Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obdo/51/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky 3 Obdo 51/2011–2039

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: R. F., s. r. o.,

so sídlom v B., zastúpeného A., s. r. o., advokátska kancelária, D., proti ţalovanému: P., a. s.,

so sídlom v Ţ., zastúpeného Š., s. r. o., advokátska kancelária,

D., Bratislava, o zaplatenie 162 341 857,74 eur s príslušenstvom, ktorá sa vedie na

Okresnom súde Bratislava I., pod sp. zn. , o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2010, č. k.

3 Cob 322/2010–1878, jednomyseľne takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

O trovách dovolacieho konania r o z h o d n e s a m o s t a t n ý m uznesením.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave konajúc o odvolaní ţalovaného

zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo 17. mája 2010, č. k. -1191,

ktorým súd prvého stupňa vyhovel ţalobe a ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi

138 987 945 eur s úrokmi z omeškania všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol. Zároveň zrušil aj samostatné uznesenie súdu prvého stupňa

z 28. júna 2010 č. k. –1235, ktorým rozhodol o trovách konania na súde prvého

stupňa tak, ţe ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi 15 280 375,23 eur. V oboch prípadoch

zároveň v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia súd prvého stupňa k skutkovému zisteniu súdu

prvého stupňa uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti nie je vecne

správny, keďţe súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v potrebnom rozsahu a neposúdil

ho správne ani po právnej stránke. Uviedol, ţe sa stotoţňuje len s jeho základným skutkovým

2

zistením najmä v tom, ţe účastníci uzavreli 5. novembra 2007 zmluvu označenú za zmluvu

o spolupráci v oblasti realizácie komplexných finančných vzťahov ( ďalej len zmluva ).

Ich obchodovanie sa v spornom období riadilo okrem zmluvy aj Všeobecnými obchodnými

podmienkami ( VOP ) a uzatváranie konkrétnych obchodov prebiehalo telefonicky, rozhovory

sa zaznamenávali a ţalovaný zasielal následne ţalobcovi písomné potvrdenia o uzavretých

obchodoch. Ţalobca mal u ţalovaného zriadených niekoľko bankových účtov v dvanástich

menách, za účelom vysporiadania obchodov.

Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa nesprávne posúdil vzťah, resp. moţný

konflikt medzi VOP a obsahom zmluvy. Riešenie konfliktu medzi nimi upravuje § 273

ods. 2 Obch. zák. tak, ţe odchylné dojednania v zmluve majú prednosť pred znením

obchodných podmienok uvedených v § 273 ods. 1 Obch. zák. Podľa názoru odvolacieho súdu

znenie rozhodujúceho čl. 4 zmluvy nie je konzistentné s čl. 16 VOP. Súd prvého stupňa

naproti tomu dospel k nesprávnemu záveru, ţe uvedené ustanovenia sú konzistentné.

Navyše v druhej vete čl. 7.9 zmluvy sa účastníci dohodli, ţe odchýlne dojedania

v zmluve majú prednosť pre VOP, pretoţe len právne pomery v zmluve výslovne neuvedené

sa spravujú príslušnými ustanoveniami Obch. zák. a zákona o cenných papieroch,

čo je v súlade s dispozitívnym ustanovením v § 272 ods. 2 Obch. zák. Súd prvého stupňa

preto nesprávne aplikoval čl. 16 VOP, keď dospel k záveru, ţe jeho obsah vylučuje aplikáciu

príslušného ustanovenia zmluvy, keďţe vzťah zmluvy k VOP je práve opačný.

Podľa odvolacieho súdu je zmluva špeciálnou úpravou vo vzťahu k úprave všeobecnej

uvedenej vo VOP. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, ţe čl. 1.1 VOP uvádza,

ţe ide o verejný návrh ţalovaného. VOP nemá náleţitosti, podľa § 276 ods. 1 Obch. zák.,

preto je len výzvou na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy podľa ods. 2. Súd prvého

stupňa zaoberajúc sa výkladovým pravidlom uvedeným v § 266 ods. 3 Obch. zák. dospel

k nesprávnemu záveru, ţe VOP nemajú takú povahu, ţe by sa mal brať zreteľ na všetky

okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy, prax zavedenú

medzi nimi a ich nasledujúcim správaním. Uvedený záver súdu prvého stupňa je nesprávny

najmä z dôvodu, ţe obaja účastníci sa v zhodných aspektoch správali odchylne od zmluvy

a VOP. Táto skutočnosť vyplynula zrejme i z toho, ţe zmluva a VOP upravovali obchody

účastníkov len rámcovo a jednotlivé obchodné operácie sa uzatvárali telefonicky. V rozsahu

v akom ţalobca zavedenú prax spoluvytváral alebo akceptoval, nemôţe jej existenciu

popierať odkazom na písomný prejav vôle ( zmluva, VOP ), ak správanie oboch účastníkov

3

bolo v rozpore písomným prejavom vôle. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal

na § 376 Obch. zák., podľa ktorého poškodená strane nemá nárok na náhradu škody,

ak neplnenie povinností povinnej strany bolo spôsobené konaním poškodenej strany

( vyjadrenie právneho princípu, ţe nikto nemôţe mať prospech zo svojho konania,

ktoré je protiprávne ).

Za nesprávne povaţoval odvolací súd aj závery súdu prvého stupňa v otázke podstaty,

významu a spôsobe sledovania kolaterálu, ţe podľa zmluvy a VOP bolo povinnosťou

ţalovaného sledovať trhové ocenenie otvorených pozícií pre kaţdú pozíciu osobitne

a názor, ţe povinnosťou ţalobcu zloţiť kolaterál pri otvorení kaţdého obchodu a zvýšiť

ho len na základe výzvy ţalovaného, ktorá je v súlade s čl. 17. 13.6. 1 VOP.

Odvolací súd vychádzajúc z definície kolaterálu v čl. 2.1 a 17.1 VOP v spojení

s § 555 Obč. zák. dospel k názoru, ţe účelom kolaterálu, ktorý je formou zábezpeky

a dáva veriteľovi právo ţiadať jeho zloţenie, je výlučne ochrana veriteľa pre prípad,

ţe by klient nebol schopný plniť svoje záväzky z obchodovaní uskutočnených so ţalovaným.

Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva záver, ţe veriteľ je oprávnený ţiadať

o zvýšenie kolaterálu, avšak nie je to jeho povinnosť, ako to, vychádzajúc z nesprávneho

výkladu formulácie „vyzve“ v čl. 17.13.6.1 a 17.13.6. VOP, uzavrel súd prvého stupňa.

Vychádzajúc z uvedeného povaţuje odvolací súd za nesprávny názor súdu prvého stupňa,

ţe v čase, keď potenciálna strata bola vyššia ako 70 % a zároveň niţšia ako 85 %

jednotlivého kolaterálu mal ţalovaný nielen právo uzatvoriť pozíciu ţalobcu okamţite

bez súhlasu ţalobcu a ak potenciálna strata konkrétnej pozície presiahla 85 % uţ nemal právo

ţiadať o zvýšenie kolaterálu. Nie je vecne zlučiteľné, aby jedna zmluvná strana mala na to isté

právne relevantné správanie súčasne aj právo aj povinnosť. Ţalovaný mohol mať alebo

iba právo, alebo iba povinnosť vyzvať ţalobcu na doplnenie kolaterálu prípadne uzavrieť

jeho obchody. Za nesprávny povaţoval aj názor, ţe po prekročení straty 85 % boli uţ výzvy

ţalovaného na doplnenie kolaterálu omeškané a preto právo ţiadať o doplnenie kolaterálu

zaniklo. Zánik uvedeného práva by musel vyplývať zo zmluvy.

Podľa dovolacieho súdu účastníci neprejavili vôľu o inej funkcii kolaterálu

neţ zabezpečiť potenciálny záväzok klienta voči veriteľovi ( banke ), pričom zmluva uzavretá

medzi účastníkmi určite nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy, pri ktorej súd poskytuje

ochranu spotrebiteľovi ako slabšiemu zmluvnému partnerovi.

4

Za nesprávny povaţoval odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého

výška kolaterálu mala byť sledovaná individuálne pre kaţdú pozíciu, ktorý argumentoval tým,

ţe ţiadna rozumná osoba v postavení klienta sa nemohla racionálne domnievať, ţe vôľou

banky ( ţalovaného ) bolo sledovanie kolaterálu na agregátnom princípe, pričom ani neboli

predloţené dôkazy, ktoré by svedčili o tom, ţe v čase uzavretia bolo vôľou účastníkov

sledovanie kolaterálu na agregátnom princípe. Podľa neho zloţenie kolaterálu by malo byť

skôr v súlade s jeho závermi evidentne obmedzením klienta, keďţe peňaţné prostriedky

musel dať k dispozícii banke a pre prípad straty z obchodovania strpieť ich započítanie

v prospech ţalovaného. Preto bez ohľadu na správnosť sledovania nemoţno takéto konanie

ţalovaného i keby viedlo k zníţeniu zábezpeky povaţovať za konanie, z ktorého by mohla

vzniknúť ţalobcovi škoda a tobôţ nie škoda, za ktorú by mal niesť zodpovednosť ţalovaný.

V danom prípade totiţ nešlo o porušenie povinnosti ţalovaného, ale o výkon jeho práva,

pričom dôsledkom konania ţalovaného bola akceptácia čiastočného obmedzenia povinnosti

ţalobcu voči ţalovanému.

V súvislosti s tým, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal aj z protokolu

NBS o vykonanom dohľade podľa odvolací súd uviedol, ţe vzťah

verejnoprávnych a súkromnoprávnych práv a povinností ţalovaného súd prvého stupňa

nesprávne posúdil. Verejnoprávne normy sledujú iné ciele a zaväzujú iné subjekty práva.

Dohľad nie je rozhodovaním sporov medzi bankou a klientom, ale výkonom dozoru

NBS nad finančným trhom podľa verejnoprávnej normy. Navyše treba prisvedčiť

tvrdeniu ţalovaného v odvolaní, ţe súd prvého stupňa pouţil vo svojom rozhodnutí

len niektoré zistenia NBS a nevysporiadal sa so všetkými zisteniami uvedenými v protokole.

Súd prvého stupňa ţalovaným tvrdenú existenciu dohody zo 16. septembra 2008,

ktorej mala byť dohoda účastníkov o tom, ţe ţalobca bude prostredníctvom tzv. delta

hedgingu svojich otvorených pozícií z predaných opcií zniţovať potenciálnu stratu

uzavieraním forwardových obchodov ( ako alternatívnej formy kolaterálu ) a nebude

uzatvárať ţiadne nové obchody, ktorých cieľom by nebola minimalizácia strát,

za čo sa ţalovaný dočasne zdrţí jednostranných krokov voči ţalobcovi, najmä predčasného

uzatvárania jeho otvorených pozícií, nepovaţoval za preukázanú. Zároveň konštatoval,

ţe i keby takáto dohoda bola preukázaná, bola by pre nedostatok písomnej formy

a námietku relatívnej neplatnosti vznesenú ţalobcom, neplatná. Odvolací súd k uvedenej

5

časti odôvodnenia uviedol, ţe z odôvodnenia rozsudku vyplýva, ţe vzhľadom na záver

o neplatnosti sa súd prvého stupňa dokazovaniu vzniku a obsahu dohody ani nevenoval.

Súd prvého stupňa pri posudzovaní uvedenej dohody ak kvôli nesprávnemu posúdeniu

kolaterálu, nevzal do úvahy skutočnosť, ţe čl. 17.2 VOP umoţňoval ţalovanému

prijať kolaterál aj v inej forme, neţ zloţením peňaţných prostriedkov na účte ţalobcu.

Názor odvolacieho súdu o neplatnosti dohody pre nedodrţanie písomnej formy je preto

predčasný. Súd prvého stupňa musí znovu posúdiť existenciu a platnosť dohody

zo 16. septembra 2008 a taktieţ otázku, či dohoda o delta hedgingu nie je inou

formou kolaterálu v zmysle čl. 17.2 VOP. Poţiadavka písomnej formy sa nevzťahuje

na osobitné dohody o podmienkach jednotlivých obchodov. Tieto nie sú zmenou zmluvy

ale ich naplnením, rovnako ako pri telefonickom uzatváraní jednotlivých obchodných

prípadov musí to aj v prípade dohody o inej formy kolaterálu. Súd prvého stupňa

nedostatočne zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie existencie a významu dohody, ktorá

by zodpovedala čl. 17.2 VOP. I keby dohoda o delta hedgingu bola neplatná, musí

pri posudzovaní dôsledkov zváţiť, ţe obaja účastníci sa vedome a cielene dohodli na určitom

postupe, preto sa neskôr ţiaden z nich nemôţe účinne dovolávať relatívnej neplatnosti takto

zaloţeného právneho úkonu.

V otázke, či bolo povinnosťou ţalovaného vyhovieť príkazu ţalobcu na uzatvorenie

dlhých forwardových pozícií zo dňa 17. októbra 2008 odvolací súd uviedol, ţe súd prvého

stupňa dôsledne nezistil skutkový stav, keďţe sa nezaoberal alternatívou, ţe potenciálny zisk

z forwardových obchodov mohol slúţiť ako iná forma kolaterálu, na ktorom sa účastníci

podľa tvrdenia ţalovaného dohodli, ktorý takto mohol slúţiť aj na základe jednostrannej vôle

ţalovaného podľa čl. 6 zmluvy a čl. 17 VOP. Išlo by o samostatnú skupinu obchodov,

na ktoré pre ich osobitný účel zábezpeky nemohli vzťahovať ustanovenia VOP, ktoré

boli v rozpore s týmto účelom. V takom prípade by uzatvorenie tejto skupiny obchodov

bolo disponovaním s kolaterálom, na ktoré ţalobca nebol oprávnený. I keby sa po doplnení

dokazovania ukázalo, ţe charakter skupiny v tom čase ziskových forwardových pozícií

ako zábezpeky iných nie je z prejavov účastníkov dostatočne určitý, ţalovaný mohol byť

v omeškaní najneskôr do 21. októbra 2008, kedy platne uzavrel obchodovanie so ţalobcom.

Škodu ţalobcu, ak by sa preukázalo porušenie povinností ţalovaného, by predstavoval

rozdiel medzi ziskom, ktorý by dosiahol pri uzavretí forwardových pozícií 17. októbra 2008

a ziskom, ktorý ţalobcovi započítal ţalovaný na základe oznámenia o ukončení

21. októbra 2008.

6

Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa, keďţe vychádzal z nesprávnych záverov

ohľadne kolaterálu dospel aj k nesprávnemu hodnoteniu otázky, či oznámenie o ukončení

z 21. októbra 2008 bolo platné, čo bolo podľa súdu prvého stupňa rozhodujúce pre určenie,

či ţalobcovi vznikli akékoľvek záväzky z uvedeného oznámenia. Odvolací súd s poukazom

na výklad čl. 4.2 a 4.3 dospel k záveru, ţe oznámením o ukončení všetkých obchodov

sa ukončujú aj opčné obchody bez toho, aby sa jednotlivé opcie museli ukončovať

samostatným uplatňovaním opčných práva. Za nesprávny preto povaţoval postup, podľa

ktorého sa predčasným skončením zafixoval zisk ţalobcu z forwardových obchodov,

ale nezafixovala strata ţalobcu z opčných obchodov, keď zohľadnenie ich hodnoty podmienil

ďalšími úkonmi. Ak podľa zmluvy je dohodnuté, ţe sa oznámením ukončujú všetky vzájomné

vzťahy, nemôţe súčasne platiť, ţe určité vzťahy trvajú naďalej, pokiaľ to výslovne nebolo

dohodnuté. Po ukončení preto malo nasledovať uţ len vysporiadanie vzájomných záväzkov

podľa ich hodnoty MTM v čase ukončenie obchodovania v zmysle oznámenia o ukončení

z 21. októbra 2008.

V súvislosti so znaleckým dokazovaním povaţoval odvolací súd za správny názor

súdu prvého stupňa, ţe ţalovaným uvádzané skutočnosti nenapĺňajú zákonné podmienky

pre vylúčenie znalca. Stotoţnil sa však s názorom ţalovaného, ţe za účelom bezpečného

ustálenia skutočného stavu a odstránenia rozporov medzi závermi znaleckého posudku

podaného súdneho inţinierstva a závermi posudkov, ktoré v konaní ako listinné

dôkazy predloţili procesné strany, je potrebné doplniť dokazovanie kontrolným znaleckým

posudkom a to aj s prihliadnutím na odbornú náročnosť riešenej veci, ako aj výšku predmetu

konania. Ţalovaný namietal, ţe riešené otázky spadajú pod odbor Ekonómia a manaţment,

odvetvie financie. Niektoré osoby, ktoré vypracovali posudok neboli znalcami zapísanými

v zozname znalcov pre uvedené odvetvie a konzultant Ing. Demian nie je vôbec znalcom.

Ustanovenie znalca bolo v rozpore so , keďţe v príslušnom

odvetví je zapísaných viacero znalcov, pričom kaţdý z nich mohol bez neprimeraných

ťaţkostí znalecký úkon vykonať. Súd prvého stupňa sa s uvedenými námietkami

dôsledne nevysporiadal, hoci vzbudzujú pochybnosti o potrebnej odbornej kvalifikácii osôb,

ktoré posudok vypracovali, preto odvolací súd aj s prihliadnutím na zloţitosť problematiky

povaţoval za účelné vypracovanie kontrolného znaleckého posudku.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2011.

7

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol rozhodnutie

odvolacieho súdu zmeniť tak, aby bolo v daných výrokoch rozhodnuté rovnako, ako rozhodol

súd prvého stupňa, to znamená, aby bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené.

Ako dôvod prípustnosti dovolania uviedol skutočnosť, ţe postupom odvolacieho súdu

mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa

§ 237 písm. f). Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci, čo podľa § 241 ods. 2 písm. c/ zakladá dôvodnosť dovolania, pričom je rozhodnutie

postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Zásadným argumentom, na ktorom odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie je problém

vzájomného vzťahu bodu 4.1.3 zmluvy a príslušných ustanovení VOP. Odvolací súd

tak ako súd prvého stupňa správne konštatoval, ţe zmluvné ustanovenia majú prednosť

pred odlišnými ustanoveniami VOP. Odvolací súd však na rozdiel od súdu prvého stupňa

dospel k názoru, ţe čl. 4.1.3 zmluvy ( právo ţalovaného ukončiť obchody ) odporuje

čl. 17.13.6.1 a čl. 17.13.6.2 VOP ( povinnosť ţalovaného vyzvať na zvýšenie kolaterálu

a uzatvoriť pozície pri dosiahnutí definovaných hraníc predpokladanej straty ). Uvedené

ustanovenia si však neodporujú, pretoţe čl. 4.1. upravuje prípady kedy môţe banka uzatvoriť

otvorený obchod, čo nevylučuje, aby v iných prípadoch takto nielen mohla, ale musela urobiť.

Uvedené ustanovenia zmluvy a VOP si neodporujú, preto nie je dôvod na pouţite § 273

ods. 2 Obch. zák. na stanovenie prednosti zmluvy.

K záveru o rozpore a potrebe dať prednosť ustanoveniu zmluvy odvolací súd

vychádzal z premisy, ţe je principiálne nenoţné, aby ten istý subjekt mal na to isté právne

relevantné správanie zároveň právo aj povinnosť. Prehliadol pritom, ţe aj v právnych

predpisoch je obvyklé, ţe ten istý subjekt je nielen oprávnený, ale aj povinný. Dovolateľ

v tejto súvislosti poukázal na znenie niektorých zákonov a príklady zo súdnej praxe,

kde sa vyskytuje slovné spojenie „oprávnený a zároveň povinný“ a z ktorých vyplýva,

ţe právo a povinnosť beţne koexistuje popri sebe.

Podľa dovolateľa neobstoja ani ďalšie argumenty, na ktorých je zaloţené rozhodnutie

odvolacieho súdu. Odvolací súd v rozhodnutí zdôrazňuje, ţe účelom kolaterálu nie je ochrana

dlţníka ale len veriteľa ( banky ). Podľa neho účelom ustanovenia čl. 17.13.6.1 VOP nemôţe

byť odobratie práva banky poţadovať doplnenie kolaterálu, ale poskytnutie „silnejšej zbrane“

proti dlţníkovi pre banku. Odvolací súd nepostrehol, ţe ani ţiadny s účastníkov ani súd

8

prvého stupňa nespochybňoval, ţe účelom kolaterálu je výlučne ochrana veriteľa.

Súd prvého stupňa hoci uznal uvedený účel kolaterálu dospel k správnemu záveru,

ţe ustanovenia, ktoré majú za účel zabrániť vzniku ďalších škôd stratových pozícií,

ktoré nie sú kryté existujúcou zábezpekou, nemoţno označiť za nesúladné s podstatou

kolaterálu ako zábezpeky. Odvolací súd dospel k opačnému záveru a v podstate vyslovil,

ţe časť dohody umoţňujúca veriteľovi okamţité uzavretie pozície keď moţná strata dosiahne

85 % kolaterálu ( čl. 16.3.2 VOP ) je neplatná a neúčinná pretoţe odporuje účelu kolaterálu.

Uvedené tvrdenie je očividne nelogické a odvolací súd nevysvetlil, prečo by ustanovenie malo

byť v rozpore s účelom kolaterálu. Podľa dovolateľa odvolací súd v rozpore s § 213 ods. 1

a ods. 3 nerešpektoval skutkové zistenie súdu prvého stupňa, ţe pri dodrţaní

dohodnutých pravidiel bankou, by bol účel kolaterálu naplnený a banka by mala všetky

pohľadávky z obchodovania zabezpečené.

Nesprávny je aj názor odvolacieho súdu, ţe VOP neupravujú výslovne, ale len medzi

riadkami, kedy je banka oprávnená a zároveň povinná vyzvať klienta na doplnenie kolaterálu.

VOP výslovne uvedenú povinnosť upravuje v čl. 17.13.6.1, čl. 17.13.6.1 a čl. 16.3.2.

Naopak opačný záver odvolacieho súdu je vyvodzovaný „medzi riadkami“ a je v zjavnom

rozpore so zmluvnou dokumentáciou.

Odvolací súd nesprávne vyhodnotil aj ďalšie právne a skutkové okolnosti, ktoré

boli ustálené dokazovaním na súde prvého stupňa ( výška kolaterálu, protokol NBS,

existencia údajnej dohody z 16. septembra 2008 ). Nesprávny je aj názoru odvolacieho súdu,

ţe potenciálny zisk z dlhých forwardových pozícií mohol na základe jednostrannej vôle

ţalovaného slúţiť ako iná forma kolaterálu. Uvedený názor je v evidentnom rozpore

so znením zmluvy a VOP. Znenie čl. 17.2 VOP hovorí o moţnosti pouţitia inej formy

kolaterálu len na základe ţiadosti, preto banka nemôţe jednostranne a dodatočne rozhodnúť,

ţe určité obchody sa stávajú kolaterálom. Čl. 6 zmluvy upravuje len pravidlá

započítania pohľadávok. Zisk z forwardových obchodoch je len potenciálny, ktorý sa môţe

ale nemusí realizovať, preto ho nemoţno započítavať ako reálne existujúci pohľadávku.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe oznámenie

o ukončení je platné. Východiskom pre takýto záver súdu je nesprávne skutkové a právne

zistenia ohľadne práv a povinností ţalovaného v súvislosti s výzvami na doplnenie kolaterálu

a uzatváraním otvorených obchodov. Jeho záver je svojvoľný a ničím nepodloţený, a keďţe

9

mu chýba akékoľvek odôvodnenie je nepreskúmateľný. Nesprávny je v tejto súvislosti

aj jeho názor v otázke automatickej splatnosti opcií bez potreby ich osobitného uplatnenia.

Dovolateľ v zhrnutí pochybení uviedol, ţe odvolací súd nepochopil podstatu

elementárnych pojmov právo a povinnosť, a dospel k arbitrárnemu záveru o nemoţnosti,

aby mal jeden subjekt súčasne právo a povinnosť. Z toho dospel k nezlučiteľnosti

rozhodujúcich ustanovení zmluvy s príslušnými ustanoveniami VOP v otázke práva alebo

povinnosti ţalovaného vyzvať na doplnenie kolaterálu a ukončenia obchodov. Pokiaľ

odvolací súd poukazuje na odchylné správanie sa účastníkov vzťahu bliţšie neuvádza,

aké dôsledky by malo mať takéto správanie a výklad zmluvy a VOP. Okresný súd dospel

k záveru, ţe správanie účastníkov nemalo znaky, ktoré by menilo výklad zmluvy. Odvolací

súd mohol dospieť k opačnému záveru, len ak by doplnil alebo zopakoval dokazovanie.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je celkom nepreskúmateľné v otázke následkov oznámenia

o ukončení obchodovania, výkladu ustanovení VOP a pomenovania relevantného správania

účastníkov a hodnotenia protokolu NBS.

Odvolací súd sa nedostatočne oboznámil so spisom a rozhodnutím súdu prvého

stupňa. V dôsledku nedostatočného odôvodnenia je problémom identifikovať kde a v akom

rozsahu odvolací súd vychádza zo skutkových zistení odchylných od zistení súdu

prvého stupňa. Nezopakovaním dokazovania podľa § 213 ods. 3 O. s. p došlo k odňatiu

moţnosti ţalobcu konať pred súdom, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) Dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , podľa odôvodnenia ktorého je nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

rozsudku odvolacieho súdu vadou, ktorá znamená odňatie moţnosti konať pred súdom.

Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu porušuje právo ţalovaného

na spravodlivý proces. Takto judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky uţ v uznesení

z 23. júna 2004 č. k. , v odôvodnení ktorého uviedol, ţe právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatneným právom a obranou proti takémuto uplatneniu, je súčasťou základného práva

na spravodlivé konanie podľa a

ods. 1 Dohovoru.

Súd prvého stupňa je podľa je viazaný právnymi názorom

odvolacieho súdu, ktoré vychádzajú zo svojvoľnej a logicky rozpornej argumentácie. Ţalobca

10

nemá v konaní ţiadnu moţnosť právnej obrany proti nezmyselným právnym záverom

odvolacieho súdu. Krajský súd procesne zneuţil ustanovenie

nato, aby sa vyhol povinnosti opakovať dokazovanie, pričom jeho nesprávne právne

posúdenie nezodpovedá ţiadnemu doposiaľ vykonanému dokazovaniu. Zrušujúce rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ),

preto bolo konanie postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ), ktorá spočíva v tom, ţe došlo k hrubému porušeniu

práva ţalobcu na spravodlivý proces.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť. Odmietnuť

ho navrhol predovšetkým z dôvodu, ţe bolo podané oneskorene. Rozhodnutie odvolacieho

súdu nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2011. V spise je síce pripojená poštová obálka

adresovaná zástupcom ţalobcu, na ktorej je pečiatka podacej pošty ( Bratislava I. ) s dátumom

28. februára 2011. Uvedený dátum však výrazne predchádza dátumu uvedenému na pečiatke

podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( 21. marca 2011 ). Zásielka síce

bola podaná ako beţná zásielka, aj tak je však nezvyčajné, aby doručovanie v rámci

jedného obvodu mesta trvalo 21 dní. Navyše na obálke nie je uvedené ani číslo konania,

ani ţe ide o odvolanie, ani iné označenie veci, ktorej sa týka. Za zvláštnu povaţuje

aj skutočnosť, ţe všetky dovtedajšie podania ţalobca posielal súdu formou doporučených

zásielok alebo osobne do podateľne okresného súdu. Navyše zásielka datovaná v Banskej

Bystrici, kde je sídlo ţalobcu bola podaná pošte v Bratislave. Za tejto situácie obálka zaloţená

v spise nie je dokladom o podaní dovolania a ţalobca včasnosť podania nepreukázal.

Keďţe napadnuté je zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu prichádza do úvahy

prípustnosť dovolania len z dôvodov uvedených v Dovolateľ odôvodňuje

prípustnosť dovolania z Odňatie moţnosti konať pred súdom

dovolateľ vidí v tom, ţe ( a ) odvolací súd nezopakoval dokazovanie, hoci sa stotoţnil

len so základnými skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, čo je podľa neho v rozpore

s a , ( b ) nevysporiadal sa s podstatnými argumentmi

ţalobcu uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa, pričom bez ďalšieho konštatoval

ich nesprávnosť pouţijúc argumenty, ktoré sú v zjavnom rozpore s predpismi a judikatúrou.

Táto nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia viedla k odňatiu moţnosti ţalobcu konať

pred súdom. Naplnenie dovolacieho dôvodu napokon videl v tom, ( c ) ţe odvolací súd

11

si dôkladne nenaštudoval spis čo dokumentujú viaceré závaţné rozpory a nepresnosti

v uznesení.

Ţalovaný sa v dovolaní podrobne zaoberá s jednotlivými dôvodmi dovolania

so záverom, ţe ţiaden z nich nenapĺňa podmienku prípustnosti. V súvislosti s argumentom

dovolateľa ( a ) uviedol, ţe odvolací súd nezrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa

pre nesprávne skutkové zistenie vyvodené z nim zisteného skutkového stavu,

ale pre nedostatočne zistený skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru,

podľa ktorej sa procesné porušenie nepovaţuje za naplnenie

ak k nemu došlo len v určitej fáze konania a v ďalšom konaní bude môcť uplatniť svoj vplyv

na jeho ďalší priebeh. Keďţe odvolací súd vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého stupňa,

nebola moţnosť dovolateľa konať pred súdom absolútne zmarená, ani ak by skutočne došlo

k porušeniu jeho procesných práv ( čo ţalovaný popiera ). Odvolací súd na základe dôkazov

vykonaných súdom prvého stupňa nedospel k odlišným skutkovým zisteniam, ale k čiastočne

inému právnemu hodnoteniu, čoho dôsledkom bolo zistenie, ţe súdom prvého stupňa zistený

skutkový stav nie je dostatočný. Súdu prvého stupňa preto uloţil opakovať a doplniť

dokazovanie. Znamená to, ţe na súde prvého stupňa bude dokazovanie zopakované

a doplnené. Ţalobca bude mať moţnosť k dokazovaniu sa vyjadriť a navrhnúť nové dôkazy.

Nesprávne právne posúdenie veci zaloţené na nesprávnej argumentácii ( b )

môţe byť predmetom skúmania dovolacieho súdu a relevantným dovolacím dôvodom,

len ak je dovolanie prípustné. Pokiaľ ide o údajné nedostatočné preštudovanie spisu

odvolacím súdom ( c ) z dovolania nie je zrejmé, aký dovolací dôvod má nim byť naplnený.

I keď v uvedenú súvislosť dovolateľ spája s odňatím moţnosti konať pred súdom,

z toho ţe uvádza, ţe nemá v konaní moţnosť obrany proti nezmyselným argumentom

odvolacieho súdu však vyplýva, ţe dovolateľ nebrojí proti odňatiu moţnosti konať

pred odvolacím súdom, ale proti jeho právnemu posúdeniu veci.

Pokiaľ ide o vytýkanú nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

ţalobca vo vyjadrení uviedol, ţe i keby išlo o dramaticky zle odôvodnené rozhodnutie,

ţalobcovi sa tým do budúcna neodníma moţnosť v ďalšom konaní pre súdom prvého stupňa

skutkovo a právne argumentovať vo svoj prospech, tak aby jeho práva boli zachované.

Rozhodnutie odvolacieho súdu však nie je arbitrárne ani nedostatočne zdôvodnené. Odvolací

súd jasne na racionálnom základe zdôvodnil svoje právne závery. Rozhodnutie je v úplnom

12

súlade s , presvedčivé a výstiţné. Nemoţno mu vyčítať nadmernú

stručnosť a neobsahuje ţiadne vnútorne rozporné tvrdenia. Ţalobca mu vytýka,

ţe sa stotoţnil s viacerými dôvodmi odvolania ţalovaného, čo však nie je arbitrárnosť.

Obe procesné strany vo svojich vyjadrenia označili určité právne a skutkové otázky

za podstatu sporu a odvolací súd v odôvodnení ku všetkým otázkam vyjadril svoje stanovisko

a náleţite ho odôvodnil. Samotný ţalobca v dovolaní jednoznačne nedefinoval skutkovú

alebo právnu otázku dôleţitú pre posúdenie veci, ktorú by odvolací súd v rozhodnutí

neuviedol, nevyhodnotil a neodôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ),

po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( )

v dovolacom konaní riadne zastúpený ( ), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v a

Podľa je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, a

k a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( § 109 ods. 1

písm. c/ ) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa Podľa

je dovolanie prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej

republiky.

13

V ustanoveniach a nie je uvedené uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania odporcu proti napadnutému uzneseniu preto z a

nevyplýva. Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa

zrušené podľa , nie je prípustné dovolanie z iných dôvodov neţ uvedených

v ( podobne R 34/1995 ).

