Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 48 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)II. ÚS 85/2015
PDF · 541.81 KB
No categories available
II. ÚS 85/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, zastúpenej advokátkou
, , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou
sp. zn. 11 Cb 63/2010 z 8. augusta 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 Cob 76/2012 z 12. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Obdo 25/2013 zo 4. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. septembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
, , ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Cb 63/2010 z 8. augusta 2012
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 76/2012 z 12. marca 2013 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Obdo 25/2013 zo 4. júna 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
„V súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.: 3Cob/76/2012,
ktorého účastníkom v procesnej pozícií žalobcu je ... a v procesnej pozícii
žalovaného je sťažovateľ, bolo vydané uznesenie pod sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa
12. 03. 2013, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Okresného
súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 11Cb/63/2010 zo dňa 08. 08. 2012 tak, že odvolací súd
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.
Voči uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ včas dovolanie na Najvyšší súd
Slovenskej republiky, ktorý o dovolaní rozhodol uznesením, sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa
04.07.2014 tak, že dovolanie sťažovateľa v procesnej pozícii žalovaného odmietol...
Pokiaľ ide o konkrétne okolnosti rozhodujúce pre plynutie zákonnej lehoty
na podanie sťažnosti, o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu všeobecných
súdov sa sťažovateľ dozvedel v deň, keď mu bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa 04. 07. 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa v procesnej
pozícii žalovaného odmietol. Predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo sťažovateľovi
doručené dňa 30. 07. 2014 a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť...
Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutými rozhodnutiami, resp. postupom
všeobecných súdov, t. j. uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.:
11Cb/63/2010 zo dňa 08. 08. 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.:
3Cob/76/2012 zo dňa 12. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa 04. 07. 2014, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Návrhom na prerušenie konania zo dňa 04. 07. 2012, adresovaným Okresnému súdu
Vranov nad Topľou, sa sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného domáhal podľa § 109
O. s. p. prerušenia súdneho konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou
pod sp. zn.: 11Cb/63/2010 medzi žalobcom: a žalovaným:
a to až do právoplatného skončenia
súdneho konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.: 8Cb/65/2010
medzi žalobcom: a žalovaným:
z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Vranov
nad Topľou pod sp. zn.: 8Cb/65/2010 sa vedie súdne konanie o zrušenie účasti spoločníka
žalobcu v spoločnosti žalovaného na to istom skutkovom a právnom
základe, ako je súdne konanie vedené pod sp. zn.: 11Cb/63/2010.
Sťažovateľ vo svojom návrhu na prerušenie konania uviedol, že ide o totožnú
skutkovú a právnu vec a výsledok tohto konania môže veľmi významne ovplyvniť výsledok
konania v tomto spore, lebo v tomto konaní sa rieši vlastne rovnaká otázka a proti tej istej
žalovanej spoločnosti.
Prostredníctvom jednotnej interpretácie právnej normy sa zabezpečuje jednota
uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch a subjektom práva sa umožňuje predvídať
správanie, ktoré právna norma dovoľuje alebo ukladá. Ak by v daných prípadoch došlo k
rozdielnej interpretácii právnej normy, tak účastníci konania (subjekty práva) sa ocitnú v
právnej neistote a nebudú schopné identifikovať, ktoré správanie je právom aprobované, a
ktoré nie. Princíp predvídateľnosti práva vyžaduje, aby konanie súdov bolo v rámci určitých
hraníc pre účastníkov konania predvídateľné, a tým súčasne kalkulovateľné.
Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí judikoval, že v súlade s početnou judikatúrou
ústavného súdu (rozhodnutí Ústavného súdu ČR, sp. zn.: I. ÚS 184/96, sp. zn.:
III. ÚS 200/2000, sp. zn.: I. ÚS 77/97, sp. zn.: II. ÚS 23/97, sp. zn.: II. ÚS 156/95, a iné) je
právny názor obsiahnutý v odôvodnení rozhodnutia ústavného súdu, resp. v jeho právnej
vete, ak má všeobecnú povahu, záväzný a záväzný pri riešení typovo zhodných prípadov.
Z vyššie uvedených dôvodov preto sťažovateľ navrhol, aby súd súdne konanie vedené
pod sp. zn.: 11Cb/63/2010 prerušil do právoplatného skončenia súdneho konania
prebiehajúceho na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.: 8Cb/65/2010...
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením, sp. zn.: 11Cb/63/2010 zo dňa
08. 08. 2012 návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že keďže súdy budú skúmať opodstatnenosť žaloby v každom konaní
samostatne, nie je vylúčené, že v jednom z nich bude žalobca úspešný a v druhom nie.
Od rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn.: 8Cb/65/2010 nezávisí rozhodnutie v tomto
konaní (sp. zn.: 11Cb/63/2010). Ani prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn.:
8Cb/65/2010 o tom, že súd zrušuje účasť ako spoločníka v spoločnosti
automaticky neznamená a ani by
z toho nevyplývalo, že k tomu tak došlo aj v tomto súdnom konaní. Skutočnosť obdobného
konania neznamená, že sa v inom konaní rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada
voľného hodnotenia dôkazov a aj v prípade konečného rozhodnutia v obdobnej právnej veci
nie je vylúčené, aby súd z vykonaného dokazovania v tomto konaní inak právne posúdil vec
a inak vo veci rozhodol. Preto nie je potrebné, aby súd prerušoval konanie do právoplatného
skončenia konania v uvedenej právnej veci...
Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne podal proti predmetnému uzneseniu
okresného súdu v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 14. 09. 2012 z dôvodu, že
toto rozhodnutie nepovažoval za právne správne. V podanom odvolaní uviedol, že je
neprijateľné, aby tie isté súdy, rozhodovali v tej istej veci rozdielne, pričom ide o spory
medzi rovnakými účastníkmi založené na rovnakom právom základe, kde si žalobcovia
(spoločníci , a v našom prípade ) dokazujú svoje práva ako
svedkovia. O tom, že ide o identické spory predložil sťažovateľ súdu žalobu druhého
spoločníka a žalobcu v právnej veci pod sp. zn.: 8Cb/65/2010, z ktorej je jednoznačne
preukázané, že ide o tú istú žalobu a na rovnakom právnom základe, ako je žalobca podaná
žalobcom .
Sťažovateľ nesúhlasil so súdom prvého stupňa, že konanie vedené pod sp. zn.:
8Cb/65/2010 nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať vplyv na výsledok
konania, vedeného na tunajšom súde pod sp. zn.: 11Cb/63/2010 a to z dôvodu, že ide o dva
identické spory, medzi rovnakými účastníkmi, založené na rovnakom právom základe, kde
si žalobcovia dokazujú svoje práva ako svedkovia, a žiadajú si zrušiť svoju účasť v
spoločnosti z tých istých dôvodov...
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd uznesením, sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa
12. 03. 2013, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Stotožnil sa správnym názorom súdu
prvého stupňa, že nie sú dané podmienky na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2
písm. c) O. s. p. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že je pravdou, že prebieha
konanie o zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti, ktoré sa týka iného žalobcu, pričom ide
o spoločníka tej istej obchodnej spoločnosti, ale podmienky zrušenia účasti spoločníka
v spoločnosti v zmysle § 148 Obchodného zákonníka môžu byť rôzne u oboch, pretože
podľa tohto ustanovenia spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť, môže však navrhnúť,
aby súd zrušil jeho účasť v spoločnosti, ak nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby
v spoločnosti zotrval. To, či u toho ktorého účastníka sú tieto podmienky splnené skúma súd
v každom prípade a u každého spoločníka osobitne a okolnosti, za ktorých možno dospieť
k záveru, že od spoločníka nemožno požadovať spravodlivo, aby v spoločnosti naďalej
zotrval, môžu byť rôzne...
Dovolaním zo dňa 03. 05. 2013, podaným proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove,
sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa 12. 03. 2013, sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší súd ako
dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súd v Prešove, č. k.: 3Cob/76/2012 552 zo dňa
12. 03. 2013 podľa § 243b O. s. p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v zmysle
tohto ustanovenia. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že účastníkom konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, namietal porušenie práva na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ako aj
judikatúry štrasburskej súčasťou práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.
Krajský súd v Prešove sa predovšetkým nevyjadril ku konkrétnym okolnostiam,
ktoré sťažovateľ uviedol v odvolaní zo dňa 14. 09. 2012, pričom nevenovanie pozornosti
namietaným skutočnostiam relevantným pre skúmanie podmienok prerušenia konania
a následné rozhodnutie je v judikatúre ÚS SR hodnotené ako dôvod zakladajúci arbitrárnosť
rozhodnutia a v konečnom dôsledku porušujúci právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14. 06. 2011).
Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretože jeho
odôvodnenie je nedostatočné. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu
a dôvod jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň
aj dostatočným podkladom pre preskúmanie v dovolacom konaní, čo podľa názoru
sťažovateľa rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa. Tým, že odvolací súd rozhodol
bez dostatočného vysvetlenia na sťažovateľom poukázané vážne právne skutočnosti
v odvolaní, samo osebe významne oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia
rozhodnutia, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, a preto
je sťažovateľ toho názoru, že takéto rozhodnutie v rozhodovacej praxi súdov nemožno
tolerovať.
Sťažovateľ má za to, že uvedené princípy neboli rešpektované odvolacím súdom, ani
súdom prvého stupňa, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f)
O. s. p., ktorý viedol nielen k prípustnosti, ale aj dôvodnosti podaného mimoriadneho
opravného prostriedku.
Sťažovateľ mal okrem iného za to, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
nezodpovedá tejto požiadavke riadneho odôvodnenia a má za následok nepreskúmateľnosť
uznesenia, je v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych
rozhodnutí. Konanie pred odvolacím súdom je tak postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie...
Najvyšší súd SR uznesením, sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa 04. 07. 2014, odmietol
dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho
súdu netrpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p. a nie je ani postihnuté inou
vadou taxatívne vymenovanou v § 237 O. s. p...
Vzhľadom k tomu, že z postavenia Ústavného súdu SR vyplýva, že môže
preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, kde v konaní, ktoré mu predchádzalo
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,
dovoľujeme si týmto Ústavný súd SR požiadať, aby preskúmal, či skutkové a právne závery
Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu Vranov nad Topľou, nie
sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň či by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Postupom a rozhodnutím porušovateľov, t. j. Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu
v Prešove a Okresného súdu Vranov nad Topľou, bolo u sťažovateľa porušené jeho základné
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, resp. právo na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa
... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 11Cb/63/2010
zo dňa 08. 08. 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa
12. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5Obdo 25/2013
zo dňa 04. 07. 2014 porušené boli.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5Obdo 25/2013 zo dňa
04. 07. 2014, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 3Cob/76/2012 zo dňa
12. 03. 2013 a uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: 11Cb/63/2010 zo dňa
08. 08. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Okresný súd Vranov nad Topľou, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR sú
povinní nahradiť , advokátke, trovy konania vo výške 340,90,
Eur na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho
súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 11 Cb 63/2010
z 8. augusta 2012
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním v tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala
voči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv
rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému
súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky
rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cob 76/2012 z 12. marca 2013. Krajský súd ako súd odvolací
bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá
smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 76/2012
z 12. marca 2013
V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti
proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej
dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto
prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09,
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
I. ÚS 241/07, I. ÚS 591/2014).
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.
ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 12. marca 2013 uviedol:
„... Proti tomuto uzneseniu (okresného súdu, pozn.) podal včas odvolanie žalovaný
a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a konanie vedené na Okresnom
súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11 Cb/63/2010 podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 8Cb/65/2010.
V odvolaní namietal nepreskúmateľnosť a vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.
V dôvodoch odvolania ďalej poukázal na návrh na prerušenie konania s tým, že takýto
návrh bol podaný aj z dôvodu, že Ústavný súd SR prijal sťažnosť na ďalšie konanie vo veci
8Cb/65/2010 a rozhodnutie Ústavného súdu môže podstatným spôsobom ovplyvniť aj toto
súdne konanie. Podľa žalovaného je neprijateľné, aby tie isté súdy rozhodovali v tej istej
veci rozdielne, pričom ide o spory medzi rovnakými účastníkmi založené na; rovnakom
právnom základe, kde si žalobcovia (spoločníci a )
dokazujú svoje práva ako svedkovia. O tom, že ide o identické spory predložil žalovaný
žalobu druhého spoločníka a žalobcu v právnej veci pod sp. zn. 8Cb/65/2010, z ktorej je
jednoznačne preukázané, že ide o tú istú žalobu a na rovnakom právnom základe.
Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdiť ako vecne správne. Považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné. Podľa neho ani
prijatie ústavnej sťažnosti, ktorú žalovaný podal na Ústavný súd SR, nie je dôvodom
na prerušenie konania v tejto veci, pretože ústavná sťažnosť sa týka nariadeného
predbežného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 8Cb/65/2010. Rozhodnutie Ústavného
súdu nemá žiaden význam pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto konaní.
Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O. s. p. prejednal vec
v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho
odvolanie nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa v danej veci správne rozhodol, ak zamietol návrh na prerušenie
konania v tejto veci, pretože nie sú dané podmienky v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Je síce pravda, že prebieha konanie o zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti, ktoré sa
týka iného žalobcu, pričom ide o spoločníka tej istej obchodnej spoločnosti, ale podmienky
zrušenia účasti spoločníka v spoločnosti v zmysle § 148 Obchodného zákonníka môžu byť
rôzne u oboch, pretože podľa tohto ustanovenia spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť,
môže však navrhnúť, aby súd zrušil jeho účasť v spoločnosti, ak nemožno od neho
spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval. To, či u toho ktorého účastníka sú tieto
podmienky splnené skúma súd v každom prípade a u každého spoločníka osobitne
a okolnosti, za ktorých možno dospieť k záveru, že od spoločníka nemožno požadovať
spravodlivo, aby v spoločnosti naďalej zotrval, môžu byť rôzne. Z tohto pohľadu teda súd
prvého stupňa správne dospel k záveru, že hoci predmet oboch súdnych konaní je totožný,
okolnosti, ktoré budú viesť k záveru, či tej ktorej žalobe vyhovieť alebo nevyhovieť sú rôzne,
a preto nemožno v prípade rozhodovania Ústavného súdu SR hovoriť o tom, že prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. ak na viac
žalobca ani neuviedol, o ktorú otázku ide, a vyriešenie ktorej otázky môže mať význam
pre rozhodnutie súdu v tejto veci.“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka namietala.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
rozhodnutia.
Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k
porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Obdo 25/2013 zo 4. júna 2014
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v § 240 ods. 1 O. s. p. a po
preskúmaní veci zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.
V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, pričom
vo výroku potvrdzujúceho uznesenia nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a preto prípustnosť dovolania zmysle
ustanovenia § 239 ods. 2 O. s. p. nie je daná.
V zmysle ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný vždy prihliadnuť
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Dovolací súd sa neobmedzil iba
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239
O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa ustanovenia
§ 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád: ide o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatie
možnosti účastníka konania konať pred súdom a rozhodnutie vylúčeným sudcom, alebo
súdom nesprávne obsadený.
Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že postupom odvolacieho
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa dovolateľa napadnuté uznesenie trpí závažnou vadou nedostatočného odôvodnenia,
lebo nereagoval na argumenty žalovaného, uvedené v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého
stupňa. Je toho názoru, že odvolací súd týmto postupom porušil jeho právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by postupom
odvolacieho súdu bola žalovanému znemožnená realizácia procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva. Odvolací súd rozhodol v súlade s Občianskym súdnym
poriadkom a napadnuté uznesenie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.,
v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí
byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) a účastníkovi musí dať odpoveď na zásadné
otázky a námietky, spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných
a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného vychádzal zo skutočností
zistených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa zistené skutočnosti riadne vyhodnotil
a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Odvolací súd spolu s rozhodnutím súdu prvého
stupňa v rozhodnutiach reagovali na všetky podstatné argumenty žalovaného.
Tvrdenie dovolateľa, že postupom odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nie je dôvodné.
Rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa limity zákonného rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia neznamená, že súd je povinný na každý argument žalovaného dať podrobnú
odpoveď. Súdy v prejednávanej veci postupovali v súlade s ustanovením § 132 O. s. p., keď
v odôvodnení uviedli podstatné dôkazy, tieto vyhodnotili a dospeli v zmysle dokazovania
k záveru.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu,
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 329/04, podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je
však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky,
alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie
odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p.
Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou
procesnou vadou taxatívne vymenovanou v § 237 O. s. p.
Napokon dovolací súd poznamenáva, že správnosť skutkových a právnych záverov by
bolo možné v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide
o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký
prípad v prejednávanej veci nešlo. Vzhľadom na uvedené posúdenie, či rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie
bolo prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa
ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie
smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný.“
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho
konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §
236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237
OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm.
a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
dovolanie sťažovateľky odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že najvyšší súd postupoval
v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie sťažovateľky ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle § 237 OSP
s osobitným zameraním sa na sťažovateľkino tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa
§ 237 písm. f) OSP. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny
poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že podľa jeho zistenia okresný súd
uznesením sp. zn. 11 Cb 63/2010 zo 6. októbra 2014 spojil konanie vedené pod sp. zn.
11 Cb 63/2010 a sp. zn. 8 Cb 65/2010 na spoločné konanie s tým, že tieto budú ďalej
vedené pod sp. zn. 11 Cb 63/2010. Tým odpadol dôvod, pre ktorý sa sťažovateľka žalobou
domáhala (sp. zn. 11 Cb 63/2010), aby okresný súd konanie o zrušenie jej účasti spoločníka
v spoločnosti prerušil, pretože na rovnakom
skutkovom aj právnom podklade (sp. zn. 8 Cb 65/2010) sa už vedie konanie o zrušenie
účasti spoločníka v spoločnosti
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015