Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/11/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému

D. B., pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012 v Bratislave prerokoval

odvolanie obţalovaného D. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku z 8. novembra 2010, sp. zn. PK , a rozhodol

t a k t o :

Podľa účinného do 1. januára 2006 odvolanie obţalovaného D. B. s a

z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 8. novembra 2010,

sp. zn. PK , bol obţalovaný D. B. uznaný za vinného z trestného činu sprenevery

podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na tom

skutkovom základe, ţe

sledujúc cieľ odčerpať majetok spoločnosti H.,

s. r. o., so sídlom B., D. č. X., IČO: X., sústredený na beţnom účte

č. X. vedenom v T., a. s., pobočka B., M. ulica, postupoval tým spôsobom, ţe dňa

5. marca 2002 vyuţívajúc plnú moc splnomocniteľa V. F. z 25. januára 2002, ktorá ho

oprávňovala popri inom aj na zastupovanie spoločnosti H., s. r. o., vo všetkých veciach,

zriadil v pobočke T., a. s., v B. na M. ulici neobmedzené dispozičné právo k označenému

účtu pre Ľ. V., ktorému nebol známy účel zriadenia dispozičného práva ani právny dôvod

nasledujúcej bankovej operácie, dňa 6. marca 2002 uskutočnil z účtu č. X. bezhotovostný

prevod sumy 5 600 000 Sk na beţný účet spoločnosti S., s. r. o., so sídlom Ţ., J. V. č. X.,

IČO: X., č. X. vedený vo V., a. s., pobočka B., expozitúra D., ul. S., ktorý deklaroval ako

úhradu za sluţby dodávateľa – spoločnosti S., s. r. o., vediac,

ţe sluţby nemajú byť nikdy poskytnuté, pričom dňa 12. marca 2002 Ľ. V. ako formálny

2

konateľ spoločnosti S., s. r. o., na pokyn sprostredkovateľa P. G. prevedenú sumu 5 600 000

Sk v expozitúre V., a. s., D., vybral z účtu č. X. a odovzdal P. G., čím takto svojím konaním

D. B. spôsobil poškodenej organizácii H., s. r. o., škodu vo výške 5 600 000 Sk

(185 885,946 eur).

Špecializovaný trestný súd ho za to odsúdil podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. k trestu odňatia

slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého obţalovaného podľa § 39a ods. 3 Tr. zák.

zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu podľa

účinného do 1. januára 2006 (ďalej len ) uloţil povinnosť nahradiť poškodenej strane,

a to H., s. r. o., v konkurze, B., D. č. X., škodu vo výške 185 885,946 eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţalovaný

D. B.

V odôvodnení podaného odvolania, ktoré smerovalo proti výrokom o vine a treste

uplatnil tieto odvolacie námietky:

- napriek tomu, ţe najvyšší súd uţ v minulosti kritizoval formuláciu skutkových viet

v podobe absencie skutkových úvah ako aj popisu deja, skutková veta

vo výrokovej časti napadnutého rozsudku je absolútne nečitateľná, keďţe sa v nej

neuvádza ţiadne jeho konanie, ktoré by smerovalo k zavineniu;

- najvyšší súd v predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na viaceré nedostatky

súvisiace, napr. s otázkou vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti, s otázkou

časového hľadiska uzavretia materských spoločností políciou, s otázkou povinnosti

mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B. , ktoré ale v novom konaní neboli opätovne

odstránené;

- odvolateľ vo vzťahu k otázke vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti

opakovane prezentoval svoj právny názor, ţe vlastníkom obchodnej spoločnosti

H., s. r. o., ako 100 % dcérskej spoločnosti H., a. s., je P. P., ktorý mal teda mať

v trestnom konaní procesné postavenie poškodeného, keďţe vyhlásením konkurzu

ako úpadca nestratil svoju procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania;

3

- dňa 5. februára 2002 došlo zo strany polície k uzavretiu obchodnej spoločnosti

H., a. s., pričom v máji 2002 bol účelovo vyhlásený konkurz

na majetok tejto obchodnej spoločnosti, ktorá skutočnosť ovplyvnila všetky

následné kroky orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vyústili aţ do trestného

stíhania jeho osoby, teda podľa názoru odvolateľa štát zapríčinil krach tejto

obchodnej spoločnosti, vytvoril si vlastného poškodeného, začal vyšetrovať tento

krach a tak si zabezpečil, ţe trestné konanie bude v jeho „réţii“;

- svedka JUDr. M. B. (advokáta) ako právneho zástupcu obchodnej spoločnosti

H., a. s., a rovnako tak aj obchodných spoločností H., s. r. o., a S., s. r. o., nikto

nezbavil v trestnom konaní povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa

dozvedel pri výkone svojho povolania v rámci poskytovania právnych sluţieb;

- vylúčením tejto trestnej veci na samostatné konanie bolo motivované snahou

špecializovaného trestného súdu vyhnúť sa verejnej kritike a posmeškom médií

a prípadne niektorých politikov, pričom odvolateľ mal za to, ţe pre takýto

procesný postup súdu prvého stupňa neboli splnené zákonom stanovené

podmienky;

- vo vzťahu k právnej kvalifikácii trestného činu sprenevery poukázal na to, ţe jeho

konaním neboli naplnené zákonné znaky tejto skutkovej podstaty, pokiaľ ide

o to, ţe:

a.) vec musí byť daná do drţby

b.) vec si musí páchateľ prisvojiť

c.) musí byť iná dohoda ohľadom nakladania s vecou

d.) musí ísť o cudzí majetok

e.) musí vzniknúť škoda cudzej osobe

f.) úmyselné zavinenie;

- vo vzťahu ku skutkovým zisteniam spochybnil výpovede svedkov JUDr. M. B.,

Ľ. V. a Ing. M. H. a naopak výpoveď svedka P. P. prezentoval ako dôveryhodnú;

- vychádzajúc teda z výpovede svedka P. P. mal za to, ţe tento poškodený – svedok

len realizoval svoje ústavné právo voľne nakladať

so svojim vlastníctvom a tak ľudovo povedané „súd do toho nič“, keďţe bolo len

4

na výbere P. P. alebo jeho osoby, ako uvedenú sumu

5 600 000 Sk pouţijú.

Z vyššie uvedených dôvodov sa obţalovaný D. B. na podklade podaného odvolania

domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok

a vec vrátil špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Podľa účinného do 1. januára 2006 (ďalej len )

ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môţe odvolateľ podať odvolanie, i správnosť

postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,

ţe odvolanie proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana

na to oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, urobila tak v lehote

ustanovenej v zákone, pričom odvolania podané obţalovaným D. B.

nie je dôvodné.

Treba hneď úvodom uviesť, ţe vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo

podľa a v ktorom nedošlo k ţiadnym podstatným chybám, ktoré

by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie,

ţe sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku,

ţe ho spáchal obţalovaný D. B. a ţe z jeho konania nastal tam uvedený následok.

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho

a súdneho spisu dospel k záveru, ţe výrok o vine obţalovaného D. B. bol zaloţený

na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek

inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.

Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení

v prevaţnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného

trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţnil.

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obţalovaného D. B.

vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu,

aţ na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B.,

povaţoval preto za neopodstatnené.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za

vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku

z 27. apríla 2007, sp. zn. PK . Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. , v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto

časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne ţiadnu zmienku

o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej

sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti

je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce

uznesenie odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne

nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010

vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obţalovaného D. B. JUDr. R. M., keď povedal:

„najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa nezmienil ani jediným

slovkom, i keď sme podali v tejto časti pomerne rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem,

akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho

súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto

ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát

k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa len obţalovaného D. B. a

trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie

mu obţaloba kládla za vinu.

Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď JUDr. M. B., keďţe tento svedok nebol

zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva,

ţe obţalovaný D. B. z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti H., s. r. o.,

s moţnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom na podklade plnej moci svedka

6

V. F. z 25. januára 2002 za pomoci osoby P. G. vyuţil svedka Ľ. V. tým spôsobom, ţe tomuto

svedkovi 5. marca 2002 rozšíril podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti H., s. r. o.,

vedený v T., ktorá osoba následne 6. marca 2002 prevodným príkazom previedla sumu

5 600 000 Sk z účtu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti, pričom táto suma nebola pouţitá

v prospech a ani v záujme obchodnej spoločnosti H. s. r. o., o čom napokon jednoznačne

svedčí aj dodatočne predloţená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti S., s. r. o. Napokon

suma 5 600 000 Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti S., s. r. o., vedený vo V. bola

svedkom Ľ. V. dňa 12. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe P. G.

Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede Ľ. V. a

Ing. M. H. a predovšetkým zabezpečené a vykonané listinné dôkazy,

a to plná moc V. F. pre obţalovaného D. B. z 25. januára 2002, ţiadosť obţalovaného D. B. o

rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti H., s. r. o., vedený v T. pre

svedka Ľ. V. z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu 5 600 000 Sk zo 6. marca 2002,

príkaz na výber v hotovosti na sumu 5 600 000 Sk z 12. marca 2002, faktúra číslo 2002

obchodnej spoločnosti S., s. r. o., ako dodávateľa na sumu 5 600 000 Sk pre odberateľa

obchodnú spoločnosť H., s. r. o., z 2. marca 2002 a písomná ţiadosť výkonného riaditeľa

obchodnej spoločnosti H., s. r. o. svedka Ing. M. H. z 30. januára 2003, ktorou obchodnú

spoločnosť S., s. r. o., vyzýva na preukázanie plnenia v zmysle vystavenej faktúry.

V tomto smere neobstojí argumentácia obţalovaného D. B. zaloţená

na svedeckej výpovedi P. P. z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu rozviedol

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotoţnil. Rovnako podľa neho konanie obţalovaného

D. B., ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie uvedené

odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti H., s. r. o. rozšíril

podpisový vzor pre ďalšiu osobu, postrádalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy

zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.

Pokiaľ ide o osobu P. G. je potrebné ešte doplniť, ţe táto 23. apríla 2003 zomrela,

pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďţe trestné stíhanie v tejto časti

sa začalo aţ 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok JUDr. M. B.,

a to 12. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďţe

dovtedy tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti.

7

Vo vzťahu k niektorým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky

povaţuje za potrebné ešte uviesť nasledovné:

Zhodou okolností predseda senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

predsedal aj odvolaciemu senátu, ktorý uznesením z 30. mája 2007, sp. zn. ,

zamietol odvolanie obţalovaného V. F. a spol. proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu

v Pezinku z 10. januára 2007, sp. zn. PK , pričom v odôvodnení tohto uznesenia

najvyšší súd okrem iného uviedol aj toto:

„základná premisa obhajobnej argumentácie obţalovaného V. F. a obhajcu

obţalovaného F. M. JUDr. J. L. zaloţená na tvrdení,

ţe činnosť obchodných spoločností H., a. s., a B., s. r. o., nevykazovala znaky protiprávnosti,

keďţe obţalovaní mali postupovať podľa ustanovení a Obchodného

zákonníka a ţe k zastaveniu činnosti týchto obchodných spoločností došlo nezákonným

zásahom štátu prostredníctvom polície 5. februára 2002, v dôsledku ktorého nemohli byť

fyzické a právnické osoby, ktoré im poskytli finančné prostriedky, či uţ formou zmluvy

o pôţičke alebo prostredníctvomzmluvy o tichom spoločenstve, vyplatené, sa nezakladá na

pravde.

Vykonaným dokazovaním bolo totiţ jednoznačne preukázané, ţe v posudzovanom

prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofistikovanejšiu formu pyramídovej hry, ktorá

sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci 4. februára 2002, sama

zrútila v dôsledku toho, ţe objem vloţených finančných prostriedkov uţ v tom čase

nepostačoval na krytie výplaty vkladov a úrokov z nich, čo napokon bolo aj dôvodom

k „prevodu“ obchodných spoločností H., a. s., a B., s. r. o.,

na iné subjekty, čo je inak predmetom trestného stíhania ďalších osôb.

Pre záver, ţe išlo o pyramídovú hru svedčí celý rad objektívnych skutočností

vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to:

- formulácia zmlúv, na ktorých základe fyzické a právnické osoby poskytovali

finančné prostriedky do vyššie uvedených obchodných spoločností,

a to predovšetkým zmluva o tichom spoločenstve s ustanovením, ţe tichý

spoločník sa nebude podieľať na strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený

bez ohľadu na to, či bude zisk dosiahnutý alebo nie;

8

- nákup obchodných spoločností, resp. obchodných podielov a iné podnikateľské

aktivity v H., a. s., sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov

vkladateľov získaných najmä prostredníctvom B., s. r. o., nekoncepčne, bez

znalosti trhu, ekonomickej situácie spoločnosti,

bez predchádzajúcej prognózy jej vývoja a bez projektovej prípravy

s prepracovanou dobou návratnosti investície (M., A.,

T., atď.);

- všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové,

pričom aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný

prostredníctvom materskej spoločnosti (napr. P., s. r. o.), teda v týchto

obchodných spoločnostiach neboli vytvárané ţiadne zdroje pre plnenie

zmluvných záväzkov voči klientom a rovnako tak z objektívnych dôvodov

nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (napr. návratnosť

T. cca. 80 rokov);

- dosiahnutý minimálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových

nákladov obchodných spoločností H., a. s., a B.,

s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vloţených vkladov;

- uţ v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H., a. s., a B., s.

r. o., keďţe tieto obchodné spoločnosti boli v predĺţení;

- výška výnosov, ktorých najvyššie dohodnutá sa podľa vykonaného dokazovania

pohybovala aţ na úrovni 53 % z výšky vloţeného vkladu, pričom vklady

a výnosy sa vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov;

- aj základné imanie H., a. s., bolo financované len výlučne z finančných

prostriedkov pochádzajúcich z B., s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov),

ktoré sa týmto postupom stali pre vkladateľov nevymoţiteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obţalovaného V. F. a spol.

rovnako dospel k záveru, ţe v prípade H., a. s., a B., s. r. o., išlo o obchodné spoločnosti, ktoré

boli priamo závislé od počtu nových vkladateľov a sumy vloţených finančných prostriedkov,

9

pričom bolo len otázkou času, kedy prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania

„starých“ klientov a celý systém sa zrúti, keďţe v prípade týchto obchodných spoločností od

počiatku boli ignorované všeobecne platné zásady nepretrţitého trvania.“

Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa stotoţnil so záverom, ţe konanie obţalovaného D. B.

po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa

§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu

odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou

nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu,

ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloţí v rozpore

s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do opatrovania

alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojením je teda

aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou, ktorá má trvalo

vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou hodnotou.

V tejto súvislosti treba ešte dodať, ţe na rozdiel od podvodu získa páchateľ sprenevery

faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo

zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej majetkovej

hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo vyuţitím omylu alebo zamlčaním podstatných

skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo aţ následne

k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok Ľ. V. – konateľ obchodnej spoločnosti S., s.

r. o.), ktorá mala len legalizovať konanie obţalovaného D. B. a ďalších vyššie uvedených

osôb, ktoré neoprávnené odčerpali finančné prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti

H., s. r. o.

Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ,

ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu

veľkého rozsahu.

V posudzovanom prípade konaním obţalovaného D. B. ako osoby, ktorej bol na

podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti H., s. r. o., došlo

k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške 5 600 000 Sk z dispozície tejto obchodnej

10

spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obţalovaného

D. B. zverený. Okolnosť, ţe na tomto trestnom skutku participovali ako účastníci vo forme

pomoci aj ďalšie osoby, a to minimálne uţ spomínaný nebohý P. G. a svedok Ľ. V., nie je pre

právne posúdenie konania obţalovaného D. B. podstatné do tej miery, aby ho to ako priameho

páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.

Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády

Slovenskej republiky č. 428/2005 účinného od 1. októbra 2005 predstavovala sumu

3 450 000 Sk. Neskoršia právna úprava (300/2005 účinný

od 1. januára 2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obţalovaného D. B. nepriaznivejšia.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloţenom

treste odňatia slobody obţalovanému D. B. a spôsobe jeho výkonu.

Vzhľadom k tomu, ţe od spáchania skutku obţalovaným D. B. mala uplynúť doba

takmer desiatich rokov, Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje

za potrebné uviesť nasledovné:

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných

činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine

a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto

orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom

konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby

vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke

viny a trestu.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náleţite zistené

a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie

zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu

dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spoluţitia i čestného plnenia

povinností k štátu a spoločnosti ( ).

Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie

vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu samotného

obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán trestného konania.

11

Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov, prípadne strán na trestnom

konaní zúčastnených je akceptácia záveru o moţnosti orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám

spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom neprijateľná.

Týmto postupom by bola celkom neţiaducim spôsobom modifikovaná zásada

oficiality, ktorá stanovuje, ţe kaţdý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej

iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania a zároveň by sa tak oslabovala

funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše povaţuje za potrebné zdôrazniť,

ţe čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje ţiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal

porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým

je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie

v primeranej lehote.

Primeranosť dĺţky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím

ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zloţitosť prípadu, chovanie sťaţovateľa

a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťaţovateľa v stávke. Súd v ţiadnom

zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo moţné

za primeranú lehotu povaţovať.

Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru je sankcionované vyvodením

zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané

sťaţovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňaţnej náhrady a konštatované

porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia

trestného stíhania Súd z čl. 6 Dohovoru v ţiadnom prípade zo svojich rozhodnutí nevyvodil.

Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere,

ţe zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺţky konania v zásade zbavuje jednotlivca

jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,

ţe vnútroštátne orgány uznajú, či uţ výslovne alebo v podstate veci, ţe šlo o porušenie

Dohovoru a uskutočnia nápravu.

12

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe okolnosti prípadu

alebo pomery páchateľa môţu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák. len

za predpokladu, ţe pouţite zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo

pre páchateľa neprimerane prísne a ţe účel trestu moţno dosiahnuť aj trestom kratšieho

trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia byť splnené zároveň.

Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 40

ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti prípadu, ktoré

súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti, za ktorých bol

spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré

existujú v čase rozhodovania o treste.

Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú

dĺţku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá

odôvodňuje mimoriadne zníţenie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú

hranicu trestnej sadzby s pouţitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.

V posudzovanom prípade však špecializovaný trestný súd postupoval v súlade

so zákonom, keď vzhľadom na dĺţku konania obţalovanému D. B. mimoriadne nezníţil trest

odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby s pouţitím

ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.

Ako uţ bolo skôr uvedené, obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný

za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom

skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007,

sp. zn. PK . Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

z 11. októbra 2007, sp. zn. , v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil

bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod sp. zn.

PK , pritom bolo zistené, ţe po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení

veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných pojednávaní,

pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných

13

JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu

JUDr. R. M. v 7 prípadoch.

Vyššie uvedené konanie obţalovaných a ich obhajcov vrátane konania obţalovaného

D. B. a jeho obhajcu bez akýchkoľvek pochybností dokumentuje ich evidentnú snahu umelo

predlţovať dĺţku konania na súde prvého stupňa za účelom čo najviac oddialiť jeho

rozhodnutie o podanej obţalobe. V posudzovanom prípade teda Najvyšší súd Slovenskej

republiky na jednej strane zistil neprimeranú dĺţku konania na súde prvého stupňa, na druhej

strane musel konštatovať, ţe jej príčinou však boli jednoznačne subjektívne prieťahy na strane

obţalovaných a ich obhajcov, vrátane obţalovaného D. B. a jeho obhajcu

JUDr. R. M., ktoré praktizovali prakticky počas celej doby 3 rokov.

Vyššie uvedená okolnosť (opätovne účelovo vytvorená prekáţka na strane

obţalovaného P. P. na hlavnom pojednávaní konanom 8. novembra 2010) viedla

špecializovaný trestný súd k postupu podľa , keď za účelom urýchlenia

konania vylúčil konanie o trestnom čine sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5

Tr. zák. proti obţalovanému D. B. zo spoločného konania na samostatné konanie. Uvedený

procesný postup mal byť zo strany špecializovaného trestného súdu uţ aplikovaný oveľa skôr,

zvlášť keď k zrušeniu pôvodného rozsudku odvolacím súdom v tejto časti došlo za okolností

a spôsobom skôr uvedeným.

Treba dodať, ţe obţalovaný D. B. „rovnakú taktiku – čo najviac oddialiť rozhodnutie

o podanom odvolaní“ zvolil a pokúsil sa realizovať aj v odvolacom konaní. Termín verejného

zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil 1. decembra 2011 na termín 19. januára 2012,

pričom obţalovaný D. B. prevzal predvolanie osobne podľa pripojenej doručenky 20.

decembra 2011 a jeho obhajca JUDr. R. M. 12. decembra 2011.

Dňa 18. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal na mailovú adresu

podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú adresu jeho obhajcu

JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu zhoršili zdravotné problémy,

ktoré mu pretrvávajú uţ dlhšiu dobu a nedovoľujú sa mu zúčastniť uvedeného pojednávania,

keďţe ide o silné krvácanie z konečníka a musel vyhľadať odbornú pomoc, pričom ošetrujúci

lekár mu nariadil kľud (spisovne malo byť pokoj) na lôţku a nasadil mu silné antibiotiká

s tým, ţe o skončení práceneschopnosti bude informovať“.

14

K uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu MUDr. M. Š.

vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax na ulici M. č., 3, Česká republika, z ktorého

vyplýva, ţe D. B. sa dňa 18. januára o 16.12 hod. dostavil

do ordinácie tohto lekára s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré

podľa jeho vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom

objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým, ţe mu bol následne ambulantne

vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu) a nasadené širokospektrálne

antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej polohe, sprchovanie

a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom.

Najvyšší súd v posudzovanej veci nezistil ţiadne porušenie práv na obhajobu, ktorého

by sa dopustil špecializovaný trestný súd vylúčením konania o trestnom čine sprenevery

podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. zo spoločného konania na samostatné konanie. V tomto

smere neboli porušené práva obţalovaného D. B. ani v priebehu odvolacieho konania.

Podľa verejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých

členov senátu a zapisovateľa.

Podľa ak neustanovuje zákon niečo iné nie je účasť prokurátora

a obhajcu na verejnom zasadnutí nevyhnutná.

Podľa na verejnosť, konanie, začiatok a odročenie verejného zasadnutia

sa pouţijú primerané ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

Podľa hlavné pojednávanie v neprítomnosti obţalovaného

nemoţno konať, ak je obţalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo

ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica

prevyšuje päť rokov. V prípadoch nutnej obhajoby (§ 36) nemoţno konať hlavné

pojednávanie bez prítomnosti obhajcu.

Podľa účasť prokurátora na verejnom zasadnutí je povinná.

Podľa na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní musí mať

obţalovaný obhajcu vo všetkých prípadoch, v ktorých ho musí mať na hlavnom pojednávaní.

15

Podľa v neprítomnosti obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo

vo výkone trestu odňatia slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu konať

len vtedy, ak obţalovaný výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní obţalovaného D. B. rozhodol

na verejnom zasadnutí v jeho neprítomnosti z týchto dôvodov:

Ustanovenie formou odkazu doplňuje predovšetkým pravidlá o priebehu

verejného zasadnutia stanovené v Primerané pouţitie ustanovení o hlavnom

pojednávaní je podľa § 238 moţné len v otázke verejnosti, konania, začiatku a odročenia

verejného zasadnutia, nie však (ani analogicky) ohľadom iných otázok, ktoré sú výslovne

a odchýlne od hlavného pojednávania upravené pre verejné zasadnutie. Tak napríklad

prítomnosť osôb na verejnom zasadnutí je riešená podľa , poprípade v spojení

s ustanovením a s ďalšími zvláštnymi ustanoveniami ( aţ 4

), takţe sa tu neuplatní ustanovenie o prítomnosti osôb na hlavnom pojednávaní.

Pokiaľ ide o účasť (prítomnosť) obvineného na verejnom zasadnutí, všeobecné

ustanovenie o prítomnosti osôb podľa sa o nej vôbec nezmieňuje, takţe verejné

zasadnutie moţno vykonať i bez účasti obvineného, i keď mu je účasť potrebné spravidla

umoţniť aspoň upovedomením o verejnom zasadnutí. Nutnú prítomnosť obvineného

na verejnom zasadnutí je potom moţné, obdobne ako účasť obhajcu, vyvodzovať

len nepriamo z iných ustanovení . Účasť obvineného na verejnom

zasadnutí bude teda potrebná predovšetkým v týchto prípadoch:

a) pokiaľ ide o obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody a ktorý výslovne neprehlásil, ţe sa vzdáva účasti na verejnom zasadnutí odvolacieho

súdu;

b) pokiaľ bol obvinený na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá veta

), čím dal súd jednoznačne najavo, ţe účasť obvineného na verejnom zasadnutí

je nutná a ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodnúť; senát však môţe toto

opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obvinený nedostavil, a to uznesením vyhláseným

po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne, ţe verejné zasadnutie sa vykoná napriek

neúčasti obvineného;

16

c) pokiaľ bol obvinený odvolacím súdom o verejnom zasadnutí v zmysle § 233 ods. 1

iba upovedomený, dáva súd najavo, ţe nepovaţuje prítomnosť obvineného

pri verejnom zasadnutí za nutnú a uvaţuje aj s alternatívou konania verejného zasadnutia

v jeho neprítomnosti; ak sa obvinený v takomto prípade na verejné zasadnutie nedostaví

a svoju neúčasť riadne neospravedlní, potom nie je moţné z toho vyvodzovať záver,

ţe boli porušené ustanovenia o jeho prítomnosti na verejnom zasadnutí;

d) pokiaľ obvinený dal výslovne najavo, ţe trvá na svojej účasti na verejnom zasadnutí

a ţe nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia vo svojej neprítomnosti – ide o uplatnenie

ústavného práva obvineného, to platí i vtedy, pokiaľ obvinený svoju neúčasť

na uţ nariadenom verejnom zasadnutí včas a riadne ospravedlnil takými dôvodmi, ktoré

je moţné akceptovať a ktoré mu objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia.

Pokiaľ obţalovaný svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012

ospravedlnil z vyššie uvedených zdravotných dôvodov, Najvyšší súd Slovenskej republiky

v tejto súvislosti povaţuje za potrebné uviesť, ţe ochorenie obvineného alebo potvrdenie

o dočasnej pracovnej neschopnosti obvineného však samo osebe nemusí byť dostatočným

ospravedlnením jeho neúčasti na verejnom zasadnutí, resp. dôvodom k odročeniu verejného

zasadnutia. Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti je vystavované pre účely

sociálneho zabezpečenia a samo osebe nie je dostatočným podkladom pre záver, ţe

obvinenému bránia v účasti na verejnom zasadnutí zdravotné dôvody.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

ţe obţalovaný D. B. svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012

neospravedlnil riadne a včas. V tomto smere treba uviesť, ţe obţalovaný D. B. mal týmito

zdravotnými problémami trpieť dlhšiu dobu, pričom k ošetreniu sa dostavil aţ deň pred

konaním odvolacieho konania v popoludňajších hodinách, navyše sa tak stalo v Českej

republike, pričom zo správy ošetrujúceho lekára nevyplýva záver, ţe uvedená diagnóza

by obţalovanému D. B. znemoţňovala, resp. bránila v účasti na verejnom zasadnutí.

Treba ešte dodať, ţe dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním nespôsobilosti

zúčastniť sa verejného zasadnutia podľa zákona je viazané na osobu obţalovaného, a v tomto

smere nie je povinnosťou odvolacieho súdu zisťovať, či zdravotné problémy deklarované

obţalovaným tomuto bránia alebo nebránia v účasti na verejnom zasadnutí.

17

Rovnako súdu zo zákona nevyplýva povinnosť prispôsobovať reţim konania pred

súdom a jeho priebeh predstavám obţalovaného alebo poţiadavkám jeho obhajcu. Reţim

trestného konania a jeho priebeh je potrebné zamerať od súdu k obţalovanému

a jeho obhajcovi, a v ţiadnom prípade nie naopak.

Najvyšší súd Slovenskej republiky aj s poukazom na prekáţky v základnom konaní,

ktorých príčinou boli aj ospravedlnenia obţalovaného D. B. a jeho obhajcu a ktoré viedli

k subjektívnym prieťahom a k následnému vylúčeniu veci na samostatné konanie,

má za to, ţe obţalovaný D. B. riadne nepreukázal, ţe ním deklarované zdravotné dôvody mu

objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia, a preto neboli zo strany odvolacieho

súdu ani akceptované.

V otázke zákonných prekáţok v konaní senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky tak len nadväzuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 30. októbra 2008,

sp. zn. (túto trestnú vec vybavil senát 5T), ktoré bolo publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2010 a ktoré

riešilo obţalovanými dovtedy často praktizovanú prekáţku v konaní súdu v podobe zmeny

obhajcu na poslednú chvíľu.

Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe stavu veci a zákonu zodpovedá

aj výrok o náhrade škody. V tomto smere obţalovaným D. B. uplatnenú odvolaciu námietku

týkajúcu sa totoţnosti poškodenej strany povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za

bezpredmetnú, keďţe bolo zistené a preukázané, ţe poškodenou stranou je H., s. r. o.,

v konkurze zastúpená JUDr. Ing. V. N., ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený

ţiadnym právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 19. januára 2012

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková