Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 85/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, zastúpenej advokátkou

, , , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou

sp. zn. z 8. augusta 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 12. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. septembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

, , ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. augusta 2012

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 12. marca 2013 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. júna 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:

„V súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.: ,

ktorého účastníkom v procesnej pozícií žalobcu je ... a v procesnej pozícii

žalovaného je sťažovateľ, bolo vydané uznesenie pod sp. zn.: zo dňa

12. 03. 2013, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu Okresného

súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: zo dňa 08. 08. 2012 tak, že odvolací súd

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu.

Voči uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ včas dovolanie na Najvyšší súd

Slovenskej republiky, ktorý o dovolaní rozhodol uznesením, sp. zn.: zo dňa

04.07.2014 tak, že dovolanie sťažovateľa v procesnej pozícii žalovaného odmietol...

Pokiaľ ide o konkrétne okolnosti rozhodujúce pre plynutie zákonnej lehoty

na podanie sťažnosti, o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu všeobecných

súdov sa sťažovateľ dozvedel v deň, keď mu bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR,

sp. zn.: zo dňa 04. 07. 2014, ktorým dovolanie sťažovateľa v procesnej

pozícii žalovaného odmietol. Predmetné uznesenie Najvyššieho súdu SR bolo sťažovateľovi

doručené dňa 30. 07. 2014 a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť...

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutými rozhodnutiami, resp. postupom

všeobecných súdov, t. j. uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.:

zo dňa 08. 08. 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.:

zo dňa 12. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn.: zo dňa 04. 07. 2014, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Návrhom na prerušenie konania zo dňa 04. 07. 2012, adresovaným Okresnému súdu

Vranov nad Topľou, sa sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného domáhal podľa § 109

prerušenia súdneho konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou

pod sp. zn.: medzi žalobcom: a žalovaným:

a to až do právoplatného skončenia

súdneho konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.:

medzi žalobcom: a žalovaným:

z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Vranov

nad Topľou pod sp. zn.: sa vedie súdne konanie o zrušenie účasti spoločníka

žalobcu v spoločnosti žalovaného na to istom skutkovom a právnom

základe, ako je súdne konanie vedené pod sp. zn.: .

Sťažovateľ vo svojom návrhu na prerušenie konania uviedol, že ide o totožnú

skutkovú a právnu vec a výsledok tohto konania môže veľmi významne ovplyvniť výsledok

konania v tomto spore, lebo v tomto konaní sa rieši vlastne rovnaká otázka a proti tej istej

žalovanej spoločnosti.

Prostredníctvom jednotnej interpretácie právnej normy sa zabezpečuje jednota

uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch a subjektom práva sa umožňuje predvídať

správanie, ktoré právna norma dovoľuje alebo ukladá. Ak by v daných prípadoch došlo k

rozdielnej interpretácii právnej normy, tak účastníci konania (subjekty práva) sa ocitnú v

právnej neistote a nebudú schopné identifikovať, ktoré správanie je právom aprobované, a

ktoré nie. Princíp predvídateľnosti práva vyžaduje, aby konanie súdov bolo v rámci určitých

hraníc pre účastníkov konania predvídateľné, a tým súčasne kalkulovateľné.

Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí judikoval, že v súlade s početnou judikatúrou

ústavného súdu (rozhodnutí Ústavného súdu ČR, sp. zn.: , sp. zn.:

, sp. zn.: , sp. zn.: , sp. zn.: , a iné) je

právny názor obsiahnutý v odôvodnení rozhodnutia ústavného súdu, resp. v jeho právnej

vete, ak má všeobecnú povahu, záväzný a záväzný pri riešení typovo zhodných prípadov.

Z vyššie uvedených dôvodov preto sťažovateľ navrhol, aby súd súdne konanie vedené

pod sp. zn.: prerušil do právoplatného skončenia súdneho konania

prebiehajúceho na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.: ...

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením, sp. zn.: zo dňa

08. 08. 2012 návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že keďže súdy budú skúmať opodstatnenosť žaloby v každom konaní

samostatne, nie je vylúčené, že v jednom z nich bude žalobca úspešný a v druhom nie.

Od rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn.: nezávisí rozhodnutie v tomto

konaní (sp. zn.: ). Ani prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn.:

o tom, že súd zrušuje účasť ako spoločníka v spoločnosti

automaticky neznamená a ani by

z toho nevyplývalo, že k tomu tak došlo aj v tomto súdnom konaní. Skutočnosť obdobného

konania neznamená, že sa v inom konaní rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. V občianskom súdnom konaní sa uplatňuje zásada

voľného hodnotenia dôkazov a aj v prípade konečného rozhodnutia v obdobnej právnej veci

nie je vylúčené, aby súd z vykonaného dokazovania v tomto konaní inak právne posúdil vec

a inak vo veci rozhodol. Preto nie je potrebné, aby súd prerušoval konanie do právoplatného

skončenia konania v uvedenej právnej veci...

Sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne podal proti predmetnému uzneseniu

okresného súdu v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa 14. 09. 2012 z dôvodu, že

toto rozhodnutie nepovažoval za právne správne. V podanom odvolaní uviedol, že je

neprijateľné, aby tie isté súdy, rozhodovali v tej istej veci rozdielne, pričom ide o spory

medzi rovnakými účastníkmi založené na rovnakom právom základe, kde si žalobcovia

(spoločníci , a v našom prípade ) dokazujú svoje práva ako

svedkovia. O tom, že ide o identické spory predložil sťažovateľ súdu žalobu druhého

spoločníka a žalobcu v právnej veci pod sp. zn.: , z ktorej je jednoznačne

preukázané, že ide o tú istú žalobu a na rovnakom právnom základe, ako je žalobca podaná

žalobcom .

Sťažovateľ nesúhlasil so súdom prvého stupňa, že konanie vedené pod sp. zn.:

nie je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať vplyv na výsledok

konania, vedeného na tunajšom súde pod sp. zn.: a to z dôvodu, že ide o dva

identické spory, medzi rovnakými účastníkmi, založené na rovnakom právom základe, kde

si žalobcovia dokazujú svoje práva ako svedkovia, a žiadajú si zrušiť svoju účasť v

spoločnosti z tých istých dôvodov...

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd uznesením, sp. zn.: zo dňa

12. 03. 2013, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Stotožnil sa správnym názorom súdu

prvého stupňa, že nie sú dané podmienky na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2

písm. c) Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že je pravdou, že prebieha

konanie o zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti, ktoré sa týka iného žalobcu, pričom ide

o spoločníka tej istej obchodnej spoločnosti, ale podmienky zrušenia účasti spoločníka

v spoločnosti v zmysle môžu byť rôzne u oboch, pretože

podľa tohto ustanovenia spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť, môže však navrhnúť,

aby súd zrušil jeho účasť v spoločnosti, ak nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby

v spoločnosti zotrval. To, či u toho ktorého účastníka sú tieto podmienky splnené skúma súd

v každom prípade a u každého spoločníka osobitne a okolnosti, za ktorých možno dospieť

k záveru, že od spoločníka nemožno požadovať spravodlivo, aby v spoločnosti naďalej

zotrval, môžu byť rôzne...

Dovolaním zo dňa 03. 05. 2013, podaným proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove,

sp. zn.: zo dňa 12. 03. 2013, sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší súd ako

dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súd v Prešove, č. k.: zo dňa

12. 03. 2013 podľa a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie v zmysle

tohto ustanovenia. Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že účastníkom konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, namietal porušenie práva na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré je v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR ako aj

judikatúry štrasburskej súčasťou práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v Prešove sa predovšetkým nevyjadril ku konkrétnym okolnostiam,

ktoré sťažovateľ uviedol v odvolaní zo dňa 14. 09. 2012, pričom nevenovanie pozornosti

namietaným skutočnostiam relevantným pre skúmanie podmienok prerušenia konania

a následné rozhodnutie je v judikatúre ÚS SR hodnotené ako dôvod zakladajúci arbitrárnosť

rozhodnutia a v konečnom dôsledku porušujúci právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo 14. 06. 2011).

Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, pretože jeho

odôvodnenie je nedostatočné. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu

a dôvod jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň

aj dostatočným podkladom pre preskúmanie v dovolacom konaní, čo podľa názoru

sťažovateľa rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa. Tým, že odvolací súd rozhodol

bez dostatočného vysvetlenia na sťažovateľom poukázané vážne právne skutočnosti

v odvolaní, samo osebe významne oslabuje presvedčivosť písomného vyhotovenia

rozhodnutia, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, a preto

je sťažovateľ toho názoru, že takéto rozhodnutie v rozhodovacej praxi súdov nemožno

tolerovať.

Sťažovateľ má za to, že uvedené princípy neboli rešpektované odvolacím súdom, ani

súdom prvého stupňa, a tým došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý proces

v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46

ods. 1 SR, a tým aj k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v

, ktorý viedol nielen k prípustnosti, ale aj dôvodnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku.

Sťažovateľ mal okrem iného za to, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

nezodpovedá tejto požiadavke riadneho odôvodnenia a má za následok nepreskúmateľnosť

uznesenia, je v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych

rozhodnutí. Konanie pred odvolacím súdom je tak postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie...

Najvyšší súd SR uznesením, sp. zn.: zo dňa 04. 07. 2014, odmietol

dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho

súdu netrpí vadou uvedenou v ustanovení a nie je ani postihnuté inou

vadou taxatívne vymenovanou v ..

Vzhľadom k tomu, že z postavenia Ústavného súdu SR vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, kde v konaní, ktoré mu predchádzalo

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

dovoľujeme si týmto Ústavný súd SR požiadať, aby preskúmal, či skutkové a právne závery

Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu Vranov nad Topľou, nie

sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň či by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis, , , , ).

Postupom a rozhodnutím porušovateľov, t. j. Najvyššieho súdu SR, Krajského súdu

v Prešove a Okresného súdu Vranov nad Topľou, bolo u sťažovateľa porušené jeho základné

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, resp. právo na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa

... na súdnu ochranu zaručené SR, a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.:

zo dňa 08. 08. 2012, uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa

12. 03. 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 04. 07. 2014 porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: zo dňa

04. 07. 2014, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa

12. 03. 2013 a uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn.: zo dňa

08. 08. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Okresný súd Vranov nad Topľou, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR sú

povinní nahradiť , advokátke, trovy konania vo výške 340,90,

Eur na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , IV.

ÚS 136/08, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho

súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

z 8. augusta 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky napadnutým rozhodnutím

okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním v tej časti sťažnosti sťažovateľky, ktorá smerovala

voči napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základných práv

rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému

súdu ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľky

rozhodol uznesením sp. zn. z 12. marca 2013. Krajský súd ako súd odvolací

bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá

smerovala proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2013

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehotu na podanie sťažnosti

proti uzneseniu krajského súdu považoval za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej

dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto

prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. ,

).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, ).

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , II.

ÚS 101/03, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 12. marca 2013 uviedol:

„... Proti tomuto uzneseniu (okresného súdu, pozn.) podal včas odvolanie žalovaný

a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a konanie vedené na Okresnom

súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. podľa

prerušil až do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. .

V odvolaní namietal nepreskúmateľnosť a vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

V dôvodoch odvolania ďalej poukázal na návrh na prerušenie konania s tým, že takýto

návrh bol podaný aj z dôvodu, že Ústavný súd SR prijal sťažnosť na ďalšie konanie vo veci

a rozhodnutie Ústavného súdu môže podstatným spôsobom ovplyvniť aj toto

súdne konanie. Podľa žalovaného je neprijateľné, aby tie isté súdy rozhodovali v tej istej

veci rozdielne, pričom ide o spory medzi rovnakými účastníkmi založené na; rovnakom

právnom základe, kde si žalobcovia (spoločníci a )

dokazujú svoje práva ako svedkovia. O tom, že ide o identické spory predložil žalovaný

žalobu druhého spoločníka a žalobcu v právnej veci pod sp. zn. , z ktorej je

jednoznačne preukázané, že ide o tú istú žalobu a na rovnakom právnom základe.

Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdiť ako vecne správne. Považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné. Podľa neho ani

prijatie ústavnej sťažnosti, ktorú žalovaný podal na Ústavný súd SR, nie je dôvodom

na prerušenie konania v tejto veci, pretože ústavná sťažnosť sa týka nariadeného

predbežného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. . Rozhodnutie Ústavného

súdu nemá žiaden význam pre rozhodnutie súdu prvého stupňa v tomto konaní.

Odvolací súd podľa v spojení s prejednal vec

v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho

odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v danej veci správne rozhodol, ak zamietol návrh na prerušenie

konania v tejto veci, pretože nie sú dané podmienky v zmysle

Je síce pravda, že prebieha konanie o zrušenie účasti spoločníka v spoločnosti, ktoré sa

týka iného žalobcu, pričom ide o spoločníka tej istej obchodnej spoločnosti, ale podmienky

zrušenia účasti spoločníka v spoločnosti v zmysle môžu byť

rôzne u oboch, pretože podľa tohto ustanovenia spoločník nemôže zo spoločnosti vystúpiť,

môže však navrhnúť, aby súd zrušil jeho účasť v spoločnosti, ak nemožno od neho

spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval. To, či u toho ktorého účastníka sú tieto

podmienky splnené skúma súd v každom prípade a u každého spoločníka osobitne

a okolnosti, za ktorých možno dospieť k záveru, že od spoločníka nemožno požadovať

spravodlivo, aby v spoločnosti naďalej zotrval, môžu byť rôzne. Z tohto pohľadu teda súd

prvého stupňa správne dospel k záveru, že hoci predmet oboch súdnych konaní je totožný,

okolnosti, ktoré budú viesť k záveru, či tej ktorej žalobe vyhovieť alebo nevyhovieť sú rôzne,

a preto nemožno v prípade rozhodovania Ústavného súdu SR hovoriť o tom, že prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. ak na viac

žalobca ani neuviedol, o ktorú otázku ide, a vyriešenie ktorej otázky môže mať význam

pre rozhodnutie súdu v tejto veci.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka namietala.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k

porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa alebo

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 4. júna 2014

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie bolo podané v lehote stanovenej v a po

preskúmaní veci zmysle dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, pričom

vo výroku potvrdzujúceho uznesenia nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a preto prípustnosť dovolania zmysle

ustanovenia nie je daná.

V zmysle ustanovenia je dovolací súd povinný vždy prihliadnuť

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v Dovolací súd sa neobmedzil iba

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

, ale zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa ustanovenia

až g/ Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád: ide o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatie

možnosti účastníka konania konať pred súdom a rozhodnutie vylúčeným sudcom, alebo

súdom nesprávne obsadený.

Dovolateľ v dovolaní prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že postupom odvolacieho

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Podľa dovolateľa napadnuté uznesenie trpí závažnou vadou nedostatočného odôvodnenia,

lebo nereagoval na argumenty žalovaného, uvedené v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého

stupňa. Je toho názoru, že odvolací súd týmto postupom porušil jeho právo na súdnu

ochranu v zmysle .

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Dovolací súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu a nezistil, že by postupom

odvolacieho súdu bola žalovanému znemožnená realizácia procesných práv, ktoré mu

priznáva. Odvolací súd rozhodol v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom a napadnuté uznesenie odôvodnil v súlade s ustanovením ,

v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia

zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí

byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ) a účastníkovi musí dať odpoveď na zásadné

otázky a námietky, spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných

a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného vychádzal zo skutočností

zistených súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa zistené skutočnosti riadne vyhodnotil

a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Odvolací súd spolu s rozhodnutím súdu prvého

stupňa v rozhodnutiach reagovali na všetky podstatné argumenty žalovaného.

Tvrdenie dovolateľa, že postupom odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo

na súdnu ochranu v zmysle , nie je dôvodné.

Rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa limity zákonného rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia neznamená, že súd je povinný na každý argument žalovaného dať podrobnú

odpoveď. Súdy v prejednávanej veci postupovali v súlade s ustanovením , keď

v odôvodnení uviedli podstatné dôkazy, tieto vyhodnotili a dospeli v zmysle dokazovania

k záveru.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu,

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , podľa ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je

však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky,

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie

odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v ustanovení

Rovnako dovolací súd nezistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou

procesnou vadou taxatívne vymenovanou v

Napokon dovolací súd poznamenáva, že správnosť skutkových a právnych záverov by

bolo možné v dovolacom konaní posúdiť až v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné (ide

o dôvody, ktoré síce môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť). O taký

prípad v prejednávanej veci nešlo. Vzhľadom na uvedené posúdenie, či rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby dovolanie

bolo prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa

ustanovenia v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný.“

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho

konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §

236 a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy

prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237

výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm.

a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

dovolanie sťažovateľky odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že najvyšší súd postupoval

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie sťažovateľky ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle

s osobitným zameraním sa na sťažovateľkino tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa

. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny

poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že podľa jeho zistenia okresný súd

uznesením sp. zn. zo 6. októbra 2014 spojil konanie vedené pod sp. zn.

a sp. zn. na spoločné konanie s tým, že tieto budú ďalej

vedené pod sp. zn. . Tým odpadol dôvod, pre ktorý sa sťažovateľka žalobou

domáhala (sp. zn. ), aby okresný súd konanie o zrušenie jej účasti spoločníka

v spoločnosti prerušil, pretože na rovnakom

skutkovom aj právnom podklade (sp. zn. ) sa už vedie konanie o zrušenie

účasti spoločníka v spoločnosti

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015