Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)83e/385790.053f01.pdf
PDF · 169.33 KB
No categories available
5To/11/2011
Najvyšší súd 5 To 11/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému
D. B., pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012 v Bratislave prerokoval
odvolanie obţalovaného D. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku z 8. novembra 2010, sp. zn. PK 1 T 49/2010, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 odvolanie obţalovaného D. B. s a
z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 8. novembra 2010,
sp. zn. PK 1 T 49/2010, bol obţalovaný D. B. uznaný za vinného z trestného činu sprenevery
podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na tom
skutkovom základe, ţe
sledujúc cieľ odčerpať majetok spoločnosti H.,
s. r. o., so sídlom B., D. č. X., IČO: X., sústredený na beţnom účte
č. X. vedenom v T., a. s., pobočka B., M. ulica, postupoval tým spôsobom, ţe dňa
5. marca 2002 vyuţívajúc plnú moc splnomocniteľa V. F. z 25. januára 2002, ktorá ho
oprávňovala popri inom aj na zastupovanie spoločnosti H., s. r. o., vo všetkých veciach,
zriadil v pobočke T., a. s., v B. na M. ulici neobmedzené dispozičné právo k označenému
účtu pre Ľ. V., ktorému nebol známy účel zriadenia dispozičného práva ani právny dôvod
nasledujúcej bankovej operácie, dňa 6. marca 2002 uskutočnil z účtu č. X. bezhotovostný
prevod sumy 5 600 000 Sk na beţný účet spoločnosti S., s. r. o., so sídlom Ţ., J. V. č. X.,
IČO: X., č. X. vedený vo V., a. s., pobočka B., expozitúra D., ul. S., ktorý deklaroval ako
úhradu za sluţby dodávateľa – spoločnosti S., s. r. o., vediac,
ţe sluţby nemajú byť nikdy poskytnuté, pričom dňa 12. marca 2002 Ľ. V. ako formálny
konateľ spoločnosti S., s. r. o., na pokyn sprostredkovateľa P. G. prevedenú sumu 5 600 000
Sk v expozitúre V., a. s., D., vybral z účtu č. X. a odovzdal P. G., čím takto svojím konaním
D. B. spôsobil poškodenej organizácii H., s. r. o., škodu vo výške 5 600 000 Sk
(185 885,946 eur).
Špecializovaný trestný súd ho za to odsúdil podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. k trestu odňatia
slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého obţalovaného podľa § 39a ods. 3 Tr. zák.
zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu podľa § 228 ods. 1 Tr. por.
účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.) uloţil povinnosť nahradiť poškodenej strane,
a to H., s. r. o., v konkurze, B., D. č. X., škodu vo výške 185 885,946 eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţalovaný
D. B.
V odôvodnení podaného odvolania, ktoré smerovalo proti výrokom o vine a treste
uplatnil tieto odvolacie námietky:
- napriek tomu, ţe najvyšší súd uţ v minulosti kritizoval formuláciu skutkových viet
v podobe absencie skutkových úvah ako aj popisu deja, skutková veta
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku je absolútne nečitateľná, keďţe sa v nej
neuvádza ţiadne jeho konanie, ktoré by smerovalo k zavineniu;
- najvyšší súd v predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na viaceré nedostatky
súvisiace, napr. s otázkou vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti, s otázkou
časového hľadiska uzavretia materských spoločností políciou, s otázkou povinnosti
mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B. , ktoré ale v novom konaní neboli opätovne
odstránené;
- odvolateľ vo vzťahu k otázke vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti
opakovane prezentoval svoj právny názor, ţe vlastníkom obchodnej spoločnosti
H., s. r. o., ako 100 % dcérskej spoločnosti H., a. s., je P. P., ktorý mal teda mať
v trestnom konaní procesné postavenie poškodeného, keďţe vyhlásením konkurzu
ako úpadca nestratil svoju procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania;
- dňa 5. februára 2002 došlo zo strany polície k uzavretiu obchodnej spoločnosti
H., a. s., pričom v máji 2002 bol účelovo vyhlásený konkurz
na majetok tejto obchodnej spoločnosti, ktorá skutočnosť ovplyvnila všetky
následné kroky orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vyústili aţ do trestného
stíhania jeho osoby, teda podľa názoru odvolateľa štát zapríčinil krach tejto
obchodnej spoločnosti, vytvoril si vlastného poškodeného, začal vyšetrovať tento
krach a tak si zabezpečil, ţe trestné konanie bude v jeho „réţii“;
- svedka JUDr. M. B. (advokáta) ako právneho zástupcu obchodnej spoločnosti
H., a. s., a rovnako tak aj obchodných spoločností H., s. r. o., a S., s. r. o., nikto
nezbavil v trestnom konaní povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa
dozvedel pri výkone svojho povolania v rámci poskytovania právnych sluţieb;
- vylúčením tejto trestnej veci na samostatné konanie bolo motivované snahou
špecializovaného trestného súdu vyhnúť sa verejnej kritike a posmeškom médií
a prípadne niektorých politikov, pričom odvolateľ mal za to, ţe pre takýto
procesný postup súdu prvého stupňa neboli splnené zákonom stanovené
podmienky;
- vo vzťahu k právnej kvalifikácii trestného činu sprenevery poukázal na to, ţe jeho
konaním neboli naplnené zákonné znaky tejto skutkovej podstaty, pokiaľ ide
o to, ţe:
a.) vec musí byť daná do drţby
b.) vec si musí páchateľ prisvojiť
c.) musí byť iná dohoda ohľadom nakladania s vecou
d.) musí ísť o cudzí majetok
e.) musí vzniknúť škoda cudzej osobe
f.) úmyselné zavinenie;
- vo vzťahu ku skutkovým zisteniam spochybnil výpovede svedkov JUDr. M. B.,
Ľ. V. a Ing. M. H. a naopak výpoveď svedka P. P. prezentoval ako dôveryhodnú;
- vychádzajúc teda z výpovede svedka P. P. mal za to, ţe tento poškodený – svedok
len realizoval svoje ústavné právo voľne nakladať
so svojim vlastníctvom a tak ľudovo povedané „súd do toho nič“, keďţe bolo len
na výbere P. P. alebo jeho osoby, ako uvedenú sumu
5 600 000 Sk pouţijú.
Z vyššie uvedených dôvodov sa obţalovaný D. B. na podklade podaného odvolania
domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Podľa § 254 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.)
ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môţe odvolateľ podať odvolanie, i správnosť
postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,
ţe odvolanie proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana
na to oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, urobila tak v lehote
ustanovenej v zákone, pričom odvolania podané obţalovaným D. B.
nie je dôvodné.
Treba hneď úvodom uviesť, ţe vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu
súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k ţiadnym podstatným chybám, ktoré
by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie,
ţe sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku,
ţe ho spáchal obţalovaný D. B. a ţe z jeho konania nastal tam uvedený následok.
Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho
a súdneho spisu dospel k záveru, ţe výrok o vine obţalovaného D. B. bol zaloţený
na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek
inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.
Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení
v prevaţnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného
trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obţalovaného D. B.
vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu,
aţ na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B.,
povaţoval preto za neopodstatnené.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za
vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku
z 27. apríla 2007, sp. zn. PK 1 Tš 8/2005. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením z 11. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto
časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne ţiadnu zmienku
o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej
sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti
je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce
uznesenie odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne
nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8. novembra 2010
vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obţalovaného D. B. JUDr. R. M., keď povedal:
„najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa nezmienil ani jediným
slovkom, i keď sme podali v tejto časti pomerne rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem,
akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho
súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto
ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát
k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa len obţalovaného D. B. a
trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie
mu obţaloba kládla za vinu.
Rovnako podľa názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď JUDr. M. B., keďţe tento svedok nebol
zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva,
ţe obţalovaný D. B. z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti H., s. r. o.,
s moţnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom na podklade plnej moci svedka
V. F. z 25. januára 2002 za pomoci osoby P. G. vyuţil svedka Ľ. V. tým spôsobom, ţe tomuto
svedkovi 5. marca 2002 rozšíril podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti H., s. r. o.,
vedený v T., ktorá osoba následne 6. marca 2002 prevodným príkazom previedla sumu
5 600 000 Sk z účtu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti, pričom táto suma nebola pouţitá
v prospech a ani v záujme obchodnej spoločnosti H. s. r. o., o čom napokon jednoznačne
svedčí aj dodatočne predloţená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti S., s. r. o. Napokon
suma 5 600 000 Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti S., s. r. o., vedený vo V. bola
svedkom Ľ. V. dňa 12. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe P. G.
Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede Ľ. V. a
Ing. M. H. a predovšetkým zabezpečené a vykonané listinné dôkazy,
a to plná moc V. F. pre obţalovaného D. B. z 25. januára 2002, ţiadosť obţalovaného D. B. o
rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti H., s. r. o., vedený v T. pre
svedka Ľ. V. z 5. marca 2002, prevodný príkaz na sumu 5 600 000 Sk zo 6. marca 2002,
príkaz na výber v hotovosti na sumu 5 600 000 Sk z 12. marca 2002, faktúra číslo 2002
obchodnej spoločnosti S., s. r. o., ako dodávateľa na sumu 5 600 000 Sk pre odberateľa
obchodnú spoločnosť H., s. r. o., z 2. marca 2002 a písomná ţiadosť výkonného riaditeľa
obchodnej spoločnosti H., s. r. o. svedka Ing. M. H. z 30. januára 2003, ktorou obchodnú
spoločnosť S., s. r. o., vyzýva na preukázanie plnenia v zmysle vystavenej faktúry.
V tomto smere neobstojí argumentácia obţalovaného D. B. zaloţená
na svedeckej výpovedi P. P. z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu rozviedol
Špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotoţnil. Rovnako podľa neho konanie obţalovaného
D. B., ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie uvedené
odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti H., s. r. o. rozšíril
podpisový vzor pre ďalšiu osobu, postrádalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy
zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery.
Pokiaľ ide o osobu P. G. je potrebné ešte doplniť, ţe táto 23. apríla 2003 zomrela,
pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďţe trestné stíhanie v tejto časti
sa začalo aţ 7. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok JUDr. M. B.,
a to 12. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďţe
dovtedy tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti.
Vo vzťahu k niektorým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky
povaţuje za potrebné ešte uviesť nasledovné:
Zhodou okolností predseda senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
predsedal aj odvolaciemu senátu, ktorý uznesením z 30. mája 2007, sp. zn. 1 Toš 6/2007,
zamietol odvolanie obţalovaného V. F. a spol. proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu
v Pezinku z 10. januára 2007, sp. zn. PK 2 Tš 8/2005, pričom v odôvodnení tohto uznesenia
najvyšší súd okrem iného uviedol aj toto:
„základná premisa obhajobnej argumentácie obţalovaného V. F. a obhajcu
obţalovaného F. M. JUDr. J. L. zaloţená na tvrdení,
ţe činnosť obchodných spoločností H., a. s., a B., s. r. o., nevykazovala znaky protiprávnosti,
keďţe obţalovaní mali postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného
zákonníka a ţe k zastaveniu činnosti týchto obchodných spoločností došlo nezákonným
zásahom štátu prostredníctvom polície 5. februára 2002, v dôsledku ktorého nemohli byť
fyzické a právnické osoby, ktoré im poskytli finančné prostriedky, či uţ formou zmluvy
o pôţičke alebo prostredníctvomzmluvy o tichom spoločenstve, vyplatené, sa nezakladá na
pravde.
Vykonaným dokazovaním bolo totiţ jednoznačne preukázané, ţe v posudzovanom
prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofistikovanejšiu formu pyramídovej hry, ktorá
sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci 4. februára 2002, sama
zrútila v dôsledku toho, ţe objem vloţených finančných prostriedkov uţ v tom čase
nepostačoval na krytie výplaty vkladov a úrokov z nich, čo napokon bolo aj dôvodom
k „prevodu“ obchodných spoločností H., a. s., a B., s. r. o.,
na iné subjekty, čo je inak predmetom trestného stíhania ďalších osôb.
Pre záver, ţe išlo o pyramídovú hru svedčí celý rad objektívnych skutočností
vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to:
- formulácia zmlúv, na ktorých základe fyzické a právnické osoby poskytovali
finančné prostriedky do vyššie uvedených obchodných spoločností,
a to predovšetkým zmluva o tichom spoločenstve s ustanovením, ţe tichý
spoločník sa nebude podieľať na strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený
bez ohľadu na to, či bude zisk dosiahnutý alebo nie;
- nákup obchodných spoločností, resp. obchodných podielov a iné podnikateľské
aktivity v H., a. s., sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov
vkladateľov získaných najmä prostredníctvom B., s. r. o., nekoncepčne, bez
znalosti trhu, ekonomickej situácie spoločnosti,
bez predchádzajúcej prognózy jej vývoja a bez projektovej prípravy
s prepracovanou dobou návratnosti investície (M., A.,
T., atď.);
- všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové,
pričom aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný
prostredníctvom materskej spoločnosti (napr. P., s. r. o.), teda v týchto
obchodných spoločnostiach neboli vytvárané ţiadne zdroje pre plnenie
zmluvných záväzkov voči klientom a rovnako tak z objektívnych dôvodov
nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (napr. návratnosť
T. cca. 80 rokov);
- dosiahnutý minimálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových
nákladov obchodných spoločností H., a. s., a B.,
s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vloţených vkladov;
- uţ v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H., a. s., a B., s.
r. o., keďţe tieto obchodné spoločnosti boli v predĺţení;
- výška výnosov, ktorých najvyššie dohodnutá sa podľa vykonaného dokazovania
pohybovala aţ na úrovni 53 % z výšky vloţeného vkladu, pričom vklady
a výnosy sa vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov;
- aj základné imanie H., a. s., bolo financované len výlučne z finančných
prostriedkov pochádzajúcich z B., s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov),
ktoré sa týmto postupom stali pre vkladateľov nevymoţiteľné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obţalovaného V. F. a spol.
rovnako dospel k záveru, ţe v prípade H., a. s., a B., s. r. o., išlo o obchodné spoločnosti, ktoré
boli priamo závislé od počtu nových vkladateľov a sumy vloţených finančných prostriedkov,
pričom bolo len otázkou času, kedy prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania
„starých“ klientov a celý systém sa zrúti, keďţe v prípade týchto obchodných spoločností od
počiatku boli ignorované všeobecne platné zásady nepretrţitého trvania.“
Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa stotoţnil so záverom, ţe konanie obţalovaného D. B.
po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery podľa
§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu
odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou
nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu,
ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloţí v rozpore
s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do opatrovania
alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojením je teda
aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou, ktorá má trvalo
vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou hodnotou.
V tejto súvislosti treba ešte dodať, ţe na rozdiel od podvodu získa páchateľ sprenevery
faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo
zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej majetkovej
hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo vyuţitím omylu alebo zamlčaním podstatných
skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo aţ následne
k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok Ľ. V. – konateľ obchodnej spoločnosti S., s.
r. o.), ktorá mala len legalizovať konanie obţalovaného D. B. a ďalších vyššie uvedených
osôb, ktoré neoprávnené odčerpali finančné prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti
H., s. r. o.
Trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ,
ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu
veľkého rozsahu.
V posudzovanom prípade konaním obţalovaného D. B. ako osoby, ktorej bol na
podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti H., s. r. o., došlo
k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške 5 600 000 Sk z dispozície tejto obchodnej
10 5 To 11/2011
spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obţalovaného
D. B. zverený. Okolnosť, ţe na tomto trestnom skutku participovali ako účastníci vo forme
pomoci aj ďalšie osoby, a to minimálne uţ spomínaný nebohý P. G. a svedok Ľ. V., nie je pre
právne posúdenie konania obţalovaného D. B. podstatné do tej miery, aby ho to ako priameho
páchateľa zbavovalo trestnej zodpovednosti.
Škoda veľkého rozsahu podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. s poukazom na nariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 428/2005 účinného od 1. októbra 2005 predstavovala sumu
3 450 000 Sk. Neskoršia právna úprava (Trestný zákon č. 300/2005 účinný
od 1. januára 2006) z hľadiska časovej pôsobnosti je pre obţalovaného D. B. nepriaznivejšia.
Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok špecializovaného trestného súdu o uloţenom
treste odňatia slobody obţalovanému D. B. a spôsobe jeho výkonu.
Vzhľadom k tomu, ţe od spáchania skutku obţalovaným D. B. mala uplynúť doba
takmer desiatich rokov, Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje
za potrebné uviesť nasledovné:
Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných
činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine
a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto
orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom
konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby
vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke
viny a trestu.
Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náleţite zistené
a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie
zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu
dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spoluţitia i čestného plnenia
povinností k štátu a spoločnosti (§ 1 ods.1 Tr. por.).
Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie
vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu samotného
obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán trestného konania.
11 5 To 11/2011
Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov, prípadne strán na trestnom
konaní zúčastnených je akceptácia záveru o moţnosti orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám
spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom neprijateľná.
Týmto postupom by bola celkom neţiaducim spôsobom modifikovaná zásada
oficiality, ktorá stanovuje, ţe kaţdý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej
iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania a zároveň by sa tak oslabovala
funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše povaţuje za potrebné zdôrazniť,
ţe čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje ţiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal
porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým
je uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie
v primeranej lehote.
Primeranosť dĺţky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím
ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zloţitosť prípadu, chovanie sťaţovateľa
a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťaţovateľa v stávke. Súd v ţiadnom
zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo moţné
za primeranú lehotu povaţovať.
Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru je sankcionované vyvodením
zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané
sťaţovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňaţnej náhrady a konštatované
porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia
trestného stíhania Súd z čl. 6 Dohovoru v ţiadnom prípade zo svojich rozhodnutí nevyvodil.
Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere,
ţe zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺţky konania v zásade zbavuje jednotlivca
jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,
ţe vnútroštátne orgány uznajú, či uţ výslovne alebo v podstate veci, ţe šlo o porušenie
Dohovoru a uskutočnia nápravu.
12 5 To 11/2011
V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe okolnosti prípadu
alebo pomery páchateľa môţu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák. len
za predpokladu, ţe pouţite zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo
pre páchateľa neprimerane prísne a ţe účel trestu moţno dosiahnuť aj trestom kratšieho
trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia byť splnené zároveň.
Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 40
ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti prípadu, ktoré
súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti, za ktorých bol
spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré
existujú v čase rozhodovania o treste.
Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú
dĺţku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá
odôvodňuje mimoriadne zníţenie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú
hranicu trestnej sadzby s pouţitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.
V posudzovanom prípade však špecializovaný trestný súd postupoval v súlade
so zákonom, keď vzhľadom na dĺţku konania obţalovanému D. B. mimoriadne nezníţil trest
odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby s pouţitím
ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.
Ako uţ bolo skôr uvedené, obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný
za vinného z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom
skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 27. apríla 2007,
sp. zn. PK 1 Tš 8/2005. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
z 11. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil
bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod sp. zn.
PK 1 Tš 8/2005, pritom bolo zistené, ţe po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení
veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných pojednávaní,
pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných
13 5 To 11/2011
JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu
JUDr. R. M. v 7 prípadoch.
Vyššie uvedené konanie obţalovaných a ich obhajcov vrátane konania obţalovaného
D. B. a jeho obhajcu bez akýchkoľvek pochybností dokumentuje ich evidentnú snahu umelo
predlţovať dĺţku konania na súde prvého stupňa za účelom čo najviac oddialiť jeho
rozhodnutie o podanej obţalobe. V posudzovanom prípade teda Najvyšší súd Slovenskej
republiky na jednej strane zistil neprimeranú dĺţku konania na súde prvého stupňa, na druhej
strane musel konštatovať, ţe jej príčinou však boli jednoznačne subjektívne prieťahy na strane
obţalovaných a ich obhajcov, vrátane obţalovaného D. B. a jeho obhajcu
JUDr. R. M., ktoré praktizovali prakticky počas celej doby 3 rokov.
Vyššie uvedená okolnosť (opätovne účelovo vytvorená prekáţka na strane
obţalovaného P. P. na hlavnom pojednávaní konanom 8. novembra 2010) viedla
špecializovaný trestný súd k postupu podľa § 23 ods. 1 Tr. por., keď za účelom urýchlenia
konania vylúčil konanie o trestnom čine sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5
Tr. zák. proti obţalovanému D. B. zo spoločného konania na samostatné konanie. Uvedený
procesný postup mal byť zo strany špecializovaného trestného súdu uţ aplikovaný oveľa skôr,
zvlášť keď k zrušeniu pôvodného rozsudku odvolacím súdom v tejto časti došlo za okolností
a spôsobom skôr uvedeným.
Treba dodať, ţe obţalovaný D. B. „rovnakú taktiku – čo najviac oddialiť rozhodnutie
o podanom odvolaní“ zvolil a pokúsil sa realizovať aj v odvolacom konaní. Termín verejného
zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil 1. decembra 2011 na termín 19. januára 2012,
pričom obţalovaný D. B. prevzal predvolanie osobne podľa pripojenej doručenky 20.
decembra 2011 a jeho obhajca JUDr. R. M. 12. decembra 2011.
Dňa 18. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal na mailovú adresu
podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú adresu jeho obhajcu
JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu zhoršili zdravotné problémy,
ktoré mu pretrvávajú uţ dlhšiu dobu a nedovoľujú sa mu zúčastniť uvedeného pojednávania,
keďţe ide o silné krvácanie z konečníka a musel vyhľadať odbornú pomoc, pričom ošetrujúci
lekár mu nariadil kľud (spisovne malo byť pokoj) na lôţku a nasadil mu silné antibiotiká
s tým, ţe o skončení práceneschopnosti bude informovať“.
14 5 To 11/2011
K uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu MUDr. M. Š.
vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax na ulici M. č., 3, Česká republika, z ktorého
vyplýva, ţe D. B. sa dňa 18. januára o 16.12 hod. dostavil
do ordinácie tohto lekára s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré
podľa jeho vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom
objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým, ţe mu bol následne ambulantne
vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu) a nasadené širokospektrálne
antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej polohe, sprchovanie
a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom.
Najvyšší súd v posudzovanej veci nezistil ţiadne porušenie práv na obhajobu, ktorého
by sa dopustil špecializovaný trestný súd vylúčením konania o trestnom čine sprenevery
podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. zo spoločného konania na samostatné konanie. V tomto
smere neboli porušené práva obţalovaného D. B. ani v priebehu odvolacieho konania.
Podľa § 234 ods. 1 Tr. por. verejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých
členov senátu a zapisovateľa.
Podľa § 234 ods. 2 Tr. por. ak neustanovuje zákon niečo iné nie je účasť prokurátora
a obhajcu na verejnom zasadnutí nevyhnutná.
Podľa § 238 Tr. por. na verejnosť, konanie, začiatok a odročenie verejného zasadnutia
sa pouţijú primerané ustanovenia o hlavnom pojednávaní.
Podľa § 202 ods. 3 Tr. por. hlavné pojednávanie v neprítomnosti obţalovaného
nemoţno konať, ak je obţalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo
ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
prevyšuje päť rokov. V prípadoch nutnej obhajoby (§ 36) nemoţno konať hlavné
pojednávanie bez prítomnosti obhajcu.
Podľa § 263 ods. 2 Tr. por. účasť prokurátora na verejnom zasadnutí je povinná.
Podľa § 263 ods. 3 Tr. por. na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní musí mať
obţalovaný obhajcu vo všetkých prípadoch, v ktorých ho musí mať na hlavnom pojednávaní.
15 5 To 11/2011
Podľa § 263 ods. 4 Tr. por. v neprítomnosti obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo
vo výkone trestu odňatia slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu konať
len vtedy, ak obţalovaný výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní obţalovaného D. B. rozhodol
na verejnom zasadnutí v jeho neprítomnosti z týchto dôvodov:
Ustanovenie § 238 Tr. por. formou odkazu doplňuje predovšetkým pravidlá o priebehu
verejného zasadnutia stanovené v § 235 Tr. por. Primerané pouţitie ustanovení o hlavnom
pojednávaní je podľa § 238 moţné len v otázke verejnosti, konania, začiatku a odročenia
verejného zasadnutia, nie však (ani analogicky) ohľadom iných otázok, ktoré sú výslovne
a odchýlne od hlavného pojednávania upravené pre verejné zasadnutie. Tak napríklad
prítomnosť osôb na verejnom zasadnutí je riešená podľa § 234 Tr. por., poprípade v spojení
s ustanovením § 233 ods. 1 Tr. por. a s ďalšími zvláštnymi ustanoveniami (§ 264 ods. 2 aţ 4
Tr. por.), takţe sa tu neuplatní ustanovenie § 202 o prítomnosti osôb na hlavnom pojednávaní.
Pokiaľ ide o účasť (prítomnosť) obvineného na verejnom zasadnutí, všeobecné
ustanovenie o prítomnosti osôb podľa § 234 Tr. por. sa o nej vôbec nezmieňuje, takţe verejné
zasadnutie moţno vykonať i bez účasti obvineného, i keď mu je účasť potrebné spravidla
umoţniť aspoň upovedomením o verejnom zasadnutí. Nutnú prítomnosť obvineného
na verejnom zasadnutí je potom moţné, obdobne ako účasť obhajcu, vyvodzovať
len nepriamo z iných ustanovení Trestného poriadku. Účasť obvineného na verejnom
zasadnutí bude teda potrebná predovšetkým v týchto prípadoch:
a) pokiaľ ide o obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody a ktorý výslovne neprehlásil, ţe sa vzdáva účasti na verejnom zasadnutí odvolacieho
súdu;
b) pokiaľ bol obvinený na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá veta
Tr. por.), čím dal súd jednoznačne najavo, ţe účasť obvineného na verejnom zasadnutí
je nutná a ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodnúť; senát však môţe toto
opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obvinený nedostavil, a to uznesením vyhláseným
po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne, ţe verejné zasadnutie sa vykoná napriek
neúčasti obvineného;
16 5 To 11/2011
c) pokiaľ bol obvinený odvolacím súdom o verejnom zasadnutí v zmysle § 233 ods. 1
Tr. por. iba upovedomený, dáva súd najavo, ţe nepovaţuje prítomnosť obvineného
pri verejnom zasadnutí za nutnú a uvaţuje aj s alternatívou konania verejného zasadnutia
v jeho neprítomnosti; ak sa obvinený v takomto prípade na verejné zasadnutie nedostaví
a svoju neúčasť riadne neospravedlní, potom nie je moţné z toho vyvodzovať záver,
ţe boli porušené ustanovenia o jeho prítomnosti na verejnom zasadnutí;
d) pokiaľ obvinený dal výslovne najavo, ţe trvá na svojej účasti na verejnom zasadnutí
a ţe nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia vo svojej neprítomnosti – ide o uplatnenie
ústavného práva obvineného, to platí i vtedy, pokiaľ obvinený svoju neúčasť
na uţ nariadenom verejnom zasadnutí včas a riadne ospravedlnil takými dôvodmi, ktoré
je moţné akceptovať a ktoré mu objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia.
Pokiaľ obţalovaný svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012
ospravedlnil z vyššie uvedených zdravotných dôvodov, Najvyšší súd Slovenskej republiky
v tejto súvislosti povaţuje za potrebné uviesť, ţe ochorenie obvineného alebo potvrdenie
o dočasnej pracovnej neschopnosti obvineného však samo osebe nemusí byť dostatočným
ospravedlnením jeho neúčasti na verejnom zasadnutí, resp. dôvodom k odročeniu verejného
zasadnutia. Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti je vystavované pre účely
sociálneho zabezpečenia a samo osebe nie je dostatočným podkladom pre záver, ţe
obvinenému bránia v účasti na verejnom zasadnutí zdravotné dôvody.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
ţe obţalovaný D. B. svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012
neospravedlnil riadne a včas. V tomto smere treba uviesť, ţe obţalovaný D. B. mal týmito
zdravotnými problémami trpieť dlhšiu dobu, pričom k ošetreniu sa dostavil aţ deň pred
konaním odvolacieho konania v popoludňajších hodinách, navyše sa tak stalo v Českej
republike, pričom zo správy ošetrujúceho lekára nevyplýva záver, ţe uvedená diagnóza
by obţalovanému D. B. znemoţňovala, resp. bránila v účasti na verejnom zasadnutí.
Treba ešte dodať, ţe dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním nespôsobilosti
zúčastniť sa verejného zasadnutia podľa zákona je viazané na osobu obţalovaného, a v tomto
smere nie je povinnosťou odvolacieho súdu zisťovať, či zdravotné problémy deklarované
obţalovaným tomuto bránia alebo nebránia v účasti na verejnom zasadnutí.
17 5 To 11/2011
Rovnako súdu zo zákona nevyplýva povinnosť prispôsobovať reţim konania pred
súdom a jeho priebeh predstavám obţalovaného alebo poţiadavkám jeho obhajcu. Reţim
trestného konania a jeho priebeh je potrebné zamerať od súdu k obţalovanému
a jeho obhajcovi, a v ţiadnom prípade nie naopak.
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj s poukazom na prekáţky v základnom konaní,
ktorých príčinou boli aj ospravedlnenia obţalovaného D. B. a jeho obhajcu a ktoré viedli
k subjektívnym prieťahom a k následnému vylúčeniu veci na samostatné konanie,
má za to, ţe obţalovaný D. B. riadne nepreukázal, ţe ním deklarované zdravotné dôvody mu
objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia, a preto neboli zo strany odvolacieho
súdu ani akceptované.
V otázke zákonných prekáţok v konaní senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky tak len nadväzuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 30. októbra 2008,
sp. zn. 4 To 2/2008 (túto trestnú vec vybavil senát 5T), ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2010 a ktoré
riešilo obţalovanými dovtedy často praktizovanú prekáţku v konaní súdu v podobe zmeny
obhajcu na poslednú chvíľu.
Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe stavu veci a zákonu zodpovedá
aj výrok o náhrade škody. V tomto smere obţalovaným D. B. uplatnenú odvolaciu námietku
týkajúcu sa totoţnosti poškodenej strany povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za
bezpredmetnú, keďţe bolo zistené a preukázané, ţe poškodenou stranou je H., s. r. o.,
v konkurze zastúpená JUDr. Ing. V. N., ktorý právny stav doposiaľ nebol spochybnený
ţiadnym právoplatným rozhodnutím príslušného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 19. januára 2012
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková