Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5b6/390125.6f7df7.pdf
PDF · 260.78 KB
No categories available
5To/5/2013
N a j v y š š í s ú d 5 To 5/2013
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému
D. B. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí konanom 11. apríla 2013 v Bratislave prerokoval
odvolanie obţalovaného D. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku z 8. novembra 2010, sp. zn. PK – 1 T 49/2010 a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odvolanie obţalovaného D. B. s a
z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 8. novembra 2010, sp. zn.
PK - 1 T 49/2010, bol obţalovaný D. B. uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa
§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na tom
skutkovom základe, ţe
sledujúc cieľ odčerpať majetok spoločnosti H. I. A. C., s.r.o., so sídlom B., D. č. X.,
IČO: X., sústredený na beţnom účte č. X./X. vedenom v T., a. s., pobočka B., M. ulica,
postupoval tým spôsobom, ţe dňa 5. marca 2002 vyuţívajúc plnú moc splnomocniteľa V. F.
z 25. januára 2002, ktorá ho oprávňovala popri inom aj na zastupovanie spoločnosti H. I. A.
C., s. r. o. vo všetkých veciach, zriadil v pobočke T., a. s., v B. na M. ulici neobmedzené
dispozičné právo k označenému účtu pre Ľ. V., ktorému nebol známy účel zriadenia
dispozičného práva ani právny dôvod nasledujúcej bankovej operácie, dňa 6. marca 2002
uskutočnil z účtu č. X./X. bezhotovostný prevod sumy 5 600 000 Sk na beţný účet
spoločnosti S., s. r. o., so sídlom Ţ., J. V. č. X., IČO: X., č. X./X. vedený vo V., a. s., pobočka
B., expozitúra D., ul. S.. T., ktorý deklaroval ako úhradu za sluţby dodávateľa – spoločnosti
S., s. r. o., vediac,
ţe sluţby nemajú byť nikdy poskytnuté, pričom dňa 12. marca 2002 Ľ. V.
ako formálny konateľ spoločnosti S., s. r. o., na pokyn sprostredkovateľa
P. G. prevedenú sumu 5 600 000 Sk v expozitúre V., a. s., D., vybral z účtu č. X./X.
a odovzdal P. G., čím takto svojím konaním D. B. spôsobil poškodenej organizácii H. I. A. C.,
s. r. o., škodu vo výške 5 600 000 Sk (185 885,946 eur).
Špecializovaný trestný súd ho za to odsúdil podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. k trestu odňatia
slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého obţalovaného podľa § 39a ods. 3 Tr. zák.
zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu podľa § 228 ods. 1 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.) uloţil povinnosť nahradiť poškodenej strane,
a to H. I. A. C., s. r. o., v konkurze, B., D. č. X., škodu vo výške 185 885,946 eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţalovaný D.
B..
V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu
JUDr. R. M., ktoré smerovalo proti výrokom o vine a treste, uplatnil obţalovaný D. B. tieto
odvolacie námietky:
- napriek tomu, ţe najvyšší súd uţ v minulosti kritizoval formuláciu skutkových viet
v podobe absencie skutkových úvah ako aj popisu deja, skutková veta
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku je absolútne nečitateľná, keďţe sa v nej
neuvádza ţiadne jeho konanie, ktoré by smerovalo k zavineniu;
- najvyšší súd v predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na viaceré nedostatky
súvisiace napr. s otázkou vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti, s otázkou
časového hľadiska uzavretia materských spoločností políciou, s otázkou povinnosti
mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B., ktoré ale v novom konaní neboli opätovne
odstránené;
- odvolateľ vo vzťahu k otázke vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti
opakovane prezentoval svoj právny názor, ţe vlastníkom obchodnej spoločnosti H.
I. A. C. s. r. o. ako 100 % dcérskej spoločnosti H. S. a. s. je P. P., ktorý mal teda
mať v trestnom konaní procesné postavenie poškodeného, keďţe vyhlásením
konkurzu ako úpadca nestratil svoju procesnú spôsobilosť byť účastníkom
konania;
- dňa 5. februára 2002 došlo zo strany polície k uzavretiu obchodnej spoločnosti H.
S. a. s., pričom v máji 2002 bol účelovo vyhlásený konkurz
na majetok tejto obchodnej spoločnosti, ktorá skutočnosť ovplyvnila všetky
následné kroky orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vyústili aţ do trestného
stíhania jeho osoby, teda podľa názoru odvolateľa štát zapríčinil krach tejto
obchodnej spoločnosti, vytvoril si vlastného poškodeného, začal vyšetrovať tento
krach a tak si zabezpečil, ţe trestné konanie bude v jeho „réţii“;
- svedka JUDr. M. B. (advokáta) ako právneho zástupcu obchodnej spoločnosti H.
S. a. s. a rovnako tak aj obchodných spoločností H. I. A. C. s. r. o. a S. s. r. o. nikto
nezbavil v trestnom konaní povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa
dozvedel pri výkone svojho povolania v rámci poskytovania právnych sluţieb;
- vylúčením tejto trestnej veci na samostatné konanie bolo motivované snahou
špecializovaného trestného súdu vyhnúť sa verejnej kritike a posmeškom médií
a prípadne niektorých politikov, pričom odvolateľ mal za to, ţe pre takýto
procesný postup súdu prvého stupňa neboli splnené zákonom stanovené
podmienky;
- vo vzťahu k právnej kvalifikácii trestného činu sprenevery poukázal na to, ţe jeho
konaním neboli naplnené zákonné znaky tejto skutkovej podstaty, pokiaľ ide o to,
ţe:
a) vec musí byť daná do drţby
b) vec si musí páchateľ prisvojiť
c) musí byť iná dohoda ohľadom nakladania s vecou
d) musí ísť o cudzí majetok
e) musí vzniknúť škoda cudzej osobe
f) úmyselné zavinenie
- vo vzťahu ku skutkovým zisteniam spochybnil výpovede svedkov
JUDr. M. B., Ľ. V. a Ing. M.. H. a naopak výpoveď svedka P. P. prezentoval ako
dôveryhodnú;
- vychádzajúc teda z výpovede svedka P. P. mal za to, ţe tento poškodený – svedok
len realizoval svoje ústavné právo voľne nakladať
so svojim vlastníctvom, a tak ľudovo povedané „súd do toho nič“, keďže bolo
len na výbere P. P. alebo ním určenej osoby, ako uvedenú sumu 5.600 000,- Sk
použijú.
V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu
JUDr. M. M., PhD., ktoré smerovalo rovnako proti výrokom o vine a treste, uplatnil
obţalovaný D. B. navyše tieto odvolacie námietky:
- vo výpovedi svedka Ľ. V. existujú výrazné defekty vierohodnosti jeho tvrdení,
ktoré sa týkajú:
a) okolností súvisiacich so zoznámením sa tohto svedka s osobou obţalovaného D.
B.,
b) okolností, ktoré súvisia s vyjadreniami tohto svedka o vzťahu obţalovaného D.
B. ku svedkovi P. G.,
c) okolností súvisiacich s podpisovaním príkazu na úhradu sumy 5.600.000,- Sk,
d) okolností súvisiacich s vystavením faktúry č. 2002,
e) okolností súvisiacich s vystavením plnej moci pre svedka
JUDr. M. B. a skutočnosti, či sa uvedené osoby poznali a aký bol ich vzťah,
f) okolností súvisiacich s pôsobením svedka Ľ. V. pre spoločnosť
H. s. r. o.,
g) okolností súvisiacich so schopnosťou tohto svedka preţité udalosti a získané
poznatky pravdivo a úplne reprodukovať pred OČTK a súdmi,
- absencia dostatočne vysvetľujúcej argumentácie, prečo súd uveril tvrdeniam
svedka Ing. M.. H., a to napriek existencii viacerých rozporov v jeho výpovediach
týkajúcich faktúry č. 2002, realizácie prevodného príkazu, podnikateľského
zámeru H. s. r. o.,
- absencia dostatočne vysvetľujúcej argumentácie, prečo súd naopak neuveril
tvrdeniam spoluobţalovaného Ing. P. P.,
- zo skutkových zistení v napadnutom rozsudku nevyplýva, ţe došlo zo strany
obţalovaného D. B. k prisvojeniu si cudzej veci a rovnako tak nevyplýva záver
o jeho povinnosti disponovať vecou určitým spôsobom,
- napadnutý rozsudok neuvádza ţiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo
zrejmé, o aké zmluvné zastúpenie malo ísť, čo bolo jeho obsahom v rovine právnej
a po stránke vecnej a z akého právneho titulu pochádzalo,
- v nadväznosti na vyššie uvedené bolo potom povinnosťou ustáliť rozsah práv
a povinností, ktoré obţalovanému D. B. v tejto súvislosti patrili,
- skutkové zistenia neumoţňujú urobiť jednoznačný právny záver o úmysle
obţalovaného D. B. prisvojiť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a tým sebe
alebo inému obstarať trvalý prospech,
- nebola preukázaná jeho vedomosť o tom, ţe faktúra č. 2002 vystavená obchodnou
spoločnosťou S. pre odberateľa H. s. r. o. obsahuje sluţby, ktoré sú fiktívne,
- slovné spojenie v skutkovej vete „sledujúc odčerpať majetok“ je takou
formuláciou, ktorá je právom aprobovaná v súvislosti s beţným obchodným
stykom,
- napadnutý rozsudok neobsahuje skutkové zistenia, na podklade ktorých by sa dal
urobiť záver o personifikácii skutočného vlastníka H. s. r. o.
Z vyššie uvedených dôvodov sa obţalovaný D. B. na podklade podaného odvolania
domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Podľa § 254 ods.1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.) ak
nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môţe odvolateľ podať odvolanie, i správnosť
postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,
ţe odvolanie proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana na to
oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, urobila tak v lehote
ustanovenej v zákone, pričom odvolanie podané obţalovaným D. B. nie je dôvodné.
1) K procesnoprávnej stránke veci
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ raz o odvolaní podanom obţalovaným
D. B. rozhodol, a to uznesením z 19. januára 2012, sp. zn. 5 To 11/2011, ktorým odvolanie
obţalovaného D. B. podľa § 256 Tr. por. zamietol, pričom verejné zasadnutie vykonal v jeho
neprítomnosti.
Termín verejného zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil 1. decembra 2011
na termín 19. januára 2012, pričom obţalovaný D. B. prevzal predvolanie osobne podľa
pripojenej doručenky 20. decembra 2011 a jeho obhajca JUDr. R. M.. 12. decembra 2011.
Dňa 18. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal na mailovú adresu
podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú adresu jeho obhajcu
JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu zhoršili zdravotné
problémy, ktoré mu pretrvávajú už dlhšiu dobu a nedovoľujú sa mu zúčastniť
uvedeného pojednávania, keďže ide o silné krvácanie s konečníka a musel vyhľadať
odbornú pomoc, pričom ošetrujúci lekár mu nariadil kľud na lôžku a nasadil mu silné
antibiotiká s tým, že o skončení práceneschopnosti bude informovať“.
K uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu
MUDr. M. Š. vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax na M. ulici
č. X., P., Česká republika, z ktorej vyplýva, ţe D. B. sa dňa 18. januára o 16.12 hod. dostavil
do ordinácie tohto lekára s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré
podľa jeho vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom
objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým,
ţe mu bol následne ambulantne vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu)
a nasadené širokospektrálne antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej
polohe, sprchovanie a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom.
Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svoje rozhodnutie vykonať
verejné zasadnutie v neprítomnosti obţalovaného D. B. odôvodnil nasledovne:
Podľa § 234 ods. 1 Tr. por. verejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých
členov senátu a zapisovateľa.
Podľa § 234 ods. 2 Tr. por. ak neustanovuje zákon niečo iné nie je účasť prokurátora
a obhajcu na verejnom zasadnutí nevyhnutná.
Podľa § 238 Tr. por. na verejnosť, konanie, začiatok a odročenie verejného zasadnutia
sa pouţijú primerané ustanovenia o hlavnom pojednávaní.
Podľa § 202 ods. 3 Tr. por. hlavné pojednávanie v neprítomnosti obţalovaného
nemoţno konať, ak je obţalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo
ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
prevyšuje päť rokov. V prípadoch nutnej obhajoby (§ 36) nemoţno konať hlavné
pojednávanie bez prítomnosti obhajcu.
Podľa § 263 ods. 2 Tr. por. účasť prokurátora na verejnom zasadnutí je povinná.
Podľa § 263 ods. 3 Tr. por. na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní musí mať
obţalovaný obhajcu vo všetkých prípadoch, v ktorých ho musí mať na hlavnom pojednávaní.
Podľa § 263 ods. 4 Tr. por. v neprítomnosti obţalovaného, ktorý je vo väzbe
alebo vo výkone trestu odňatia slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu konať
len vtedy, ak obţalovaný výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva.
Ustanovenie § 238 Tr. por. formou odkazu doplňuje predovšetkým pravidlá o priebehu
verejného zasadnutia stanovené v § 235 Tr. por. Primerané pouţitie ustanovení o hlavnom
pojednávaní je podľa § 238 moţné len v otázke verejnosti konania, začiatku a odročenia
verejného zasadnutia, nie však (ani analogicky) ohľadom iných otázok, ktoré sú výslovne
a odchýlne od hlavného pojednávania upravené pre verejné zasadnutie. Tak napríklad
prítomnosť osôb na verejnom zasadnutí je riešená podľa § 234 Tr. por., poprípade v spojení
s ustanovením § 233 ods. 1 Tr. por. a s ďalšími zvláštnymi ustanoveniami (§ 264 ods. 2
aţ 4 Tr. por.), takţe sa tu neuplatní ustanovenie § 202 o prítomnosti osôb na hlavnom
pojednávaní.
Pokiaľ ide o účasť (prítomnosť) obvineného na verejnom zasadnutí, všeobecné
ustanovenie o prítomnosti osôb podľa § 234 Tr. por. sa o nej vôbec nezmieňuje, takţe verejné
zasadnutie moţno vykonať i bez účasti obvineného, i keď mu je účasť potrebné spravidla
umoţniť aspoň upovedomením o verejnom zasadnutí. Nutnú prítomnosť obvineného
na verejnom zasadnutí je potom moţné, obdobne ako účasť obhajcu, vyvodzovať len
nepriamo z iných ustanovení Trestného poriadku. Účasť obvineného na verejnom zasadnutí
bude teda potrebná predovšetkým v týchto prípadoch:
a) pokiaľ ide o obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody a ktorý výslovne neprehlásil, ţe sa vzdáva účasti na verejnom zasadnutí odvolacieho
súdu;
b) pokiaľ bol obvinený na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá
veta Tr. por.), čím dal súd jednoznačne najavo, ţe účasť obvineného na verejnom zasadnutí
je nutná a ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodnúť; senát však môže toto
opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obvinený nedostavil, a to uznesením
vyhláseným po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne, že verejné zasadnutie
sa vykoná napriek neúčasti obvineného;
c) pokiaľ bol obvinený odvolacím súdom o verejnom zasadnutí v zmysle
§ 233 ods. 1 Tr. por. iba upovedomený, dáva súd najavo, ţe nepovaţuje prítomnosť
obvineného pri verejnom zasadnutí za nutnú a uvaţuje aj s alternatívou konania verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti; ak sa obvinený v takomto prípade na verejné zasadnutie
nedostaví a svoju neúčasť riadne neospravedlní, potom nie je možné z toho vyvodzovať
záver, že boli porušené ustanovenia o jeho prítomnosti na verejnom zasadnutí;
d) pokiaľ obvinený dal výslovne najavo, ţe trvá na svojej účasti na verejnom zasadnutí
a ţe nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia vo svojej neprítomnosti – ide o uplatnenie
ústavného práva obvineného, to platí i vtedy, pokiaľ obvinený svoju neúčasť na uţ
nariadenom verejnom zasadnutí včas a riadne ospravedlnil takými dôvodmi, ktoré je moţné
akceptovať a ktoré mu objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia.
Pokiaľ obţalovaný svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012
ospravedlnil z vyššie uvedených zdravotných dôvodov, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţoval za potrebné uviesť, ţe ochorenie
obvineného alebo potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti obvineného však samo
osebe nemusí byť dostatočným ospravedlnením jeho neúčasti na verejnom zasadnutí,
resp. dôvodom k odročeniu verejného zasadnutia. Potvrdenie o dočasnej pracovnej
neschopnosti je vystavované pre účely sociálneho zabezpečenia a samo osebe nie je
dostatočným podkladom pre záver, že obvinenému bránia v účasti na verejnom
zasadnutí zdravotné dôvody.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky dospel k záveru, ţe obţalovaný D. B. svoju neúčasť na verejnom zasadnutí
konanom 19. januára 2012 neospravedlnil riadne a včas. V tomto smere ďalej uviedol,
ţe obţalovaný D. B. mal týmito zdravotnými problémami trpieť dlhšiu dobu, pričom
k ošetreniu sa dostavil aţ deň pred konaním odvolacieho konania v popoludňajších hodinách,
navyše sa tak stalo v Českej republike, pričom zo správy ošetrujúceho lekára nevyplýva záver,
10 5 To 5/2013
ţe uvedená diagnóza by obţalovanému D. B. znemoţňovala resp. bránila v účasti na
verejnom zasadnutí.
Odvolací senát v posudzovanej veci ďalej zdôraznil, že dôkazné bremeno
v súvislosti s preukázaním nespôsobilosti zúčastniť sa verejného zasadnutia podľa
zákona je viazané na osobu obžalovaného, a v tomto smere nie je povinnosťou
odvolacieho súdu zisťovať, či zdravotné problémy deklarované obžalovaným tomuto
bránia alebo nebránia v účasti na verejnom zasadnutí.
Rovnako súdu zo zákona nevyplýva povinnosť prispôsobovať režim konania
pred súdom a jeho priebeh predstavám obžalovaného alebo požiadavkám jeho obhajcu.
Režim trestného konania a jeho priebeh je potrebné zamerať od súdu k obžalovanému
a jeho obhajcovi, a v žiadnom prípade nie naopak.
Obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za vinného z trestného činu sprenevery
podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého
Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007, sp. zn. PK 1Tš 8/2005. Tento rozsudok
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 11. októbra 2007,
sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil bývalému špeciálnemu
súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod
sp. zn. PK 1Tš 8/2005 pritom bolo zistené, ţe po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa
a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných
pojednávaní, pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane
obţalovaných JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho
obhajcu JUDr. R. M. v 7 prípadoch.
Vyššie uvedené konanie obţalovaných a ich obhajcov vrátane konania obţalovaného
D. B. a jeho obhajcu bez akýchkoľvek pochybností dokumentovalo ich evidentnú snahu
umelo predlţovať dĺţku konania na súde prvého stupňa za účelom čo najviac oddialiť jeho
rozhodnutie o podanej obţalobe. V posudzovanom prípade teda Najvyšší súd Slovenskej
republiky na jednej strane zistil neprimeranú dĺţku konania na súde prvého stupňa, na druhej
strane musel konštatovať, ţe jej príčinou však boli jednoznačne subjektívne prieťahy na strane
11 5 To 5/2013
obţalovaných a ich obhajcov, vrátane obţalovaného D. B. a jeho obhajcu
JUDr. R. M., ktoré praktizovali prakticky počas celej doby 3 rokov.
Vyššie uvedená okolnosť (opätovne účelovo vytvorená prekáţka na strane
obţalovaného P. P. na hlavnom pojednávaní konanom 8. novembra 2010) viedla
špecializovaný trestný súd k postupu podľa § 23 ods. 1 Tr. por., keď za účelom urýchlenia
konania vylúčil konanie o trestnom čine sprenevery podľa § 248 ods. 1,
ods. 5 Tr. zák. proti obţalovanému D. B. zo spoločného konania na samostatné konanie.
Treba dodať, ţe obţalovaný D. B. „rovnakú taktiku – čo najviac oddialiť rozhodnutie
o podanom odvolaní“ zvolil a následne realizoval aj v odvolacom konaní.
Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj s poukazom na vyššie
uvedené prekáţky v základnom konaní, ktorých príčinou boli aj ospravedlnenia obţalovaného
D. B. a jeho obhajcu a ktoré viedli k subjektívnym prieťahom a k následnému vylúčeniu veci
na samostatné konanie, dospel napokon k záveru, ţe obţalovaný D. B. riadne nepreukázal, ţe
ním deklarované zdravotné dôvody mu objektívne bránili zúčastniť
sa verejného zasadnutia, a preto neboli zo strany odvolacieho súdu ani akceptované.
V otázke zákonných prekáţok v konaní senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky tak len nadviazal na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 30. októbra 2008,
sp. zn. 4 To 2/2008 (túto trestnú vec vybavil senát 5T), ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2010 a ktoré
riešilo obţalovanými dovtedy často praktizovanú prekáţku v konaní súdu v podobe zmeny
obhajcu na poslednú chvíľu.
Na podklade dovolania podaného manţelkou obvineného N. B., zastúpenou obhajcom
JUDr. M. M., PhD. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 20. februára 2013, sp. zn.
1 TdoV 8/2012 rozhodol, ţe uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára
2012, sp. zn. 5 To 11/2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371
ods. 1 písm. d/ Tr. por. bol porušený zákon v ustanoveniach § 233 ods. 1, § 256 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006 v neprospech obvineného D. B., v dôsledku čoho bolo porušené
jeho právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, následne
12 5 To 5/2013
napadnuté uznesenie zrušil, zrušil
aj ďalšie rozhodnutia na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a napokon Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
ako odvolaciemu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplývajú tieto právne závery:
Všeobecné ustanovenie § 234 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 prítomnosť
obvineného na verejnom zasadnutí neupravuje. Na nevyhnutnosť jeho účasti na ňom moţno
usudzovať na základe úpravy uvedenej v § 263 ods. 4 Tr. por. účinného do 1. januára 2006,
podľa ktorého v neprítomnosti obvineného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu vykonať len vtedy, ak obţalovaný
výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva, alebo na základe úpravy
uvedenej v § 233 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Toto ustanovenie rozlišuje predvolanie a upovedomenie o verejnom zasadnutí.
Podľa tohto ustanovenia predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých
osobná účasť je na ňom nevyhnutná. Obvineného na verejné zasadnutie spravidla
predvoláva vtedy, keď považuje za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu
k dôkazu vykonanému na tomto verejnom zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie
vysvetlenie jeho odvolania. V ostatných prípadoch, keď osobná účasť obvineného
na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nie je nutná, sa obvinený o verejnom zasadnutí
len upovedomí, a to ako osoba, ktorá svojim návrhom dala na verejné zasadnutie podnet,
resp. ako osoba, ktorá môţe byť priamo dotknutá rozhodnutím.
Obvinený D. B. bol na verejné zasadnutie, ktoré sa konalo 19. januára 2012,
predvolaný. Na tomto verejnom zasadnutí bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti o jeho
odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, napriek tomu, ţe svoju neúčasť riadne a včas
ospravedlnil pre zdravotné dôvody (z pripojenej lekárskej správy vyplýva záver,
ţe obvinenému bol nariadený kľudový reţim), pričom ţiadal o odročenie verejného
zasadnutia.
Iné skutočnosti, neţ sú uvedené v lekárskej správe, a to, ţe obvinený bol spôsobilý
zúčastniť sa konania pred odvolacím súdom, keďţe jeho zdravotný stav si nevyţadoval
13 5 To 5/2013
hospitalizáciu, uviedla len MUDr. Ľ. P. po telefonickej konzultácii na základe údajov, ktoré
jej predseda senátu oznámil aţ po konaní verejného zasadnutia 26. januára 2012 a tieto
obvinenému neboli známe, tak ako to vyplýva z úradného záznamu na č.l. 661, zv. III.
Ak sa odvolací súd rozhodol obvineného na verejné zasadnutie predvolať
(čo jednoznačne vyplýva z opatrenia predsedu senátu), dal tým jednoznačne najavo,
ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodovať. V neprospech obvineného
nemôţe byť posudzované ani to, ţe podľa následného vyjadrenia lekárky mohol obvinený
cestovať a zúčastniť sa aj verejného zasadnutia. Tento záver ale vyvracia aktuálna lekárska
správa z 19. januára 2012, ktorá potvrdzuje hospitalizáciu obvineného na oddelení
jednodňovej chirurgie v deň konania verejného zasadnutia (teda 19. februára 2012).
Odvolací súd si v prípade rozhodovania o tom, ţe bude konať verejné zasadnutie
o riadnom opravnom prostriedku bez prítomnosti obvineného, ktorý poţiadal o odročenie
verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov, musí zadováţiť jednoznačné lekárske správy
o jeho zdravotnom stave. Súd nie je totiž oprávnený sám posudzovať zdravotnú
spôsobilosť obvineného zúčastniť sa verejného zasadnutia.
Ak za tejto situácie, keď aj prokurátor navrhol verejné zasadnutie odročiť, odvolací
súd verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti obvineného napriek tomu, ţe na to neboli
splnené zákonné podmienky, bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. d/ Tr. por.
Treba však na ilustráciu uviesť, ţe postup odvolacieho súdu mohol byť determinovaný
technickými obštrukciami všetkých obvinených pred súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho
muselo byť hlavné pojednávanie odročované 23-krát, z toho v dôsledku práceneschopnosti
obvineného D. B. a jeho obhajcu 7-krát. Obvinený prevzal predvolanie na verejné zasadnutie
odvolacieho súdu uţ 20. decembra 2011. Absces (hnisavé ložisko) sa v ľudskom tele vyvíja
síce individuálne, ale väčšinou relatívne dlhší čas. „Načasovanie“ hospitalizácie na deň
konania verejného zasadnutia sa preto mohlo javiť ako náznak ďalšej technickej
obštrukcie. Objektívne ale bolo preukázané, že obvinený dňa 19. januára 2012 bol
hospitalizovaný a požiadal o odročenie verejného zasadnutia, preto mal odvolací súd
v daných súvislostiach verejné zasadnutie odročiť.
14 5 To 5/2013
Vyššie popísané skutkové okolnosti je treba posúdiť predovšetkým z toho
hľadiska, či prejednaním veci odvolacím súdom bez prítomnosti obvineného nedošlo
k porušeniu jeho ústavne garantovaného práva na prejednanie veci v jeho prítomnosti
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv garantovaných čl. 6 ods. 1, 3
Dohovoru. Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom je totiž
i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva považované za základný prvok práva
na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preto konaním verejného
zasadnutia v neprítomnosti obvineného nesmie byť súdne konanie ako celok dotknuté
v takej miere a takým spôsobom, aby bolo pozbavené podstatných rysov a štandardov
spravodlivého procesu.
Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval, ţe prítomnosť
obvineného na súde má zásadný význam pre spravodlivosť konania a povinnosť zaručiť
obvinenému právo byť prítomný v pojednávacej miestnosti je jedna zo základných súčastí
čl. 6 Dohovoru (pozri rozsudok Hermi proti Taliansku z 18. októbra 2006, č. 18114/02, § 58;
Stoichkov proti Bulharsku z 24. marca 2005, č. 9808/02, § 56). Hoci to nie je výslovne
uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, z predmetu a účelu tohto článku ako celku vyplýva,
ţe osoba „obvinená z trestného činu“ je oprávnená zúčastniť sa na súdnom konaní. Navyše
odsek 3 písm. c/, d/ a e/ zaručuje, ţe „kaţdý, kto je obvinený z trestného činu“, má právo
„obhajovať sa osobne“, „vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov“ a „mať bezplatnú pomoc
tlmočníka, ak nerozumie jazyku pouţívanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí“,
a preto je ťaţko predstaviteľné, ako by mohol uplatňovať tieto práva bez toho, aby bol
na konaní prítomný (pozri rozsudok Colozza proti Taliansku z 12. februára 1985, č. 9024/80,
§ 27; Belziuk proti Poľsku z 25. marca 1998, č. 23103/93, § 37).
Osobná prítomnosť obvineného v odvolacom konaní nie je aţ taká dôleţitá ako
v prvostupňovom konaní. Ak však má odvolací súd preskúmať vec z hľadiska skutkového
a právneho stavu a celkovo posúdiť otázku viny a neviny, nemôţe rozhodnúť o tejto otázke
bez priameho posúdenia dôkazov, ktoré poskytne osobne obvinený na účely preukázania toho,
ţe nespáchal skutok zakladajúci trestný čin (pozri rozsudok Dondarini proti San Marínu
zo 6. júla 2004, § 27; Sibgatullin proti Rusku z 23. apríla 2009, č. 32165/02, § 36).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by sa mal vnútroštátny súd riadne
presvedčiť, či zdravotný stav účastníka konania mu umoţňuje sa konania súdu účinne
15 5 To 5/2013
zúčastniť, prípadne by mal prijať určité opatrenia, aby bol handicap dotyčného
kompenzovaný (pozri rozsudok Pylnev proti Rusku z 9. februára 2010, č. 3038/03, oddiel 3;
Liebreich proti Nemecku z 8. januára 2008, č. 30443/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky skôr uvedené zistenia
a dôvody podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil vo výroku tohto rozsudku uvedené porušenie
zákona v neprospech obvineného D. B., podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnuté
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2012, sp. zn. 5 To 11/2011,
ako aj jemu predchádzajúce konanie a tieţ všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad
a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu
prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Odvolací senát 5T v tejto súvislosti doplnil dokazovanie, z ktorého vyplývajú
nasledovné závery:
- termín pôvodného verejného zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil
1. decembra 2011 na termín 19. januára 2012, pričom obţalovaný D. B. prevzal
predvolanie osobne podľa pripojenej doručenky 20. decembra 2011 doručeného na
adresu jeho trvalého pobytu B., R. X., pričom
zo správy OO PZ Nové Mesto – východ, Bratislava III, ktoré realizovalo následný
rozkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, vyplýva, ţe menovaný
na uvedenej adrese nebýva a ani sa tam nezdrţuje;
- dňa 18. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal zo svojho mailu B.@ na
mailovú adresu podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú
adresu jeho obhajcu JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu
zhoršili zdravotné problémy, ktoré mu pretrvávajú už dlhšiu dobu
a nedovoľujú sa mu zúčastniť uvedeného pojednávania, keďže ide o silné
krvácanie s konečníka a musel vyhľadať odbornú pomoc, pričom ošetrujúci
lekár mu nariadil kľud na lôžku a nasadil mu silné antibiotiká s tým, že
o skončení práceneschopnosti bude informovať“;
16 5 To 5/2013
- k vyššie uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu
MUDr. M. Š. vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax
na M. ulici č. X., P., Česká republika, z ktorej vyplýva,
ţe D. B. sa dňa 18. januára o 16.12 hod. dostavil do ordinácie tohto lekára
s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré podľa jeho
vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom
objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým, ţe mu bol následne
ambulantne vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu) a nasadené
širokospektrálne antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej
polohe, sprchovanie a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom, pričom
na uvedenej lekárskej správe nie je uvedená adresa pobytu pacienta –
obžalovaného D. B.;
- z lekárskej správy z 19. januára 2012 vystavenou MUDr. K. M., lekárom
chirurgického oddelenia P. K. K., s.r.o. vyplýva, ţe obžalovaný D. B. bol dňa 19.
januára 2012 hospitalizovaný na oddelení jednodňovej chirurgie, za účelom
zaistenia ţily a jej následného pozorovania za podpory infúznej terapie – pričom na
oddelenie bol prijatý 19. januára 2012 (čas nie je uvedený) a prepustený 20. januára
2012 o 8.30, s tým, ţe adresa pobytu obţalovaného D. B. opäť nie je uvedená;
- z rozhodnutia o dočasnej pracovnej neschopnosti B 6345036 vystaveného
MUDr. K. M., lekárom chirurgického oddelenia P. K.
K., s.r.o., bolo zistené, ţe obţalovaný D. B. s adresou miesta pobytu v dobe
pracovnej neschopnosti B., R. X., bol od 19. januára 2012 práceneschopný, pričom
toto rozhodnutie ale neobsahuje ţiadnu diagnózu;
- z výsluchu obţalovaného D. B. 21. marca a 11. apríla 2013 vyplýva,
ţe v dobe pred a po konaní verejného zasadnutia 19. januára 2012 sa zdrţiaval
u svojej rodiny na adrese K., V. X., Česká republika;
- obţalovaný D. B. bol na vyššie uvedené ochorenie ďalej ošetrovaný
MUDr. M. Š. vykonávajúcim privátnu chirurgickú prax
na M. ulici č. X., P., Česká republika, ako to vyplýva z jeho správ opätovne
17 5 To 5/2013
neobsahujúcich adresu pobytu pacienta – obţalovaného D. B., konkrétne v dňoch 8.
februára a 2. marca 2012;
- zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod
sp. zn. PK 1Tš 8/2005 pritom bolo zistené, ţe po zrušení pôvodného rozsudku súdu
prvého stupňa a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených
celkovo 23 hlavných pojednávaní, pričom takmer všetky museli byť odročené
v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných JUDr. Ing. J. M.,
P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu JUDr. R. M. v
7 prípadoch – konkrétne u obžalovaného D. B. v týchto prípadoch - 28. apríla
2008 – práceneschopnosť – právoplatne uloţená poriadková pokuta 30.000,- Sk,
23. januára 2009 – práceneschopnosť od 21. januára 2009 – telefonické oznámenie
súdu 22. januára 2009 o 15.00, 26. mája 2010 – práceneschopnosť od 24. mája 2012
- telefonické oznámenie súdu 25. mája 2012 o 13.45, 18. apríla 2011 –
práceneschopnosť od 12. apríla 2011 – oznámené súdu osobne v ten istý deň.
Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie
uvedených skutkových okolností povaţuje za potrebné v otázke práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces uviesť nasledovné:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na... súde... Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne...prejednaná... súdom zriadeným zákonom.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého
domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
18 5 To 5/2013
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa
judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo
na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).
Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy
v prospech realizácie ústavou (a tieţ medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných
práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán
verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň
garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci
akceptovateľné z hľadiska poţiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj
z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská
republika viazaná. Výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno obmedziť toto základné právo
v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje
aj na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý
pri aplikácii práva na osobnú účasť v súdnom konaní pri prerokovaní vlastnej veci dôsledne
odlišuje medzi občianskoprávnym a trestnoprávnym konaním.
Kým v trestnom konaní sa osobná prítomnosť súdenej osoby hodnotí predovšetkým
z pohľadu osobitných práv vyplývajúcich pre trestné konanie, najmä z druhého a tretieho
odseku čl. 6 dohovoru, tak v občianskom súdnom konaní je osobná prítomnosť účastníka
sporu viac spojená s procesnoprávnymi následkami neúčasti na konaní.
Vo veci Kremzow vs. Rakúsko (rozhodnutie z 21. septembra 1993, Annuaire,
č. 268-B) ESĽP uviedol, ţe v zmysle jeho doterajšej judikatúry platí čl. 6 dohovoru tieţ
pre kasačnú a odvolaciu súdnu inštanciu, avšak prítomnosť obvineného na týchto úrovniach
konaní nemá rovnaký význam ako na konaniach prvoinštančných (napr. vec Kamasinski
z roku 1989, A-168, § 106). Ďalej ESĽP v tejto veci uviedol, ţe právo osobnej účasti
19 5 To 5/2013
na súdnom konaní nemoţno a fortiori odvodiť z čl. 6 dohovoru ani v prípade, keď odvolací
súd má úplnú jurisdikciu (rozsudok vo veci Fejde z roku 1991, A-212, § 31). Potrebné je
zohľadniť tieţ osobitosti konania v danej veci a spôsob, akým boli prezentované a obhajované
záujmy obvineného pred odvolacím súdom, a to najmä s prihliadnutím na otázky, o ktorých
bolo potrebné rozhodnúť, ako aj na ich dôleţitosť pre odvolaciu inštanciu a pre
odvolávajúceho sa. A keďže Kremzow mal právneho zástupcu, ESĽP konštatoval,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru nezakladá právo jeho osobnej účasti v konaní pred najvyšším
súdom ako súdom kasačným.
Dôležitým aspektom pri posudzovaní neprítomnosti na súdnom konaní (jeho
časti) je konanie samotného obvineného, to znamená, či jeho neprítomnosť na súdnom
konaní nebola zavinená aj jeho správaním, resp. či jeho neprítomnosť v rámci
odvolacieho konania je vo vzťahu k označeným právam, ktorých porušenie sa namieta,
ešte ústavne udržateľná.
Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na samotný
priebeh súdneho konania vo veci obţalovaného D. B. povaţuje za potrebné uviesť,
ţe neúčasť obţalovaného na verejnom zasadnutí uskutočnenom pred odvolacím súdom dňa
19. januára 2012 bolo v okolnostiach danej veci potrebné vnímať (aj) cez prizmu
a) jeho správania počas prejednávania veci prvostupňovým súdom,
b) jeho účasti na hlavných pojednávaniach pred prvostupňovým súdom (absolútne
totoţný modus operandi v prípade neúčasti na hlavných pojednávaniach – t. j. zdravotná
prekáţka resp. práceneschopnosť oznámená deň pred hlavným pojednávaním
v popoludňajších hodinách, tak aby zo strany predsedu senátu nebolo moţné verifikovať
jej opodstatnenosť, pričom vo všetkých prípadoch z hľadiska závaţnosti išlo o menej
závaţný, skôr banálny zdravotný problém, u ktorého vţdy existovalo dôvodné podozrenie,
ţe ide zo strany obţalovaného D. B. skôr o simuláciu),
c) pri neúčasti na verejnom zasadnutí právne významného faktu, ţe obţalovaný bol
kvalifikovane zastúpený advokátom, ktorý bol dostatočne oboznámený s obsahom
prejednávanej veci a ktorý sa osobne predmetného verejného zasadnutia aj zúčastnil
pri zachovaní lehoty na prípravu a osobne aj bránil záujem obţalovaného D. B.,
20 5 To 5/2013
d) obţalovaným D. B. a jeho právnym zástupcom JUDr. R. M. poskytnutých
odvolaciemu súdu podrobných písomných dôvodov odvolania, ktoré tvorili rámec
odvolacieho konania a o ktorých odvolací súd aj rozhodoval.
Nemenej podstatnou pre rozhodnutie odvolacieho senátu 5T Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vykonať verejné zasadnutie v neprítomnosti obţalovaného D. B. bola
teda aj skutočnosť, ţe obţalovaný D. B. mal moţnosť uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasil
s prvostupňovým rozhodnutím, čo aj podrobným písomným podaním učinil, takţe odvolacím
konaním nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásad kontradiktórnosti či rovnosti.
Argumentácia, ţe obţalovaný D. B. bol na verejné zasadnutie predvolaný,
čím odvolací súd dal jednoznačne najavo, ţe v jeho neprítomnosti nemôţe konať
a rozhodovať, je v zrejmom rozpore s komentárom Trestného poriadku, podľa ktorého
„pokiaľ bol obžalovaný na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá
veta Tr. por.), čím dal súd jednoznačne najavo, že účasť obvineného na verejnom
zasadnutí je nutná a že v neprítomnosti obžalovaného nemôže konať a rozhodnúť; senát
však môže toto opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obžalovaný nedostavil,
a to uznesením vyhláseným po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne,
že verejné zasadnutie sa vykoná napriek neúčasti obžalovaného. Uvedený záver logicky
vyplýva aj z toho, ţe termín verejného zasadnutia a všetky ďalšie úkony s tým súvisiace
vykonáva predseda senátu, zatiaľ čo o otázke vykonania verejného zasadnutia v neprítomnosti
obţalovaného je príslušný rozhodnúť senát.
Jednou zo základných požiadaviek právneho štátu je aj princíp právnej istoty,
ktorý znamená možnosť predvídať rozhodnutia štátneho orgánu v konkrétnej veci,
keďže v rovnakej veci by štátny orgán mal postupovať a rozhodnúť rovnakým
spôsobom. V disciplinárnej veci proti sudcovi JUDr. J. M. vedenej pod sp. zn. 1 Dso 3/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako disciplinárny súd zamietol odvolanie vyššie
uvedeného sudcu, pričom verejné pojednávanie 17. októbra 2011 vykonal v jeho
neprítomnosti, keďţe dospel k záveru, ţe neprítomnosť sudcu (ospravedlnenie
práceneschopnosťou) a jeho právneho zástupcu predstavuje ďalšiu z jeho obštrukcií ako
predlţovať konanie v disciplinárnej veci. Odvolací senát 5T sa právom mohol domnievať,
ţe procesný postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol aplikovaný v prípade
21 5 To 5/2013
tohto disciplinárne stíhaného sudcu, by mohol byť aplikovaný aj v prípade obţalovaného D.
B., keďţe v obidvoch prípadoch boli pouţité tie isté ustanovenia Trestného poriadku
a v obidvoch prípadoch dotyčné osoby zvolili rovnaký spôsob, akým sa vyhli svojej účasti na
verejnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí. O to viac, keď Ústavný súd Slovenskej
republiky na podklade ústavnej sťaţnosti sudcu JUDr. J. M. nálezom
z 18. apríla 2012, sp. zn. I. ÚS 507/2011, rozhodol, ţe základné práva JUDr. J. M. podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 3/2011 zo 17. októbra 2011 porušené neboli,
pričom Ústavný súd Slovenskej republiky tento nález založil na totožnej právnej
argumentácii.
Bez akéhokoľvek komentára ponecháva potom uţ odvolací senát 5T procesný postup
dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď na jednej strane konštatoval
u odvolacieho senátu porušenie Trestného poriadku a práva na spravodlivý proces tým,
ţe tento konal na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obvineného D. B. napriek tomu, ţe
neboli splnené zákonné podmienky a na druhej strane sám postupom podľa 382a Tr. por.
rozhodol o podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí, ktoré vyhlásil v neprítomnosti
obvineného D. B., pričom tohto o tejto skutočnosti ani neupovedomil (pokiaľ za také niečo
nepovaţujeme internetovú vývesku) napriek tomu, ţe obvinený D. B. bol v tom čase vo
výkone trestu odňatia slobody a tohto vzal do väzby rozhodnutím, proti ktorému
nie je moţné podať opravný prostriedok bez toho, aby ho predtým vôbec osobne vypočul.
2) K hmotnoprávnej stránke veci
Treba hneď úvodom uviesť, ţe vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by
mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa
predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku,
že ho spáchal obžalovaný D. B. a že z jeho konania nastal tam uvedený následok.
22 5 To 5/2013
Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho
a súdneho spisu dospel k záveru, ţe výrok o vine obţalovaného D. B. bol zaloţený
na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú
alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.
Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení
v prevaţnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného
trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obţalovaného D. B.
vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu, aţ
na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B., povaţoval
preto za neopodstatnené.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za
vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku
z 27. apríla 2007, sp. zn. PK 1Tš 8/2005. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto
časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne ţiadnu zmienku
o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa
vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti je
potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce uznesenie
odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne nepreskúmateľné,
čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010 vo svojej záverečnej
reči potvrdil aj obhajca obţalovaného D. B. JUDr. R. M.., keď povedal: „najvyšší súd tento
bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa nezmienil ani jediným slovkom, i keď sme
podali v tejto časti pomerne rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd
zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie
uvedené okolnosti preto ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli
vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj
23 5 To 5/2013
v časti týkajúcej sa len obţalovaného D. B. a trestného činu sprenevery podľa
§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie mu obţaloba kládla za vinu.
Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď JUDr. M. B., keďţe tento svedok nebol
zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva,
ţe obţalovaný D. B. z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o.
s moţnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom na podklade plnej moci svedka V.
F. z 25. januára 2002 za pomoci osoby
P. G. vyuţil svedka Ľ. V. tým spôsobom, ţe tomuto svedkovi 5. marca 2002 rozšíril
podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. vedený v T., ktorá osoba
následne 6. marca 2002 prevodným príkazom previedla sumu 5.600.000,- Sk z účtu vyššie
uvedenej obchodnej spoločnosti, pričom táto suma nebola pouţitá v prospech a ani v záujme
obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o., o čom napokon jednoznačne svedčí aj dodatočne
predloţená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti S. s. r. o. Napokon suma 5.600.000,- Sk
prevedená na účet obchodnej spoločnosti S. s. r. o. vedený vo V. bola svedkom Ľ. V. dňa 12.
marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe P. G..
Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede
Ľ. V., Ing. M.. H. a J. P. a predovšetkým zabezpečené a vykonané listinné dôkazy, a to plná
moc V. F. pre obţalovaného D. B. z 25. januára 2002, ţiadosť obţalovaného D. B.
o rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. vedený
v T. pre svedka Ľ. V. z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu 5.600.000,- Sk zo 6. marca
2002, príkaz na výber v hotovosti na sumu 5.600.000,- Sk
zo 12. marca 2002, faktúra číslo 2002 obchodnej spoločnosti S. s. r. o. ako dodávateľa na
sumu 5.600.000,- Sk pre odberateľa obchodnú spoločnosť H. I. A. C., s. r. o. z 2. marca 2002
a písomná ţiadosť výkonného riaditeľa obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. svedka Ing.
M.. H. z 30. januára 2003, ktorou obchodnú spoločnosť S. s. r. o. vyzýva na preukázanie
plnenia v zmysle vystavenej faktúry.
Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplývajú tieto závery:
- svedok Ing. M. H. na podnet obţalovaného D. B. odmietol zrealizovať prevod
finančnej hotovosti z účtu H. s. r. o.,
24 5 To 5/2013
- svedok Ľ. V. sa stretol s obţalovaným D. B. len raz, a to v T. pri rozširovaní
podpisového vzoru na účet H. s. r. o.5. marca 2002,
- obţalovaný D. B. pred rozšírením podpisového vzoru svedkovi Ľ. V. osamote
hovoril s nebohým P. G.,
- svedok Ing. M. H. potvrdil, ţe pred uskutočneným prevodu z účtu
H. s. r. o. na účet S. s. r. o. ho kontaktoval pracovník banky, ktorému potvrdil, ţe
tento prevod realizuje obţalovaný D. B., ktorý je oprávnený konať v mene H. s. r.
o.,
- svedok Ľ. V. 12. marca 2002 uskutočnil z účtu S. s. r. o. výber v hotovosti v sume
5.600.000,- Sk, ktoré odovzdal nebohému P. G.,
- svedkovia Ľ. V. a Ing. M. H. sa videli prvýkrát aţ pri konfrontácii na polícii,
- faktúra č.2002 bola zaslaná H. s. r. o. aţ v priebehu mesiacov október – november
2002, pričom bol na nej dátum odoslania 2. marca 2002 a dátum splatnosti 6.
marca 2002 s tým, ţe vyfakturované sluţby neboli nikdy zrealizované, čo svedok
Ing. M. H. konštatoval aj v urgencii zaslanej S. s. r. o. z 30. januára 2003, ktorou
sa domáhal predloţenia dokumentácie,
- svedok Ľ. V. so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti
S. s. r. o. má H. s. r. o. poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby
a predaja autobusov pre mestskú a prímestskú dopravu v SR a ČR, poradenstvo pri
zaloţení spoločnosti so zmiešanou zahraničnou a slovenskou majetkovou účasťou,
prípravu podnikateľského plánu na dobu 5 - 10 rokov a zaškolenie pracovníkov,
- svedkovi Ľ. V. bol rozšírený podpisový vzor pre spoločnosť
H. s. r. o., ktorá prevodným príkazom podpísaným svedkom Ľ. V. 6. marca 2002
previedla sumu 5.600.000,- Sk na obchodnú spoločnosť S., ktorej konateľom bol
práve svedok Ľ. V., pričom podľa vlastného vyjadrenia bol uţ právoplatne
25 5 To 5/2013
odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka P. G. tieţ robil tzv. bieleho
koňa.
Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí
aj v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa
dopĺňajúcich, môže len samotný obžalovaný D. B. majúci právo brániť sa spôsobom,
ktorý uzná za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by
nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.
V tomto smere neobstojí argumentácia obţalovaného D. B. zaloţená
na svedeckej výpovedi P. P. z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu rozviedol
špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotoţnil. Rovnako podľa neho konanie obţalovaného
D. B., ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie uvedené
odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. rozšíril
podpisový vzor pre ďalšiu osobu, postrácalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy
zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.
Pokiaľ ide o osobu P. G., je potrebné ešte doplniť, ţe táto 23. apríla 2003 zomrela,
pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďţe trestné stíhanie v tejto časti
sa začalo aţ 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok JUDr. M. B., a to
12. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďţe dovtedy
tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti.
Vo vzťahu k niektorým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky
povaţuje za potrebné ešte uviesť nasledovné:
Zhodou okolností predseda senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
predsedal aj odvolaciemu senátu, ktorý uznesením z 30. mája 2007, sp. zn. 1 Toš 6/2007,
zamietol odvolanie obţalovaného V. F. a spol. proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu
v Pezinku z 10. januára 2007, sp. zn. PK – 2 Tš 8/2005, pričom v odôvodnení tohto uznesenia
najvyšší súd okrem iného uviedol aj toto:
26 5 To 5/2013
„základná premisa obhajobnej argumentácie obţalovaného V. F. a obhajcu
obţalovaného F. M. JUDr. J. L. zaloţená na tvrdení,
ţe činnosť obchodných spoločností H. S. a. s. a B. I. s. r. o. nevykazovala znaky
protiprávnosti, keďţe obţalovaní mali postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
a Obchodného zákonníka a ţe k zastaveniu činnosti týchto obchodných spoločností došlo
nezákonným zásahom štátu prostredníctvom polície 5. februára 2002, v dôsledku ktorého
nemohli byť fyzické a právnické osoby, ktoré im poskytli finančné prostriedky či uţ formou
zmluvy o pôţičke alebo prostredníctvom zmluvy
o tichom spoločenstve, vyplatené, sa nezakladá na pravde.
Vykonaným dokazovaním bolo totiţ jednoznačne preukázané, ţe v posudzovanom
prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofistikovanejšiu formu pyramídovej hry,
ktorá sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci 4. februára 2002, sama
zrútila v dôsledku toho, ţe objem vloţených finančných prostriedkov uţ v tom čase
nepostačoval na krytie výplaty vkladov a úrokov z nich, čo napokon bolo aj dôvodom
k „prevodu“ obchodných spoločností H. S. a. s. a B. I. s. r. o. na iné subjekty, čo je inak
predmetom trestného stíhania ďalších osôb.
Pre záver, ţe išlo o pyramídovú hru svedčí celý rad objektívnych skutočností
vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to:
- formulácia zmlúv, na ktorých základe fyzické a právnické osoby poskytovali
finančné prostriedky do vyššie uvedených obchodných spoločností, a to
predovšetkým zmluva o tichom spoločenstve s ustanovením, ţe tichý spoločník
sa nebude podieľať na strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený bez ohľadu
na to, či bude zisk dosiahnutý alebo nie;
- nákup obchodných spoločností, resp. obchodných podielov a iné podnikateľské
aktivity v H. S. a. s. sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov
vkladateľov získaných najmä prostredníctvom B. I. s. r. o. nekoncepčne, bez
znalosti trhu, ekonomickej situácie spoločnosti, bez predchádzajúcej prognózy
jej vývoja a bez projektovej prípravy s prepracovanou dobou návratnosti
investície (M. B., A., T.-T., atď.);
27 5 To 5/2013
- všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové,
pričom aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný
prostredníctvom materskej spoločnosti (napr. P. M. T. s. r. o.), teda v týchto
obchodných spoločnostiach neboli vytvárané ţiadne zdroje pre plnenie
zmluvných záväzkov voči klientom a rovnako tak z objektívnych dôvodov
nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (napr. návratnosť T.-T. cca. 80
rokov);
- dosiahnutý minimálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových
nákladov obchodných spoločností H. S. a. s. a B.
I. s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vloţených vkladov;
- uţ v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H. S. a. s. a B.
I. s. r. o., keďţe tieto obchodné spoločnosti boli v predĺţení;
- výška výnosov, ktorých najvyššie dohodnutá sa podľa vykonaného dokazovania
pohybovala aţ na úrovni 53 % z výšky vloţeného vkladu, pričom vklady
a výnosy sa vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov;
- aj základné imanie H. S. a. s. bolo financované len výlučne z finančných
prostriedkov pochádzajúcich z B. I. s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov),
ktoré sa týmto postupom stali pre vkladateľov nevymoţiteľné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obţalovaného
V. F. a spol. rovnako dospel k záveru, ţe v prípade H. S. a. s.
a B. I. s. r. o. išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových
vkladateľov a sumy vloţených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy
prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti,
keďţe v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne
platné zásady nepretržitého trvania.“
Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci, Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa stotoţnil so záverom, ţe konanie obţalovaného D. B.
28 5 To 5/2013
po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa
§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu
odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou
nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu,
ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloţí v rozpore
s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do opatrovania
alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojením je teda
aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou, ktorá má trvalo
vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou hodnotou.
V tejto súvislosti treba ešte dodať, ţe na rozdiel od podvodu získa páchateľ sprenevery
faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo
zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej majetkovej
hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo vyuţitím omylu alebo zamlčaním podstatných
skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo aţ následne
k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok Ľ. V. – konateľ obchodnej spoločnosti S. s.
r. o.), ktorá mala len legalizovať konanie obţalovaného
D. B. a ďalších vyššie uvedených osôb, ktoré neoprávnene odčerpali finančné prostriedky
z účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o.
Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ,
ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu
veľkého rozsahu.
V posudzovanom prípade konaním obţalovaného D. B. ako osoby, ktorej bol na
podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r.
o., došlo k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000,- Sk z dispozície tejto
obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície
obţalovaného D. B. zverený. Okolnosť, ţe na tomto trestnom skutku participovali ako
účastníci vo forme pomoci aj ďalšie osoby, a to minimálne uţ spomínaný nebohý P. G.
a svedok Ľ. V., nie je pre právne posúdenie konania obţalovaného D. B. podstatné do tej
miery, aby ho to ako priameho páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.
29 5 To 5/2013
Pokiaľ ide o námietku obţalovaného D. B., ţe skutková veta neobsahuje konkrétne
skutkové okolnosti týkajúce sa presného vymedzenia jeho zmluvného zastúpenia, na podklade
ktorého disponoval s majetkom H. s. r. o., odvolací senát 5T poukazuje
na znenie tohto plnomocenstva z 25. januára 2002, z obsahu ktorého bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, ţe išlo o plnomocenstvo všeobecné (generálne – mandatum generale)
v zmysle § 31 OZ, ktoré splnomocňovalo obţalovaného D. B. na všetky právne úkony
s výnimkou tých, na ktoré zákon vyţaduje osobitné plnomocenstvo a tieţ s výnimkou tých,
pri ktorých zastúpenie nie je moţné.
Rovnako pokiaľ ide o námietku obţalovaného D. B., ţe skutková veta
je absolútne nečitateľná a nejasná, keďţe sa v nej neuvádza ţiadne jeho konanie, ktoré by
smerovalo k zavineniu, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naopak
musí konštatovať, ţe skutková veta v dostatočnom rozsahu opisuje všetky zákonom stanovené
znaky trestného činu sprenevery, a to tak po stránke objektívnej – sledujúc cieľ odčerpať
majetok – pričom v ďalšej časti ho podrobne opisuje tak, ţe išlo o neoprávnenú a trvalú stratu
majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000,- Sk z dispozície obchodnej spoločnosti H. s. r. o.
v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obţalovaného D. B. zverený
na základe generálnej plnej moci, pričom po stránke subjektívnej obţalovaný
D. B. konal v priamom úmysle, keďţe chcel týmto spôsobom porušiť záujem spoločnosti
chránený zákonom a svojim konaním ho aj porušil – rozšírenie podpisového vzoru na osobu,
ktorá realizuje prevod z jednej spoločnosti (H. s. r. o.) a zároveň je konateľom v spoločnosti
(S. s. r. o.), na ktorú bol prevod realizovaný, pričom išlo o prevod, ktorý bol následne krytý
faktúrou s fingovanými sluţbami. Pokiaľ by nešlo o úmysel protiprávne odčerpať túto sumu
z účtu H. s. r. o., tak predsa mohol obţalovaný D. B. na základe plnej moci sám zrealizovať
túto finančnú operáciu a nemusel za tým účelom rozširovať podpisový vzor svedkovi Ľ. V..
Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 428/2005 účinného od 1. októbra 2005 predstavovala sumu
3.450.000,- Sk. Neskoršia právna úprava (Trestný zákon č. 300/2005 účinný
od 1. januára 2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obţalovaného D. B. nepriaznivejšia.
Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloţenom
treste odňatia slobody obţalovanému D. B. a spôsobe jeho výkonu.
30 5 To 5/2013
Vzhľadom k tomu, ţe od spáchania skutku obţalovaným D. B. mala uplynúť doba
jedenástich rokov, Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť
nasledovné:
Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených
z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine
a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou
týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný
v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil
bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve
rozhodnutie o otázke viny a trestu.
Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náleţite zistené
a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie
zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu
dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spoluţitia i čestného plnenia
povinností k štátu a spoločnosti (§ 1 ods. 1 Tr. por.).
Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie
vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu
samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán
trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov,
prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti
orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom
neprijateľná.
Týmto postupom by bola celkom neţiaducim spôsobom modifikovaná zásada
oficiality, ktorá stanovuje, ţe kaţdý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej
iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala
funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe čl. 6
ods. 1 Dohovoru vôbec nestanovuje ţiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie
31 5 To 5/2013
práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý
rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej
lehote.
Primeranosť dĺţky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám
zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zloţitosť prípadu, chovanie sťaţovateľa a chovanie
štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťaţovateľa v stávke. Súd v ţiadnom zo svojich
rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo moţné za primeranú
lehotu povaţovať.
Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods.1 Dohovoru je sankcionované vyvodením
zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané
sťaţovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňaţnej náhrady a konštatované
porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme
zastavenia trestného stíhania Súd z čl. 6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich
rozhodnutí nevyvodil. Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom
smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje
jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,
že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie
Dohovoru a uskutočnia nápravu.
V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe okolnosti prípadu
alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák. len
za predpokladu, ţe pouţitie zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo
pre páchateľa neprimerane prísne a ţe účel trestu moţno dosiahnuť aj trestom kratšieho
trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia byť splnené zároveň.
Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou ustanovenia
§ 40 ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti prípadu, ktoré
súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti, za ktorých bol
32 5 To 5/2013
spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré
existujú v čase rozhodovania o treste.
Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú
dĺţku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá
odôvodňuje mimoriadne zníţenie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú
hranicu trestnej sadzby s pouţitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.
V posudzovanom prípade však špecializovaný trestný súd postupoval v súlade
so zákonom, keď vzhľadom na dĺţku konania obţalovanému D. B. mimoriadne nezníţil trest
odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby s pouţitím ustanovenia
§ 40 ods. 1 Tr. zák.
Ako uţ bolo skôr uvedené, obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný
za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom
skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007,
sp. zn. PK 1Tš 8/2005. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 11. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil
bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod sp. zn.
PK 1Tš 8/2005 pritom bolo zistené, ţe po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci
na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných pojednávaní,
pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných
JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu JUDr.
R. M. v 7 prípadoch.
Vyššie uvedené konanie obţalovaných a ich obhajcov vrátane konania obţalovaného
D. B. a jeho obhajcu bez akýchkoľvek pochybností dokumentuje ich evidentnú snahu umelo
predlţovať dĺţku konania na súde prvého stupňa za účelom čo najviac oddialiť jeho
rozhodnutie o podanej obţalobe. V posudzovanom prípade teda Najvyšší súd Slovenskej
republiky na jednej strane zistil neprimeranú dĺţku konania na súde prvého stupňa, na druhej
strane musel konštatovať, ţe jej príčinou však boli jednoznačne subjektívne prieťahy na strane
33 5 To 5/2013
obţalovaných a ich obhajcov, vrátane obţalovaného D. B. a jeho obhajcu
JUDr. R. M., ktoré praktizovali prakticky počas celej doby 3 rokov.
Vyššie uvedená okolnosť (opätovne účelovo vytvorená prekáţka na strane
obţalovaného P. P. na hlavnom pojednávaní konanom 8. novembra 2010) viedla
špecializovaný trestný súd k postupu podľa § 23 ods. 1 Tr. por., keď za účelom urýchlenia
konania vylúčil konanie o trestnom čine sprenevery podľa § 248 ods. 1,
ods. 5 Tr. zák. proti obţalovanému D. B. zo spoločného konania na samostatné konanie.
Uvedený procesný postup mal byť zo strany špecializovaného trestného súdu uţ aplikovaný
oveľa skôr, zvlášť keď k zrušeniu pôvodného rozsudku odvolacím súdom
v tejto časti došlo za okolností a spôsobom skôr uvedeným.
Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe stavu veci a zákonu zodpovedá
aj výrok o náhrade škody. V tomto smere obţalovaným D. B. uplatnenú odvolaciu námietku
týkajúcu sa totoţnosti poškodenej strany povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za
bezpredmetnú, keďţe bolo zistené a preukázané, ţe poškodenou stranou je H. I. A. C. s. r. o.
v konkurze zastúpená JUDr. Ing. V. N., ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený
ţiadnym právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 11. apríla 2013
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová