Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5ECdo/286/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,

proti povinnému J. B., bývajúcemu v L., o vymoženie 2 373,37 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. , o odvolaní a dovolaní

oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 3. decembra 2012 sp.zn. 1 CoE

186/2012, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní z a s t a v u j e.

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Liptovský Mikuláš 28. augusta

2007 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., IČO: 35 922 761, zo 6. júna 2007 sp.zn. SR 3353/07 vydaného

Stálym rozhodcovským súdom, ktorý zriadila Slovenská rozhodcovská a.s. (ďalej len

„označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Liptovský Mikuláš poverením

2

z 11. septembra 2007 č. 5505 011054* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 10. augusta 2012 č.k. -17

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného

poriadku. Oprávnenej ani súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami a nasl. a v znení

účinnom do 31. decembra 2007, podporne ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica

Rady č. 93/13/EHS“) a judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie

z 13. októbra 2011 sp.zn. ) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie

z 12. mája 2011, č.k. -16). Konštatoval, že rozhodcovská doložka,

obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy o úvere č. 5370741 uzavretej 29. septembra 2006 medzi účastníkmi konania,

ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, napĺňa charakteristiku

neprijateľnej zmluvnej podmienky, v dôsledku čoho je absolútne neplatná. Neplatnosť

predmetnej rozhodcovskej doložky má podľa jeho názoru za následok absenciu materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Žiline uznesením z 3. decembra 2012 sp.zn. 1

CoE 186/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa

a návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. Náhradu trov

odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa správne

posúdil, že účastníci konania uzavreli spotrebiteľskú zmluvu. Odvolací súd rovnako dospel

k záveru, že znenie rozhodcovskej doložky obsiahnutej v štandardnej zmluve o úvere

nemožno považovať za také, ktoré by zabezpečovalo patričnú rovnováhu v právach

a povinnostiach, ale je v neprospech spotrebiteľa. Rovnako vyhodnotil rozhodcovskú doložku

ako individuálne nedojedanú a neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1

. Uviedol, že absolútne neplatná rozhodcovská doložka nemohla

platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a vydanie rozhodnutia,

ktoré by sa mohlo stať spôsobilým exekučným titulom. K dôsledkom rozhodnutia o zastavení

exekúcie poznamenal, že uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekučného konania,

resp. exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom vzniká

prekážka rozsúdenej veci. K námietke oprávnenej, týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania

uviedol, že nepovažuje za potrebné predložiť navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru

EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Konštatoval, že predpokladom povinnosti začať

konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej

judikatúry Súdneho dvora EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva

týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Otázky navrhované oprávnenou považoval za zjavne neopodstatnené a irelevantné.

Na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ zhodnotil, že

neexistencia potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire

(konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené), ako aj s doktrínou acte clairé (konanie jasné

alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania

predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Na základe uvedených skutočností mal za to, že

v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v

pre prerušenie konania podľa osobitného zákona. O trovách odvolacieho konania rozhodol

podľa a ods 1.

Proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/), keď súd nerešpektoval jej právo

na rozhodnutie veci na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého

je aj výklad práva Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej

len „ZFEÚ“) v konaní o prejudiciálnej otázke (m.m. ). Mala za to, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205

ods. 2 písm. f/ ), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie

písm. c/ a ZFEÚ v spojení s ustanovením Exekučného poriadku.

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v označenom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti podala

oprávnená dovolanie (č.l. 82). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho

súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Taktiež navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil podľa

a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila tým, že súdy : 1. rozhodli

„nad rámec zverenej právomoci“ ( v spojení s

), lebo nesprávne interpretovali Exekučného poriadku a a

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“),

bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci

neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/

v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola

právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný ( ), .oprávnenej odňali možnosť konať (

v spojení s ), a to tým, že s ňou „nekomunikovali o jej právnych

a skutkových návrhoch“, nezohľadnili jej námietky, konali bez nariadenia pojednávania

a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom

rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je

po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 ZFEÚ. Ďalej

uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci ( ).

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu a dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr skúmal, či sú dané procesné

predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade, podala

odvolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Konanie o týchto jej odvolaniach bolo

zastavené s odôvodnením, že odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozhodnutie o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný ( a a a ).

Porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014

sp. zn. , z 20. januára 2014 sp.zn. , z 11.septembra 2013 sp.zn.

, z 21. januára 2014 sp.zn. , z 3. októbra 2013 sp.zn.

, z 12. decembra 2013 sp.zn. . Dovolací súd sa stotožňuje

s právnymi závermi vyjadrenými v týchto rozhodnutiach a v podrobnostiach na ne odkazuje.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená

v súlade s veta druhá , skúmal najskôr, či je dôvodný jej návrh

na prerušenie dovolacieho konania podľa

K totožnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych

veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky (viď

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. januára 2014 sp.zn. ,

z 20. januára 2014 sp.zn. , z 11.septembra 2013 sp.zn. ,

z 21. januára 2014 sp.zn. , z 3. júla 2013 sp.zn. ,

z 25. novembra 2013 sp.zn. , z 3. októbra 2013 sp.zn. ,

z 12. decembra 2013 sp.zn. , z 25. novembra 2013 sp.zn. ).

Dovolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje s tým, že s právnymi závermi v nich

vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci. Súdny dvor EÚ má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov (, Exekučného

poriadku a ). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh

na prerušenie konania zamietol.

III. V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 3 ) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa a

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už Najvyšší súd

Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa iných skutkovo

a právne obdobných právnych vecí, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom

postavení dovolateľky (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 8. januára 2014 sp.zn. , z 20. januára 2014 sp.zn. ,

z 11. septembra 2013 sp.zn. , z 21. januára 2014 sp.zn. ,

z 3. júla 2013 sp.zn. , z 25. novembra 2013 sp.zn. , z 3. októbra

2013 sp.zn. , z 12. decembra 2013 sp.zn. , z 25. novembra

2013 sp.zn. ) a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto

rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( )

je daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán; rozhodovanie

súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle

Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora (viď

aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp.zn.

a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp.zn.

),

3. ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania

– nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať

bez návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza

z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu

a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú

v ustanoveniach až ), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia

pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný

súd dospieť k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti

exekučného titulu) v neskorších štádiách exekučného konania. Na podporu týchto

tvrdení dovolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. , v ktorom konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný

„vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany

spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv

oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon

rozhodnutia a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),

8

7. skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd a , a aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( , v spojení s ). Za porušenie základného práva

zaručeného v nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

Tieto právne závery (viď 1. až 7.) zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky aj

v preskúmavanej veci.

Dovolateľka tiež namietala, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť. Tak ako správne poznamenala

oprávnená, účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Uvedené

ustanovenie bolo účinné do 31. decembra 2012, kedy na základe novely Exekučného poriadku

č. bol vypustený odsek 5. Od 1. januára 2013 tak súd nie je povinný nariadiť

pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu možnosť nariadiť

pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci (§ 58 ods. 2 Exekučného poriadku).

Vzhľadom k tomu, že súd je povinný rozhodovať podľa stavu, ktorý tu je v čase jeho

rozhodovania, musel dovolací súd brať do úvahy zmenu právnej úpravy Exekučného

poriadku, v dôsledku ktorej aj v prípade, ak by zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu

vrátil na konanie, okresný súd by už nebol povinný nariadiť pojednávanie vo veci zastavenia

exekúcie z dôvodu jej neprípustnosti, respektíve bolo by ponechané na úvahe súdu, či

pojednávanie vo veci nariadi alebo nie, pričom táto úvaha je podmienená potrebou objasnenia

veci. V posudzovanej veci ide o exekučné konanie, ktoré nie je v zásade konaním sporovým

a dokazovanie sa obvykle nevykonáva. Rozhodnutie súdu je založené na posúdení platnosti

9

písomnej rozhodcovskej doložky, ide o posúdenie právnej otázky, na ktoré nebolo potrebné

nariadiť pojednávanie. Súd pritom vychádzal práve z tvrdení oprávnenej uvedených v návrhu

na vykonanie exekúcie a listinných dôkazov, ktoré predložila, pričom námietky oprávnenej

proti rozhodnutiu okresného súdu boli preskúmané v rámci odvolacieho i dovolacieho

konania. Preto nie je možné súhlasiť s dovolateľkou, že nemala možnosť vyjadriť sa

k rozhodnutiam súdov, či predostrieť svoje argumenty v konaní. Postupom súdu, ktorý

vo veci nenariadil pojednávanie, jej teda nebola odopretá možnosť na účinnú procesnú

obranu, preto nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku vady konania v zmysle § 237

písm. f/ Samotné nenariadenie pojednávania v rámci exekučného konania teda ešte

nezakladalo bez ďalšieho zmätočnosť súdneho rozhodnutia, keď po zmene právnej úpravy

nariadenie pojednávania v posudzovanej veci nebolo zákonom vyžadované a účelné a súčasne

oprávnená mala možnosť na procesnú obranu v podobe opravných prostriedkov, ktorú aj

využila. I keď teda okresný súd nepostupoval tak, ako mu to procesný predpis v čase jeho

rozhodovania ukladal, nedošlo k odňatiu možnosti konať oprávnenej pred súdom a túto vadu

nie je možné v súčasnosti efektívne odstrániť. Pritom odvolací súd v tomto prípade

postupoval v súlade s ustanovením , ak o odvolaní oprávnenej rozhodol

bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných

dvoch dôvodov ( a ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu

musí vždy nariadiť pojednávanie.

Navyše je dovolací súd toho právneho názoru, že uvedené pochybenie súdu prvého

stupňa nie je po zmene právnej úpravy platnej a účinnej od 1. januára 2013 možné účinne

reparovať a prípadné zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov a vrátenie veci na ďalšie

konanie by bolo neefektívne a odporovalo by aj zásade hospodárnosti konania.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom súdov nižších stupňov, že v danom prípade

rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul, a že v danom prípade uzavretá

rozhodcovská doložka – z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná

podmienka spotrebiteľskej zmluvy ( ), čo zakladá jej

10

neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu

vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný

titul.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie z 29. júna 2010 sp.zn.

, z 29. novembra 2010 sp.zn. , z 9. júna 2011 sp.zn.

, z 24. mája 2011 sp.zn. , z 3. mája 2011 sp.zn.

z 23. júna 2011 sp.zn. , zo 14. augusta 2013 sp.zn. ).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa

v spojení s

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1

v spojení s ). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo

právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b

ods. 5 v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však žiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že

nepodal návrh na ich priznanie ( ).

11

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. júna 2014

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová