Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a95/383691.8069e7.pdf
PDF · 118.52 KB
No categories available
3Obdo/53/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Obdo 53/2011 – 391
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu C., s. r. o., so sídlom v B.,
zastúpeného JUDr. PaedDr. I. P., PhDr. advokátom, so sídlom v B., proti ţalovanej J. T.,
bývajúcej v T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou N.
& N., s. r. o., so sídlom v B. 21, o zaplatenie 765,46 eur s prísl., ktorá sa viedla na
Okresnom súde v Galante pod sp. zn. 13 Cb 177/2009–270,
o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 5 apríla 2011, č. k.
21 Cob 502/2010 – 318, jednomyseľne takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovanej o d m i e t a .
Ţalovaná j e p o v i n n á zaplatiť ţalobcovi na účet jeho zástupcu 25,67 eur náhrady
trov konania.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa rozsudkom z 11. novembra 2010 č. k. 13 Cb 177/2009–270
zaviazal ţalovanú zaplatiť ţalobcovi 174,75 eur s úrokmi z omeškania a 294,23 eur náhrady
trov konania, keď predchádzajúcim uznesením z 21. decembra 2009 potom, ako ţalobca vzal
ţalobu čiastočne späť, zastavil konanie v časti o zaplatenie 620,71 eur.
Súd prvého stupňa takto rozhodol na základe skutkového zistenia, ţe účastníci
3. júla 2007 uzavreli zmluvu na neurčitú dobu, o sprostredkovaní podľa § 513 Obch. zák.
na sprostredkovanie poistenia. Jej nedeliteľnou časťou boli všeobecné obchodné podmienky
( VOP ). Zmluvný vzťah zanikol z podnetu ţalovanej dňom 23. januára 2009. Ţalobca
6. júla 2007 vyplatil zo svojho účtu ţalovanej 21 065 Sk ( 699,22 eur ), čo predstavuje 80 %
priemernej provízie, ktorú ţalovaná dosahovala v spoločnosti C. akciová spoločnosť, s ktorou
bola v sprostredkovateľskom vzťahu pred vznikom zmluvného vzťahu so ţalobcom a to
z dôvodu šesťtýţdňového oneskorenia vyplácania provízií od uvedenej spoločnosti. Ţalobca
si uvedené peňaţné prostriedky na základe zmluvy poţičal od spoločnosti A., a. s. Uvedené
skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Rôzna bola interpretácia charakteru a účelu
uvedeného plnenia účastníkmi, najmä otázka návratnosti poskytnutých peňaţných
prostriedkov.
Podľa ţalobcu išlo o preddavok na províziu, ktorý mala ţalovaná vrátiť, resp. malo
prísť k ich započítaniu ak dosiahne produkciu. Podľa ţalovanej išlo o nenávratne poskytnuté
prostriedky vyplatené na základe verejného prísľubu, ktorý urobil jeden zo zakladateľov
ţalobcu J. K. B. na stretnutí v Banskej Bystrici 20. júna 2007, pričom prostriedky počas
trvania zmluvného vzťahu neboli vykazované ako záväzok ţalovanej, čo sa podľa ţalovanej
písomne potvrdilo vo vyhlásení 24. marca 2009. Ţalobca po ukončení zmluvného vzťahu
jednostranne započítal províziu, na vyplatenie ktorej jej vznikol nárok vo výške 524,47 eur.
Ich vyplatenie sa ţalovaná nedomáhala ani v predmetnom ani v inom súdnom konaní.
Podľa súdu prvého stupňa medzi účastníkmi existoval obchodnoprávny záväzkový
vzťah upravený § 262 ods. 1 Obch. zák., zákonom o poisťovníctve a zákonom
o sprostredkovaní poistenia a zaistenia. Ţalovaná na základe predmetného zmluvného vzťahu
vyvíjala pre ţalobcu činnosť smerujúcu k uzavretiu poistných zmlúv alebo iných jeho
finančných produktov a ţalobca sa jej za to zaviazal vyplatiť odplatu – províziu dojednanú
vo VOP, pretoţe ide o odplatnú zmluvu a odplatnosť záväzkového vzťahu je jeho podstatnou
náleţitosťou. Z charakteru predmetného zmluvného vzťahu, ako odplatného vyplýva
povinnosť ţalovanej vrátiť ţalobcovi akékoľvek finančné prostriedky, ktoré jej boli vyplatené
titulom provízie, resp. zálohy na províziu na vyplatenie, ktorej za existencie zmluvného
vzťahu nesplnila podmienky.
Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovanej, ţe na stretnutí v Banskej Bystrici 20. júna 2007
odznel verejný prísľub, ktorého podmienkou bolo uzavretie zmluvy so ţalobcom, za čo mala
byť kaţdému uchádzačovi vyplatená odmena, súd na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, ţe neboli splnené základné podmienky, preto verejný prísľub podľa § 850
a nasl. Obč. zák. Stretnutie na, ktorom mal odznieť nebolo prístupné širokej verejnosti
ale zúčastnili sa ho len vopred osobne pozvaní účastníci, alebo účastníci pozvaní
prostredníctvom svojich vedúcich pracovníkov. Navyše údajný prísľub urobil zakladateľ
ţalobcu ešte pred vznikom ţalovaného ( ten vznikol zápisom do obchodného registra
22. júna 2007 ). Ak by aj bol prísľub relevantný, bol by z neho vzhľadom na ustanovenia
§ 57 ods. 1, § 62, § 64 Obch. zák., zaviazaný p. B. a nie ţalobca.
K obrane ţalovanej, ţe došlo k odpusteniu dlhu formou vyhlásenia z 24. marca 2009
v ktorom sa písomne potvrdzovali jednotlivé vyúčtovania, ktoré záväzok ţalovanej
neobsahoval, súd prvého stupňa uviedol, ţe jedným zo spôsobov zániku záväzku dlţníka
je síce aj odpustenie jeho dlhu veriteľom bez uspokojenia, nie je to však jednostranný úkon,
ale na jeho relevanciu je potrebný aj súhlas dlţníka a dohoda musí mať písomnú formu.
Zo sporného vyhlásenia vôľa ţalobcu odpustiť dlh nevyplýva a nie je splnená ani podmienka
písomnej formy.
Súd pretoţe mal z vykonaného dokazovania za to, ţe sporné peňaţné prostriedky
boli odporkyni vyplatené titulom zmluvného záväzkového vzťahu ako záloha
na sprostredkovateľskú províziu, čomu nasvedčuje aj pasívne správanie ţalovanej,
ktorá akceptovala jednostranné zápočty provízií, na vyplatenie ktorých jej vznikol nárok,
povaţoval ţalobu za dôvodnú. Ţalovanú preto zaviazal na zaplatenie rozdielu medzi
vyplatenou zálohou a výškou započítaných provízií.
Krajský súd v Bratislave rozhodujúc a odvolaní ţalovanej rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe dokazovanie v rozsahu vykonanom
súdom prvého stupňa povaţuje za dostatočné. V rozhodnutí sa podrobne zaoberal všetkými
účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a vznesenými námietkami a tieto správne jednotlivo
i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záver, ku ktorému dospel je správny.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia vzal do úvahy aj skutočnosť,
ţe hoci dohoda o návratnosti zálohy na províziu nebola jednoznačne medzi účastníkmi
dohodnutá, dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa je dostatočné pre vytvorenie
komplexného pohľadu na okolnosti prípadu, vrátane podmienok existujúcich v súvislosti
s vyplatením provízie ţalovanej. Za správny povaţuje aj záver súdu prvého stupňa, ţe prejav
p. B. na stretnutí v Banskej Bystrici 20. júna 2007 nie je verejným prísľubom,
lebo nebola splnená podmienka verejnosti a určenia neobmedzenému počtu osôb. Správny
je aj názor súdu prvého stupňa, ţe neboli splnené podmienky preto, aby sa konanie ţalobcu
dalo povaţovať za smerujúce k odpusteniu dlhu.
Odvolací súd za nesprávny povaţoval názor ţalovanej, ţe ak sa nejednalo o verejný
prísľub, treba poskytnutie zálohy povaţovať za uzavretie inominátnej zmluvy, podľa
ktorej bolo povinnosťou ţalovanej ukončenie zmluvného vzťahu so spoločnosťou C.
a povinnosťou ţalobcu poskytnúť zato plnenie – províziu. Z vykonaného dokazovania nebol
zistený vznik právneho vzťahu, z ktorého by bolo moţné plnenie kvalifikovať ako nenávratné
plnenie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, ţe záloha mala prekryť
obdobie, kým ţalovaná získa príjmy z následnej sprostredkovateľskej činnosti vykonávanej
pre ţalobcu. Ak by ţalovaná pokračovala v činnosti pre ţalobcu, získala by ďalšie provízie,
ktoré by sa nepochybne započítali proti zálohe. Keďţe zmluvný vzťah účastníkov skončil
skôr ako sa vyplatená záloha takýmto spôsobom konzumovala s nárokom na províziu, získala
prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a takto získaný majetkový prospech
musí ţalobcovi vydať.
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 12. mája 2011.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Ako dôvod uviedla,
ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čím je daná prípustnosť
aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Uvedené pochybenie spočíva v tom,
ţe odvolací rozsudok je nedostatočne odôvodnený a odvolací súd sa v ňom nedostatočne
vysporiadal s námietkami ţalovanej, ktoré sú pre posúdenie veci kľúčové, čo má za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia. V rozhodnutí odvolací súd len zreprodukoval argumentáciu
súdu prvého stupňa a uviedol, ţe sa stotoţňuje s jeho odôvodnením, hoci v prejednávanej veci
takýto postup ( zrejme § 219 ods. 2 O. s. p. ) nebol na mieste. Odvolací súd v rozsudku vôbec
nereagoval na argumenty ţalovanej a na výčitku, ţe nevzal do úvahy výpovede svedkov,
ktorí boli vypočutí v prejednávanej veci a ďalších, ktorí boli vypočutí v iných obdobných
konaniach. Osvojil si argumentáciu konateľa ţalobcu p. Š., ktorú podporil len svedok B.,
ktorý je spoločníkom ţalobcu a svedok D., pričom ani tieto výpovede neboli jednotné a boli
v nich rozpory. Tým, ţe súdy nevzali do úvahy výpovede 18 svedkov, jednoznačne upreli
ţalovanej právo konať pred súdom. S ich výpoveďami sa odvolací
súd nevysporiadal a nevysvetlil, prečo ich nevzal do úvahy.
Ţalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
( sp. zn. 1 Cdo 232/2000 ), na niektoré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky
a judikatúru Európskeho súdu, z ktorých vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Ak rozhodnutie
nereaguje na argumenty účastníkov, ktoré sú pre rozhodnutia rozhodujúce a nedáva špecifickú
odpoveď práve na tieto argumenty, nie je dodrţaná poţiadavka spravodlivého súdneho
procesu a znamená porušenie ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu ( čl. 46 a nasl.
Ústavy Slovenskej republiky ).
Ţalobca v rozsiahlom vyjadrení k dovolaniu ţiadal potvrdiť rozsudok odvolacieho
súdu, ako vecne správny. Súdy podľa neho riadne zistili skutočný stav veci a správne
ho aj po právnej správne posúdili. Dovolanie je preto neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) predovšetkým skúmal, či napadnuté
rozhodnutie je moţné účinne dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
prvého stupňa, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 O. s. p. je prípustné dovolanie proti rozsudku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ods. 1 ), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci ( ods. 2 ) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V prejednávanej veci nejde o ţiaden z vymenovaných prípadov, preto proti
predmetnému rozsudku ustanovenie § 238 O. s. p. prípustnosť dovolania nezakladá.
Proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu je však dovolanie prípustné, ak je daný niektorý
z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Okrem iných je to aj prípad, ak bola účastníkovi
konania odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f O. s. p. ). Tohto dôvodu
prípustnosti sa dovoláva ţalovaná.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Zdrojom porušenia procesných práv ţalovanej je podľa nej skutočnosť, ţe súd prvého
stupňa nevzal do úvahy výpovede svedkov a rozhodnutie zaloţil na argumentácii ţalobcu,
ktorá bola podporená len výpoveďou konateľa ţalobcu a svedka B.. Neprihliadol
na výpovede 18 svedkov a nevysvetlil prečo ich do úvahy nevzal. Odvolací súd odvolaním
vyčítaný nedostatok neodstránil. V podstate ide o výčitku, ţe súd prvého stupňa zaloţil svoje
rozhodnutie na nesprávnom hodnotení dôkazov, dôsledkom čoho je nesprávny skutkový
záver, na ňom zaloţený nesprávny právny záver a z toho vyplývajúce nesprávne rozhodnutie.
Odvolací súd nesprávne rozhodnutie potvrdil.
Takto vytýkané chyby nemoţno podľa názoru dovolacieho súdu povaţovať za odňatie
moţnosti účastníka konať pred súdom. Ţalovaná mal moţnosť uplatniť všetky práva, ktoré
jej procesná predpis priznáva. Súd prvého stupňa v konaní vykonal všetky navrhované dôkazy
a účastníci na poslednom pojednávaní pred vyhlásením rozsudku, zrejme po poučení podľa
§ 120 ods. 4 O. s. p. výslovne uviedli, ţe vykonanie ďalších dôkazov nenavrhujú
( č. l. 250 spisu ). Dovolateľkou tvrdené skutočnosti, by znamenali, ţe konania bolo
postihnuté vadami ( inými vadami ako sú uvedené v § 237 ), ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Sú to skutočnosti, ktoré môţu
zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Znamená to, ţe dovolací súd
by na uvedené procesné vady mohol prihliadnuť len, ak by proti napadnutému rozhodnutiu
bolo dovolanie prípustné z iných dôvodov.
Za dôvod naplňujúci podmienku prípustnosti dovolania dovolací súd nepovaţoval
ani druhý dôvod uvádzaný v dovolaní. Dovolateľ za dôvod prípustnosti dovolania podľa
§ 237 písm. f/ povaţuje nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa. Jeho
nedostatočnosť podľa neho spočíva v tom, ţe odvolací súd sa riadne nevysporiadal
s podstatnými argumentmi, ktorými ţalovaný odôvodňoval nesprávnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
Vzhľadom na uvedenú námietku navrhovateľa bolo potrebné zaujať právny záver
o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., alebo či má za následok (len) procesnú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Treba prisvedčiť ţalovanej ţe vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená
vţdy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd ( napr. II. ÚS 261/06 ). To však neznačí, ţe by zároveň nevyhnutne
platil aj opak, teda to, ţe kaţdé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje
aţ intenzitu vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich moţnej nápravy v opravnom konaní. Bliţšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj moţnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých moţno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch niţších stupňov. Najzávaţnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy povaţuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania ( § 237 O. s. p. ) a zároveň tieţ za prípustný dovolací
dôvod ( § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na
rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., povaţuje síce za relevantný
dovolací dôvod ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), nie však za dôvod zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Uvedený záver je obsiahnutý uţ v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 ( časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“ ). Z tohto judikátu vychádza
dlhoročná ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá povaţuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môţe zakladať
dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV ÚS 487/2011, podľa ktorého uvedený právny názor
k výkladu § 237 písm. f/ O. s. p. povaţuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a neporušujúci základné práva sťaţovateľa.
Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru,
ţe na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu - nedostatočné odôvodnenie, by mohol
prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného
dôvodu.
Z uvedeného vyplýva, ţe nebol naplnený dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Keďţe dovolací súd nezistil ani iný dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosť dovolania ( § 242 ods. 1 O. s. p. ), dovolanie ţalovaného ako neprípustné podľa
§ 218 ods. l O. s. p. v spojení s ustanovením 243b ods. 5 O. s. p. odmietol, ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
Riadiac sa pritom právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešný ţalobca má podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 244 ods. 1 a § 142
ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli v dovolacom konaní. Jeho trovy
pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej pomoci
( vyjadrenie k dovolaniu ) 18,26 eur ( § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. ) a z náhrady
výdavkov v paušálnej výške 7,41 eur ( § 16 ods. 3 tarify ), spolu 25,67 eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Peter Dukes, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková