Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)f51/384168.eca999.pdf
PDF · 257.14 KB
No categories available
1Sžr/8/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžr/8/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: Pozemkové spoločenstvo Urbárne lesy
a pasienky, so sídlom 900 52 Kuchyňa 571, zast.: JUDr. Ivanom Syrovým PhD., so sídlom
Advokátskej kancelárie Kadnárova č. 2, 831 52 Bratislava, proti odporcovi: Obvodný
pozemkový úrad Malacky, Záhorácka č. 2942/60A, 901 01 Malacky, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v reštitučnom konaní, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. novembra 2010 č. k. 3S 223/08-45,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 02. novembra 2010 č. k. 3S 223/08-45 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu
č. OPÚ 2008/5034/109-25/07 z 28.08.2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
Odporca je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť navrhovateľovi na účet
jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.011,73 €.
2
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
1. Preskúmavaným rozhodnutím č. OPÚ 2008/5034/109-25/07 zo dňa 28.08.2008
odporca ako prvostupňový správny orgán podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) s odvolaním sa na § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej v texte rozsudku tiež „zák. č. 229/1991 Zb.“) rozhodol, že
1. oprávnené osoby 1/ až 185/ združené v Pozemkovom spoločenstve, Urbárne lesy
a pasienky, 900 52 Kuchyňa, ktoré
a. vzniklo na ustanovujúcej členskej schôdzi v dňoch 29.08.1991 a 04.09.1991
s registráciou dňa 03.10.1991 pod č. VVS/1-900/90-4382 Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky,
b. do evidencie pozemkových spoločenstiev bez právnej subjektivity zapísané
podľa § 10 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z.z. dňa 07.03.1996 (č. EV. 5/96) a
c. do registra pozemkových spoločenstiev s právnou subjektivitou zapísané podľa
§ 11 ods. 2 a § 27 ods. 1 zákona č. 181/1995 Z.z. dňa 11.03.2005
(č. 22/2005/Sch, identifikačné číslo 34007491),
d. zastúpení splnomocneným zástupcom: V. (t.č. predsedom pozemkového
spoločenstva)
spĺňajú podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 a 2 a § 6 ods. l písm. d) zák. č. 229/1991
Zb., avšak nespĺňajú podmienky uvedené v § 37 ods. l a 2 zákona č. 330/1991 Zb.
o pozemkových úpravách v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež
„zák. č. 330/1991 Zb.“) s odôvodnením, že čiastka urbáru oprávnených osôb, na ktorú bol
uplatnený nárok na vydanie nehnuteľností je: 8.636.110/22.654.800 tzn. iba 38,12%
z majetku bývalých urbárnikov, a preto odporca vyslovil, že oprávneným osobám sa
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k. ú. K. z PKV č. X. nepriznáva;
2. žiadatelia 1a/ až 27a/ (bod 1B rozhodnutia) nespĺňajú podmienky podľa § 4 ods. 1 a 2
zák. č. 229/1991 Zb. a § 37 ods. l a 2 a § 42a ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb.
3. Ďalej podľa odporcu na čiastku urbáru v podiele: 14.018.690/22.654.800
(tzn. 61,88 %) nebol uplatnený nárok na vydanie, resp. žiadatelia nepreukázali, že sú
oprávnenými osobami podľa § 4 ods. l a 2 zák. č. 229/1991 Zb.
3
Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda,
budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné
právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6
ods. 1.
Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. platí, že ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla
v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej
osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú
štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej
území, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo
práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje
povinnosť vydania, je oprávnený iba k tejto časti nehnuteľnosti,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak
niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými jeho deti.
Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zák. č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia
bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov
pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.
2. Úvodom svojho rozhodnutia odporca uviedol, že dňa 22.12.1992 si žiadatelia
(oprávnené osoby) združení v Pozemkovom spoločenstve Urbárne lesy a pasienky , v tom
čase zastúpení p. Š. (predsedom spoločenstva, ktoré vzniklo na ustanovujúcej členskej
schôdzi v dňoch 29.08.1991 a 04.09.1991, zaregistrované dňa 03.10.1991 pod č. VVS/1-
900/90-4382 Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky) uplatnili na bývalom Pozemkovom
4
úrade Bratislava – vidiek, podľa § 9 ods. l zák. č.229/1991 Zb. nárok na vydanie
nehnuteľností evidovaných v PKV č. X., X. a X. pre k. ú. K..
3. Následne dňa 26.06.2002 vydal odporca rozhodnutie č. j. OPPLH-
B/2002/00887/2/G, ktorým neschválil nasledujúce dohody o vydaní nehnuteľností uzavreté
podľa § 9 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. na strane jednej
1. dňa 22.01.1996 s Poľnohospodárskym družstvom K.,
2. dňa 04.07.1995 so Západoslovenskými lesmi š.p., odštepný závod Šaštín Stráže,
3. dňa 11.02.1994 s Lesmi Malacky, š.p. Malacky a
4. dňa 8.2.2000 s Lesmi SR, š.p. Banská Bystrica, odštepný závod Šaštín Stráže,
a na strane druhej so Spolkom urbárov K. (zastúpeným Š. a D.). Toto rozhodnutie Krajský súd
v Bratislave rozsudkom č. k. 19 S 254/02-19 zo dňa 23.05.2003 zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie.
4. V novom reštitučnom konaní odporca vyzval splnomocneného zástupcu
na predloženie dokladov, ktoré spresňujú okruh oprávnených osôb a ich vlastníckeho podielu,
ďalej osobitného splnomocnenia zástupcov pozemkového spoločenstva na zastupovanie
oprávnených osôb vo veci uplatneného reštitučného nároku a tiež doklad o registrácii
pozemkového spoločenstva, čo čiastočne navrhovateľ v dňoch 30.04.2005, resp. 20.04.2007
splnil.
5. Na odstránenie zvyšných nedostatkov požiadal splnomocnený zástupca
navrhovateľa o predĺženie lehoty, s čím však vyjadrili nesúhlas
1. predseda ZO SZZ Ing. I.,
2. správca konkurznej podstaty PD v konkurze Ing. J..
Na základe uvedeného odporca žiadosti navrhovateľa nevyhovel a lehotu na doplnenie
dokladov mu nepredĺžil.
6. Odporca ďalej uviedol, že po preskúmaní zoznamu pôvodných a súčasných
vlastníkov (oprávnených osôb) majetkovej podstaty združenia urbárskych lesov a pasienkov
v (do 31.12.1995), občianskych preukazov, rodných listov, úmrtných listov, dedičských
osvedčení ako aj individuálnych PK vložiek zistil, že výsledný podiel majetku bývalých
urbárnikov, na ktorý bol oprávnenými osobami uplatnený nárok, vo vzťahu k počtu
oprávnených osôb predstavuje čiastku 38,12%.
5
7. Následne sa odporca zaoberal s preverovaním splnenia podmienok § 4
zák. č. 229/1991 Zb. u žiadateľov 1a/ až 27a/. U všetkých takto označených žiadateľov
odporca dospel k názoru, že nepreukázali splnenie podmienok zakotvených v ustanovení § 4
8. Záverom svojho odôvodnenia odporca stručne konštatoval, že žiadatelia označení
v rozhodnutí ako oprávnené osoby nespĺňajú podmienky ustanovené v § 37 ods. l a 2
zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových a preto oprávneným osobám nebolo priznané vlastníctvo
k pozemkom vedeným v PKV č. X., k. ú. K..
Podľa § 37 ods. 1 zák. č. 330/1991 Zb. spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú
vydať podľa osobitného predpisu alebo ku ktorým zaniká užívacie právo, sa rozumejú aj
užívacie podiely alebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali
predpisy o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov,
komposesorátov a podobných právnych útvarov. 26) Ak nemožno výšku pôvodných podielov
určiť, považujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekážkou vydania pozemku, ak je zastavaný
stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na poskytnutie náhrady platia
všeobecné predpisy. 27)
Podľa § 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. na uplatňovanie nároku na vydanie
nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia
oprávnené osoby (spoluvlastníci) [ale to sú stále iba občania, tzn. fyzické osoby a nemôže tu
vystupovať zrazu Pozemkové spoločenstvo, keď predmetom vydania nie sú lesné pozemky
podľa § 2 ods. 1 zák. č. 61/1977 Zb., lebo sú označené ako !roľa! !!!!] spoločného zástupcu
(spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny
podielov.
Podľa § 22a ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. sa na obstaranie spoločných vecí súvisiacich
s odovzdaním pozemkov podľa odseku 1 [ale iba na lesné pozemky!!] a ich ďalším využívaním
sa vlastníci môžu združiť 23f) alebo utvoriť lesné spoločenstvo alebo pozemkové spoločenstvo
podľa osobitného predpisu 23g) (ďalej len "združenie").
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách pozemkovým
spoločenstvom (ďalej len "spoločenstvo") sa rozumie
6
a) lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa
vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov
(urbárnikov), komposesorátov a podobných právnych útvarov, 1) ktoré sa vydali podľa
osobitných právnych predpisov 2) a boli obnovené ku dňu účinnosti tohto zákona,
b) lesné spoločenstvo, pasienkové spoločenstvo alebo pozemkové spoločenstvo založené podľa
osobitných predpisov,
c) pozemkové spoločenstvo založené podľa tohto zákona.
9. Na základe uvedených záverov a zistených skutočností dospel odporca k záveru,
ktorý vyslovil vo vyššie citovanej výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
10. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Krajský súd v Bratislave opravný
prostriedok (označený ako žaloba podľa § 247 a nasl. O.s.p. proti rozhodnutiu správneho
orgánu) zo 14.10.2008.
11. Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní spisového materiálu
administratívneho spisu odporcu (nesprávne konajúci senát vykonal súdny prieskum podľa
Druhej hlavy Piatej časti, keď išlo o konanie o opravnom prostriedku podľa Tretej hlavy
uvedenej časti v zmysle § 9 ods. 4 a 7 zák. č. 229/1991 Zb.) dospel záveru, že neboli zistené
žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zmenu napadnutého rozhodnutia.
Vyhodnotil napadnuté rozhodnutie žalovaného, i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
že boli z hľadiska vymedzenia žalobných dôvodov v súlade so zákonom a námietky žalobcu
neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol.
12. Predovšetkým krajský súd po citácii § 4 ods. 1 a 2, zák. č. 229/1991 Zb., § 37 ods. 1
a 2 a § 42a ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. zdôraznil (na str. 4 odôvodnenia), že odporca správne
zistil skutkový stav veci. Preto sa krajský súd stotožnil s právnym názorom žalovaného
[v danom prípade správne odporcu korekčná poznámka Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky], že po zosumarizovaní jednotlivých dokladov odporca zistil výsledný podiel
majetku bývalých urbárnikov ako aj tú časť, na ktorý bol oprávnenými osobami uplatnený
7
nárok a ktorý predstavuje v PKV č. X. pre k. ú. K. čiastku iba v hodnote 38,12 %.
Na zvyšný podiel (61,88 %) nebol podľa krajského súdu uplatnený reštitučný nárok,
resp. žiadatelia uvedení v bode I.B rozhodnutia nespĺňajú zákonné podmienky.
13. Ďalej krajský súd s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sž 103/2004 konštatoval, že žaloba navrhovateľa okrem všeobecných
náležitostí neobsahovala riadne označenie rozsahu a taktiež navrhovateľ nerozviedol, prečo sa
domnieva, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť. Nakoľko úlohou
súdu v správnom súdnictve nie je vyhľadávať za účastníka konania konkrétne dôvody
nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré majú tvoriť obsah žaloby a zároveň
určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom, pričom ani nezistil dôvody
na postup podľa § 250j ods. 3 O.s.p., krajský súd vyslovil záver, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol v súlade so zákonom.
III.
Odvolanie navrhovateľa 1/ až 4/; stanoviská a ďalší procesný vývoj
A)
14. Vo včas podanom odvolaní zo 17.12.2010 (č. l. 48) proti rozsudku prvostupňového
súdu navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu poukázal najmä na to, že
1. v prvostupňovom súdnom konaní malo byť namiesto žaloby podané odvolanie
(čo však vzhľadom na splnenú zákonnú 30-dňovú lehotu nie je procesnou vadou
podanie, ktoré je treba posudzovať podľa obsahu),
2. napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
3. nesprávne právne posúdenie veci a
4. v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
15. Navrhovateľ najmä poukázal na to, že na pojednávaní dňa 02.11.2010 vytkol
(resp. už prostredníctvom žaloby zo 14.10.2008) rozhodnutiu správneho orgánu nasledujúce:
„správny orgán, keď nevyhovel žalobcovi, mal vyzvať jednotlivé oprávnené osoby
na uplatnenie ich nároku, čo dodnes nevykonal“. Týmto úkonom, podľa slov navrhovateľa,
chcel jednoznačne vytknúť správnemu orgánu nesprávnu aplikáciu § 37 ods. 2
zák. č. 337/1991 Zb. s tým významom, že hoci cit. zák. č. 337/1991 Zb. vyžaduje
nadpolovičnú väčšinu na ustanovenie spoločného zástupcu, aby konal za všetkých
8
(tzn. aj za tých, ktorí nesúhlasia s jeho zvolením - procesné splnomocnenie na zastupovanie),
tak nedosiahnutie 50% väčšiny nemôže jednotlivé oprávnené osoby zbaviť ich reštitučného
nároku.
16. Navyše navrhovateľ zdôraznil tú skutočnosť, že nehnuteľnosti vedené v PKV č. X.,
k. ú. K. (lúky a role), boli pôvodne vo vlastníctve bývalých urbarialistov a želiarov obce
Kuchyňa a postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. prešli do vlastníctva Jednotného
roľníckeho družstva v K. Hoci u časti žiadateľov označených v rozhodnutí ako oprávnené
osoby správny orgán dospel k záveru, že spĺňajú podmienky v zmysle § 4 ods. 1 a 2 a § 6 ods.
písm. d) zákona č. 229/1991 Zb., tak napriek tomu podľa navrhovateľa týmto osobám
nepriznal ich spoluvlastnícke podiely, aj keď tieto nároky mali vyplývať priamo z PKV
a zoznamu urbárnikov; pri ich právnych nástupcoch z dedičských, resp. iných rozhodnutí
(navrhovateľ zdôraznil, že spoluvlastnícke podiely sa výslovne uvádzajú v rozhodnutiach). Na
základe uvedeného navrhovateľ vyslovil svoj názor, že v prípade, ak správny orgán
mal za preukázané, že oprávnené osoby spoločne nemajú viac ako 50% podielov na celom
uplatnenom nároku, nemal konať so spoločným zástupcom, ale v súlade so správnym
poriadkom, mal konať priamo s jednotlivými oprávnenými osobami.
17. Podľa navrhovateľa úspešné oprávnené osoby (bod A/ napadnutého rozhodnutia)
by nemali znášať následky za to, že aj keď všetko splnili v zmysle zák. č. 229/1991 Zb.,
tak všetci spolu nemajú a ani niekedy objektívne mať nemôžu (v tejto súvislosti poukázal
napríklad na nemožnosť splnenia podmienky občianstva resp. bydliska) viac ako 50%-ný
podiel na uplatnených nehnuteľnostiach.
18. Po citácii ustanovení § 3 ods. 4 a odseku 1 Správneho poriadku navrhovateľ označil
konanie správneho orgánu za konanie zjavne postihnuté snahou nevyhovieť uplatneným
nárokom. Aj dĺžka samotného konania, ktorá už dosiahla viac ako 16 rokov, má za dôsledok,
že niektoré oprávnené osoby zomreli, bolo potrebné nanovo získavať ďalšie podklady, najmä
dedičské rozhodnutia a podobne. Tým správny orgán svojou nečinnosťou napomohol stavu,
že žiadateľom sa nepodarilo vydokladovať viac percent ako vydokladovali.
19. V súvislosti s uvedeným navrhovateľ poukázal na stanoviska Ministerstva
pôdohospodárstva Slovenskej republiky z 09.01.2008, ktoré sa nachádza v súdnom spise
9
(č. l. 42). Podľa neho mal pozemkový úrad rozhodnúť o vlastníctve oprávnených osôb
aj keď bolo vydokladovaných len 38,12% vlastníckych podielov spoločnej nehnuteľnosti.
20. Záverom navrhovateľ od konajúceho súdu požadoval zmenu rozsudku krajského
súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vráti na ďalšie konanie
a rozhodnutie spolu s priznaním náhrady trov konania vo vyčíslenej výške 509,73 €.
B)
21. Z vyjadrenia odporcu zo dňa 07.01.2011 (č. l. 55) vyplýva, že sa stotožňuje
s rozsudkom krajského súdu, ktorý žalobu zamietol ako nedôvodnú. Predovšetkým odporca
prezentoval svoj názor, že navrhovateľ [korekčná poznámka súdu: opätovne nesprávne
ho označuje odlišným procesným termínom žalobca] nevyužil všetky opravné prostriedky
v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. správnom konaní.
22. Ďalej odporca tvrdenie navrhovateľa, že ak oprávnené osoby nemajú spoločne viac
ako 50% podielov na celom uplatnenom nároku, nemal konať so spoločným zástupcom,
označil za rozporné so zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Navyše ďalšiu argumentáciu
navrhovateľa, že ani pri maximálnej snahe sa mu nemusí podariť dosiahnuť požadovaný viac
ako 50%-ný podiel, označil na uvedených príkladoch (najmä Pasienkové pozemkové
spoločenstvo Láb či Urbárska a pasienková spoločnosť Gajary) za subjektívne tvrdenie
odporcu.
23. Tiež tvrdenie navrhovateľa, že správny orgán konal zjavne so snahou nevyhovieť
uplatneným nárokom, vyhodnotil odporca, že sa nezakladá na pravde. Naopak odporca ako
správny orgán na žiadosť navrhovateľa až štyrikrát prerušil správne konanie a predĺžil mu
lehotu na doloženie dokladov, a to celkovo na 180 dní. Napriek tejto skutočnosti ako aj
presnému označeniu osôb, ktorým chýbali doklady a tiež menovite aké doklady, tak
navrhovateľ odporcovi nepredložil všetky požadované doklady.
24. Ani tvrdenie navrhovateľa, že odporca svojou nečinnosťou spôsobil, že žiadateľom
sa nepodarilo vydokladovať viac percent, sa podľa odporcu rovnako nezakladá na pravde.
25. Rovnako odporca sa domnieva, že nie je jeho povinnosťou vyzývať niekoho
na uplatnenie si reštitučného nároku, čo v súčasnosti ani nie je možné. Lehota na uplatnenie
10
reštitučného nároku v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. bola do 31.12.1992. Preto odporca
odmietol argumentáciu navrhovateľa, že keď mu nevyhovel, mal vyzvať jednotlivé oprávnené
osoby na uplatnenie ich nároku.
C)
26. Počas prípravy podkladov na prejednanie veci bolo na Najvyššom súde zistené,
že početný, pripojený administratívny spis neobsahuje všetky potrebné dokumenty, a preto
bol tak krajský súd ako aj odporca viackrát vyzvaný na ich doplnenie, resp. objasnenie, kde sa
nachádzajú.
27. Na pojednávaní dňa 27. marca 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle
§ 250i ods. 3 záver O.s.p. vykonal oboznámenie prítomných účastníkov s časťou
administratívneho spisu neprítomného odporcu týkajúcej sa zachytenia priebehu
ustanovujúcej schôdze predchodcu navrhovateľa (list č. E-44) za účelom preverenia splnenia
zákonných predpokladov na zastupovanie pri podaní neskoršieho návrhu na začatie konania
o reštitučných nárokov členov k spoločnej nehnuteľnosti. Vzhľadom na obsah vyjadrení
prítomných účastníkov došlo k odročeniu pojednávania.
28. V písomnom vyjadrení zo dňa 16.04.2012 s poukazom na rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 19S 254/02 z 23.05.2003 právny zástupca konštatoval, že prezenčná
listina preukazujúca, že v čase konania ustanovujúcej členskej schôdze v roku 1991 došlo
k povereniu aspoň 50% oprávnených osôb, bola dňa 13.12.1995 predložená Pozemkovému
úradu Bratislava –vidiek (ako právnemu predchodcovi žalovaného). Toto doplnil svojim
presvedčením, že (súd cituje) „Aj z logiky veci je zrejmé, že žalovaný disponoval prezenčnou
listinou, nakoľko inak by nekonal s ohľadom doloženia dokladov k uplatneným reštitučným
nárokom.“
29. Nakoľko sa odporca nezúčastnil ani druhého pojednávania vytýčeného
na deň 24. apríla 2012 za účelom vykonania výsluchu účastníkov k otázke úplnosti a riadnosti
administratívneho spisu, konajúci súd bol nútený pojednávanie opätovne odročiť za účelom
vyžiadania si písomného stanoviska odporcu. Na uvedenom pojednávaní právny zástupca
navrhovateľa na podporu svojej argumentácie o splnení procesnej podmienky na zastupovanie
v priebehu ustanovujúcej schôdze predložil list Obecného úradu Kuchyňa zo 06.04.1992 ako
aj listy štátneho podniku LESY Malacky zo 22.11.1991, 06.01.1992 ako aj zo 06.02.1992,
11
a tiež Dohodu o vydaní majetku z bližšie neurčeného dáta spolu s prípisom Ministerstva
pôdohospodárstva Slovenskej republiky č.: 395/2008-720 z 09.01.2008.
30. Odporca vo svojom vyjadrení z 02.05.2012 nespochybnil existenciu prezenčnej
listiny, avšak žiadosť konajúceho súdu o spoluprácu pri jej predložení zredukoval iba na
odkázanie súdu na prvý zväzok administratívneho spisu v zložke označenej písmenom E.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
31. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok,
proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s O.s.p. odvolanie prípustné,
po nariadení pojednávaní (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 a contrario O.s.p.),
na ktorých vykonal oboznámenie nielen s dotknutými časťami administratívneho spisu
ale aj s listinami predloženými prítomnými účastníkmi, dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo nebolo možné odstrániť
ani úmyslom odvolacieho súdu vykonať v zmysle § 250q ods. 1 záver O.s.p. dokazovanie
nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, nakoľko tomu bránila neúplnosť
spisov správneho orgánu (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 ods. 1
v spoj. s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok zmenil tak, že podľa § 250j ods. 2
písm. d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie odporcu spolu s prvostupňovým rozhodnutím
postupom podľa § 250ja ods. 3 zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle
nasledujúcich záverov.
Skutočnosť, že konajúci Krajský súd v Bratislave dôsledne neidentifikoval vec ako vec
spadajúcu pod režim 3. hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku a rozhodoval v senáte,
tak nemôže byť pričítaná na ťarchu účastníkov odvolacieho konania.
12
32. Najvyšší súd sa celkom nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom
rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej
strane podstatou odvolania ako aj podaného opravného prostriedku, ktorou sa navrhovateľ
domáha preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna otázka, či nesplnenie odporcom
deklarovanej podmienky viac ako 50%-ného majetkového podielu oprávnených osôb má
oporu v právnej norme ako materiálna podmienka začatia konania alebo mal odporca,
bez ohľadu na ich majetkový podiel na spoločných právach, konať s jednotlivými žiadateľmi.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
33. Najvyšší súd predovšetkým pri hľadaní takto načrtnutej odvolacej otázky musí
pri súdnom prieskume vychádzať z argumentácie odporcu, ktorú krajský súd označil
za súladnú so zákonom. Z tohto pohľadu najviac zaváži odvolací dôvod navrhovateľa (bod
č. 14/2), ktorým upozornil na možnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu pre nedostatok dôvodov.
34. Už vo svojej staršej judikatúre konajúci senát Najvyššieho súdu (dostupná
na internetovej stránke www.nssr.gov.sk) smerom k problematike nepreskúmateľnosti
rozhodnutia správneho orgánu napríklad zdôraznil, že „Ide o závažný argument
[nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu pre nedostatočné
odôvodnenie], ktorý sám o sebe vytvára základnú prekážku pre vykonanie súdneho prieskumu
rozhodnutia správneho orgánu. Jedným z dôvodov nepreskúmateľnosti rozhodnutia
správneho orgánu súdna judikatúra spája s nedostatkom dôvodov. Aj konštantná judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nastolila trvalú požiadavku vysporiadať sa so všetkými
relevantnými argumentmi účastníka konania (Garcia Ruiz v. Španielsko‚ rozsudok
z 21.01.1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej dodržiavanie starostlivo preveruje.“ (mutatis
mutandis rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp 76/2009 z 27. apríla 2010).
35. Preto zákonodarca v prípade výskytu nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho
orgánu celkom logicky modifikoval všeobecne zakotvenú dispozitívnu zásadu prieskumu
podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (tzn. neakceptoval starorímsku zásadu, že
sudca nesmie ísť nad rámec, ktorý tvoria návrhy strán - „iudex ne eat ultra petita partium“;
viď bližšie ustanovenie § 250j ods. 3 O.s.p.). Výsledkom uvedenej modifikácie je vznik
procesného oprávnenia (v zmysle procesnej povinnosti ex offo) správneho súdu, kedy práve
13
výskyt nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu je výnimočným zákonným titulom
pre správny súd na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, pričom sa neprihliada
na dispozičné oprávnenie navrhovateľa, a uvedené oprávnenie presahuje možnosti, a to aj
oneskoreného procesného aktivizmu účastníka, pričom jeho aplikácia svojim charakterom
súčasne vylučuje (v zmysle zabraňuje) správnemu súdu pripustiť iný zrušovací dôvod podľa
36. Charakter ex offo prístupu súdu pri testovaní preskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia oprávňuje súdny orgán uprednostniť konanie formou inkvizičného postupu
pred všeobecne zažívaným kontradiktórnym postupom, ktorý je však charakteristický
pre apelačný súdny prieskum a je sprevádzaný vytváraním hodnotiaceho úsudku
z predložených spisov (smerom dovnútra súdneho orgánu) bez vedomosti strán.
37. Pri zvolení postupu podľa § 250j ods. 3 O.s.p. môže byť rozhodnutie pre obidve
strany súdneho prieskumu zásadne prekvapivé, lebo väčšinou nezodpovedá návrhovej
argumentácii navrhovateľa (samozrejme, pokiaľ navrhovateľ neavizuje takýto výsledok
súdneho konania použitím argumentácie nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
správneho orgánu) a ani obranným námietkam odporcu. Takýto postup, najmä v prípade
odvolacieho súdu, ktorý sám o sebe pre účastníkov väčšinou predstavuje poslednú možnosť
právnej nápravy neželaného stavu, sa spája s ústavnou otázkou, či prekvapivé rozhodnutie
nenarušilo rovnosť účastníkov, resp. rovnosť ich zbraní, keď výsledok súdneho prieskumu
evidentne svedčí v prospech navrhovateľa. Najmä v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky však takýto postup je na základe zásady legality
a prezumpcie znalosti slovenského práva (§ 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov
Slovenskej republiky) logicky očakávaný.
38. Konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v svojej doterajšej judikatúre
dostatočne jasne vymedzil hranice medzi preskúmateľným a nepreskúmateľným rozhodnutím
správneho orgánu tým, že týčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií aplikovaných
na riadnosť odôvodnenia orgánu verejnej správy: “Odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej
správy .... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o ....... splnení
formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je
daná možnosť z mu predloženého odôvodnenia pochopiť
14
- na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený
skutkový stav,
- správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a
- právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo
výrokovej časti.“
(mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sži 1/2009).
39. Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nebude spĺňať hore uvedenú
definíciu, potom je nepreskúmateľné. Odpoveď na otázku, kedy je rozhodnutie správneho
orgánu už nepreskúmateľné z titulu nedostatku dôvodov konajúci senát Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyslovil nasledovne (napr. sp. zn. 1Sžso 23/2010):
„Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení
rozhodnutia správneho orgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia správneho orgánu, ale iba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú skutkovo
a právne objasniť právne názory vedúce konajúci správny orgán k prijatiu výrokovej časti
rozhodnutia, tzn. že
- ide teda o také vady skutkových zistení a na to nadväzujúcej aplikácie príslušnej právnej
normy, ktoré sú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné, a že
- existuje stav „absencie“, ktorý nutne vedie k nepochopeniu rozhodovacích dôvodov.“
40. Hore uvedenými rozhodnutiami tak Najvyšší súd Slovenskej republiky ponúkol pre
správne orgány dvojkriteriálny test preskúmateľnosti vo forme
1. kritérium: poznanie, že v odôvodnení sa nenachádzajú žiadne relevantné dôvody
(tzn. logické súdy nadobudnuté správnym orgánom riadnym vyhodnotením podkladov
rozhodnutia získaných v úplnom rozsahu a korešpondujúce s predpokladmi právnej normy,
o ktorej vhodnosti aplikácie na zistený skutkový stav neexistujú pochybnosti), ktoré by
umožnili pochopiť záver vyslovený vo výroku rozhodnutia (absolútny nedostatok dôvodov),
a ďalej
2. kritérium: poznanie, či sa počas rozhodovania o podaní účastníka správneho konania
vyhol takým vadám skutkových zistení spojených s výberom právnej normy (tzn. právneho
ustanovenia), ktoré vady bránia na základe logických metód pochopiť záver vyslovený
vo výroku rozhodnutia (nezrozumiteľnosť vo forme relatívneho nedostatku dôvodov).
15
41. Avšak v posudzovanej veci, tzn. negatívne rozhodnutie vydané v reštitučnom konaní
podľa § zák. č. 229/1991 Zb., ide o konanie správneho súdu podľa Tretej hlavy 5. časti
Občianskeho súdneho poriadku je charakterizované určitými odlišnosťami od doteraz
prezentovaných právnych názorov všeobecného charakteru, ktorých vplyv
na nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu je nutné objasniť.
42. Predovšetkým tá charakteristika konania správneho súdu podľa Tretej hlavy 5. časti
Občianskeho súdneho poriadku je determinovaná tým, že ide o nahradenie právnej ochrany
poskytovanej účastníkom prostredníctvom druhostupňového reštitučného konania odvolacím
správnym orgánom tým, že do jeho pozície nastupuje možnosť účastníka okamžite využiť
prostriedky súdneho prieskumu neprávoplatného rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu postupom podľa Tretej hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku.
43. Takto zákonodarca prejavil svoj úmysel vytvoriť osobitný právny model nápravy
formou zmiešaného správno-súdneho konania, v ktorom samozrejme neplatí zásada
dvojinštančnosti správneho konania (tzn. že odvolací orgán musí pred nadobudnutím
právoplatnosti napraviť zistené skutkové a nadväzujúce právne vady vykonaním dokazovania
bez toho, aby mohol vec z tohto dôvodu zrušiť) a táto zásada je čiastočne saturovaná
možnosťou správneho súdu postupom podľa § 250q ods. 1 záver O.s.p. „doobjasniť“
(tzn. nie napraviť – viď použitá formulácia „dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého
rozhodnutia“) skutkový stav doteraz zistený správnym orgánom.
Tento model by mal zaručovať rýchlejší proces pri vyslovovaní autoritatívneho
právneho názoru (§ 250r O.s.p.).
44. Najvyšší súd hore uviedol (bod č. 1 a 8), že v odôvodnení odporcu sa stručne
konštatuje, že žiadatelia označení v rozhodnutí ako oprávnené osoby nespĺňajú podmienky
ustanovené v § 37 ods. l a 2 zák. č. 330/1991 Zb. a jediným argumentom odporcu, prečo im
ako oprávneným osobám nepriznáva vlastníctvo k pozemkom vedeným v PKV č. X.,
k. ú. K., je ním stanovený pomer medzi celkovým majetkom bývalých urbárnikov a čiastkou,
na ktorú bol uplatnený nárok na vydanie nehnuteľností, ktorý je: 8.636.110/22.654.800 tzn.
iba 38,12% z majetku, a to bez bližšieho právneho objasnenia.
Takéto odôvodnenie negatívne nastavenej výrokovej časti jednoznačne nevyhovuje
už hore raz uvedeným (najmä body č. 38 a 39) kritériám odôvodnenia a preto už z tohto
16
dôvodu ho musí Najvyšší súd označiť v zmysle § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.
za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (viď 1. kritérium uvedené v bode č. 40).
45. V súvislosti s touto strohou argumentáciou odporcu musí Najvyšší súd však súčasne
(aj vzhľadom na značne dlhé poskytovanie právnej pomoci pri riešení reštitučných vzťahov
členov) v zmysle základných cieľov sledovaných Občianskym súdnym poriadkom samotným
ponúknuť čiastkové výkladové usmernenie ustanovení tvoriacich právny základ pre riešenie
tejto veci.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
46. Preto na prvom mieste poukazuje na účel citovaného zák. č. 229/1991 Zb., ktorý je
zakotvený v jeho preambule, tzn.
„ - zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989,
- dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením
pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a
- upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka
aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia. “
47. Uvedený účel je nutné mať na pamäti pri aplikácii každého ustanovenia
predmetného zákona, tzn. aj pri aplikácii ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d) zák. č. 229/1991 Zb.,
pričom z jeho textu nevyplýva vôľa zákonodarcu obmedziť prinavrátenie nehnuteľností,
resp. jeho naplnenie viazať, podmieniť absolútnym percentuálnym pomerom, lebo takýto
postup zákonodarcu by nepochybne vyústil do vzniku takmer nesplniteľné podmienky
(tzn. v poradí ďalšej krivdy).
Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zák. č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia
bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov
pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.
17
48. V súvislosti s hore uvedeným musí Najvyšší súd ďalej zdôrazniť, že odporca sa
v svojom odôvodnení ani bližšie nezamýšľal nad právnymi účinkami ustanovenia § 42a ods. 2
zák. č. 330/1991 Zb. a v spojení s prejednávanou vecou ich vôbec právne nevyhodnotil.
Podľa § 42a ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. do vydania nehnuteľností podľa odseku 1 je
doterajší vlastník povinný s týmito nehnuteľnosťami nakladať podľa osobitného predpisu.
Ak oprávnená osoba nepredloží dôkazy podľa odseku 1 alebo ak sa nehnuteľnosti nevydajú
z iného dôvodu, doterajšie vlastnícke právo zostáva zachované.
49. Na tomto mieste preto musí Najvyšší súd poukázať na odlišné účely a ciele
sledované v úpravách zák. č. 229/1991 Zb. (bližšie objasnené v bode č. 46)
a zák. č. 330/1991 Zb. Na rozdiel od precízne formulovaných cieľov v zák. č. 229/1991 Zb.
zákonodarca, a to už nie vôbec jasným spôsobom, nevymedzil výslovne predmet úpravy
zák. č. 330/1991 Zb., a naopak úvodné ustanovenia tohto zákona využil iba na legálne
definovanie právnych pojmov. Preto sa javí opodstatnený názor, že hlavným cieľom tohto
zákona bolo upraviť postup kompetentných orgánov (vrátanie ich konštituovania) v procese
pozemkových úprav.
Pri vnímaní takto vymedzeného predmetu úpravy zák. č. 330/1990 Zb. potom v zmysle
systematického výkladu jeho jednotlivých ustanovení až ako cudzorodý prvok pôsobí jeho
Štvrtá časť, ktorá obsahuje osobitné ustanovenia o zmiernení niektorých majetkových krívd.
Pritom tie ustanovenia, ktoré sa týkajú majetku bývalých urbárnikov (§ 37 v celosti),
predstavujú podľa Najvyššieho súdu viac charakter vykonávajúceho predpisu (ius specialis)
v procesnoprávnej rovine k samotnému zák. č. 229/1991 Zb. (ius generalis).
Podľa § 37 ods. 1 zák. č. 330/1990 Zb. spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú vydať
podľa osobitného predpisu [§ 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 229/1991 Zb.] alebo ku ktorým
zaniká užívacie právo [Zákon SNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov
pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych
útvarov], sa rozumejú aj užívacie podiely alebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach,
na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých
urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov. Ak nemožno výšku pôvodných
podielov určiť, považujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekážkou vydania pozemku, ak je
zastavaný stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na poskytnutie
náhrady platia všeobecné predpisy.
Podľa § 37 ods. 2 zák. č. 330/1990 Zb. na uplatňovanie nároku na vydanie
nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia
18
oprávnené osoby (spoluvlastníci) spoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho
konania; na to je potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov.
Podľa § 37 ods. 3 zák. č. 330/1990 Zb. pozemky zo spoločných lesných nehnuteľností,
ktoré prešli do obhospodarovania podľa osobitného predpisu 28) a ktoré sa majú vydať 29)
vrátane pasienkov zo spoločného lesa, sa vydávajú postupom podľa predpisov o zániku
niektorých užívacích práv. 30)
50. Práve hore uvedené ustanovenie § 37 predstavuje základnú a tým neprehliadnuteľnú
podmienku konania, bez preverenia ktorej nie je možné o meritórnom posúdení žiadosti
stávajúcich urbárnikov alebo ich nástupcov konanie konať, resp. konanie vôbec začať. Najmä
jeho odsek 2 nepochybne predstavuje procesný imperatív (viď formulácia „určia oprávnené
osoby“ a nie „môžu určiť“) na určenie spoločného procesného zástupcu na uplatňovanie
reštitučného nároku (viď definičné ustanovenie obsiahnuté v odseku 1) ako materiálnej
podmienky konania pre prinavrátenie spoločnej nehnuteľnosti, ktorej obhospodarovanie je
majetkovým základom urbariátu.
Práve v tomto duchu boli aj formulované písomné inštrukcie vtedajšieho správcu
(vlastníka) dotknutých pozemkov v korešpondencii s pozemkovým spoločenstvom (ide
o písomnosti predložené navrhovateľom počas odvolacieho pojednávania) pri vybavovaní ich
žiadostiach o vydanie predmetných pozemkov.
51. Ďalej je tiež evidentné, že zákonodarca pri stanovovaní majetkového cenzu
potrebného na legitímne rozhodnutie členov pozemkového spoločenstva o konkrétnej osobe
spoločného zástupcu (resp. zástupcov) nekládol dôraz ani na maximálne (tzn. 100%-né)
ani na kvalifikované (viac ako 2/3) majetkové zastupovanie, vedomý si objektívnej reality,
že s odstupom času by s vysokou pravdepodobnosťou išlo o takmer nesplniteľnú podmienku,
a preto sa uspokojil iba s prostou väčšinou majetkového zastupovania pri riešení spoločného
zástupcu, čo je celkom logické aj s prihliadnutím na zotrvaní zákonodarcu na pojmu
„oprávnená osoba“, tzn. s dôrazom na splnenie striktnej podmienky štátneho občianstva
a trvalého pobytu na území vtedajšieho spoločného štátu.
Tak sa aj osoby zúčastnené na zvolávaní a riadení ustanovujúcej schôdze nástupcu
pôvodného urbariátu v roku 1991 správali, čo je preukázateľné z pripojenej zápisnice.
52. Ďalej, hoci uvedené ustanovenie § 37 odkazuje najmä na zák. č. 180/1995 Z.z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva pozemkov, musí Najvyšší súd z hľadiska
19
charakteru a rozsahu žiadosti pozemkového spoločenstva najmä zobrať do úvahy zákon
č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách, ktorý z pohľadu uplatňovaných
reštitučných nárokov formou historicko-právnej kontinuity prepája súčasné reštitučné právne
predpisy s úpravou platnou pozemkových spoločenstiev v minulosti.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 181/1995 Z.z. pozemkovým spoločenstvom (ďalej len
"spoločenstvo") sa rozumie lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej
nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku
bývalých urbarialistov (urbárnikov), komposesorátov a podobných právnych útvarov
[zákonný článok XIX/1898 o štátnom spravovaní obecných a niektorých iných lesov a holín,
ďalej o upravení hospodárskej správy spoločne užívaných lesov a holín, ktoré sú nedielnym
vlastníctvom komposesorátov a bývalých urbarialistov, tiež zákonný článok X/1913
o nedielnych spoločných pasienkoch ako aj zákonný článok XXXIII/1913 o predaji
niektorých štátnych nemovitostí, poťažne o zamenení týchto], ktoré sa vydali podľa
osobitných právnych predpisov [najmä § 6 ods. 1 písm. d), e) a u) zák. č. 229/1991 Zb.] a boli
obnovené ku dňu účinnosti tohto zákona,
53. Základným princípom tvorby týchto spoločenstiev je hospodárenie so spoločnou
nehnuteľnosťou v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 181/1995 Z.z. Následne z ustanovenia § 4
zák. č. 181/1995 Z.z. vyplývajú charakteristické a dispozičné limity podielového
spoluvlastníctva spoločenstva.
Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 181/1995 Z.z. podielové spoluvlastníctvo spoločnej
nehnuteľnosti je nedeliteľné a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov.
54. Práve existenčný princíp pozemkového spoločenstva, ktorý vychádza
z hospodárenia so spoločnou nehnuteľnosťou, ktorá v zmysle citovaných ustanovení
predstavuje nedeliteľný a neodčleniteľný majetkový korpus, tzn. majetkovú podstatu
pozemkového spoločenstva, bez ktorej jej existencia stráca realitu.
55. Na základe uvedeného je jednoznačné, že podstatnou podmienkou pre uplatňovanie
reštitučného nároku spojeného s navrátením vlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti,
tzn. v prejednávanej veci k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa evidenčne v k. ú. K.,
PKV č. X., je legitímny postup oprávnených osôb pri určení spoločného zástupcu. Z dôvodu
nepreskúmateľnosti tohto postupu nebolo možné vykonať súdny prieskum napadnutého
rozhodnutia.
20
56. Okrem uvedeného musí Najvyšší súď vzhľadom k nutnosti splniť podmienku viac
ako 50% oprávnených osôb pri prinavrátení vlastníckeho práva dať do pozornosti odporcovi
aj niektoré právne názory vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky vo vzťahu
k charakteru a aplikácii reštitučných predpisov. Najmä z ďalej citovaného textu nálezu
Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 127/2010-35 z 22. júna 2010 vyplýva, že pri ich výklade sa
pri hodnotení reštitučného konania začína uplatňovať nový prvok extenzívneho výkladu,
nakoľko „ k reštitučným nárokom žiadateľov je potrebné pristupovať zvlášť citlivo,
aby v konaní podľa týchto zákonov v súlade so zákonnými záujmami týchto osôb, ktorých
ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná,
nedochádzalo k ďalším krivdám.“
57. Z ďalšieho nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva pokyn pre orgán
verejnej moci, aby „ k rozhodovaniu prejednávanej veci, konkrétne k interpretácii
reštitučných zákonov pristúpil s určitou veľkorysosťou berúc do úvahy pre minulý režim
príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy (citované z nálezu III. ÚS 127/2010-35
z 22. júna 2010 str. 13 ods. 2).
58. Na základe uvedeného právny názor odporcu, ktorý je súčasne jediným právnym
titulom vysloveného výroku, že žiadatelia označení v rozhodnutí ako oprávnené osoby
nespĺňajú podmienky ustanovené v § 37 ods. l a 2 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových,
a preto oprávneným osobám nebolo priznané vlastníctvo k pozemkom vedeným v PKV č. X.,
k. ú. K., je nepreskúmateľný.
V.
59. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporcu, a tiež s prihliadnutím
na závery obsiahnuté v citovaných rozhodnutiach, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,
zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Bude preto ďalšou úlohou odporcu ako správneho orgánu v ďalšom konaní
za súčinnosti s účastníkmi reštitučného konania preveriť, či bola splnená materiálna
21
podmienka začatie tohto konania (viď aj požiadavka Najvyššieho súdu uvedená v uznesení
spis. zn. 2Sžo 31/2010 z 24.11.2010), a podľa zistených výsledkov vo veci ďalej konať.
60. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku
zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j
ods. 4 prvá veta v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie
súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie
prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam
Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.)
ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné
ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
61. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému
navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo.
Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :
1. Z náhrady trov právneho zastúpenia,
ktoré právny zástupca navrhovateľa
listom zo 16.05.2012 v zmysle vyhl.
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. vyčíslil
a Najvyššiemu súdu nikto
nespochybnil:
1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde
1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (08) - 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.1.1.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,30 €
1.1.2. podanie žaloby (08) - 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.1.2.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,30 €
1.1.3. účasť na pojednávaní (10) - 1 úkon práv. pomoci 120,23 €
1.1.3.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,21 €
1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde
1.2.1. podanie odvolania (10) ......... 1 úkon práv. pomoci 120,23 €
1.2.1.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,21 €
22
1.2.2. pojednávanie (12) ....... 1 úkon práv. pomoci 127,16 €
1.2.2.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,63 €
1.2.3. písomné podanie (12) ....... 1 úkon práv. pomoci 127,16 €
1.2.3.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,63 €
1.2.4. pojednávanie (12) ....... 1 úkon práv. pomoci 127,16 €
1.2.4.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,63 €
celkom trovy právneho zastúpenia vr. DPH : 1.011,73 €
Náhradu súdneho poplatku za žalobu v uplatnenej výške 66,-- € a zaplatenej
navrhovateľom na základe výzvy krajského súdu z 5.11.2009 nemohol Najvyšší súd priznať,
lebo krajský súd takto vyzval navrhovateľa na poplatkovú povinnosť, ktorá je v rozpore s § 2
ods. 4 v spojení s § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. (viď záver bodu č. 31). Za tohto
stavu musí krajský súd uvedenú situáciu vyriešiť ako súd, ktorý súdny poplatok prevzal (§ 11
Nakoľko úspešný navrhovateľ bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1
O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o spôsobe platby a účte
právneho zástupcu sú obsiahnuté v liste zo dňa 16.05.2012, ktorý je súčasťou súdneho spisu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 15. mája 2012
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová