Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8cc/386492.11212b.pdf
PDF · 155.41 KB
No categories available
3Cdo/238/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 238/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnej I. H., bývajúcej v D., o vymoženie 844,26 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 7 Er 463/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. septembra 2011 sp. zn. 4 CoE 428/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 844,26 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 27. augusta 2010 sp. zn. WHB0110187
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská Bystrica
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Považská Bystrica uznesením zo 6. júna 2011 č.k. 7 Er 463/2011-12
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal
na to, že na základe úverovej zmluvy zo 14. septembra 2007 P. banka, a.s. (právny
predchodca oprávnenej) poskytla povinnej úver vo výške 30 000 Sk, ktorý sa povinná
zaviazala splácať v 30 splátkach po 1 325 Sk mesačne (ďalej len „úverová zmluva“). Súd
prvého stupňa po preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových
zmluvných podmienok dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie treba zamietnuť, lebo sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva
je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a na vec treba aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu danú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súčasťou úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská
doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované
pred vyššie označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany
konečné a záväzné. Táto doložka znemožňuje spotrebiteľovi vyriešiť spor medzi účastníkmi
inak, ako v rozhodcovskom konaní, nebola dojednaná individuálne a do úverových
zmluvných podmienok bola zaradená oprávnenou ešte pred uzavretím samotnej úverovej
zmluvy. Všetky tieto skutočnosti odôvodňujú záver o neprijateľnosti tejto rozhodcovskej
doložky (nekalej podmienky v zmysle čl. 3 ods. I v spojení s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách). Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka
v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv
a povinností z nej je v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa.
Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“), žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne uznesením z 20. septembra 2011
sp. zn. 4 CoE 428/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba
potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho
právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky a je v korelácii s rozhodovaním
súdov v analogických prípadoch. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade
s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preto postupoval podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie
dôvody. Podľa jeho právneho názoru bol postup prvostupňového súdu v súlade so zákonom,
pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z.z.
Pri posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 244/2002 Z.z. správne vychádzal z § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú
podmienku. V danom prípade má rozhodcovská doložka charakter nekalej podmienky, ktorá
spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa – povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovskú doložku preto
súd prvého stupňa správne považoval za nekalú a z tohto dôvodu za absolútne neplatnú.
Odvolací súd k tomu uviedol, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Smernica považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti
je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie – dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný
presadiť žiadne zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách
koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne, v dôsledku čoho podnikateľ môže získať
neférové výhody a ťažiť z nich. Úverová zmluva, v ktorej je takáto rozhodcovská doložka,
je zmluvou obsahujúcou nekalú podmienku. Aj odvolací súd poukázal na § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z., ktorý exekučnému súdu ukladá povinnosť zaoberať sa exekučným titulom,
a v súvislosti s tým konštatoval, že nekalé zmluvné dojednania sú sankcionované absolútnou
neplatnosťou. V takom prípade musí exekučný súd dospieť k záveru, že rozhodcovský
rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukázal
tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C – 168/05 uviedol, že
na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej
povinnosti posúdiť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia
a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov. Odvolací
súd uzavrel, že súd prvého stupňa v danej veci správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako
nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Správny je preto nielen záver súdu prvého
stupňa, že ide o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale
aj záver, že žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné
zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd
rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie
odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky
po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam
vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť
o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť
a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,
za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný
podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,
2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo
na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade
pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako
aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli
do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred
exekučným súdom konať,
4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie identickej
exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že
uvedená námietka dovolateľky je neopodstatnená.
2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Oprávnená v dovolaní naznačuje, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo nesprávnym procesným postupom súdov pri posudzovaní podkladov pre rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora, aby ho súd poveril vykonaním exekúcie. Dovolací súd k tomu
uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu. Vzhľadom na to sa oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov
pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Záverom tejto časti
dovolací súd konštatuje, že zo spisu nevyplýva, že by procesný postup súdov v danej veci
v zmysle vyššie uvedených ustanovení bol nesprávny a že by viedol k oprávnenou namietanej
procesnej vade.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.). Vzhľadom na vyššie uvedené je exekučný
súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny
procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, ktoré bolo na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia z 13. decembra 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,
je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú
v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môže
mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z.).
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011
sp. zn. 3 Cdo 146/2011, ktoré bolo na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia
z 13. decembra 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský
rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,
že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (viď tiež R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že
aj v rámci daného exekučného konania bol súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené
v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky (IV. ÚS 78/2011).
V danom prípade oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA
A MEDIAČNÁ, a.s. z 27. augusta 2010 sp. zn. WHB0110187, ktorým bola povinnej uložená
povinnosť zaplatiť oprávnenej do 3 dní 844,26 € s príslušenstvom (vymedzeným bližšie
vo výroku tohto rozsudku). V rozhodcovskom rozsudku sa uvádza, že „rozhodcovský súd
má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou), pretože sa jedná
o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným (pozn.: povinnou) ako
zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Podľa článku 3 ods. 6 zmluvy o úvere sa zmluvné
strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o platnosť,
výklad a zánik zmluvy o úvere budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., rozhodnutie ktorého bude
pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné“.
Ustanovenie zmluvy o úvere (č.l. 3 spisu), na ktoré v uvedenej časti poukázal
označený rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z.), ktorá je ako samostatné ustanovenie obsiahnutá v zmluve o úvere.
Keďže sa účastníci tejto zmluvy v jej čl. 3 ods. 6 dohodli, že všetky ich spory budú riešené
výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili
k skúmaniu, či predmetné ustanovenie nepredstavuje neprijateľnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny
predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Pokiaľ oprávnená spochybňuje, že v preskúmavanom prípade nešlo o spotrebiteľskú
zmluvu (a v súvislosti s tým poukázala na právnu úpravu zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho
obchodu v Obchodnom zákonníku), dovolací súd uvádza, že v danom prípade nemohli
vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože
právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijala povinná ako spotrebiteľ, ktorý bol
pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť
osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších stupňov (správne)
posúdená ako nekalá. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 150/2004 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ktorý nadobudol
účinnosť 1. apríla 2004 (teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) a zakotvil do právneho
poriadku Slovenskej republiky inštitút spotrebiteľských zmlúv. Aj keď predmetný zákon
zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo
neoznačuje, dospel dovolací súd k záveru, že uvedená právna úprava nemá taxatívny
charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným
súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; takéto
ustanovenia spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník označuje za neplatné.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade článok 3. odsek 6 zmluvy o úvere)
nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho,
že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinnou platne nedohodli na tom, že ich vzájomné
spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a neplatného zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť
založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti
povinnej vo veci sp. zn. WHB0110187 vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Na základe toho
dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný rozhodcovský rozsudok správne
nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46 Exekučného poriadku).
Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutí
odvolacieho súdu ako i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá
procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje
za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý však
možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní. Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky uverejnený rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel
k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver
riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento rozsudok bol
v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/98. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu
je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu
zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Sama
skutočnosť, že v konaní (prípadne) došlo k procesnej vade tejto povahy, nemôže ani v danom
prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
4. K námietke oprávnenej, že v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že
procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť
vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).
Sama takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239
5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/12).
6. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovení § 243b O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. decembra 2012
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková