Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 89/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. M., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa , a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -45

z 28. apríla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2011 doručená sťažnosť J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -45 z 28. apríla 2010 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. mája 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s jeho prepustením zo služobného

pomeru colníka, ku ktorému došlo na základe rozhodnutia riaditeľa Colného úradu...

č. R-26/2009-5334 z 28. januára 2009 (ďalej aj „rozhodnutie riaditeľa colného úradu“ alebo

„prvostupňové správne rozhodnutie“) podľa

o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení účinnom

do 31. augusta 2009 (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“).

Dôvodom na prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru colníka boli dva

prípady, ktoré sa stali 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, pri ktorých mal sťažovateľ

porušiť svoje povinnosti ďalej opísaným spôsobom.

V prvom prípade sťažovateľ vstúpil 18. októbra 2008 do miestnosti určenej

na vykonávanie osobných prehliadok na stanovisku č. 1 na hranici v..., kde prebiehal

rozhovor iných colníkov o protiprávnom naložení so zhabaným tovarom (cigarety a fľaše

zhabané cestujúcim), aktívne sa do rozhovoru zapojil, tovar nezaevidoval do prvotnej

evidencie, čím umožnil, aby tovar unikol spod colného dohľadu. O necelý mesiac neskôr,

15. novembra 2008, opäť na stanovisku č. 1 doniesol spolu s ďalším colníkom dva kartóny

cigariet nezistenej značky, ktoré položili na stôl a ktoré v rozpore s pokynom nezaevidoval

do príslušnej evidencie ani nevydal rozhodnutie o zaistení, zhabaní, prepadnutí alebo

úschove týchto cigariet a ani nespísal úradný záznam o nájdení skrytej, opustenej alebo

stratenej veci, čím umožnil, aby tieto cigarety unikli spod colného dohľadu.

Uvedené konanie sťažovateľa bolo kvalifikované ako porušenie služobných

povinností zvlášť hrubým spôsobom [§ 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h ) zákona o štátnej

službe colníkov], v nadväznosti na čo bol sťažovateľ rozhodnutím riaditeľa colného úradu

podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov prepustený zo služobného

pomeru colníka.

Rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru považoval sťažovateľ

za nepreskúmateľné, pretože podľa neho vychádzalo z neúplne zisteného skutkového stavu,

a preto proti nemu podal odvolanie.

Rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 18762/2009-1214

z 5. mája 2009 bolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu

zamietnuté a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Predmetné rozhodnutie

napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti.

Krajský súd rozsudkom č. k. -45 z 28. apríla 2010 žalobu sťažovateľa

zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. mája 2011 odvolaním

sťažovateľa napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd

prijal na ďalšie konanie, vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a podľa , a listiny, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby

ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite

sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože

jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd ďalej skúmal tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti

na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov iba z hľadiska ich prípadnej svojvoľnosti, arbitrárnosti, resp.

nedostatočného odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

).

Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd (ako aj pred ním krajský súd) napadnutým

potvrdzujúcim rozsudkom porušiť jeho základné práva garantované v ,

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že ustálil

rozhodujúce skutkové okolnosti bez opory v dôkazoch, a tiež základné právo podľa čl. 48

ods. 2 a listiny tým, že krajský súd nevykonal dokazovanie obrazovo-

zvukovým záznamom v jeho prítomnosti ako účastníka konania, a najvyšší súd napriek

tomu odvolací rozsudok ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ napokon namieta

aj porušenie svojich základných práv podľa a listiny a práv podľa

čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru tým, že najvyšší súd použil podľa jeho názoru v rozpore

so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní.

Prvou námietkou sťažovateľa, ktorou sa ústavný súd zaoberal, bolo tvrdenie, že

najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa a podľa

listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že vychádzal z ustálených skutkových

okolností bez opory vo vykonaných dôkazoch.

Podľa a listiny sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k (resp. listiny) a k

ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej

zainteresovanej osoby na takom rozhodnutí, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné,

pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude

arbitrárny.

Podľa sťažovateľa „riaditeľ colného úradu ako dôkaz použil zápisky z DVD

nahrávky (obrazového a zvukového záznamu z 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008,

z ktorého vyplynuli skutkové okolnosti kladené sťažovateľovi za vinu, pozn.), pričom

samotné vyhotovenie DVD nahrávky bolo utajovanou skutočnosťou, okrem toho hovorová

reč bola v jazyku maďarskom, ktorý riaditeľ colného úradu neovládal a z uvedeného

dôvodu podľa názoru sťažovateľa na základe nezákonného dôkazu došlo k zániku jeho

služobného pomeru..., v čase konania o prepustení zo služobného pomeru nebol (sťažovateľ,

pozn.) oboznámený s touto nahrávkou a ani v konaní na Krajskom súde v Košiciach nebol

vykonaný dôkaz touto nahrávkou za účasti sťažovateľa... Okrem toho... z DVD nahrávky nie

je možné ustáliť skutkový stav, ktorý bol popísaný... Sťažovateľ v čase prepustenia

zo služobného pomeru sa nachádzal vo väzbe a bolo voči nemu vznesené obvinenie, okrem

iného aj za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Ako jeden z dôkazov bol

obrazový a zvukový záznam vyhotovený na základe príkazu sudcu Špeciálneho súdu

v Pezinku. Tento dôkazový materiál Ministerstvo vnútra SR sprístupnilo riaditeľovi colného

úradu dňa 07. 01. 2009. Tento dôkaz... nebol vykonaný v konaní na Krajskom súde

v Košiciach, preto mu bolo odňaté právo obhajovať sa, čo malo byť dôvodom na zrušenie

rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach.“.

Najvyšší súd vo vzťahu ku skutkovému stavu mal za preukázané, že „žalobca

(sťažovateľ, pozn.) do zápisnice o ústnom pojednávaní konanom dňa 2. januára 2009

na Zamestnaneckom oddelení Colného úradu... uviedol, že sa k predmetu správneho

konania, ktorým bolo posúdenie konania žalobcu v dňoch 18. októbra 2008 a 15. novembra

2008, vyjadrovať nebude a k veci nemá čo dodať. Z opisu funkcie žalobcu, vykonávajúceho

funkciu samostatného colného referenta vyplýva, že súčasťou jeho služobných činností bolo

okrem iného aj rozhodovanie v colnom konaní v jednoduchých prípadoch, rozhodovanie

o priestupkoch v pôsobnosti colných orgánov v blokovom konaní, rozhodovanie o colnom

konaní napr. prepustenie tovaru do príslušného režimu, rozhodovanie o colných

priestupkoch v rozkazovom konaní a v rozhodnutí na mieste, rozhodovanie v prípadoch

prepúšťania tovaru v dovoze, vývoze a tranzite, vym. cla daní a iných platieb

a rozhodovanie o určení colnej hodnoty v jednoduchých prípadoch.

Z obrazového a zvukového záznamu zo dňa 18. októbra 2008 (súbor označený

VTS-01.1.VOB), ako aj zo dňa 15. novembra 2008 a z prekladu zvukového záznamu,

vyhotoveného prekladateľkou JUDr. L. K. dňa 22. októbra 2009, bez akýchkoľvek

pochybností vyplýva, že žalobca sa konania uvedeného v rozhodnutí správneho orgánu

prvého stupňa skutočne dopustil. Z obrazového záznamu a z prekladu komunikácie

z maďarského do slovenského jazyka je zrejmé, že žalobca dňa 18. októbra 2008 o

hod. vstúpil do miestnosti určenej na vykonávanie osobných prehliadok, v ktorej už boli

prítomní Bc. Z. M., A. B., L. M. a A. P. ukazujúca v tom čase na tovar uložený pod pultom

v služobnej miestnosti, ktorý bol odobratý cestujúcim. Žalobca bol teda svedkom toho, že A.

P. ukladala spätne tento tovar pod pult v služobnej miestnosti a bol aktívny v spoločnej

komunikácii o tom, že tento tovar nie je možné odniesť autom ani vlakom. Časť tovaru sám

uložil do papierovej krabice nachádzajúcej sa na pulte v služobnej miestnosti. Z obrazového

záznamu zo dňa 15. novembra 2008 vyplýva, že žalobca spolu s colníkom A. B. doniesol

do služobnej miestnosti dva kartóny cigariet, ktoré položili na stôl bez zaevidovania

do príslušnej evidencie.

Z prvotnej evidencie zaisteného tovaru, vedenej na Colnom úrade..., jednoznačne

vyplýva, že tovar zaistený v dňoch 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, zaevidovaný

nebol.“.

Najvyšší súd sa po vyhodnotení v administratívnom konaní vykonaného dokazovania

stotožnil so záverom krajského súdu, že na základe správnym orgánom zadovážených

a vykonaných dôkazov bolo možné dôvodne považovať konanie žalobcu kladené mu

za vinu za dostatočne preukázané. Uvedeným konaním bol naplnený prepúšťací dôvod

podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov, pretože sťažovateľ zvlášť

hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd

nevidel ani po preskúmaní formálnych a obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu či napadnutého rozsudku krajského súdu ich nezákonnosť, považoval ich

za náležité a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny orgán sa

vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu

vznesenými v jeho odvolaní.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané

dôkazy (výsluch svedkov, listinné dôkazy, obrazové a zvukové záznamy a iné) vrátane

posúdenia namietaných nedostatkov dokazovania v otázke obsahu škatúľ, v ktorých mali

byť cigarety, alebo obsahu dohovorov sťažovateľa s ostatnými colníkmi. Pri posudzovaní

napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok

bol vydaný v rámci správneho súdnictva. Správny súd (súd, rozhodujúci v správnom

súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade

krajský súd aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť

ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

(, ). Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je

skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by

malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými

súdmi a ich vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už

uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s otázkou

vykonaného dokazovania v správnom konaní. Aj z citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktoré podklady a dôkazy považovali

správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce pre

rozhodnutie a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.

Rovnaký záver vyvodil ústavný súd aj vo vzťahu k námietkam sťažovateľa osobitne

sa týkajúcich udalostí z 15. novembra 2008. Sťažovateľovi bolo kladené za vinu, že spolu

s ďalším colníkom v daný deň zaistil (minimálne) dva kartóny cigariet a nevydaním

potrebného rozhodnutia v rozpore so svojimi povinnosťami umožnil, aby unikli spod

colného dohľadu. Sťažovateľ tvrdí, že „nikdy nevydával takéto rozhodnutie a nemá to ani

v opise svojej funkcie“, a preto nemohla jeho nečinnosť predstavovať porušenie základných

povinností colníka, pričom svoje tvrdenie podopiera tou časťou napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, podľa ktorej sťažovateľ ako samostatný colný referent zaradený v súlade

so zákonom o štátnej službe colníkov do 3. platovej triedy nie je podľa charakteristiky

3. platovej triedy tvoriacej prílohu č. 1 predmetného zákona oprávnený vydávať rozhodnutia

v I. stupni správneho konania na príslušnom úseku colnej správy, pretože táto právomoc je

daná podľa charakteristiky platových tried až odbornému colnému referentovi zaradenému

do 4. platovej triedy. Sťažovateľ taktiež tvrdí, že v konaní nebolo preukázané, čo sa

skutočne nachádzalo v škatuliach, ktoré priniesol do úradnej miestnosti.

Podľa najvyššieho súdu, ktorý sa v otázke právomoci colníka priklonil

k argumentácii sťažovateľa, „Toto pochybenie (prvostupňového súdu, pozn.) však... nemá

vplyv na kvalifikovanie konania žalobcu ako porušenie služobnej prísahy a služobných

povinností zvlášť hrubým spôsobom, nakoľko nespochybniteľne preukázaná skutočnosť

nezaevidovania zaisteného tovaru pri prehliadkach vykonaných v dňoch 18. októbra 2008

a 15. novembra 2008 za jeho aktívnej prítomnosti je dostatočným dôvodom na takéto

vyhodnotenie žalobcovho konania.“.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku síce dal vo vzťahu

k uvedenej námietke sťažovateľovi za pravdu, zároveň ale takéto pochybenie krajského

súdu nemalo podľa najvyššieho súdu vplyv na samotné rozhodnutie vo veci. Ústavný súd

nezistil možnosť porušenia ústavnoprocesných záruk garantovaných v a nasl.

tým, že najvyšší súd nepovažoval uvedené pochybenie krajského súdu za natoľko podstatné,

aby malo vplyv na správnosť rozhodnutia. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu aj bez

tejto časti argumentácie obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver.

Osobitnou námietkou sa sťažovateľ dovolával porušenia svojho základného práva

podľa a listiny tým, že krajský súd nevykonal dokazovanie

obrazovo-zvukovým záznamom v prítomnosti dotknutého účastníka konania, čo napriek

tomu neviedlo najvyšší súd k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom...

Namietané bolo nevykonanie dokazovania týmto záznamom v prítomnosti

sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou

poukazuje na skutočnosť, že z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že 22. apríla

2009 sa sťažovateľ oboznámil na Colnom úrade... aj s predmetným obrazovým a zvukovým

záznamom.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd opäť pripomína úlohu všeobecných súdov

v správnom súdnictve, ktoré, ako už bolo uvedené, nie sú súdmi skutkovými. Zisťovanie

skutkového stavu je v zásadnej miere prenechané správnym orgánom, zákonnosť rozhodnutí

a postupov ktorých sa preskúmava v správnom súdnictve, a preto sú aj podmienky

na dokazovanie v rámci správneho súdnictva ovplyvnené uvedenou právomocou

všeobecných súdov v správnom súdnictve. V rámci správneho súdnictva sa tak vedie

dokazovanie iba v rozsahu obmedzenom účelom toho-ktorého štádia konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil ani vo vzťahu k tejto námietke nič, čo by

signalizovalo možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie

označeného základného práva sťažovateľa.

Posledná námietka sťažovateľa sa týka porušenia jeho základných práv podľa čl. 22

ods. 1 , listiny a práv podľa a 2 dohovoru tým, že najvyšší súd

použil v rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom

konaní vedenom proti jeho osobe. Obrazový a zvukový záznam pritom predstavoval hlavný

dôkazný prostriedok, ktorým bol preukázaný dôvod na skončenie jeho služobného pomeru

colníka.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo

iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa

zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným

zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd uvádza, že ochrana korešpondencie je súčasťou širšej kategórie, ktorou je

ochrana súkromia (napr. ). Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých

ustanoveniach , naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená

v jeho čl. 8, ktorého porušenie sťažovateľ taktiež namieta, a preto, aj keď by vyhotovenie

obrazového a zvukového záznamu nespadalo pod rozsah ochrany ,

ústavný súd zohľadňuje aj súvisiace namietané porušenie práv či už podľa čl. 13 listiny

alebo práv v zmysle čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Sťažovateľ svojou námietkou nenapáda protiprávnosť, resp. zásah do svojich práv

samotným vyhotovením obrazového a zvukového záznamu, ale len to, že takýto záznam

vytvorený pre iný druh konania (trestné konanie) bol použitý aj na účely skončenia jeho

služobného pomeru colníka, ako aj v následnom súdnom konaní.

Ústavný súd nepovažuje použitie dôkazu získaného v súlade s právom v jednom

súdnom konaní v inom konaní za predpokladu, že tomu nebráni osobitný predpis,

za spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľa. Nad rámec uvedeného ústavný súd

dodáva, že prepustenie zo služobného pomeru colníka vecne úzko súvisí s trestným

stíhaním sťažovateľa, ktorého podkladom sú rovnaké skutkové okolnosti, a aj preto bolo

použitie dôkazov získaných v jednom konaní (t. j. trestnom konaní) opodstatnené a účelné

aj vo veci skončenia jeho služobného pomeru. Ani vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd

nezistil možnosť namietaného porušenia označených práv sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok

porušenie označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ

s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (, resp.

).

Ústavný súd je preto toho názoru, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkových zistení a z nich vyvodených

záverov, nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základných práv sťažovateľa podľa

, a , , a listiny

a rovnako tak ani práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorá by mala byť

predmetom posudzovania ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku v konaní o veci

samej.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a a podľa

čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012