Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/238/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom

v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti

povinnej I. H., bývajúcej v D., o vymoženie 844,26 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. septembra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy 844,26 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú

sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 27. augusta 2010 sp. zn. WHB0110187

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA

A MEDIAČNÁ, a.s. Súdny exekútor následne v zmysle

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská Bystrica

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Považská Bystrica uznesením zo 6. júna 2011 č.k. -12

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal

na to, že na základe úverovej zmluvy zo 14. septembra 2007 P. banka, a.s. (právny

predchodca oprávnenej) poskytla povinnej úver vo výške 30 000 Sk, ktorý sa povinná

zaviazala splácať v 30 splátkach po 1 325 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Súd

prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových

zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva

je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle o spotrebiteľských úveroch

a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v

o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská

doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované

pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany

konečné a záväzné. Táto doložka znemožňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor medzi účastníkmi

inak, ako v rozhodcovskom konaní, nebola dojednaná individuálne a do úverových

zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej úverovej

zmluvy. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti tejto rozhodcovskej

doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1

Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka

v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv

a povinností z nej je v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa.

Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona

č. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 20. septembra 2011

sp. zn. napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie

oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba

potvrdiť ( ). Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho

právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky a je v korelácii s rozhodovaním

súdov v analogických prípadoch. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade

s ustanovením a Odvolací súd preto postupoval podľa

a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie

dôvody. Podľa jeho právneho názoru bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom,

pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v alebo b/

Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 písm. c/ zákona

č. správne vychádzal z a a a

a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú

podmienku. V danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá

spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech

spotrebiteľa – povinnej ( ). Rozhodcovskú doložku preto

súd prvého stupňa správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú.

Odvolací súd k tomu uviedol, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva

horizontálny priamy účinok, ale existuje povinnosť interpretovať vnútroštátne právo

komunitárne konformným spôsobom. Smernica považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti

je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy

nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie – dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný

presadiť žiadne zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách

koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne, v dôsledku čoho podnikateľ môže získať

neférové výhody a ťažiť z nich. Úverová zmluva, v ktorej je takáto rozhodcovská doložka,

je zmluvou obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona

č. , ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom,

a v súvislosti s tým konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou

neplatnosťou. V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský

rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukázal

tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C – 168/05 uviedol, že

na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej

povinnosti posúdiť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia

a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov. Odvolací

súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako

nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie

na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého

stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale

aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné

zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho

exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:

1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ ). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd

rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie

odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky

po vecnej stránke. Ustanovenie umožňuje v tam

vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť

o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť

a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,

za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný

podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,

2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný ( ),

3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať ( ). Právo

na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade

pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako

aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli

do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred

exekučným súdom konať,

4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ),

5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s veta druhá , bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému až c/ Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení

a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle až c/ a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237

písm. d/ ). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo

k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

ods. 3 ). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane

ustanovenia o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje

splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie

na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej

žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej

exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že

uvedená námietka dovolateľky je neopodstatnená.

2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237

písm. e/ (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd

prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok

konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh

ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde

o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania.

Exekučné konanie sa začína na návrh ( ).

Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2

spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237

písm. e/ , nemá preto žiadne opodstatnenie.

3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať

( ). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle

písm. f/ sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v

došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie

o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu

uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov

pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí

vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Záverom tejto časti

dovolací súd konštatuje, že zo spisu nevyplýva, že by procesný postup súdov v danej veci

v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny a že by viedol k oprávnenou namietanej

procesnej vade.

O procesnú vadu konania v zmysle ide tiež v prípade zamietnutia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli

splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom

konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,

či nejde o tento prípad.

Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

už nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona

č. ). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,

je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov ( ). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný

súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.

V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny

procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe

exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady

ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania

povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk

zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako

aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,

zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný

súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby

a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. , ktoré bolo na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia z 13. decembra 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,

je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku

rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41

Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán

s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda

medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli

alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú

v rozhodcovskom konaní ( ). Rozhodcovská zmluva môže

mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona

č. ). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná

forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom

zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom

alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu

rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona

č. ).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok

(porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011

sp. zn. , ktoré bolo na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia

z 13. decembra 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský

rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate

by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,

že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom

postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej

zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený

postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval

postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský

súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný

tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď tiež R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že

aj v rámci daného exekučného konania bol súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené

v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré

nevyvoláva žiadne právne účinky ().

V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA

A MEDIAČNÁ, a.s. z 27. augusta 2010 sp. zn. WHB0110187, ktorým bola povinnej uložená

povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 844,26 € s príslušenstvom (vymedzeným bližšie

vo výroku tohto rozsudku). V rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že „rozhodcovský súd

má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou), pretože sa jedná

o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným (pozn.: povinnou) ako

zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Podľa článku 3 ods. 6 zmluvy o úvere sa zmluvné

strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o platnosť,

výklad a zánik zmluvy o úvere budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie ktorého bude

pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné“.

Ustanovenie zmluvy o úvere (č.l. 3 spisu), na ktoré v uvedenej časti poukázal

označený rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1

), ktorá je ako samostatné ustanovenie obsiahnutá v zmluve o úvere.

Keďže sa účastníci tejto zmluvy v jej čl. 3 ods. 6 dohodli, že všetky ich spory budú riešené

výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili

k skúmaniu, či predmetné ustanovenie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú

v spotrebiteľskej zmluve.

Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola

implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom

č. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov (do ustanovenia až ). Dovolací súd

konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny

predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.

Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci

Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav

medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,

vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd

má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého

týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez

účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej

v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Pokiaľ oprávnená spochybňuje, že v preskúmavanom prípade nešlo o spotrebiteľskú

zmluvu (a v súvislosti s tým poukázala na právnu úpravu zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho

obchodu v ), dovolací súd uvádza, že v danom prípade nemohli

vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože

právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej úver v rámci vykonávania svojej

obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná ako spotrebiteľ, ktorý bol

pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť

osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších stupňov (správne)

posúdená ako nekalá. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ,

ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a ktorý nadobudol

účinnosť 1. apríla 2004 (teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) a zakotvil do právneho

poriadku Slovenskej republiky inštitút spotrebiteľských zmlúv. Aj keď predmetný zákon

zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako za spotrebiteľské priamo

neoznačuje, dospel dovolací súd k záveru, že uvedená právna úprava nemá taxatívny

charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným

súdom aplikovaná správne. Podľa spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; takéto

ustanovenia spotrebiteľských zmlúv označuje za neplatné.

Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade článok 3. odsek 6 zmluvy o úvere)

nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho,

že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné

spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje

znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle

a neplatného zmluvného dojednania ( ) nemohla byť

založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti

povinnej vo veci sp. zn. WHB0110187 vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom

zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Na základe toho

dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne

nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).

Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutí

odvolacieho súdu ako i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá

procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná

z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny

poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď ); vady tejto povahy sú zároveň

aj prípustným dovolacím dôvodom ( ). Niektorým vadám inej

procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám

konania) pripisuje význam v tom zmysle, že ich považuje

za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie ), ktorý však

možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. Na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky uverejnený rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , v ktorom tento súd dospel

k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver

riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol

v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/98. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu

je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna

kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu

zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. ,

, , , , ,

, , , a ). Sama

skutočnosť, že v konaní (prípadne) došlo k procesnej vade tejto povahy, nemôže ani v danom

prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej, lebo nejde o vadu v zmysle

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ

súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,

nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), dovolací súd uvádza, že

procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť

vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).

Sama takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239

a ).

5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/12).

6. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou ( a ), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej

podľa v spojení s ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovení , , a

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. decembra 2012

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková