Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/197/2017

Identifikačné číslo spisu: 3715205500 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Janka Cisárová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3715205500.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X., bývajúceho v N., zastúpeného Mgr. Barborou Hlavatou, advokátkou so sídlom v Považskej Bystrici, SNP 1445/41, proti žalovaným 1/ C., 2/ K. bývajúcim v N., obom zastúpeným JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o, so sídlom v Považskej Bystrici, Centrum 18/23, IČO: 46 528 644, o určenie, že vec patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. februára 2017 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Považská Bystrica (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 16. decembra 2015 č. k. -102 žalobu žalobcu o určenie, že parcela KNC č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 5 m2, parcela KNC č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 97 m2, parcela KNC č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 296 m2 a parcela č. XXX. záhrady o výmere 2 852 m2, k.ú. B., zapísané na LV č. XXX patria do dedičstva po V. zomrelom XX. I. XXXX zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným trovy právneho zastúpenia 466,94 € na účet JUDr. Róberta Faturu, do 3 dní od právoplatnosti.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej tiež „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 9. februára 2017 sp. zn. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa , .

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil poukazom na ustanovenie a , (ďalej v texte len „CSP“). V dovolaní vyčítal odvolaciemu súdu, že nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že odvolací súd mal v jeho veci nariadiť

pojednávanie a zopakovať dokazovanie v dôsledku tej skutočnosti, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a ďalej, že nebol na žiadne pojednávanie osobne predvolaný a nemohol obhajovať svoje veci. Pochybenie odvolacieho súdu videl aj v tom, že neprihliadol na procesné vady v konaní pred súdom prvej inštancie. Mal za to, že prvostupňový súd nerešpektoval ustanovenie , podľa ktorého predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a odvolací súd sa týmto pochybením nezaoberal. Žalobca dovolanie odôvodňuje aj nesprávnym právnym posúdením a v tejto súvislosti uviedol, že v rozhodovacej praxi doposiaľ nebola uspokojivo vyriešená otázka vzdania sa vlastníckeho práva v súlade s ustanovením zákona č. 141/1950 Sb. () ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva inou osobou ako štátom. Navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa zmenil a rozhodol vo veci tak, že vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu.

4. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Zároveň v súvislosti s dovolacími dôvodmi, ktoré žalobca uviedol vo svojom dovolaní poukázali na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2017 sp. zn. , v zmysle ktorého kumulovanie dovolacích dôvodov je neprípustné.

5. Na vyjadrenie žalovaných k dovolaniu reagoval žalobca podaním z 25. septembra 2017. V replike s argumentáciou žalovaných sa nestotožnil. Zotrval na názore, že jeho dovolanie je prípustné a dôvodné.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie je treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie ( veta prvá ) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

7. Aj po zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov osobitné postavenie. Dovolanie ani podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , a ).

8. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

9. Možno konštatovať, že žalobca v podanom dovolaní využil dve samostatné argumentačné línie, z ktorých sa každá vzťahovala na iný dôvod prípustnosti dovolania. Vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 21. marca 2018 sp. zn. , ktorým bol prekonaný opačný právny názor vyslovený v jeho skoršom rozhodnutí z 19. apríla 2017 sp. zn. , najvyšší súd pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska každého uplatneného dovolacieho dôvodu.

10. Žalobca v prvom rade vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , , , a ).

12. V danom prípade žalobca videl vadu v zmysle v tom, že: 1/ na prejednanie odvolania odvolací súd nenariadil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť, 2/ nebol riadne predvolaný na žiadne pojednávanie a nemohol obhajovať svoje veci a 3/ nebolo súdom prvej inštancie rešpektované ustanovenie .

13. K prvej námietke žalobcu treba uviesť, že v zmysle na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že na prejednanie odvolania, odvolací súd musí nariadiť pojednávanie vždy aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie strán sporu. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej inštancie zistil náležitým spôsobom skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

14. V preskúmavanej veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych „nových“ skutkových a právnych záveroch. Nepovažoval preto za potrebné súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Jeho postup, keď prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, nebol preto v rozpore s . Napokon, dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (ani v dovolaní) neuviedol, konkrétne ktoré dôkazy bolo potrebné zopakovať, prípadne z akých dôvodov bolo potrebné dokazovanie doplniť. V danom prípade nešlo preto zo strany odvolacieho súdu o nesprávny postup, ktorý by sa prejavil v porušení , resp. v porušení práva žalobcu vyjadriť sa k skutkovým alebo právnym záverom, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité.

15. Pokiaľ žalobca v dovolaní v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces tvrdí, že nebol na žiadne pojednávanie osobne predvolaný a nemohol obhajovať svoje veci, najvyšší súd uvádza, že ak má strana zástupcu na celé konanie ( prvá veta , obdobne aj prvá veta ) doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie je advokát alebo akákoľvek fyzická osoba, ktorej účastník udelil plnomocenstvo pre celé konanie (tzv. procesné plnomocenstvo). V danom prípade je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že splnomocnenie podľa ustanovenia bolo zo strany žalobcu udelené advokátovi JUDr. Tiborovi Bickovi, na celé konanie (č. l. 3 spisu). Zástupca bol na jeho základe oprávnený na všetky procesné úkony, ktoré mohol v konaní urobiť žalobca, teda aj preberať predvolanie na pojednávanie a obhajovať jeho veci. Súd preto svojím postupom žalobcu nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu a následne priznával.

16. V spojitosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nerešpektovania ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p súdom prvej inštancie dovolací súd pre úplnosť uvádza, že citované ustanovenie ukladalo súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Cieľom ustanovenia bolo zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť účastníkov už

počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Uvedené ustanovenie však nezakotvovalo povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania s predbežným právnym názorom súdu na vec. Porušenie nemalo žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu priznával, teda žiadnym spôsobom nediskvalifikovalo účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Existencia tejto vady sama osebe nezakladala zmätočnosť rozhodnutia a ani nebola označená za procesnú vadu konania v zmysle (viď obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , a ). Ani za danej procesnej úpravy, keď pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ bol nahradený terminologicky správnym pojmom „právo na spravodlivý proces“ za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať nedodržanie podmienok konania súdom prvej inštancie v zmysle (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

17. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia nevyplýva.

18. Žalobca v dovolaní zastáva názor, že jeho dovolanie je prípustné tiež podľa , v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi ešte nebola vyriešená.

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska , musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka relevantná v zmysle musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v .

20. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku a nevysvetlí potrebu, aby dovolací súd túto otázku vyriešil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a akú jej naliehavosť mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá doposiaľ nebola riešená a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., , Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. , ).

21. Na tomto mieste je treba pripomenúť, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania ( ) s výnimkou taxatívne uvedených prípadov, je viazaný dovolacími dôvodmi ( ), nie je viazaný dovolacím návrhom ( ), a tiež je viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom ( ).

22. V danom prípade argumentáciu žalobcu v zmysle , posudzoval dovolací súd podľa obsahu ( ). Dospel pritom k záveru, že i keď dovolateľ v dovolaní označil za dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie, v skutočnosti odvolaciemu súdu vyčítal nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Namietal najmä, že odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvom inštancie v skutkovom rámci považoval za rozhodujúce, že právny predchodca žalobcu sa mohol „ujať držby“ predmetných nehnuteľností až v roku 1965 a že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu nemohol byť

dobromyseľný.

23. Pokiaľ odvolací súd svoje rozhodnutie založil na závere, že zo zisteného skutkového stavu po vyhodnotení vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu dohodu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti, a zároveň uviedol, že táto zmluva reálne mohla byť uzatvorená najskôr v roku 1965, teda v dobe, kedy platný pre nadobudnutie vlastníctva vyžadoval písomnú scudzovaciu zmluvu, a ďalej, že žalobca so zreteľom na všetky okolnosti nepreukázal, že jeho právny predchodca bol dobromyseľný, predovšetkým nepreukázal jeho riadny vstup do držby, tak žalobca tieto závery považoval za nesprávne. Tým zreteľne namietol správnosť skutkových zistení ako výsledok hodnotenia dôkazov. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom (nie skutkových); nemožno preto dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu; z obsahového hľadiska nie je splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z , a to jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd ( ).

24. Najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov dovolanie žalobcu smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu odmietol podľa ustanovenia a .

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje ( druhá veta ).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.