Podľa je prípustné dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní

došlo k tam vymenovaných chybám. Ide o nedostatok právomoci súdov, nespôsobilosť osôb,

ktoré v konaní vystupovali byť účastníkom konania, nedostatok procesnej spôsobilosti

nezastúpeného účastníka, prekáţka právoplatne skončenej veci, prekáţka začatého konania

v tej istej veci veci, konanie bez návrhu, tam kde bol potrebný ( písm. a/, b/, c/, d/, e/ )

a prípad ak vo veci konal vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd ( písm. g/ ). Z obsahu

spisu dovolací súd nezistil, ţe by v konaní došlo k niektorej z uvedených procesných chýb.

Ţiadnu z nich ani dovolateľ nenamietal.

Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej

vade uvedenej v , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi konania postupom súdu odňatá moţnosť

konať pred súdom. Tohto dôvodu prípustnosti sa dovoláva ţalobca.

Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť procesne nesprávny postup

súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných oprávnení

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Pomerne rozsiahly výpočet nedostatkov a chýb, ktorým podľa dovolania trpí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu moţno zhrnúť do niekoľkých skupín.

(1) Základným nedostatkom napadnutého uznesenia je podľa dovolania nesprávny

skutkový a právny záver o nezlučiteľnosti niektorých ustanovení VOP s odchylnými

zmluvnými dojednaniami uzavretými účastníkmi a z toho vyplývajúci nesprávny záver

o charaktere ustanovení VOP, ktoré upravujú len moţnosť ( právo ) ţalovaného ţiadať

o doplnenie kolaterálu ( nie však jeho povinnosť ), nesprávny záver o splnení podmienok

14

pre ukončenie obchodov, o základe pre výpočet výšky kolaterálu a dôsledkoch ukončenia

obchodov.

(2) Odvolací súd napriek tomu, ţe nedoplnil ani nezopakoval dokazovanie

sa v rozpore s odchýlil od skutkového zistenia súdu prvého stupňa,

čím odňal ţalobcovi moţnosť konať pre súdom. Zneuţil tým ustanovenie § 221 ods. 1

písm. h/ a zaviazal súd prvého stupňa riadiť sa nesprávnym právnym názorom

odvolacieho súdu.

(3) Odvolací súd nedostatočne a nejednoznačne odôvodnil svoje rozhodnutie,

ktoré je vo viacerých otázkach nejasné a nezrozumiteľné, neumoţňuje zistiť v čom

a v akom rozsahu vychádzal zo skutkových zistení odchylných od zistení súdu prvého stupňa.

Rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a ţalobcovi tým bol odňatá moţnosť konať pred

súdom.

(4) Odvolací súd sa nedostatočne oboznámil s obsahom spisu a rozhodnutím súdu

prvého stupňa.

K bodu (1)

Dovolateľ namieta, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom podľa

, nezakladá však prípustnosť dovolania. Právne posúdenie

veci súdom je výkonom jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti

dovolania podľa , pretoţe súd samotným rozhodovaním neporušuje

ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

Prípadná aplikácia nesprávneho právneho predpisu alebo jeho nesprávna interpretácia

alebo vyvodenie nesprávnych právnych záverov zo zisteného skutkového stavu, preto

nie je vadou konania podľa

15

K bodu (2)

Neobstojí námietka dovolateľa, ţe sa odvolací súd odchýlil od skutkového stavu

zisteného súdom prvého stupňa bez toho, aby sám dokazovanie zopakoval, prípadne

ho doplnil. Tak ako uvádza ţalobca zdrojom všetkých ( podľa ţalobcu nesprávnych ) záverov

odvolacieho súdu je jeho záver o nezlučiteľnosti relevantných ustanovení VOP so zmluvnými

ustanoveniami a z toho plynúci záver o pouţiteľnosti, resp. nepouţiteľnosti konkrétnych

ustanovení VOP. Záver súdu prvého stupňa v uvedenej základnej otázke je opačný

a jeho podstatou je názor, ţe zmluvné ustanovenia a ustanovenia VOP si neodporujú

a z toho vyplývajúci záver o aplikovateľnosti predmetných ustanovení VOP. Závery oboch

sudov vychádzajú z rovnakého skutkového zistenia. Je ním zistenie, ţe účastníci uzavreli

zmluvu o spolupráci pri realizovaní komplexných finančných operácií. Ich obchodovanie

sa okrem zmluvy riadilo VOP a uzatváranie konkrétnych obchodov prebiehalo telefonicky.

Dôkazným prostriedkom boli okrem iného oba uvedené a dokumenty a skutkovým zisteným

ich obsah. Závery o vzájomnom vzťahu jednotlivých ustanovení a ich vplyv na vznik práv

a povinností ich účastníkov a dôsledky ich porušenia uţ nie sú skutkovými zisteniami,

ale ich právnym hodnotením a záverom. Ak odvolací súd skutkové zistenia súdu prvého

stupňa hodnotil inak ako súd prvého stupňa a vyvodil z nich iné právne závery,

nie je to v rozpore s ods. l Uvedené ustanovenie neumoţňuje odvolaciemu súdu

z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa ( len z neho ), dospieť k inému skutkovému

zisteniu k akému dospel súd prvého stupňa. Nevylučuje však odchylné právne hodnotenie

skutkových zistení. Ak dôsledkom nesprávneho právneho hodnotenia súdom prvého stupňa

je stav, ţe jeho skutkové zistenia nemôţu byť dostatočným podkladom pre meritórne

rozhodnutie odvolacieho súdu, je to podľa dôvod pre zrušenie

rozhodnutia. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vychádzajúc z iného právneho záveru

( nielen v uvedenej základnej otázke ale aj v ďalších na ňu nadväzujúcich ) nevykonal podľa

odvolacieho súdu dokazovanie v rozsahu a smere potrebnom pre rozhodnutie vo veci

korešpondujúce s právnym názorom odvolacieho súdu. Základom zrušujúceho rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je prehodnotenie skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ale iné právne

závery, ktoré z nich odvolací súd urobil. Postup, ktorý procesná úprava odvolaciemu súdu

umoţňuje, nie je moţné povaţovať za odnímajúci ţalobcovi moţnosť konať pred súdom

a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa

16

Z dôvodov uvedených uţ v časti ( 1 ) dovolací súd nemohol podrobiť prieskumu

správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ktoré boli základom jeho rozhodnutia.

Napokon treba prisvedčiť ţalovanému, ţe zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu

je špecifické, tým sa nim nekončí rozhodovanie vo veci samej. V konaní nasledujúcom

po vrátení veci súdu prvého stupňa majú obe procesné strany moţnosť uplatniť svoj vplyv

na ďalší priebeh konania a vyuţiť všetky práva dané im procesným predpisom vrátane

opravných prostriedkov.

K bodu (3)

Vzhľadom na uvedenú námietku navrhovateľa bolo potrebné zaujať právny záver

o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania

v zmysle , alebo či má za následok ( len ) inú procesnú vadu konania

v zmysle

Treba prisvedčiť dovolateľovi, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným nárokov

a obranou proti takémuto uplatneniu ( odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 23 júna 2004 sp. zn. III. ÚS. 209/04 ). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje

aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS. 261/06, podľa ktorého vada

konania uvedená v je porušením Slovenskej

republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Ústavný súd však

v neskoršom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS. 148/09 spresnil, ţe to však neznačí, ţe by zároveň

nevyhnutne platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces

dosahuje aj intenzitu vady konania v zmysle

neupravuje aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

17

aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším

procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v , pripisuje

osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania ( ) a zároveň tieţ za prípustný dovolací

dôvod ( ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v , povaţuje síce za relevantný

dovolací dôvod ( ), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť

dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý uţ v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 / časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“ /. Z tohto judikátu vychádza

ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá povaţuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môţe zakladať

dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa

( napr. rozhodnutia sp. zn. , , , ,

). Z rovnakého názoru vychádzajú aj rozhodnutia senátu konajúceho

v prejednávanej veci napríklad v rozhodnutí sp. zn. alebo .

Správnosť názoru na dôsledky nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia potvrdzuje

aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn.

hodnotiac názor dovolacieho súdu vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 6. augusta 2009 sp. zn. , ţe „nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

( viď R 111/1998 ) považovaná za dôsledok a vonkajší prejav, tzv. inej procesnej vady

konania v zmysle (teda nie vady konania v zmysle ),

ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom ( ak mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ) sama o sebe, ale prípustnosť dovolania nezakladá, nie je procesnou vadou so znakmi

18

uvedenými v “ uviedol, ţe v rozhodnutí nezistil také porušenie, ktoré by mohlo

vyvolať účinky nezľučiteľné s .

O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS. 481/2011,

podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu povaţuje z ústavného

hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťaţovateľa.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemal dôvod odchýliť sa z ustálenej praxe

v rozhodovaní, vychádzajúc z uvedeného judikátu dospel k záveru, ţe na vytýkanú vadu

rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,

ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

K uvedenému sa ţiada pripomenúť, ţe nemoţno zamieňať nedostatočne odôvodnenie

rozhodnutia s vecne nesprávnymi dôvodmi rozhodnutia spočívajúcimi v jeho nesprávnej

prípadne nepresvedčivej argumentácii. Nedostatky, ktoré ţalobca v dovolaní napadnutému

rozhodnutiu vytýka majú v prevaţnej časti takýto charakter a svojou podstatou

sú inak vyjadrenými výhradami proti nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Nesprávne

právne posúdenie veci, ako uţ bolo uvedené, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/

K bodu (4)

Ţalobca v dovolaní bliţšie neuvádza, ktorý s dôvodov zakladajúcich prípustnosť,

alebo dôvodnosť dovolania má byť vytýkaným nesprávnym postupom odvolacieho súdu

naplnený. Nedostatočné oboznámenie sa s obsahom súdu pokiaľ sa neprejaví porušením

konkrétneho procesného ustanovenia nie je moţné povaţovať za procesnú vadu.

I keď skutočne vedie k procesnému pochybeniu, tak samo nie je procesnou chybou,

ale príčinou, ktorá chybu vyvolala. Vychádzajúc z obsahu dovolania zrejme aj dovolateľ

uvedený nesprávny postup ( nesprávne konanie ) vytýka odvolacieho súdu v súvislosti

s procesnými pochybeniami uvedenými pod ( 1 ), ( 2 ) a ( 3 ) ako príčinu ( jednu z nich ),

ktorá viedla k jednotlivým pochybeniam a celkovej nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu. Stanovisko k ním dovolací súd zaujal vyššie. I keby tvrdenie, ţe sa odvolací

súd dostatočne s obsahom spisu neoboznámil, zodpovedalo skutočnosti, nezakladalo

by to prípustnosť dovolania.

19

Dovolací súd v prejednávanej veci nezistil procesné nedostatky, ktoré

by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa Keďţe neboli naplnené

ani podmienky prípustnosti dovolania, podľa niektorého z ostatných dôvodov uvedených

v a dovolanie nebolo prípustné ani podľa , dovolací súd podľa

v spojení s dovolanie ako neprípustné odmietol.

S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Odmietnuť dovolanie ako oneskorené moţno len za predpokladu, ţe je nepochybné,

ţe dovolanie bolo podané, alebo odovzdané na prepravu po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty. Keďţe z obsahu spisu k záveru o oneskorenom podaní odvolania bez pochybností

dospieť nemoţno, dovolací súd povaţoval dovolanie za podané včas.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodne samostatným uznesením.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. júna 2012

JUDr. Peter Dukes, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková