Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/235/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M. V., bývajúceho

v B., zastúpeného JUDr. Z. B., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému J. M.,

bývajúcemu v K., o zaplatenie sumy 14 121,39 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Martin pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Ţiline z 28. januára 2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom z 12. marca 2012 č.k. -199 zamietol ţalobu

o zaplatenie 14 121,39 € (425 421 Sk) s príslušenstvom z titulu uzavretia dohody zo 6. marca

1995 (ďalej len „Dohoda“), na základe ktorej sa ţalovaný mal zaviazať zaplatiť ţalobcovi

náhradu škody vo výške 50 % a trovy konania vedeného na Okresnom súde v Martine

pod sp.zn. a 50 % trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní. Uviedol, ţe

Dohodu je potrebné posudzovať v širšom kontexte iného úkonu – uznania dlhu z 10. apríla

2002. Poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Martin sp.zn. z 26. januára 2005

a rozsudok Krajského súdu v Ţiline sp.zn. z 13. októbra 2005, v ktorých bolo

právoplatne rozhodnuté, ţe ţalovaný nemá nič spoločné s ublíţením na zdraví p. A.,

v súvislosti s ktorým sa ţalobca domáha zaplatenia náhrady škody a ostatných trov.

Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov súd dospel k záveru, ţe ţalovaný uzavrel

Dohodu so ţalobcom neslobodne, resp. pod tlakom a psychickým donútením a takýto právny

úkon moţno v zmysle povaţovať za absolútne neplatný.

Uviedol, ţe ţalobca nemá ţiadny právny nárok na plnenie z absolútne neplatného právneho

2

úkonu, preto návrh ţalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1

a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 28. januára 2013 sp.zn.

napadnutý rozsudok potvrdil podľa Zhodne so súdom

prvého stupňa dospel k záveru, ţe všetky udalosti od vzniku do uzavretia Dohody, ako

i následného uznania dlhu zo dňa 10. apríla 2002 nasvedčujú tomu, ţe táto nemohla byť

uzavretá slobodne v zmysle . Poukázal na chronológiu

zistených udalostí a právoplatné rozhodnutie vydané Okresným súdom Martin 26. januára

2005 sp.zn. -329, v ktorom súd poukázal na to, ţe základ povinnosti nahradiť

škodu ţalovaným (pozn. ţalovaným v tomto konaní) zistený nebol. Vysporiadal sa

s tvrdeniami ţalobcu v odvolaní a uviedol, ţe súd prvého stupňa správne ţalobu zamietol.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a nepripustil dovolanie proti svojmu

rozhodnutiu, pretoţe nepovaţoval rozhodnutie za také, ktoré by bolo po právnej stránke

zásadného významu. Rozhodol tieţ o trovách odvolacieho konania v súlade s § 224 ods. 1,

a , nakoľko ţalobcovi ţiadne trovy nevznikli.

Tento rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním, v ktorom ţiadal, aby

dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a zároveň vrátil vec

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k procesnej

vade uvedenej v (účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá

moţnosť konať pred súdom) a dovolanie odôvodnil aj s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c/

(rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Procesnú nesprávnosť

konania súdov videl dovolateľ v tom, ţe nebol dodrţaný postup podľa

zo strany súdu prvého stupňa a v tom smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp.zn. . Vytýkal okresnému súdu,

ţe postupoval nedôsledne, keď konštatoval, ţe v konaní je nesporná skutočnosť, ţe

ţalovaného na podpis Dohody (ktorá tvorí právny základ sporu) doviezol otec ţalobcu.

Tvrdil, ţe táto okolnosť bola sporná v konaní od samého začiatku, a ak by súd poukázal

na konkrétne vyhráţky, ktoré mali odznieť pri podpisovaní Dohody, mohol na ne ţalobca

reagovať. Poukázal na to, ţe ţalovaný neuviedol na preukázanie svojich tvrdení v tejto

súvislosti ţiadny dôkaz a sprostredkované informácie uvádzané svedkami nemôţu byť

hodnotené ako priamy dôkaz. Podľa názoru dovolateľa súd neustálil sporné a nesporné

okolnosti, pritom práve spomínaná okolnosť bola podstatná pre posúdenie platnosti právneho

3

úkonu z dôvodu absencie prejavu vôle v zmysle .

K náprave procesného pochybenia okresného súdu nedošlo ani v konaní pred odvolacím

súdom. Dovolateľ namietal, ţe konštatovanie súdu, ţe ţalovaný pri podpisovaní Dohody

konal pod tlakom, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prvostupňový súd vykonal

dokazovanie smerujúce k ustáleniu platnosti Dohody, avšak v odôvodnení sa zaoberá

analýzou iného právneho úkonu – uznania dlhu z 10. apríla 2002, o ktorý ţalobca neopiera

svoj nárok v návrhu na začatie konania. Spochybnil tieţ postup súdu, keď okresný súd

neprikladal rovnakú váhu svedeckej výpovedi svedkyne Ţ. H.. Nesprávne právne posúdenie

veci zo strany súdu odôvodnil tým, ţe súdy mylne aplikovali § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ak konštatovali, ţe ţalobca nemal dôvod uzatvárať Dohodu, keď si počas celého

konania nebol vedomý, ţe škodu spôsobil. Podľa názoru ţalobcu ne(dôvodnosť) uzatvárania

Dohody nemá vplyv na jej platnosť a súd tieţ nesprávne vyhodnotil prejav vôle odporcu pri

podpisovaní Dohody, pretoţe ţalovaný prezentoval svoju obranu vţdy iba

vo vzťahu k okolnostiam podpisovania uznania dlhu z 10. apríla 2002.

Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny

názor, ktorým by boli súdy viazané ( ). Napadnutý rozsudok nie je ani

rozsudkom uvedeným v Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto

ustanovení nemoţno vyvodiť.

So zreteľom na dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle aţ e/ a nenamietal

a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom ( ).

Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle sa rozumie

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje .

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo

postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcovi realizáciu jeho procesných práv.

Dovolateľ namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe súd prvého

stupňa nedodrţal postup stanovený v a ani odvolací súd túto procesnú

nesprávnosť neodstránil, pričom v tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp.zn. . V uvedenom rozhodnutí

dovolací súd uviedol, ţe „v nedodrţaní postupu podľa , ku ktorému došlo

v danej veci, treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti

preskúmavanej veci () viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným

ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa“. Uţ

zo samotného znenia odôvodnenia tohto rozhodnutia je zrejmé, ţe k procesnej nesprávnosti

malo prísť so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci, nemoţno však

v neuvedení takéhoto postupu konkrétne do zápisnice o pojednávaní súdu, vidieť bez ďalšieho

vadu konania tak, ako to vyplýva zo znenia a významu ustanovenia (viď

napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2013 sp.zn.

).

V zmysle predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších

výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné

povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré

z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci

navrhli. Citovaný ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania

na pojednávaní s predbeţným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tieţ

s predbeţným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré

vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť moţnosť, aby tomu, s čím ich

oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 16. januára 2012 (č.l.

177), dňa 6. februára 2012 (č.l. 180) a dňa 27. februára 2012 (č.l. 186) vyplýva, ţe v konaní

sudca oboznámil účastníkov konania s obsahom predloţených listinných dôkazov, vypočul

účastníkov konania, ako aj predvolaných svedkov. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa

27. februára 2012 je zrejmé, ţe účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s p. a zhodne

uviedli, ţe nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Dovolací súd dáva do pozornosti, ţe sporové konanie je vedené zásadou aktívnej

účasti účastníkov konania. V zmysle , veta prvá a druhá účastníci sú

6

povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených

dôkazov vykoná. Výnimočne môţe súd vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je

ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (, veta tretia ).

Pre konanie na odvolacom súde, vzhľadom na jeho preskúmavací charakter, neplatia

ustanovenia a , naviac za situácie, kedy odvolací súd

s výnimkami, uvedenými v (ktoré však nie sú dané v predmetnej veci)

môţe o odvolaní rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania tak, ako sa stalo v súdenej veci.

Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní súdov niţších stupňov nedošlo

k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom a tým i k ním namietanej vade podľa § 237

písm. f/

Dovolateľ ďalej odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý

proces vyvodzoval z toho, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,

a nevyporiadal sa s jeho podstatným argumentmi.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe ani táto námietka ţalobcu nie je

dôvodná.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd

Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj

v náleze sp.zn. -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (sp.zn. ).

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen

Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe

rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol

z dôvodu, ţe ţalobca nemá právny nárok na plnenie z právneho úkonu urobeného

pod psychickým donútením (nátlakom). Na základe vykonaného dokazovania mal za to, ţe

ţalovaný sa zaviazal Dohodou nahradiť škodu ţalobcovi, no absentoval základný predpoklad

– sloboda vôle, preto tento právny úkon povaţoval za absolútne neplatný. S odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno

povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení

a nepopreli ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj

z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym

názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. ).

Ţalobca ďalej namietal, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či

ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s , a ). Najvyšší súd Slovenskej

republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh

na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. októbra 2013

JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová