanovisku č. 1 doniesol spolu s ďalším colníkom dva kartóny
cigariet nezistenej značky, ktoré položili na stôl a ktoré v rozpore s pokynom nezaevidoval
do príslušnej evidencie ani nevydal rozhodnutie o zaistení, zhabaní, prepadnutí alebo
úschove týchto cigariet a ani nespísal úradný záznam o nájdení skrytej, opustenej alebo
stratenej veci, čím umožnil, aby tieto cigarety unikli spod colného dohľadu.
Uvedené konanie sťažovateľa bolo kvalifikované ako porušenie služobných
povinností zvlášť hrubým spôsobom [§ 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h ) zákona o štátnej
službe colníkov], v nadväznosti na čo bol sťažovateľ rozhodnutím riaditeľa colného úradu
podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov prepustený zo služobného
pomeru colníka.
Rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru považoval sťažovateľ
za nepreskúmateľné, pretože podľa neho vychádzalo z neúplne zisteného skutkového stavu,
a preto proti nemu podal odvolanie.
Rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 18762/2009-1214
z 5. mája 2009 bolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu
zamietnuté a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Predmetné rozhodnutie
napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti.
Krajský súd rozsudkom č. k. 7 S/71/2009-45 z 28. apríla 2010 žalobu sťažovateľa
zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo/194/2010 z 25. mája 2011 odvolaním
sťažovateľa napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd
prijal na ďalšie konanie, vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby
ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite
sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice
právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože
jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
Ústavný súd ďalej skúmal tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti
na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov iba z hľadiska ich prípadnej svojvoľnosti, arbitrárnosti, resp.
nedostatočného odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 382/06,
Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd (ako aj pred ním krajský súd) napadnutým
potvrdzujúcim rozsudkom porušiť jeho základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že ustálil
rozhodujúce skutkové okolnosti bez opory v dôkazoch, a tiež základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny tým, že krajský súd nevykonal dokazovanie obrazovo-
zvukovým záznamom v jeho prítomnosti ako účastníka konania, a najvyšší súd napriek
tomu odvolací rozsudok ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ napokon namieta
aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 13 listiny a práv podľa
čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru tým, že najvyšší súd použil podľa jeho názoru v rozpore
so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní.
Prvou námietkou sťažovateľa, ktorou sa ústavný súd zaoberal, bolo tvrdenie, že
najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že vychádzal z ustálených skutkových
okolností bez opory vo vykonaných dôkazoch.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a k čl. 6
ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej
zainteresovanej osoby na takom rozhodnutí, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné,
pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude
arbitrárny.
Podľa sťažovateľa „riaditeľ colného úradu ako dôkaz použil zápisky z DVD
nahrávky (obrazového a zvukového záznamu z 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008,
z ktorého vyplynuli skutkové okolnosti kladené sťažovateľovi za vinu, pozn.), pričom
samotné vyhotovenie DVD nahrávky bolo utajovanou skutočnosťou, okrem toho hovorová
reč bola v jazyku maďarskom, ktorý riaditeľ colného úradu neovládal a z uvedeného
dôvodu podľa názoru sťažovateľa na základe nezákonného dôkazu došlo k zániku jeho
služobného pomeru..., v čase konania o prepustení zo služobného pomeru nebol (sťažovateľ,
pozn.) oboznámený s touto nahrávkou a ani v konaní na Krajskom súde v Košiciach nebol
vykonaný dôkaz touto nahrávkou za účasti sťažovateľa... Okrem toho... z DVD nahrávky nie
je možné ustáliť skutkový stav, ktorý bol popísaný... Sťažovateľ v čase prepustenia
zo služobného pomeru sa nachádzal vo väzbe a bolo voči nemu vznesené obvinenie, okrem
iného aj za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Ako jeden z dôkazov bol
obrazový a zvukový záznam vyhotovený na základe príkazu sudcu Špeciálneho súdu
v Pezinku. Tento dôkazový materiál Ministerstvo vnútra SR sprístupnilo riaditeľovi colného
úradu dňa 07. 01. 2009. Tento dôkaz... nebol vykonaný v konaní na Krajskom súde
v Košiciach, preto mu bolo odňaté právo obhajovať sa, čo malo byť dôvodom na zrušenie
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach.“.
Najvyšší súd vo vzťahu ku skutkovému stavu mal za preukázané, že „žalobca
(sťažovateľ, pozn.) do zápisnice o ústnom pojednávaní konanom dňa 2. januára 2009
na Zamestnaneckom oddelení Colného úradu... uviedol, že sa k predmetu správneho
konania, ktorým bolo posúdenie konania žalobcu v dňoch 18. októbra 2008 a 15. novembra
2008, vyjadrovať nebude a k veci nemá čo dodať. Z opisu funkcie žalobcu, vykonávajúceho
funkciu samostatného colného referenta vyplýva, že súčasťou jeho služobných činností bolo
okrem iného aj rozhodovanie v colnom konaní v jednoduchých prípadoch, rozhodovanie
o priestupkoch v pôsobnosti colných orgánov v blokovom konaní, rozhodovanie o colnom
konaní napr. prepustenie tovaru do príslušného režimu, rozhodovanie o colných
priestupkoch v rozkazovom konaní a v rozhodnutí na mieste, rozhodovanie v prípadoch
prepúšťania tovaru v dovoze, vývoze a tranzite, vym. cla daní a iných platieb
a rozhodovanie o určení colnej hodnoty v jednoduchých prípadoch.
Z obrazového a zvukového záznamu zo dňa 18. októbra 2008 (súbor označený
VTS-01.1.VOB), ako aj zo dňa 15. novembra 2008 a z prekladu zvukového záznamu,
vyhotoveného prekladateľkou JUDr. L. K. dňa 22. októbra 2009, bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že žalobca sa konania uvedeného v rozhodnutí správneho orgánu
prvého stupňa skutočne dopustil. Z obrazového záznamu a z prekladu komunikácie
z maďarského do slovenského jazyka je zrejmé, že žalobca dňa 18. októbra 2008 o 19.54,30
hod. vstúpil do miestnosti určenej na vykonávanie osobných prehliadok, v ktorej už boli
prítomní Bc. Z. M., A. B., L. M. a A. P. ukazujúca v tom čase na tovar uložený pod pultom
v služobnej miestnosti, ktorý bol odobratý cestujúcim. Žalobca bol teda svedkom toho, že A.
P. ukladala spätne tento tovar pod pult v služobnej miestnosti a bol aktívny v spoločnej
komunikácii o tom, že tento tovar nie je možné odniesť autom ani vlakom. Časť tovaru sám
uložil do papierovej krabice nachádzajúcej sa na pulte v služobnej miestnosti. Z obrazového
záznamu zo dňa 15. novembra 2008 vyplýva, že žalobca spolu s colníkom A. B. doniesol
do služobnej miestnosti dva kartóny cigariet, ktoré položili na stôl bez zaevidovania
do príslušnej evidencie.
Z prvotnej evidencie zaisteného tovaru, vedenej na Colnom úrade..., jednoznačne
vyplýva, že tovar zaistený v dňoch 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, zaevidovaný
nebol.“.
Najvyšší súd sa po vyhodnotení v administratívnom konaní vykonaného dokazovania
stotožnil so záverom krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených
a vykonaných dôkazov bolo možné dôvodne považovať konanie žalobcu kladené mu
za vinu za dostatočne preukázané. Uvedeným konaním bol naplnený prepúšťací dôvod
podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov, pretože sťažovateľ zvlášť
hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd
nevidel ani po preskúmaní formálnych a obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu či napadnutého rozsudku krajského súdu ich nezákonnosť, považoval ich
za náležité a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny orgán sa
vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu
vznesenými v jeho odvolaní.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané
dôkazy (výsluch svedkov, listinné dôkazy, obrazové a zvukové záznamy a iné) vrátane
posúdenia namietaných nedostatkov dokazovania v otázke obsahu škatúľ, v ktorých mali
byť cigarety, alebo obsahu dohovorov sťažovateľa s ostatnými colníkmi. Pri posudzovaní
napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok
bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd, rozhodujúci v správnom
súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade
krajský súd aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť
ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
(II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je
skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by
malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými
súdmi a ich vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už
uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou
vykonaného dokazovania v správnom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady a dôkazy považovali
správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce pre
rozhodnutie a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.
Rovnaký záver vyvodil ústavný súd aj vo vzťahu k námietkam sťažovateľa osobitne
sa týkajúcich udalostí z 15. novembra 2008. Sťažovateľovi bolo kladené za vinu, že spolu
s ďalším colníkom v daný deň zaistil (minimálne) dva kartóny cigariet a nevydaním
potrebného rozhodnutia v rozpore so svojimi povinnosťami umožnil, aby unikli spod
colného dohľadu. Sťažovateľ tvrdí, že „nikdy nevydával takéto rozhodnutie a nemá to ani
v opise svojej funkcie“, a preto nemohla jeho nečinnosť predstavovať porušenie základných
povinností colníka, pričom svoje tvrdenie podopiera tou časťou napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, podľa ktorej sťažovateľ ako samostatný colný referent zaradený v súlade
so zákonom o štátnej službe colníkov do 3. platovej triedy nie je podľa charakteristiky
3. platovej triedy tvoriacej prílohu č. 1 predmetného zákona oprávnený vydávať rozhodnutia
v I. stupni správneho konania na príslušnom úseku colnej správy, pretože táto právomoc je
daná podľa charakteristiky platových tried až odbornému colnému referentovi zaradenému
do 4. platovej triedy. Sťažovateľ taktiež tvrdí, že v konaní nebolo preukázané, čo sa
skutočne nachádzalo v škatuliach, ktoré priniesol do úradnej miestnosti.
Podľa najvyššieho súdu, ktorý sa v otázke právomoci colníka priklonil
k argumentácii sťažovateľa, „Toto pochybenie (prvostupňového súdu, pozn.) však... nemá
vplyv na kvalifikovanie konania žalobcu ako porušenie služobnej prísahy a služobných
povinností zvlášť hrubým spôsobom, nakoľko nespochybniteľne preukázaná skutočnosť
nezaevidovania zaisteného tovaru pri prehliadkach vykonaných v dňoch 18. októbra 2008
a 15. novembra 2008 za jeho aktívnej prítomnosti je dostatočným dôvodom na takéto
vyhodnotenie žalobcovho konania.“.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku síce dal vo vzťahu
k uvedenej námietke sťažovateľovi za pravdu, zároveň ale takéto pochybenie krajského
súdu nemalo podľa najvyššieho súdu vplyv na samotné rozhodnutie vo veci. Ústavný súd
nezistil možnosť porušenia ústavnoprocesných záruk garantovaných v čl. 46 a nasl. ústavy
tým, že najvyšší súd nepovažoval uvedené pochybenie krajského súdu za natoľko podstatné,
aby malo vplyv na správnosť rozhodnutia. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu aj bez
tejto časti argumentácie obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver.
Osobitnou námietkou sa sťažovateľ dovolával porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny tým, že krajský súd nevykonal dokazovanie
obrazovo-zvukovým záznamom v prítomnosti dotknutého účastníka konania, čo napriek
tomu neviedlo najvyšší súd k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom...
Namietané bolo nevykonanie dokazovania týmto záznamom v prítomnosti
sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou
poukazuje na skutočnosť, že z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že 22. apríla
2009 sa sťažovateľ oboznámil na Colnom úrade... aj s predmetným obrazovým a zvukovým
záznamom.
Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd opäť pripomína úlohu všeobecných súdov
v správnom súdnictve, ktoré, ako už bolo uvedené, nie sú súdmi skutkovými. Zisťovanie
skutkového stavu je v zásadnej miere prenechané správnym orgánom, zákonnosť rozhodnutí
a postupov ktorých sa preskúmava v správnom súdnictve, a preto sú aj podmienky
na dokazovanie v rámci správneho súdnictva ovplyvnené uvedenou právomocou
všeobecných súdov v správnom súdnictve. V rámci správneho súdnictva sa tak vedie
dokazovanie iba v rozsahu obmedzenom účelom toho-ktorého štádia konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil ani vo vzťahu k tejto námietke nič, čo by
signalizovalo možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie
označeného základného práva sťažovateľa.
Posledná námietka sťažovateľa sa týka porušenia jeho základných práv podľa čl. 22
ods. 1 ústavy, čl. 13 listiny a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru tým, že najvyšší súd
použil v rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom
konaní vedenom proti jeho osobe. Obrazový a zvukový záznam pritom predstavoval hlavný
dôkazný prostriedok, ktorým bol preukázaný dôvod na skončenie jeho služobného pomeru
colníka.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo
iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa
zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným
zariadením.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 22 ods. 1 ústavy
ústavný súd uvádza, že ochrana korešpondencie je súčasťou širšej kategórie, ktorou je
ochrana súkromia (napr. III. ÚS 133/2010). Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých
ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená
v jeho čl. 8, ktorého porušenie sťažovateľ taktiež namieta, a preto, aj keď by vyhotovenie
obrazového a zvukového záznamu nespadalo pod rozsah ochrany čl. 22 ods. 1 ústavy,
ústavný súd zohľadňuje aj súvisiace namietané porušenie práv či už podľa čl. 13 listiny
alebo práv v zmysle čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
Sťažovateľ svojou námietkou nenapáda protiprávnosť, resp. zásah do svojich práv
samotným vyhotovením obrazového a zvukového záznamu, ale len to, že takýto záznam
vytvorený pre iný druh konania (trestné konanie) bol použitý aj na účely skončenia jeho
služobného pomeru colníka, ako aj v následnom súdnom konaní.
Ústavný súd nepovažuje použitie dôkazu získaného v súlade s právom v jednom
súdnom konaní v inom konaní za predpokladu, že tomu nebráni osobitný predpis,
za spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľa. Nad rámec uvedeného ústavný súd
dodáva, že prepustenie zo služobného pomeru colníka vecne úzko súvisí s trestným
stíhaním sťažovateľa, ktorého podkladom sú rovnaké skutkové okolnosti, a aj preto bolo
použitie dôkazov získaných v jednom konaní (t. j. trestnom konaní) opodstatnené a účelné
aj vo veci skončenia jeho služobného pomeru. Ani vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd
nezistil možnosť namietaného porušenia označených práv sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok
porušenie označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ
s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp.
Ústavný súd je preto toho názoru, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkových zistení a z nich vyvodených
záverov, nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základných práv sťažovateľa podľa
čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny
a rovnako tak ani práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorá by mala byť
predmetom posudzovania ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku v konaní o veci
samej.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2012