Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 152/2015
PDF · 544.33 KB
No categories available
I. ÚS 152/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou MAĎAR & Partners, s. r. o., Námestie Š. Moyzesa 26, Banská
Bystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Miloša Maďara, PhD.,
LLM., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 To 5/2013 z 11. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 5/2013 z 11.
apríla 2013 (ďalej len „uznesenie z 11. apríla 2013“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK – 1 T 49/2010 z 8. novembra
2010 (ďalej len „rozsudok z 8. novembra 2010“) bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného
činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), odsúdený na trest odňatia
slobody na päť rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Trestného zákona zaradený
do prvej nápravnovýchovnej skupiny, a súčasne mu bolo podľa § 228 ods. 1 Trestného
poriadku účinného do 31. decembra 2005 uložené uhradiť poškodenej spoločnosti
, škodu v sume 185 885,946 € (5 600 000 Sk).
Odvolanie sťažovateľa z 24. marca 2011 najvyšší súd na verejnom zasadnutí
uznesením sp. zn. 5 To 11/2011 z 19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie z 19. januára
2012“) podľa § 256 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 zamietol. Sťažovateľ
podal proti uzneseniu z 19. januára 2012 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 1 Tdo V 8/2012 z 20. februára 2013, ktorým vyslovil, že uvedeným
uznesením, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku bol v neprospech sťažovateľa porušený zákon v ustanoveniach
§ 233 ods. 1 a § 256 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, čím došlo aj
k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, uvedené uznesenie zrušil aj spolu s ďalšími rozhodnutiami naň obsahovo
nadväzujúcimi, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej jeho zrušením došlo, stratili svoj podklad,
a najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu prikázal, aby predmetnú vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Podaním označeným ako „Doplnenie písomných dôvodov odvolania“ zo 7. apríla
2013 doručeným najvyššiemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 5/2013 sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu doplnil dôvody podaného odvolania z 24. marca 2011.
Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 5/2013 na verejnom zasadnutí
konanom 11. apríla 2013 uznesením podľa § 256 Trestného poriadku účinného
do 31. decembra 2005 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho
obhajcu podal 28. mája 2013 dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1
Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté
(sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené 13. januára 2015).
Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 PP 3/2014 z 21. februára 2014
(právoplatným a vykonateľným 21. februára 2014) bol sťažovateľ podmienečne prepustený z
výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom špecializovaného trestného
súdu z 8. novembra 2010 s určením skúšobnej doby v trvaní 4 (štyroch) rokov.
Rozsudkom špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania
trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákona, avšak podľa sťažovateľa
zo skutkových zistení v odôvodnení uvedeného uznesenia nevyplýva záver, že z jeho strany
došlo k prisvojeniu si cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitým
spôsobom, a taktiež v ňom nie je čitateľný účel, s ktorým mal so zverenou vecou, resp.
majetkovými hodnotami disponovať, napriek tomu, že vyriešenie tejto otázky je z hľadiska
právnej kvalifikácie jeho skutku podľa jeho názoru zásadné.
Sťažovateľ poukázal na to, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoj
záver, podľa ktorého „z titulu zmluvného zastúpenia poškodenej organizácie mal možnosť
nakladať so všetkým majetkom“, ďalej nerozvádzajú z hľadiska naplnenia zákonného znaku
skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, čo sa prenáša do nesprávneho právneho
posúdenia jeho konania. V tejto súvislosti mali súdy zúčastnené na rozhodovaní
predovšetkým podľa sťažovateľa uviesť skutkové okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, o aké
zmluvné zastúpenie má ísť, čo je jeho obsahom v rovine právnej a vecnej i z akého právneho
titulu pochádza, pričom odkaz na plnú moc od z 25. januára 2002 (ako
na jednostranný právny úkon) podľa neho rozhodne nepostačuje.
V argumentácii sťažovateľ poukázal na to, že výrok odsudzujúceho rozsudku, ktorým
bol obvinený uznaným vinným trestným činom, ktorého skutková podstata má
tzv. blanketnú alebo odkazovaciu dispozíciu, musí obsahovať odkaz na konkrétne
ustanovenie právneho predpisu, ktorý obvinený porušil spôsobom zakladajúcim trestnú
zodpovednosť. V jeho prípade súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neučinili
„konkrétny odkaz na výpočet povinností“, ktoré pre neho mali vyplývať a z ktorého by bolo
možné definovať právne významným spôsobom účel zverejnenia veci a následne zhodnotiť
naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.
Skutkové zistenia súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľa
sťažovateľa neumožňujú urobiť jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok, pre ktorý
bol odsúdený. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol: «Zo skutkových zistení vyplýva, že
dispozičné oprávnenie k účtu pre som zriadil dňa 05. 03. 2002, pričom
príkaz na úhradu na ťarchu účtu obchodnej spoločnosti bol realizovaný dňa
06. 03. 2002 , pričom tento vo svojej výpovedi (dňa 10. 12. 2004)
podpis aj písmo prehlásil za svoje a vysvetlil to tak, že mu ho mohol dať podpísať
medzi inými dokladmi, ktoré podpisoval. V konfrontácii medzi mojou osobou a
(konanej dňa 12. 05. 2005) svedok Vicel uviedol, že údaje na vyplnenie prevodného
príkazu mu poskytol p. a pokyn na prevod peňazí dal . Moju osobu žiadny
svedok pri prevode a ani pri výbere predmetnej sumy neuvádza (naopak preukázateľná je
spojitosť osôb – prevod a výber peňazí a – vystavoval faktúru), takže
skutkové zistenia, v zmysle ktorých som ja mal konať prostredníctvom týchto osôb, sú
v príkrom rozpore s právnymi závermi, ktoré napádam.
Pokiaľ má byť obvinený uznaný vinným zo spáchania trestného činu, môže sa tak stať,
pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu, iba na podklade konkrétne zistených a v
skutkovej časti výroku o vine uvedených skutočností, ktoré napĺňajú aspoň niektorú
alternatívu zo zákonných znakov vyjadrených v dikcii zákona.
Súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že z „hľadiska konkrétnej formy zavinenia,
obžalovaný konal v úmysle priamom“, avšak zo skutkových zistení takýto záver nie je podľa
môjho názoru možné urobiť. Ak súd prijal ako vierohodné výpovede svedkov
a , s čím naďalej nesúhlasím, ani zo skutkových zistení, ktoré boli
vyformované výpoveďami týchto osôb nie je možné urobiť právny záver o tom, že som mal
vedieť o tom, že faktúra č. 2002 vystavená obchodnou spoločnosťou
pre odberateľa , má byť vystavená za fiktívne služby, že tie služby nemajú byť
nikdy a žiadnou osobou obchodnej spoločnosti poskytnuté a že uvedomujúc
si túto skutočnosť som prostredníctvom sprostredkovateľa konal takým spôsobom, že
jediným a nevyhnutným dôsledkom môjho konania, s ktorým som počítal, bolo konanie
v rozpore so záujmami spoločnosti v prospech seba alebo tretej osoby.»
Zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľa
sťažovateľa ďalej «nevyplývajú také skutkové zistenia, z ktorých by bolo možné urobiť záver
o personifikácii skutočného vlastníka obchodnej spoločnosti . Jedine cez
detailné rozpracovanie tejto okolnosti je možné ďalej rozvinúť úvahy na tému, aký bol
podnikateľský zámer spoločnosti v čase skutku, za ktorý som bol odsúdený a z akých
konkrétnych rozhodnutí spoločníka tento zámer vyplýva. Je v rozpore s právom, ak sa táto
okolnosť zisťuje cez štatutárneho zástupcu (majúc na zreteli ), ktorý v zmysle
zákona nie je oprávnený záväzným spôsobom určovať hospodársky záujem obchodnej
spoločnosti a definovať spôsoby jeho formovania či napĺňania, ale je oprávnený iba
spoločnosť zastupovať navonok vo vzťahu k tretím osobám.
Pre doplnenie ďalej uvádzam, že aj Najvyšší súd v odvolacom konaní 2 Toš 6/2007,
v rozhodnutí zo dňa 11. 10. 2007 (v tomto konaní bolo pôvodne rozhodnuté aj ohľadom
tohto skutku, ktorý bol následne vylúčený na samostatné konanie) vyzval v zrušujúcom
uznesení Špeciálny súd v Pezinku. aby právne relevantným spôsobom vyriešil otázku
vlastníctva spoločností a (bod 3; str. 25). Na str. 25 predmetného
rozhodnutia sa uvádza: „Pokiaľ by si špeciálny súd zodpovedne vyriešil otázku vlastníctva,
mal dospieť k záveru, že spoločnosti a vlastní a prostredníctvom
nich a , pričom títo nemôžu sami sebe spôsobiť škodu ani sa uviesť
do omylu.“ Predmetná povinnosť pritom platí aj pre toto konanie. Špecializovaný trestný
súd v Pezinku sa však v rozsudku súdu prvého stupňa s touto otázkou vôbec nevysporiadal,
právne záväzný názor odvolacieho súdu nezohľadnil, pričom tento stav nekorigoval ani
senát v konaní 5 To 11/2011 v rozhodnutí zo dňa 19. 01. 2012, resp. ten istý senát
v uznesení Najvyššieho súdu. Takýmto postupom bol podľa môjho názoru porušený zákon
v môj neprospech.».
Vo vzťahu k nesprávnosti výroku týkajúceho sa náhrady škody sťažovateľ v rámci
svojej argumentácie uviedol: „V napadnutom rozhodnutí súd v súvislosti s osobami, ktoré
mali participovať na trestnej činnosti uvádza, že na spáchaní trestného činu sa mali priamo
či nepriamo podieľať tri osoby, okrem mňa (už nebohý) a .
Výrok o náhrade škody, v ktorom som bol zaviazaný na náhradu škody údajne poškodenej
spoločnosti sám, tak okrem iného aj z tohto dôvodu neobstojí. Prioritne ale
zdôrazňujem, že v súvislosti s rozhodovaním o náhrade škody nie je zo skutkových zistení
preukázaný jeden zo základných hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti za škodu,
a to akú povinnosť som mal svojim konaním porušiť a z čoho (zákona či zmluvy) mi táto
povinnosť a v akom rozsahu vyplývala.“
Najvyšší súd ako súd odvolací sa na verejnom zasadnutí v tejto veci podľa
sťažovateľa zameral len na objasňovanie okolností jeho neprítomnosti na verejnom
zasadnutí o odvolaní 19. januára 2012, čo „z hľadiska merita veci postráda akúkoľvek vecnú
súvislosť a hodnotenie tejto otázky po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu bolo
formálne aj vecne redundantné“.
Z písomného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2014 podľa
sťažovateľa vyplýva «ostentatívna iniciatíva odvolacieho senátu „zápasiť“ s názorom
dovolacieho súdu», ktorým bolo z dôvodu porušenia zákona zrušené jeho predchádzajúce
rozhodnutie v tejto veci. Len touto logickou interpretáciou si je podľa sťažovateľa možné
vysvetliť skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení z 11. apríla 2013, ktoré má celkovo
34 strán, venoval 21 strán presadzovaniu názoru, z ktorého malo vyplynúť, že dovolací senát
rozhodol o podanom dovolaní nesprávne, keď tomuto vyhovel a z dôvodu nezákonnosti
zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2012.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že porovnaním zvukového záznamu
z hlavného pojednávania konaného 8. novembra 2010 na špecializovanom trestnom súde
s jeho písomným prepisom zistil, že v písomnom prepise chýba vyjadrenie svedka
, ktoré učinil na záver svojho výsluchu, v ktorom sa priznal k tomu, že
skutok, ktorý je predmetom obžaloby, spáchal, vyjadril ľútosť nad svojím konaním
a za svoje konanie sa ospravedlnil, zároveň vyhlásil, že za skutok nebol nikdy stíhaný
a ani odsúdený. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa táto okolnosť prihodila úmyselne alebo
nedbanlivostným konaním, podľa sťažovateľa jej nezohľadnenie je vážnym defektom
v rámci dokazovania, pretože podľa neho ide o otázku, bez ktorej vyriešenia nie je možné
vo veci spravodlivo a v súlade so zákonom rozhodnúť.
Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa nedodržania princípu subsidiarity trestnej
represie v predmetnej veci sťažovateľ uviedol: «Nie je známe, že by si poškodený uplatňoval
akýmikoľvek prostriedkami civilného práva (občianskeho či obchodného) nárok na vrátenie
finančných prostriedkov, ktoré mali byť podľa vyjadrenia odčerpané
v neprospech a na škodu obchodnej spoločnosti Ak malo byť platené
za služby, ktoré sa neuskutočnili, poškodený mohol využiť inštitút vydania bezdôvodného
obohatenia či náhrady škody, ktoré by boli vo vzťahu k tvrdeným spôsobeným následkom
spôsobilé korigovať podľa jeho názoru nezákonný stav. Aktivita ako konateľa
právnickej osoby, ktorý tvrdil, že došlo ku spôsobeniu škody, bola nahradená vlastnou
iniciatívou OČTK a súdov, čím došlo k nastúpeniu štátnej/verejnej moci na miesto
poškodeného v súkromnoprávnom vzťahu, pričom takýto stav vykazuje znaky
neproporcionálneho použitia trestnoprávnej represie. Svedok sa podľa môjho
názoru ujal príležitosti a využil situáciu okolo a a svojimi
výpoveďami odklonil pozornosť OČTK od svojej osoby. Z vyjadrenie banky, a. s.
zo dňa 31. 08. 2004; č. (č. 1. 128) pritom vyplýva, že to bol práve ,
u ktorého bol telefonicky preverovaný predmetný príkaz na úhradu a „ ho
akceptoval“.»
Podľa názoru sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k prehliadnutiu vážnych
skutkových zistení, ktoré privodili nesprávne rozhodnutie vo výroku vo veci samej a aj
v ďalších výrokoch na tento výrok nadväzujúcich.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 boli porušené jeho základné práva
podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zruší uvedené uznesenie a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume
316,54 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo uznesením
z 11. apríla 2013, ktorým najvyšší súd jeho odvolanie zamietol. Zo sťažnosti v predmetnej
veci vyplýva, že uznesením sp. zn. 1 Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 doručeným
sťažovateľovi 9. januára 2015 najvyšší súd vo veci sťažovateľa ním podané dovolanie
odmietol.
Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú
v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v
tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 (napr. I. ÚS
169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.
11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51,
53 a 54).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu z 11. apríla 2013. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsť
v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodli arbitrárne,
pretože:
zo skutkových zistení nevyplýva záver, že zo strany sťažovateľa došlo k prisvojeniu
si cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitým spôsobom a nie je
z nich čitateľný ani účel, s ktorým sa malo so zverenou vecou disponovať,
v odôvodnení nie je obsiahnutý konkrétny odkaz na výpočet povinností, ktoré
pre neho mali vyplývať, a z ktorého by bolo možné zhodnotiť účel zverenia veci a následne
zhodnotiť aj naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery,
zo skutkových zistení nevyplýva jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok,
pre ktorý bol odsúdený,
zo skutkových zistení nevyplýva záver o personifikácii skutočného vlastníctva
obchodnej spoločnosti ,
záver o náhrade škody, ktorú bol zaviazaný uhradiť sťažovateľ, je s ohľadom
na skutočnosť, že na trestnej činnosti sa mali podieľať aj ďalšie dve osoby, nespravodlivý
a taktiež nebolo v súvislosti so škodou preukázané porušenie povinnosti ako jedného
zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla
2013, v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol:
«2) K hmotnoprávnej stránke veci
Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa
postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám,
ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa
predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku, že ho
spáchal obžalovaný a že z jeho konania nastal tam uvedený následok.
Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho
a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného bol založený
na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú
alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.
Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení
v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného
trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaného
vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu, až
na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka
, považoval preto za neopodstatnené.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný bol už v minulosti
uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku
z 27. apríla 2007, sp. zn. PK 1 Tš 8/2005. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto
časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne žiadnu
zmienku o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti
týkajúcej sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto
časti je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce
uznesenie odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne
nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010
vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obžalovaného
, keď povedal: „najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne
sa nezmienil ani jediným slovkom, i keď sme podali v tejto časti pomerne rozsiahle
odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj
dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto
ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát
k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa len obžalovaného
a trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie mu
obžaloba kládla za vinu.
Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď , keďže tento svedok
nebol zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že
obžalovaný z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti
s možnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom
na podklade plnej moci svedka z 25. januára 2002 za pomoci osoby
využil svedka tým spôsobom, že tomuto svedkovi 5. marca
2002 rozšíril podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti
vedený v banke, ktorá osoba následne 6. marca 2002 prevodným
príkazom previedla sumu 5.600.000, Sk z účtu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti,
pričom táto suma nebola použitá v prospech a ani v záujme obchodnej spoločnosti
, o čom napokon jednoznačne svedčí aj dodatočne
predložená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti – Napokon suma
5.600.000, Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti vedený vo
bola svedkom dňa 12. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná
osobe .
Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede
, a a predovšetkým zabezpečené a vykonané
listinné dôkazy, a to plná moc pre obžalovaného
z 25. januára 2002, žiadosť obžalovaného o rozšírenie podpisového
vzoru k účtu obchodnej spoločnosti vedený
v pre svedka z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu
5.600.000, Sk zo 6. marca 2002, príkaz na výber v hotovosti na sumu 5.600.000, Sk
zo 12. marca 2002, faktúra číslo 2002 obchodnej spoločnosti ako
dodávateľa na sumu 5.600.000, Sk pre odberateľa obchodnú spoločnosť
z 2. marca 2002 a písomná žiadosť výkonného riaditeľa
obchodnej spoločnosti svedka
z 30. januára 2003, ktorou obchodnú spoločnosť vyzýva na
preukázanie plnenia v zmysle vystavenej faktúry.
Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplývajú tieto závery:
svedok na podnet obžalovaného odmietol
zrealizovať prevod finančnej hotovosti z účtu ,
svedok sa stretol s obžalovaným len raz, a to
v pri rozširovaní podpisového vzoru na účet 5. marca 2002,
obžalovaný pred rozšírením podpisového vzoru svedkovi
osamote hovoril s nebohým ,
svedok potvrdil, že pred uskutočnením prevodu z účtu
na účet ho kontaktoval pracovník banky, ktorému potvrdil, že tento
prevod realizuje obžalovaný , ktorý je oprávnený konať v mene ,
svedok 12. marca 2002 uskutočnil z účtu : výber
v hotovosti v sume 5.600.000, Sk, ktoré odovzdal nebohému ,
svedkovia a sa videli prvýkrát až pri konfrontácii
na polícii,
faktúra č. 2002 bola zaslaná až v priebehu mesiacov október
november 2002, pričom bol na nej dátum odoslania 2. marca 2002 a dátum splatnosti
6. marca 2002 s tým, že vyfakturované služby neboli nikdy zrealizované, čo svedok
konštatoval aj v urgencii zaslanej z 30. januára 2003,
ktorou sa domáhal predloženia dokumentácie,
svedok so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti
má poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby a predaja
autobusov pre mestskú a prímestskú dopravu v SR a ČR, poradenstvo pri založení
spoločnosti so zmiešanou zahraničnou a slovenskou majetkovou účasťou, prípravu
podnikateľského plánu na dobu 5 10 rokov a zaškolenie pracovníkov,
svedkovi bol rozšírený podpisový vzor pre spoločnosť
, ktorá prevodným príkazom podpísaným svedkom 6. marca
2002 previedla sumu 5.600.000, Sk na obchodnú spoločnosť , ktorej konateľom
bol práve svedok , pričom podľa vlastného vyjadrenia bol už právoplatne
odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka tiež robil tzv. bieleho
koňa.
Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí aj
v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich,
môže len samotný obžalovaný majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná
za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť
do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.
V tomto smere neobstojí argumentácia obžalovaného založená
na svedeckej výpovedi z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu
rozviedol špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožnil. Rovnako podľa neho konanie
obžalovaného , ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu
pre vyššie uvedené odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti
rozšíril podpisový vzor pre ďalšiu osobu,
postrádalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy zištná motivácia jeho konania,
ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.
Pokiaľ ide o osobu , je potrebné ešte doplniť, že táto 23. apríla 2003
zomrela, pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďže trestné stíhanie v tejto časti sa
začalo až 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok , a to 12. apríla
2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďže dovtedy tento
svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obžalovaného
a spol. rovnako dospel k záveru, že v prípade a
išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových
vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy
prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti,
keďže v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne
platné zásady nepretržitého trvania.
Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci, Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom, že konanie obžalovaného
po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa § 248
ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu
odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou
nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu,
ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloží v rozpore
s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do
opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia.
Prisvojením je teda aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou,
ktorá má trvalo vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou
hodnotou.
V tejto súvislosti treba ešte dodať, že na rozdiel od podvodu získa páchateľ
sprenevery faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu
alebo zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej
majetkovej hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo využitím omylu alebo zamlčaním
podstatných skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo až
následne k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok konateľ
obchodnej spoločnosti ), ktorá mala len legalizovať konanie obžalovaného
a ďalších vyššie uvedených osôb, ktoré neoprávnene odčerpali finančné
prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti
Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ,
ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu
veľkého rozsahu.
V posudzovanom prípade konaním obžalovaného ako osoby, ktorej bol
na podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti
, došlo k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške
5.600.000, Sk z dispozície tejto obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol
tento majetok do dispozície obžalovaného zverený. Okolnosť, že na tomto
trestnom skutku participovali ako účastníci vo forme pomoci aj ďalšie osoby, a to
minimálne už spomínaný nebohý a svedok , nie je pre právne
posúdenie konania obžalovaného podstatné do tej miery, aby ho to ako
priameho páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.
Pokiaľ ide o námietku obžalovaného , že skutková veta neobsahuje
konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa presného vymedzenia jeho zmluvného zastúpenia,
na podklade ktorého disponoval s majetkom , odvolací senát 5T poukazuje
na znenie tohto plnomocenstva z 25. januára 2002, z obsahu ktorého bez akýchkoľvek
pochybností vyplýva, že išlo o plnomocenstvo všeobecné (generálne mandatum generale)
v zmysle § 31 OZ, ktoré splnomocňovalo obžalovaného na všetky právne
úkony s výnimkou tých, na ktoré zákon vyžaduje osobitné plnomocenstvo a tiež s výnimkou
tých, pri ktorých zastúpenie nie je možné.
Rovnako pokiaľ ide o námietku obžalovaného , že skutková veta je
absolútne nečitateľná a nejasná, keďže sa v nej neuvádza žiadne jeho konanie, ktoré by
smerovalo k zavineniu, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naopak
musí konštatovať, že skutková veta v dostatočnom rozsahu opisuje všetky zákonom
stanovené znaky trestného činu sprenevery, a to tak po stránke objektívnej sledujúc cieľ
odčerpať majetok pričom v ďalšej časti ho podrobne opisuje tak, že išlo o neoprávnenú
a trvalú stratu majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000, Sk z dispozície obchodnej
spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície
obžalovaného zverený na základe generálnej plnej moci, pričom po stránke
subjektívnej obžalovaný konal v priamom úmysle, keďže chcel týmto spôsobom
porušiť záujem spoločnosti chránený zákonom a svojim konaním ho aj porušil rozšírenie
podpisového vzoru na osobu, ktorá realizuje prevod z jednej spoločnosti ( )
a zároveň je konateľom v spoločnosti ( ), na ktorú bol prevod realizovaný,
pričom išlo o prevod, ktorý bol následne krytý faktúrou s fingovanými službami. Pokiaľ by
nešlo o úmysel protiprávne odčerpať túto sumu z účtu , tak predsa mohol
obžalovaný na základe plnej moci sám zrealizovať túto finančnú operáciu
a nemusel za tým účelom rozširovať podpisový vzor svedkovi .
Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 428/2005 účinného od 1. októbra 2005 predstavovala sumu
3.450.000, Sk. Neskoršia právna úprava (Trestný zákon č. 300/2005 účinný od 1. januára
2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obžalovaného nepriaznivejšia.
Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloženom
treste odňatia slobody obžalovanému a spôsobe jeho výkonu...
Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že stavu veci a zákonu zodpovedá
aj výrok o náhrade škody. V tomto smere obžalovaným uplatnenú
odvolaciu námietku týkajúcu sa totožnosti poškodenej strany považoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky za bezpredmetnú, keďže bolo zistené a preukázané, že poškodenou
stranou je v konkurze zastúpená
, ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený žiadnym
právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.»
Z uvedeného je zrejmé, že okrem vlastných záverov prijatých v predmetnej veci,
v ktorých sa najvyšší súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho
odvolaní, v odôvodnení svojho uznesenia z 11. apríla 2013 plne odkázal aj na odôvodnenie
rozsudku špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010, ktorého obsah bol taktiež
ústavným súdom v tomto rozsahu preskúmaný.
Rozsudok špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010 obsahuje podrobný
popis v predmetnej veci vykonaných dôkazných prostriedkov a z nich vyplývajúcich
skutkových záverov. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v predmetnom konaní
spochybňuje predovšetkým správnosť zhodnotenia vykonaného dokazovania,
resp. vykonaných dôkazných prostriedkov a z neho vyplývajúcich záverov vo vzťahu
k naplneniu jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého
bol uznaný vinným.
Podľa zistenia ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
svoje závery týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
(konanie, následok, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom) sprenevery založili
na viacerých svedeckých výpovediach, ako aj v konaní vykonaných listinných dôkazoch,
na ktoré sa najvyšší súd vo svojom uznesení z 11. apríla 2013 jednoznačne odvoláva
(s. 23 ̶24) a z ktorých následne vyvodzuje závery, ku ktorým z nich dospel. Uvedené
závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa javia ako dostatočné
a logické. Sťažovateľ namietal, že uznesenie najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 neobsahuje
špecifikáciu ním porušenej povinnosti, avšak z uvedených dôkazov jednoznačne vyplýva
logický záver, podľa ktorého nemôže byť v záujme žiadnej obchodnej spoločnosti, aby
ktokoľvek nakladal s jej majetkom takým spôsobom, ktorým dôjde ku kráteniu jej
obchodného imania zaplatením za fiktívne služby inému subjektu, a konanie smerujúce,
resp. umožňujúce uskutočniť uvedený zámer, možno potom označiť ako prisvojenie si
cudzej veci, a to spôsobom, ktorým bol základný účel zverenia zmarený. Podľa ústavného
súdu práve opačný záver by bol v rozpore s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.
V súvislosti s námietkami vzťahujúcimi sa na nedostatočné odôvodnenie naplnenia
subjektívnej stránky trestného činu v uznesení z 11. apríla 2013 najvyšší súd opäť správne
a logicky podľa názoru ústavného súdu poukázal na konanie sťažovateľa, ktorým rozšíril
podpisový vzor na nakladanie s účtom , zároveň
konštatujúc, že takéto konanie sťažovateľa by ináč bez jeho finančnej motivácie logicky
nemalo žiaden zmysel, keďže rovnako mohol zrealizovať uvedenú finančnú operáciu
(prevedenie peňazí na účet inej spoločnosti) aj on sám na základe generálneho
splnomocnenia vystaveného v jeho prospech, ktorým v tom čase disponoval. V uvedených
súvislostiach sa následne aj námietky smerujúce proti výroku o náhrade škody javia ako
irelevantné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa v odôvodnení
svojho uznesenia z 11. apríla 2013 dôsledne zaoberal argumentáciou sťažovateľa
a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky vykonaného dokazovania.
Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 je založené na dostatočných
a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky
významné pre rozhodnutie v tejto veci a samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými
závermi najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže
byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015