Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
5f3/396992.9e4144.pdf
PDF · 260.06 KB
No categories available
3MObdo/1/2014
Najvyšší súd 3MObdo/1/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: L., s miestom podnikania
S., Vysoká nad Kysucou, IČO: X., zastúpený: J., advokátom, so sídlom P., Čadca,
proti ţalovanému: T., so sídlom Š., Ţilina, IČO: X., zastúpený: M., advokátom, so sídlom
V., Ţilina, o zaplatenie 19 908,38 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina
pod sp. zn. 11Cb/340/2007, o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej
republiky zo dňa 02. januára 2014 proti rozsudku Okresného súdu Ţilina zo dňa
16. novembra 2012 č. k. 11Cb/340/2007-271, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline
zo dňa 12. júna 2013 č. k. 13Cob/30/2013-326, takto
rozhodol:
I. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
o d m i e t a.
II. Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Ţilina rozsudkom zo dňa 16. novembra 2012 č. k. 11Cb/340/2007-271
zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi sumu 18 130,85 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 14 % ročne z tejto sumy od 16. marca 2007 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd ţalobcu zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, ţe ţalovaného zaviazal nahradiť ţalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy
konania vo výške 1 958,47 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 3 574,63 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na uznesenie Krajského súdu v Ţiline
zo dňa 14. apríla 2010 č. k. 13Cob/279/2009, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok
súdu prvého stupňa vydaný v predmetnej veci. Krajský súd v Ţiline v odôvodnení uvedeného
rozhodnutia dospel k odlišnému záveru ako súd prvého stupňa a uviedol, ţe medzi účastníkmi
bola uzavretá zmluva o dielo, predmetom ktorej bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere
1 800 m² a konštatoval dohodu, podľa ktorej základom ceny diela bola suma 255 Sk
za m² bez DPH. Ďalej uviedol, ţe došlo k dispozícii s dielom ţalovaným, bolo umoţnené
nakladať s predmetom diela, čo potvrdzuje správanie ţalovaného, ktorý poţadoval
od investora zaplatenie ceny diela vykonaného ţalobcom. Súd prvého stupňa tak v rámci
nového konania bude vychádzať zo záveru, ţe dielo bolo dané do dispozície ţalovanému,
bolo ţalovanému prostredníctvom investora umoţnené s ním nakladať. Súd prvého stupňa
opätovne vykonal dokazovanie za akceptovania záväzných záverov vyslovených
Krajským súdom v Ţiline a po aplikovaní ust. § 536 ods. 1, 3, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1,
§ 555 ods. 1, 2, 3, 4, § 560 ods. 1, 2, § 562 ods. 1, 2, 3, § 564, v spojení s ust. § 428 ods. 2, 3,
§ 437 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobcu je v časti o zaplatenie
18 130,85 eur spolu s príslušenstvom dôvodná. Ako prvou otázkou v konaní sa okresný súd
zaoberal, či medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka.
Podstatnými časťami zmluvy o dielo bola dohoda zmluvných strán o predmete zmluvy
a dohoda o cene diela. Z vykonaných dôkazov súd prvého stupňa zistil a medzi účastníkmi
bolo nesporné, ţe predmetom záväzku ţalobcu bolo zhotovenie betónovej podlahy o rozlohe
1 800 m² na stavbe haly v Poľskej republike. Predmet diela bol medzi účastníkmi dohodnutý.
Čo sa týkalo otázky ceny diela, ţalovaný aj po rozhodnutí krajského súdu naďalej namietal
skutočnosť, ţe medzi účastníkmi nedošlo k dohode o cene diela, a teda medzi nimi nebola
uzatvorená platná zmluva o dielo. K otázke ceny diela sa však záväzným spôsobom vyjadril
krajský súd vo svojom rozhodnutí. V konaní, ktoré nasledovalo po rozhodnutí krajského súdu,
neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by tento záver krajského súdu spochybňovali.
Ohľadom dohody o cene diela preto uţ ţiadne ďalšie dôkazy vykonávané neboli. Okresný súd
bol teda viazaný názorom krajského súdu, v ktorom sa konštatovalo, ţe medzi účastníkmi
došlo k dohode o cene diela v rozsahu 255 Sk za m² betónovej plochy bez DPH.
Ohľadom otázky, či ţalobca splnil svoju povinnosť a dielo riadne ukončil
a ţalovanému odovzdal, súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobca ţalovanému dielo
odovzdal tým, ţe mu umoţnil s týmto dielom ako riadne vykonaným nakladať. Tieto
okolnosti vyplývali jednak z výsluchu účastníkov, kde ţalobca a jeho právny zástupca uviedli,
ţe poľský investor vstúpil do úţitku diela. Skutočnosť, ţe poľský investor túto halu, a aj
podlahovú plochu uţíva, potvrdil aj samotný zástupca investora svedok P.. Tento svedok síce
tvrdil, ţe hala ako taká prevzatá nebola a prevzatá nebola ani podlaha, zároveň však uviedol,
ţe v hale vykonávajú práce. Poľský investor potvrdil, ţe halu uţíva. Nevedel sa pritom
vyjadriť k tomu, či vôbec prebehlo nejaké reklamačné konanie. Z jeho ďalších vyjadrení bolo
zrejmé, ţe medzi ním a ţalovaným neprebieha ţiaden spor, a teda zrejme neprebieha ani
ţiaden spor, ktorý by sa týkal prípadných nárokov z vád podlahy. Skutočnosť, ţe ţalovaný
vstúpil do uţívania predmetu diela, potvrdila aj ním predloţená faktúra, ktorou poľskému
investorovi fakturoval práce vykonané na stavbe haly.
Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal námietkou vád plnenia poskytnutého ţalobcom.
Skutočnosť, ţe podlaha mala určité vady v podobe nerovností, vyplynulo z viacerých
vykonaných dôkazov, a to napr. z výpovedí svedkov K. a P.. Svedkovia potvrdili, ţe podlaha
bola nerovná, ţe bola nekvalitne prevedená, čo sťaţuje uţívanie haly postavenej ţalovaným,
avšak v konaní nebolo preukázané, ţe za tieto vady by mal byť zodpovedný ţalobca ako
zhotoviteľ diela a nebolo tieţ preukázané, ţe vady boli ţalobcovi riadnym spôsobom
notifikované, a ţe titulom vád ţalovaný voči ţalobcovi uplatnil akýkoľvek nárok. Jednotlivé
vady, ktoré mala mať podlaha, ani neboli presne označené a jednoznačne špecifikované.
Zo ţiadneho dôkazu nevyplynulo, aké presné vady mala mať podlaha. Nebolo moţné
špecifikovať a kvantifikovať ani rozsah týchto vád. Tvrdenia o vadách boli len všeobecného
charakteru, ţe podlaha bola nerovná, prípadne, ţe sa odlupovala, alebo tam boli nerovnosti aţ
do 4 cm. V súvislosti s vadami okresný súd poukázal na vyjadrenie ţalobcu, ktoré v konaní
nebolo nijakým dôkazom vyvrátené, podľa ktorého ţalobca nezabezpečoval ani dodávku
betónu a nezabezpečoval ani hutnenie podkladu. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo, ţe by
ţalobca porušil povinnosť zhotoviteľa podľa § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda
povinnosť upozorniť objednávateľa na nevhodnú povahu veci, alebo pokynov daných
na vykonanie diela. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, ţe vady týkajúce sa nerovností, pokiaľ
malo ísť o odlupovanie podlahy, sú vady zjavné. Tieto mali byť objednávateľom zistené ešte
v čase, kedy došlo k odovzdaniu predmetu diela. Objednávateľ je povinný podľa § 562
Obchodného zákonníka predmet diela prezrieť alebo zariadiť jeho prehliadku
a s vynaloţením odbornej starostlivosti zistiť prípadné vady. Bez zbytočného odkladu
po zistení týchto vád, pri odbornej starostlivosti, ktorú mal pri prehliadke ţalovaný ako
objednávateľ vynaloţiť, bol povinný vady oznámiť ţalobcovi ako zhotoviteľovi diela.
Z vykonaných dôkazov súd prvého stupňa zistil, ţe ţalovaný si túto svoju povinnosť nesplnil.
Zo ţiadneho dôkazu nevyplynulo, ţe ţalobca bol zo strany ţalovaného informovaný o tom, ţe
dielo má vady, akého charakteru sú tieto vady a aký je ich presný rozsah. Podľa názoru súdu
prvého stupňa zo strany objednávateľa nepostačuje oznámenie vád v podobe neurčitého
tvrdenia o tom, ţe podlaha je nerovná, prípadne, ţe sa odlupuje. Ani takáto notifikácia vád
zo strany ţalovaného v konaní nebola zistená. Ţalovaný skutočnosť, ţe vady notifikoval,
preukazoval výlučne s odkazom na list ţalobcu zo dňa 07. marca 2007, v ktorom uvádza, ţe
neverí, ţe dielo má vady v podobe 4 cm nerovností. Vady pritom ţalobcovi mali byť
notifikované zrejme telefonicky. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe takáto všeobecná,
bliţšie nešpecifikovaná notifikácia vád bola nepostačujúca. Súd prvého stupňa mal za to, ţe
na notifikáciu vád bolo potrebné, aby kaţdá vada bola presne opísaná a prípadne
zdokumentovaná, a to nielen jej popisom, akým spôsobom sa vada prejavuje, ale tieţ
popísaním rozsahu tejto vady, napr. uvedením veľkosti plochy, na ktorej sa vyskytuje, príp.
presným určením miesta, kde sa vyskytuje. Táto skutočnosť bola nevyhnutná vo vzťahu
k zhotoviteľovi diela, aby tento mohol adekvátnym spôsobom na takúto notifikáciu reagovať
a prípadne zabezpečiť plnenie uplatnených nárokov z takýchto vád diela. Bez presného popisu
vád diela a ich presnej kvantifikácie vo vzťahu k celkovému rozsahu diela, zhotoviteľ potom
nemá moţnosť adekvátnym spôsobom na takúto notifikáciu zareagovať. Notifikácia
telefonicky len so všeobecným, bliţšie nevymedzeným popisom vád nepostačovala
na splnenie povinnosti ţalovaným ako objednávateľom notifikovať zistené vady diela
ţalobcovi ako zhotoviteľovi. Súd prvého stupňa preto uzavrel, ţe ţalovaný ako objednávateľ
nesplnil svoju povinnosť a neoznámil vady diela ţalobcovi ako zhotoviteľovi bez zbytočného
odkladu po tom, čo bol tieto vady povinný zistiť pri odbornej prehliadke po prevzatí diela
vstupom do jeho úţitku.
Ohľadom námietky ţalovaného, nedodrţania povinnosti realizovať dohodnuté skúšky,
súd prvého stupňa mal za to, ţe v zmysle vyjadrenia ţalobcu bez súčinnosti ţalovaného takéto
skúšky ţalobca sám realizovať nemohol. Podľa vyjadrení ţalobcu, ktoré ţalovaný
nespochybnil, počas realizácie diela, a ani v čase jeho ukončenia, nebol na stavbe prítomný
nikto zo spoločnosti ţalovaného. Ţalobca uvádzal, ţe rovinnosť bola meraná uţ počas
nanášania betónu a počas jeho hladenia laserovým meračom, pri čom bol osobne prítomný.
Súd prvého stupňa sa stotoţnil s vyjadrením ţalobcu, ţe vzhľadom na jeho postavenie
subdodávateľa, nebol oprávnený bez súčinnosti ţalovaného ako zhotoviteľa celej haly vôbec
vstupovať do tohto priestoru a samotný ţalobca tak nemohol zhotovenú podlahu v predmetnej
hale kontrolovať. Ţalovaný teda namietal nesplnenie povinnosti zo strany ţalobcu, ktorú
ţalobca sám bez súčinnosti ţalovaného ani nemohol splniť. Súd prvého stupňa vyslovil, ţe
ţalovaný sa nemôţe domáhať plnenia povinnosti ţalobcom, resp. namietať jej nesplnenie
v prípade, ak sa jednalo o vzájomné povinnosti účastníkov a nevyhnutnú vzájomnú súčinnosť
pri plnení tejto povinnosti vykonať skúšky. Ţalovaný v konaní namietal nesplnenie povinnosti
vykonať skúšky, a prípadne tieţ nesplnenie povinnosti dielo riadne odovzdať, a to napriek
tomu, ţe sám svoju povinnosť poskytnúť nevyhnutnú súčinnosť na vykonanie týchto skúšok
a na prípadné odovzdanie diela na mieste samom nesplnil.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe nedošlo k zmene
takých podstatných skutkových okolností, ktoré odôvodňovali iný záver, neţ ten, ţe zo strany
ţalobcu došlo k odovzdaniu diela ţalovanému tým, ţe ţalovanému ţalobca umoţnil uţívanie
tohto diela. Ţalovaný poskytol rozpornosť tvrdení, keď na jednej strane uvádza, ţe mu dielo
odovzdané nebolo a na druhej strane, ţe voči ţalobcovi vady diela reklamoval a uplatnil
nároky z týchto vád. Ak by nedošlo k odovzdaniu diela, nemohol by ţalovaný relevantným
spôsobom uplatňovať nároky z vád a tieto vady reklamovať, pretoţe v takom prípade by
nebolo moţné posúdiť zodpovednosť za prípadné vady v čase odovzdania diela.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, ţe dospel k záveru, ţe ţalobca splnil svoju
povinnosť, dielo ukončil a odovzdal ţalovanému. Tým ţalobcovi vzniklo právo poţadovať
zaplatenie dohodnutej ceny diela. Ţalovaný sa pritom v konaní bránil len tvrdením, ţe
ţalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie ceny diela, keďţe nebola uzatvorená zmluva o dielo,
resp. nedošlo k splneniu povinnosti ţalobcu z tejto zmluvy. Nebolo preukázané, ţe by
na základe tvrdených vád ţalovaný od ţalobcu poţadoval, či uţ ich odstránenie alebo
prípadnú zľavu z ceny diela. Splnenie notifikačnej povinnosti a prípadné uplatnenie
reklamačných nárokov nevyplynulo ani zo záznamu zo dňa 05. júna 2007. Notifikáciu vád
neobsahuje ani list právneho zástupcu ţalovaného zo dňa 15. júna 2007 adresovaný právnemu
zástupcovi ţalobcu. Podľa ust. § 428 Obchodného zákonníka by vzhľadom na nepreukázané
oznámenie vád nebolo moţné ţalovanému v súdnom konaní priznať prípadné nároky z týchto
vád, pretoţe ţalobca túto skutočnosť v súdnom konaní opakovane namietol.
Súd prvého stupňa nárok ţalobcu vyhodnotil ako čiastočne dôvodný. V konaní bolo
preukázané, ţe medzi účastníkmi došlo k dohode, na základe ktorej ţalobca pre ţalovaného
realizoval 1 800 m² betónovej plochy s cenou 255 Sk za m². Ţalovaný v konaní nepreukázal
svoje tvrdenia o vadách diela realizovaného ţalobcom, nepreukázal, ţe tieto vady oznámil
a nepreukázal ani, ţe by z titulu vád uplatnil voči ţalobcovi akýkoľvek nárok. Z vykonaných
dôkazov tieţ vyplynulo, ţe ţalobca splnil svoju povinnosť a dielo po jeho ukončení odovzdal
ţalovanému tým, ţe ţalovaný vstúpil do jeho uţívania. Pri cene 255 Sk za m² zodpovedá
celková cena diela vrátane vtedy platnej DPH vo výške 19 % sume 546 210 Sk. Táto čiastka
po prepočte konverzným kurzom zodpovedala sume 18 130,85 eur. Okresný súd potom
priznal ţalobcovi právo na zaplatenie sumy 18 130,85 eur a vo zvyšnej časti istiny bola ţaloba
zamietnutá. Súd prvého stupňa okrem istiny ţalobcovi priznal aj úrok z omeškania, a to
14 % ročne v zmysle ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konaní nebol jednoznačne
ustálený dátum, ku ktorému došlo k ukončeniu prác ţalobcom na diele a k odovzdaniu tohto
diela ţalobcom ţalovanému vstupom ţalovaného do jeho úţitku. Z vykonaných dôkazov bolo
však nepochybné, ţe ţalobca práce ukončil ešte koncom leta 2006, pričom odvtedy na danej
stavbe nebol prítomný. V tomto období muselo dôjsť aj k odovzdaniu predmetu diela
ţalovanému. Ţalobca potom následne vystavil faktúru, kde za dátum dodania označil deň
28. november 2006. Okresný súd skonštatoval, ţe k odovzdaniu diela zrejme došlo najneskôr
v tento deň, keďţe práce boli ukončené niekoľko mesiacov predtým. Túto faktúru tak bolo
moţné povaţovať za výzvu ţalobcu na zaplatenie, pričom ţalobca určil dátum splatnosti
na deň 05. december 2006. V súdnom konaní úrok z omeškania poţadoval aţ
od 16. marca 2007, kedy tak bol ţalovaný nepochybne v omeškaní s plnením svojho
peňaţného záväzku voči ţalobcovi. Došlo tak k priznaniu aj 14 % úroku z omeškania ročne
zo sumy 18 130,85 eur od 16. marca 2007 do zaplatenia a vo zvyšnej časti úroku z omeškania,
teda v tej časti, ktorá bola poţadovaná z nepriznaného rozsahu istiny, bola ţaloba rovnako
čiastočne zamietnutá. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a z titulu len nepatrného neúspechu
ţalobcu bola mu priznaná plná náhrada trov súdneho konania pozostávajúca z trov konania
1 958,47 eur a z trov právneho zastúpenia 3 574,63 eur.
Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Ţiline rozsudkom zo dňa 12. júna 2013 č. k.
13Cob/30/2013-326 rozsudok Okresného súdu Ţilina zo dňa 16. novembra 2012 č. k.
11Cb/340/2007-271 v napadnutom výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi sumu
18 130,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne z tejto sumy
od 16. marca 2007 do zaplatenia a vo výroku o povinnosti ţalovaného nahradiť ţalobcovi
na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1 958,47 eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 3 574,63 eur potvrdil a ţalovaného zaviazal nahradiť ţalobcovi trovy
odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 413,70 eur, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu ţalobcu JUDr. M..
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa za aplikácie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu
stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, a preto v podrobnostiach
poukázal na jeho skutkové a právne závery. Na zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku súdu
prvého stupňa a k odvolacím dôvodom ţalovaného uviedol, ţe po doplnenom dokazovaní
súdom prvého stupňa nenastala kvalitatívne taká zmena skutkového a právneho stavu, ktorá
by nezakladala viazanosť uţ s vysloveným záväzným právnym názorom Krajského súdu
v Ţiline v zrušujúcom uznesení zo dňa 14. apríla 2010 č. k. 13Cob/279/2009-138.
V predmetnom rozhodnutí Krajského súdu v Ţiline, ktorým bol pôvodný rozsudok Okresného
súdu v Ţiline zo dňa 22. mája 2009 č. k. 11Cb/340/2007-99 zrušený a vec vrátená na ďalšie
konanie, bol prijatý záver, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným bola uzavretá zmluva o dielo,
2 2
predmetom ktorej bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere 1 800 mza cenu 255 Sk/m
betónovej plochy bez DPH. Ďalej krajský súd vo svojom pôvodnom rozhodnutí uviedol, ţe
z tohto záveru bude vychádzať okresný súd v rámci nového konania, pokiaľ nenastanú
v predmetnom spore podstatné nové okolnosti, kvalitatívne odlišné, z ktorých by nebolo
moţné vychádzať práve z vysloveného záveru krajského súdu o uzavretí zmluvy o dielo
2
za odvolacím súdom ustálenú dohodnutú cenu diela 255 Sk/mbetónovej plochy bez DPH.
Krajský súd sa oboznámil s priebehom konania pred okresným súdom, zo zisteného
skutkového stavu nevyplývala kvalitatívne odlišná podstatná zmena skutkových okolností,
preto bolo potrebné vychádzať uţ z vysloveného právneho názoru Krajského súdu v Ţiline
v uznesení zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn. 13Cob/279/2009. Pokiaľ takto konal aj súd prvého
stupňa a vychádzal zo záväzného právneho názoru uzavretej zmluvy o dielo medzi ţalobcom
a ţalovaným v zmysle § 536 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka, predmetom ktorej
2
bolo zhotovenie betónovej podlahy o výmere 1 800 m² za cenu 255 Sk/mbetónovej plochy
bez DPH, tak bolo postupované z jeho strany vecne správne.
K úplnosti odvolací súd zvýraznil, ţe dohoda o cene diela 255 Sk/m² betónovej plochy
bez DPH vyplývala z výsledkov vykonaného dokazovania, keď ţalobca na pojednávaní
konanom dňa 14. januára 2009 uviedol (č. l. 75 súdneho spisu), ţe základom ceny bola suma
255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, ku ktorej cene, ak dodal, ţe malo dôjsť k navýšeniu,
tak toto nepreukázal, a tým sa vychádzalo zo ţalobcom tvrdenej ceny diela 255 Sk/m²
betónovej plochy bez DPH, čo bolo v zhode aj s vyjadrením konateľa ţalovaného
p. M., ktorý s ohľadom na ďalšie zákazky, ktoré boli realizované za cenu 255 Sk/m²
betónovej plochy bez DPH, mal za to, ţe aj v danom prípade zákazky bude cena rovnaká.
Nemohol byť preto relevantný odvolací dôvod ţalovaného, ktorý uviedol, ţe mu nie je
zrejmé, kedy, kde a akým spôsobom bola medzi ţalobcom a ţalovaným dohodnutá cena
255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, keď z takejto ceny ako základnej vychádzal ţalobca
a s takouto cenou počítal aj ţalovaný. K tvrdeniu navýšenia uvedenej ceny diela nebol
označený ţiaden dôkaz, ktorý by preukázal navýšenie ceny prác a predmetné dielo
na 280 Sk/m² betónovej plochy bez DPH. Krajský súd dospel k záveru, ţe výsledky
dokazovania potvrdili cenu diela 255 Sk/m² betónovej plochy bez DPH, z ktorej vychádzal
ţalovaný, obdobne ako v predchádzajúcich zákazkách, a z ktorej ceny vychádzal aj ţalobca,
ktorému, pokiaľ sa k tejto cene nepodarilo preukázať jej navýšenie, tak platila cena 255 Sk/m²
betónovej plochy bez DPH. K uzavretiu zmluvy medzi ţalobcom a ţalovaným došlo, keďţe
sa dohodli jej podstatné náleţitosti, a to predmet diela - zhotovenie betónovej podlahy
o rozlohe 1 800 m² na stavbe haly v Poľskej republike za cenu 255 Sk/m² betónovej plochy
bez DPH.
Krajský súd v Ţiline vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil aj ďalší záväzný právny
názor, keď za aplikácie § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka a zisteného skutkového stavu
uviedol, ţe ţalobca dielo ţalovanému odovzdal, umoţnil ţalovanému s dielom nakladať
a do úţitku tohto diela vstúpil aj konečný objednávateľ - investor, ktorý bol v zmluvnom
vzťahu so ţalovaným, keďţe ţalobca vystupoval ako subdodávateľ. Investor vstúpil
do uţívania haly, kde bolo vykonávané dielo ţalobcom v subdodávateľskom reţime
pre ţalovaného a je nevyhnutné len logicky vyvodiť, ţe pokiaľ by ţalovaný nemal odovzdané
dielo ţalobcom, tak následne by nemal moţnosť s ním disponovať a toto dielo odovzdávať
hlavnému investorovi, s ktorým bol ţalovaný v zmluvnom vzťahu. Vo vzťahu k odvolacím
dôvodom ţalovaného opätovne odvolací súd uviedol, ţe k ukončeniu a odovzdaniu diela
ţalovanému došlo a na tento záver nemá vplyv absencia protokolárneho odovzdania diela.
Odvolací súd v súvislosti s odvolacím dôvodom ţalovaného, ţe dielo nemohlo byť vykonané,
keďţe neboli zrealizované skúšky v zmysle § 555 ods. 2, 4 Obchodného zákonníka, uviedol,
ţe sa stotoţňuje so záverom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje.
Nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok nemôţe byť na ujmu konštatovania
odovzdania diela, pokiaľ túto obranu pouţil ţalovaný, ktorý súčasne neposkytol súčinnosť
k vykonaniu týchto skúšok ţalobcom, pretoţe ţalobca ako subdodávateľ ţalovaného, ktorý
bol vo vzťahu s hlavným investorom, nemal moţnosť bez spolupráce so ţalovaným
vykonávať takéto úkony. Kontrolu vykonaných prác môţe zrealizovať ţalobca za účasti
ţalovaného, ktorú ţalovaný neposkytol, pretoţe podľa zistení vykonaných pred súdom prvého
stupňa rovinnosť betónovej podlahy bola ţalobcom zabezpečovaná uţ počas nanášania
betónu, pričom ţalovaný nespochybnil, ţe počas realizácie diela, ani v čase jeho ukončenia,
nebol na stavbe nikto prítomný za ţalovaného. Neposkytnutie vzájomnej súčinnosti
pri zrealizovaní skúšky diela, odvolací súd ako obranu ţalovaného nepovaţoval za relevantnú
preto, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe v tomto smere poskytol súčinnosť ţalobcovi.
Pri poţiadavke vykonávania skúšok by malo byť medzi stranami preukázané, ako boli
upravené podmienky vykonávania skúšok, kto ich zabezpečí, na koho náklady sa uskutočnia,
aké výsledky sa majú skúškami zistiť a overiť, aké dôsledky vyplynú z toho pre zhotoviteľa,
ak sa predpokladané výsledky nedosiahnu, či a koľkokrát sa budú skúšky opakovať, či ich
budú zmluvné strany robiť samé alebo za prítomnosti odbornej organizácie a podobne.
Zmluvné strany by si mali dohodnúť aj časový harmonogram skúšok, zodpovedné osoby,
ktoré sa majú na skúškach zúčastniť, ako aj otázky pozývania na skúšky. Uţ z uvedeného
vyplýva, ţe povinnosť vykonania skúšok od ţalobcu by mohla byť poţadovaná len v prípade,
ak by ţalovaný preukázal, ţe bol pripravený splniť si svoju povinnosť, a to poskytnúť
súčinnosť na vykonanie takýchto skúšok ţalobcom, k čomu však zo strany ţalovaného
nedošlo, resp. takéto splnenie povinností z jeho strany nebolo preukázané. V tomto smere
preto odvolací dôvod ţalovaného nebol opodstatnený a nemal vplyv na záver vykonania diela
ţalobcom a jeho odovzdania ţalovanému, poskytnutia do dispozície, v konečnom dôsledku
hlavnému investorovi ako zmluvnému partnerovi ţalovaného, ktorý dielo vykonané ţalobcom
uţíva.
Ohľadom obrany ţalovaného tvrdenej vadnosti diela odvolací súd poukázal na to, ţe
ak sa ţalovaný bránil tvrdenou vadnosťou diela, tak zákonite toto dielo ním muselo byť
prevzaté, aby mohlo dôjsť k jeho posúdeniu, či dielo má alebo nemá vady. Na skutočnosť, či
vady diela ţalovaný notifikoval zákonným spôsobom, vykonal okresný súd v dostatočnom
rozsahu dokazovanie, z ktorého vyvodil vecne správne nielen skutkové alebo aj právne
závery. Z ust. § 564 Obchodného zákonníka vyplýva, ţe pri vadách diela platia primerane
ust. § 436 aţ 441 Obchodného zákonníka. Práve z ust. § 436 a § 437 Obchodného zákonníka
je zrejmé, ţe vytknutie vád, resp. splnenie notifíkačnej povinnosti ohľadom vád je
jednostranný hmotno-právny úkon, ktorý pokiaľ má vyvolať účinky, tak musí spĺňať
náleţitosti určitosti tohto úkonu. Zákonná poţiadavka určitosti jednostranného
hmotno-právneho úkonu sa vyţaduje v identifikácii vád, ich popisu, vyjadrenia, akým
spôsobom sa vady prejavujú, v akom rozsahu, ich konkretizácia musí byť vykonaná
spôsobom, ktorým sa zabezpečí nezameniteľnosť vád s inými vadami, a v konečnom
dôsledku aj voľba zodpovednostného nároku, t. j. akým spôsobom oprávnený subjekt ţiada
s týmito vadami naloţiť, musí byť uskutočnená rovnako určitým, zreteľným a nepochybným
spôsobom. Ţalovanému sa nepodarilo preukázať, ţe takýto úkon uskutočnil, ţe ho zrealizoval
včas, vzhľadom k obrane ţalobcu v zmysle § 428 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, a preto
súd prvého stupňa postupoval správne, pokiaľ k obrane ţalovaného o vadnosti diela
neprihliadol, resp. túto obranu vyhodnotil ako nepreukázanú, nedôvodnú. K úplnosti odvolací
súd dodal, ţe ţalovaný nepreukázal notifikáciu vád konkrétnym, jasným a určitým spôsobom,
preto odvolací dôvod vadnosti diela nebol opodstatnený. Súd prvého stupňa správne
skonštatoval, pokiaľ z vykonaných dôkazov uzavrel, ţe námietka vadnosti zo strany
ţalovaného bola len vo všeobecnej rovine bez špecifikácie a konkrétnosti popisu vádu
s následne uplatneným právom. Ďalej odvolací súd uviedol, ţe sa oboznámil s listinou zo dňa
07. marca 2007 (č. l. 8 súdneho spisu), ktorá obsahovo nemohla byť vyhodnotená ako
reklamácia - notifikovanie vád, resp. uplatnenie zodpovednostného nároku, keďţe ani táto
listina nespĺňala poţiadavku konkrétnosti a určitosti popisu vád ţalovaným. V súvislosti
s nepreukázaním včasnej notifikácie vád ţalovaným odvolací súd poukázal na samotnú
výpoveď ţalobcu pred súdom prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa
24. novembra 2010, ktorý uviedol, ţe ohľadne námietok nerovnosti betónovej podlahy nebola
zo strany ţalovaného ţiadna komunikácia a vedomosti o týchto námietkach mal ţalobca len
z nekonkrétnych oznámení, pretoţe ţiadna konkrétna výzva na to, aby prišiel ţalobca
odstraňovať nejaké vady s určením termínu, nebola. Z výsledkov dokazovania nepochybne
vyplynulo, ţe ţalovaný nepreukázal, ţe by uplatnil právne relevantným spôsobom
zodpovednostný nárok voči ţalobcovi (§ 564, v spojení s § 436 a nasl. Obchodného
zákonníka), čo bol základný predpoklad k tomu, aby sa mohlo viesť dokazovanie o tvrdenej
vadnosti účtovaného plnenia. Ak takýto základný predpoklad tu absentoval, tak nebolo moţné
pristúpiť ani k dokazovaniu, ktoré navrhoval ţalovaný. V súvislosti s odvolacím dôvodom
ţalovaného o nevykonaní znaleckého dokazovania odvolací súd uviedol, ţe znalecké
dokazovanie má vstúpiť do súdneho konania aţ vtedy, keď sa zhromaţdia potrebné skutkové
okolnosti, sú zrejmé skutkové závery, a len pokiaľ nemoţno odborne zodpovedať na všetky
otázky, tak je namieste nariadiť znalecké dokazovanie. V tomto smere nebol relevantný
odvolací dôvod ţalovaného, pretoţe najskôr museli byť v rámci dôkaznej povinnosti
ţalovaného preukázané základy obrany ţalovaného, t. j. vyššie uvedený základný predpoklad,
ktorým by bolo zodpovednostného nároku ţalovaným, k čomu nedošlo, a preto ani nemohlo
nastúpiť znalecké dokazovanie. Ţalovaný nepreukázal, ţe bol uplatnený zodpovednostný
nárok voči ţalobcovi a zvolené právo ţalovaného. Preto nebol priestor na znalecké
dokazovanie. Ak teda súd prvého stupňa návrhu ţalovaného na nariadenie znaleckého
dokazovania nevyhovel, ako aj návrhu na vykonanie obhliadky na mieste samom, tak týmto
postupom nedošlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu. Rozhodnutie súdu prvého
stupňa netrpí ţiadnou vadou, čo namietal ţalovaný v odvolaní, nedošlo ani k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Dôkazný stav zistený
súdom prvého stupňa dal spoľahlivý a nepochybný záver pre podstatné a rozhodné
skutočnosti v danej sporovej právnej veci. Na úplne a správne zistený skutkový stav veci súd
prvého stupňa aplikoval správnu právnu normu, a to hmotné právo - Obchodný zákonník.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.,
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., § 151 ods. 1 O. s. p. a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu
trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v sume 413,70 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorým zaviazal ţalovaného zaplatiť
ţalobcovi sumu 18 130,85 eur s úrokmi a trovy konania, v spojení s rozsudkom odvolacieho
súdu na podnet ţalovaného podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne
dovolanie v zmysle § 243e ods. 1 O. s. p. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Ţilina na ďalšie konanie. Zároveň
navrhol v zmysle § 243ha ods. 1 O. s. p. odloţiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.
Dovolateľ zaujal názor, ţe k riadnemu odovzdaniu diela nikdy nedošlo, a preto
nemohla byť ani naplnená podmienka vykonania diela tak, ako ju predpokladá ust. § 554
ods. 1 Obchodného zákonníka. Listom zo dňa 18. decembra 2006, ktorý je označený ako
„vrátenie faktúry" ţalovaný oznámil ţalobcovi, ţe ho ako zhotoviteľ diela nevyzval
k odovzdaniu diela a jeho prevzatiu, pričom zároveň ţiadal o spísanie odovzdávacieho
protokolu, ktorý mal byť podkladom pre neskoršie vystavenie faktúry za vykonanie diela.
Ţalobca v odpovedi zo dňa 07. marca 2007 navrhol termín preberacieho konania na dni
14.-15. marca 2007, pričom nevyjadril námietku o spôsobe preberania, resp. nejakých iných
skutočnostiach, podstatných pre určenie, ţe bolo preberanie diela medzi zmluvnými stranami
dohodnuté inak. V priebehu dokazovania na súde prvého stupňa nebolo preukázané, ţe došlo
k odovzdaniu diela spísaním preberacieho protokolu, resp. iným spôsobom. Z uznesenia
Krajského súdu v Ţiline zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn. 13Cob/279/2009 vyplýva záver, podľa
ktorého bolo odovzdanie diela preukázané tým, ţe ţalovaný vstúpil do uţívania diela,
resp. tým, ţe konečný objednávateľ dielo prevádzkuje. Keďţe uvedeným právnym záverom,
ţe k odovzdaniu diela došlo tým, ţe ţalobca umoţnil ţalovanému nakladať s predmetom diela
(pričom toto tvrdenie vyplýva výlučne z tvrdení ţalobcu na pojednávaní konanom dňa
03. októbra 2008) bol súd prvého stupňa viazaný, argumentuje ním v napadnutom rozhodnutí.
Zo znenia ust. § 554 Obchodného zákonníka jasne vyplýva, ţe ak si účastníci zmluvy o dielo
dohodnú preberacie konanie, dôjde k odovzdaniu a prevzatiu diela len v prípade dodrţania
dohodnutého procesu odovzdania a prebratia. V prípade, ţe jedna zo zmluvných strán poţiada
o zaznamenanie procesu preberania a odovzdania v písomnej forme, je práve protokol tým
dokladom, ktorý následne môţe objektívne preukázať, či k riadnemu odovzdaniu diela došlo
alebo nie. Pokiaľ nedôjde k splneniu dohodnutých podmienok pri odovzdaní diela, nie je
moţné, aby došlo k faktickému odovzdaniu diela tým, ţe zmluvná strana, resp. konečný
objednávateľ vstúpi do uţívania diela. Ďalej uviedol, ţe ţalovaný v podnete správne
argumentuje judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá vychádza ešte z identickej
právnej úpravy zmluvy o dielo v Obchodnom zákonníku. Rozhodnutia Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 22. septembra 2009 sp. zn. 32Cdo/2592/2008 a zo dňa
25. februára 2009 sp. zn. 32Cdo/5187/2007 sa zaoberali otázkou, či mohlo dôjsť k riadnemu
vykonaniu diela v prípade, ţe nebolo dielo odovzdané dohodnutým spôsobom. Z uvedeného
má dovolateľ za to, ţe nedošlo k riadnemu odovzdaniu predmetu diela v zmysle § 554 ods. 1
Obchodného zákonníka ako jednej z podmienok na riadne vykonanie diela, ktoré je
s poukazom na § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka jednou z podmienok na vznik nároku
na zaplatenie ceny za dielo, pokiaľ sa zmluvné strany nedohodli inak.
Obchodný zákonník taktieţ umoţňuje v ust. § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka
zmluvným stranám dohodnúť si, za účelom preukázania vlastností diela, vykonanie skúšok,
pričom v tomto prípade sa povaţuje vykonanie diela za dokončené aţ keď sa skúšky úspešne
vykonali. Zhotoviteľ diela pritom môţe skúšky uskutočniť aj bez účasti objednávateľa (§ 555
ods. 3 Obchodného zákonníka). V tomto prípade podpíše zápisnicu namiesto objednávateľa
hodnoverná a nestranná osoba, ktorá sa na týchto skúškach zúčastnila (§ 555 ods. 4
Obchodného zákonníka). Z vykonaného dokazovania v predmetnej veci vyplynulo, ţe ţalobca
uzavrel so ţalovaným ústnu zmluvu o dielo, ktorej predmetom bolo zhotovenie betónovej
2 2
podlahy o rozlohe 1 800 mv Poľskej republike, za cenu 255 Sk/mbetónovej plochy bez
DPH. Vykonaným dokazovaním nebolo zistené, ţe by si zmluvné strany dohodli osobitne
vznik nároku zhotoviteľa a povinnosti objednávateľa na úhradu ceny diela, preto nárok
na cenu diela vznikol zhotoviteľovi v zmysle § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka vykonaním
diela. Ďalej z vykonaného dokazovania, predovšetkým z výsluchu ţalovaného, ako aj z listu
ţalovaného (vrátenie faktúry) zo dňa 18. decembra 2006, vyplynulo, ţe po realizácii diela sa
mali vykonať skúšky vlastností diela spočívajúce v meraní rovinnosti betónu a kontroly
hrúbky betónovej vrstvy, a zároveň sa mala kontrolovať aj dilatačná špára medzi dvomi
celkami. Skutočnosť, ţe zmluvné strany si dohodli vykonanie skúšok, potvrdil aj svedok
K.K.. Podľa vyjadrenia ţalobcu je takáto dohoda medzi zhotoviteľom a objednávateľom
pri podobných zákazkách úplne beţná, pričom vţdy sa meria rovinnosť a prepojenie
viacerých betónových častí. Listom zo dňa 07. marca 2007 ţalobca navrhol termín ohliadky
a prevzatia diela na deň 14.-15. marca 2007, na čo však ţalovaný nereagoval. Ţalobca
následne k vykonaniu skúšok diela v neprítomnosti ţalovaného nepristúpil, pričom v konaní
poukazoval na to, ţe počas realizácie diela na stavbe zo strany ţalovaného nebol nikto, preto
ani nebolo s kým realizovať takéto meranie rovinnosti a sám z vlastnej iniciatívy nemohol
po ukončení prác ísť kontrolovať zhotovenú podlahu do cudzej fabriky.
Rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu tak v otázke vykonania diela
a s tým súvisiacej otázke vzniku nároku na cenu diela podľa názoru dovolateľa spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Uviedol, ţe ţalobcovi nič nebránilo, aby v prípade, ţe ţalovaný sa neustanovil
za účelom vykonania dohodnutých skúšok, hoci bol na ne pozvaný, pristúpiť k ich vykonaniu
bez jeho prítomnosti. Neobstojí pritom tvrdenie ţalobcu, ţe nemohol ísť kontrolovať
zhotovenú podlahu do cudzej fabriky. Z vykonaného dokazovania ţiadnym spôsobom
nevyplýva, ţe by ţalobca v tomto smere prejavil akúkoľvek iniciatívu a ţe by mu bolo
zo strany konečného objednávateľa v Poľskej republike bránené skúšky vykonať. Naopak,
z výpovede svedka K. vyplýva, ţe mal vedomosť o dohode (medzi p. P. a B.), ţe sa budú
vykonávať skúšobné vrty, aby sa zistila skutočná hrúbka podlahy. Nie je preto
pravdepodobné, ţe by konečný objednávateľ vykonaniu dohodnutých skúšok bránil a túto
skutočnosť ani ţalobca netvrdil. Z uvedeného dôvodu samotné neposkytnutie súčinnosti
zo strany ţalovaného nezbavovalo ţalobcu jeho povinnosti vykonať dohodnuté skúšky diela
za prítomnosti inej osoby, prípadne samotného investora. Na uvedenom závere pritom nič
nemení skutočnosť, ţe počas realizácie diela bola zo strany ţalobcu priebeţne kontrolovaná
rovinnosť betónovej plochy. Vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť cenu diela, resp. vznik
nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo sa malo
preukázať vykonaním dohodnutých skúšok. Aţ úspešným vykonaním skúšok bolo moţné
povaţovať vykonanie diela za dokončené. Nakoľko v predmetnej veci k vykonaniu skúšok
vlastností diela nedošlo, vychádzajúc z ust. § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka vykonanie
diela nie je moţné povaţovať za dokončené. Z uvedeného dôvodu ţalobcovi nikdy nevznikol
nárok na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Ţalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, ţe sa stotoţňuje
s názorom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého medzi ţalobcom
a ţalovaným nikdy nedošlo k riadnemu odovzdaniu diela, a preto nemohla byť naplnená
podmienka vykonania diela tak, ako ju predpokladá ust. § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Ak si účastníci zmluvy o dielo dohodnú preberacie konanie, dôjde k odovzdaniu a k prevzatiu
diela len v prípade dodrţania dohodnutého procesu odovzdania a prebratia. Pokiaľ nedôjde
k splneniu dohodnutých podmienok pri odovzdaní diela, nie je moţné aby došlo k faktickému
odovzdaniu diela tým, ţe konečný objednávateľ vstúpi do uţívania diela. Uviedol, ţe
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, ţe ţalovaný listom zo dňa 18. decembra 2006
(označeným ako „Vrátenie faktúry“) ţalobcovi oznámil, ţe ho ako zhotoviteľ nevyzval
k odovzdaniu a prevzatiu diela, pričom nedošlo k prevzatiu diela ţalovaným, ktorý zároveň
ţiadal spísanie odovzdávacieho protokolu, ako podkladu pre vystavenie faktúry za vykonanie
diela. Ţalobca v reakcii listom zo dňa 07. marca 2007 nenamietal, ţe medzi účastníkmi bolo
dohodnuté preberacie konanie a spísanie odovzdávacieho protokolu ako podkladu
pre vystavenie faktúry. Krajský súd v Ţiline (uznesenie zo dňa 14. apríla 2010 sp. zn.
13Cob/279/2009) dospel k záveru, podľa ktorého ţalobca preukázal odovzdanie a prevzatie
diela a to tak, ţe ţalovaný vstúpil do uţívania diela, resp. konečný objednávateľ diela s tým,
ţe na diele prevádzkuje výrobné haly, resp. skladové priestory a k tomuto záveru dospel
odvolací súd jedine na základe tvrdenia ţalobcu na pojednávaní dňa 03. októbra 2008.
Okresný súd Ţilina v rámci nového konania a rozhodnutia musel len konštatovať, ţe je
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ţe ţalobca ţalovanému dielo odovzdal tým, ţe
mu umoţnil nakladať s predmetom diela. Ţalovaný má za to, ţe odvolací súd a súd prvého
stupňa dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým a právnym
záverom, podľa ktorých ţalobca splnil svoju povinnosť odovzdať dielo ţalovanému tým, ţe
ţalovaný vstúpil do uţívania diela, resp. hlavný poľský investor vstúpil do úţitku diela tým,
ţe na diele prevádzkuje výrobu, aj keď tento záver je v rozpore s tvrdeniami samotného
ţalobcu, ţalovaného, v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania a v rozpore s právnou
úpravou Obchodného zákonníka. Ţalovaný sa tieţ stotoţnil s názorom Generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, ţe súdy dospeli k nesprávnemu záveru, podľa ktorého
nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok nemôţe byť v danom prípade na ujmu
konštatovania odovzdania diela. Ţalobcovi nič nebránilo, aby v prípade, ţe ţalovaný sa
neustanovil za účelom vykonania dohodnutých skúšok, hoci bol na ne pozvaný, pristúpiť
k ich vykonaniu bez jeho prítomnosti. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, ţe by ţalobca
v tomto smere prejavil akúkoľvek iniciatívu a ţe by mu zo strany konečného objednávateľa
v Poľskej republiky bolo bránené skúšky vykonať. Samotné neposkytnutie súčinnosti
zo strany ţalovaného nezbavovalo ţalobcu jeho povinnosti vykonať dohodnuté skúšky diela
za prítomnosti inej osoby, prípadne samotného investora. Aţ úspešným vykonaním
dohodnutých skúšok bolo moţné povaţovať vykonanie diela za dokončené. Nakoľko
v predmetnej veci k vykonaniu skúšok vlastností diela nedošlo, v zmysle § 555 ods. 2
Obchodného zákonníka dielo nie je moţné povaţovať za dokončené a z toho dôvodu
ţalobcovi nevznikol nárok na dohodnutú cenu. Ţalovaný uviedol, ţe z vykonaného
dokazovania bolo preukázané, ţe ţalovaný listom zo dňa 18. decembra 2006 ţiadal ţalobcu
o vykonanie dohodnutých skúšok diela spočívajúcich v kontrole hrúbky betónovej vrstvy,
rovinnosti, celistvosti, vzhľadu hladenej vrstvy, styku dilatačných celkov a iné. Ţalobca
v reakcii listom zo dňa 07. marca 2007 nenamietal, ţe medzi účastníkmi bolo dohodnuté
vykonanie skúšok diela, dokonca na pojednávaní dňa 24. novembra 2010 potvrdil, ţe v rámci
realizácie objednávok pre spoločnosť S. boli vţdy realizované skúšky diela spočívajúce
v meraní rovinnosti a prepojenia viacerých betónových častí a na stavbe v Poľsku tieto skúšky
nerealizoval len z dôvodu neprítomnosti zástupcu ţalovaného. Ďalej uviedol, ţe závery
odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Z ich
odôvodnení vyplýva, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným bolo dohodnuté vykonanie skúšok
diela, avšak záver súdov o nemoţnosti vykonania týchto skúšok z dôvodu neposkytnutia
súčinnosti ţalovaným je v rozpore s výsledkami dokazovania a v rozpore s právnou úpravou
zakotvenou v Obchodnom zákonníku. Súdy sa priklonili k ničím nepreukázanému tvrdeniu
ţalobcu, ţe bez súčinnosti ţalovaného nemal moţnosť realizovať dohodnuté skúšky diela, aj
keď celú betónovú podlahu realizoval ţalobca v podstate bez prítomnosti zástupcu
ţalovaného na stavbe, pričom toto tvrdenie ţalobcu bolo v rozpore s jeho predchádzajúcimi
tvrdeniami. Záver súdu o nemoţnosti vykonania skúšok je zároveň v rozpore s ust. § 555 ods.
2, 3 a 5 Obchodného zákonníka. Ţalovaný má za to, ţe neúčasť zástupcu ţalovaného
nebránila ţalobcovi v realizácii dohodnutých skúšok, ţalobca ani netvrdil, ţe by mu niekto
(napr. poľský investor) bránil vo vykonaní skúšok a účasť ţalovaného ani nevyţaduje právna
úprava v Obchodnom zákonníku. Vykonať dohodnuté skúšky diela bolo moţné aj
bez prítomnosti objednávateľa. Dielo teda nebolo dokončené a ţalovanému tak nevznikla
povinnosť zaplatiť cenu za dielo, ktoré nebolo zhotovené.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa
a rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvému stupňa na ďalšie konanie.
Ţalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, ţe ţalovaný po celý čas
konania tvrdil, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo z dôvodu
absencie dohody o cene diela, pričom tvrdil, ţe cena diela nebola medzi zmluvnými stranami
určená, bol určený iba predmet diela, preto podľa jeho názoru nemohla byť platne uzavretá
zmluva o dielo. Aj napriek uvedeným skutočnostiam, ktoré ţalovaný tvrdil počas celého
konania v mimoriadnom dovolaní sa uvádza, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným nedošlo
k odovzdaniu a prevzatiu diela, pretoţe ţalobca dielo neodovzdal tak, ako bolo dohodnuté
v zmluve o dielo. Tieto skutočnosti si zásadne odporujú, preto nie je moţné akceptovať
tvrdenie, ţe ţalovaný navrhol preberacie konanie v zmysle zmluvy o dielo, keď samotný
ţalobca počas celého súdneho konania a vo svojom odvolaní tvrdil, ţe nedošlo k platnému
uzavretiu zmluvy o dielo a medzi účastníkmi zmluva o dielo nebola nikdy uzavretá. V takom
prípade neobstojí argumentácia, ţe súdom prvého stupňa nebolo dokázané, ţe došlo
k odovzdaniu a prevzatiu diela a k spísaniu preberacieho protokolu. Podľa ţalobcu neobstojí
argumentácia, ţe ho ţalovaný vyzýval na prevzatie diela. Ţalovaný mal právo s predmetným
dielom disponovať, toto dielo mu bolo dané do faktickej dispozície. Odvolávanie sa
na judikáty Najvyššieho súdu Českej republiky neobstoja, pretoţe medzi účastníkmi nebola
uzavretá písomná zmluva o dielo, ktorá by vyţadovala protokolárne odovzdanie diela.
Ţalobca nemal povinnosť dielo protokolárne odovzdať. Ţalovaný sa na predmetnej stavbe
nezúčastňoval, teda nebolo komu ani stavbu odovzdať. Práve naopak ţalobca umoţnil
ţalovanému so stavbou nakladať fakticky, predmetné dielo vstúpilo do uţívania a slúţilo
svojmu účelu, pričom sa v predmetnej stavbe riadne vyrábalo a fungovala prevádzka, na ktorú
malo byť určené. Ďalej namietal, ţe v prípade, ţe by nedošlo k prevzatiu a odovzdaniu diela
medzi ţalovaným a ţalobcom, nemohol by ţalovaný toto dielo ani ďalej odovzdať poľskému
investorovi, pričom je nesporné, ţe ţalovaný toto dielo poľskému investorovi odovzdal
a riadne vystavil faktúry na ţalobcom vykonané dielo poľskému investorovi. Aj z toho je
nesporné, ţe predmetom diela ţalovaný disponoval. Tieţ je zásadnou skutočnosťou, ţe ako
mohol ţalovaný fakturovať zhotovenie haly faktúrou FN 06048, ktorá sa nachádza v súdnom
spise na sumu 994 834 Sk, keď nemal prebratú betónovú plochu, ktorá je neodmysliteľnou
súčasťou takejto haly. V mimoriadnom dovolaní sa uvádza len výpoveď svedka pána K.,
ktorý bol sprostredkovateľom prác pre ţalovaného v Poľsku, pričom nevzal do úvahy výsluch
pána J.P., spolumajiteľa P., z ktorého výpovede vyplýva, ţe predmetné dielo je v úţitku,
pričom spoločnosť ho vyuţíva na riadne fungovanie. Tieţ je nesporné, ţe majiteľ spoločnosti
prvýkrát počul o spoločnosti B., teda je nesporné, ţe ţalobca nemohol ani sám ísť vykonávať
nejaké skúšky do objektu poľského investora, keďţe tento s ním nebol v ţiadnom zmluvnom
vzťahu a poľský investor výslovne uvádzal, ţe si objednal práce od ţalovaného. Tieţ je
nesporné, ţe spoločnosť P. so ţalovaným nie sú v ţiadnom súdnom spore, čo je v rozpore
s tvrdeniami ţalovaného, ktorý nepreukázal existenciu takéhoto súdneho sporu. Tieţ si
odporujú tvrdenia ţalovaného, keď na jednej strane tvrdí, ţe betónová podlaha bola
predmetom samostatnej ústnej dohody medzi poľským investorom a ţalovaným a na druhej
strane ţalovaný tvrdí, ţe k preberaniu a odovzdávaniu medzi poľským investorom
a ţalovaným nedošlo, pričom zástupca poľského investora tvrdí, ţe došlo k preberaciemu
konaniu, pri ktorom vyjadrili svoje výhrady, pričom doteraz nemajú protokol o prevzatí
predmetnej stavby a nemajú ani vyjadrenie ţalovaného. Tvrdenia ţalovaného sú rozporné,
pretoţe ţalovaný nemôţe na jednej strane tvrdiť neexistenciu zmluvy o dielo a na druhej
strane tvrdiť, ţe ţiadal prevzatie a odovzdanie diela a ešte dokonca aj notifikoval vady a riadiť
sa ustanoveniami zmluvy o dielo. Notifikácia vád počas konania nebola nijakým relevantným
spôsobom preukázaná. Uviedol, ţe na základe uvedeného Generálny prokurátor Slovenskej
republiky dospel k nesprávnemu záveru, ţe dielo nebolo odovzdané. V takom prípade by
ţalovaný ani nemohol vystaviť faktúru a poţadovať plnenie, ktoré mu bolo uhradené. Ţalobca
umoţnil ţalovanému s predmetným dielom nakladať, ktorý na podlahe staval halu. Čiţe je
nesporné, ţe po prácach ţalobcu s dielom nakladal ţalovaný, ktorý ho ďalej vyuţíval
pre svoje stavebné potreby, a následne ako celok spoločne s výrobnou halou, ktorá bola
postavená na tejto betónovej podlahe odovzdal poľskému investorovi. Tieţ nebolo
preukázané, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným malo dôjsť k vykonaniu akýchkoľvek skúšok.
Takáto dohoda v danom prípade absentuje a tieţ skúšky neboli potrebné, pretoţe s týmto
dielom disponoval ţalovaný, ktorý na tomto mieste staval výrobnú halu, čiţe kvalita betónu
musela byť zrejmá a musela byť zjavná a musel teda vedieť, ţe betón je urobený kvalitne.
Tieţ poukázal na výpoveď svedka pán P., ktorý tvrdil, ţe spoločnosť B. mu nič nehovorí
a počuje o nej prvýkrát, preto ţalobcovi nie je zrejmé, prečo by mal tento púšťať do svojich
výrobných priestorov, kde uţ dávno prebiehala výroba plastových okien spoločnosť ţalobcu,
na uskutočnenie skúšok kvality betónu. Je nesporné, ţe bola uzavretá zmluva o dielo
medzi ţalovaným a poľským investorom aj o betónovej podlahe. Nie je nikde preukázané, ţe
poľský investor poţadoval vykonanie skúšok kvality a tvrdosti betónu. Zo strany ţalovaného
nikdy nebola vykonávaná priebeţná kontrola, vytýkanie vád, ţe by počas zhotovovania diela
boli zistené nejaké vady. Ďalej poukázal na skutočnosť, ţe po zhotovení podlahy na tejto
podlahe vykonávala práce spoločnosť ţalovaného, ktorá montovala oblúkovú halu, teda
zo strany ţalobcu došlo k odovzdaniu diela tým, ţe ţalovaný mohol na tejto podlahe
vykonávať stavbu a práce. Samotný ţalovaný má cenu diela uhradenú v plnej výške poľským
investorom. V prípade, ţe by nedošlo k odovzdaniu diela, nemohol by predsa ţalovaný
fakturovať poľskému investorovi, pričom zo spisu je nesporné, ţe ţalovaný poľskému
investorovi fakturoval a tento faktúru aj uhradil. Preto došlo k dvojitému odovzdaniu diela,
a to medzi ţalobcom a ţalovaným faktickým umoţnením disponovaním s dielom a zo strany
ţalovaného poľskému investorovi odovzdaním a prevzatím diela a výrobnej haly, ktorá slúţi
svojmu účelu a pouţíva sa v Poľsku na výrobu plastových okien. V tomto smere poukázal aj
na judikatúru Českej republiky (rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 11. januára 2000
sp. zn. 2Cmo/242/99), z ktorého vyplýva, ţe v prípade ak si ţalovaný uplatňoval zaplatenie
sumy od poľského investora a toto dielo mu aj odovzdal a reálne dostal plnenie, nemôţe voči
ţalobcovi namietať, ţe mu dielo neodovzdal. Ţalobca povaţoval dovolanie generálneho
prokurátora za nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) prejednal
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané s poukazom
na ust. § 243e ods. 1, v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.). Po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal v lehote jedného roka
(§ 243g O. s. p.) najprv skúmal, či boli splnené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní
v zmysle § 243e ods. 1 aţ 4 O. s. p.
Mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom podané podľa § 243f ods. 1
písm. c/ O. s. p. z dôvodu, ţe rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci
podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa názoru generálneho prokurátora rozhodnutia
prvostupňového aj odvolacieho súdu, tak v otázke vykonania diela a s tým súvisiacej otázke
vzniku nároku na cenu diela, spočívajú v nesprávnom posúdení veci. Vznik povinnosti
objednávateľa zaplatiť cenu diela, resp. vznik nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie, bolo
podmienené riadnym vykonaním diela, čo sa malo preukázať vykonaním dohodnutých
skúšok. Aţ úspešným vykonaním skúšok bolo moţné povaţovať vykonanie diela
za dokončené. Nakoľko v predmetnej veci by ku konaniu skúšok vlastnosti diela nedošlo,
vychádzajúc z ust. § 155 ods. 2 Obchodného zákonníka, vykonanie diela nie je podľa názoru
generálneho prokurátora moţné povaţovať za dokončené. Z uvedeného dôvodu ţalobcovi
nikdy nevznikol nárok na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch. Podstata základného práva na súdnu a inú ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy spočíva v tom, ţe kaţdý sa môţe domáhať svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
k právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (článok 46 ods. 4 Ústavy,
v spojení s článkom 51 Ústavy).
Podľa článku 51 ods. 1 Ústavy domáhať sa práv uvedených v článku 35, 36, 37 ods. 4,
článku 38 aţ 42 a článku 44 aţ 46 Ústavy moţno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.).
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (článok 46 ods. 1
Ústavy, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôlu pri rozhodovaní, je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť
[(§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p.), m. m. I. ÚS 243/07)], pritom starostlivo prihliadať na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tieţ na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
musí súčasne vychádzať z toho, ţe práve tieto súdy majú poskytovať v Občianskom súdnom
konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p., napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Tieto zásady týkajúce sa ochrany ústavnosti, ktoré moţno vyvodiť z doterajšej
konštantnej judikatúry Ústavného i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli relevantné aj
v danej veci. Preto aj z týchto hľadísk posudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora a napádané rozsudky okresného i krajského
súdu.
Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej
rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je
moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu
mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).
Citované ustanovenie vymedzuje tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon
vyţaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným
rozhodnutím súdu, druhou je poţiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemoţnosť dosiahnutia ochrany inými
právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia
byť splnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému prejednaniu
mimoriadneho dovolania.
Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov
fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyţaduje intervenciu (mimoriadnym
dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník vyuţil všetky právom
predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu zaloţeného rozhodnutím porušujúcim zákon,
napriek ich uplatneniu nebol úspešný.
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len
vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania vyuţil všetky zákonom dovolené
a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä
podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov.
Splnenie uvedenej poţiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu a to
s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút
právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. septembra 1996 sp. zn.
PL. ÚS 43/95 a zo dňa 19. júla 2000 sp. zn. PL. ÚS 57/99).
Z uznesenia sp. zn. III. ÚS 331/06 zo dňa 19. októbra 2006 vyplýva, ţe podľa názoru
ústavného súdu ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne vyuţila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli tu
objektívne prekáţky, ktoré jej znemoţnili ich vyuţitie. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.
Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré
mohol účinne vyuţiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (viď zjednocujúce
stanovisko v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. marca 2015 č. k.
PLz. ÚS 3/2015-22).
V danom prípade účastník konania – ţalovaný nevyčerpal všetky zákonom dovolené
opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii a ktoré sám mohol účinne vyuţiť na ochranu
svojich práv a oprávnených záujmov. Ţalovaný dovolanie proti rozsudku krajského súdu
nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, ţe z početnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je moţno vyvodiť kritický postoj ESĽP
k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej
moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne
k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle
judikatúry ESĽP je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným
rozhodnutím vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závaţnému
excesu, ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pri čom však
podľa judikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemoţno povaţovať skutočnosť, ţe
na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretoţe právna istota v sebe zahŕňa
poţiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, ţe ţiadna zo strán nie je
oprávnená ţiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby
dosiahol znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretoţe takýto mimoriadny opravný
prostriedok by de facto mal charakter odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku zo dňa
03. decembra 2003, sťaţnosť číslo 52854/99, § 52). V tejto súvislosti tieţ ESĽP uţ judikoval,
ţe nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom, nie je sám osebe mimoriadnou
okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku
zo dňa 18. januára 2007, sťaţnosť číslo 20887/03, § 29).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa občianskeho súdneho poriadku, pričom zároveň toto odstránenie
nezákonnosti vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom
Občianskeho súdneho konania vyjadrený v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu
účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu (konania, ktoré trpí základnými
procesnými pochybeniami a postupmi súdov, znamenajúcimi aţ porušenie práva na súdnu
ochranu). Tento záver potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené § 243f O. s. p.
(viď PL. ÚS 57/99, III. ÚS 357/2013, III. ÚS 35/2014, I. ÚS 590/2014).
Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyţaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e ak:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
V danom prípade generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1
O. s. p. výlučne z toho dôvodu, ţe rozhodnutia všeobecných súdov (t. j. rozsudky okresného
súdu a krajského súdu) spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1
písm. c/ O. s. p.), ktoré videl v tom, ţe vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť cenu diela
a vznik nároku zhotoviteľa na jeho zaplatenie bolo podmienené riadnym vykonaním diela, čo
sa malo preukázať vykonaním dohodnutých skúšok. Nakoľko v predmetnej veci k vykonaniu
skúšok vlastnosti diela nedošlo, vychádzajúc z ust. § 555 ods. 2 obchodného zákonníka,
vykonanie diela nie je moţné povaţovať za dokončené, preto ţalobcovi nevznikol nárok
na dohodnutú cenu diela podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Ústavný súd uţ v súvislosti s aplikáciou predmetných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a ich ústavne komfortným výkladom majúc na pamäti judikatúru ESĽP
dospel vo svojom náleze zo dňa 02. júla 2014 č. III. ÚS 357/2013-33 k záveru, ţe pokiaľ
zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom
na ust. § 243f O. s. p., kde bliţšie konkretizuje moţné dôvody, medzi ktoré zaradil aj
nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania
práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť
také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj
nesprávne právne posúdenie (či uţ hmotnoprávneho alebo prípadne procesného charakteru).
K takémuto interpretačnému záveru dospel Ústavný súd v spojitosti s kumulatívnym
predpodkladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje podmienku, ak to
vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. V opačnom prípade, ak by nesprávne právne posúdenie bolo spájané výlučne
s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by de facto,
v takmer kaţdom prípade bolo moţné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd v tomto svojom rozhodnutí poukázal tieţ na judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, ţe samotná okolnosť (moţnosť) existencie dvoch rôznych právnych názorov na vec
nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje tieţ na Stanovisko Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe „snaha
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného
v Občianskom súdnom konaní, bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho
rozhodnutia je legitímna v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také
pochybenia, ktoré sú v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese,
pričom tieto pochybenia nie sú riešiteľné inak, neţ pouţitím mimoriadneho opravného
prostriedku; majú charakter princípov narušenia spravodlivého procesu a v konečnom
dôsledku by znamenali odopretie práva na súdnu ochranu v duchu v článku 46 ods. 1 Ústavy,
v súvislosti aj s podstatným (závaţným) porušením práv účastníkov konania, ktorých ťaţisko
je v článku 46 aţ 50 Ústavy Slovenskej republiky. Z toho vyplýva výnimočnosť pouţitia
mimoriadneho opravného prostriedku a jeho aplikácia len vo veciach, v ktorých sa súdne
rozhodnutie dostalo do rozporu s oprávnenými záujmami alebo právami účastníkov konania,
ďalších osôb, ktoré sú priamo dotknuté obsahom výroku súdneho rozhodnutia, prípadne
takými osobami, ktoré mali byť účastníkmi konania, ale z dôvodu pochybenia súdu sa nimi
nestali („stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu číslo 36/2008“).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe ust. § 243e O. s. p. je
potrebné vykladať reštriktívne a pod porušením zákona, v prípade dôvodu vydaného v § 243f
ods. 1 písm. c/ O. s. p. (nesprávne právne posúdenie) rešpektujúc judikatúru Ústavného súdu,
je potrebné predovšetkým rozumieť závaţné porušenie zákona procesného charakteru, pretoţe
v opačnom prípade by nebola splnená ďalšia podmienka prípustnosti mimoriadneho
dovolania, a to poţiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. Poţiadavka presadenia vecnej správnosti a spravodlivosti
meritórneho právoplatného rozhodnutia prostredníctvom mimoriadneho dovolania podľa
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je legitímna v prípade ak generálny
prokurátor, napriek záveru o rešpektovaní všetkých relevantných procesných pravidiel
všeobecným súdom konajúcim o veci samej, presadzuje vyuţitím mimoriadneho opravného
prostriedku výlučne svoj odlišný právny názor na hmotnoprávne posúdenie právoplatne
ukončenej kauzy. Totiţ aj v prípade, ak by právny názor generálneho prokurátora rešpektoval
kritérium vecnej správnosti pri rozhodovaní v merite veci, „porušenie“ zákona pričitateľné
všeobecnému súdu, by nemalo charakter narušenia princípov spravodlivého procesu
a v konečnom dôsledku by neznamenalo odopretie práva na súdnu ochranu v duchu článku 46
ods. 1 Ústavy, pretoţe absentuje podstatné (závaţné) porušenie práv účastníkov konania,
ktorých ťaţisko je v článku 46 aţ 50 Ústavy).
Snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia
vyneseného v občianskom súdnom konaní s ohľadom na nezmeniteľnosť a záväznosť
súdneho rozhodnutia (pri zachovaní alebo prelomení princípu právnej istoty) je legitímna
v okamihu, keď sa v konaní alebo rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú v príkrom
rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v civilnom procese, pričom tieto pochybenia nie sú
riešiteľné inak, neţ pouţitím mimoriadneho opravného prostriedku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, ţe v posudzovanej veci absentovali
akékoľvek mimoriadne okolnosti, závaţné porušenie procesných pravidiel alebo závaţný
exces, ktorým by generálny prokurátor odôvodnil pouţitie tohto mimoriadneho opravného
prostriedku. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v danom prípade neboli
naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom. Dovolací súd po preskúmaní, či v danom prípade
došlo k závaţnému porušeniu procesného postupu súdov, v dôsledku ktorého by súdy
vyslovili prípadný nespravný záver zistil, ţe k takým procesným vadám nedošlo. V danom
prípade absentovala závaţná okolnosť odôvodňujúca podanie mimoriadneho dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe dovolanie generálneho
prokurátora nie je prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nad rámec hore uvedených dôvodov povaţoval
za podstatné uviesť, ţe dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. smeruje
k pochybeniu aplikacií práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní
skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v časti
nároku ţalobcu na zaplatenie ceny diela vyplýva, ţe dovolateľ pod nesprávnym právnym
posúdením veci v skutočnosti namieta správnosť vykonaného dokazovania a jeho
vyhodnotenia súdmi. Za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ust. § 243f ods. 1 O. s. p.
nemoţno povaţovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi
(napríklad R 42/1993). Mimoriadnym dovolaním sa nemoţno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkový záver je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať, len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení
a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe
nie je oprávnený bez ďalšieho, prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti
v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu
dokazovania v dovolacom konaní.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd podľa § 243e ods. 1 O. s. p., v spojení s § 243i
ods. 2 O. s. p., § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. mimoriadne dovolanie
odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanému, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorý
úspech nemal. (§ 148a ods. 2 O. s. p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu
trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p., v spojení
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. apríla 2015
JUDr. Katarína Pramuková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: K.