Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/5/2013

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému

D. B. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí konanom 11. apríla 2013 v Bratislave prerokoval

odvolanie obţalovaného D. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku z 8. novembra 2010, sp. zn. PK – a rozhodol

t a k t o :

Podľa účinného do 1. januára 2006 odvolanie obţalovaného D. B. s a

z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 8. novembra 2010, sp. zn.

PK - , bol obţalovaný D. B. uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa

§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na tom

skutkovom základe, ţe

sledujúc cieľ odčerpať majetok spoločnosti H. I. A. C., s.r.o., so sídlom B., D. č. X.,

IČO: X., sústredený na beţnom účte č. X./X. vedenom v T., a. s., pobočka B., M. ulica,

postupoval tým spôsobom, ţe dňa 5. marca 2002 vyuţívajúc plnú moc splnomocniteľa V. F.

z 25. januára 2002, ktorá ho oprávňovala popri inom aj na zastupovanie spoločnosti H. I. A.

C., s. r. o. vo všetkých veciach, zriadil v pobočke T., a. s., v B. na M. ulici neobmedzené

dispozičné právo k označenému účtu pre Ľ. V., ktorému nebol známy účel zriadenia

dispozičného práva ani právny dôvod nasledujúcej bankovej operácie, dňa 6. marca 2002

uskutočnil z účtu č. X./X. bezhotovostný prevod sumy 5 600 000 Sk na beţný účet

2

spoločnosti S., s. r. o., so sídlom Ţ., J. V. č. X., IČO: X., č. X./X. vedený vo V., a. s., pobočka

B., expozitúra D., ul. S.. T., ktorý deklaroval ako úhradu za sluţby dodávateľa – spoločnosti

S., s. r. o., vediac,

ţe sluţby nemajú byť nikdy poskytnuté, pričom dňa 12. marca 2002 Ľ. V.

ako formálny konateľ spoločnosti S., s. r. o., na pokyn sprostredkovateľa

P. G. prevedenú sumu 5 600 000 Sk v expozitúre V., a. s., D., vybral z účtu č. X./X.

a odovzdal P. G., čím takto svojím konaním D. B. spôsobil poškodenej organizácii H. I. A. C.,

s. r. o., škodu vo výške 5 600 000 Sk (185 885,946 eur).

Špecializovaný trestný súd ho za to odsúdil podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. k trestu odňatia

slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého obţalovaného podľa § 39a ods. 3 Tr. zák.

zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu podľa

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len ) uloţil povinnosť nahradiť poškodenej strane,

a to H. I. A. C., s. r. o., v konkurze, B., D. č. X., škodu vo výške 185 885,946 eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţalovaný D.

B..

V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu

JUDr. R. M., ktoré smerovalo proti výrokom o vine a treste, uplatnil obţalovaný D. B. tieto

odvolacie námietky:

- napriek tomu, ţe najvyšší súd uţ v minulosti kritizoval formuláciu skutkových viet

v podobe absencie skutkových úvah ako aj popisu deja, skutková veta

vo výrokovej časti napadnutého rozsudku je absolútne nečitateľná, keďţe sa v nej

neuvádza ţiadne jeho konanie, ktoré by smerovalo k zavineniu;

- najvyšší súd v predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na viaceré nedostatky

súvisiace napr. s otázkou vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti, s otázkou

časového hľadiska uzavretia materských spoločností políciou, s otázkou povinnosti

mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B., ktoré ale v novom konaní neboli opätovne

odstránené;

3

- odvolateľ vo vzťahu k otázke vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti

opakovane prezentoval svoj právny názor, ţe vlastníkom obchodnej spoločnosti H.

I. A. C. s. r. o. ako 100 % dcérskej spoločnosti H. S. a. s. je P. P., ktorý mal teda

mať v trestnom konaní procesné postavenie poškodeného, keďţe vyhlásením

konkurzu ako úpadca nestratil svoju procesnú spôsobilosť byť účastníkom

konania;

- dňa 5. februára 2002 došlo zo strany polície k uzavretiu obchodnej spoločnosti H.

S. a. s., pričom v máji 2002 bol účelovo vyhlásený konkurz

na majetok tejto obchodnej spoločnosti, ktorá skutočnosť ovplyvnila všetky

následné kroky orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vyústili aţ do trestného

stíhania jeho osoby, teda podľa názoru odvolateľa štát zapríčinil krach tejto

obchodnej spoločnosti, vytvoril si vlastného poškodeného, začal vyšetrovať tento

krach a tak si zabezpečil, ţe trestné konanie bude v jeho „réţii“;

- svedka JUDr. M. B. (advokáta) ako právneho zástupcu obchodnej spoločnosti H.

S. a. s. a rovnako tak aj obchodných spoločností H. I. A. C. s. r. o. a S. s. r. o. nikto

nezbavil v trestnom konaní povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa

dozvedel pri výkone svojho povolania v rámci poskytovania právnych sluţieb;

- vylúčením tejto trestnej veci na samostatné konanie bolo motivované snahou

špecializovaného trestného súdu vyhnúť sa verejnej kritike a posmeškom médií

a prípadne niektorých politikov, pričom odvolateľ mal za to, ţe pre takýto

procesný postup súdu prvého stupňa neboli splnené zákonom stanovené

podmienky;

- vo vzťahu k právnej kvalifikácii trestného činu sprenevery poukázal na to, ţe jeho

konaním neboli naplnené zákonné znaky tejto skutkovej podstaty, pokiaľ ide o to,

ţe:

a) vec musí byť daná do drţby

b) vec si musí páchateľ prisvojiť

c) musí byť iná dohoda ohľadom nakladania s vecou

d) musí ísť o cudzí majetok

4

e) musí vzniknúť škoda cudzej osobe

f) úmyselné zavinenie

- vo vzťahu ku skutkovým zisteniam spochybnil výpovede svedkov

JUDr. M. B., Ľ. V. a Ing. M.. H. a naopak výpoveď svedka P. P. prezentoval ako

dôveryhodnú;

- vychádzajúc teda z výpovede svedka P. P. mal za to, ţe tento poškodený – svedok

len realizoval svoje ústavné právo voľne nakladať

so svojim vlastníctvom, a tak ľudovo povedané „súd do toho nič“, keďže bolo

len na výbere P. P. alebo ním určenej osoby, ako uvedenú sumu 5.600 000,- Sk

použijú.

V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu

JUDr. M. M., PhD., ktoré smerovalo rovnako proti výrokom o vine a treste, uplatnil

obţalovaný D. B. navyše tieto odvolacie námietky:

- vo výpovedi svedka Ľ. V. existujú výrazné defekty vierohodnosti jeho tvrdení,

ktoré sa týkajú:

a) okolností súvisiacich so zoznámením sa tohto svedka s osobou obţalovaného D.

B.,

b) okolností, ktoré súvisia s vyjadreniami tohto svedka o vzťahu obţalovaného D.

B. ku svedkovi P. G.,

c) okolností súvisiacich s podpisovaním príkazu na úhradu sumy 5.600.000,- Sk,

d) okolností súvisiacich s vystavením faktúry č. 2002,

e) okolností súvisiacich s vystavením plnej moci pre svedka

JUDr. M. B. a skutočnosti, či sa uvedené osoby poznali a aký bol ich vzťah,

5

f) okolností súvisiacich s pôsobením svedka Ľ. V. pre spoločnosť

H. s. r. o.,

g) okolností súvisiacich so schopnosťou tohto svedka preţité udalosti a získané

poznatky pravdivo a úplne reprodukovať pred OČTK a súdmi,

- absencia dostatočne vysvetľujúcej argumentácie, prečo súd uveril tvrdeniam

svedka Ing. M.. H., a to napriek existencii viacerých rozporov v jeho výpovediach

týkajúcich faktúry č. 2002, realizácie prevodného príkazu, podnikateľského

zámeru H. s. r. o.,

- absencia dostatočne vysvetľujúcej argumentácie, prečo súd naopak neuveril

tvrdeniam spoluobţalovaného Ing. P. P.,

- zo skutkových zistení v napadnutom rozsudku nevyplýva, ţe došlo zo strany

obţalovaného D. B. k prisvojeniu si cudzej veci a rovnako tak nevyplýva záver

o jeho povinnosti disponovať vecou určitým spôsobom,

- napadnutý rozsudok neuvádza ţiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo

zrejmé, o aké zmluvné zastúpenie malo ísť, čo bolo jeho obsahom v rovine právnej

a po stránke vecnej a z akého právneho titulu pochádzalo,

- v nadväznosti na vyššie uvedené bolo potom povinnosťou ustáliť rozsah práv

a povinností, ktoré obţalovanému D. B. v tejto súvislosti patrili,

- skutkové zistenia neumoţňujú urobiť jednoznačný právny záver o úmysle

obţalovaného D. B. prisvojiť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a tým sebe

alebo inému obstarať trvalý prospech,

- nebola preukázaná jeho vedomosť o tom, ţe faktúra č. 2002 vystavená obchodnou

spoločnosťou S. pre odberateľa H. s. r. o. obsahuje sluţby, ktoré sú fiktívne,

6

- slovné spojenie v skutkovej vete „sledujúc odčerpať majetok“ je takou

formuláciou, ktorá je právom aprobovaná v súvislosti s beţným obchodným

stykom,

- napadnutý rozsudok neobsahuje skutkové zistenia, na podklade ktorých by sa dal

urobiť záver o personifikácii skutočného vlastníka H. s. r. o.

Z vyššie uvedených dôvodov sa obţalovaný D. B. na podklade podaného odvolania

domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil

špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Podľa účinného do 1. januára 2006 (ďalej len ) ak

nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môţe odvolateľ podať odvolanie, i správnosť

postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,

ţe odvolanie proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana na to

oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, urobila tak v lehote

ustanovenej v zákone, pričom odvolanie podané obţalovaným D. B. nie je dôvodné.

1) K procesnoprávnej stránke veci

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ raz o odvolaní podanom obţalovaným

D. B. rozhodol, a to uznesením z 19. januára 2012, sp. zn. , ktorým odvolanie

obţalovaného D. B. podľa zamietol, pričom verejné zasadnutie vykonal v jeho

neprítomnosti.

Termín verejného zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil 1. decembra 2011

na termín 19. januára 2012, pričom obţalovaný D. B. prevzal predvolanie osobne podľa

pripojenej doručenky 20. decembra 2011 a jeho obhajca JUDr. R. M.. 12. decembra 2011.

7

Dňa 18. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal na mailovú adresu

podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú adresu jeho obhajcu

JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu zhoršili zdravotné

problémy, ktoré mu pretrvávajú už dlhšiu dobu a nedovoľujú sa mu zúčastniť

uvedeného pojednávania, keďže ide o silné krvácanie s konečníka a musel vyhľadať

odbornú pomoc, pričom ošetrujúci lekár mu nariadil kľud na lôžku a nasadil mu silné

antibiotiká s tým, že o skončení práceneschopnosti bude informovať“.

K uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu

MUDr. M. Š. vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax na M. ulici

č. X., P., Česká republika, z ktorej vyplýva, ţe D. B. sa dňa 18. januára o 16.12 hod. dostavil

do ordinácie tohto lekára s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré

podľa jeho vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom

objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým,

ţe mu bol následne ambulantne vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu)

a nasadené širokospektrálne antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej

polohe, sprchovanie a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom.

Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svoje rozhodnutie vykonať

verejné zasadnutie v neprítomnosti obţalovaného D. B. odôvodnil nasledovne:

Podľa verejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých

členov senátu a zapisovateľa.

Podľa ak neustanovuje zákon niečo iné nie je účasť prokurátora

a obhajcu na verejnom zasadnutí nevyhnutná.

Podľa na verejnosť, konanie, začiatok a odročenie verejného zasadnutia

sa pouţijú primerané ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

Podľa hlavné pojednávanie v neprítomnosti obţalovaného

nemoţno konať, ak je obţalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo

ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica

prevyšuje päť rokov. V prípadoch nutnej obhajoby (§ 36) nemoţno konať hlavné

pojednávanie bez prítomnosti obhajcu.

8

Podľa účasť prokurátora na verejnom zasadnutí je povinná.

Podľa na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní musí mať

obţalovaný obhajcu vo všetkých prípadoch, v ktorých ho musí mať na hlavnom pojednávaní.

Podľa v neprítomnosti obţalovaného, ktorý je vo väzbe

alebo vo výkone trestu odňatia slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu konať

len vtedy, ak obţalovaný výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva.

Ustanovenie formou odkazu doplňuje predovšetkým pravidlá o priebehu

verejného zasadnutia stanovené v Primerané pouţitie ustanovení o hlavnom

pojednávaní je podľa § 238 moţné len v otázke verejnosti konania, začiatku a odročenia

verejného zasadnutia, nie však (ani analogicky) ohľadom iných otázok, ktoré sú výslovne

a odchýlne od hlavného pojednávania upravené pre verejné zasadnutie. Tak napríklad

prítomnosť osôb na verejnom zasadnutí je riešená podľa , poprípade v spojení

s ustanovením a s ďalšími zvláštnymi ustanoveniami (

aţ 4 ), takţe sa tu neuplatní ustanovenie o prítomnosti osôb na hlavnom

pojednávaní.

Pokiaľ ide o účasť (prítomnosť) obvineného na verejnom zasadnutí, všeobecné

ustanovenie o prítomnosti osôb podľa sa o nej vôbec nezmieňuje, takţe verejné

zasadnutie moţno vykonať i bez účasti obvineného, i keď mu je účasť potrebné spravidla

umoţniť aspoň upovedomením o verejnom zasadnutí. Nutnú prítomnosť obvineného

na verejnom zasadnutí je potom moţné, obdobne ako účasť obhajcu, vyvodzovať len

nepriamo z iných ustanovení . Účasť obvineného na verejnom zasadnutí

bude teda potrebná predovšetkým v týchto prípadoch:

a) pokiaľ ide o obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody a ktorý výslovne neprehlásil, ţe sa vzdáva účasti na verejnom zasadnutí odvolacieho

súdu;

b) pokiaľ bol obvinený na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá

veta ), čím dal súd jednoznačne najavo, ţe účasť obvineného na verejnom zasadnutí

9

je nutná a ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodnúť; senát však môže toto

opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obvinený nedostavil, a to uznesením

vyhláseným po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne, že verejné zasadnutie

sa vykoná napriek neúčasti obvineného;

c) pokiaľ bol obvinený odvolacím súdom o verejnom zasadnutí v zmysle

iba upovedomený, dáva súd najavo, ţe nepovaţuje prítomnosť

obvineného pri verejnom zasadnutí za nutnú a uvaţuje aj s alternatívou konania verejného

zasadnutia v jeho neprítomnosti; ak sa obvinený v takomto prípade na verejné zasadnutie

nedostaví a svoju neúčasť riadne neospravedlní, potom nie je možné z toho vyvodzovať

záver, že boli porušené ustanovenia o jeho prítomnosti na verejnom zasadnutí;

d) pokiaľ obvinený dal výslovne najavo, ţe trvá na svojej účasti na verejnom zasadnutí

a ţe nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia vo svojej neprítomnosti – ide o uplatnenie

ústavného práva obvineného, to platí i vtedy, pokiaľ obvinený svoju neúčasť na uţ

nariadenom verejnom zasadnutí včas a riadne ospravedlnil takými dôvodmi, ktoré je moţné

akceptovať a ktoré mu objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia.

Pokiaľ obţalovaný svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012

ospravedlnil z vyššie uvedených zdravotných dôvodov, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţoval za potrebné uviesť, ţe ochorenie

obvineného alebo potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti obvineného však samo

osebe nemusí byť dostatočným ospravedlnením jeho neúčasti na verejnom zasadnutí,

resp. dôvodom k odročeniu verejného zasadnutia. Potvrdenie o dočasnej pracovnej

neschopnosti je vystavované pre účely sociálneho zabezpečenia a samo osebe nie je

dostatočným podkladom pre záver, že obvinenému bránia v účasti na verejnom

zasadnutí zdravotné dôvody.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky dospel k záveru, ţe obţalovaný D. B. svoju neúčasť na verejnom zasadnutí

konanom 19. januára 2012 neospravedlnil riadne a včas. V tomto smere ďalej uviedol,

ţe obţalovaný D. B. mal týmito zdravotnými problémami trpieť dlhšiu dobu, pričom

k ošetreniu sa dostavil aţ deň pred konaním odvolacieho konania v popoludňajších hodinách,

navyše sa tak stalo v Českej republike, pričom zo správy ošetrujúceho lekára nevyplýva záver,

10

ţe uvedená diagnóza by obţalovanému D. B. znemoţňovala resp. bránila v účasti na

verejnom zasadnutí.

Odvolací senát v posudzovanej veci ďalej zdôraznil, že dôkazné bremeno

v súvislosti s preukázaním nespôsobilosti zúčastniť sa verejného zasadnutia podľa

zákona je viazané na osobu obžalovaného, a v tomto smere nie je povinnosťou

odvolacieho súdu zisťovať, či zdravotné problémy deklarované obžalovaným tomuto

bránia alebo nebránia v účasti na verejnom zasadnutí.

Rovnako súdu zo zákona nevyplýva povinnosť prispôsobovať režim konania

pred súdom a jeho priebeh predstavám obžalovaného alebo požiadavkám jeho obhajcu.

Režim trestného konania a jeho priebeh je potrebné zamerať od súdu k obžalovanému

a jeho obhajcovi, a v žiadnom prípade nie naopak.

Obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za vinného z trestného činu sprenevery

podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého

Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007, sp. zn. PK . Tento rozsudok

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 11. októbra 2007,

sp. zn. , v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil bývalému špeciálnemu

súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod

sp. zn. PK pritom bolo zistené, ţe po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa

a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných

pojednávaní, pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane

obţalovaných JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho

obhajcu JUDr. R. M. v 7 prípadoch.

Vyššie uvedené konanie obţalovaných a ich obhajcov vrátane konania obţalovaného

D. B. a jeho obhajcu bez akýchkoľvek pochybností dokumentovalo ich evidentnú snahu

umelo predlţovať dĺţku konania na súde prvého stupňa za účelom čo najviac oddialiť jeho

rozhodnutie o podanej obţalobe. V posudzovanom prípade teda Najvyšší súd Slovenskej

republiky na jednej strane zistil neprimeranú dĺţku konania na súde prvého stupňa, na druhej

strane musel konštatovať, ţe jej príčinou však boli jednoznačne subjektívne prieťahy na strane

11

obţalovaných a ich obhajcov, vrátane obţalovaného D. B. a jeho obhajcu

JUDr. R. M., ktoré praktizovali prakticky počas celej doby 3 rokov.

Vyššie uvedená okolnosť (opätovne účelovo vytvorená prekáţka na strane

obţalovaného P. P. na hlavnom pojednávaní konanom 8. novembra 2010) viedla

špecializovaný trestný súd k postupu podľa , keď za účelom urýchlenia

konania vylúčil konanie o trestnom čine sprenevery podľa § 248 ods. 1,

ods. 5 Tr. zák. proti obţalovanému D. B. zo spoločného konania na samostatné konanie.

Treba dodať, ţe obţalovaný D. B. „rovnakú taktiku – čo najviac oddialiť rozhodnutie

o podanom odvolaní“ zvolil a následne realizoval aj v odvolacom konaní.

Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj s poukazom na vyššie

uvedené prekáţky v základnom konaní, ktorých príčinou boli aj ospravedlnenia obţalovaného

D. B. a jeho obhajcu a ktoré viedli k subjektívnym prieťahom a k následnému vylúčeniu veci

na samostatné konanie, dospel napokon k záveru, ţe obţalovaný D. B. riadne nepreukázal, ţe

ním deklarované zdravotné dôvody mu objektívne bránili zúčastniť

sa verejného zasadnutia, a preto neboli zo strany odvolacieho súdu ani akceptované.

V otázke zákonných prekáţok v konaní senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky tak len nadviazal na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 30. októbra 2008,

sp. zn. (túto trestnú vec vybavil senát 5T), ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2010 a ktoré

riešilo obţalovanými dovtedy často praktizovanú prekáţku v konaní súdu v podobe zmeny

obhajcu na poslednú chvíľu.

Na podklade dovolania podaného manţelkou obvineného N. B., zastúpenou obhajcom

JUDr. M. M., PhD. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 20. februára 2013, sp. zn.

rozhodol, ţe uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára

2012, sp. zn. a konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. d/ bol porušený zákon v ustanoveniach ,

účinného do 1. januára 2006 v neprospech obvineného D. B., v dôsledku čoho bolo porušené

jeho právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 48 ods. 2 Slovenskej

republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, následne

12

napadnuté uznesenie zrušil, zrušil

aj ďalšie rozhodnutia na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a napokon Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

ako odvolaciemu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplývajú tieto právne závery:

Všeobecné ustanovenie účinného do 1. januára 2006 prítomnosť

obvineného na verejnom zasadnutí neupravuje. Na nevyhnutnosť jeho účasti na ňom moţno

usudzovať na základe úpravy uvedenej v účinného do 1. januára 2006,

podľa ktorého v neprítomnosti obvineného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu vykonať len vtedy, ak obţalovaný

výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva, alebo na základe úpravy

uvedenej v účinného do 1. januára 2006.

Toto ustanovenie rozlišuje predvolanie a upovedomenie o verejnom zasadnutí.

Podľa tohto ustanovenia predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých

osobná účasť je na ňom nevyhnutná. Obvineného na verejné zasadnutie spravidla

predvoláva vtedy, keď považuje za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu

k dôkazu vykonanému na tomto verejnom zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie

vysvetlenie jeho odvolania. V ostatných prípadoch, keď osobná účasť obvineného

na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nie je nutná, sa obvinený o verejnom zasadnutí

len upovedomí, a to ako osoba, ktorá svojim návrhom dala na verejné zasadnutie podnet,

resp. ako osoba, ktorá môţe byť priamo dotknutá rozhodnutím.

Obvinený D. B. bol na verejné zasadnutie, ktoré sa konalo 19. januára 2012,

predvolaný. Na tomto verejnom zasadnutí bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti o jeho

odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, napriek tomu, ţe svoju neúčasť riadne a včas

ospravedlnil pre zdravotné dôvody (z pripojenej lekárskej správy vyplýva záver,

ţe obvinenému bol nariadený kľudový reţim), pričom ţiadal o odročenie verejného

zasadnutia.

Iné skutočnosti, neţ sú uvedené v lekárskej správe, a to, ţe obvinený bol spôsobilý

zúčastniť sa konania pred odvolacím súdom, keďţe jeho zdravotný stav si nevyţadoval

13

hospitalizáciu, uviedla len MUDr. Ľ. P. po telefonickej konzultácii na základe údajov, ktoré

jej predseda senátu oznámil aţ po konaní verejného zasadnutia 26. januára 2012 a tieto

obvinenému neboli známe, tak ako to vyplýva z úradného záznamu na č.l. 661, zv. III.

Ak sa odvolací súd rozhodol obvineného na verejné zasadnutie predvolať

(čo jednoznačne vyplýva z opatrenia predsedu senátu), dal tým jednoznačne najavo,

ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodovať. V neprospech obvineného

nemôţe byť posudzované ani to, ţe podľa následného vyjadrenia lekárky mohol obvinený

cestovať a zúčastniť sa aj verejného zasadnutia. Tento záver ale vyvracia aktuálna lekárska

správa z 19. januára 2012, ktorá potvrdzuje hospitalizáciu obvineného na oddelení

jednodňovej chirurgie v deň konania verejného zasadnutia (teda 19. februára 2012).

Odvolací súd si v prípade rozhodovania o tom, ţe bude konať verejné zasadnutie

o riadnom opravnom prostriedku bez prítomnosti obvineného, ktorý poţiadal o odročenie

verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov, musí zadováţiť jednoznačné lekárske správy

o jeho zdravotnom stave. Súd nie je totiž oprávnený sám posudzovať zdravotnú

spôsobilosť obvineného zúčastniť sa verejného zasadnutia.

Ak za tejto situácie, keď aj prokurátor navrhol verejné zasadnutie odročiť, odvolací

súd verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti obvineného napriek tomu, ţe na to neboli

splnené zákonné podmienky, bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. d/

Treba však na ilustráciu uviesť, ţe postup odvolacieho súdu mohol byť determinovaný

technickými obštrukciami všetkých obvinených pred súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho

muselo byť hlavné pojednávanie odročované 23-krát, z toho v dôsledku práceneschopnosti

obvineného D. B. a jeho obhajcu 7-krát. Obvinený prevzal predvolanie na verejné zasadnutie

odvolacieho súdu uţ 20. decembra 2011. Absces (hnisavé ložisko) sa v ľudskom tele vyvíja

síce individuálne, ale väčšinou relatívne dlhší čas. „Načasovanie“ hospitalizácie na deň

konania verejného zasadnutia sa preto mohlo javiť ako náznak ďalšej technickej

obštrukcie. Objektívne ale bolo preukázané, že obvinený dňa 19. januára 2012 bol

hospitalizovaný a požiadal o odročenie verejného zasadnutia, preto mal odvolací súd

v daných súvislostiach verejné zasadnutie odročiť.

14

Vyššie popísané skutkové okolnosti je treba posúdiť predovšetkým z toho

hľadiska, či prejednaním veci odvolacím súdom bez prítomnosti obvineného nedošlo

k porušeniu jeho ústavne garantovaného práva na prejednanie veci v jeho prítomnosti

v zmysle a práv garantovaných , 3

Dohovoru. Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom je totiž

i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva považované za základný prvok práva

na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preto konaním verejného

zasadnutia v neprítomnosti obvineného nesmie byť súdne konanie ako celok dotknuté

v takej miere a takým spôsobom, aby bolo pozbavené podstatných rysov a štandardov

spravodlivého procesu.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval, ţe prítomnosť

obvineného na súde má zásadný význam pre spravodlivosť konania a povinnosť zaručiť

obvinenému právo byť prítomný v pojednávacej miestnosti je jedna zo základných súčastí

čl. 6 Dohovoru (pozri rozsudok Hermi proti Taliansku z 18. októbra 2006, č. 18114/02, § 58;

Stoichkov proti Bulharsku z 24. marca 2005, č. 9808/02, § 56). Hoci to nie je výslovne

uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, z predmetu a účelu tohto článku ako celku vyplýva,

ţe osoba „obvinená z trestného činu“ je oprávnená zúčastniť sa na súdnom konaní. Navyše

odsek 3 písm. c/, d/ a e/ zaručuje, ţe „kaţdý, kto je obvinený z trestného činu“, má právo

„obhajovať sa osobne“, „vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov“ a „mať bezplatnú pomoc

tlmočníka, ak nerozumie jazyku pouţívanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí“,

a preto je ťaţko predstaviteľné, ako by mohol uplatňovať tieto práva bez toho, aby bol

na konaní prítomný (pozri rozsudok Colozza proti Taliansku z 12. februára 1985, č. 9024/80,

§ 27; Belziuk proti Poľsku z 25. marca 1998, č. 23103/93, § 37).

Osobná prítomnosť obvineného v odvolacom konaní nie je aţ taká dôleţitá ako

v prvostupňovom konaní. Ak však má odvolací súd preskúmať vec z hľadiska skutkového

a právneho stavu a celkovo posúdiť otázku viny a neviny, nemôţe rozhodnúť o tejto otázke

bez priameho posúdenia dôkazov, ktoré poskytne osobne obvinený na účely preukázania toho,

ţe nespáchal skutok zakladajúci trestný čin (pozri rozsudok Dondarini proti San Marínu

zo 6. júla 2004, § 27; Sibgatullin proti Rusku z 23. apríla 2009, č. 32165/02, § 36).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by sa mal vnútroštátny súd riadne

presvedčiť, či zdravotný stav účastníka konania mu umoţňuje sa konania súdu účinne

15

zúčastniť, prípadne by mal prijať určité opatrenia, aby bol handicap dotyčného

kompenzovaný (pozri rozsudok Pylnev proti Rusku z 9. februára 2010, č. 3038/03, oddiel 3;

Liebreich proti Nemecku z 8. januára 2008, č. 30443/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky skôr uvedené zistenia

a dôvody podľa vyslovil vo výroku tohto rozsudku uvedené porušenie

zákona v neprospech obvineného D. B., podľa zrušil napadnuté

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2012, sp. zn. ,

ako aj jemu predchádzajúce konanie a tieţ všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad

a podľa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu

prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Odvolací senát 5T v tejto súvislosti doplnil dokazovanie, z ktorého vyplývajú

nasledovné závery:

- termín pôvodného verejného zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil

1. decembra 2011 na termín 19. januára 2012, pričom obţalovaný D. B. prevzal

predvolanie osobne podľa pripojenej doručenky 20. decembra 2011 doručeného na

adresu jeho trvalého pobytu B., R. X., pričom

zo správy OO PZ Nové Mesto – východ, Bratislava III, ktoré realizovalo následný

rozkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, vyplýva, ţe menovaný

na uvedenej adrese nebýva a ani sa tam nezdrţuje;

- dňa 18. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal zo svojho mailu B.@ na

mailovú adresu podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú

adresu jeho obhajcu JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu

zhoršili zdravotné problémy, ktoré mu pretrvávajú už dlhšiu dobu

a nedovoľujú sa mu zúčastniť uvedeného pojednávania, keďže ide o silné

krvácanie s konečníka a musel vyhľadať odbornú pomoc, pričom ošetrujúci

lekár mu nariadil kľud na lôžku a nasadil mu silné antibiotiká s tým, že

o skončení práceneschopnosti bude informovať“;

16

- k vyššie uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu

MUDr. M. Š. vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax

na M. ulici č. X., P., Česká republika, z ktorej vyplýva,

ţe D. B. sa dňa 18. januára o 16.12 hod. dostavil do ordinácie tohto lekára

s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré podľa jeho

vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom

objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým, ţe mu bol následne

ambulantne vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu) a nasadené

širokospektrálne antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej

polohe, sprchovanie a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom, pričom

na uvedenej lekárskej správe nie je uvedená adresa pobytu pacienta –

obžalovaného D. B.;

- z lekárskej správy z 19. januára 2012 vystavenou MUDr. K. M., lekárom

chirurgického oddelenia P. K. K., s.r.o. vyplýva, ţe obžalovaný D. B. bol dňa 19.

januára 2012 hospitalizovaný na oddelení jednodňovej chirurgie, za účelom

zaistenia ţily a jej následného pozorovania za podpory infúznej terapie – pričom na

oddelenie bol prijatý 19. januára 2012 (čas nie je uvedený) a prepustený 20. januára

2012 o 8.30, s tým, ţe adresa pobytu obţalovaného D. B. opäť nie je uvedená;

- z rozhodnutia o dočasnej pracovnej neschopnosti B 6345036 vystaveného

MUDr. K. M., lekárom chirurgického oddelenia P. K.

K., s.r.o., bolo zistené, ţe obţalovaný D. B. s adresou miesta pobytu v dobe

pracovnej neschopnosti B., R. X., bol od 19. januára 2012 práceneschopný, pričom

toto rozhodnutie ale neobsahuje ţiadnu diagnózu;

- z výsluchu obţalovaného D. B. 21. marca a 11. apríla 2013 vyplýva,

ţe v dobe pred a po konaní verejného zasadnutia 19. januára 2012 sa zdrţiaval

u svojej rodiny na adrese K., V. X., Česká republika;

- obţalovaný D. B. bol na vyššie uvedené ochorenie ďalej ošetrovaný

MUDr. M. Š. vykonávajúcim privátnu chirurgickú prax

na M. ulici č. X., P., Česká republika, ako to vyplýva z jeho správ opätovne

17

neobsahujúcich adresu pobytu pacienta – obţalovaného D. B., konkrétne v dňoch 8.

februára a 2. marca 2012;

- zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod

sp. zn. PK pritom bolo zistené, ţe po zrušení pôvodného rozsudku súdu

prvého stupňa a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených

celkovo 23 hlavných pojednávaní, pričom takmer všetky museli byť odročené

v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných JUDr. Ing. J. M.,

P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu JUDr. R. M. v

7 prípadoch – konkrétne u obžalovaného D. B. v týchto prípadoch - 28. apríla

2008 – práceneschopnosť – právoplatne uloţená poriadková pokuta 30.000,- Sk,

23. januára 2009 – práceneschopnosť od 21. januára 2009 – telefonické oznámenie

súdu 22. januára 2009 o 15.00, 26. mája 2010 – práceneschopnosť od 24. mája 2012

- telefonické oznámenie súdu 25. mája 2012 o 13.45, 18. apríla 2011 –

práceneschopnosť od 12. apríla 2011 – oznámené súdu osobne v ten istý deň.

Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie

uvedených skutkových okolností povaţuje za potrebné v otázke práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces uviesť nasledovné:

Podľa kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na... súde... Podľa kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne...prejednaná... súdom zriadeným zákonom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého

domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

18

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Podľa

judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo

na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním ().

Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy

v prospech realizácie (a tieţ medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných

práv a slobôd (, ). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán

verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň

garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska poţiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná. Výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno obmedziť toto základné právo

v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje

aj na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý

pri aplikácii práva na osobnú účasť v súdnom konaní pri prerokovaní vlastnej veci dôsledne

odlišuje medzi občianskoprávnym a trestnoprávnym konaním.

Kým v trestnom konaní sa osobná prítomnosť súdenej osoby hodnotí predovšetkým

z pohľadu osobitných práv vyplývajúcich pre trestné konanie, najmä z druhého a tretieho

odseku čl. 6 dohovoru, tak v občianskom súdnom konaní je osobná prítomnosť účastníka

sporu viac spojená s procesnoprávnymi následkami neúčasti na konaní.

Vo veci Kremzow vs. Rakúsko (rozhodnutie z 21. septembra 1993, Annuaire,

č. 268-B) ESĽP uviedol, ţe v zmysle jeho doterajšej judikatúry platí čl. 6 dohovoru tieţ

pre kasačnú a odvolaciu súdnu inštanciu, avšak prítomnosť obvineného na týchto úrovniach

konaní nemá rovnaký význam ako na konaniach prvoinštančných (napr. vec Kamasinski

z roku 1989, A-168, § 106). Ďalej ESĽP v tejto veci uviedol, ţe právo osobnej účasti

19

na súdnom konaní nemoţno a fortiori odvodiť z čl. 6 dohovoru ani v prípade, keď odvolací

súd má úplnú jurisdikciu (rozsudok vo veci Fejde z roku 1991, A-212, § 31). Potrebné je

zohľadniť tieţ osobitosti konania v danej veci a spôsob, akým boli prezentované a obhajované

záujmy obvineného pred odvolacím súdom, a to najmä s prihliadnutím na otázky, o ktorých

bolo potrebné rozhodnúť, ako aj na ich dôleţitosť pre odvolaciu inštanciu a pre

odvolávajúceho sa. A keďže Kremzow mal právneho zástupcu, ESĽP konštatoval,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru nezakladá právo jeho osobnej účasti v konaní pred najvyšším

súdom ako súdom kasačným.

Dôležitým aspektom pri posudzovaní neprítomnosti na súdnom konaní (jeho

časti) je konanie samotného obvineného, to znamená, či jeho neprítomnosť na súdnom

konaní nebola zavinená aj jeho správaním, resp. či jeho neprítomnosť v rámci

odvolacieho konania je vo vzťahu k označeným právam, ktorých porušenie sa namieta,

ešte ústavne udržateľná.

Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na samotný

priebeh súdneho konania vo veci obţalovaného D. B. povaţuje za potrebné uviesť,

ţe neúčasť obţalovaného na verejnom zasadnutí uskutočnenom pred odvolacím súdom dňa

19. januára 2012 bolo v okolnostiach danej veci potrebné vnímať (aj) cez prizmu

a) jeho správania počas prejednávania veci prvostupňovým súdom,

b) jeho účasti na hlavných pojednávaniach pred prvostupňovým súdom (absolútne

totoţný modus operandi v prípade neúčasti na hlavných pojednávaniach – t. j. zdravotná

prekáţka resp. práceneschopnosť oznámená deň pred hlavným pojednávaním

v popoludňajších hodinách, tak aby zo strany predsedu senátu nebolo moţné verifikovať

jej opodstatnenosť, pričom vo všetkých prípadoch z hľadiska závaţnosti išlo o menej

závaţný, skôr banálny zdravotný problém, u ktorého vţdy existovalo dôvodné podozrenie,

ţe ide zo strany obţalovaného D. B. skôr o simuláciu),

c) pri neúčasti na verejnom zasadnutí právne významného faktu, ţe obţalovaný bol

kvalifikovane zastúpený advokátom, ktorý bol dostatočne oboznámený s obsahom

prejednávanej veci a ktorý sa osobne predmetného verejného zasadnutia aj zúčastnil

pri zachovaní lehoty na prípravu a osobne aj bránil záujem obţalovaného D. B.,

20

d) obţalovaným D. B. a jeho právnym zástupcom JUDr. R. M. poskytnutých

odvolaciemu súdu podrobných písomných dôvodov odvolania, ktoré tvorili rámec

odvolacieho konania a o ktorých odvolací súd aj rozhodoval.

Nemenej podstatnou pre rozhodnutie odvolacieho senátu 5T Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vykonať verejné zasadnutie v neprítomnosti obţalovaného D. B. bola

teda aj skutočnosť, ţe obţalovaný D. B. mal moţnosť uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasil

s prvostupňovým rozhodnutím, čo aj podrobným písomným podaním učinil, takţe odvolacím

konaním nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásad kontradiktórnosti či rovnosti.

Argumentácia, ţe obţalovaný D. B. bol na verejné zasadnutie predvolaný,

čím odvolací súd dal jednoznačne najavo, ţe v jeho neprítomnosti nemôţe konať

a rozhodovať, je v zrejmom rozpore s komentárom , podľa ktorého

„pokiaľ bol obžalovaný na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá

veta ), čím dal súd jednoznačne najavo, že účasť obvineného na verejnom

zasadnutí je nutná a že v neprítomnosti obžalovaného nemôže konať a rozhodnúť; senát

však môže toto opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obžalovaný nedostavil,

a to uznesením vyhláseným po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne,

že verejné zasadnutie sa vykoná napriek neúčasti obžalovaného. Uvedený záver logicky

vyplýva aj z toho, ţe termín verejného zasadnutia a všetky ďalšie úkony s tým súvisiace

vykonáva predseda senátu, zatiaľ čo o otázke vykonania verejného zasadnutia v neprítomnosti

obţalovaného je príslušný rozhodnúť senát.

Jednou zo základných požiadaviek právneho štátu je aj princíp právnej istoty,

ktorý znamená možnosť predvídať rozhodnutia štátneho orgánu v konkrétnej veci,

keďže v rovnakej veci by štátny orgán mal postupovať a rozhodnúť rovnakým

spôsobom. V disciplinárnej veci proti sudcovi JUDr. J. M. vedenej pod sp. zn.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako disciplinárny súd zamietol odvolanie vyššie

uvedeného sudcu, pričom verejné pojednávanie 17. októbra 2011 vykonal v jeho

neprítomnosti, keďţe dospel k záveru, ţe neprítomnosť sudcu (ospravedlnenie

práceneschopnosťou) a jeho právneho zástupcu predstavuje ďalšiu z jeho obštrukcií ako

predlţovať konanie v disciplinárnej veci. Odvolací senát 5T sa právom mohol domnievať,

ţe procesný postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol aplikovaný v prípade

21

tohto disciplinárne stíhaného sudcu, by mohol byť aplikovaný aj v prípade obţalovaného D.

B., keďţe v obidvoch prípadoch boli pouţité tie isté ustanovenia

a v obidvoch prípadoch dotyčné osoby zvolili rovnaký spôsob, akým sa vyhli svojej účasti na

verejnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí. O to viac, keď Ústavný súd Slovenskej

republiky na podklade ústavnej sťaţnosti sudcu JUDr. J. M. nálezom

z 18. apríla 2012, sp. zn. , rozhodol, ţe základné práva JUDr. J. M. podľa

a a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. zo 17. októbra 2011 porušené neboli,

pričom Ústavný súd Slovenskej republiky tento nález založil na totožnej právnej

argumentácii.

Bez akéhokoľvek komentára ponecháva potom uţ odvolací senát 5T procesný postup

dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď na jednej strane konštatoval

u odvolacieho senátu porušenie a práva na spravodlivý proces tým,

ţe tento konal na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obvineného D. B. napriek tomu, ţe

neboli splnené zákonné podmienky a na druhej strane sám postupom podľa 382a

rozhodol o podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí, ktoré vyhlásil v neprítomnosti

obvineného D. B., pričom tohto o tejto skutočnosti ani neupovedomil (pokiaľ za také niečo

nepovaţujeme internetovú vývesku) napriek tomu, ţe obvinený D. B. bol v tom čase vo

výkone trestu odňatia slobody a tohto vzal do väzby rozhodnutím, proti ktorému

nie je moţné podať opravný prostriedok bez toho, aby ho predtým vôbec osobne vypočul.

2) K hmotnoprávnej stránke veci

Treba hneď úvodom uviesť, ţe vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo

podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by

mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa

predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku,

že ho spáchal obžalovaný D. B. a že z jeho konania nastal tam uvedený následok.

22

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho

a súdneho spisu dospel k záveru, ţe výrok o vine obţalovaného D. B. bol zaloţený

na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú

alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.

Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení

v prevaţnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného

trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obţalovaného D. B.

vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu, aţ

na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B., povaţoval

preto za neopodstatnené.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za

vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku

z 27. apríla 2007, sp. zn. PK . Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. , v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto

časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne ţiadnu zmienku

o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa

vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti je

potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce uznesenie

odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne nepreskúmateľné,

čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010 vo svojej záverečnej

reči potvrdil aj obhajca obţalovaného D. B. JUDr. R. M.., keď povedal: „najvyšší súd tento

bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa nezmienil ani jediným slovkom, i keď sme

podali v tejto časti pomerne rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd

zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie

uvedené okolnosti preto ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli

vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj

23

v časti týkajúcej sa len obţalovaného D. B. a trestného činu sprenevery podľa

§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie mu obţaloba kládla za vinu.

Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď JUDr. M. B., keďţe tento svedok nebol

zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva,

ţe obţalovaný D. B. z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o.

s moţnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom na podklade plnej moci svedka V.

F. z 25. januára 2002 za pomoci osoby

P. G. vyuţil svedka Ľ. V. tým spôsobom, ţe tomuto svedkovi 5. marca 2002 rozšíril

podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. vedený v T., ktorá osoba

následne 6. marca 2002 prevodným príkazom previedla sumu 5.600.000,- Sk z účtu vyššie

uvedenej obchodnej spoločnosti, pričom táto suma nebola pouţitá v prospech a ani v záujme

obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o., o čom napokon jednoznačne svedčí aj dodatočne

predloţená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti S. s. r. o. Napokon suma 5.600.000,- Sk

prevedená na účet obchodnej spoločnosti S. s. r. o. vedený vo V. bola svedkom Ľ. V. dňa 12.

marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe P. G..

Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede

Ľ. V., Ing. M.. H. a J. P. a predovšetkým zabezpečené a vykonané listinné dôkazy, a to plná

moc V. F. pre obţalovaného D. B. z 25. januára 2002, ţiadosť obţalovaného D. B.

o rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. vedený

v T. pre svedka Ľ. V. z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu 5.600.000,- Sk zo 6. marca

2002, príkaz na výber v hotovosti na sumu 5.600.000,- Sk

zo 12. marca 2002, faktúra číslo 2002 obchodnej spoločnosti S. s. r. o. ako dodávateľa na

sumu 5.600.000,- Sk pre odberateľa obchodnú spoločnosť H. I. A. C., s. r. o. z 2. marca 2002

a písomná ţiadosť výkonného riaditeľa obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. svedka Ing.

M.. H. z 30. januára 2003, ktorou obchodnú spoločnosť S. s. r. o. vyzýva na preukázanie

plnenia v zmysle vystavenej faktúry.

Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplývajú tieto závery:

- svedok Ing. M. H. na podnet obţalovaného D. B. odmietol zrealizovať prevod

finančnej hotovosti z účtu H. s. r. o.,

24

- svedok Ľ. V. sa stretol s obţalovaným D. B. len raz, a to v T. pri rozširovaní

podpisového vzoru na účet H. s. r. o.5. marca 2002,

- obţalovaný D. B. pred rozšírením podpisového vzoru svedkovi Ľ. V. osamote

hovoril s nebohým P. G.,

- svedok Ing. M. H. potvrdil, ţe pred uskutočneným prevodu z účtu

H. s. r. o. na účet S. s. r. o. ho kontaktoval pracovník banky, ktorému potvrdil, ţe

tento prevod realizuje obţalovaný D. B., ktorý je oprávnený konať v mene H. s. r.

o.,

- svedok Ľ. V. 12. marca 2002 uskutočnil z účtu S. s. r. o. výber v hotovosti v sume

5.600.000,- Sk, ktoré odovzdal nebohému P. G.,

- svedkovia Ľ. V. a Ing. M. H. sa videli prvýkrát aţ pri konfrontácii na polícii,

- faktúra č.2002 bola zaslaná H. s. r. o. aţ v priebehu mesiacov október – november

2002, pričom bol na nej dátum odoslania 2. marca 2002 a dátum splatnosti 6.

marca 2002 s tým, ţe vyfakturované sluţby neboli nikdy zrealizované, čo svedok

Ing. M. H. konštatoval aj v urgencii zaslanej S. s. r. o. z 30. januára 2003, ktorou

sa domáhal predloţenia dokumentácie,

- svedok Ľ. V. so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti

S. s. r. o. má H. s. r. o. poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby

a predaja autobusov pre mestskú a prímestskú dopravu v SR a ČR, poradenstvo pri

zaloţení spoločnosti so zmiešanou zahraničnou a slovenskou majetkovou účasťou,

prípravu podnikateľského plánu na dobu 5 - 10 rokov a zaškolenie pracovníkov,

- svedkovi Ľ. V. bol rozšírený podpisový vzor pre spoločnosť

H. s. r. o., ktorá prevodným príkazom podpísaným svedkom Ľ. V. 6. marca 2002

previedla sumu 5.600.000,- Sk na obchodnú spoločnosť S., ktorej konateľom bol

práve svedok Ľ. V., pričom podľa vlastného vyjadrenia bol uţ právoplatne

25

odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka P. G. tieţ robil tzv. bieleho

koňa.

Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí

aj v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa

dopĺňajúcich, môže len samotný obžalovaný D. B. majúci právo brániť sa spôsobom,

ktorý uzná za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by

nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.

V tomto smere neobstojí argumentácia obţalovaného D. B. zaloţená

na svedeckej výpovedi P. P. z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu rozviedol

špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotoţnil. Rovnako podľa neho konanie obţalovaného

D. B., ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie uvedené

odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. rozšíril

podpisový vzor pre ďalšiu osobu, postrácalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy

zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.

Pokiaľ ide o osobu P. G., je potrebné ešte doplniť, ţe táto 23. apríla 2003 zomrela,

pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďţe trestné stíhanie v tejto časti

sa začalo aţ 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok JUDr. M. B., a to

12. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďţe dovtedy

tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti.

Vo vzťahu k niektorým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky

povaţuje za potrebné ešte uviesť nasledovné:

Zhodou okolností predseda senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

predsedal aj odvolaciemu senátu, ktorý uznesením z 30. mája 2007, sp. zn. ,

zamietol odvolanie obţalovaného V. F. a spol. proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu

v Pezinku z 10. januára 2007, sp. zn. PK – , pričom v odôvodnení tohto uznesenia

najvyšší súd okrem iného uviedol aj toto:

26

„základná premisa obhajobnej argumentácie obţalovaného V. F. a obhajcu

obţalovaného F. M. JUDr. J. L. zaloţená na tvrdení,

ţe činnosť obchodných spoločností H. S. a. s. a B. I. s. r. o. nevykazovala znaky

protiprávnosti, keďţe obţalovaní mali postupovať podľa ustanovení

a a ţe k zastaveniu činnosti týchto obchodných spoločností došlo

nezákonným zásahom štátu prostredníctvom polície 5. februára 2002, v dôsledku ktorého

nemohli byť fyzické a právnické osoby, ktoré im poskytli finančné prostriedky či uţ formou

zmluvy o pôţičke alebo prostredníctvom zmluvy

o tichom spoločenstve, vyplatené, sa nezakladá na pravde.

Vykonaným dokazovaním bolo totiţ jednoznačne preukázané, ţe v posudzovanom

prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofistikovanejšiu formu pyramídovej hry,

ktorá sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci 4. februára 2002, sama

zrútila v dôsledku toho, ţe objem vloţených finančných prostriedkov uţ v tom čase

nepostačoval na krytie výplaty vkladov a úrokov z nich, čo napokon bolo aj dôvodom

k „prevodu“ obchodných spoločností H. S. a. s. a B. I. s. r. o. na iné subjekty, čo je inak

predmetom trestného stíhania ďalších osôb.

Pre záver, ţe išlo o pyramídovú hru svedčí celý rad objektívnych skutočností

vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to:

- formulácia zmlúv, na ktorých základe fyzické a právnické osoby poskytovali

finančné prostriedky do vyššie uvedených obchodných spoločností, a to

predovšetkým zmluva o tichom spoločenstve s ustanovením, ţe tichý spoločník

sa nebude podieľať na strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený bez ohľadu

na to, či bude zisk dosiahnutý alebo nie;

- nákup obchodných spoločností, resp. obchodných podielov a iné podnikateľské

aktivity v H. S. a. s. sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov

vkladateľov získaných najmä prostredníctvom B. I. s. r. o. nekoncepčne, bez

znalosti trhu, ekonomickej situácie spoločnosti, bez predchádzajúcej prognózy

jej vývoja a bez projektovej prípravy s prepracovanou dobou návratnosti

investície (M. B., A., T.-T., atď.);

27

- všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové,

pričom aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný

prostredníctvom materskej spoločnosti (napr. P. M. T. s. r. o.), teda v týchto

obchodných spoločnostiach neboli vytvárané ţiadne zdroje pre plnenie

zmluvných záväzkov voči klientom a rovnako tak z objektívnych dôvodov

nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (napr. návratnosť T.-T. cca. 80

rokov);

- dosiahnutý minimálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových

nákladov obchodných spoločností H. S. a. s. a B.

I. s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vloţených vkladov;

- uţ v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H. S. a. s. a B.

I. s. r. o., keďţe tieto obchodné spoločnosti boli v predĺţení;

- výška výnosov, ktorých najvyššie dohodnutá sa podľa vykonaného dokazovania

pohybovala aţ na úrovni 53 % z výšky vloţeného vkladu, pričom vklady

a výnosy sa vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov;

- aj základné imanie H. S. a. s. bolo financované len výlučne z finančných

prostriedkov pochádzajúcich z B. I. s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov),

ktoré sa týmto postupom stali pre vkladateľov nevymoţiteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obţalovaného

V. F. a spol. rovnako dospel k záveru, ţe v prípade H. S. a. s.

a B. I. s. r. o. išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových

vkladateľov a sumy vloţených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy

prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti,

keďţe v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne

platné zásady nepretržitého trvania.“

Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci, Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa stotoţnil so záverom, ţe konanie obţalovaného D. B.

28

po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa

§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu

odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou

nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu,

ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloţí v rozpore

s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do opatrovania

alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojením je teda

aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou, ktorá má trvalo

vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou hodnotou.

V tejto súvislosti treba ešte dodať, ţe na rozdiel od podvodu získa páchateľ sprenevery

faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo

zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej majetkovej

hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo vyuţitím omylu alebo zamlčaním podstatných

skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo aţ následne

k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok Ľ. V. – konateľ obchodnej spoločnosti S. s.

r. o.), ktorá mala len legalizovať konanie obţalovaného

D. B. a ďalších vyššie uvedených osôb, ktoré neoprávnene odčerpali finančné prostriedky

z účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o.

Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ,

ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu

veľkého rozsahu.

V posudzovanom prípade konaním obţalovaného D. B. ako osoby, ktorej bol na

podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r.

o., došlo k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000,- Sk z dispozície tejto

obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície

obţalovaného D. B. zverený. Okolnosť, ţe na tomto trestnom skutku participovali ako

účastníci vo forme pomoci aj ďalšie osoby, a to minimálne uţ spomínaný nebohý P. G.

a svedok Ľ. V., nie je pre právne posúdenie konania obţalovaného D. B. podstatné do tej

miery, aby ho to ako priameho páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.

29

Pokiaľ ide o námietku obţalovaného D. B., ţe skutková veta neobsahuje konkrétne

skutkové okolnosti týkajúce sa presného vymedzenia jeho zmluvného zastúpenia, na podklade

ktorého disponoval s majetkom H. s. r. o., odvolací senát 5T poukazuje

na znenie tohto plnomocenstva z 25. januára 2002, z obsahu ktorého bez akýchkoľvek

pochybností vyplýva, ţe išlo o plnomocenstvo všeobecné (generálne – mandatum generale)

v zmysle , ktoré splnomocňovalo obţalovaného D. B. na všetky právne úkony

s výnimkou tých, na ktoré zákon vyţaduje osobitné plnomocenstvo a tieţ s výnimkou tých,

pri ktorých zastúpenie nie je moţné.

Rovnako pokiaľ ide o námietku obţalovaného D. B., ţe skutková veta

je absolútne nečitateľná a nejasná, keďţe sa v nej neuvádza ţiadne jeho konanie, ktoré by

smerovalo k zavineniu, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naopak

musí konštatovať, ţe skutková veta v dostatočnom rozsahu opisuje všetky zákonom stanovené

znaky trestného činu sprenevery, a to tak po stránke objektívnej – sledujúc cieľ odčerpať

majetok – pričom v ďalšej časti ho podrobne opisuje tak, ţe išlo o neoprávnenú a trvalú stratu

majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000,- Sk z dispozície obchodnej spoločnosti H. s. r. o.

v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obţalovaného D. B. zverený

na základe generálnej plnej moci, pričom po stránke subjektívnej obţalovaný

D. B. konal v priamom úmysle, keďţe chcel týmto spôsobom porušiť záujem spoločnosti

chránený zákonom a svojim konaním ho aj porušil – rozšírenie podpisového vzoru na osobu,

ktorá realizuje prevod z jednej spoločnosti (H. s. r. o.) a zároveň je konateľom v spoločnosti

(S. s. r. o.), na ktorú bol prevod realizovaný, pričom išlo o prevod, ktorý bol následne krytý

faktúrou s fingovanými sluţbami. Pokiaľ by nešlo o úmysel protiprávne odčerpať túto sumu

z účtu H. s. r. o., tak predsa mohol obţalovaný D. B. na základe plnej moci sám zrealizovať

túto finančnú operáciu a nemusel za tým účelom rozširovať podpisový vzor svedkovi Ľ. V..

Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády

Slovenskej republiky č. 428/2005 účinného od 1. októbra 2005 predstavovala sumu

3.450.000,- Sk. Neskoršia právna úprava (300/2005 účinný

od 1. januára 2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obţalovaného D. B. nepriaznivejšia.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloţenom

treste odňatia slobody obţalovanému D. B. a spôsobe jeho výkonu.

30

Vzhľadom k tomu, ţe od spáchania skutku obţalovaným D. B. mala uplynúť doba

jedenástich rokov, Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť

nasledovné:

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených

z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine

a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou

týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný

v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil

bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve

rozhodnutie o otázke viny a trestu.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náleţite zistené

a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie

zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu

dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spoluţitia i čestného plnenia

povinností k štátu a spoločnosti ( ).

Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie

vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu

samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán

trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov,

prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti

orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom

neprijateľná.

Týmto postupom by bola celkom neţiaducim spôsobom modifikovaná zásada

oficiality, ktorá stanovuje, ţe kaţdý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej

iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala

funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe čl. 6

ods. 1 Dohovoru vôbec nestanovuje ţiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie

31

práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý

rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej

lehote.

Primeranosť dĺţky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám

zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zloţitosť prípadu, chovanie sťaţovateľa a chovanie

štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťaţovateľa v stávke. Súd v ţiadnom zo svojich

rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo moţné za primeranú

lehotu povaţovať.

Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods.1 Dohovoru je sankcionované vyvodením

zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané

sťaţovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňaţnej náhrady a konštatované

porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme

zastavenia trestného stíhania Súd z čl. 6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich

rozhodnutí nevyvodil. Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom

smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje

jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,

že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie

Dohovoru a uskutočnia nápravu.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe okolnosti prípadu

alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák. len

za predpokladu, ţe pouţitie zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo

pre páchateľa neprimerane prísne a ţe účel trestu moţno dosiahnuť aj trestom kratšieho

trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia byť splnené zároveň.

Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou ustanovenia

§ 40 ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti prípadu, ktoré

súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti, za ktorých bol

32

spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré

existujú v čase rozhodovania o treste.

Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú

dĺţku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá

odôvodňuje mimoriadne zníţenie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú

hranicu trestnej sadzby s pouţitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.

V posudzovanom prípade však špecializovaný trestný súd postupoval v súlade

so zákonom, keď vzhľadom na dĺţku konania obţalovanému D. B. mimoriadne nezníţil trest

odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby s pouţitím ustanovenia

§ 40 ods. 1 Tr. zák.

Ako uţ bolo skôr uvedené, obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný

za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom

skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007,

sp. zn. PK . Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 11. októbra 2007, sp. zn. , v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil

bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod sp. zn.

PK pritom bolo zistené, ţe po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci

na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných pojednávaní,

pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných

JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu JUDr.

R. M. v 7 prípadoch.

Vyššie uvedené konanie obţalovaných a ich obhajcov vrátane konania obţalovaného

D. B. a jeho obhajcu bez akýchkoľvek pochybností dokumentuje ich evidentnú snahu umelo

predlţovať dĺţku konania na súde prvého stupňa za účelom čo najviac oddialiť jeho

rozhodnutie o podanej obţalobe. V posudzovanom prípade teda Najvyšší súd Slovenskej

republiky na jednej strane zistil neprimeranú dĺţku konania na súde prvého stupňa, na druhej

strane musel konštatovať, ţe jej príčinou však boli jednoznačne subjektívne prieťahy na strane

33

obţalovaných a ich obhajcov, vrátane obţalovaného D. B. a jeho obhajcu

JUDr. R. M., ktoré praktizovali prakticky počas celej doby 3 rokov.

Vyššie uvedená okolnosť (opätovne účelovo vytvorená prekáţka na strane

obţalovaného P. P. na hlavnom pojednávaní konanom 8. novembra 2010) viedla

špecializovaný trestný súd k postupu podľa , keď za účelom urýchlenia

konania vylúčil konanie o trestnom čine sprenevery podľa § 248 ods. 1,

ods. 5 Tr. zák. proti obţalovanému D. B. zo spoločného konania na samostatné konanie.

Uvedený procesný postup mal byť zo strany špecializovaného trestného súdu uţ aplikovaný

oveľa skôr, zvlášť keď k zrušeniu pôvodného rozsudku odvolacím súdom

v tejto časti došlo za okolností a spôsobom skôr uvedeným.

Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe stavu veci a zákonu zodpovedá

aj výrok o náhrade škody. V tomto smere obţalovaným D. B. uplatnenú odvolaciu námietku

týkajúcu sa totoţnosti poškodenej strany povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za

bezpredmetnú, keďţe bolo zistené a preukázané, ţe poškodenou stranou je H. I. A. C. s. r. o.

v konkurze zastúpená JUDr. Ing. V. N., ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený

ţiadnym právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 11. apríla 2013

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová