Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 330/2020
PDF · 376.34 KB
No categories available
I. ÚS 330/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Fulkom,
Podtatranského 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6 Tos 29/2019 z 23. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 3. marca 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)
a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 29/2019
z 23. októbra 2019 (ďalej aj len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 4 T 75/2013 zo 7. februára 2018 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 12/2018 z 21. júna 2018 uznaný vinným zo zločinu
ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 a 2 písm. a) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s použitím § 138 písm. i)
Trestného zákona a s použitím § 140 písm. a) Trestného zákona, pričom súd upustil
od uloženia súhrnného a ďalšieho trestu, pretože považoval nepodmienečný trest odňatia
slobody uložený rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 10/2005 z 2. mája 2012
podľa § 234 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 vo výmere piatich
rokov a nepodmienečný trest odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 3 T 120/2014 z 5. mája 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 8 To 68/2010 z 24. júna 2016 podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona
účinného od 1. januára 2006 vo výmere dvanástich rokov na ochranu spoločnosti
a jeho nápravu za dostatočné.
3. Sťažovateľ podal na Okresnom súde Prešov návrh podľa § 45 Trestného zákona,
ktorým sa domáhal započítať do jeho aktuálne vykonávaného trestu aj väzbu a trest,
ktorý vykonával v konaniach vedených na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 7 T 10/2005,
Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 8 To 69/2011, Okresnom súde Michalovce
pod sp. zn. 8 T 24/2010 a Okresnom súde Košice I sp. zn. 6 T 27/2010.
4. Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. 4 T 75/2013 z 12. septembra 2019 (ďalej
aj „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd Prešov dospel
k záveru, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4 T 75/2013 nedošlo
k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa väzbou. Okresný súd Prešov v označenom
uznesení zároveň uviedol, že sťažovateľovi nič nebráni adresovať žiadosť o započítanie
väzby a trestu príslušnému súdu, t. j. Okresnému súdu Košice I.
5. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v ktorej namietal,
že Okresný súd Prešov si mal od Okresného súdu Košice I vyžiadať súdny spis a sám
rozhodnúť o započítaní.
6. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že sťažnosť zamietol. Rovnako
ako okresný súd konštatoval, že zákonné dôvody na započítanie väzby v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4 T 75/2013 neboli splnené.
7. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že povinnosťou Okresného súdu
Prešov a Krajského súdu v Prešove bolo v zmysle § 45 ods. 1 Trestného zákona započítať
mu do aktuálne vykonávaného trestu aj dobu strávenú vo väzbe a výkone trestu odňatia
slobody v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 7 T 10/2005 (v trvaní
„okolo 44 mesiacov“).
8. Sťažovateľ v závere svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že od ústavného súdu
„očakáva... vyriešenie otázky príslušnosti súdu a tento záver bude rešpektovať“.
9. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva na osobnú slobodu, práva na spravodlivé súdne
konanie a súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
5 ods. 1 písm. a), ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2019 sp. zn. 6Tos 29/2019-1275 boli
porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Tos 29/2019-1275
zo dňa 23. októbra 2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom
...
15. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že Okresný súd Prešov mu
do aktuálne vykonávaného trestu mal v zmysle § 45 ods. 1 Trestného zákona započítať
aj dobu strávenú vo väzbe a výkone trestu v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I
pod sp. zn. 7 T 10/2005 a že Krajský súd v Prešove mal toto jeho pochybenie napraviť.
Zároveň sa domáha, aby ústavný súd rozhodol o príslušnosti súdu, ktorý má v otázke tohto
započítania rozhodnúť, a teda, či je to Okresný súd Prešov (ako to tvrdí sťažovateľ),
alebo Okresný súd Košice I (ako to uviedol Okresný súd Prešov).
21. Ústavný súd hneď na úvod opätovne zdôrazňuje, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný súd nie je súdom tretej či štvrtej
inštancie preskúmavajúcim správnosť či zákonnosť rozhodnutí všeobecných súdov, čoho sa
sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v skutočnosti domáha, resp. ktorý ústavný súd
do takejto pozície nadriadeného súdu stavia.
22. Úlohou ústavného súdu založenou na princípe subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy)
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
23. Podľa názoru ústavného súdu nemožno výklad ustanovenia § 45 Trestného
zákona Krajským súdom v Prešove (pozri body 4 a 6 tohto uznesenia) v okolnostiach tejto
veci a s ohľadom na námietky sťažovateľa prezentované v jeho ústavnej sťažnosti
považovať za prejav svojvôle, keď by sa Krajský súd v Prešove natoľko odchýlil
od jeho znenia, že by zásadne poprel jeho účel a význam (k tomuto pozri aj uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 22/2013 a sp. zn. 3 Tost 42/2012,
rovnako uznesenie ústavného súdu II. ÚS 438/2013).
24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti v takejto situácii vznesenia námietky porušenia základného práva
na osobnú slobodu podľa ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru
nie je rozhodnúť o tom, ktorý zo sťažovateľom označených okresných súdov je príslušný
rozhodnúť o jeho návrhu, ale presvedčiť sa, že sťažovateľ má možnosť obrátiť sa so svojou
žiadosťou o započítanie na (nejaký, konkrétny) súd a že tento má právomoc o tomto
jeho návrhu (meritórne) rozhodnúť.
25. Z okolností tejto veci vyplýva, že taký súd existuje (Okresný súd Košice I)
a že sťažovateľ bol naň v uznesení okresného súdu priamo odkázaný.
26. Ústavný súd na záver dopĺňa, že z pohľadu ochrany sťažovateľa
pred neoprávneným zásahom do jeho základného práva na osobnú slobodu podľa ústavy
a jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru by ústavnoprávny problém mohla
predstavovať situácia, keď by sťažovateľ podal na Okresnom súde Košice I ďalší takýto
návrh na započítanie väzby a trestu a tento súd by o ňom meritórne nerozhodol.
V takejto situácii by sa označené práva sťažovateľa, resp. ich ochrana mohli stať iba čisto
formálnymi či „teoretickými a iluzórnymi“, v dôsledku čoho by sa stával zásah ústavného
súdu v danej veci opodstatneným. Nič podobné však v tomto prípade zo strany sťažovateľa
tvrdené nebolo, o to menej to bolo preukázané.
27. Ústavný súd vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
28. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu