Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 48/2015
PDF · 692.19 KB
No categories available
II. ÚS 48/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, práv garantovaných
čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 1
ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Košice I č. k. 0 T 85/2011 396 z 9. januára 2013, uznesením Krajského
súdu v Košiciach č. k. 4 To 9/2013 452 z 24. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv garantovaných čl. 6 a čl. 7
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy rozsudkom Okresného
súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 0 T 85/2011 396 z 9. januára 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 To 9/2013 452 z 24. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“; spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom
okresného súdu uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3
písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 64 mesiacov nepodmienečne
so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ podal
prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti napadnutému rozsudku okresného súdu
odvolanie doručené okresnému súdu 21. januára 2013. Krajský súd napadnutým uznesením
odvolanie podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. Sťažovateľ podal proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie doručené
krajskému súdu 13. júna 2013. Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.
3. Sťažovateľ zhrnul svoje námietky proti napadnutým rozhodnutiam všeobecných
súdov do viacerých bodov. Najprv sťažovateľ uviedol, že napadnutými rozhodnutiami boli
zásadným spôsobom porušené jeho práva na obhajobu. V tejto súvislosti uvádza, že
v prípravnom konaní boli spisy súvisiace s jeho trestnou vecou uzatvorené bez jeho
prítomnosti, pričom sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia výslovne žiadal, aby bola zabezpečená
jeho prítomnosť pri uzatváraní spisu. Sťažovateľ zároveň poukázal na právo obvineného na
oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania a na preštudovanie celého spisu (právo zaručené
podľa § 208 Trestného poriadku, pozn.).
4. Ďalej sťažovateľ uviedol, že v rámci prípravného a súdneho konania bol držaný
vo väzbe bez právoplatného rozhodnutia. Podľa jeho názoru mu zákonná lehota väzby
končila 27. novembra 2012 o 04.15 h, pričom súdne pojednávanie o zmene dôvodov väzby
sa uskutočnilo 27. novembra 2012 o 15.30 h. Sťažovateľ na tomto mieste vyjadruje nesúhlas
s ním parafrázovaným názorom sudcu všeobecného súdu, ktorý podľa vyjadrenia
sťažovateľa na pojednávaní k zmene dôvodov väzby uviedol, že dĺžka trvania väzby sa
počíta na dni nie na hodiny.
5. Ako ďalší bod svojich výhrad sťažovateľ namieta porušenie zásady ne bis in idem
napadnutými rozhodnutiami. Porušenie tejto zásady vidí v tom, že skutok, ktorý spáchal, bol
prekvalifikovaný v rámci trestného konania z prečinu krádeže na zločin krádeže, a zároveň
v tom, že okresný súd v rámci rozhodovania o vine a treste vychádzal zároveň zo stanoviska
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. V tomto duchu sťažovateľ
dodáva, že všeobecné súdy nesprávne aplikovali uvedené stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011, keďže toto nie je podľa názoru sťažovateľa
prameňom práva, a upozornil na skutočnosť, že stanovisko trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 bolo vydané 12. decembra 2011 a publikované
21. augusta 2012, avšak sťažovateľ spáchal skutok 24. novembra 2011, čiže uvedené
stanovisko v čase spáchania skutku neexistovalo. Aplikáciu stanoviska trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 považuje za retroaktívnu v jeho neprospech,
čo hodnotí ako neprípustné. Sťažovateľ dopĺňa, že všeobecné súdy podľa jeho názoru
pozmenili skutkový stav tak, aby bol súladný so stanoviskom trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011.
6. Sťažovateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú
diskriminačné. Svoje tvrdenie odôvodňuje názorom, podľa ktorého v iných skutkovo
totožných prípadoch okresné súdy neaplikovali stanovisko trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011. Tým, že všeobecné súdy v jeho prípade aplikovali
uvedené stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, postupovali voči
sťažovateľovi rozdielne oproti iným obvineným v rovnakej situácii, v prípade ktorých
neaplikovali uvedené stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Sťažovateľ
v tejto súvislosti uviedol viacero spisových značiek rozsudkov, avšak neoznačil konkrétne
súdy, ktoré uvedené rozsudky prijali.
7. Medzi ďalšiu skupinu námietok sťažovateľa možno zaradiť tie, v zmysle ktorých
namieta porušenie svojich práv zaručených dohovorom napadnutými rozhodnutiami
všeobecných súdov. Sťažovateľ uvádza, že zo strany všeobecných súdov bolo porušené
predovšetkým jeho právo na spravodlivý proces, keďže všeobecné súdy neinterpretovali
zákonnú úpravu v súlade s dohovorom.
8. V závere sťažovateľ namietol, že v jeho trestnej veci došlo k porušeniu Trestného
zákona. Sťažovateľ primárne prezentoval názor, že všeobecné súdy rozhodli o jeho vine iba
na základe výpovedí 4 svedkov a neboli vykonané žiadne iné dôkazy voči jeho osobe, a to
ani na hlavnom pojednávaní. Sťažovateľ ďalej poukazuje na nezohľadnenie poľahčujúcich
okolností zo strany všeobecných súdov (účinná ľútosť, priznanie viny, vôľa nahradiť škodu).
Nezohľadnením poľahčujúcich okolností zo strany všeobecných súdov došlo podľa
sťažovateľa k uloženiu neprimerane prísneho trestu zo strany všeobecných súdov, a tým
k porušeniu princípu primeranosti pri ukladaní trestov a pri obmedzovaní základných práv
a slobôd.
9. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho základné práva
garantované čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, práva
garantované čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1, 2 a 4
ústavy boli napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby mu
ústavný súd priznal bližšie nešpecifikované odškodnenie.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
K napadnutému rozsudku okresného súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS
20/02, III. ÚS 152/03).
13. Sťažovateľ brojí proti napadnutému rozsudku okresného súdu. Zo sťažnosti
vyplýva, že využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť v zmysle Trestného poriadku
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľových
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy,
práv garantovaných čl. 6 a čl. 7 dohovoru, ako aj porušenia čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2
a čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6
ústavy a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak
to záujmy spravodlivosti vyžadujú;
d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na
vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov
proti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom,
alebo ak týmto jazykom nehovorí.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného
činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované
podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť
uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
15. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom
namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ
označil namietané porušenie práv len článkom dohovoru (čl. 6 a 7 dohovoru), pričom
z celého obsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa možno konštatovať, že
sťažovateľ namieta porušenie svojich práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1
dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohto konania v zmysle
posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniu čl. 6 ods. 1 a 3
a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
16. Ústavný súd ďalej v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že
v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu
verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej
moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
17. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je
suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym
poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde
k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Uvedená trestná vec
bola už prejednávaná tunajším odvolacím súdom, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu závažných procesných pochybení,
kde zároveň sa zaoberal aj námietkou obžalovaného v súvislosti s nesprávnou právnou
kvalifikáciou jeho konania podľa odseku 4 § 212 Tr. zák.
Okresný súd po zrušení veci vykonal hlavné pojednávania a na nich dôkazy
zákonným spôsobom v zmysle § 2 ods.10 Tr. por. a vykonané dôkazy v súlade s ustanovením
§ 2 ods. 12 Tr. Por. vyhodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia jednotlivo, i v ich
súhrne a dospel k záveru, že ku skutku došlo tak, ako sa to uvádza vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku, a že tohto skutku sa dopustil obžalovaný.
Všetky svoje úvahy, ktoré okresný súd viedli k takémuto rozhodnutiu rozviedol
v dôvodoch svojho rozsudku, s ktorými sa po preskúmaní v plnom rozsahu stotožnil aj
krajský súd. Poukazujúc na tieto dôvody aj krajský súd skutkové zistenie okresného súdu
považuje za správne.
Pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia okresného súdu krajský súd sa zaoberal aj
námietkami uvádzanými v dôvodoch odvolania obžalovaného a dospel k záveru, že tieto sú
dostatočne odôvodnené už v dôvodoch rozsudku okresného súdu. Pokiaľ ide o zdôvodnenie
skutkových zistení, ani samotný obžalovaný nepoprel, že sa skutku dopustil tak, ako sa to
uvádza vo výrokovej časti rozsudku, ba dokonca sa dožaduje, aby skutočnosť, že sa ku
skutku priznal bola posúdená ako poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. 1) Tr. zák. Bránil
sa iba tým, že od ďalšieho dokonania skutku upustil, čo malo nasvedčovať to, že policajnou
hliadkou bol prichytený v podkroví, kde údajne hľadal niečo na zabezpečenie vypáčeného
okna.
Ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, ako to zhodne vypovedali všetci štyria
policajti, že výzva, ako aj zaregistrovanie páchateľa bola v čase, keď tento vyskakoval
z okna a pohyboval sa smerom na pavlač. Preto správne takéto konanie okresný súd
nepovažoval za dobrovoľné upustenie od dokonania trestného činu, ani za pokus trestného
činu, keďže obžalovaný si veci nachystal do tašky, avšak nemal ich už možnosť vyniesť.
Okresný súd správne postupoval aj pri právnom posúdení konania obžalovaného keď
dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky zločinu krádeže podľa
§ 212 ods. l, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138
písm. e) Tr. zák., keďže si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil takým činom
väčšiu škodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania a to vlámaním.
Krajský súd nezistil pochybenie ani pri určení druhu a výmery trestu. Ako už bolo
vyššie spomenuté, okresný súd ukladal trest podľa sadzby určenej v odseku 4 § 212 Tr. zák.,
pričom ako už bolo spomenuté vyššie poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. 1) Tr. zák.
spočívajúcu v priznaní sa k spáchaniu trestného činu nemohol vziať do úvahy tak, ako to
odôvodnil vo svojom rozsudku a obdobne aj poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n)
Tr. zák.
Uložený trest na dolnej hranici zvýšenej trestnej sadzby preto považuje krajský súd
za zákonný a správny. Taktiež zaradenie obžalovaného pre výkon trestu do ústavu so
stredným stupňom stráženia je v súlade so zákonom, keďže obžalovaný v posledných
desiatich rokoch bol vo výkone trestu za úmyselný trestný čin.
Keďže teda krajský súd nezistil dôvod pre zmenu rozhodnutia okresného súdu,
odvolanie obžalovaného nepovažoval za dôvodné, a preto postupoval tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
19. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčové
posúdenie, či vzhľadom na procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní, spôsob,
ktorým krajský súd zdôvodnil svoj právny názor, a spôsob výkladu príslušných zákonných
ustanovení, ktorými krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový
stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
20. Ústavný súd na tomto mieste dopĺňa, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
21. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom (§ 316 a nasl. Trestného poriadku). Postup krajského
súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho
súdu a požiadavkami kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného
súdu.
22. Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3
a čl. 7 ods. 1 dohovoru nič vytknúť. Napadnuté uznesenie krajského súdu spĺňa požiadavky
vyplývajúce z príslušnej zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho
súdu tejto procesnej formy.
23. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení Trestného zákona odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru. Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne
normy Trestného zákona v súlade s ich znením, obsahom i duchom. Krajský súd zároveň
odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní proti napadnutému
rozsudku okresného súdu (vierohodnosť výpovede svedkov, dokázanie viny, zmena právnej
kvalifikácie spáchaného skutku, výška trestu). Závery krajského súdu obsiahnuté
v napadnutom rozhodnutí je následne potrebné považovať za výraz autonómneho
rozhodovania krajského súdu v konaní o odvolaní. Postup a napadnuté uznesenie krajského
súdu sú v tomto smere ústavne konformné, nie sú svojvoľné (arbitrárne) alebo ústavne
neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej
úpravy.
24. K námietke sťažovateľa, že krajský súd neprihliadal na skutočnosť, že po skončení
vyšetrovania mu nebolo umožnené preštudovať v zmysle § 208 Trestného poriadku spis,
ústavný súd uvádza, že túto námietku sťažovateľ vo svojom odvolaní proti napadnutému
rozsudku okresného súdu uviedol a prezentoval, pričom krajský súd v napadnutom uznesení
na uvedený argument sťažovateľa nereagoval. Je teda pravdou, že napadnutému uzneseniu
krajského súdu možno vytknúť lakonickosť odôvodnenia v tomto bode, navyše bez uvedenia
argumentácie, z ktorej by vyplývalo, ako sa krajský súd vysporiadal s argumentmi
sťažovateľa a či tieto sú spôsobilé spochybniť založiť porušenie sťažovateľovho práva na
obhajobu. Vo všeobecnosti by uvedené na prvý pohľad indikovalo možnosť porušenia práv
fyzickej osoby zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj s čl. 6
ods. 3 písm. b) dohovoru.
25. In concreto v sťažovateľovom prípade však išlo o druhé rozhodnutie krajského
súdu o odvolaní sťažovateľa, keďže v sťažovateľovej trestnej veci krajský súd uznesením
č. k. 4 To 87/2012 316 zo 17. októbra 2012 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok okresného
súdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. augusta 2012 a vec mu vrátil na prerokovanie a rozhodnutie.
Krajský súd v uznesení č. k. 4 To 87/2012 316 zo 17. októbra 2012 ústavne udržateľným
spôsobom reagoval na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis po
skončení vyšetrovania, keď uviedol: „Čo sa týka námietok uvádzaných v odvolaní
obžalovaného v súvislosti s ďalším procesným pochybením, kedy došlo k tomu, že nebol
oboznámený s výsledkami vyšetrovania je potrebné uviesť, že v danom prípade išlo
o skrátené vyšetrovanie, kedy v podstate dochádza k zrýchlenému konaniu a predloženiu
veci súdu s navrhnutím vykonania ďalších dôkazov. Je pravdou, že aj v tomto skrátenom
vyšetrovaní, po jeho skončení obžalovaný má byť oboznámený s výsledkami vyšetrovania,
avšak toto pochybenie v podstate bolo odstránené ďalším konaním na súde, kedy sa
obžalovaný k jednotlivým dôkazom vyjadroval, pričom hlavne znalecké posudky boli známe
až po podaní obžaloby.“
26. Vzhľadom na opakované rozhodnutie krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti
riadne odôvodnenému napadnutému rozsudku okresného súdu, bez podstatnej zmeny
argumentácie sťažovateľa alebo uvádzania nových skutočností a pri zachovaní toho istého
a konštantne pretrvávajúceho skutkového stavu, musel byť právny názor krajského súdu na
námietku nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania sťažovateľovi známy, nešlo
z pohľadu sťažovateľa a jeho právnej situácie o rozhodnutie prekvapivé a nemožno
konštatovať takú intenzitu zásahu do práv sťažovateľa, ktorá by bola dôvodom na kasáciu
napadnutého uznesenia krajského súdu zo stany ústavného súdu.
27. K tomu ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľ uplatnil svoje právo na obhajobu počas
hlavného pojednávania pred okresným súdom, počas súdneho konania mu nebolo odopreté
právo nahliadať do spisu, sťažovateľ bol na hlavnom pojednávaní oboznámený s výpoveďou
svedkov, ktorá bola nosným dôkazom rozhodnutia o vine sťažovateľa, ako aj so
znaleckými posudkami a sťažovateľ mal možnosť pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa ku
všetkým dôkazom.
28. K námietke sťažovateľa, že bol nezákonne držaný vo väzbe, pričom krajský súd
(ako aj okresný súd) podľa sťažovateľa nemal vôľu túto nezákonnosť a porušovanie jeho
ústavných práv odstrániť, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v konaní sp. zn.
4 To 9/2013 rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu napadnutému
rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd rozhodol o vine a treste na základe podanej
obžaloby. Krajský súd aj okresný súd nerozhodovali v konaniach, ktorých výsledkom sú
sťažovateľom napadnuté rozhodnutia, o väzbe, jej zákonnosti alebo trvaní. Pokiaľ mal
sťažovateľ výhrady voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. novembra
2012, ktorým okresný súd rozhodol, že dôvody väzby u sťažovateľa naďalej trvajú, bol
oprávnený využiť proti tomuto rozhodnutiu o trvaní dôvodov väzby právne prostriedky
nápravy (riadny opravný prostriedok – sťažnosť).
29. V tejto súvislosti ústavný súd uzatvára, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a sťažovateľovou námietkou o nezohľadnení nezákonnosti sťažovateľovej
väzby zo strany krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku
súdu prvého stupňa nie je možné ustáliť akúkoľvek príčinnú súvislosť, keďže krajský súd
napadnutým uznesením nerozhodol (a nerozhodoval) o riadnom opravnom prostriedku proti
uzneseniu o väzbe, ale o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa.
30. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní nie je možné hodnotiť ako arbitrárne a je nutné ich považovať, ako už
ústavný súd uviedol, za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd
nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol
sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
31. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
32. Ustanovenia čl. 12 ústavy sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných
práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru a majú charakter
ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní ústavy a dohovoru. Tieto ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou
súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných
práv a slobôd garantovaných ústavou a ľudských práv a základných slobôd garantovaných
dohovorom podľa čl. 127 ústavy (porov. napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013,
II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).
33. Ustanovenia čl. 12 ústavy však nemajú charakter základného práva a slobody,
ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom. Ich aplikácia
sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného základného
práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2
a 4 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode podľa ústavy alebo
ľudskému právu a základnej slobode podľa dohovoru sťažovateľa je zjavne neopodstatnená
(porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III.
ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
34. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa
čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1
a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahy
ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol
sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
35. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
36. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu konštatuje, že uvedený článok neobsahuje konkrétnu garanciu
základného práva a slobody, ale zakotvuje esenciálne princípy, na ktorých je ústavný
poriadok a štátne zriadenie Slovenskej republiky budované, a akcentuje princípy
medzinárodného práva a záväzky, ktoré Slovenská republika v priestore medzinárodného
spoločenstva a medzinárodného práva rešpektuje a ktorými je viazaná. V nadväznosti na
uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd
rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody podľa ústavy,
prípadne práva zaručeného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než
článku garantujúceho základné právo alebo slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho
označeného základného práva alebo slobody.
37. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa
čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1
a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, neprichádzalo do úvahy
ani vyslovenie porušenia čl. 1 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj
v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil aj čl. 2 ods. 2
ústavy. Ústavný súd uvádza, že čl. 2 ods. 2 ústavy neobsahuje konkrétnu garanciu
základného práva alebo slobody, ale je základným, resp. všeobecným ustanovením
limitujúcim konanie štátu, a teda aj zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv
a slobôd. Jeho aplikácia sa v sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne
určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie
porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode
sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. IV. ÚS 115/04, III. ÚS 229/2011,
39. Aj v tomto prípade musí ústavný súd opakovane vysloviť záver, že ústavný súd
nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 7 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, a teda neprichádza do úvahy ani vyslovenie
porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti
v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6
ústavy a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
40. Čo sa týka základných bodov prieskumu potenciálneho porušenia
sťažovateľových práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd odkazuje na už
uvedené body 14 až 17 a body 19 a 20, ktoré sú plne aplikovateľné aj na túto časť
prieskumu.
41. Najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie takto: «Najvyšší súd Slovenskej
republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na
neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.)...
Pokiaľ ide o v § 385 ods. 1 Tr, por. spomínanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi
dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych
dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich
hodnotenia podľa § 371 Tr. por. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným
v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto
(naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/
Tr, por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por,, bez toho, aby zisťoval inú chybu
napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu
dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí
chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr.
por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr.
por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr.
por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci
zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2
Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 120/2012).
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba
hneď v úvode upozorniť na tú skutočnosť, že nie každé porušenie práva obvineného na
obhajobu môže mať za následok konštatovanie jeho naplnenia. Zákon totiž výslovne
požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť pod
porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax, po dôslednom
zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu.
Čo sa týka potom námietky obvineného , že mu nebolo umožnené po
skončení vyšetrovania preštudovať spis, tak tu najvyšší súd na jednej strane po preskúmaní
spisového materiálu musí dať za pravdu uvedenému tvrdeniu, no na strane zároveň dodáva,
že takémuto zistenému pochybeniu nie je možné podľa jeho názoru vzhľadom na všetky
okolnosti posudzovaného prípadu priznať zákonom požadovaný charakter zásadného
porušenia práva na obhajobu.
V predmetnej veci bolo zo strany OČTK postupované v zmysle § 204 ods. 1 Tr. por.
(išlo o skrátené vyšetrovanie). Dovolateľ bol zadržaný ako podozrivý bezprostredne po čine,
pričom na druhý deň (t.j. 28. novembra 2011) bola podaná na neho obžaloba. V následnom
konaní bolo obvinenému plne umožnené uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä
právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Tiež bolo zistené, že obhajoba počas súdneho konania niekoľkokrát využila právo
nahliadnuť do spisu. Posudzujúc v kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej
veci hovoriť o porušení práva na obhajobu v takej intenzite, ako sa vyžaduje pre naplnenie
namietaného dovolacieho dôvodu. Nedostatok spočívajúci v neumožnení obvinenému (ako
i jeho obhajcovi) využiť svoje právo na preštudovanie spisu v zmysle § 208 Tr. por. nemal
vplyv na samotné rozhodnutie o jeho vine.
K ďalším výhradám obvineného smerujúcich k tomu, že oba konajúce súdy pri
hodnotení dôkazov dôsledne nerešpektovali zásadu uvedenú v § 2 ods. 12 Tr. por.
a nesprávne vyhodnotili bez tomu zodpovedajúcich dôkazov jeho obhajobu ako účelovú
treba uviesť iba toľko, že tu ide o otázky skutkové, ktoré sú z prieskumu dovolacieho súdu
vylúčené. Porušenie práva na obhajobu, resp. teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným
oproti tomu, ako to vo veci učinili príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre
dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). V tomto smere je potom potrebné hodnotiť ako
irelevantný aj poukaz obvineného na nevykonanie výsluchu poškodeného na hlavnom
pojednávaní, ktorý by podľa jeho slov vedel potvrdiť rozhodujúce skutočnosti pre
rozhodnutie. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považovali súdy nižšieho stupňa za
dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obhajoby na vykonanie
vyššie spomínaného dôkazu je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku.
A napokon ako neopodstatnené je nevyhnutné hodnotiť i ostatné výhrady obvineného,
svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení práva na obhajobu. Vo vzťahu
k údajnému nerešpektovaniu zákonnej povinnosti doručiť mu na vyjadrenie stanovisko
prokuratúry k podanému dovolaniu možno uviesť iba toľko, že žiadnu takúto povinnosť
Trestný poriadok neustanovuje (viď § 376 Tr. por.), kým na strane druhej námietky
vzťahujúcej sa k parciálnemu väzobnému rozhodovaniu stoja potom úplne mimo
akéhokoľvek dovolacieho dôvodu (pri podaní dovolania obvineným).
Vzhľadom na splnenie podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por. bolo potrebné sa
v dovolacom konaní zaoberať tiež tvrdením obvineného o nezákonnosti (neprípustnosti)
rozhodujúcich výpovedí štyroch policajtov, opodstatňujúcim podľa jeho názoru naplnenie
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Aj tu však najvyšší súd
nemohol dať za pravdu dovolateľovi, keďže z obsahu predloženého spisu vyplýva, že najskôr
boli dané dôkazy po podaní obžaloby v súlade § 234 ods. 4 Tr. por. riadne zabezpečené, keď
následne došlo k ich zákonnému vykonaniu taktiež na hlavnom pojednávaní, a to za
plneného rešpektovania práv obhajoby. Namietané výpovede sú teda bez akýchkoľvek
pochybností použiteľné pre účely daného trestného konania, keďže žiadna nezákonnosť tu
zistená nebola.
Pokiaľ ide dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z jeho dikcie vyplýva,
že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda
to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách,
ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne
posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej
kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam
z hľadiska hmotného práva.
Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým
zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať
a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť
vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo
uvedené aj skôr). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho
hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j.
či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia
skutkových zistení a záverov už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania
obvineného) neprichádza do úvahy.
Vychádzajúc z obsahu dovolania obvineného treba potom
s poukazom na deklarovaný dovolací dôvod uviesť nasledovné:
Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa vyplýva, že konanie obvineného
bolo z ich strany správne právne posúdené ako dokonaný trestný čin krádeže (a nie ako
pokus daného trestného činu), keďže v súlade so súdnou praxou ide o dokonané zmocnenie
sa vecí, ak si páchateľ uloží veci do tašky, ktorú však ponechá v miestnosti z dôvodu, že je
vyrušený zasahujúcou policajnou hliadkou.
Rovnako potom vzhľadom na už vyššie uvedené ako i obsah ustálenej skutkovej vety
neprichádza v posudzovanej veci uvažovať ani o dobrovoľnom upustení od dokonania
trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Predmetné ustanovenie upravuje zánik
trestnosti pokusu trestného činu, ak páchateľ dobrovoľne upustil od ďalšieho konania
potrebného ha dokonanie trestného činu a zároveň odstránil nebezpečenstvo, ktoré hrozilo
chránenému záujmu z podniknutého pokusu. Je zrejmé, že ani jedna z týchto podmienok
v predmetnej veci splnená nebola, keď je potrebné upozorniť najmä na to, že o dobrovoľnom
upustení od ďalšieho konania možno hovoriť len vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že má
možnosť trestnú činnosť dokončiť, avšak napriek tomu sám z vlastnej vôle sa rozhodne
upustiť od jej dokonania. Takúto dobrovoľnosť súdy po vykonanom dokazovaní u
obvineného vylúčili.
Vyššie uvedené námietky boli v podstate predmetom obhajoby obvineného v rámci
celého základného konania, pričom súdy sa s nimi aj patričným spôsobom vysporiadali.
Vykonali dôkazy a na základe ich hodnotenia dospeli k takému zhodnému záveru, že
v posudzovanom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom pokuse, ani o žiadnom
dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák.,
keďže obvinený opustil miestnosť, v ktorej sa nachádzala pripravená taška s vecami
z dôvodu, že bol pri čine vyrušený zasahujúcou hliadkou polície (t.j. nemal už možnosť tašku
vyniesť). Súdy teda jeho obhajobe neuverili.
Napokon za správnu a zodpovedajúcu zákonu považuje najvyšší súd aj právnu
kvalifikáciu ustáleného skutku (týmto je viazaný), ktorý i podľa jeho názoru napĺňa všetky
znaky skutkovej podstaty zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/
Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e/ Tr. zák. S ohľadom na námietky obvineného treba
poznamenať, že stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu prijaté na zasadnutí
konanom 12. decembra 2011, pod Tpj 78/2011 a uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2012, na ktoré sa v
tomto smere odvolávali konajúce súdy, bolo prijaté práve za účelom zjednotenia výkladu
príslušným zákonných ustanovení, keďže tu bola zistená nejednotnosť v samotnej
rozhodovacej činnosti (má sa tým v konečnom dôsledku zabraňovať rozdielnemu
posudzovaniu rovnakých prípadov).
Obvinený v podanom dovolaní označil ako jedno z pochybení konajúcich súdov tiež
tú skutočnosť, že tieto u neho v rozpore so skutočným stavom konštatovali neexistenciu
poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. 1/ („priznal sa k spáchaniu trestného činu
a trestný čin úprimne oľutoval“) a písm. n/ Tr. zák. („napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti príslušným orgánom“).
Najvyšší súd s poukazom na uvedené zdôrazňuje, že otázka zisťovania resp.
zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou,
ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade
dovolania obvineného. Ak ale súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje danosť niektorej
takejto okolnosti, či už poľahčujúcej ale[bo] priťažujúcej, no v rozpore s tým ju nezoberie do
úvahy pri ukladaní trestu pri úprave trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4
Tr. zák., ide o skutočnosť, ktorá za splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Tr. por.
môže znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
(nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia).
V posudzovanej veci však o žiadne takéto relevantné pochybenie zo strany súdu
nešlo, keďže u obvineného bola zistená jediná poľahčujúca okolnosť (§ 37
písm. m/ Tr. zák.), v dôsledku čoho mu následne bol v súlade s § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. aj
ukladaný trest v rámci upravenej trestnej sadzby. Prvostupňový súd sa pritom tiež podrobne
vyjadril k tomu, prečo nemožno považovať za dané aj obvineným namietané poľahčujúce
okolnosti (§ 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák.) a odvolací súd sa s týmito argumentmi plne
stotožnil. Preskúmavať takéto skutkové závery súdov nižšieho stupňa dovolacím súdom
potom nie je možné.
A úplne na záver treba podotknúť, že za naplnený nemožno považovať ani posledne
v dovolaní namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., ktorý obvinený
odvíjal len od podľa jeho názoru nesprávneho výroku o vine (presnejšie od nesprávneho
právneho posúdenie skutku).»
42. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe
a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
V rámci rozhodovania o dovolaní najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na
uváženie existencie dovolacích dôvodov, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený
vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že
výrok najvyššieho súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho
rozhodnutia, pretože najvyšší súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto
súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci
a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahovalo náležitú
argumentáciu, prostredníctvom ktorej najvyšší súd dospel k záveru o neprítomnosti
dovolacích dôvodov vo veci sťažovateľa.
43. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o odmietnutí
dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku.
44. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 ústavy a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (porov. mutatis mutandis
45. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že otázka posúdenia
podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže v tomto
konkrétnom prípade (aj vzhľadom na už uvedené závery ústavného súdu) viesť k záveru
o porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnosti ústavný súd
tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach
meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 371 Trestného poriadku.
46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy
a čl. 6 a čl. 7 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá v tomto prípade sťažovateľa
vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
47. Najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne udržateľným spôsobom reagoval aj
na námietku sťažovateľa týkajúcu sa nemožnosti preštudovať spis po skončení vyšetrovania.
48. K námietke sťažovateľa, že bol nezákonne držaný vo väzbe, pričom podľa
sťažovateľa ani najvyšší súd v dovolacom konaní nemal vôľu túto nezákonnosť
a porušovanie jeho ústavných práv odstrániť, ústavný súd odkazuje na závery ústavného
súdu prezentované v bodoch 28 a 29, ktoré sú plne aplikovateľné aj na napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu.
49. Na základe týchto záverov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a 6 ústavy
a čl. 6 a čl. 7 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 a 2
a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
50. K tejto časti sťažnosti a s ňou spojeným námietkam sťažovateľa ústavný súd
odkazuje na svoje závery uvedené v bodoch 31 až 39, ktoré sú plne aplikovateľné aj na
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
51. Ústavný súd teda odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie
čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015