Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 828/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom, Ladislava Dérera 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta

JUDr. Gabriela Bleha, Ladislava Dérera 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Gabrielom Blehom, Ladislava Dérera 2, Bratislava, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ spolu

s , (ďalej aj „žalobkyňa v 2. rade“),

domáha proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a obchodnej spoločnosti

Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len „žalovaná

v 2. rade“), vyslovenia porušenia základného práva podľa a 2 a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom č. k.

z 10. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa a žalobkyne

v 2. rade o ochranu osobnosti a ľudských práv v celom rozsahu zamietol a zaviazal nahradiť

žalovanej v 1. rade trovy konania.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ spolu so žalobkyňou

v 2. rade odvolanie, ktoré bolo okresným súdom 23. apríla 2012 doručené krajskému súdu

na jeho prerokovanie a rozhodnutie o ňom.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom krajského

súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému

súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

najmä tým, že krajský súd je v namietanom konaní v čase od predloženia súdneho spisu

okresného súdu sp. zn. na rozhodnutie o odvolaní nečinný.

Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, čo odôvodňuje

najmä s poukazom na celkovú dĺžku konania a s tým súvisiacim stavom svojej právnej

neistoty.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo , na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

2. Krajskému súdu Bratislava prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. , priznáva finančné zadosťučinenie v sume

30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc), ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet ich

právneho zástupcu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti doručil

predsedovi krajského súdu 30. júla 2014 sťažnosť sťažovateľa a vyzval ho, aby sa k sťažnosti

písomne vyjadril a zároveň pripojil prehľad procesných úkonov vykonaných v označenom

konaní.

Predseda krajského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2014

požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia do 5. septembra 2014 z dôvodu čerpania

dovolenky zákonnej sudkyne .

Ústavnému súdu bol následne 5. septembra 2014 faxom a 9. septembra 2014 poštou

doručený prípis predsedu krajského súdu č. Spr 3425/14 zo 4. septembra 2014, v ktorom

v reakcii na predchádzajúcu výzvu ústavného súdu uvádza:

„... vzhľadom na značný počet skôr napadnutých vecí do senátu 2 Co, nebolo

do dnešného dňa vo veci rozhodnuté. Postup tunajšieho súdu je ovplyvnený objektívnym

stavom súdneho oddelenia 2 Co (celkom 488 nevybavených vecí ku koncu mesiaca júl 2014)

a prednostným vybavovaním starších vecí, ktoré sa vybavujú priebežne podľa poradia,

v akom napadli. Vzhľadom na predmet konania sa nejedná o súdne konanie, ktoré by malo

prebehnúť s osobitnou, resp. výnimočnou rýchlosťou... tak, ako je to stanovené

rozhodovacou praxou štrasburských orgánov ochrany práva a rozvrhom práce Krajského

súdu v Bratislave. Vo svojom stanovisku tiež uviedla, že vo veci

bude konať v priebehu prvého štvrťroku 2015.“

Spolu s prípisom predsedu krajského súdu č. Spr 3425/14 zo 4. septembra 2014 bol

ústavnému súdu zaslaný aj zberný spis krajského súdu sp. zn. .

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní, predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením

č. k. 16 z 26. novembra 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie a v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

v sťažnosti označených práv , ju odmietol ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

Ústavný súd následne doručil predsedovi krajského súdu uznesenie

č. k. 16 z 26. novembra 2014, ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť

sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k vecnej stránke sťažnosti a jej doplneniu písomne vyjadril

a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda krajského súdu v prípise č. Spr. 3425/14 z 13. januára 2015, ktorým

reagoval na prípis č. k. z 19. decembra 2014, k meritu veci uvádza:

„Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom č. k. zo dňa

10. 01. 2012, tak, že návrh navrhovateľov v 1. a v 2. rade zamietol a uložil im povinnosť

zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov konania..., odporcovi v 2. rade náhradu trov

konania nepriznal.

Na odvolanie navrhovateľov v 1. a v 2. rade proti uvedenému rozsudku Okresného

súdu Bratislava 1 č. k. zo dňa 10. 01. 2012, bola vec Krajskému súdu

v Bratislave ako odvolaciemu súdu predložená na rozhodnutie o odvolaní dňa 23. 04. 2012

a zostala vedená pod sp. zn. ; vo veci je referujúcou

sudkyňou a zároveň predsedníčkou senátu.

V tejto súvislosti menovaná predsedníčka senáte 2 Co uviedla, že začala pracovať

od 01. 01. 2011 na základe Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2011 v znení

dodatku č. 1. k 01. 01. 2011, kedy mal senát 171 nevybavených vecí 2 Co, prevzal

94 nevybavených vecí 7 Co; vybavoval poručenskú agendu. Okrem toho bola členkou

senátu 16 CoD vybavujúceho dedičskú agendu. V roku 2010 boli (aj iným senátom

občianskoprávneho kolégia) pridelená na vybavenie neskončené veci senátu 8 Co, 12 Co;

v roku 2012 boli tomuto senátu (aj iným senátom občianskoprávneho kolégia) pridelené

na vybavenie neskončené veci senátu 15 Co a 16 Co. Od roku 0212 senát 2 Co vybavuje

všetku občianskoprávnu agendu: Co, CoP, CoD, CoPr, NcC.

V dobe od 15. 12. 2011 do 11. 03. 2012 bola

práceneschopná, v roku 2012 absolvovala kúpeľnú liečbu v trvaní jeden mesiac; veci

v nezmenenom zložení a množstve do senátu napádali aj v tomto období (okrem dvoch

kalendárnych týždňov, kedy bol do tohto senátu nápad zastavený).

Ďalej poukázala na to, že senát 2 Co vybavoval a vybavuje

veci podľa nápadu, ku každej veci pristupuje s plnou vážnosťou a maximálnou

zodpovednosťou. Zdôraznila, že od roku 1990 sa často a podstatne menia nielen

hmotnoprávne predpisy, ale aj , osobitne tiež v prechodných

ustanoveniach, sú kladené oveľa vyššie nároky na sudcu už len v oblasti prípravy veci

na rozhodnutie. A tak, pri zachovaní kvality rozhodovania, tiež vzhľadom na rozsah agendy

a v neposlednom rade na vysoký nápad vecí do senátu (aj do všetkých ostatných senátov

občianskoprávneho kolégia), nebolo v silách senátu sťažnosťou napadnutú vec rozhodnúť

skôr. Výkony členov senátu vždy boli a sú porovnateľné s výkonmi iných senátov

občianskoprávneho kolégia.

Všetky tieto objektívne právne skutočnosti viedli predsedníčku senátu 2 Co k záveru,

že vo veci vedenej pod sp. zn. sa zákonný senát Krajského súdu v Bratislave

nedopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nečinnosti; že nečinnosť

nezakladá prieťah posudzovaný z objektívnej stránky a ani subjektívnej stránky, resp. žeby

sa dopustil iného nezákonného zásahu do práv, právom chránených záujmov účastníkov

konania, osobitne sťažovateľa.

Vec Krajského súdu v Bratislave sp. zn. je na termíne verejného

vyhlásenia rozsudku dňa 28. 01. 2015.

Rozhodnutím veci sp. zn. v stanovenom termíne Krajský súd

v Bratislave zabráni prieťahom v tomto konaní.“

Predseda krajského súdu súčasne oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci

pred ústavným súdom.

Prípisom č. k. z 19. januára 2015 ústavný súd vyzval právneho

zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu

zaslal vyjadrenie krajského súdu č. Spr. 3425/14 z 13. januára 2015 na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu

2. februára 2015 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpení

sťažovateľa skonštatoval, že „... prieťahy v súdnom konaní na Krajskom súde v Bratislave

v jeho prípade, ale aj všeobecne vyplývajú najmä z nedostatkov v organizácii práce,

ale aj z nevhodných dlhodobých systémových opatrení v riadení súdnictva v SR vôbec“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť

podľa a upustil od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať

ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

a dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,

prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, , IV.

ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o skutkovú a právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd

konštatuje, že obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. ani

tvrdenia účastníkov konania nepotvrdzujú faktickú ani právnu zložitosť predmetnej veci.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci

nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní

o tom, či v namietanom konaní pred krajským súdom došlo k porušeniu sťažovateľom

označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že v preskúmavanom konaní nezistil také skutočnosti

na strane sťažovateľa, ktoré by ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu krajského súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen

samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.

ÚS 32/03, , ).

Ústavný súd zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. zistil,

že doterajší postup krajského súdu je poznačený jeho dlhodobou nečinnosťou, a to v období

od 23. apríla 2012, keď bol krajskému súdu predložený súdny spis okresného súdu sp. zn.

na rozhodovanie o sťažovateľom podanom odvolaní proti rozsudku

okresného súdu č. k. z 10. januára 2012, do nariadenia termínu

verejného vyhlásenia (28. január 2015), keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako účastník v preskúmavanom

súdnom konaní nachádza.

Ústavný súd neakceptoval argumentáciu krajského súdu uvedenú v prípise

č. Spr. 3425/14 z 13. januára 2015, ktorou reagoval na sťažnosť sťažovateľa, kde vzniknuté

prieťahy odôvodnil s poukazom na nadmerné množstvo vybavovaných vecí a personálne

problémy súvisiace s práceneschopnosťou vec vybavujúcej sudkyne. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. ,

, , ), že personálne problémy (napr. dlhodobá

práceneschopnosť sudcu) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne

konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade,

ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. , ,

).

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu krajského súdu

poznamenaného jeho dlhodobou nečinnosťou, zohľadňujúc pritom charakter a význam

predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe

krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol,

že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej

časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom krajského súdu porušené

a vo veci samej bolo v čase rozhodovania ústavného súdu rozhodnuté (28. januára 2015

bol vyhlásený rozsudok), nebol dôvod prikázať mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov.

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu

uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná

náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu

sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej

právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €. Tento

návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim

stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania krajského súdu, predmet sporu, jeho

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa

v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi

za primerané finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný

súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola

804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý

úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon

právnej služby (stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu) ústavný súd úhradu

nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť

k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015