Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7c1/386322.c28fa7.pdf
PDF · 205.37 KB
No categories available
3Obdo/51/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obdo 51/2011–2039
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R. F., s. r. o.,
so sídlom v B., zastúpeného A., s. r. o., advokátska kancelária, D., proti ţalovanému: P., a. s.,
so sídlom v Ţ., zastúpeného Š., s. r. o., advokátska kancelária,
D., Bratislava, o zaplatenie 162 341 857,74 eur s príslušenstvom, ktorá sa vedie na
Okresnom súde Bratislava I., pod sp. zn. 32 Cb 33/2009, o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2010, č. k.
3 Cob 322/2010–1878, jednomyseľne takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
O trovách dovolacieho konania r o z h o d n e s a m o s t a t n ý m uznesením.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave konajúc o odvolaní ţalovaného
zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo 17. mája 2010, č. k. 32 Cb 33/2009-1191,
ktorým súd prvého stupňa vyhovel ţalobe a ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi
138 987 945 eur s úrokmi z omeškania všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol. Zároveň zrušil aj samostatné uznesenie súdu prvého stupňa
z 28. júna 2010 č. k. 32 Cb 33/2009–1235, ktorým rozhodol o trovách konania na súde prvého
stupňa tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi 15 280 375,23 eur. V oboch prípadoch
zároveň v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia súd prvého stupňa k skutkovému zisteniu súdu
prvého stupňa uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je vecne
správny, keďţe súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v potrebnom rozsahu a neposúdil
ho správne ani po právnej stránke. Uviedol, ţe sa stotoţňuje len s jeho základným skutkovým
zistením najmä v tom, ţe účastníci uzavreli 5. novembra 2007 zmluvu označenú za zmluvu
o spolupráci v oblasti realizácie komplexných finančných vzťahov ( ďalej len zmluva ).
Ich obchodovanie sa v spornom období riadilo okrem zmluvy aj Všeobecnými obchodnými
podmienkami ( VOP ) a uzatváranie konkrétnych obchodov prebiehalo telefonicky, rozhovory
sa zaznamenávali a ţalovaný zasielal následne ţalobcovi písomné potvrdenia o uzavretých
obchodoch. Ţalobca mal u ţalovaného zriadených niekoľko bankových účtov v dvanástich
menách, za účelom vysporiadania obchodov.
Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa nesprávne posúdil vzťah, resp. moţný
konflikt medzi VOP a obsahom zmluvy. Riešenie konfliktu medzi nimi upravuje § 273
ods. 2 Obch. zák. tak, ţe odchylné dojednania v zmluve majú prednosť pred znením
obchodných podmienok uvedených v § 273 ods. 1 Obch. zák. Podľa názoru odvolacieho súdu
znenie rozhodujúceho čl. 4 zmluvy nie je konzistentné s čl. 16 VOP. Súd prvého stupňa
naproti tomu dospel k nesprávnemu záveru, ţe uvedené ustanovenia sú konzistentné.
Navyše v druhej vete čl. 7.9 zmluvy sa účastníci dohodli, ţe odchýlne dojedania
v zmluve majú prednosť pre VOP, pretoţe len právne pomery v zmluve výslovne neuvedené
sa spravujú príslušnými ustanoveniami Obch. zák. a zákona o cenných papieroch,
čo je v súlade s dispozitívnym ustanovením v § 272 ods. 2 Obch. zák. Súd prvého stupňa
preto nesprávne aplikoval čl. 16 VOP, keď dospel k záveru, ţe jeho obsah vylučuje aplikáciu
príslušného ustanovenia zmluvy, keďţe vzťah zmluvy k VOP je práve opačný.
Podľa odvolacieho súdu je zmluva špeciálnou úpravou vo vzťahu k úprave všeobecnej
uvedenej vo VOP. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, ţe čl. 1.1 VOP uvádza,
ţe ide o verejný návrh ţalovaného. VOP nemá náleţitosti, podľa § 276 ods. 1 Obch. zák.,
preto je len výzvou na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy podľa ods. 2. Súd prvého
stupňa zaoberajúc sa výkladovým pravidlom uvedeným v § 266 ods. 3 Obch. zák. dospel
k nesprávnemu záveru, ţe VOP nemajú takú povahu, ţe by sa mal brať zreteľ na všetky
okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy, prax zavedenú
medzi nimi a ich nasledujúcim správaním. Uvedený záver súdu prvého stupňa je nesprávny
najmä z dôvodu, ţe obaja účastníci sa v zhodných aspektoch správali odchylne od zmluvy
a VOP. Táto skutočnosť vyplynula zrejme i z toho, ţe zmluva a VOP upravovali obchody
účastníkov len rámcovo a jednotlivé obchodné operácie sa uzatvárali telefonicky. V rozsahu
v akom ţalobca zavedenú prax spoluvytváral alebo akceptoval, nemôţe jej existenciu
popierať odkazom na písomný prejav vôle ( zmluva, VOP ), ak správanie oboch účastníkov
bolo v rozpore písomným prejavom vôle. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal
na § 376 Obch. zák., podľa ktorého poškodená strane nemá nárok na náhradu škody,
ak neplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany
( vyjadrenie právneho princípu, ţe nikto nemôţe mať prospech zo svojho konania,
ktoré je protiprávne ).
Za nesprávne povaţoval odvolací súd aj závery súdu prvého stupňa v otázke podstaty,
významu a spôsobe sledovania kolaterálu, ţe podľa zmluvy a VOP bolo povinnosťou
ţalovaného sledovať trhové ocenenie otvorených pozícií pre kaţdú pozíciu osobitne
a názor, ţe povinnosťou ţalobcu zloţiť kolaterál pri otvorení kaţdého obchodu a zvýšiť
ho len na základe výzvy ţalovaného, ktorá je v súlade s čl. 17. 13.6. 1 VOP.
Odvolací súd vychádzajúc z definície kolaterálu v čl. 2.1 a 17.1 VOP v spojení
s § 555 Obč. zák. dospel k názoru, ţe účelom kolaterálu, ktorý je formou zábezpeky
a dáva veriteľovi právo ţiadať jeho zloţenie, je výlučne ochrana veriteľa pre prípad,
ţe by klient nebol schopný plniť svoje záväzky z obchodovaní uskutočnených so ţalovaným.
Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva záver, ţe veriteľ je oprávnený ţiadať
o zvýšenie kolaterálu, avšak nie je to jeho povinnosť, ako to, vychádzajúc z nesprávneho
výkladu formulácie „vyzve“ v čl. 17.13.6.1 a 17.13.6. VOP, uzavrel súd prvého stupňa.
Vychádzajúc z uvedeného povaţuje odvolací súd za nesprávny názor súdu prvého stupňa,
ţe v čase, keď potenciálna strata bola vyššia ako 70 % a zároveň niţšia ako 85 %
jednotlivého kolaterálu mal ţalovaný nielen právo uzatvoriť pozíciu ţalobcu okamţite
bez súhlasu ţalobcu a ak potenciálna strata konkrétnej pozície presiahla 85 % uţ nemal právo
ţiadať o zvýšenie kolaterálu. Nie je vecne zlučiteľné, aby jedna zmluvná strana mala na to isté
právne relevantné správanie súčasne aj právo aj povinnosť. Ţalovaný mohol mať alebo
iba právo, alebo iba povinnosť vyzvať ţalobcu na doplnenie kolaterálu prípadne uzavrieť
jeho obchody. Za nesprávny povaţoval aj názor, ţe po prekročení straty 85 % boli uţ výzvy
ţalovaného na doplnenie kolaterálu omeškané a preto právo ţiadať o doplnenie kolaterálu
zaniklo. Zánik uvedeného práva by musel vyplývať zo zmluvy.
Podľa dovolacieho súdu účastníci neprejavili vôľu o inej funkcii kolaterálu
neţ zabezpečiť potenciálny záväzok klienta voči veriteľovi ( banke ), pričom zmluva uzavretá
medzi účastníkmi určite nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy, pri ktorej súd poskytuje
ochranu spotrebiteľovi ako slabšiemu zmluvnému partnerovi.
Za nesprávny povaţoval odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého
výška kolaterálu mala byť sledovaná individuálne pre kaţdú pozíciu, ktorý argumentoval tým,
ţe ţiadna rozumná osoba v postavení klienta sa nemohla racionálne domnievať, ţe vôľou
banky ( ţalovaného ) bolo sledovanie kolaterálu na agregátnom princípe, pričom ani neboli
predloţené dôkazy, ktoré by svedčili o tom, ţe v čase uzavretia bolo vôľou účastníkov
sledovanie kolaterálu na agregátnom princípe. Podľa neho zloţenie kolaterálu by malo byť
skôr v súlade s jeho závermi evidentne obmedzením klienta, keďţe peňaţné prostriedky
musel dať k dispozícii banke a pre prípad straty z obchodovania strpieť ich započítanie
v prospech ţalovaného. Preto bez ohľadu na správnosť sledovania nemoţno takéto konanie
ţalovaného i keby viedlo k zníţeniu zábezpeky povaţovať za konanie, z ktorého by mohla
vzniknúť ţalobcovi škoda a tobôţ nie škoda, za ktorú by mal niesť zodpovednosť ţalovaný.
V danom prípade totiţ nešlo o porušenie povinnosti ţalovaného, ale o výkon jeho práva,
pričom dôsledkom konania ţalovaného bola akceptácia čiastočného obmedzenia povinnosti
ţalobcu voči ţalovanému.
V súvislosti s tým, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal aj z protokolu
NBS o vykonanom dohľade podľa zák. č. 747/2004 Z. z. odvolací súd uviedol, ţe vzťah
verejnoprávnych a súkromnoprávnych práv a povinností ţalovaného súd prvého stupňa
nesprávne posúdil. Verejnoprávne normy sledujú iné ciele a zaväzujú iné subjekty práva.
Dohľad nie je rozhodovaním sporov medzi bankou a klientom, ale výkonom dozoru
NBS nad finančným trhom podľa verejnoprávnej normy. Navyše treba prisvedčiť
tvrdeniu ţalovaného v odvolaní, ţe súd prvého stupňa pouţil vo svojom rozhodnutí
len niektoré zistenia NBS a nevysporiadal sa so všetkými zisteniami uvedenými v protokole.
Súd prvého stupňa ţalovaným tvrdenú existenciu dohody zo 16. septembra 2008,
ktorej mala byť dohoda účastníkov o tom, ţe ţalobca bude prostredníctvom tzv. delta
hedgingu svojich otvorených pozícií z predaných opcií zniţovať potenciálnu stratu
uzavieraním forwardových obchodov ( ako alternatívnej formy kolaterálu ) a nebude
uzatvárať ţiadne nové obchody, ktorých cieľom by nebola minimalizácia strát,
za čo sa ţalovaný dočasne zdrţí jednostranných krokov voči ţalobcovi, najmä predčasného
uzatvárania jeho otvorených pozícií, nepovaţoval za preukázanú. Zároveň konštatoval,
ţe i keby takáto dohoda bola preukázaná, bola by pre nedostatok písomnej formy
a námietku relatívnej neplatnosti vznesenú ţalobcom, neplatná. Odvolací súd k uvedenej
časti odôvodnenia uviedol, ţe z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe vzhľadom na záver
o neplatnosti sa súd prvého stupňa dokazovaniu vzniku a obsahu dohody ani nevenoval.
Súd prvého stupňa pri posudzovaní uvedenej dohody ak kvôli nesprávnemu posúdeniu
kolaterálu, nevzal do úvahy skutočnosť, ţe čl. 17.2 VOP umoţňoval ţalovanému
prijať kolaterál aj v inej forme, neţ zloţením peňaţných prostriedkov na účte ţalobcu.
Názor odvolacieho súdu o neplatnosti dohody pre nedodrţanie písomnej formy je preto
predčasný. Súd prvého stupňa musí znovu posúdiť existenciu a platnosť dohody
zo 16. septembra 2008 a taktieţ otázku, či dohoda o delta hedgingu nie je inou
formou kolaterálu v zmysle čl. 17.2 VOP. Poţiadavka písomnej formy sa nevzťahuje
na osobitné dohody o podmienkach jednotlivých obchodov. Tieto nie sú zmenou zmluvy
ale ich naplnením, rovnako ako pri telefonickom uzatváraní jednotlivých obchodných
prípadov musí to aj v prípade dohody o inej formy kolaterálu. Súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie existencie a významu dohody, ktorá
by zodpovedala čl. 17.2 VOP. I keby dohoda o delta hedgingu bola neplatná, musí
pri posudzovaní dôsledkov zváţiť, ţe obaja účastníci sa vedome a cielene dohodli na určitom
postupe, preto sa neskôr ţiaden z nich nemôţe účinne dovolávať relatívnej neplatnosti takto
zaloţeného právneho úkonu.
V otázke, či bolo povinnosťou ţalovaného vyhovieť príkazu ţalobcu na uzatvorenie
dlhých forwardových pozícií zo dňa 17. októbra 2008 odvolací súd uviedol, ţe súd prvého
stupňa dôsledne nezistil skutkový stav, keďţe sa nezaoberal alternatívou, ţe potenciálny zisk
z forwardových obchodov mohol slúţiť ako iná forma kolaterálu, na ktorom sa účastníci
podľa tvrdenia ţalovaného dohodli, ktorý takto mohol slúţiť aj na základe jednostrannej vôle
ţalovaného podľa čl. 6 zmluvy a čl. 17 VOP. Išlo by o samostatnú skupinu obchodov,
na ktoré pre ich osobitný účel zábezpeky nemohli vzťahovať ustanovenia VOP, ktoré
boli v rozpore s týmto účelom. V takom prípade by uzatvorenie tejto skupiny obchodov
bolo disponovaním s kolaterálom, na ktoré ţalobca nebol oprávnený. I keby sa po doplnení
dokazovania ukázalo, ţe charakter skupiny v tom čase ziskových forwardových pozícií
ako zábezpeky iných nie je z prejavov účastníkov dostatočne určitý, ţalovaný mohol byť
v omeškaní najneskôr do 21. októbra 2008, kedy platne uzavrel obchodovanie so ţalobcom.
Škodu ţalobcu, ak by sa preukázalo porušenie povinností ţalovaného, by predstavoval
rozdiel medzi ziskom, ktorý by dosiahol pri uzavretí forwardových pozícií 17. októbra 2008
a ziskom, ktorý ţalobcovi započítal ţalovaný na základe oznámenia o ukončení
21. októbra 2008.
Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa, keďţe vychádzal z nesprávnych záverov
ohľadne kolaterálu dospel aj k nesprávnemu hodnoteniu otázky, či oznámenie o ukončení
z 21. októbra 2008 bolo platné, čo bolo podľa súdu prvého stupňa rozhodujúce pre určenie,
či ţalobcovi vznikli akékoľvek záväzky z uvedeného oznámenia. Odvolací súd s poukazom
na výklad čl. 4.2 a 4.3 dospel k záveru, ţe oznámením o ukončení všetkých obchodov
sa ukončujú aj opčné obchody bez toho, aby sa jednotlivé opcie museli ukončovať
samostatným uplatňovaním opčných práva. Za nesprávny preto povaţoval postup, podľa
ktorého sa predčasným skončením zafixoval zisk ţalobcu z forwardových obchodov,
ale nezafixovala strata ţalobcu z opčných obchodov, keď zohľadnenie ich hodnoty podmienil
ďalšími úkonmi. Ak podľa zmluvy je dohodnuté, ţe sa oznámením ukončujú všetky vzájomné
vzťahy, nemôţe súčasne platiť, ţe určité vzťahy trvajú naďalej, pokiaľ to výslovne nebolo
dohodnuté. Po ukončení preto malo nasledovať uţ len vysporiadanie vzájomných záväzkov
podľa ich hodnoty MTM v čase ukončenie obchodovania v zmysle oznámenia o ukončení
z 21. októbra 2008.
V súvislosti so znaleckým dokazovaním povaţoval odvolací súd za správny názor
súdu prvého stupňa, ţe ţalovaným uvádzané skutočnosti nenapĺňajú zákonné podmienky
pre vylúčenie znalca. Stotoţnil sa však s názorom ţalovaného, ţe za účelom bezpečného
ustálenia skutočného stavu a odstránenia rozporov medzi závermi znaleckého posudku
podaného Ústavom súdneho inţinierstva a závermi posudkov, ktoré v konaní ako listinné
dôkazy predloţili procesné strany, je potrebné doplniť dokazovanie kontrolným znaleckým
posudkom a to aj s prihliadnutím na odbornú náročnosť riešenej veci, ako aj výšku predmetu
konania. Ţalovaný namietal, ţe riešené otázky spadajú pod odbor Ekonómia a manaţment,
odvetvie financie. Niektoré osoby, ktoré vypracovali posudok neboli znalcami zapísanými
v zozname znalcov pre uvedené odvetvie a konzultant Ing. Demian nie je vôbec znalcom.
Ustanovenie znalca bolo v rozpore so zákonom č. 382/2004 Z. z., keďţe v príslušnom
odvetví je zapísaných viacero znalcov, pričom kaţdý z nich mohol bez neprimeraných
ťaţkostí znalecký úkon vykonať. Súd prvého stupňa sa s uvedenými námietkami
dôsledne nevysporiadal, hoci vzbudzujú pochybnosti o potrebnej odbornej kvalifikácii osôb,
ktoré posudok vypracovali, preto odvolací súd aj s prihliadnutím na zloţitosť problematiky
povaţoval za účelné vypracovanie kontrolného znaleckého posudku.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2011.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol rozhodnutie
odvolacieho súdu zmeniť tak, aby bolo v daných výrokoch rozhodnuté rovnako, ako rozhodol
súd prvého stupňa, to znamená, aby bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené.
Ako dôvod prípustnosti dovolania uviedol skutočnosť, ţe postupom odvolacieho súdu
mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f). Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci, čo podľa § 241 ods. 2 písm. c/ zakladá dôvodnosť dovolania, pričom je rozhodnutie
postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zásadným argumentom, na ktorom odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie je problém
vzájomného vzťahu bodu 4.1.3 zmluvy a príslušných ustanovení VOP. Odvolací súd
tak ako súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe zmluvné ustanovenia majú prednosť
pred odlišnými ustanoveniami VOP. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa
dospel k názoru, ţe čl. 4.1.3 zmluvy ( právo ţalovaného ukončiť obchody ) odporuje
čl. 17.13.6.1 a čl. 17.13.6.2 VOP ( povinnosť ţalovaného vyzvať na zvýšenie kolaterálu
a uzatvoriť pozície pri dosiahnutí definovaných hraníc predpokladanej straty ). Uvedené
ustanovenia si však neodporujú, pretoţe čl. 4.1. upravuje prípady kedy môţe banka uzatvoriť
otvorený obchod, čo nevylučuje, aby v iných prípadoch takto nielen mohla, ale musela urobiť.
Uvedené ustanovenia zmluvy a VOP si neodporujú, preto nie je dôvod na pouţite § 273
ods. 2 Obch. zák. na stanovenie prednosti zmluvy.
K záveru o rozpore a potrebe dať prednosť ustanoveniu zmluvy odvolací súd
vychádzal z premisy, ţe je principiálne nenoţné, aby ten istý subjekt mal na to isté právne
relevantné správanie zároveň právo aj povinnosť. Prehliadol pritom, ţe aj v právnych
predpisoch je obvyklé, ţe ten istý subjekt je nielen oprávnený, ale aj povinný. Dovolateľ
v tejto súvislosti poukázal na znenie niektorých zákonov a príklady zo súdnej praxe,
kde sa vyskytuje slovné spojenie „oprávnený a zároveň povinný“ a z ktorých vyplýva,
ţe právo a povinnosť beţne koexistuje popri sebe.
Podľa dovolateľa neobstoja ani ďalšie argumenty, na ktorých je zaloţené rozhodnutie
odvolacieho súdu. Odvolací súd v rozhodnutí zdôrazňuje, ţe účelom kolaterálu nie je ochrana
dlţníka ale len veriteľa ( banky ). Podľa neho účelom ustanovenia čl. 17.13.6.1 VOP nemôţe
byť odobratie práva banky poţadovať doplnenie kolaterálu, ale poskytnutie „silnejšej zbrane“
proti dlţníkovi pre banku. Odvolací súd nepostrehol, ţe ani ţiadny s účastníkov ani súd
prvého stupňa nespochybňoval, ţe účelom kolaterálu je výlučne ochrana veriteľa.
Súd prvého stupňa hoci uznal uvedený účel kolaterálu dospel k správnemu záveru,
ţe ustanovenia, ktoré majú za účel zabrániť vzniku ďalších škôd stratových pozícií,
ktoré nie sú kryté existujúcou zábezpekou, nemoţno označiť za nesúladné s podstatou
kolaterálu ako zábezpeky. Odvolací súd dospel k opačnému záveru a v podstate vyslovil,
ţe časť dohody umoţňujúca veriteľovi okamţité uzavretie pozície keď moţná strata dosiahne
85 % kolaterálu ( čl. 16.3.2 VOP ) je neplatná a neúčinná pretoţe odporuje účelu kolaterálu.
Uvedené tvrdenie je očividne nelogické a odvolací súd nevysvetlil, prečo by ustanovenie malo
byť v rozpore s účelom kolaterálu. Podľa dovolateľa odvolací súd v rozpore s § 213 ods. 1
a ods. 3 O. s. p. nerešpektoval skutkové zistenie súdu prvého stupňa, ţe pri dodrţaní
dohodnutých pravidiel bankou, by bol účel kolaterálu naplnený a banka by mala všetky
pohľadávky z obchodovania zabezpečené.
Nesprávny je aj názor odvolacieho súdu, ţe VOP neupravujú výslovne, ale len medzi
riadkami, kedy je banka oprávnená a zároveň povinná vyzvať klienta na doplnenie kolaterálu.
VOP výslovne uvedenú povinnosť upravuje v čl. 17.13.6.1, čl. 17.13.6.1 a čl. 16.3.2.
Naopak opačný záver odvolacieho súdu je vyvodzovaný „medzi riadkami“ a je v zjavnom
rozpore so zmluvnou dokumentáciou.
Odvolací súd nesprávne vyhodnotil aj ďalšie právne a skutkové okolnosti, ktoré
boli ustálené dokazovaním na súde prvého stupňa ( výška kolaterálu, protokol NBS,
existencia údajnej dohody z 16. septembra 2008 ). Nesprávny je aj názoru odvolacieho súdu,
ţe potenciálny zisk z dlhých forwardových pozícií mohol na základe jednostrannej vôle
ţalovaného slúţiť ako iná forma kolaterálu. Uvedený názor je v evidentnom rozpore
so znením zmluvy a VOP. Znenie čl. 17.2 VOP hovorí o moţnosti pouţitia inej formy
kolaterálu len na základe ţiadosti, preto banka nemôţe jednostranne a dodatočne rozhodnúť,
ţe určité obchody sa stávajú kolaterálom. Čl. 6 zmluvy upravuje len pravidlá
započítania pohľadávok. Zisk z forwardových obchodoch je len potenciálny, ktorý sa môţe
ale nemusí realizovať, preto ho nemoţno započítavať ako reálne existujúci pohľadávku.
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe oznámenie
o ukončení je platné. Východiskom pre takýto záver súdu je nesprávne skutkové a právne
zistenia ohľadne práv a povinností ţalovaného v súvislosti s výzvami na doplnenie kolaterálu
a uzatváraním otvorených obchodov. Jeho záver je svojvoľný a ničím nepodloţený, a keďţe
mu chýba akékoľvek odôvodnenie je nepreskúmateľný. Nesprávny je v tejto súvislosti
aj jeho názor v otázke automatickej splatnosti opcií bez potreby ich osobitného uplatnenia.
Dovolateľ v zhrnutí pochybení uviedol, ţe odvolací súd nepochopil podstatu
elementárnych pojmov právo a povinnosť, a dospel k arbitrárnemu záveru o nemoţnosti,
aby mal jeden subjekt súčasne právo a povinnosť. Z toho dospel k nezlučiteľnosti
rozhodujúcich ustanovení zmluvy s príslušnými ustanoveniami VOP v otázke práva alebo
povinnosti ţalovaného vyzvať na doplnenie kolaterálu a ukončenia obchodov. Pokiaľ
odvolací súd poukazuje na odchylné správanie sa účastníkov vzťahu bliţšie neuvádza,
aké dôsledky by malo mať takéto správanie a výklad zmluvy a VOP. Okresný súd dospel
k záveru, ţe správanie účastníkov nemalo znaky, ktoré by menilo výklad zmluvy. Odvolací
súd mohol dospieť k opačnému záveru, len ak by doplnil alebo zopakoval dokazovanie.
Rozhodnutie odvolacieho súdu je celkom nepreskúmateľné v otázke následkov oznámenia
o ukončení obchodovania, výkladu ustanovení VOP a pomenovania relevantného správania
účastníkov a hodnotenia protokolu NBS.
Odvolací súd sa nedostatočne oboznámil so spisom a rozhodnutím súdu prvého
stupňa. V dôsledku nedostatočného odôvodnenia je problémom identifikovať kde a v akom
rozsahu odvolací súd vychádza zo skutkových zistení odchylných od zistení súdu
prvého stupňa. Nezopakovaním dokazovania podľa § 213 ods. 3 O. s. p došlo k odňatiu
moţnosti ţalobcu konať pred súdom, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) O. s. p. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 247/2009, podľa odôvodnenia ktorého je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
rozsudku odvolacieho súdu vadou, ktorá znamená odňatie moţnosti konať pred súdom.
Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu porušuje právo ţalovaného
na spravodlivý proces. Takto judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky uţ v uznesení
z 23. júna 2004 č. k. III. ÚS 209/04, v odôvodnení ktorého uviedol, ţe právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatneným právom a obranou proti takémuto uplatneniu, je súčasťou základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru.
Súd prvého stupňa je podľa § 226 O. s. p. je viazaný právnymi názorom
odvolacieho súdu, ktoré vychádzajú zo svojvoľnej a logicky rozpornej argumentácie. Ţalobca
nemá v konaní ţiadnu moţnosť právnej obrany proti nezmyselným právnym záverom
odvolacieho súdu. Krajský súd procesne zneuţil ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.
nato, aby sa vyhol povinnosti opakovať dokazovanie, pričom jeho nesprávne právne
posúdenie nezodpovedá ţiadnemu doposiaľ vykonanému dokazovaniu. Zrušujúce rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ),
preto bolo konanie postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), ktorá spočíva v tom, ţe došlo k hrubému porušeniu
práva ţalobcu na spravodlivý proces.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť. Odmietnuť
ho navrhol predovšetkým z dôvodu, ţe bolo podané oneskorene. Rozhodnutie odvolacieho
súdu nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2011. V spise je síce pripojená poštová obálka
adresovaná zástupcom ţalobcu, na ktorej je pečiatka podacej pošty ( Bratislava I. ) s dátumom
28. februára 2011. Uvedený dátum však výrazne predchádza dátumu uvedenému na pečiatke
podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( 21. marca 2011 ). Zásielka síce
bola podaná ako beţná zásielka, aj tak je však nezvyčajné, aby doručovanie v rámci
jedného obvodu mesta trvalo 21 dní. Navyše na obálke nie je uvedené ani číslo konania,
ani ţe ide o odvolanie, ani iné označenie veci, ktorej sa týka. Za zvláštnu povaţuje
aj skutočnosť, ţe všetky dovtedajšie podania ţalobca posielal súdu formou doporučených
zásielok alebo osobne do podateľne okresného súdu. Navyše zásielka datovaná v Banskej
Bystrici, kde je sídlo ţalobcu bola podaná pošte v Bratislave. Za tejto situácie obálka zaloţená
v spise nie je dokladom o podaní dovolania a ţalobca včasnosť podania nepreukázal.
Keďţe napadnuté je zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu prichádza do úvahy
prípustnosť dovolania len z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Dovolateľ odôvodňuje
prípustnosť dovolania z § 237 písm. f/ O. s. p. Odňatie moţnosti konať pred súdom
dovolateľ vidí v tom, ţe ( a ) odvolací súd nezopakoval dokazovanie, hoci sa stotoţnil
len so základnými skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, čo je podľa neho v rozpore
s § 213 ods. 1 a 3 O. s. p., ( b ) nevysporiadal sa s podstatnými argumentmi
ţalobcu uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa, pričom bez ďalšieho konštatoval
ich nesprávnosť pouţijúc argumenty, ktoré sú v zjavnom rozpore s predpismi a judikatúrou.
Táto nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia viedla k odňatiu moţnosti ţalobcu konať
pred súdom. Naplnenie dovolacieho dôvodu napokon videl v tom, ( c ) ţe odvolací súd
si dôkladne nenaštudoval spis čo dokumentujú viaceré závaţné rozpory a nepresnosti
v uznesení.
Ţalovaný sa v dovolaní podrobne zaoberá s jednotlivými dôvodmi dovolania
so záverom, ţe ţiaden z nich nenapĺňa podmienku prípustnosti. V súvislosti s argumentom
dovolateľa ( a ) uviedol, ţe odvolací súd nezrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa
pre nesprávne skutkové zistenie vyvodené z nim zisteného skutkového stavu,
ale pre nedostatočne zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru,
podľa ktorej sa procesné porušenie nepovaţuje za naplnenie § 237 písm. f) O. s. p.
ak k nemu došlo len v určitej fáze konania a v ďalšom konaní bude môcť uplatniť svoj vplyv
na jeho ďalší priebeh. Keďţe odvolací súd vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa,
nebola moţnosť dovolateľa konať pred súdom absolútne zmarená, ani ak by skutočne došlo
k porušeniu jeho procesných práv ( čo ţalovaný popiera ). Odvolací súd na základe dôkazov
vykonaných súdom prvého stupňa nedospel k odlišným skutkovým zisteniam, ale k čiastočne
inému právnemu hodnoteniu, čoho dôsledkom bolo zistenie, ţe súdom prvého stupňa zistený
skutkový stav nie je dostatočný. Súdu prvého stupňa preto uloţil opakovať a doplniť
dokazovanie. Znamená to, ţe na súde prvého stupňa bude dokazovanie zopakované
a doplnené. Ţalobca bude mať moţnosť k dokazovaniu sa vyjadriť a navrhnúť nové dôkazy.
Nesprávne právne posúdenie veci zaloţené na nesprávnej argumentácii ( b )
môţe byť predmetom skúmania dovolacieho súdu a relevantným dovolacím dôvodom,
len ak je dovolanie prípustné. Pokiaľ ide o údajné nedostatočné preštudovanie spisu
odvolacím súdom ( c ) z dovolania nie je zrejmé, aký dovolací dôvod má nim byť naplnený.
I keď v uvedenú súvislosť dovolateľ spája s odňatím moţnosti konať pred súdom,
z toho ţe uvádza, ţe nemá v konaní moţnosť obrany proti nezmyselným argumentom
odvolacieho súdu však vyplýva, ţe dovolateľ nebrojí proti odňatiu moţnosti konať
pred odvolacím súdom, ale proti jeho právnemu posúdeniu veci.
Pokiaľ ide o vytýkanú nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,
ţalobca vo vyjadrení uviedol, ţe i keby išlo o dramaticky zle odôvodnené rozhodnutie,
ţalobcovi sa tým do budúcna neodníma moţnosť v ďalšom konaní pre súdom prvého stupňa
skutkovo a právne argumentovať vo svoj prospech, tak aby jeho práva boli zachované.
Rozhodnutie odvolacieho súdu však nie je arbitrárne ani nedostatočne zdôvodnené. Odvolací
súd jasne na racionálnom základe zdôvodnil svoje právne závery. Rozhodnutie je v úplnom
súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., presvedčivé a výstiţné. Nemoţno mu vyčítať nadmernú
stručnosť a neobsahuje ţiadne vnútorne rozporné tvrdenia. Ţalobca mu vytýka,
ţe sa stotoţnil s viacerými dôvodmi odvolania ţalovaného, čo však nie je arbitrárnosť.
Obe procesné strany vo svojich vyjadrenia označili určité právne a skutkové otázky
za podstatu sporu a odvolací súd v odôvodnení ku všetkým otázkam vyjadril svoje stanovisko
a náleţite ho odôvodnil. Samotný ţalobca v dovolaní jednoznačne nedefinoval skutkovú
alebo právnu otázku dôleţitú pre posúdenie veci, ktorú by odvolací súd v rozhodnutí
neuviedol, nevyhodnotil a neodôvodnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ),
po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. )
v dovolacom konaní riadne zastúpený ( § 241 ods. 1 O. s. p. ), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, a
k a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. Podľa
§ 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej
republiky.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. nie je uvedené uznesenie odvolacieho súdu,
ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odporcu proti napadnutému uzneseniu preto z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.
nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa
zrušené podľa § 221 ods.1 O. s. p., nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov neţ uvedených
v § 237 O. s. p. ( podobne R 34/1995 ).
Podľa § 237 O. s. p. je prípustné dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní
došlo k tam vymenovaných chybám. Ide o nedostatok právomoci súdov, nespôsobilosť osôb,
ktoré v konaní vystupovali byť účastníkom konania, nedostatok procesnej spôsobilosti
nezastúpeného účastníka, prekáţka právoplatne skončenej veci, prekáţka začatého konania
v tej istej veci veci, konanie bez návrhu, tam kde bol potrebný ( písm. a/, b/, c/, d/, e/ )
a prípad ak vo veci konal vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd ( písm. g/ ). Z obsahu
spisu dovolací súd nezistil, ţe by v konaní došlo k niektorej z uvedených procesných chýb.
Ţiadnu z nich ani dovolateľ nenamietal.
Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej
vade uvedenej v § 237 písm. f) O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá moţnosť
konať pred súdom. Tohto dôvodu prípustnosti sa dovoláva ţalobca.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť procesne nesprávny postup
súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných oprávnení
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Pomerne rozsiahly výpočet nedostatkov a chýb, ktorým podľa dovolania trpí
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu moţno zhrnúť do niekoľkých skupín.
(1) Základným nedostatkom napadnutého uznesenia je podľa dovolania nesprávny
skutkový a právny záver o nezlučiteľnosti niektorých ustanovení VOP s odchylnými
zmluvnými dojednaniami uzavretými účastníkmi a z toho vyplývajúci nesprávny záver
o charaktere ustanovení VOP, ktoré upravujú len moţnosť ( právo ) ţalovaného ţiadať
o doplnenie kolaterálu ( nie však jeho povinnosť ), nesprávny záver o splnení podmienok
pre ukončenie obchodov, o základe pre výpočet výšky kolaterálu a dôsledkoch ukončenia
obchodov.
(2) Odvolací súd napriek tomu, ţe nedoplnil ani nezopakoval dokazovanie
sa v rozpore s § 213 ods. 1 O. s. p. odchýlil od skutkového zistenia súdu prvého stupňa,
čím odňal ţalobcovi moţnosť konať pre súdom. Zneuţil tým ustanovenie § 221 ods. 1
písm. h/ O. s. p. a zaviazal súd prvého stupňa riadiť sa nesprávnym právnym názorom
odvolacieho súdu.
(3) Odvolací súd nedostatočne a nejednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie,
ktoré je vo viacerých otázkach nejasné a nezrozumiteľné, neumoţňuje zistiť v čom
a v akom rozsahu vychádzal zo skutkových zistení odchylných od zistení súdu prvého stupňa.
Rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a ţalobcovi tým bol odňatá moţnosť konať pred
súdom.
(4) Odvolací súd sa nedostatočne oboznámil s obsahom spisu a rozhodnutím súdu
prvého stupňa.
K bodu (1)
Dovolateľ namieta, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom podľa
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nezakladá však prípustnosť dovolania. Právne posúdenie
veci súdom je výkonom jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretoţe súd samotným rozhodovaním neporušuje
ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
Prípadná aplikácia nesprávneho právneho predpisu alebo jeho nesprávna interpretácia
alebo vyvodenie nesprávnych právnych záverov zo zisteného skutkového stavu, preto
nie je vadou konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
K bodu (2)
Neobstojí námietka dovolateľa, ţe sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu
zisteného súdom prvého stupňa bez toho, aby sám dokazovanie zopakoval, prípadne
ho doplnil. Tak ako uvádza ţalobca zdrojom všetkých ( podľa ţalobcu nesprávnych ) záverov
odvolacieho súdu je jeho záver o nezlučiteľnosti relevantných ustanovení VOP so zmluvnými
ustanoveniami a z toho plynúci záver o pouţiteľnosti, resp. nepouţiteľnosti konkrétnych
ustanovení VOP. Záver súdu prvého stupňa v uvedenej základnej otázke je opačný
a jeho podstatou je názor, ţe zmluvné ustanovenia a ustanovenia VOP si neodporujú
a z toho vyplývajúci záver o aplikovateľnosti predmetných ustanovení VOP. Závery oboch
sudov vychádzajú z rovnakého skutkového zistenia. Je ním zistenie, ţe účastníci uzavreli
zmluvu o spolupráci pri realizovaní komplexných finančných operácií. Ich obchodovanie
sa okrem zmluvy riadilo VOP a uzatváranie konkrétnych obchodov prebiehalo telefonicky.
Dôkazným prostriedkom boli okrem iného oba uvedené a dokumenty a skutkovým zisteným
ich obsah. Závery o vzájomnom vzťahu jednotlivých ustanovení a ich vplyv na vznik práv
a povinností ich účastníkov a dôsledky ich porušenia uţ nie sú skutkovými zisteniami,
ale ich právnym hodnotením a záverom. Ak odvolací súd skutkové zistenia súdu prvého
stupňa hodnotil inak ako súd prvého stupňa a vyvodil z nich iné právne závery,
nie je to v rozpore s § 213 ods. l O. s. p. Uvedené ustanovenie neumoţňuje odvolaciemu súdu
z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa ( len z neho ), dospieť k inému skutkovému
zisteniu k akému dospel súd prvého stupňa. Nevylučuje však odchylné právne hodnotenie
skutkových zistení. Ak dôsledkom nesprávneho právneho hodnotenia súdom prvého stupňa
je stav, ţe jeho skutkové zistenia nemôţu byť dostatočným podkladom pre meritórne
rozhodnutie odvolacieho súdu, je to podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. dôvod pre zrušenie
rozhodnutia. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vychádzajúc z iného právneho záveru
( nielen v uvedenej základnej otázke ale aj v ďalších na ňu nadväzujúcich ) nevykonal podľa
odvolacieho súdu dokazovanie v rozsahu a smere potrebnom pre rozhodnutie vo veci
korešpondujúce s právnym názorom odvolacieho súdu. Základom zrušujúceho rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je prehodnotenie skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ale iné právne
závery, ktoré z nich odvolací súd urobil. Postup, ktorý procesná úprava odvolaciemu súdu
umoţňuje, nie je moţné povaţovať za odnímajúci ţalobcovi moţnosť konať pred súdom
a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Z dôvodov uvedených uţ v časti ( 1 ) dovolací súd nemohol podrobiť prieskumu
správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ktoré boli základom jeho rozhodnutia.
Napokon treba prisvedčiť ţalovanému, ţe zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu
je špecifické, tým sa nim nekončí rozhodovanie vo veci samej. V konaní nasledujúcom
po vrátení veci súdu prvého stupňa majú obe procesné strany moţnosť uplatniť svoj vplyv
na ďalší priebeh konania a vyuţiť všetky práva dané im procesným predpisom vrátane
opravných prostriedkov.
K bodu (3)
Vzhľadom na uvedenú námietku navrhovateľa bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f O. s. p., alebo či má za následok ( len ) inú procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Treba prisvedčiť dovolateľovi, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným nárokov
a obranou proti takémuto uplatneniu ( odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 23 júna 2004 sp. zn. III. ÚS. 209/04 ). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje
aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS. 261/06, podľa ktorého vada
konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. je porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Ústavný súd však
v neskoršom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS. 148/09 spresnil, ţe to však neznačí, ţe by zároveň
nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces
dosahuje aj intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania ( § 237 O. s. p. ) a zároveň tieţ za prípustný dovolací
dôvod ( § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., povaţuje síce za relevantný
dovolací dôvod ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý uţ v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 / časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“ /. Z tohto judikátu vychádza
ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá povaţuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môţe zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
( napr. rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 69/2010, 4 Cdo 310/2009,
5 Cdo 290/2008 ). Z rovnakého názoru vychádzajú aj rozhodnutia senátu konajúceho
v prejednávanej veci napríklad v rozhodnutí sp. zn. 3 Obdo 3/2011 alebo 3 Obdo 53/2011.
Správnosť názoru na dôsledky nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia potvrdzuje
aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn.
I. ÚS 184/2010 hodnotiac názor dovolacieho súdu vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009, ţe „nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
( viď R 111/1998 ) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav, tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O. s. p.),
ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom ( ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci ) sama o sebe, ale prípustnosť dovolania nezakladá, nie je procesnou vadou so znakmi
uvedenými v § 237 O. s. p.“ uviedol, ţe v rozhodnutí nezistil také porušenie, ktoré by mohlo
vyvolať účinky nezľučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS. 481/2011,
podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. povaţuje z ústavného
hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťaţovateľa.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemal dôvod odchýliť sa z ustálenej praxe
v rozhodovaní, vychádzajúc z uvedeného judikátu dospel k záveru, ţe na vytýkanú vadu
rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,
ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
K uvedenému sa ţiada pripomenúť, ţe nemoţno zamieňať nedostatočne odôvodnenie
rozhodnutia s vecne nesprávnymi dôvodmi rozhodnutia spočívajúcimi v jeho nesprávnej
prípadne nepresvedčivej argumentácii. Nedostatky, ktoré ţalobca v dovolaní napadnutému
rozhodnutiu vytýka majú v prevaţnej časti takýto charakter a svojou podstatou
sú inak vyjadrenými výhradami proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Nesprávne
právne posúdenie veci, ako uţ bolo uvedené, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O. s. p.
K bodu (4)
Ţalobca v dovolaní bliţšie neuvádza, ktorý s dôvodov zakladajúcich prípustnosť,
alebo dôvodnosť dovolania má byť vytýkaným nesprávnym postupom odvolacieho súdu
naplnený. Nedostatočné oboznámenie sa s obsahom súdu pokiaľ sa neprejaví porušením
konkrétneho procesného ustanovenia nie je moţné povaţovať za procesnú vadu.
I keď skutočne vedie k procesnému pochybeniu, tak samo nie je procesnou chybou,
ale príčinou, ktorá chybu vyvolala. Vychádzajúc z obsahu dovolania zrejme aj dovolateľ
uvedený nesprávny postup ( nesprávne konanie ) vytýka odvolacieho súdu v súvislosti
s procesnými pochybeniami uvedenými pod ( 1 ), ( 2 ) a ( 3 ) ako príčinu ( jednu z nich ),
ktorá viedla k jednotlivým pochybeniam a celkovej nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu. Stanovisko k ním dovolací súd zaujal vyššie. I keby tvrdenie, ţe sa odvolací
súd dostatočne s obsahom spisu neoboznámil, zodpovedalo skutočnosti, nezakladalo
by to prípustnosť dovolania.
Dovolací súd v prejednávanej veci nezistil procesné nedostatky, ktoré
by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Keďţe neboli naplnené
ani podmienky prípustnosti dovolania, podľa niektorého z ostatných dôvodov uvedených
v § 237 O. s. p. a dovolanie nebolo prípustné ani podľa § 239 O. s. p., dovolací súd podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolanie ako neprípustné odmietol.
S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Odmietnuť dovolanie ako oneskorené moţno len za predpokladu, ţe je nepochybné,
ţe dovolanie bolo podané, alebo odovzdané na prepravu po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty. Keďţe z obsahu spisu k záveru o oneskorenom podaní odvolania bez pochybností
dospieť nemoţno, dovolací súd povaţoval dovolanie za podané včas.
O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodne samostatným uznesením.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. júna 2012
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková