Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/13/2022

Identifikačné číslo spisu: 3508204552 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3508204552.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: G.. P. W., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XX, P., zastúpeného JUDr. Petrom Harakálym, advokátom so sídlom Mlynská 28, Košice, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, vedenom pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 29. júna 2021, sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 29. júna 2021, sp. zn. v časti I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 9. októbra 2019, č. k. -911, v V. výroku, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej náhrady za liečebné náklady v sume 6.428,46 eur a v časti II. výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 9. októbra 2019, č. k. -911, ktorým v časti týkajúcej sa príslušenstva žalobcovi priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 60.387,93 eur žalobný návrh zamietol z r u š u j e a vec mu vracia v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia náhrady škody podľa o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ “) spôsobenej na zdraví pri dopravnej nehode dňa 7.6.2007.

2.1 Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom z 9. októbra 2019, č. k. -911, konanie v časti o zaplatenie náhrady za bolesť v zostávajúcej časti 2.589,30 eur, v časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 2.031,48 eur a v časti úrokov z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.287,- eur od 26.5.2008 do 8.8.2013 zastavil (I. výrok); žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 46.819,38 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 56.917,18 eur od 26.5.2008 do 28.5.2008, zo sumy 48.491,38 eur od 29.5.2008 do 2.6.2010 a zo sumy 46.819,38 eur od 3.6.2010 do zaplatenia, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (II. výrok); žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 24.561,79 eur do

30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto výroku rozsudku (III. výrok); žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nároku na náhradu liečebných nákladov sumu 6.428,46 eur do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (IV. výrok); vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol (V. výrok); o trovách strán konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %, (VI. výrok); štátu priznal právo na náhradu vynaložených trov konania vo výške 100 % proti žalobcovi a žalovanej s povinnosťou každého z nich tieto zaplatiť v rozsahu každý po 50 % z celkovej hodnoty trov konania štátu (VII. výrok). 2.2 V relevantnej časti svojho odôvodnenia súd prvej inštancie nárok žalobcu na úroky z omeškania vo vzťahu k priznaným čiastkovým nárokom náhrady škody na zdraví posúdil podľa ustanovení a a (ďalej len „“) v spojení s a . Dôvodil, že ak sa omeškanie týka peňažného dlhu vo forme náhrady škody (škody na zdraví), pre určenie, kedy dochádza k omeškaniu dlžníka (škodcu), je rozhodujúca povaha požadovaného (súdom priznaného) odškodnenia. Len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o nákladoch na liečenie, čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu, teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na splnenie povinnosti. V ostatných prípadoch mal za to, že je potrebné z hľadiska určenia času splnenia, vychádzať z ustanovenia (t. j. dlžník je povinný splniť dlh od prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. mája 2011, sp. zn. ). K priznanej náhrade za SSU vo výške 46.819,38 eur priznal tiež žalobcovi úroky z omeškania, o ktorých rozhodol podľa v spojení s , podľa ktorého, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis, pričom žalobca žalovaného požiadal o plnenie dňa 15.4.2008 a uplatnil si nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa 26.5.2008, kedy žalovaný čiastočne plnil a v časti odmietol plnenie. Podľa nariadenia vlády č. v znení účinnom v čase vzniku omeškania, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok základnej úrokovej sadzby NBS platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. (v rozhodnom období bola vo výške 4,25 %). V danom prípade žalobca správne podľa názoru súdu prvej inštancie určil počiatok omeškania na deň, v ktorom mu bolo odmietnuté dobrovoľné plnenie a žalobcovi priznal úroky z omeškania z istiny priznanej titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi, pričom zohľadnil, že žalovaná v priebehu konania plnila a súčasne úroky z omeškania zo sumy 3.087,45 eur za obdobie od 26.5.2008 do 20.8.2013 vo výške 958,41 eur dňa 20.8.2013 zaplatila. Žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 56.917,18 eur od 26.05.2008 do 28.5.2008, zo sumy 48.491,38 eur od 29.05.2008 do 2.6.2010 a zo sumy 46.819,38 eur od 3.6.2010 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. Zároveň nepriznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania s plnením bolestného, dôvodiac, že do omeškania v tomto smere sa žalovaná nedostala. Lehotu na splnenie uloženej povinnosti určil žalobcovi v súlade s (ďalej len „“) s poukazom na výšku uloženej povinnosti žalovanému.

3.1 Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29.6.2021, č. k. -1006, I. výrokom rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v napadnutom výroku IV., ktorým bola zaviazaná žalovaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu liečebných nákladov a v časti výroku V., ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej náhrady za liečebné náklady; II. výrokom rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (vo výrokoch II., III., v zostávajúcej zamietajúcej časti výroku V., VI. a VII.) zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 60.387,49 eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 34.882,95 eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol; žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie a v odvolacích konaniach v rozsahu 100 %, ktorých výpočtovým základom je hodnota nároku priznaného súdom. Štátu priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3.2 Odvolací súd sa okrem iného nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úrok z omeškania vo vzťahu k priznaným čiastkovým nárokom titulom náhrady

škody na zdraví. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie nesprávne ustálil vznik nároku na zaplatenie úroku z omeškania v rozpore s ustanovením , a zákona o povinnom zmluvnom poistení v spojení s , a . 3.3 Odvolací súd konštatoval, že v okolnostiach posudzovanej veci nebolo sporné, že žalovaná si splnila všetky zákonom požadované jej povinnosti, t.j. v stanovenej lehote poskytla žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré mu odmietla poskytnúť plné poistné plnenie vo vzťahu ku všetkým jeho nárokom, tiež dôvody jeho krátenia pre neakceptovanie niektorých položiek, teda povinnosť plynúcu jej z zákona o PZP, nie je preto povinná uhradiť žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok žalobcu - čo do priznaného úroku z omeškania v základnej náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a nárok žalobcu na zaplatenie úroku za sťaženie spoločenského uplatnenia zamietol. Zároveň vo svetle vyššie uvedených kritérií, považoval v časti V. výroku za vecne správne jeho zamietajúce rozhodnutie, ktorým nepriznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania z náhrady za liečebné náklady, keďže aj tento nárok je podriadený identickej právnej úprave, keďže ide o špecifický nárok náhrady škody spojenej so škodou na zdraví, preto v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Na podporu svojich právnych záverov vo vzťahu k nepriznaniu úrokov z omeškania odvolací súd poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa otázky vplyvu splnenia si oznamovacej povinnosti poistiteľa podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení na omeškanie poistiteľa (sp. zn. , a , ).

4. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) podal dovolanie vo vzťaku k jeho I. a II. výroku, a to v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej náhrady za liečebné náklady, ako aj v časti, v ktorej zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zamietol nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Prípustnosť podaného dovolania odôvodňoval ustanovením , pričom v bližších podrobnostiach namietanú vadu zmätočnosti špecifikoval tak, že podľa jeho presvedčenia je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné/arbitrárne pokiaľ ide o záver, že žalobcovi nepatria aj úroky z omeškania z priznanej sumy. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu, týkajúcu sa požiadaviek na odôvodňovanie rozhodnutí súdov. Namietol arbitrárnosť právneho posúdenia odvolacím súdom majúc za to, že predmetným rozhodnutím bolo zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu v zmysle a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto je nevyhnutné reevidovať záver odvolacieho súdu iniciovaním dovolacieho prieskumu. Podľa žalobcu odvolací súd pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania použil síce správnu právnu normu, avšak nesprávne ju aplikoval na zistený skutkový stav. V uvedenom smere poukázal na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 14. októbra 2021 sp. zn. -29, ktorým Ústavný súd SR zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2019 sp. zn. a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd pritom konštatoval, že rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorým odmietol sťažovateľovi priznať úroky z omeškania bolo porušené právo na súdnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Žalovaná sa vyjadrila k dovolaniu. Dovolanie považovala za nedôvodné. Odvolací súd vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu. Nestotožňuje sa s danosťou dovolacieho dôvodu podľa . Dovolateľ fakticky v podanom dovolaní brojí proti výkladu hmotnoprávnej normy aplikovateľnej na prejednávanú vec učinenej odvolacím súdom a nie proti samej procedúre prejednania veci.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), zastúpená v súlade s , bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné, ale aj dôvodné; v dôsledku jeho účinku dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( a ).

7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. , , ).

9. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v a . Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach a .

10. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten , kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

12. Podľa dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní.

13. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v ustanovení sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie ().

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (, ) ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

15. V preskúmavanej veci žalobca prípustnosť a dôvodnosť dovolania v zmysle a vyvodil v podstate z toho, že odvolací súd výkladom ustanovení , a (týkajúcich sa uplatnených úrokov z omeškania) poprel účel a význam zákonného predpisu, čo je v rozpore s imperatívom vykonať ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Žalobca namietal arbitrárnosť právneho posúdenia odvolacím súdom majúc za to, že predmetným rozhodnutím bolo zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu v zmysle a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. Zásada iura novit curia („súd pozná právo“) neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. decembra 2001).

17. Všeobecné súdy v sporovom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá a účinná ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu (porovnaj Základných princípov ). Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. zo dňa 12.5.2004, zo dňa 23.6.2004, sp. zn. zo dňa 15.3.2006, sp. zn. zo dňa 23.8.2006, sp. zn. zo dňa 4.5.2010, sp. zn. zo dňa 12.6.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

18. Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 2. apríla 2009). Arbitrárnosť právneho posúdenia zakladá prípustnosť dovolania podľa , lebo podľa judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“, ústavné kritériá vyplývajúce preň z a dohovoru. Z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že aj arbitrárnosť právneho posúdenia veci súdmi nižších inštancií môže odôvodňovať prípustnosť dovolacieho dôvodu podľa (viď rozhodnutie sp. zn. z 26.2.2020).

19. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že výkladom omeškania poisťovateľa s poskytnutím plnenia podľa sa najvyšší súd (opakovane) zaoberal vo svojich skorších rozhodnutiach sp. zn. z 27.4.2022, sp. zn. z 25.4.2022, sp. zn. z 20.7.2022 a zo 14.12.2022 (o čom, ale odvolací súd v čase svojho rozhodnutia ešte nemohol mať vedomosť), v ktorých tam konajúce senáty dospeli k

záveru, „poisťovňa bola poškodeným priamo žalovaná, a preto sa na priznanie úroku z omeškania vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si poškodený u nej uplatní svoj priamy nárok na náhradu škody s tým rozdielom, že na úrok z omeškania nemá nárok za obdobie troch mesiacov na šetrenie poistnej udalosti a 15 dní na výplatu, ak k výplate žiadanej náhrady skutočne došlo“. Správnosť predmetného záveru pri zohľadnení systematickej a teleologickej metódy výkladu ustanovení § 11 ods. 6 až 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení potvrdil Ústavný súd SR už vo svojich skorších nálezoch, sp. zn. zo 14.10.2021 a sp. zn. zo 14.10.2021, ktoré predchádzali spomínaným rozhodnutiam najvyššieho súdu. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že práve uvedenými rozhodnutiami Ústavného súdu SR došlo k zrušeniu rozhodnutí najvyššieho súdu aj na záveroch, ktorých založil svoje rozhodnutie odvolací súd (viď bod 137. jeho rozhodnutia).

20. Pri aplikácii vyššie uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu (prezentovaného v zhora citovaných rozhodnutiach) na posudzovaný prípad dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné. Odvolací súd vychádzal pri svojom právnom posúdení vzniku nároku na úroky z omeškania zo znenia ustanovení , a a tiež v zmysle záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , sp. zn. („...poisťovňa sa dostáva do omeškania až po právoplatnom rozsudku súdu o výške náhrady škody...“). Konštatoval, že žalovanej nevznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania, lebo: „Žalovaná si splnila všetky zákonom požadované jej povinnosti, t.j. v stanovenej lehote poskytla žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré mu odmietla poskytnúť plné poistné plnenie vo vzťahu ku všetkým jeho nárokom, tiež dôvody jeho krátenia pre neakceptovanie niektorých položiek, teda povinnosť plynúcu jej z zákona o PZP, nie je preto vychádzajúc z názoru opakovane prezentovaného vyšším súdom vo vzťahu k danej problematike, povinná uhradiť žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa ZoPZP.“ (viď bod 137. rozsudku odvolacieho súdu). Z citovaného nálezu ústavného súdu ale vyplýva, že trojmesačná zákonná lehota na vybavenie poistného plnenia a na to nadväzujúca 15-dňová lehota na plnenie podľa má svoje opodstatnenie v záujme dôsledného vyšetrenia poistnej udalosti, no nepredstavuje žiadnu liberáciu škodcu od platenia príslušenstva pohľadávky (úrokov z omeškania; ) vzniknutej z ublíženia na zdraví.

21. Tým, že odvolací súd zvolil výklad príslušných právnych noriem v rozpore s ich účelom a zmyslom, porušil právo žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa a dohovoru.

22. Dovolanie žalobcu za takejto situácie bolo nielen procesne prípustné ( ), ale tiež dôvodné ( ), lebo v ňom opodstatnene namietal, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa , bolo potrebné zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutých častiach výrokov I. a II. týkajúcich sa úrokov z omeškania čiastkových nárokov náhrady škody na zdraví (priznanej základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a priznanej náhrady za liečebné náklady).

23. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší ( ). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí ( ). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie ( ).

24. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (

).

25. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.