Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 438/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., B., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného

advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária M., s. r. o., B., vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2013

doručená sťažnosť D. B., B., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu v P. (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 8. novembra

2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. apríla 2013

uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5

v znení neskorších predpisov (ďalej len „skorší

“), za ktorý bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody v trvaní päť rokov.

Pretože sťažovateľ bol v tomto trestnom konaní stíhaný väzobne, špecializovaný súd

uznesením sp. zn. z 15. mája 2013 podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „neskorší Trestný

zákon“) započítal do uloženého trestu odňatia slobody aj väzbu, ktorá trvala v tejto veci

od 25. mája 2006 do 30. novembra 2007 a od 20. februára 2013 do 11. apríla 2013.

Započítaný bol aj trest odňatia slobody sťažovateľa vykonávaný od 21. mája 2012

do 20. februára 2013.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením

sp. zn. zo 17. júla 2013 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd označeným uznesením porušil základné právo

sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v , jeho základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v a jeho právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje presvedčenie odôvodnil takto:

„Nesprávny výrok o započítaní vykonanej väzby do uloženého trestu namietam

z dôvodu, že do výkonu trestu odňatia slobody... nebola započítaná celá väzba

vykonaná mojou osobou v trestnej veci vedenej na Špeciálnom súde v Pezinku... pod

sp. zn.: PK-1 Tš 8/2005, čím boli porušené moje a medzinárodnou zmluvou

garantované práva...

V predmetnej trestnej veci bola na mňa podaná obžaloba... ktorá bola následne

vedená Špeciálnym súdom v Pezinku pod sp. zn.: PK-1 Tš 8/2005.

V tejto trestnej veci bola osobná sloboda obmedzená dňa 23. 01. 2003, kedy som bol

zadržaný na území Českej republiky...

Súčasne Okresný súd Košice uznesením zo dňa 08. 06. 2004, sp. zn.: ,

rozhodol tak, že podľa účinného do 31. 12. 2005 v mojej trestnej

veci počas väzby vykonávanej v prípravnom konaní nezapočítal dobu od 23. 01. 2003

do 07. 05. 2004.

Dňa 12. 08. 2005 prokurátor... v inej trestnej veci... na mňa podal obžalobu

za spáchanie trestného činu sprenevery... Táto obžaloba bola prijatá na konanie

pred Špeciálny súd v Pezinku pod sp. zn.: .

Následne podľa Špeciálny súd v Pezinku uznesením zo dňa

25. 05. 2006 (sp. zn.: ), rozhodol o spojení trestných vecí vedených

pod sp. zn.: a na spoločné prejednanie a rozhodnutie s tým, že vec

sa bude viesť pod sp. zn.: .

Dňa 30. 11. 2007 som bol na základe príkazu predsedu senátu Špeciálneho súdu

v Pezinku, sp. zn.: , prepustený z väzby na slobodu.

Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku dňa 08. 11. 2010 bolo

konanie o obžalobe za spáchanie trestného činu sprenevery... vylúčené na samostatné

konanie, pričom následne toho istého dňa v tejto trestnej veci bol vynesený rozsudok,

ktorým som bol uznaný vinným z trestného činu sprenevery. Po vylúčení na samostatné

konanie bola táto trestná vec prejednávaná samostatne až do jej právoplatného skončenia

na Najvyššom súde SR Uznesením zo dňa 11. 04. 2013, sp. zn.: .

... po právoplatnosti vyššie uvedeného rozsudku... Uznesením... Špecializovaného

trestného súdu zo dňa 15. 05. 2013, sp. zn.: tento výrokom

v bode I. rozhodol podľa , a Trestného

poriadku tak, že sa mi do trestu odňatia slobody, ktorý mi bol uložený..., započítava väzba,

ktorá trvala od:

a) 25. mája 2006 od 30. novembra 2007,

b) od 20. februára 2013 do 11. apríla 2013,

c) ako aj výkon trestu odňatia slobody od 21. mája 2012 do 20. februára 2013. ...

Za podstatu porušenia môjho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru..., práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa ..., považujem... tú skutočnosť, že Najvyšší súd

SR..., nevzal do úvahy dĺžku mnou vykonanej väzby vykonanej v konaní , ktorú

som vykonal predtým, ako... došlo ku spojeniu na spoločné prejednanie a rozhodnutie vecí

a , v ktorých boli pôvodne podané samostatné obžaloby...

Do trestu odňatia slobody je potrebné započítať i väzbu, ktorú obvinený vykonával

v pôvodne oddelenom prebiehajúcom trestnom konaní, pokiaľ neskoršie došlo ku spojeniu

veci do spoločného konania. Ani skutočnosť, že nakoniec vec, v ktorej bol obvinený

vo väzbe, bola vylúčená k samostatnému prejednaniu a rozhodnutiu (a napríklad

zastavané) na tomto závere nemôže nič meniť (Najvyšší súd ČR, [T 599]).

Som toho názoru, že vzhľadom na skutočnosť, že obe trestné konania (

a ) boli spojené do konania jedného, z hľadiska trvania väzby ide o konanie

jediné (rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn.: ; R 27/1993).

Takto vyprofilované výkladové kritériá ustanovení a Trestného

poriadku o započítaní väzby do uloženého trestu súd podľa môjho názoru nerešpektoval.

Z rozhodnutí súdov pritom nie sú známe žiadne dôležité dôvody (napr. II. ÚS SR 55/1998),

na ktoré by všeobecné súdy v procese rozhodovania prihliadali. V napadnutých

rozhodnutiach sa súdy len koncízne odvolali na citáciu zákonnej úpravy, pričom sa adresne

nevysporiadali s mojimi námietkami vznesenými v podanej sťažnosti.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Právo D. B..., t. č. ÚVTOS..., na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho právo na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2, ako aj právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. júla 2013, sp. zn.:

, bolo porušené.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. júla 2013, sp. zn.:

, týkajúce sa D. B..., t. č. ÚVTOS..., zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie,

alternatívne

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. júla 2013, sp. zn.:

, týkajúce sa D. B..., t. č. ÚVTOS..., zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky prikazuje, aby prepustil D. B... neodkladne z výkonu trestu odňatia slobody

na slobodu.

3)Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť D. B..., t. č. ÚVTOS...,

finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €..., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.

4) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť D. B..., t. č. ÚVTOS..., trovy

právneho zastúpenia v sume 296,90 €..., na účet jeho zvoleného obhajcu JUDr. M. M.,

advokáta, M., s. r. o., advokátska kancelária, v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základného

práva sťažovateľa na osobnú slobodu zaručeného v , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. júla 2013, ku ktorému malo dôjsť tým, že v jeho trestnej

veci nebola správne započítaná doba trvania väzby do výkonu trestu odňatia slobody,

resp. nebola započítaná celá doba vykonanej väzby.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. zo 17. júla 2013

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn.

PK-1 T 49/2010 z 15. mája 2013, ktorým bolo rozhodnuté o započítaní väzby. Najvyšší súd

v odôvodnení rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší súd po preštudovaní spisového materiálu zistil, že D. B.

bol na základe rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 8. novembra 2010,

sp. zn. , v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11. apríla 2013, sp. zn. , uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa

§ 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Uvedeným rozsudkom mu bol

uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do 1. nápravnovýchovnej

skupiny.

Uloženiu tohto trestu predchádzalo nasledovné:

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky podal na odsúdeného D. B. obžalobu zo dňa 28. októbra 2004,

sp. zn. VII Gv 205/04, pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005 a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005. Na základe tejto obžaloby viedol Špeciálny súd v Pezinku konanie

pod sp. zn. PK-1 Tš 8/2005.

V tejto veci bola odsúdenému D. B. obmedzená osobná sloboda dňa 23. januára

2003, kedy bol zadržaný na území Českej republiky. Následne Okresný súd Košice I

uznesením zo 7. mája 2004, sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 26. mája 2004, sp. zn. , rozhodol o vzatí odsúdeného

do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák. účinného

do 31. decembra 2005.

Súčasne Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 8. júna 2004, sp. zn. ,

rozhodol tak, že podľa účinného do 31. decembra 2005 v trestnej veci

D. B. počas väzby vykonávanej v prípravnom konaní nezapočítal dobu od 23. januára 2003

do 7. mája 2004.

Ďalej prokurátor Krajskej prokuratúry v B. podal na D. B. obžalobu zo dňa

12. augusta 2005, sp. zn. , pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5

Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 31. januára 2006, sp. zn. , o vecnej príslušnosti Špeciálneho

súdu v Pezinku, bola táto vec vedená na predmetnom súde pod sp. zn. .

Následne podľa Špeciálny súd v Pezinku rozhodol

uznesením z 25. mája 2006, sp. zn. PK-1 Tš 8/2005, o spojení trestných vecí vedených

pod sp. zn. PK-1 Tš 8/2005 a sp. zn. PK-1 Tš 19/2005, na spoločné prejednanie

a rozhodnutie s tým, že vec sa bude viesť pod sp. zn. PK-1 Tš 8/2005.

Odsúdený D. B. bol v priebehu trestného konania vo väzbe až do 30. novembra 2007,

kedy bol na základe príkazu predsedu senátu Špeciálneho súdu v Pezinku, sp. zn.

PK-1 Tš 8/2005, prepustený z väzby na slobodu.

Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku z 8. novembra 2010 bolo konanie

o obžalobe podanej na D. B. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

účinného do 31. decembra 2005 vylúčené na samostatné konanie vedené pod sp. zn.

PK-1 T 49/2010, pričom toho istého dňa bol v tejto veci vynesený rozsudok, ktorým bol D.

B. uznaný vinným z trestného činu sprenevery.

Po vylúčení predmetnej veci bola táto prejednávaná v samostatnom konaní

až do jej právoplatného skončenia na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 11. apríla 2013, sp. zn. .

Podľa § 45 ods. 1 Tr. zák. ak sa viedlo proti páchateľovi trestné stíhanie vo väzbe

a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe

do uloženého trestu, prípadne do úhrnného trestu alebo súhrnného trestu, ak je vzhľadom

na druh uloženého trestu započítanie možné. Rovnako sa postupuje, ak súd upustí

od uloženia súhrnného trestu alebo ďalšieho trestu.

V zmysle platnej judikatúry započítanie doby strávenej vo väzbe do uloženého trestu

podľa § 45 ods. 1 Tr. zák. prichádza do úvahy len vtedy, keď bol páchateľ vo väzbe v tom

konaní, v ktorom došlo k jeho odsúdeniu a uloženiu samostatného, úhrnného alebo

súhrnného trestu.

Najvyšší súd dospel k záveru, že predseda Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

postupoval správne, keď odsúdenému D. B. započítal do trestu odňatia slobody, ktorý

mu bol uložený rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku dňa 8. novembra

2030, sp. zn. , v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 11. apríla 2013, sp. zn. , väzbu, ktorá trvala od 25. mája 2006

do 30. novembra 2007.

Keďže D. B. bol uznaný vinným z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1,

ods. 5 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 na základe rozsudku Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku dňa 8. novembra 2010, sp. zn. , v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. apríla 2013, sp. zn. ,

bolo potrebné do uloženého trestu započítať len väzbu, ktorú odsúdený B. vykonával v tejto

trestnej veci.

V posudzovanom prípade dobu trvania väzby namietanú odsúdeným (do 25. mája

2006) tento vykonával v inom trestnom konaní (pre trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák.

účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

účinného do 31. decembra 2005 vedenom na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku

pod sp. zn. ), než v ktorom bol odsúdený a bol mu uložený nepodmienečný trest

odňatia slobody, ktorý v súčasnej dobe vykonáva. Preto predseda Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku rozhodol v súlade so zákonom, keď túto väzbu odsúdenému

do výkonu trestu odňatia slobody nezapočítal.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu jasne a zreteľne vyplýva,

prečo všeobecné súdy dobu väzby vykonávanej sťažovateľom do 25. mája 2006

v inej trestnej veci nezapočítali do trestu odňatia slobody v tejto trestnej veci (v ktorej

došlo k jeho odsúdeniu), aj keď došlo k spojeniu týchto vecí na spoločné konanie.

Je zbytočné, aby ústavný súd znovu opakoval skutkový priebeh väzobného stíhania

sťažovateľa všeobecnými súdmi, je však potrebné zdôrazniť, že do 25. mája 2006,

keď špecializovaný súd (vtedy špeciálny súd) rozhodol o spojení vecí vedených

pod sp. zn. a sp. zn. na spoločné konanie, nebol sťažovateľ

v tejto aktuálnej trestnej veci (sp. zn. , neskôr po opätovnom vylúčení veci

sp. zn. ) vo väzbe. Špecializovaný súd a najvyšší súd preto vzhľadom

na znenie a neskoršieho rozhodli o nezapočítaní väzby

vedenej v inom trestnom konaní (sp. zn. ) pred spojením vecí na spoločné

konanie. Najvyšší súd svoj záver teda oprel o konkrétne zákonné ustanovenie príslušného

právneho predpisu (neskoršieho ), ktorého znenie priamo v odôvodnení

rozhodnutia citoval.

Pokiaľ ide o sťažovateľom v sťažnosti uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. a sp. zn. , o ktoré opiera

svoje presvedčenie o nesprávnom započítaní väzby a trestu, ústavný súd zdôrazňuje,

že nie je viazaný právnym názorom súdneho orgánu cudzieho štátu a jednak v týchto

prípadoch nešlo o identickú situáciu. Možno však konštatovať, že závery týchto

rozhodnutí nie sú v rozpore so záverom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Navyše,

sťažovateľovi v tomto prípade nebol ukladaný ani úhrnný, ani súhrnný trest (na rozdiel

od prvého uvádzaného judikátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. )

a (na rozdiel od druhej sťažovateľom uvádzanej veci sp. zn. ) vo veci

sťažovateľa došlo k vylúčeniu veci na samostatné konanie, čo predstavuje rozhodné

odlišnosti od situácie, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

považovať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie najvyššieho súdu

z hľadiska sťažovateľovej námietky javí ako akceptovateľné.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad relevantných ustanovení právneho predpisu

upravujúceho započítanie väzby a uloženého trestu v trestnom konaní v označenom

rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať

nezlučiteľné účinky s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013