Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4ad/435776.9e926d.pdf
PDF · 128.19 KB
No categories available
6Cdo/164/2016
Najvyšší súd 6 Cdo 164/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu I. S., trvale bytom v K.,
zastúpeného JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom v Košiciach, Floriánska 19, proti
ţalovanej PENGUIN SLOVAKIA s. r. o., so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A,
zastúpenej splnomocnenkyňou IURISTICO s. r. o., so sídlom v Košiciach – Sever,
Cimborkova 13, v menej ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát Mgr. Radoslav
Rigo, LL. M., o 1 590,40 € s príslušenstvom, vedenom Okresným súdom Spišská Nová Ves
pod sp. zn. 16C/109/2012, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 20. januára 2016 sp. zn. 11Co/792/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške
určenej súdom prvej inštancie.
O d ô v o d n e n i e
1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom
potvrdil v napadnutom výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 1.590,40 € s 8,75 %
úrokmi z omeškania ročne od 14. októbra 2012 do zaplatenia, ako aj vo výrokoch o trovách
konania (účastníkov /dnes strán/ i štátu) rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej
len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“ a spolu s odvolacím súdom tieţ
len „niţšie súdy“) zo 16. júna 2014 č. k. 16C/109/2012-182; ţalovanej okrem toho uloţil
povinnosť zaplatiť ţalobcovi k rukám jeho advokáta náhradu trov odvolacieho konania
(v sume 95,29 € do 3 dní). Odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok odôvodnil vecnou
správnosťou preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj plným stotoţnením sa
s jeho dôvodmi, majúc za to, ţe ţiadna z odvolacích námietok nebola spôsobilá zvrátiť záver
o dôvodnosti prevaţného vyhovenia ţalobe, ktorou sa ţalobca domáhal náhrady škody
spôsobenej na veciach prevzatých ţalovanou na vykonanie diela (sluţby predstavovanej
vyčistením záclon, pri ktorých došlo k roztrhaniu a tým ďalšej neupotrebiteľnosti 4 z 5 ks
záclon).
2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej tieţ
„dovolateľka“). Navrhla zrušenie rozsudkov oboch niţších súdov s vrátením veci na ďalšie
konanie súdu prvej inštancie. Dovolanie odôvodnila odňatím jej (postupom odvolacieho,
resp. i prvoinštančného súdu) moţnosti konať pred súdom aj nesprávnym právnym
posúdením veci (§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“).
Rozsudky niţších súdov (najmä rozsudok odvolacieho súdu) povaţuje za nepreskúmateľné,
keď najmä v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu nenašla špecifické odpovede na celý rad
odvolaním uplatnených námietok (týkajúcich sa predovšetkým ceny vecí v čase ich
poškodenia, kde mala byť zohľadnenou i amortizácia, ako aj ich ţivotnosti a do tretice
i liberačných dôvodov na jej strane, zbavujúcich ju zodpovednosti).
3. Ţalobca navrhol dovolanie zamietnuť (?), zdôrazňujúc predovšetkým to, ţe tu šlo
o spotrebiteľsko-právny vzťah, v ktorom dôkazné bremeno na preukázanie dôvodu
zbavujúceho poskytovateľa sluţby zodpovednosti za spôsobenú škodu mala ţalovaná, tá ho
neuniesla a správnym je najmä ten záver odvolacieho súdu, ţe ţiaden z odvolacích námietok
ţalovanej nebola spôsobilá na tom nič zmeniť.
4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon
č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tieţ len
„najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni
2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa
ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe však dovolanie tu bolo podané
ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho
stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.
Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základného princípu C. s. p.
o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov
dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného
práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne
konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
5. Najvyšší súd po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou,
po preskúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.
6. Dovolaním šlo podľa úpravy procesného práva, platnej v čase začatia dovolacieho
konania v tejto veci, napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). O. s. p. upravoval prípustnosť dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu v ustanoveniach §§ 237 a 238.
7. Podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti zmeňujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu (odsek 1); proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil vo výroku prípustnosť
dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak šlo
o potvrdenie rozsudku, ktorým bola podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovená neplatnosť
zmluvnej podmienky (odsek 3).
8. Dovolaním v prejednávanej veci nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval a preto ani
nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.
Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky ţiadneho z rozsudkov uvedených v ust.
§ 238 ods. 3 O. s. p. Prípustnosť dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p.
vyvodiť nešlo.
9. Dovolanie by tak vzhľadom na práve uvedené mohlo byť procesne prípustné, len ak
by v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej
z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto
ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom a/alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľky
o existencii niektorej takejto vady (alebo aj viacerých takýchto vád), ale len zistenie (záver)
dovolacieho súdu, ţe k tejto vade (resp. vadám) skutočne došlo.
10. Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/
O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
11. Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka
dovolateľky, podľa ktorej jej mal odvolací súd svojím postupom odňať v tejto veci moţnosť
konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým, ţe svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným).
12. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo
prijaté stanovisko, v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky uverejnené pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
13. Pri vyjdení zo stanoviska pod 12 zhora má dovolací súd za to, ţe obsah spisu
v prejednávanej veci nedáva ţiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť
vyššie citovanej právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiţ uvádza skutkový stav,
ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská ţalobcu i ţalovanej k prerokúvanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania ţalovanej i vyjadrenia ţalobcu
k nemu, ako aj právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené
v odôvodnení. Treba mať pritom na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (skôr postupom
podľa § 219 ods. 2 O. s. p., dnes podľa § 387 ods. 2 C. s. p.), stačí, ak v odôvodnení rozsudku
iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci;
rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak po obsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie.
14. Špecificky k tým námietkam dovolateľky, podľa ktorých mal odvolací súd v tejto
veci privodiť potrebu uplatnenia druhej vety stanoviska pod 12. zhora tým, ţe sa
v odôvodnení svojho rozsudku nemal vyjadriť k špecifickým argumentom ţalovanej,
týkajúcim sa 1/ tzv. časovej ceny poškodených vecí (zohľadnenia tzv. amortizácie),
2/ ţivotnosti vecí a 3/ liberačných dôvodov, zbavujúcich ţalovanú zodpovednosti za škodu,
platí, ţe dovolateľke v tomto za pravdu dať nešlo. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
je totiţ celkom nepochybný jeho príklon aj k tej časti argumentácie súdu prvej inštancie,
podľa ktorej nemoţnosť zniţovania obstarávacej ceny závesov s prihliadnutím k ich
opotrebeniu v čase poškodenia tu spôsoboval ako fakt zničenia vecí prevzatých ţalovanou
od ţalobcu (ich neopraviteľnosti), spojený s potrebou nahradenia takýchto vecí porovnateľnou
náhradou a hľadania odpovede, aký peňaţný ekvivalent je na zaobstaranie takejto náhrady
potrebný, tak i ďalší fakt zhotovenia poškodených vecí na zákazku ţalobcu z materiálu, ktorý
aj podľa ţalovanej nemal byť uţ v čase poškodenia na trhu, čo viedlo k nutnosti celkom iného
nazerania na problém opotrebenia. Nemôţe byť pochýb ani o tom, ţe ţiaden z niţších súdov
pri odôvodňovaní rozhodnutia vyznievajúceho prevaţne v prospech ţalobcu neargumentoval
nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007 tak, akoby tento mal byť
priamo pouţiteľným aj v prejednávanej veci bez ohľadu na skutkové odlišnosti
posudzovaných prípadov, ale súd prvej inštancie dôvodil tým z nálezu, čo nasvedčovalo
princípom racionálneho a spravodlivého usporiadania vecí a odvolací súd takúto časť jeho
argumentácie akceptoval. Aj otázka ţivotnosti závesov tu súvisela s preukázaním jediného
liberačného dôvodu, teda toho, ţe ku škode by došlo aj inak (rozumej i bez jej prevzatia
ţalovanou za účelom poskytnutia ţalobcom objednanej sluţby) a i v tomto prípade treba
súhlasiť s niţšími súdmi, ţe nielen nič schopné zbaviť ţalovanú zodpovednosti, ale ani
upozornenie ţalobcu v súvislosti s prevzatím záclon na vyčistenie, ţe tieto s prihliadnutím
k veku a opotrebeniu sluţbu nemusia „preţiť“ (čiţe vedomé podstúpenie ţalobcom i takéhoto
rizika) preukázaným nebolo.
15. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, ţe rozsudok odvolacieho súdu je
nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom
prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv účastníka; ale len to, ţe ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký
prípad tu ale nešlo).
16. Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe postup súdu v procese obstarávania (zisťovania)
skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, ţe v prípade
neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/ 2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak aj
k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania
s moţným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), reparovateľným však len v prípade procesne prípustného dovolania.
17. Aj k námietke spočinutia rozhodnutí niţších súdov na nesprávnom právnom
posúdení veci ţiaduce je odkázať na konštantnú judikatúru dovolacieho súdu, podľa ktorej
k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. moţno prihliadať len
v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale nie je tento prípad (tu por. napr. R 54/2012
a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 či
7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, ţe na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd
nemôţe v tomto konaní prihliadať.
18. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie ţalovanej v prejednávanej veci nebolo prípustné
podľa § 238 O. s. p., nebola preukázaná ţalovanou tvrdená procesná vada uvedená v § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237
ods. 1 O. s. p., dovolaciemu súdu neostávalo iné, neţ dovolanie ako procesne neprípustné
odmietnuť (§ 447 písm. c/ C. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného
rozsudku odvolacieho súdu.
19. O náhrade trov dovolacieho konania bolo potom rozhodnuté podľa § 453 ods. 1
C. s. p. v spojení s § 256 ods. 1 C. s. p., keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho
zastaveniu zavinila neprípustným dovolaním ţalovaná a právo na náhradu tak vzniklo
ţalobcovi. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. dovolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov
dovolacieho konania tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ich náhradu ţalobcovi s tým,
ţe výška tejto náhrady (podľa odseku 2 rovnakého zákonného ustanovenia), bude určená
súdom prvej inštancie.
20. Dovolací súd pritom povaţuje za potrebné i tu zopakovať to, čo uţ bolo vyslovené
najmä v jeho uzneseniach z 23. marca 2017 sp. zn. 6 Cdo 222/2016 a zo 4. apríla 2017 sp. zn.
7 Cdo 123/2016 a síce, ţe nepovaţuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1
(resp. i ods. 2) C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok
rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, ţe strana sporu má nárok na náhradu trov konania.
Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiţ vykonateľné (§ 232
ods. 1 C. s. p.). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník) uţ len o výške náhrady trov konania (a v prípade zastúpenia
advokátom podľa § 263 ods. 1 C. s. p. aj o prijímateľovi tejto náhrady). To znamená, ţe súd
prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nemôţe rozhodnúť o uloţení
povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by
napriek tomu takto rozhodol, prekročil by zákonné splnomocnenie, vyplývajúce mu z § 262
ods. 2 C. s. p., čím by zároveň nerešpektoval článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), podľa
ktorého štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných
princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu preto nevyhnutne znamená, ţe
o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak samozrejme prichádza
do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov
podľa § 262 ods. 1 C. s. p. Tomu musí zodpovedať aj formulácia tzv. náhradového výroku,
t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, ţe iba
o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie. Len takouto formuláciou
výroku o náhrade trov konania bude splnená poţiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu
o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo
vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním
uloţenej povinnosti.
21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. júna 2017
Mgr. Dušan Č i m o, v. r.
predseda senátu
JUDr. Rudolf Č i r č, v. r.
člen senátu
JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r.
člen senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová