Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 152/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou MAĎAR & Partners, s. r. o., Námestie Š. Moyzesa 26, Banská

Bystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Miloša Maďara, PhD.,

LLM., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a

(ďalej len „“), ako aj práva podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11.

apríla 2013 (ďalej len „uznesenie z 11. apríla 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK – z 8. novembra

2010 (ďalej len „rozsudok z 8. novembra 2010“) bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného

činu sprenevery podľa a v znení

účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „“), odsúdený na trest odňatia

slobody na päť rokov, na výkon ktorého bol podľa zaradený

do prvej nápravnovýchovnej skupiny, a súčasne mu bolo podľa § 228 ods. 1 Trestného

poriadku účinného do 31. decembra 2005 uložené uhradiť poškodenej spoločnosti

, škodu v sume 185 885,946 € (5 600 000 Sk).

Odvolanie sťažovateľa z 24. marca 2011 najvyšší súd na verejnom zasadnutí

uznesením sp. zn. z 19. januára 2012 (ďalej len „uznesenie z 19. januára

2012“) podľa účinného do 1. januára 2006 zamietol. Sťažovateľ

podal proti uzneseniu z 19. januára 2012 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. 1 Tdo V 8/2012 z 20. februára 2013, ktorým vyslovil, že uvedeným

uznesením, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. d) bol v neprospech sťažovateľa porušený zákon v ustanoveniach

a účinného do 31. decembra 2005, čím došlo aj

k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 dohovoru, uvedené uznesenie zrušil aj spolu s ďalšími rozhodnutiami naň obsahovo

nadväzujúcimi, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej jeho zrušením došlo, stratili svoj podklad,

a najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu prikázal, aby predmetnú vec v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Podaním označeným ako „Doplnenie písomných dôvodov odvolania“ zo 7. apríla

2013 doručeným najvyššiemu súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu doplnil dôvody podaného odvolania z 24. marca 2011.

Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. na verejnom zasadnutí

konanom 11. apríla 2013 uznesením podľa účinného

do 31. decembra 2005 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho

obhajcu podal 28. mája 2013 dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1

Tdo V 11/2013 z 10. decembra 2014 podľa odmietnuté

(sťažovateľovi bolo uvedené uznesenie doručené 13. januára 2015).

Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. z 21. februára 2014

(právoplatným a vykonateľným 21. februára 2014) bol sťažovateľ podmienečne prepustený z

výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom špecializovaného trestného

súdu z 8. novembra 2010 s určením skúšobnej doby v trvaní 4 (štyroch) rokov.

Rozsudkom špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania

trestného činu sprenevery podľa a , avšak podľa sťažovateľa

zo skutkových zistení v odôvodnení uvedeného uznesenia nevyplýva záver, že z jeho strany

došlo k prisvojeniu si cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitým

spôsobom, a taktiež v ňom nie je čitateľný účel, s ktorým mal so zverenou vecou, resp.

majetkovými hodnotami disponovať, napriek tomu, že vyriešenie tejto otázky je z hľadiska

právnej kvalifikácie jeho skutku podľa jeho názoru zásadné.

Sťažovateľ poukázal na to, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoj

záver, podľa ktorého „z titulu zmluvného zastúpenia poškodenej organizácie mal možnosť

nakladať so všetkým majetkom“, ďalej nerozvádzajú z hľadiska naplnenia zákonného znaku

skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, čo sa prenáša do nesprávneho právneho

posúdenia jeho konania. V tejto súvislosti mali súdy zúčastnené na rozhodovaní

predovšetkým podľa sťažovateľa uviesť skutkové okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, o aké

zmluvné zastúpenie má ísť, čo je jeho obsahom v rovine právnej a vecnej i z akého právneho

titulu pochádza, pričom odkaz na plnú moc od z 25. januára 2002 (ako

na jednostranný právny úkon) podľa neho rozhodne nepostačuje.

V argumentácii sťažovateľ poukázal na to, že výrok odsudzujúceho rozsudku, ktorým

bol obvinený uznaným vinným trestným činom, ktorého skutková podstata má

tzv. blanketnú alebo odkazovaciu dispozíciu, musí obsahovať odkaz na konkrétne

ustanovenie právneho predpisu, ktorý obvinený porušil spôsobom zakladajúcim trestnú

zodpovednosť. V jeho prípade súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci neučinili

„konkrétny odkaz na výpočet povinností“, ktoré pre neho mali vyplývať a z ktorého by bolo

možné definovať právne významným spôsobom účel zverejnenia veci a následne zhodnotiť

naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery.

Skutkové zistenia súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľa

sťažovateľa neumožňujú urobiť jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok, pre ktorý

bol odsúdený. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti uviedol: «Zo skutkových zistení vyplýva, že

dispozičné oprávnenie k účtu pre som zriadil dňa 05. 03. 2002, pričom

príkaz na úhradu na ťarchu účtu obchodnej spoločnosti bol realizovaný dňa

06. 03. 2002 , pričom tento vo svojej výpovedi (dňa 10. 12. 2004)

podpis aj písmo prehlásil za svoje a vysvetlil to tak, že mu ho mohol dať podpísať

medzi inými dokladmi, ktoré podpisoval. V konfrontácii medzi mojou osobou a

(konanej dňa 12. 05. 2005) svedok Vicel uviedol, že údaje na vyplnenie prevodného

príkazu mu poskytol p. a pokyn na prevod peňazí dal . Moju osobu žiadny

svedok pri prevode a ani pri výbere predmetnej sumy neuvádza (naopak preukázateľná je

spojitosť osôb – prevod a výber peňazí a – vystavoval faktúru), takže

skutkové zistenia, v zmysle ktorých som ja mal konať prostredníctvom týchto osôb, sú

v príkrom rozpore s právnymi závermi, ktoré napádam.

Pokiaľ má byť obvinený uznaný vinným zo spáchania trestného činu, môže sa tak stať,

pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu, iba na podklade konkrétne zistených a v

skutkovej časti výroku o vine uvedených skutočností, ktoré napĺňajú aspoň niektorú

alternatívu zo zákonných znakov vyjadrených v dikcii zákona.

Súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že z „hľadiska konkrétnej formy zavinenia,

obžalovaný konal v úmysle priamom“, avšak zo skutkových zistení takýto záver nie je podľa

môjho názoru možné urobiť. Ak súd prijal ako vierohodné výpovede svedkov

a , s čím naďalej nesúhlasím, ani zo skutkových zistení, ktoré boli

vyformované výpoveďami týchto osôb nie je možné urobiť právny záver o tom, že som mal

vedieť o tom, že faktúra č. 2002 vystavená obchodnou spoločnosťou

pre odberateľa , má byť vystavená za fiktívne služby, že tie služby nemajú byť

nikdy a žiadnou osobou obchodnej spoločnosti poskytnuté a že uvedomujúc

si túto skutočnosť som prostredníctvom sprostredkovateľa konal takým spôsobom, že

jediným a nevyhnutným dôsledkom môjho konania, s ktorým som počítal, bolo konanie

v rozpore so záujmami spoločnosti v prospech seba alebo tretej osoby.»

Zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľa

sťažovateľa ďalej «nevyplývajú také skutkové zistenia, z ktorých by bolo možné urobiť záver

o personifikácii skutočného vlastníka obchodnej spoločnosti . Jedine cez

detailné rozpracovanie tejto okolnosti je možné ďalej rozvinúť úvahy na tému, aký bol

podnikateľský zámer spoločnosti v čase skutku, za ktorý som bol odsúdený a z akých

konkrétnych rozhodnutí spoločníka tento zámer vyplýva. Je v rozpore s právom, ak sa táto

okolnosť zisťuje cez štatutárneho zástupcu (majúc na zreteli ), ktorý v zmysle

zákona nie je oprávnený záväzným spôsobom určovať hospodársky záujem obchodnej

spoločnosti a definovať spôsoby jeho formovania či napĺňania, ale je oprávnený iba

spoločnosť zastupovať navonok vo vzťahu k tretím osobám.

Pre doplnenie ďalej uvádzam, že aj Najvyšší súd v odvolacom konaní ,

v rozhodnutí zo dňa 11. 10. 2007 (v tomto konaní bolo pôvodne rozhodnuté aj ohľadom

tohto skutku, ktorý bol následne vylúčený na samostatné konanie) vyzval v zrušujúcom

uznesení Špeciálny súd v Pezinku. aby právne relevantným spôsobom vyriešil otázku

vlastníctva spoločností a (bod 3; str. 25). Na str. 25 predmetného

rozhodnutia sa uvádza: „Pokiaľ by si špeciálny súd zodpovedne vyriešil otázku vlastníctva,

mal dospieť k záveru, že spoločnosti a vlastní a prostredníctvom

nich a , pričom títo nemôžu sami sebe spôsobiť škodu ani sa uviesť

do omylu.“ Predmetná povinnosť pritom platí aj pre toto konanie. Špecializovaný trestný

súd v Pezinku sa však v rozsudku súdu prvého stupňa s touto otázkou vôbec nevysporiadal,

právne záväzný názor odvolacieho súdu nezohľadnil, pričom tento stav nekorigoval ani

senát v konaní v rozhodnutí zo dňa 19. 01. 2012, resp. ten istý senát

v uznesení Najvyššieho súdu. Takýmto postupom bol podľa môjho názoru porušený zákon

v môj neprospech.».

Vo vzťahu k nesprávnosti výroku týkajúceho sa náhrady škody sťažovateľ v rámci

svojej argumentácie uviedol: „V napadnutom rozhodnutí súd v súvislosti s osobami, ktoré

mali participovať na trestnej činnosti uvádza, že na spáchaní trestného činu sa mali priamo

či nepriamo podieľať tri osoby, okrem mňa (už nebohý) a .

Výrok o náhrade škody, v ktorom som bol zaviazaný na náhradu škody údajne poškodenej

spoločnosti sám, tak okrem iného aj z tohto dôvodu neobstojí. Prioritne ale

zdôrazňujem, že v súvislosti s rozhodovaním o náhrade škody nie je zo skutkových zistení

preukázaný jeden zo základných hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti za škodu,

a to akú povinnosť som mal svojim konaním porušiť a z čoho (zákona či zmluvy) mi táto

povinnosť a v akom rozsahu vyplývala.“

Najvyšší súd ako súd odvolací sa na verejnom zasadnutí v tejto veci podľa

sťažovateľa zameral len na objasňovanie okolností jeho neprítomnosti na verejnom

zasadnutí o odvolaní 19. januára 2012, čo „z hľadiska merita veci postráda akúkoľvek vecnú

súvislosť a hodnotenie tejto otázky po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu bolo

formálne aj vecne redundantné“.

Z písomného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2014 podľa

sťažovateľa vyplýva «ostentatívna iniciatíva odvolacieho senátu „zápasiť“ s názorom

dovolacieho súdu», ktorým bolo z dôvodu porušenia zákona zrušené jeho predchádzajúce

rozhodnutie v tejto veci. Len touto logickou interpretáciou si je podľa sťažovateľa možné

vysvetliť skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení z 11. apríla 2013, ktoré má celkovo

34 strán, venoval 21 strán presadzovaniu názoru, z ktorého malo vyplynúť, že dovolací senát

rozhodol o podanom dovolaní nesprávne, keď tomuto vyhovel a z dôvodu nezákonnosti

zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 19. januára 2012.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že porovnaním zvukového záznamu

z hlavného pojednávania konaného 8. novembra 2010 na špecializovanom trestnom súde

s jeho písomným prepisom zistil, že v písomnom prepise chýba vyjadrenie svedka

, ktoré učinil na záver svojho výsluchu, v ktorom sa priznal k tomu, že

skutok, ktorý je predmetom obžaloby, spáchal, vyjadril ľútosť nad svojím konaním

a za svoje konanie sa ospravedlnil, zároveň vyhlásil, že za skutok nebol nikdy stíhaný

a ani odsúdený. Bez ohľadu na skutočnosť, či sa táto okolnosť prihodila úmyselne alebo

nedbanlivostným konaním, podľa sťažovateľa jej nezohľadnenie je vážnym defektom

v rámci dokazovania, pretože podľa neho ide o otázku, bez ktorej vyriešenia nie je možné

vo veci spravodlivo a v súlade so zákonom rozhodnúť.

Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa nedodržania princípu subsidiarity trestnej

represie v predmetnej veci sťažovateľ uviedol: «Nie je známe, že by si poškodený uplatňoval

akýmikoľvek prostriedkami civilného práva (občianskeho či obchodného) nárok na vrátenie

finančných prostriedkov, ktoré mali byť podľa vyjadrenia odčerpané

v neprospech a na škodu obchodnej spoločnosti Ak malo byť platené

za služby, ktoré sa neuskutočnili, poškodený mohol využiť inštitút vydania bezdôvodného

obohatenia či náhrady škody, ktoré by boli vo vzťahu k tvrdeným spôsobeným následkom

spôsobilé korigovať podľa jeho názoru nezákonný stav. Aktivita ako konateľa

právnickej osoby, ktorý tvrdil, že došlo ku spôsobeniu škody, bola nahradená vlastnou

iniciatívou OČTK a súdov, čím došlo k nastúpeniu štátnej/verejnej moci na miesto

poškodeného v súkromnoprávnom vzťahu, pričom takýto stav vykazuje znaky

neproporcionálneho použitia trestnoprávnej represie. Svedok sa podľa môjho

názoru ujal príležitosti a využil situáciu okolo a a svojimi

výpoveďami odklonil pozornosť OČTK od svojej osoby. Z vyjadrenie banky, a. s.

zo dňa 31. 08. 2004; č. (č. 1. 128) pritom vyplýva, že to bol práve ,

u ktorého bol telefonicky preverovaný predmetný príkaz na úhradu a „ ho

akceptoval“.»

Podľa názoru sťažovateľa v predmetnom konaní došlo k prehliadnutiu vážnych

skutkových zistení, ktoré privodili nesprávne rozhodnutie vo výroku vo veci samej a aj

v ďalších výrokoch na tento výrok nadväzujúcich.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 boli porušené jeho základné práva

podľa a , ako aj jeho právo podľa dohovoru,

zruší uvedené uznesenie a vec vráti tomuto súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume

316,54 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu

v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo uznesením

z 11. apríla 2013, ktorým najvyšší súd jeho odvolanie zamietol. Zo sťažnosti v predmetnej

veci vyplýva, že uznesením sp. zn. z 10. decembra 2014 doručeným

sťažovateľovi 9. januára 2015 najvyšší súd vo veci sťažovateľa ním podané dovolanie

odmietol.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v

tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 (napr. I. ÚS

169/09, , resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.

11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51,

53 a 54).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa

a , ako aj práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu z 11. apríla 2013. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsť

v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci rozhodli arbitrárne,

pretože:

zo skutkových zistení nevyplýva záver, že zo strany sťažovateľa došlo k prisvojeniu

si cudzej veci, ani záver o jeho povinnosti disponovať s vecou určitým spôsobom a nie je

z nich čitateľný ani účel, s ktorým sa malo so zverenou vecou disponovať,

v odôvodnení nie je obsiahnutý konkrétny odkaz na výpočet povinností, ktoré

pre neho mali vyplývať, a z ktorého by bolo možné zhodnotiť účel zverenia veci a následne

zhodnotiť aj naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery,

zo skutkových zistení nevyplýva jednoznačný záver o jeho úmysle spáchať skutok,

pre ktorý bol odsúdený,

zo skutkových zistení nevyplýva záver o personifikácii skutočného vlastníctva

obchodnej spoločnosti ,

záver o náhrade škody, ktorú bol zaviazaný uhradiť sťažovateľ, je s ohľadom

na skutočnosť, že na trestnej činnosti sa mali podieľať aj ďalšie dve osoby, nespravodlivý

a taktiež nebolo v súvislosti so škodou preukázané porušenie povinnosti ako jedného

zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla

2013, v ktorom najvyšší súd v podstatnom uviedol:

«2) K hmotnoprávnej stránke veci

Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa

postupovalo podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám,

ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa

predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku, že ho

spáchal obžalovaný a že z jeho konania nastal tam uvedený následok.

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho

a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného bol založený

na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú

alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.

Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení

v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného

trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaného

vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu, až

na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka

, považoval preto za neopodstatnené.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obžalovaný bol už v minulosti

uznaný za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku

z 27. apríla 2007, sp. zn. PK . Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. , v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto

časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne žiadnu

zmienku o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti

týkajúcej sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto

časti je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce

uznesenie odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne

nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010

vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obžalovaného

, keď povedal: „najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne

sa nezmienil ani jediným slovkom, i keď sme podali v tejto časti pomerne rozsiahle

odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj

dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto

ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát

k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa len obžalovaného

a trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie mu

obžaloba kládla za vinu.

Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď , keďže tento svedok

nebol zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že

obžalovaný z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti

s možnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom

na podklade plnej moci svedka z 25. januára 2002 za pomoci osoby

využil svedka tým spôsobom, že tomuto svedkovi 5. marca

2002 rozšíril podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti

vedený v banke, ktorá osoba následne 6. marca 2002 prevodným

príkazom previedla sumu 5.600.000, Sk z účtu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti,

pričom táto suma nebola použitá v prospech a ani v záujme obchodnej spoločnosti

, o čom napokon jednoznačne svedčí aj dodatočne

predložená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti – Napokon suma

5.600.000, Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti vedený vo

bola svedkom dňa 12. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná

osobe .

Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede

, a a predovšetkým zabezpečené a vykonané

listinné dôkazy, a to plná moc pre obžalovaného

z 25. januára 2002, žiadosť obžalovaného o rozšírenie podpisového

vzoru k účtu obchodnej spoločnosti vedený

v pre svedka z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu

5.600.000, Sk zo 6. marca 2002, príkaz na výber v hotovosti na sumu 5.600.000, Sk

zo 12. marca 2002, faktúra číslo 2002 obchodnej spoločnosti ako

dodávateľa na sumu 5.600.000, Sk pre odberateľa obchodnú spoločnosť

z 2. marca 2002 a písomná žiadosť výkonného riaditeľa

obchodnej spoločnosti svedka

z 30. januára 2003, ktorou obchodnú spoločnosť vyzýva na

preukázanie plnenia v zmysle vystavenej faktúry.

Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplývajú tieto závery:

svedok na podnet obžalovaného odmietol

zrealizovať prevod finančnej hotovosti z účtu ,

svedok sa stretol s obžalovaným len raz, a to

v pri rozširovaní podpisového vzoru na účet 5. marca 2002,

obžalovaný pred rozšírením podpisového vzoru svedkovi

osamote hovoril s nebohým ,

svedok potvrdil, že pred uskutočnením prevodu z účtu

na účet ho kontaktoval pracovník banky, ktorému potvrdil, že tento

prevod realizuje obžalovaný , ktorý je oprávnený konať v mene ,

svedok 12. marca 2002 uskutočnil z účtu : výber

v hotovosti v sume 5.600.000, Sk, ktoré odovzdal nebohému ,

svedkovia a sa videli prvýkrát až pri konfrontácii

na polícii,

faktúra č. 2002 bola zaslaná až v priebehu mesiacov október

november 2002, pričom bol na nej dátum odoslania 2. marca 2002 a dátum splatnosti

6. marca 2002 s tým, že vyfakturované služby neboli nikdy zrealizované, čo svedok

konštatoval aj v urgencii zaslanej z 30. januára 2003,

ktorou sa domáhal predloženia dokumentácie,

svedok so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti

má poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby a predaja

autobusov pre mestskú a prímestskú dopravu v SR a ČR, poradenstvo pri založení

spoločnosti so zmiešanou zahraničnou a slovenskou majetkovou účasťou, prípravu

podnikateľského plánu na dobu 5 10 rokov a zaškolenie pracovníkov,

svedkovi bol rozšírený podpisový vzor pre spoločnosť

, ktorá prevodným príkazom podpísaným svedkom 6. marca

2002 previedla sumu 5.600.000, Sk na obchodnú spoločnosť , ktorej konateľom

bol práve svedok , pričom podľa vlastného vyjadrenia bol už právoplatne

odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka tiež robil tzv. bieleho

koňa.

Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí aj

v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich,

môže len samotný obžalovaný majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná

za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť

do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.

V tomto smere neobstojí argumentácia obžalovaného založená

na svedeckej výpovedi z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu

rozviedol špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotožnil. Rovnako podľa neho konanie

obžalovaného , ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu

pre vyššie uvedené odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti

rozšíril podpisový vzor pre ďalšiu osobu,

postrádalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy zištná motivácia jeho konania,

ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.

Pokiaľ ide o osobu , je potrebné ešte doplniť, že táto 23. apríla 2003

zomrela, pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďže trestné stíhanie v tejto časti sa

začalo až 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok , a to 12. apríla

2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďže dovtedy tento

svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obžalovaného

a spol. rovnako dospel k záveru, že v prípade a

išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových

vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy

prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti,

keďže v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne

platné zásady nepretržitého trvania.

Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci, Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom, že konanie obžalovaného

po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa § 248

ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu

odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou

nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu,

ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloží v rozpore

s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do

opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia.

Prisvojením je teda aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou,

ktorá má trvalo vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou

hodnotou.

V tejto súvislosti treba ešte dodať, že na rozdiel od podvodu získa páchateľ

sprenevery faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu

alebo zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej

majetkovej hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo využitím omylu alebo zamlčaním

podstatných skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo až

následne k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok konateľ

obchodnej spoločnosti ), ktorá mala len legalizovať konanie obžalovaného

a ďalších vyššie uvedených osôb, ktoré neoprávnene odčerpali finančné

prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti

Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ,

ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu

veľkého rozsahu.

V posudzovanom prípade konaním obžalovaného ako osoby, ktorej bol

na podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti

, došlo k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške

5.600.000, Sk z dispozície tejto obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol

tento majetok do dispozície obžalovaného zverený. Okolnosť, že na tomto

trestnom skutku participovali ako účastníci vo forme pomoci aj ďalšie osoby, a to

minimálne už spomínaný nebohý a svedok , nie je pre právne

posúdenie konania obžalovaného podstatné do tej miery, aby ho to ako

priameho páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného , že skutková veta neobsahuje

konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa presného vymedzenia jeho zmluvného zastúpenia,

na podklade ktorého disponoval s majetkom , odvolací senát 5T poukazuje

na znenie tohto plnomocenstva z 25. januára 2002, z obsahu ktorého bez akýchkoľvek

pochybností vyplýva, že išlo o plnomocenstvo všeobecné (generálne mandatum generale)

v zmysle , ktoré splnomocňovalo obžalovaného na všetky právne

úkony s výnimkou tých, na ktoré zákon vyžaduje osobitné plnomocenstvo a tiež s výnimkou

tých, pri ktorých zastúpenie nie je možné.

Rovnako pokiaľ ide o námietku obžalovaného , že skutková veta je

absolútne nečitateľná a nejasná, keďže sa v nej neuvádza žiadne jeho konanie, ktoré by

smerovalo k zavineniu, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naopak

musí konštatovať, že skutková veta v dostatočnom rozsahu opisuje všetky zákonom

stanovené znaky trestného činu sprenevery, a to tak po stránke objektívnej sledujúc cieľ

odčerpať majetok pričom v ďalšej časti ho podrobne opisuje tak, že išlo o neoprávnenú

a trvalú stratu majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000, Sk z dispozície obchodnej

spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície

obžalovaného zverený na základe generálnej plnej moci, pričom po stránke

subjektívnej obžalovaný konal v priamom úmysle, keďže chcel týmto spôsobom

porušiť záujem spoločnosti chránený zákonom a svojim konaním ho aj porušil rozšírenie

podpisového vzoru na osobu, ktorá realizuje prevod z jednej spoločnosti ( )

a zároveň je konateľom v spoločnosti ( ), na ktorú bol prevod realizovaný,

pričom išlo o prevod, ktorý bol následne krytý faktúrou s fingovanými službami. Pokiaľ by

nešlo o úmysel protiprávne odčerpať túto sumu z účtu , tak predsa mohol

obžalovaný na základe plnej moci sám zrealizovať túto finančnú operáciu

a nemusel za tým účelom rozširovať podpisový vzor svedkovi .

Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády

Slovenskej republiky č. 428/2005 účinného od 1. októbra 2005 predstavovala sumu

3.450.000, Sk. Neskoršia právna úprava (300/2005 účinný od 1. januára

2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obžalovaného nepriaznivejšia.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloženom

treste odňatia slobody obžalovanému a spôsobe jeho výkonu...

Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že stavu veci a zákonu zodpovedá

aj výrok o náhrade škody. V tomto smere obžalovaným uplatnenú

odvolaciu námietku týkajúcu sa totožnosti poškodenej strany považoval Najvyšší súd

Slovenskej republiky za bezpredmetnú, keďže bolo zistené a preukázané, že poškodenou

stranou je v konkurze zastúpená

, ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený žiadnym

právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.»

Z uvedeného je zrejmé, že okrem vlastných záverov prijatých v predmetnej veci,

v ktorých sa najvyšší súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho

odvolaní, v odôvodnení svojho uznesenia z 11. apríla 2013 plne odkázal aj na odôvodnenie

rozsudku špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010, ktorého obsah bol taktiež

ústavným súdom v tomto rozsahu preskúmaný.

Rozsudok špecializovaného trestného súdu z 8. novembra 2010 obsahuje podrobný

popis v predmetnej veci vykonaných dôkazných prostriedkov a z nich vyplývajúcich

skutkových záverov. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v predmetnom konaní

spochybňuje predovšetkým správnosť zhodnotenia vykonaného dokazovania,

resp. vykonaných dôkazných prostriedkov a z neho vyplývajúcich záverov vo vzťahu

k naplneniu jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého

bol uznaný vinným.

Podľa zistenia ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

svoje závery týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu

(konanie, následok, príčinná súvislosť medzi konaním a následkom) sprenevery založili

na viacerých svedeckých výpovediach, ako aj v konaní vykonaných listinných dôkazoch,

na ktoré sa najvyšší súd vo svojom uznesení z 11. apríla 2013 jednoznačne odvoláva

(s. 23 ̶24) a z ktorých následne vyvodzuje závery, ku ktorým z nich dospel. Uvedené

závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa javia ako dostatočné

a logické. Sťažovateľ namietal, že uznesenie najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 neobsahuje

špecifikáciu ním porušenej povinnosti, avšak z uvedených dôkazov jednoznačne vyplýva

logický záver, podľa ktorého nemôže byť v záujme žiadnej obchodnej spoločnosti, aby

ktokoľvek nakladal s jej majetkom takým spôsobom, ktorým dôjde ku kráteniu jej

obchodného imania zaplatením za fiktívne služby inému subjektu, a konanie smerujúce,

resp. umožňujúce uskutočniť uvedený zámer, možno potom označiť ako prisvojenie si

cudzej veci, a to spôsobom, ktorým bol základný účel zverenia zmarený. Podľa ústavného

súdu práve opačný záver by bol v rozpore s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania.

V súvislosti s námietkami vzťahujúcimi sa na nedostatočné odôvodnenie naplnenia

subjektívnej stránky trestného činu v uznesení z 11. apríla 2013 najvyšší súd opäť správne

a logicky podľa názoru ústavného súdu poukázal na konanie sťažovateľa, ktorým rozšíril

podpisový vzor na nakladanie s účtom , zároveň

konštatujúc, že takéto konanie sťažovateľa by ináč bez jeho finančnej motivácie logicky

nemalo žiaden zmysel, keďže rovnako mohol zrealizovať uvedenú finančnú operáciu

(prevedenie peňazí na účet inej spoločnosti) aj on sám na základe generálneho

splnomocnenia vystaveného v jeho prospech, ktorým v tom čase disponoval. V uvedených

súvislostiach sa následne aj námietky smerujúce proti výroku o náhrade škody javia ako

irelevantné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa v odôvodnení

svojho uznesenia z 11. apríla 2013 dôsledne zaoberal argumentáciou sťažovateľa

a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky vykonaného dokazovania.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 11. apríla 2013 je založené na dostatočných

a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky

významné pre rozhodnutie v tejto veci a samotná nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými

závermi najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže

byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015