Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 65/07
PDF · 186.54 KB
No categories available
III. ÚS 65/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja
bytom , zastúpených advokátom
, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2006 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta
2006.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
„Vzhľadom k tomu, že porušovateľ, Najvyšší súd SR pri vydávaní svojho
rozhodnutia, sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 neposúdil všetky skutočnosti
podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie
uvedené, ústavou garantované, základné právo sťažovateľov.
K uvedenému porušeniu došlo tým, že pri rozhodovaní o určení platnosti kúpnej
zmluvy zo dňa 3. 7. 1995 sa porušovateľ uspokojil s posúdením platnosti tejto kúpnej zmluvy
výlučne s poukazom na ustanovenia záložnej zmluvy. Porušovateľ zmluvu vôbec
neposudzoval v rámci najzákladnejších ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, či ustanovení upravujúcich vlastnícke
právo, záložné právo, zastúpenie a právne úkony, a rovnako prehliadol porušenie
všeobecne záväzného právneho predpisu, vyhlášky č. 465/1991 Zb. o cenách stavieb,
pozemkov a trvalých trávnatých porastov.
Porušovateľ bol povinný brať do úvahy skutočnosť, že záložné právo má povahu
vecného práva k cudzej veci, ktorá i naďalej zostáva vo vlastníctve záložcu resp. vlastníka.
Záložný veriteľ, Československá obchodní banka, a. s. (...), nebol oprávnený v rámci výkonu
svojho záložného práva predať založenú nehnuteľnosť vo vlastnom mene, nakoľko na takých
predaj nebol zo strany vlastníkov nikdy splnomocnený, čím bolo porušené ust. § 123
Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva právo nakladať s nehnuteľnosťou výlučne jej
vlastníkovi. Nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám. Zároveň podotýkam, že
účastníci záložného vzťahu sa spoliehali na platnosť súhlasu banky zo dňa 15. 5. 1995,
ktorým banka povolila priamy predaj založenej nehnuteľnosti záložnému dlžníkovi,
spoločnosti (...).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,
sp. značka 24 Cb 183/95 zo dňa 9. 12. 2004, ktorým bol zamietnutý návrh o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy, výlučne z dôvodu, že podľa názoru porušovateľa je kúpna
zmluva platná, pretože nedošlo k porušeniu ustanovení zmluvy o zriadení záložného práva
(...).
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/2005 zo dňa
24. 8. 2006, taktiež porušil základné právo sťažovateľov zakotvené v čl. 20, ods. 1 Ústavy
SR (...).
Sťažovatelia boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, budovy so súp. číslom 661,
2
postavenej na pozemku, parcele č. 3453/11 o výmere 2.215 mzastavanej plochy
a nádvoria, nachádzajúcej sa v k. ú. Trnava (...). Na ochranu svojho vlastníckeho práva
podali návrh o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.
Najvyšší súd SR ako odvolací súd odoprel dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a
2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho práva, nakoľko po odstránení jedinej
hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí
návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci mal svojím rozhodnutím vrátiť vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Tým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej
zmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto
rozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za
platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe
ktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis
v príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných
vlastníkov nehnuteľnosti (...).
Na základe vyššie uvedených a pred súdom prvého stupňa preukázaných skutočností
(viď Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 24 Cb 183/95 zo dňa 20. 9. 2001) máme
za to, že Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím č. 6 Obo 251/2005 zo dňa 24. 8. 2006 porušil
základné práva sťažovateľov domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy, nakoľko
svojím rozhodnutím potvrdil zastavenie konania z dôvodu preukázania platnosti kúpnej
zmluvy, ktorá je v rozpore súst. §§ 3 ods. 1, 39, 123, 126 ods. 1, 589 Občianskeho
zákonníka, § 22 ods. 1 vyhlášky MF SR č. 465/1991 Zb. (...)“
Sťažovatelia v závere navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku
najvyššieho súdu a vydal tento nález:
„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 251/2005
zo dňa 24. 8. 2006 bolo porušené základné právo a p.
, domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Obo 251/2006 zo dňa 24. 8. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade
trovy konania v sume, v akej budú vyčíslené pred vydaním rozhodnutia do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta
, vedený v , (...)“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti
pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 251/05
z 24. augusta 2006 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 24 Cb 183/95 z 9. decembra 2004 v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba
sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je to,
že keďže najvyšší súd „neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie
vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou garantované,
základné právo sťažovateľov“. Sťažovatelia tiež namietajú, že „najvyšší súd odoprel
dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a 2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho
práva, nakoľko po odstránení jedinej hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd
prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci
mal svojím rozhodnutím vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Tým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej
zmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto
rozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za
platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe
ktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis
v príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných
vlastníkov nehnuteľnosti (...)“.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu
však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory
všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,
ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo
základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).
Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky
v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,
a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy. Výklad legislatívneho
textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
1. Z obsahu časti sťažnosti vyplýva, že porušenie svojho práva vlastniť majetok
a tento užívať vidia sťažovatelia v tom, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo navyše
„hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za platnú kúpnu
zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon (...)“.
Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že subjektom, ktorému sa priznáva
ochrana podľa čl. 20 ods. l ústavy, je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad
ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť
vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovatelia pred ústavným súdom domáhajú),
že rozhodnutím najvyššieho súdu by malo byť porušené ich základné právo vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn. 6 Obo 251/05
z 24. augusta 2006 preskúmavajúce rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej bol
zamietnutý návrh sťažovateľov o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy
v odvolacom konaní, nie je rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať za
následok porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Toto
rozhodnutie nemožno považovať za nesúladné s ústavou. Skutočnosť, že sťažovatelia sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia namietali porušenie vlastníckeho práva
takým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti
so sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Príčinnú súvislosť tvrdia sťažovatelia iba z dôvodu, že neboli úspešní v spore
o preskúmanie rozhodnutia krajského súdu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a
ich tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávaním
svojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do
základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Ústavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia
najvyššieho súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného
základného práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup
najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.
Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale
rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľov je to, že rozhodnutím najvyššieho súdu
bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
tým, že najvyšší súd ako odvolací súd „neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne
rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, ústavou
garantované, základné právo sťažovateľov (...)“.
Sťažovatelia podľa názoru ústavného súdu i v tejto časti sťažnosti namietajú
porušenie svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie je
v príčinnej súvislosti s porušením týchto práv.
Ustanovením čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov,
predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by
všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, aby
ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
V prípade sťažovateľov však nešlo o takýto prípad majúci za následok porušenie
základných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo
v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Ich
nespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným.
Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným
procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.
Preto ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 251/05 z 24. augusta 2006 a zistil, že odôvodnenie
rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy najvyšší súd oprel
svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Podľa názoru
ústavného súdu najvyšší súd správne posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnými
právnymi predpismi, a preto dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím
najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 251/05
z 24. augusta 2006 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho
výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto
súdom a ani to, že by závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia
sťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho
konania, ktoré skončilo pre nich nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať
s porušením ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na súdnu a inú právnu ochranu.
Čo sa týka námietky sťažovateľov, že k porušeniu označeného základného práva
došlo tým, že najvyšší súd„neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie
vo veci a potvrdil zastavenie konania (...)“, ústavný súd na záver uvádza, že sťažovatelia
v napadnutom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ani nenamietali zastavenie
konania v časti ohľadne určenia, že odporca pri predaji zálohu v prospech tretej osoby konal
protiprávne, ale ju v tejto časti ako žalobcovia v II. a III. rade vzali späť, a v odvolaní
napadli len výrok krajského súdu, ktorým zamietol ich žalobu o určenie absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. m. m. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľmi
označeného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a ďalšej ich požiadavke (odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia) by do úvahy prichádzalo
iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základných
práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti
návrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2007