Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 75 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (81)21a/377371.8dc3c4.pdf
PDF · 168.67 KB
No categories available
5Sži/1/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Sži/1/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu : O., so sídlom X., zast.: Mgr.., advokátkou so
sídlom R., proti žalovanému : Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie Slobody č. 6, 810 05 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 05. decembra 2008 č. k. 2S 309/2006-59, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 05. decembra 2008 č. k. 2S 309/2006-59 p o t v r d z u j e .
Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi k rukám jeho
právnej zástupkyne náhradu trov konania vo výške 120,88 €.
O d ô v o d n e n i e :
Rozhodnutím zo dňa 07. júla 2006 č.: 107/2006 minister dopravy, pôšt
a telekomunikácií pod hlavičkou Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej
republiky zamietol rozklad žalobcu a napadnuté rozhodnutie Ministerstva dopravy, pôšt
a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 60/2006-1 zo dňa 26.04.2006 vo veci sprístupnenia
kompletného originálu zmluvy o predaji akcií spoločnosti S., a.s. spoločnosti D., vrátane
všetkých jej príloh a dodatkov, potvrdil (pritom žiadosť o sprístupnenie informácií bola
podaná 10.09.2002).
V svojom rozhodnutí žalovaný objasnil, že základom jeho rozhodnutia bolo zaradenie
požadovanej informácie (tzn. zmluva o predaji akcií spolu s prílohami) pod pojem utajovaná
skutočnosť podľa osobitného zákona v zmysle § 8 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom
prístupe k informáciám (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 211/2000 Z.z.“).
Toto zaradenie medzi utajované skutočnosti bolo podľa žalovaného vykonané v súlade
s § 2 ods. 3 písm. c) bod 1 zákona č. 100/1996 Z.z. o ochrane štátneho tajomstva, služobného
tajomstva, o šifrovej ochrane informácií a o zmene a doplnení Trestného zákona v znení
neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 100/1996 Z.z.“), podľa
ktorého jednou zo základných skutočností tvoriacich predmet štátneho tajomstva sú
medzinárodné rokovania a ich príprava vrátane rokovaní o zmluvných dokumentoch, ak to ich
povaha vyžaduje. S prihliadnutím na príslušné ust. oznámenia č. č. 294/1996 Z.z.), tiež
zákona č. 241/2001 Z.z. a zák. č. 215/2004 Z.z. je naďalej oprávnené zaradenie zmluvy
o predaji akcií medzi utajované skutočnosti.
Záverom žalovaný konštatoval, že podľa zákona č. 215/2004 Z.z. je zmluva o predaji
akcií zmluvou utajovanou v stupni utajenia „Dôverné“ a obsahuje informácie, ktorých
neoprávnenou manipuláciou by mohlo dôjsť k poškodeniu štátnych záujmov, verejných
záujmov alebo právom chránených záujmov štátneho orgánu a tým k jednoduchej ujme
na záujmoch Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu nie je možné zmluvu o predaji akcií
zverejniť.
Toto boli hlavné dôvody, ktoré žalovaného viedli k vysloveniu stručne odôvodneného
záveru, že nie je možné vyhovieť žiadosti žalobcu na poskytnutie informácií vo forme
zaslania požadovaného materiálu.
Proti tomuto rozhodnutiu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal žalobca
na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa 13.08.2006.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného
v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo
a po nariadenom pojednávaní podľa § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná, nakoľko napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
S odkazom na § 2 ods. 1, § 8 zák. č. 211/2000 Z.z., § 1 nariadenia vlády č. 216/2004
Z.z., a § 2 opatrenia krajský súd konštatoval, že sa nemôže stotožniť s názorom žalovaného,
že v prípade zmluvy o predaji akcií spoločnosti S. a.s. spoločnosti D. ide o výsledok
medzinárodného rokovania, príp. medzinárodnú zmluvu tak, ako to má na zreteli cit.
ustanovenia. Samotné konštatovanie, že zmluvné strany sa dohodli na utajení zmluvy, nemôže
byť podľa krajského súdu dôvodom na nesprístupnenie informácie, ak zároveň nenapĺňa
predpoklady záujmu Slovenskej republiky na jej utajení (štátne tajomstvo).
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 15.01.2009 (č. l. 66) proti rozsudku prvostupňového
súdu žalovaný vyjadril nesúhlas názorom krajského súdu, že z napadnutého rozhodnutia nie je
zrejmé, aký záujem štátu by mohol byt ohrozený sprístupnením zmluvy a taktiež,
že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne zdôvodnené a že správny orgán sa nedostatočne
vysporiadal s námietkami žalobcu.
V úvode žalovaný navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu a zamietnuť
žalobu. Najmä uviedol, že zmluva požadovaná žalobcom je podľa jeho mienky na základe
zák. č. 215/2004 Z.z. (konkrétne § 2) zmluvou utajovanou so stupňom utajenia „Dôverné“
a obsahuje informácie, ktorých neoprávnenou manipuláciou by mohlo dôjsť k poškodeniu
štátnych záujmov, verejných záujmov alebo právom chránených záujmov štátneho orgánu
a tým k jednoduchej ujme na záujmoch Slovenskej republiky.
S odkazom na ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1996 Z.z., vydal žalovaný Výnos
zo 4. októbra 1996 č. 5680/M-1996, ktorým sa vydáva zoznam skutočností tvoriacich predmet
štátneho tajomstva a zoznam skutočností tvoriacich predmet služobného tajomstva
v pôsobnosti Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (oznámenie
č. 294/1996 Z.z.), a v tomto výnose boli v súlade s časťou II. písm. c) por. č. Prílohy č. l
k Výnosu č. 5680/M-96 výsledky medzinárodných rokovaní v oblasti dopravy, pôšt
a telekomunikácií, schválené zmluvy a protokoly, ak sa na tom zmluvné strany dohodli,
označené za skutočnosti tvoriace predmet štátneho tajomstva.
Zmluva podľa žalovaného bola utajená v zmysle zák. č. 100/1996 Z.z., ktorý bol platný
do 31.10.2001, ako utajovaná skutočnosť tvoriaca predmet štátneho tajomstva – označené
stupňom utajenia „Prísne tajné“. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 241/2001 Z.z. o ochrane
utajovaných skutočnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bol zároveň
zrušený zák. č. 100/1996 Z.z., bol následne prehodnotený stupeň utajenia zmluvy o predaji
akcií zo stupňa utajenia „Prísne tajné“ na stupeň utajenia „Dôverné“. Po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 215/2004 Z.z. dňom 01.05.2004, ktorým bol zároveň zrušený
zák. č. 241/2001 Z.z., je zmluva o predaji akcií aj naďalej utajovanou skutočnosťou stupňa
utajenia „Dôverné“ a nie je možné ju sprístupniť.
Záverom žalovaný zdôraznil skutočnosť, že zmluvné strany, tzn. Fond národného
majetku Slovenskej republiky, spoločnosť S., a.s., B., spoločnosť D., S. a Ministerstvo
dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky sa na utajení zmluvy o predaji akcií
dohodli, má potvrdzovať spoločné písomné prehlásenie zo dňa 10.01.2001.
Z vyjadrenia žalobcu (č. l. 70) zo dňa 10.02.2009 vyplýva, že nakoľko v odvolaní nie sú
obsiahnuté žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa súd v rozhodnutí nevysporiadal,
nepovažuje žalobca za účelné sa k odvolaniu vyjadrovať po vecnej stránke. Na druhej strane
upozornil na povinnosť ústavne súladného výkladu ustanovení zák. č. 215/2004 Z.z.
a nariadenia vlády č. 216/2004 Z.z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností,
lebo výklad zastavaný žalovaným by mal zjavne protiústavné dôsledky a preto je neprípustný.
Ďalej žalovaný považuje rozsudok krajského súdu za sa správny, a z uvedeného dôvodu tento
navrhuje potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 O.s.p.
odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 3 O.s.p.) a po neverejnej
porade dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok
je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov
postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, sa Najvyšší súd v svojom odôvodnení iba obmedzil na právne vyhodnotenie
námietky žalovaného, že jeho rozhodnutie je dostatočne odôvodnené argumentom o tom,
že zmluva o predaji akcií je predmetom utajovaných skutočností.
Na prvom mieste je Najvyšší súd nútený konštatovať, že v správnom súdnictve konajúci
súd preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ako aj zákonnosť
jemu predchádzajúceho správneho alebo osobitného konania. Aby súd mohol uvedenú úlohu
splniť, musí byť výrok rozhodnutia riadne a dostatočne odôvodnený. V opačnom prípade nie
je možné súdny prieskum napadnutého rozhodnutia zrealizovať.
Preto, ako Najvyšší súd už hore raz konštatoval, najdôležitejšou námietkou vznesenou
žalovaným v tomto súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, je jeho
obrana proti argumentu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Až po vyriešení tejto otázky môže Najvyšší súd pristúpiť k vyhodnoteniu ďalších námietok
žalovaného, ak budú vo svetle dosiahnutých záverov relevantné pre ďalšie konanie (zásada
hospodárnosti správneho súdnictva).
Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v odôvodnení rozhodnutia
správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol
vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Najvyšší súd, nakoľko predmetná zmluva o predaji akcií mu nebola v rámci doručenia
administratívneho spisu daná k dispozícii, z jej označenia (zmluva je označená ako zmluva
o predaji akcií spoločnosti S., a.s. spoločnosti D.) a okruhu jej zmluvných strán (Fond
národného majetku Slovenskej republiky, spoločnosť S., a.s., B., spoločnosť D. s domicilom v
S. a Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky), sa môže iba
domnievať, že ide o vnútroštátnu zmluvu súkromného práva s medzinárodným prvkom (viď
nemecká zmluvná strana), ktorá by, ak by bola uzavretá podľa slovenského právneho
poriadku, mohla napĺňať znaky obchodného záväzkového vzťahu v zmysle § 261 ods. 2
Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka touto [treťou] časťou zákona sa spravujú
takisto záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou
osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania
verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.
Na tento účel sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi,
pri uzavieraní zmlúv, z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných
potrieb.
Navyše, žalovaný mal povinnosť presvedčivo objasniť pri aplikácii právnych pojmov
„medzinárodné rokovania“ a „medzinárodná zmluva“, prečo sa domnieva, že hore uvedená
zmluva o predaji akcií by mala mať predstupeň s prívlastkom „medzinárodný“ a takisto, prečo
má byť takáto zmluva považovaná za medzinárodnú zmluvu, keď takéto označenie právo
spája iba s dokumentmi medzinárodného práva verejného, čo však takáto zmluva, navyše
s evidentným súkromnoprávnym charakterom, nespĺňa.
Žalovaný však takúto zmluvu bez vyslovenia logických záverov iba s odkazom
na ust. § 8 zák. č. 211/2000 Z.z. označil za utajovanú skutočnosť, a to utajovanú podľa
osobitného zákona, tzn. podľa zák. č. 215/2004 Z.z., pričom pôvodne sa podľa žalovaného
na túto zmluvu o predaji akcií malo vzťahovať ust. § 2 ods. 3 písm. c) bod 1 zák. č. 100/1996
Z.z. v spoj. s časťou II. písm. c) por. č. 2 Prílohy č. l k Výnosu č. 5680/M-96; v tomto prípade
žalovaný operoval textom, že ide o výsledok medzinárodného rokovania v oblasti dopravy,
pôšt a telekomunikácií, prípadne že ide o schválenú zmluvu, ako to majú na zreteli
cit. ustanovenia.
Najvyšší súd už opakovane v svojich rozhodnutiach (napríklad sp. zn. 5Sž 37/2006
a 5Sžf 89/2007) vyslovil záver, že odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy
o nesprístupnení informácií musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú
argumentáciu; v prípade sporu o poskytnutie informácií argumentáciu o splnení formálnej
a materiálnej podmienky utajenia v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je
daná možnosť z mu predloženého odôvodnenia pochopiť
- na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený
skutkový stav,
- správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a
- právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej
vo výrokovej časti.
Pod pojmom formálnou podmienkou utajenia je nutné rozumieť zaradenie predmetnej
informácie pod konkrétnu položku s uvedením konkrétnej formulácie tejto položky oblasti
utajovaných skutočností, a pod pojmom materiálna podmienka označenia predmetnej
informácie za utajovanú skutočnosť je nutné rozumieť objasnenie, prečo naozaj existuje
potreba chrániť predmetnú zmluvu v záujme Slovenskej republiky a z čoho vychádza
tvrdenie, že Slovenskej republike by mohla byť sprístupnením informácie spôsobená ujma.
Avšak namiesto hore uvedeného zdôvodnenia a vysvetlenia potreby utajovania
požadovanej informácie v záujme Slovenskej republiky a tiež vysvetlenia, prečo
by sprístupnenie informácie malo spôsobiť ujmu na záujmoch Slovenskej republiky, žalovaný
iba doslovne a mechanicky citoval v odôvodnení svojho rozhodnutia znenie ust. § 2 ods. 1 a 3
písm. c), § 4 ods. 1 zák. č. 100/1996 Z.z., § 10 ods. 3 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č. 129/1997 Z.z., II. časť písm. c) por. č. 2 Prílohy č. l k Výnosu č. 5680/M-96
žalovaného, § 76 ods. 1 zák. č. 241/2001 Z.z., vyhlášky Národného bezpečnostného úradu
č. 432/2001 Z.z., ktorou si ustanovil zoznam utajovaných skutočností, § 2 písm. a)
zák. č. 215/2004 Z.z. a § 1 písm. p) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 216/2004 Z.z.,
ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností.
Ďalej svoju „citačnú“ časť odôvodnenia zavŕšil stručným textom odôvodnenia: „Zmluva
je utajovanou skutočnosťou, ktorá patrí do oblasti medzinárodných rokovaní a ich prípravy
vrátane medzinárodných rokovaní o zmluvných dokumentoch, ak to ich povaha vyžaduje.
Zmluva je podľa zákona č. 215/2004 Z.z. zmluvou utajovanou stupňa utajenia „Dôverné“
a obsahuje informácie, ktorých neoprávnenou manipuláciou by mohlo dôjsť k poškodeniu
štátnych záujmov, verejných záujmov alebo právom chránených záujmov štátneho orgánu
a tým k jednoduchej ujme na záujmoch Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu nie je
možné Zmluvu zverejniť. “
Z takéhoto odôvodnenia skutočne nevyplývajú konkrétne dôvody a logické závery,
ktoré by mohli žalobcu presvedčiť o formálnych a materiálnych prekážkach brániacich
v sprístupnení ním požadovanej zmluvy o predaji akcií. Zákon neumožňuje žalovanému
takýto postup. Naopak, ako už raz Najvyšší súd zdôraznil, žalobca sa mal s formálnou
a materiálnou podmienkou utajenia informácie zákonným spôsobom vysporiadať. Túto svoju
povinnosť si však žalovaný nesplnil. Uvedený postup žalovaného je o to pre Najvyšší súd
zarážajúci, lebo už raz Najvyšší súd v svojom zrušujúcom rozsudku (1Sž-o-NS 104/03 zo dňa
27.09.2005) upozornil žalovaného na nedostatky v odôvodnení, a už preto bolo
v demokratickej spoločnosti logicky očakávateľné (zásada zákonnosti v zmysle § 3 ods. 1
Správneho poriadku), že žalovaný vedený týmto pokynom bude venovať odôvodneniu
zvýšenú pozornosť. Toto sa však nestalo.
Preto musí Najvyšší súd prisvedčiť argumentácii žalobcu, že žalovaný v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia iba vo všeobecnej rovine bez potrebnej konkretizácie opakovane
uviedol svoj právny záver, že požadovanú zmluvu nie je možné sprístupniť.
Podľa § 8 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám platí,
že ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je
predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona,
ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením
odkazu na príslušný právny predpis.
Podľa § 2 ods. 3 písm. c) bod 1 zák. č. 100/1996 Z.z. základné skutočnosti tvoriace
predmet štátneho tajomstva sú v oblasti medzinárodných stykov medzinárodné rokovania
a ich príprava vrátane rokovaní o zmluvných dokumentoch, ak to ich povaha vyžaduje.
V hore cit. textu § 8 zák. č. 211/2000 Z.z. je zakotvená výnimka z poskytovania
informácií spočívajúca v tom, že ak je požadovaná informácia v súlade s právnymi
predpismi označená za určitý typ tajomstva, až potom povinná osoba ju nesprístupní, avšak
musí uviesť jasný odkaz na konkrétny príslušný právny predpis.
Podľa Najvyššieho súdu hore cit. ustanovenie nie je možné vykladať v tom duchu,
že na splnenie uvedenej zákonnej podmienky postačuje, aby správny orgán v svojom
odôvodnení iba odkázal na príslušnú právnu úpravu, tzn. iba formálne oznámil, že na túto
informáciu sa tajomstvo vzťahuje. Ustanovenie § 8 zák. č. 211/2000 Z.z. v tomto prípade
požaduje nielen uvedenie ustanovenia príslušného právneho predpisu, ktoré charakterizuje
druh a podmienky zachovania tajomstva brániaceho v poskytnutí požadovanej informácie
(formálna podmienka), ale aj to, či tieto podmienky (materiálna podmienka) v čase požiadania
o zverejnenie informácie stále trvajú a z akých dôvodov, a či sa toto tajomstvo vzťahuje
na celú informáciu alebo iba na jej časť a prečo. Až uvedenie takéhoto odôvodnenia činí
rozhodnutie správneho orgánu v súdnom konaní v zmysle § 244 ods. 1 O.s.p.
preskúmateľným.
Preto, ak sa žalovaný, alebo jeho prvostupňový orgán v konaní domnieval, že žalobca
od neho požaduje zverejnenie informácie, na ktorú sa v celosti alebo v jej určitej časti
vzťahuje osobitný zákonný režim utajenia, potom mal túto prekážku ozrejmiť žalobcovi
v svojom odôvodnení s uvedením, ktorá časť informácie je utajovanou skutočnosťou, akému
režimu podlieha a z akých dôvodov je utajená. Iba legálny verejný záujem na utajení určitej
informácie podrobujúci neustálemu skúmaniu trvanie dôvodov, na základe ktorých bola
požadovaná informácia utajená, je ospravedlňujúcim dôvodom, prečo orgán verejnej moci
neumožní naplniť obsah ústavného práva žiadateľa na vyhľadávanie a prijímanie informácií
(gen. čl. 26, špeciálne čl. 34 a čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky).
Ako už raz Najvyšší súd zdôraznil, žalovaný v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu (viď články 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd) vôbec bližšie nenaznačil bez jasnej
väzby a logických súvislostí na svoje skôr uvedené skutkové zistenia, poprípade neindikoval
dôvodnosť svojho úsudku, že materiál nie je možné sprístupniť za situácie, keď žalobca túto
skutočnosť v rozklade aktívne spochybňoval.
Najvyšší súd už v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad rozhodnutie
5Sž 37/2006) viackrát zdôraznil, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu
na jednej strane sťažuje obranu účastníka proti rozhodnutiu, s ktorým nesúhlasí, lebo mu je
odňatá možnosť poukázať na nesprávnosť záverov konajúceho orgánu štátnej moci,
a na strane druhej sa vytvára prekážka pre súdny prieskum napadnutého rozhodnutia, lebo
konajúci súd v dôsledku neexistencie alebo nedostatku úsudkov a logických väzieb medzi
nimi a deklarovanými právnymi závermi nemôže posúdiť ich zákonnosť.
Je preto celkom logické, že aj zák. č. 211/2000 Z.z. prostredníctvom svojho
odkazujúceho ust. § 22 ods. 1 ustanovuje nielen základné náležitosti rozhodnutia, ale aj ich
minimálny rozsah v hore uvedenej veci.
Podľa hore citovaného ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku v spoj. s § 18 ods. 2 a § 22
ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. platí, že správny orgán v odôvodnení svojho nevyhovujúceho
rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, ktorým nebolo
vyhovené žiadosti o sprístupnenie informácie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Na základe uvedeného pre Najvyšší súd z ustanovenia § 47 ods. 3 vyplýva záver,
že v rozhodnutí podľa § 18 ods. 2 zák. č. 211/2000 Z.z. (tzn. že sa žiadosti o sprístupnenie
informácií nevyhovuje) musí byť jasne, precíznym spôsobom a konkrétnym právnym
ustanovením špecifikovaná prekážka, ktorá bráni žalovanému v sprístupnení celého, resp.
čo len časti požadovaného materiálu, ale tiež skutočnosti, ktoré boli podkladom
na rozhodnutie a rovnako jasná odpoveď, aké úvahy žalobca akceptoval a prečo pri prijímaní
svojho odmietavého rozhodnutia.
Najvyšší súd však poukazuje, že v predmetnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného
takéto závery absentovali a ich celkový rozsah nebolo možné zistiť ani z pripojeného
administratívneho spisu.
Preto Najvyšší súd musí konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je
nepreskúmateľné. Navyše, pre Najvyšší súd je prinajmenej prekvapivé, že žalovaný
argumentačne sa snažil zaradiť uvedenú zmluvu o predaji akcií pod ochranu štátneho
tajomstva, hoci podľa niektorých znakov je ju možno viac zaradiť medzi súkromnoprávne
zmluvy, ktorá smeruje k naplneniu súkromného záujmu. Za danej situácie je potom pre štát
oveľa dôležitejšou úlohou jednotlivcom objasniť, prečo nastal stav vhodný pre aplikáciu
ústavnej výnimky, tzn. „opatrení v demokratickej spoločnosti nevyhnutných na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia
a mravnosti“ (čl. 26 ods. 4 ústavy).
Na základe hore uvedených skutkových zistení ako aj právnych záverov Najvyšší súd
v medziach dôvodov uvedených žalovaným v jeho odvolaní rozhodol, ako je uvedené
vo výrokovej časti jeho rozsudku.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (povinnosť poskytnúť informácie
žiadateľom vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi, ktorý včas
požiadal o náhradu trov tohto konania, vzniklo právo na ich náhradu.
Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :
1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právna zástupkyňa žalobcu listom z 26.11.2009
v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. vyčíslila
a Najvyšší súd uznal :
1.1. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde
1.1.1. prevzatie a príprava............... 1 úkon práv. pomoci 53,49,-- €
1.1.1.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,95,-- €
1.1.2. vyjadrenie k odvolaniu............. 1 úkon práv. pomoci 53,49,-- €
1.1.2.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,95,-- €
tzn. v celkovej sume 120,88-- €
(čo v prepočte činí sumu 3.641,63 Sk)
Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p.
zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o platobných podmienkach
žalovaného sa nachádzajú v súdnom spise.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 03. novembra 2009
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová