Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 48/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1, a a 6 , práv garantovaných

čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1

ods. 1 a 2, a , 2 a 4 rozsudkom

Okresného súdu Košice I č. k. 396 z 9. januára 2013, uznesením Krajského

súdu v Košiciach č. k. z 24. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 a 6 (ďalej len „“), práv garantovaných a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

porušenie a 2, a , 2 a 4 rozsudkom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 396 z 9. januára 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. z 24. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 14. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3

písm. a) a ods. 4 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s poukazom na ustanovenie Trestného

zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 64 mesiacov nepodmienečne

so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ podal

prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie doručené okresnému súdu 21. januára 2013. Krajský súd napadnutým uznesením

odvolanie podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zamietol. Sťažovateľ podal proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie doručené

krajskému súdu 13. júna 2013. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c)

dovolanie sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ zhrnul svoje námietky proti napadnutým rozhodnutiam všeobecných

súdov do viacerých bodov. Najprv sťažovateľ uviedol, že napadnutými rozhodnutiami boli

zásadným spôsobom porušené jeho práva na obhajobu. V tejto súvislosti uvádza, že

v prípravnom konaní boli spisy súvisiace s jeho trestnou vecou uzatvorené bez jeho

prítomnosti, pričom sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia výslovne žiadal, aby bola zabezpečená

jeho prítomnosť pri uzatváraní spisu. Sťažovateľ zároveň poukázal na právo obvineného na

oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania a na preštudovanie celého spisu (právo zaručené

podľa , pozn.).

4. Ďalej sťažovateľ uviedol, že v rámci prípravného a súdneho konania bol držaný

vo väzbe bez právoplatného rozhodnutia. Podľa jeho názoru mu zákonná lehota väzby

končila 27. novembra 2012 o 04.15 h, pričom súdne pojednávanie o zmene dôvodov väzby

sa uskutočnilo 27. novembra 2012 o 15.30 h. Sťažovateľ na tomto mieste vyjadruje nesúhlas

s ním parafrázovaným názorom sudcu všeobecného súdu, ktorý podľa vyjadrenia

sťažovateľa na pojednávaní k zmene dôvodov väzby uviedol, že dĺžka trvania väzby sa

počíta na dni nie na hodiny.

5. Ako ďalší bod svojich výhrad sťažovateľ namieta porušenie zásady ne bis in idem

napadnutými rozhodnutiami. Porušenie tejto zásady vidí v tom, že skutok, ktorý spáchal, bol

prekvalifikovaný v rámci trestného konania z prečinu krádeže na zločin krádeže, a zároveň

v tom, že okresný súd v rámci rozhodovania o vine a treste vychádzal zároveň zo stanoviska

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. V tomto duchu sťažovateľ

dodáva, že všeobecné súdy nesprávne aplikovali uvedené stanovisko trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011, keďže toto nie je podľa názoru sťažovateľa

prameňom práva, a upozornil na skutočnosť, že stanovisko trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 bolo vydané 12. decembra 2011 a publikované

21. augusta 2012, avšak sťažovateľ spáchal skutok 24. novembra 2011, čiže uvedené

stanovisko v čase spáchania skutku neexistovalo. Aplikáciu stanoviska trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 považuje za retroaktívnu v jeho neprospech,

čo hodnotí ako neprípustné. Sťažovateľ dopĺňa, že všeobecné súdy podľa jeho názoru

pozmenili skutkový stav tak, aby bol súladný so stanoviskom trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011.

6. Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú

diskriminačné. Svoje tvrdenie odôvodňuje názorom, podľa ktorého v iných skutkovo

totožných prípadoch okresné súdy neaplikovali stanovisko trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. Tým, že všeobecné súdy v jeho prípade aplikovali

uvedené stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, postupovali voči

sťažovateľovi rozdielne oproti iným obvineným v rovnakej situácii, v prípade ktorých

neaplikovali uvedené stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Sťažovateľ

v tejto súvislosti uviedol viacero spisových značiek rozsudkov, avšak neoznačil konkrétne

súdy, ktoré uvedené rozsudky prijali.

7. Medzi ďalšiu skupinu námietok sťažovateľa možno zaradiť tie, v zmysle ktorých

namieta porušenie svojich práv zaručených dohovorom napadnutými rozhodnutiami

všeobecných súdov. Sťažovateľ uvádza, že zo strany všeobecných súdov bolo porušené

predovšetkým jeho právo na spravodlivý proces, keďže všeobecné súdy neinterpretovali

zákonnú úpravu v súlade s dohovorom.

8. V závere sťažovateľ namietol, že v jeho trestnej veci došlo k porušeniu Trestného

zákona. Sťažovateľ primárne prezentoval názor, že všeobecné súdy rozhodli o jeho vine iba

na základe výpovedí 4 svedkov a neboli vykonané žiadne iné dôkazy voči jeho osobe, a to

ani na hlavnom pojednávaní. Sťažovateľ ďalej poukazuje na nezohľadnenie poľahčujúcich

okolností zo strany všeobecných súdov (účinná ľútosť, priznanie viny, vôľa nahradiť škodu).

Nezohľadnením poľahčujúcich okolností zo strany všeobecných súdov došlo podľa

sťažovateľa k uloženiu neprimerane prísneho trestu zo strany všeobecných súdov, a tým

k porušeniu princípu primeranosti pri ukladaní trestov a pri obmedzovaní základných práv

a slobôd.

9. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho základné práva

garantované , , a a 6 , práva

garantované čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4

boli napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby mu

ústavný súd priznal bližšie nešpecifikované odškodnenie.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

K napadnutému rozsudku okresného súdu

11. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS

20/02, ).

13. Sťažovateľ brojí proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Zo sťažnosti

vyplýva, že využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť v zmysle

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľových

základných práv podľa , , a a 6 ,

práv garantovaných čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2

a , 2 a 4 napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol podľa

ods. 2 z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6

a a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

14. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak

to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na

vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov

proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,

alebo ak týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného

činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované

podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť

uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

15. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom

namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ

označil namietané porušenie práv len článkom dohovoru (čl. 6 a 7 dohovoru), pričom

z celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa možno konštatovať, že

sťažovateľ namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1

dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konania v zmysle

posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3

a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

16. Ústavný súd ďalej v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že

v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu

verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

).

17. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je

suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym

poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Uvedená trestná vec

bola už prejednávaná tunajším odvolacím súdom, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu závažných procesných pochybení,

kde zároveň sa zaoberal aj námietkou obžalovaného v súvislosti s nesprávnou právnou

kvalifikáciou jeho konania podľa odseku 4 § 212 Tr. zák.

Okresný súd po zrušení veci vykonal hlavné pojednávania a na nich dôkazy

zákonným spôsobom v zmysle a vykonané dôkazy v súlade s ustanovením

vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia jednotlivo, i v ich

súhrne a dospel k záveru, že ku skutku došlo tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti

napadnutého rozsudku, a že tohto skutku sa dopustil obžalovaný.

Všetky svoje úvahy, ktoré okresný súd viedli k takémuto rozhodnutiu rozviedol

v dôvodoch svojho rozsudku, s ktorými sa po preskúmaní v plnom rozsahu stotožnil aj

krajský súd. Poukazujúc na tieto dôvody aj krajský súd skutkové zistenie okresného súdu

považuje za správne.

Pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia okresného súdu krajský súd sa zaoberal aj

námietkami uvádzanými v dôvodoch odvolania obžalovaného a dospel k záveru, že tieto sú

dostatočne odôvodnené už v dôvodoch rozsudku okresného súdu. Pokiaľ ide o zdôvodnenie

skutkových zistení, ani samotný obžalovaný nepoprel, že sa skutku dopustil tak, ako sa to

uvádza vo výrokovej časti rozsudku, ba dokonca sa dožaduje, aby skutočnosť, že sa ku

skutku priznal bola posúdená ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. Bránil

sa iba tým, že od ďalšieho dokonania skutku upustil, čo malo nasvedčovať to, že policajnou

hliadkou bol prichytený v podkroví, kde údajne hľadal niečo na zabezpečenie vypáčeného

okna.

Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, ako to zhodne vypovedali všetci štyria

policajti, že výzva, ako aj zaregistrovanie páchateľa bola v čase, keď tento vyskakoval

z okna a pohyboval sa smerom na pavlač. Preto správne takéto konanie okresný súd

nepovažoval za dobrovoľné upustenie od dokonania trestného činu, ani za pokus trestného

činu, keďže obžalovaný si veci nachystal do tašky, avšak nemal ich už možnosť vyniesť.

Okresný súd správne postupoval aj pri právnom posúdení konania obžalovaného keď

dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky zločinu krádeže podľa

§ 212 ods. l, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138

písm. e) Tr. zák., keďže si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil takým činom

väčšiu škodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania a to vlámaním.

Krajský súd nezistil pochybenie ani pri určení druhu a výmery trestu. Ako už bolo

vyššie spomenuté, okresný súd ukladal trest podľa sadzby určenej v odseku 4 § 212 Tr. zák.,

pričom ako už bolo spomenuté vyššie poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. 1) Tr. zák.

spočívajúcu v priznaní sa k spáchaniu trestného činu nemohol vziať do úvahy tak, ako to

odôvodnil vo svojom rozsudku a obdobne aj poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n)

Tr. zák.

Uložený trest na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby preto považuje krajský súd

za zákonný a správny. Taktiež zaradenie obžalovaného pre výkon trestu do ústavu so

stredným stupňom stráženia je v súlade so zákonom, keďže obžalovaný v posledných

desiatich rokoch bol vo výkone trestu za úmyselný trestný čin.

Keďže teda krajský súd nezistil dôvod pre zmenu rozhodnutia okresného súdu,

odvolanie obžalovaného nepovažoval za dôvodné, a preto postupoval tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

19. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové

posúdenie, či vzhľadom na procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní, spôsob,

ktorým krajský súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných

ustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový

stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

20. Ústavný súd na tomto mieste dopĺňa, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ).

21. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom ( a nasl. ). Postup krajského

súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho

súdu a požiadavkami kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného

súdu.

22. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie a až , ako aj a 3

a čl. 7 ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňa požiadavky

vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho

súdu tejto procesnej formy.

23. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených a až , ako aj

ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne

normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Krajský súd zároveň

odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní proti napadnutému

rozsudku okresného súdu (vierohodnosť výpovede svedkov, dokázanie viny, zmena právnej

kvalifikácie spáchaného skutku, výška trestu). Závery krajského súdu obsiahnuté

v napadnutom rozhodnutí je následne potrebné považovať za výraz autonómneho

rozhodovania krajského súdu v konaní o odvolaní. Postup a napadnuté uznesenie krajského

súdu sú v tomto smere ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne

neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej

úpravy.

24. K námietke sťažovateľa, že krajský súd neprihliadal na skutočnosť, že po skončení

vyšetrovania mu nebolo umožnené preštudovať v zmysle spis,

ústavný súd uvádza, že túto námietku sťažovateľ vo svojom odvolaní proti napadnutému

rozsudku okresného súdu uviedol a prezentoval, pričom krajský súd v napadnutom uznesení

na uvedený argument sťažovateľa nereagoval. Je teda pravdou, že napadnutému uzneseniu

krajského súdu možno vytknúť lakonickosť odôvodnenia v tomto bode, navyše bez uvedenia

argumentácie, z ktorej by vyplývalo, ako sa krajský súd vysporiadal s argumentmi

sťažovateľa a či tieto sú spôsobilé spochybniť založiť porušenie sťažovateľovho práva na

obhajobu. Vo všeobecnosti by uvedené na prvý pohľad indikovalo možnosť porušenia práv

fyzickej osoby zaručených v spojení s , ako aj s

ods. 3 písm. b) dohovoru.

25. In concreto v sťažovateľovom prípade však išlo o druhé rozhodnutie krajského

súdu o odvolaní sťažovateľa, keďže v sťažovateľovej trestnej veci krajský súd uznesením

č. k. zo 17. októbra 2012 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 27. augusta 2012 a vec mu vrátil na prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský súd v uznesení č. k. zo 17. októbra 2012 ústavne udržateľným

spôsobom reagoval na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis po

skončení vyšetrovania, keď uviedol: „Čo sa týka námietok uvádzaných v odvolaní

obžalovaného v súvislosti s ďalším procesným pochybením, kedy došlo k tomu, že nebol

oboznámený s výsledkami vyšetrovania je potrebné uviesť, že v danom prípade išlo

o skrátené vyšetrovanie, kedy v podstate dochádza k zrýchlenému konaniu a predloženiu

veci súdu s navrhnutím vykonania ďalších dôkazov. Je pravdou, že aj v tomto skrátenom

vyšetrovaní, po jeho skončení obžalovaný má byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania,

avšak toto pochybenie v podstate bolo odstránené ďalším konaním na súde, kedy sa

obžalovaný k jednotlivým dôkazom vyjadroval, pričom hlavne znalecké posudky boli známe

až po podaní obžaloby.“

26. Vzhľadom na opakované rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti

riadne odôvodnenému napadnutému rozsudku okresného súdu, bez podstatnej zmeny

argumentácie sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností a pri zachovaní toho istého

a konštantne pretrvávajúceho skutkového stavu, musel byť právny názor krajského súdu na

námietku nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania sťažovateľovi známy, nešlo

z pohľadu sťažovateľa a jeho právnej situácie o rozhodnutie prekvapivé a nemožno

konštatovať takú intenzitu zásahu do práv sťažovateľa, ktorá by bola dôvodom na kasáciu

napadnutého uznesenia krajského súdu zo stany ústavného súdu.

27. K tomu ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľ uplatnil svoje právo na obhajobu počas

hlavného pojednávania pred okresným súdom, počas súdneho konania mu nebolo odopreté

právo nahliadať do spisu, sťažovateľ bol na hlavnom pojednávaní oboznámený s výpoveďou

svedkov, ktorá bola nosným dôkazom rozhodnutia o vine sťažovateľa, ako aj so

znaleckými posudkami a sťažovateľ mal možnosť pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa ku

všetkým dôkazom.

28. K námietke sťažovateľa, že bol nezákonne držaný vo väzbe, pričom krajský súd

(ako aj okresný súd) podľa sťažovateľa nemal vôľu túto nezákonnosť a porušovanie jeho

ústavných práv odstrániť, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v konaní sp. zn.

rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu napadnutému

rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o vine a treste na základe podanej

obžaloby. Krajský súd aj okresný súd nerozhodovali v konaniach, ktorých výsledkom sú

sťažovateľom napadnuté rozhodnutia, o väzbe, jej zákonnosti alebo trvaní. Pokiaľ mal

sťažovateľ výhrady voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 27. novembra

2012, ktorým okresný súd rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú, bol

oprávnený využiť proti tomuto rozhodnutiu o trvaní dôvodov väzby právne prostriedky

nápravy (riadny opravný prostriedok – sťažnosť).

29. V tejto súvislosti ústavný súd uzatvára, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a sťažovateľovou námietkou o nezohľadnení nezákonnosti sťažovateľovej

väzby zo strany krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku

súdu prvého stupňa nie je možné ustáliť akúkoľvek príčinnú súvislosť, keďže krajský súd

napadnutým uznesením nerozhodol (a nerozhodoval) o riadnom opravnom prostriedku proti

uzneseniu o väzbe, ale o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa.

30. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať, ako už

ústavný súd uviedol, za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd

nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol

sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,

, a a 6 a práv podľa a 3 a

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu , 2 a 4

napadnutým uznesením krajského súdu

31. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

32. Ustanovenia sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných

práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru a majú charakter

ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní a dohovoru. Tieto ustanovenia a dohovoru sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných a ľudských práv a základných slobôd garantovaných

dohovorom podľa (porov. napr. , ,

, ).

33. Ustanovenia však nemajú charakter základného práva a slobody,

ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom. Ich aplikácia

sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného základného

práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2

a 4 bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode podľa alebo

ľudskému právu a základnej slobode podľa dohovoru sťažovateľa je zjavne neopodstatnená

(porov. , , , z novšej judikatúry , III.

ÚS 87/2011, ).

34. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa

, , a a 6 , prípadne podľa

a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahy

ani vyslovenie porušenia , 2 a 4 . Z toho dôvodu ústavný súd odmietol

sťažnosť aj v tejto časti v zmysle ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a 2 a

napadnutým uznesením krajského súdu

35. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

36. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením napadnutým

uznesením krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciu

základného práva a slobody, ale zakotvuje esenciálne princípy, na ktorých je ústavný

poriadok a štátne zriadenie Slovenskej republiky budované, a akcentuje princípy

medzinárodného práva a záväzky, ktoré Slovenská republika v priestore medzinárodného

spoločenstva a medzinárodného práva rešpektuje a ktorými je viazaná. V nadväznosti na

uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa ústavný súd

rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ,

prípadne práva zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku než

článku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti

podľa namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho

označeného základného práva alebo slobody.

37. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa

, , a a 6 , prípadne podľa

a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahy

ani vyslovenie porušenia . Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj

v tejto časti v zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

38. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil aj čl. 2 ods. 2

. Ústavný súd uvádza, že neobsahuje konkrétnu garanciu

základného práva alebo slobody, ale je základným, resp. všeobecným ustanovením

limitujúcim konanie štátu, a teda aj zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv

a slobôd. Jeho aplikácia sa v sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie

porušenia bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode

sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. , ,

).

39. Aj v tomto prípade musí ústavný súd opakovane vysloviť záver, že ústavný súd

nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a a 6 , prípadne podľa a 3 a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, a teda neprichádza do úvahy ani vyslovenie

porušenia . Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti

v zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6

a a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

40. Čo sa týka základných bodov prieskumu potenciálneho porušenia

sťažovateľových práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odkazuje na už

uvedené body 14 až 17 a body 19 a 20, ktoré sú plne aplikovateľné aj na túto časť

prieskumu.

41. Najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: «Najvyšší súd Slovenskej

republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na

neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

( )...

Pokiaľ ide o v § 385 ods. 1 Tr, por. spomínanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi

dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého

rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo ( ) a nie právnych

dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s z hľadiska ich

hodnotenia podľa Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným

v podanom dovolaní v zmysle nezodpovedá dovolateľom označený

dôvod dovolania podľa , ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto

(naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/

Tr, por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por,, bez toho, aby zisťoval inú chybu

napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu

dovolania označenému dovolateľom v zmysle Ak ale dovolací súd zistí

chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr.

por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania

podľa , než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle Tr.

por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr.

por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci

zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2

Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v treba

hneď v úvode upozorniť na tú skutočnosť, že nie každé porušenie práva obvineného na

obhajobu môže mať za následok konštatovanie jeho naplnenia. Zákon totiž výslovne

požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť pod

porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax, po dôslednom

zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu.

Čo sa týka potom námietky obvineného , že mu nebolo umožnené po

skončení vyšetrovania preštudovať spis, tak tu najvyšší súd na jednej strane po preskúmaní

spisového materiálu musí dať za pravdu uvedenému tvrdeniu, no na strane zároveň dodáva,

že takémuto zistenému pochybeniu nie je možné podľa jeho názoru vzhľadom na všetky

okolnosti posudzovaného prípadu priznať zákonom požadovaný charakter zásadného

porušenia práva na obhajobu.

V predmetnej veci bolo zo strany OČTK postupované v zmysle

(išlo o skrátené vyšetrovanie). Dovolateľ bol zadržaný ako podozrivý bezprostredne po čine,

pričom na druhý deň (t.j. 28. novembra 2011) bola podaná na neho obžaloba. V následnom

konaní bolo obvinenému plne umožnené uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä

právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Tiež bolo zistené, že obhajoba počas súdneho konania niekoľkokrát využila právo

nahliadnuť do spisu. Posudzujúc v kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej

veci hovoriť o porušení práva na obhajobu v takej intenzite, ako sa vyžaduje pre naplnenie

namietaného dovolacieho dôvodu. Nedostatok spočívajúci v neumožnení obvinenému (ako

i jeho obhajcovi) využiť svoje právo na preštudovanie spisu v zmysle nemal

vplyv na samotné rozhodnutie o jeho vine.

K ďalším výhradám obvineného smerujúcich k tomu, že oba konajúce súdy pri

hodnotení dôkazov dôsledne nerešpektovali zásadu uvedenú v

a nesprávne vyhodnotili bez tomu zodpovedajúcich dôkazov jeho obhajobu ako účelovú

treba uviesť iba toľko, že tu ide o otázky skutkové, ktoré sú z prieskumu dovolacieho súdu

vylúčené. Porušenie práva na obhajobu, resp. teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným

oproti tomu, ako to vo veci učinili príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre

dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). V tomto smere je potom potrebné hodnotiť ako

irelevantný aj poukaz obvineného na nevykonanie výsluchu poškodeného na hlavnom

pojednávaní, ktorý by podľa jeho slov vedel potvrdiť rozhodujúce skutočnosti pre

rozhodnutie. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považovali súdy nižšieho stupňa za

dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obhajoby na vykonanie

vyššie spomínaného dôkazu je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku.

A napokon ako neopodstatnené je nevyhnutné hodnotiť i ostatné výhrady obvineného,

svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení práva na obhajobu. Vo vzťahu

k údajnému nerešpektovaniu zákonnej povinnosti doručiť mu na vyjadrenie stanovisko

prokuratúry k podanému dovolaniu možno uviesť iba toľko, že žiadnu takúto povinnosť

neustanovuje (viď ), kým na strane druhej námietky

vzťahujúcej sa k parciálnemu väzobnému rozhodovaniu stoja potom úplne mimo

akéhokoľvek dovolacieho dôvodu (pri podaní dovolania obvineným).

Vzhľadom na splnenie podmienky uvedenej v bolo potrebné sa

v dovolacom konaní zaoberať tiež tvrdením obvineného o nezákonnosti (neprípustnosti)

rozhodujúcich výpovedí štyroch policajtov, opodstatňujúcim podľa jeho názoru naplnenie

dovolacieho dôvodu uvedeného v Aj tu však najvyšší súd

nemohol dať za pravdu dovolateľovi, keďže z obsahu predloženého spisu vyplýva, že najskôr

boli dané dôkazy po podaní obžaloby v súlade riadne zabezpečené, keď

následne došlo k ich zákonnému vykonaniu taktiež na hlavnom pojednávaní, a to za

plneného rešpektovania práv obhajoby. Namietané výpovede sú teda bez akýchkoľvek

pochybností použiteľné pre účely daného trestného konania, keďže žiadna nezákonnosť tu

zistená nebola.

Pokiaľ ide dovolací dôvod podľa , z jeho dikcie vyplýva,

že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda

to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách,

ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne

posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej

kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam

z hľadiska hmotného práva.

Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým

zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať

a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť

vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo

uvedené aj skôr). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho

hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j.

či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia

skutkových zistení a záverov už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania

obvineného) neprichádza do úvahy.

Vychádzajúc z obsahu dovolania obvineného treba potom

s poukazom na deklarovaný dovolací dôvod uviesť nasledovné:

Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa vyplýva, že konanie obvineného

bolo z ich strany správne právne posúdené ako dokonaný trestný čin krádeže (a nie ako

pokus daného trestného činu), keďže v súlade so súdnou praxou ide o dokonané zmocnenie

sa vecí, ak si páchateľ uloží veci do tašky, ktorú však ponechá v miestnosti z dôvodu, že je

vyrušený zasahujúcou policajnou hliadkou.

Rovnako potom vzhľadom na už vyššie uvedené ako i obsah ustálenej skutkovej vety

neprichádza v posudzovanej veci uvažovať ani o dobrovoľnom upustení od dokonania

trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Predmetné ustanovenie upravuje zánik

trestnosti pokusu trestného činu, ak páchateľ dobrovoľne upustil od ďalšieho konania

potrebného ha dokonanie trestného činu a zároveň odstránil nebezpečenstvo, ktoré hrozilo

chránenému záujmu z podniknutého pokusu. Je zrejmé, že ani jedna z týchto podmienok

v predmetnej veci splnená nebola, keď je potrebné upozorniť najmä na to, že o dobrovoľnom

upustení od ďalšieho konania možno hovoriť len vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že má

možnosť trestnú činnosť dokončiť, avšak napriek tomu sám z vlastnej vôle sa rozhodne

upustiť od jej dokonania. Takúto dobrovoľnosť súdy po vykonanom dokazovaní u

obvineného vylúčili.

Vyššie uvedené námietky boli v podstate predmetom obhajoby obvineného v rámci

celého základného konania, pričom súdy sa s nimi aj patričným spôsobom vysporiadali.

Vykonali dôkazy a na základe ich hodnotenia dospeli k takému zhodnému záveru, že

v posudzovanom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom pokuse, ani o žiadnom

dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák.,

keďže obvinený opustil miestnosť, v ktorej sa nachádzala pripravená taška s vecami

z dôvodu, že bol pri čine vyrušený zasahujúcou hliadkou polície (t.j. nemal už možnosť tašku

vyniesť). Súdy teda jeho obhajobe neuverili.

Napokon za správnu a zodpovedajúcu zákonu považuje najvyšší súd aj právnu

kvalifikáciu ustáleného skutku (týmto je viazaný), ktorý i podľa jeho názoru napĺňa všetky

znaky skutkovej podstaty zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/

Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e/ Tr. zák. S ohľadom na námietky obvineného treba

poznamenať, že stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu prijaté na zasadnutí

konanom 12. decembra 2011, pod Tpj 78/2011 a uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2012, na ktoré sa v

tomto smere odvolávali konajúce súdy, bolo prijaté práve za účelom zjednotenia výkladu

príslušným zákonných ustanovení, keďže tu bola zistená nejednotnosť v samotnej

rozhodovacej činnosti (má sa tým v konečnom dôsledku zabraňovať rozdielnemu

posudzovaniu rovnakých prípadov).

Obvinený v podanom dovolaní označil ako jedno z pochybení konajúcich súdov tiež

tú skutočnosť, že tieto u neho v rozpore so skutočným stavom konštatovali neexistenciu

poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. 1/ („priznal sa k spáchaniu trestného činu

a trestný čin úprimne oľutoval“) a písm. n/ Tr. zák. („napomáhal pri objasňovaní trestnej

činnosti príslušným orgánom“).

Najvyšší súd s poukazom na uvedené zdôrazňuje, že otázka zisťovania resp.

zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou,

ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade

dovolania obvineného. Ak ale súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje danosť niektorej

takejto okolnosti, či už poľahčujúcej ale[bo] priťažujúcej, no v rozpore s tým ju nezoberie do

úvahy pri ukladaní trestu pri úprave trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4

Tr. zák., ide o skutočnosť, ktorá za splnenia podmienky uvedenej v

môže znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v

(nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia).

V posudzovanej veci však o žiadne takéto relevantné pochybenie zo strany súdu

nešlo, keďže u obvineného bola zistená jediná poľahčujúca okolnosť (§ 37

písm. m/ Tr. zák.), v dôsledku čoho mu následne bol v súlade s § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. aj

ukladaný trest v rámci upravenej trestnej sadzby. Prvostupňový súd sa pritom tiež podrobne

vyjadril k tomu, prečo nemožno považovať za dané aj obvineným namietané poľahčujúce

okolnosti (§ 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák.) a odvolací súd sa s týmito argumentmi plne

stotožnil. Preskúmavať takéto skutkové závery súdov nižšieho stupňa dovolacím súdom

potom nie je možné.

A úplne na záver treba podotknúť, že za naplnený nemožno považovať ani posledne

v dovolaní namietaný dovolací dôvod podľa , ktorý obvinený

odvíjal len od podľa jeho názoru nesprávneho výroku o vine (presnejšie od nesprávneho

právneho posúdenie skutku).»

42. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe

a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

V rámci rozhodovania o dovolaní najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na

uváženie existencie dovolacích dôvodov, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený

vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že

výrok najvyššieho súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho

rozhodnutia, pretože najvyšší súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto

súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci

a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo náležitú

argumentáciu, prostredníctvom ktorej najvyšší súd dospel k záveru o neprítomnosti

dovolacích dôvodov vo veci sťažovateľa.

43. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku.

44. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (porov. mutatis mutandis

, ).

45. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia

podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže v tomto

konkrétnom prípade (aj vzhľadom na už uvedené závery ústavného súdu) viesť k záveru

o porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd

tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach

meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa .

46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením , , a a 6

a čl. 6 a čl. 7 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá v tomto prípade sťažovateľa

vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

47. Najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne udržateľným spôsobom reagoval aj

na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania.

48. K námietke sťažovateľa, že bol nezákonne držaný vo väzbe, pričom podľa

sťažovateľa ani najvyšší súd v dovolacom konaní nemal vôľu túto nezákonnosť

a porušovanie jeho ústavných práv odstrániť, ústavný súd odkazuje na závery ústavného

súdu prezentované v bodoch 28 a 29, ktoré sú plne aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu.

49. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie , , a a 6

a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu , 2 a 4 , ako aj a 2

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

50. K tejto časti sťažnosti a s ňou spojeným námietkam sťažovateľa ústavný súd

odkazuje na svoje závery uvedené v bodoch 31 až 39, ktoré sú plne aplikovateľné aj na

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

51. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie

, 2 a 4, a 2 a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015