Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 65/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja

bytom , zastúpených advokátom

, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. augusta 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2006 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4

a (ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. augusta

2006.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

„Vzhľadom k tomu, že porušovateľ, Najvyšší súd SR pri vydávaní svojho

rozhodnutia, sp. zn. zo dňa 24. 8. 2006 neposúdil všetky skutočnosti

podstatné pre správne rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie

uvedené, garantované, základné právo sťažovateľov.

K uvedenému porušeniu došlo tým, že pri rozhodovaní o určení platnosti kúpnej

zmluvy zo dňa 3. 7. 1995 sa porušovateľ uspokojil s posúdením platnosti tejto kúpnej zmluvy

výlučne s poukazom na ustanovenia záložnej zmluvy. Porušovateľ zmluvu vôbec

neposudzoval v rámci najzákladnejších ustanovení upravujúcich

kúpnu zmluvu, predmetom ktorej je nehnuteľnosť, či ustanovení upravujúcich vlastnícke

právo, záložné právo, zastúpenie a právne úkony, a rovnako prehliadol porušenie

všeobecne záväzného právneho predpisu, vyhlášky č. o cenách stavieb,

pozemkov a trvalých trávnatých porastov.

Porušovateľ bol povinný brať do úvahy skutočnosť, že záložné právo má povahu

vecného práva k cudzej veci, ktorá i naďalej zostáva vo vlastníctve záložcu resp. vlastníka.

Záložný veriteľ, Československá obchodní banka, a. s. (...), nebol oprávnený v rámci výkonu

svojho záložného práva predať založenú nehnuteľnosť vo vlastnom mene, nakoľko na takých

predaj nebol zo strany vlastníkov nikdy splnomocnený, čím bolo porušené ust. § 123

, ktorý priznáva právo nakladať s nehnuteľnosťou výlučne jej

vlastníkovi. Nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám. Zároveň podotýkam, že

účastníci záložného vzťahu sa spoliehali na platnosť súhlasu banky zo dňa 15. 5. 1995,

ktorým banka povolila priamy predaj založenej nehnuteľnosti záložnému dlžníkovi,

spoločnosti (...).

Najvyšší súd Slovenskej republiky, potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,

sp. značka zo dňa 9. 12. 2004, ktorým bol zamietnutý návrh o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy, výlučne z dôvodu, že podľa názoru porušovateľa je kúpna

zmluva platná, pretože nedošlo k porušeniu ustanovení zmluvy o zriadení záložného práva

(...).

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. zo dňa

24. 8. 2006, taktiež porušil základné právo sťažovateľov zakotvené v , ods. 1

SR (...).

Sťažovatelia boli spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, budovy so súp. číslom 661,

2

postavenej na pozemku, parcele č. 3453/11 o výmere 2.215 mzastavanej plochy

a nádvoria, nachádzajúcej sa v k. ú. Trnava (...). Na ochranu svojho vlastníckeho práva

podali návrh o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.

Najvyšší súd SR ako odvolací súd odoprel dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a

2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho práva, nakoľko po odstránení jedinej

hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí

návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci mal svojím rozhodnutím vrátiť vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Tým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej

zmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto

rozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za

platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe

ktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis

v príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných

vlastníkov nehnuteľnosti (...).

Na základe vyššie uvedených a pred súdom prvého stupňa preukázaných skutočností

(viď Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 20. 9. 2001) máme

za to, že Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím č. zo dňa 24. 8. 2006 porušil

základné práva sťažovateľov domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

podľa SR, na ochranu vlastníckeho práva podľa SR

a práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva podľa , nakoľko

svojím rozhodnutím potvrdil zastavenie konania z dôvodu preukázania platnosti kúpnej

zmluvy, ktorá je v rozpore súst. §§ 3 ods. 1, 39, 123, 126 ods. 1, 589 Občianskeho

zákonníka, vyhlášky MF SR č. (...)“

Sťažovatelia v závere navrhujú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku

najvyššieho súdu a vydal tento nález:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 24. 8. 2006 bolo porušené základné právo a p.

, domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené

v SR, na ochranu vlastníckeho práva zaručené v SR

a práva na zákonné obmedzenie vlastníckeho práva zakotvené v SR.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 24. 8. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade

trovy konania v sume, v akej budú vyčíslené pred vydaním rozhodnutia do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta

, vedený v , (...)“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti

pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , ).

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 24. augusta 2006 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 9. decembra 2004 v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba

sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Podstatou sťažnosti sťažovateľov je to,

že keďže najvyšší súd „neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie

vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené, garantované,

základné právo sťažovateľov“. Sťažovatelia tiež namietajú, že „najvyšší súd odoprel

dotknutým vlastníkom, sťažovateľom 1. a 2. rade, základné právo na ochranu vlastníckeho

práva, nakoľko po odstránení jedinej hmotnoprávnej prekážky, na základe ktorej súd

prvého stupňa rozhodol o zamietnutí návrhu, porušovateľ potvrdil zastavenie konania, hoci

mal svojím rozhodnutím vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Tým, že došlo k zastaveniu konania o návrhu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej

zmluvy, nebola vyriešená právna neistota sťažovateľov, ktorým bolo naviac týmto

rozhodnutím hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za

platnú kúpnu zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon a na základe

ktorej spolu s vyššie uvedeným rozhodnutím porušovateľa bude vykonaný zápis

v príslušnom katastri nehnuteľností v prospech tretieho subjektu odlišného od skutočných

vlastníkov nehnuteľnosti (...)“.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až 51 ). Táto právomoc ústavného súdu

však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory

všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov,

ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprávne princípy alebo

základné práva a slobody ().

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky

v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd,

a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z . Výklad legislatívneho

textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ( ).

1. Z obsahu časti sťažnosti vyplýva, že porušenie svojho práva vlastniť majetok

a tento užívať vidia sťažovatelia v tom, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo navyše

„hrubo zasiahnuté do ich vlastníckeho práva, keďže porušovateľ vyhlásil za platnú kúpnu

zmluvu, pri uzatváraní ktorej bol viacnásobne porušený zákon (...)“.

Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že subjektom, ktorému sa priznáva

ochrana podľa ods. l , je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad

ustanovenia bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť

vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovatelia pred ústavným súdom domáhajú),

že rozhodnutím najvyššieho súdu by malo byť porušené ich základné právo vlastniť majetok

podľa . Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. sp. zn.

z 24. augusta 2006 preskúmavajúce rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej bol

zamietnutý návrh sťažovateľov o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy

v odvolacom konaní, nie je rozhodnutím takého druhu alebo účinkov, že by mohlo mať za

následok porušenie základného práva sťažovateľov podľa . Toto

rozhodnutie nemožno považovať za nesúladné s . Skutočnosť, že sťažovatelia sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia namietali porušenie vlastníckeho práva

takým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti

so sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa a 4 .

Príčinnú súvislosť tvrdia sťažovatelia iba z dôvodu, že neboli úspešní v spore

o preskúmanie rozhodnutia krajského súdu o určenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a

ich tvrdenie takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávaním

svojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do

základných práv sťažovateľov podľa a 4 .

Ústavný súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označeného

základného práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup

najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale

rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľov je to, že rozhodnutím najvyššieho súdu

bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

tým, že najvyšší súd ako odvolací súd „neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne

rozhodnutie vo veci a potvrdil zastavenie konania, porušil vyššie uvedené,

garantované, základné právo sťažovateľov (...)“.

Sťažovatelia podľa názoru ústavného súdu i v tejto časti sťažnosti namietajú

porušenie svojich práv takým postupom (rozhodnutím) najvyššieho súdu, ktorý zjavne nie je

v príčinnej súvislosti s porušením týchto práv.

Ustanovením sa zaručuje ochrana viacerých záujmov,

predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, aby

ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľov však nešlo o takýto prípad majúci za následok porušenie

základných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo

v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľov. Ich

nespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne (napr. , ). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným

procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.

Preto ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. augusta 2006 a zistil, že odôvodnenie

rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy najvyšší súd oprel

svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Podľa názoru

ústavného súdu najvyšší súd správne posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnými

právnymi predpismi, a preto dospel k záveru, že medzi namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

nie je žiadna spojitosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. augusta 2006 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho

výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto

súdom a ani to, že by závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia

sťažovateľov preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho

konania, ktoré skončilo pre nich nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať

s porušením ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu a inú právnu ochranu.

Čo sa týka námietky sťažovateľov, že k porušeniu označeného základného práva

došlo tým, že najvyšší súd„neposúdil všetky skutočnosti podstatné pre správne rozhodnutie

vo veci a potvrdil zastavenie konania (...)“, ústavný súd na záver uvádza, že sťažovatelia

v napadnutom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ani nenamietali zastavenie

konania v časti ohľadne určenia, že odporca pri predaji zálohu v prospech tretej osoby konal

protiprávne, ale ju v tejto časti ako žalobcovia v II. a III. rade vzali späť, a v odvolaní

napadli len výrok krajského súdu, ktorým zamietol ich žalobu o určenie absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. m. m. , , ).

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľmi

označeného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu podľa

a ďalšej ich požiadavke (odklad vykonateľnosti tohto rozhodnutia) by do úvahy prichádzalo

iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich základných

práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti

návrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2007