Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-127-2023.pdf
PDF · 113.18 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/127/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Petra Tutka a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu A. B. C. D., E. F., XXX XX G., H.: XX XXX XXX, proti žalovanej I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX/XX, K. L., zast. JUDr. Martina Vnenčáková, advokátka, Rožňava, Čučmianska dlhá 7 o zaplatenie 476,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 1C/116/2022-46 z 31. marca 2023
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava rozsudkom označeným v záhlaví zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 476,36 eur a úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur (I. výrok) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 476,36 eur s príslušenstvom v sume 2,10 eur a náhrady trov konania titulom úhrady za služby verejnosti podľa zákona č. 340/2012 Z.z., nakoľko kontrolou úhrad v zmysle § 8 zákona žalobca zistil, že žalovaná ku dňu podania žaloby nezaplatila úhradu v zmysle zákona za obdobie 1.4.2008 až 30.6.2019. Žalobca písomnou výzvou zo dňa 5.5.2022 odoslanou prostredníctvom A. L. C. vyzval žalovanú na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Nakoľko žalovaná nezaplatila úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia uvedenej výzvy, vznikla jej povinnosť v zmysle § 10 ods. 3 zákona zaplatiť aj pokutu. Dlh žalovanej za žalované obdobie 1.4.2008 - 30.6.2019 teda predstavuje sumu vo výške 459,36 eur, pričom výška dlhu je súčinom počtu 99 mesiacov v žalovanom období a sadzby úhrad v zmysle § 6 ods. 1 zákona. V zmysle zákona predstavuje pohľadávka žalobcu sumu 476,36 eur (z toho istina vo výške 459,36 eur, pokuta vo výške 17,- eur podľa § 10 zákona) a zaplatené poštové sadzby vo výške 2,10 eur.
3. Súd prvej inštancie doručil žalobu spolu s prílohami žalovanej postupom podľa § 116 ods. 2 CSP, pričom žalovaná sa k žaloba nevyjadrila. Citujúc § 297 písm. b) druhá veta, § 219 ods. 3 CSP nenariadil vo veci ústne pojednávanie, keďže hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- eur, ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia a skutkové tvrdenia strán sa považujú za nesporné, v súlade s § 297 CSP vo veci samej rozhodol bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2023, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu dňa 6.3.2023, t.j. najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaná za obdobie od 01.04.2008 do 30.6.2019 nezaplatila úhrady za koncesionárske poplatky vo výške 4,64 eur za 99 mesiacov. V súlade s uvedeným zákonom
bola žalovaná riadne vyzvaná na úhradu nedoplatku v určenej lehote do 30 dní od doručenia výzvy zo dňa 5.5.2022, kde bola súčasne poučená aj o nároku žalobcu na zaplatenie pokuty v prípade neuhradenia koncesionárskych poplatkov. Okrem zaplatenia tejto sumy vzniklo žalobcovi oprávnenie požadovať od žalovanej aj zaplatenie pokuty vo výške 17,- eur podľa § 10 ods. 3 citovaného zákona, keďže dlžné úhrady žalovaná nezaplatila v lehote 30 dní od doručenia výzvy žalobcu zo dňa 5.5.2022. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 písm. a), § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, § 10 ods. 1, 2, 3, 5 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované D. C. B. A., § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 476,36 eur (459,36 eur + 17,- eur) spolu s preukázanou úhradou poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 eur v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z..
4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná v celom rozsahu žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaná odvolaním uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), g), f) a h) CSP. V dôvodoch odvolania poukázala, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom dodávateľa a spotrebiteľa, s ktorou skutočnosťou sa vysporiadal aj súd prvej inštancie, keď sám poňal v odôvodnení rozsudku dikciu ust. § 297 CSP, v zmysle ktorého odôvodnil rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania. Uvedenému podľa žalovanej nasvedčuje aj fakt, že súd neučinil rozhodnutie vo veci formou rozsudku pre zmeškanie, ktorého vydanie je v spotrebiteľských sporoch podľa § 299 CSP vylúčené. Z uvedeného dôvodu má žalovaná za to, že súd prvej inštancie mal v rámci konania uplatňovať práva žalovanej ako spotrebiteľky, ktorá v konaní nebola zastúpená advokátom, bez akýchkoľvek zákonných obmedzení, vrátane vylúčenia uplatňovania zásady zákonnej a sudcovskej koncentrácie konania. V intenciách uvedeného považuje rozhodnutie súdu za rozporné s hmotnoprávnymi predpismi, keďže súd nepodrobil uplatnený nárok žalobcu súdnemu prieskumu premlčania podľa § 54a Občianskeho zákonníka. Namietala, že sa neoboznámila so žalobou, túto zo súdu neobdržala, nakoľko sa zrejme v období doručovania zdržiavala v zahraničí a teda nevedela sa účinne brániť voči uplatnenému nároku žalobcu. Má za to, že aj napriek objektívnej neaktivite v konaní (prevzala si už len rozsudok vo veci dňa 27.04.2023), bol súd prvej inštancie ex offo povinný skúmať premlčanie v zmysle § 54a Občianskeho zákonníka. Žalovaná považuje žalobcom uplatnený nárok za premlčaný a vzniesla námietku premlčania voči celému uplatnenému nároku, keďže žalobca podal žalobu na súde 18.11.2022, teda po uplynutí premlčacej lehoty v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá podľa žalovanej uplynula dňa 30.06.2022. Uviedla, že v roku 2019 jej bola zo strany žalobcu doručená výzva na zaplatenie, na základe ktorej dňa 13.06.2019 vykonala úhradu vo výške 167,04 eur za obdobie troch rokov spätne a od uvedenej úhrady žalovaná uhrádzala žalobcovi platby pravidelne. Z uvedeného má žalovaná za to, že nárok žalobcu bol premlčaný aj skôr ako 30.06.2022. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa žalovanej založené na nesprávnom právnom posúdení veci a zároveň konanie vykazuje podľa nej vadu aj v uplatňovaných hmotnoprávnych predpisoch vzťahujúcich sa na žalovanú ako spotrebiteľa, keďže súd prvej inštancie hmotnoprávnu námietku premlčania z úradnej moci neskúmal. Z uvedeného dôvodu žalovaná v odvolacom konaní uplatnila prostriedok procesnej obrany znejúci na námietku premlčania, dovolávajúc sa zároveň ochrany svojich práv ako spotrebiteľky, z dôvodu, že na súde prvej inštancie jej táto ochrana nebola poskytnutá.
6. Žalobca v reakcii na odvolanie žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť v oboch jeho odvolaním napadnutých výrokoch. V intenciách žalovanou namietaných skutočností poukázal na to, že pokiaľ ide o právny vzťah medzi platiteľom úhrady a žalobcom, tento je založený a výlučne normovaný verejnoprávnou úpravou a to zákonom č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované D. C. B. A..
7. Dôvodil tým, že právna úprava obsiahnutá v zákone č. 340/2012 Z. z. reguluje právne vzťahy, ktoré sa týkajú platenia, vyberania a vymáhania úhrady za služby verejnosti poskytované D. C. B. A. v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania (ďalej len „úhrada“), pričom platenie úhrad predstavuje primárny spôsob financovania činnosti verejnoprávneho vysielateľa. Úhrada je zákonom stanovenou verejnou platbou, pri ktorej zákonodarca priamo zákonom vymedzil okruh jej platiteľov, výšku sadzby úhrady, spôsob platby úhrady, spôsob kontroly jej platenia ako aj spôsob jej vymáhania, teda má atribúty povinnej verejnej platby obdobnej daniam, keďže ide o zákonom stanovenú, povinnú, vynútiteľnú, nenávratnú,
neekvivalentnú platbu, ktorá je platená za účelom financovania verejných (verejnoprospešných) potrieb a ktorej príjemcom je verejný subjekt. Úhradu je povinný platiť každý subjekt, ktorý napĺňa zákonom stanovenú definíciu jej platiteľa (ak nie je zákonom oslobodený od tejto povinnosti), a to bez ohľadu na to, či má možnosť prijímať rozhlasové alebo televízne vysielanie verejnoprávneho vysielateľa. Úhrada je neekvivalentnou povinnou platbou, ktorej nezodpovedá nárok na príjem rozhlasového a televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa v nejakom konkrétnom rozsahu a čase. Úhrada teda nemá povahu odplaty za konkrétnu spotrebovanú službu. Povinnosť platiť úhradu je stanovená zákonom, pričom táto právna úprava je konštruovaná obdobne ako napríklad pri daniach (zákonné ustanovenia upravujúce ich predmet, základ, sadzby, sankcie pre prípad nezaplatenia, podmienky oslobodenia od platieb, spôsob vymáhania a pod.). Vznik ani obsah platobnej povinnosti pri úhrade nie je obdobne ako pri daniach založený dispozitívnymi úkonmi účastníkov právneho vzťahu. Právna regulácia obsiahnutá v zákone č. 340/2012 Z. z. pozostáva z kogentných právnych noriem podrobne upravujúcich jednotlivé aspekty platenia, vyberania a vymáhania úhrady, z ktorých je zrejmé, že v tomto zákone prevažujú prvky verejnoprávnej úpravy. Právny vzťah platenia, vyberania a vymáhania úhrady nie je preto možné považovať za spotrebiteľský vzťah. Žalobkyňa zároveň upriamila pozornosť na viacero rozsudkov odvolacích súdov ako aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 7Tdo/1229/2020 zo dňa 15.12.2020, v ktorých tieto dospeli k právnemu názoru a záveru, že právny vzťah platenia, vyberania a vymáhania úhrady nie je spotrebiteľským vzťahom. K žalovanou vznesenej námietke premlčania žalobca uviedol, že nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania až vo svojom odvolaní zo dňa 12.05.2023, na námietku premlčania sa neprihliada, pričom na podporu svojich tvrdení žalobca dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn.: 17Co/34/2019 zo dňa 19.12.2019, ktorý v odôvodnení uviedol: „Od nadobudnutia účinnosti CSP možno v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 CSP (viď Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obdo/65/2017 zo dňa 28.6.2018).“ Má za to, že z tvrdení žalovanej uvádzaných v odvolaní v súvislosti s námietkou premlčania vyplýva, že tieto nespĺňajú podmienky pre uplatnenie novôt v odvolacom konaní, a preto neboli ako odvolacie dôvody uplatnené opodstatnene. Žalobca zároveň uviedol, že eviduje platbu žalovanej vo výške 167,04 eur, pričom túto zohľadnil v žalovanej sume, ktorej sa domáhal prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu. Tiež zdôraznil, že žalovaná si v minulosti písomne neuplatnila námietku premlčania, a preto ju nemohol vziať do úvahy.
8. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že zotrváva na podanom odvolaní poukazujúc v celom rozsahu na dôvody v ňom uvádzané a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, alternatívne rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že nakoľko žalovaná vo vyjadrení neuviedla iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali vplyv na žalovanú sumu, trvá na svojej argumentácii prezentovanej v písomnom vyjadrení zo dňa 02.06.2023.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.
11. Žalovaná podaným odvolaním uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), g) a h) CSP.
12. Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovanej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.
13. Podstata odvolacích námietok žalovanej je založená na tvrdení, že súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že v konaní postupoval podľa § 297 CSP, teda podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na spotrebiteľské právne vzťahy, nekonal so žalovanou ako spotrebiteľkou a ex offo neprihliadol na premlčanie žalobcom uplatneného nároku, a teda nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. V nadväznosti na uvedené odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dopustil nesprávneho procesného postupu v tom smere, že rozhodol vo veci podľa § 297 CSP bez nariadenia pojednávania, majúc za to, že boli splnené podmienky citovaného ustanovenia umožňujúce rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania.
15. Podľa § 177 ods. 1, 2 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.
16. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
17. Podľa § 297 CSP súd na prejednanie sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak a) sa vo veci rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa, b) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.
18. Podľa § 181 ods. 1, 2 CSP po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu. Strana môže odkázať na svoje písomné podanie. Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Nevyhnutnosť nariadenia pojednávania pri rozhodovaní vo veci samej je vyjadrením zásady ústnosti a bezprostrednosti konania. Obe tieto zásady majú ústavnoprávne vyjadrenie. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednávaná nezávislým, nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Účelom pojednávania je, aby žalobca mal možnosť svoju žalobu vo veci samej predniesť ústne a bezprostredne súdu a obdobne, aby žalovaný mohol rovnakým spôsobom súdu sprostredkovať svoje vyjadrenie. Pritom musí byť zachovaná i možnosť strán bezprostredne na pojednávaní sa oboznámiť s vykonávanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim. Ustanovenia § 177 ods. 2 CSP a § 297 CSP upravujú výnimky z citovaných zásad, kedy nie je potrebné nariaďovať pojednávanie.
23. Základnými predpokladmi aplikácie § 177 ods. 2 písm. a/ CSP ako aj § 297 CSP je, že ide o vec jednoduchého právneho posúdenia veci, nespornosť skutkových tvrdení strán a bagateľný cenzus (2000 EUR podľa § 177 ods. 2 CSP a 1000 EUR v spotrebiteľských sporoch podľa § 297 CSP). Cieľom prvých dvoch znakov je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých
sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednať argumenty strán týkajúce sa právneho posúdenia sporu. Nespornosť tvrdení je pojmom dôležitým pre hodnotenie vykonaného dokazovania a zistenia skutkového stavu. Konanie pred súdom má zabezpečiť pre strany konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Preto im musí byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných práv. Všeobecný súd je tak povinný na všetky procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 85/2015-17 z 12. februára 2015). V zmysle § 181 ods. 2 CSP súd na pojednávaní po úkonoch podľa odseku 1 (prednesy strán na pojednávaní) určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Tvrdenia strán vo veci nie sú sporné, ak sa žalovaný v stanovenej lehote podľa ust. § 167 ods. 2 CSP k žalobe nevyjadril, resp. vyjadril takým spôsobom, že skutkové tvrdenia žalobcu žiadnym spôsobom nespochybnil. Požiadavka nespornosti skutkových tvrdení v § 177 ods. 2 písm. a/ CSP a § 297 CSP vychádza z predpokladu, aby súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných tvrdení strán resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1 CSP), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými, resp. nespornými tvrdeniami strán a nimi predloženými listinami náležite preukázané. V prípade, že niektorá zo strán učiní skutkové tvrdenie za sporné, musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa § 177 ods. 2 písm. a/, prípadne podľa § 297 CSP vždy nariadiť pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP a § 297 CSP), pretože si musí splniť obligatórnu povinnosť v zmysle citovaného § 181 ods. 2 CSP informovať strany o rozsahu sporných a nesporných skutočností a o rozsahu dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné. Postup súdu totiž musí byť pre strany predvídateľný a transparentný.
24. Odvolací súd na prvom mieste považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa dopustil procesného pochybenia v tom, že na daný prípad aplikoval § 297 CSP a nie ust. § 177 ods. 2 CSP, keďže ust. § 177 ods. 2 CSP je všeobecným ustanovením a § 297 CSP je špeciálnym ustanovením, ktoré upravuje rozhodnutie bez pojednávania v spotrebiteľskom spore, čo v danom prípade neprichádza do úvahy. V danom prípade sa nejedná spotrebiteľský spor, nakoľko pokiaľ ide o koncesionárske poplatky, týmito fyzická osoba financuje verejnú službu, ktorá mu je poskytovaná ako občanovi, pričom právna úprava v zákone č. 340/2012 Z. z. účinného v čase vzniku právneho vzťahu, regulovala právne vzťahy, ktoré sa týkajú platenia, vyberania a vymáhania úhrady za služby verejnosti poskytované D. C. B. A. (M. X.XX.XXXX A. B. C. D.) N. M. D. C. B. N. (O. P. „Q.“), pričom platenie úhrad predstavuje primárny spôsob financovania činnosti verejnoprávneho vysielateľa. Úhrada je zákonom stanovenou verejnou platbou, pri ktorej zákonodarca priamo zákonom vymedzil okruh jej platiteľov, výšku sadzby úhrady, spôsob platby úhrady, spôsob kontroly jej platenia ako aj spôsob jej vymáhania, teda má atribúty povinnej verejnej platby obdobnej daniam, keďže ide o zákonom stanovenú, povinnú, vynútiteľnú, nenávratnú, neekvivalentnú platbu, ktorá je platená za účelom financovania verejných (verejnoprospešných) potrieb a ktorej príjemcom je verejný subjekt, a teda sa nejedná o spotrebiteľský právny vzťah ako sa mylne domnieva žalovaná.
25. V danom prípade žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie sa k žalobe a jej prílohám, ktoré jej boli doručené v súlade s § 116 ods. 2 CSP (po zrušení platobného rozkazu uznesením č.k. 1C/116/2022-27 z dôvodu, že platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanej do vlastných rúk a to ani za súčinnosti pri jeho doručovaní s M. N. D., podľa zistenia ktorého sa žalovaná dlhodobo zdržiavala v D. na presne nezistenom mieste) nevyjadrila a nepoužila žiadne prostriedky procesnej obrany. S poukázaním na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie síce došlo k procesného pochybenia z dôvodu aplikácie ust. § 297 CSP, avšak má za to, že vzhľadom k neaktivite žalovanej a teda nespornosti skutočností tvrdených žalobcom, boli splnené podmienky na vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle § 177 ods. 2 CSP, a teda nemožno konštatovať, že by žalovanej bolo znemožnené realizovať procesné práva pre jej ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní. Výsledkom postupu podľa § 177 ods. 2 i podľa § 297 CSP je rozhodnutie vo veci bez potreby nariadenia pojednávania.
26. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
27. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou v odvolacom konaní, odvolací súd uvádza, že od nadobudnutia účinnosti CSP možno v odvolacom konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 CSP. Odvolací súd v danom prípade má za to, že vznesenie námietky premlčania žalovanou až v odvolacom konaní z dôvodu, že žalovaná sa so žalobou neoboznámila a nevedela sa účinne brániť voči uplatnenému nároku žalobcu z dôvodu, že sa zrejme v danom období zdržiavala v zahraničí, neobstojí, keďže procesný postup súdu prvej inštancie bol zachovaný, žalovanej bola daná možnosť oboznámiť a vyjadriť sa k podanej žalobe vyvesenej na úradnej tabuli súdu postupom podľa § 116 ods. 2 CSP. Z uvedeného má odvolací súd za preukázané, že sa žalovanou namietané premlčanie nie je možné zohľadniť ako novotu v odvolacom konaní.
28. Záverom odvolací súd uvádza, že za nedôvodnú považoval aj námietku žalovanej o tom, že žalobca nezohľadnil v uplatnenom nároku úhradu žalovanej vo výške 167,04 eur zo dňa 13.06.2019 za obdobie troch rokov spätne, nakoľko z prehľadu predpisov a platieb nachádzajúceho sa v súdnom spise na čl. 4 až 7 vyplýva, že žalovanou vykonaná platba zo dňa 13.06.2019 vo výške 167,04 eur a následné ďalšie úhrady od 12.7.2019 do 29.04.2022 boli odpočítané z celkovej dlžnej sumy (celkový predpis na úhradu žalovanej predstavoval sumu 790,90 eur, úhrady vykonala žalovaná v celkovej sume 324,80 eur – tj. 167,04 eur + 34x 4,64 eur).
29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.
30. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bol v odvolacom konaní neúspešná, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).