Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)c63/389751.dbdec7.pdf
PDF · 209.96 KB
No categories available
5Cdo/235/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 235/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. M. V., bývajúceho
v B., zastúpeného JUDr. Z. B., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému J. M.,
bývajúcemu v K., o zaplatenie sumy 14 121,39 € s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 7 C 85/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Ţiline z 28. januára 2013 sp.zn. 8 Co 212/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 12. marca 2012 č.k. 7 C 85/05-199 zamietol ţalobu
o zaplatenie 14 121,39 € (425 421 Sk) s príslušenstvom z titulu uzavretia dohody zo 6. marca
1995 (ďalej len „Dohoda“), na základe ktorej sa ţalovaný mal zaviazať zaplatiť ţalobcovi
náhradu škody vo výške 50 % a trovy konania vedeného na Okresnom súde v Martine
pod sp.zn. 5 C 20/1995 a 50 % trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní. Uviedol, ţe
Dohodu je potrebné posudzovať v širšom kontexte iného úkonu – uznania dlhu z 10. apríla
2002. Poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Martin sp.zn. 5 C 20/95 z 26. januára 2005
a rozsudok Krajského súdu v Ţiline sp.zn. 5Co 288/2005 z 13. októbra 2005, v ktorých bolo
právoplatne rozhodnuté, ţe ţalovaný nemá nič spoločné s ublíţením na zdraví p. A.,
v súvislosti s ktorým sa ţalobca domáha zaplatenia náhrady škody a ostatných trov.
Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov súd dospel k záveru, ţe ţalovaný uzavrel
Dohodu so ţalobcom neslobodne, resp. pod tlakom a psychickým donútením a takýto právny
úkon moţno v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka povaţovať za absolútne neplatný.
Uviedol, ţe ţalobca nemá ţiadny právny nárok na plnenie z absolútne neplatného právneho
úkonu, preto návrh ţalobcu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1
O.s.p. a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 28. januára 2013 sp.zn.
8 Co 212/2012 napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Zhodne so súdom
prvého stupňa dospel k záveru, ţe všetky udalosti od vzniku do uzavretia Dohody, ako
i následného uznania dlhu zo dňa 10. apríla 2002 nasvedčujú tomu, ţe táto nemohla byť
uzavretá slobodne v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na chronológiu
zistených udalostí a právoplatné rozhodnutie vydané Okresným súdom Martin 26. januára
2005 sp.zn. 5C 20/1995-329, v ktorom súd poukázal na to, ţe základ povinnosti nahradiť
škodu ţalovaným (pozn. ţalovaným v tomto konaní) zistený nebol. Vysporiadal sa
s tvrdeniami ţalobcu v odvolaní a uviedol, ţe súd prvého stupňa správne ţalobu zamietol.
Odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu a nepripustil dovolanie proti svojmu
rozhodnutiu, pretoţe nepovaţoval rozhodnutie za také, ktoré by bolo po právnej stránke
zásadného významu. Rozhodol tieţ o trovách odvolacieho konania v súlade s § 224 ods. 1,
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobcovi ţiadne trovy nevznikli.
Tento rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním, v ktorom ţiadal, aby
dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a zároveň vrátil vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k procesnej
vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá
moţnosť konať pred súdom) a dovolanie odôvodnil aj s poukazom na § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Procesnú nesprávnosť
konania súdov videl dovolateľ v tom, ţe nebol dodrţaný postup podľa § 118 ods. 2 O.s.p.
zo strany súdu prvého stupňa a v tom smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp.zn. 3 MCdo 18/2010. Vytýkal okresnému súdu,
ţe postupoval nedôsledne, keď konštatoval, ţe v konaní je nesporná skutočnosť, ţe
ţalovaného na podpis Dohody (ktorá tvorí právny základ sporu) doviezol otec ţalobcu.
Tvrdil, ţe táto okolnosť bola sporná v konaní od samého začiatku, a ak by súd poukázal
na konkrétne vyhráţky, ktoré mali odznieť pri podpisovaní Dohody, mohol na ne ţalobca
reagovať. Poukázal na to, ţe ţalovaný neuviedol na preukázanie svojich tvrdení v tejto
súvislosti ţiadny dôkaz a sprostredkované informácie uvádzané svedkami nemôţu byť
hodnotené ako priamy dôkaz. Podľa názoru dovolateľa súd neustálil sporné a nesporné
okolnosti, pritom práve spomínaná okolnosť bola podstatná pre posúdenie platnosti právneho
úkonu z dôvodu absencie prejavu vôle v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
K náprave procesného pochybenia okresného súdu nedošlo ani v konaní pred odvolacím
súdom. Dovolateľ namietal, ţe konštatovanie súdu, ţe ţalovaný pri podpisovaní Dohody
konal pod tlakom, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prvostupňový súd vykonal
dokazovanie smerujúce k ustáleniu platnosti Dohody, avšak v odôvodnení sa zaoberá
analýzou iného právneho úkonu – uznania dlhu z 10. apríla 2002, o ktorý ţalobca neopiera
svoj nárok v návrhu na začatie konania. Spochybnil tieţ postup súdu, keď okresný súd
neprikladal rovnakú váhu svedeckej výpovedi svedkyne Ţ. H.. Nesprávne právne posúdenie
veci zo strany súdu odôvodnil tým, ţe súdy mylne aplikovali § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ak konštatovali, ţe ţalobca nemal dôvod uzatvárať Dohodu, keď si počas celého
konania nebol vedomý, ţe škodu spôsobil. Podľa názoru ţalobcu ne(dôvodnosť) uzatvárania
Dohody nemá vplyv na jej platnosť a súd tieţ nesprávne vyhodnotil prejav vôle odporcu pri
podpisovaní Dohody, pretoţe ţalovaný prezentoval svoju obranu vţdy iba
vo vzťahu k okolnostiam podpisovania uznania dlhu z 10. apríla 2002.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny
názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani
rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto
ustanovení nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcovi realizáciu jeho procesných práv.
Dovolateľ namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe súd prvého
stupňa nedodrţal postup stanovený v § 118 ods. 2 O.s.p. a ani odvolací súd túto procesnú
nesprávnosť neodstránil, pričom v tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp.zn. 3 MCdo 18/2010. V uvedenom rozhodnutí
dovolací súd uviedol, ţe „v nedodrţaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p., ku ktorému došlo
v danej veci, treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti
preskúmavanej veci (II. ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným
ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa“. Uţ
zo samotného znenia odôvodnenia tohto rozhodnutia je zrejmé, ţe k procesnej nesprávnosti
malo prísť so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci, nemoţno však
v neuvedení takéhoto postupu konkrétne do zápisnice o pojednávaní súdu, vidieť bez ďalšieho
vadu konania tak, ako to vyplýva zo znenia a významu ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď
napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2013 sp.zn.
V zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších
výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné
povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré
z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci
navrhli. Citovaný § 118 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania
na pojednávaní s predbeţným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tieţ
s predbeţným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré
vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť moţnosť, aby tomu, s čím ich
oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 16. januára 2012 (č.l.
177), dňa 6. februára 2012 (č.l. 180) a dňa 27. februára 2012 (č.l. 186) vyplýva, ţe v konaní
sudca oboznámil účastníkov konania s obsahom predloţených listinných dôkazov, vypočul
účastníkov konania, ako aj predvolaných svedkov. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa
27. februára 2012 je zrejmé, ţe účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s p. a zhodne
uviedli, ţe nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
Dovolací súd dáva do pozornosti, ţe sporové konanie je vedené zásadou aktívnej
účasti účastníkov konania. V zmysle § 120 ods. 1, veta prvá a druhá O.s.p. účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná. Výnimočne môţe súd vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je
ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1, veta tretia O.s.p.).
Pre konanie na odvolacom súde, vzhľadom na jeho preskúmavací charakter, neplatia
ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. a § 120 ods. 4 O.s.p., naviac za situácie, kedy odvolací súd
s výnimkami, uvedenými v § 214 ods. 1 O.s.p. (ktoré však nie sú dané v predmetnej veci)
môţe o odvolaní rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania tak, ako sa stalo v súdenej veci.
Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní súdov niţších stupňov nedošlo
k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom a tým i k ním namietanej vade podľa § 237
písm. f/ O. s.p.
Dovolateľ ďalej odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý
proces vyvodzoval z toho, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,
a nevyporiadal sa s jeho podstatným argumentmi.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe ani táto námietka ţalobcu nie je
dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd
Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj
v náleze sp.zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol
z dôvodu, ţe ţalobca nemá právny nárok na plnenie z právneho úkonu urobeného
pod psychickým donútením (nátlakom). Na základe vykonaného dokazovania mal za to, ţe
ţalovaný sa zaviazal Dohodou nahradiť škodu ţalobcovi, no absentoval základný predpoklad
– sloboda vôle, preto tento právny úkon povaţoval za absolútne neplatný. S odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení
a nepopreli ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj
z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06).
Ţalobca ďalej namietal, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh
na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. októbra 2013
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová