Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 109/2015
PDF · 625.12 KB
No categories available
I. ÚS 109/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
dôkazom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014,
za účasti obchodnej spoločnosti , zastúpenej
advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v reštrukturalizačnom konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. R 9/2013 proti
obchodnej spoločnosti (ďalej aj „spoločnosť“),
ako dlžníkovi, v ktorom má sťažovateľ postavenie veriteľa, na schvaľovacej schôdzi
veriteľov konanej 4. júla 2014 nebol prijatý reštrukturalizačný plán spoločnosti (dlžníka)
z dôvodu neschválenia plánu skupinou veriteľov tvorenou Slovenskou republikou –
Daňovým úradom Bratislava (ďalej len „daňový úrad“).
Spoločnosť (dlžník) 7. júla 2014 doručila okresnému súdu návrh, ktorým navrhla, aby
okresný súd nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom,
potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizačné konanie.
Sťažovateľ 15. júla 2014 doručil okresnému súdu „Podnet na zamietnutie
reštrukturalizačného plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov –
upozornenie na rozhodné skutočnosti“.
Okresný súd uznesením č. k. 2 R 9/2013 1687 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) reštrukturalizačný plán zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia
okresný súd opísal priebeh reštrukturalizačného konania a výsledky hlasovania
o reštrukturalizačnom pláne, spoločnosťou (dlžníkom) uvedené dôvody v jej návrhu
doručenom okresnému súdu 7. júla 2014, ako aj skutočnosti uvedené v podnete sťažovateľa
doručenom okresnému súdu 15. júla 2014, citoval vzťahujúcu sa zákonnú úpravu a dospel
k záveru o splnení zákonných podmienok pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu.
Krajský súd na odvolanie spoločnosti (dlžníka) napadnutým uznesením zmenil
uznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu)
s reštrukturalizačným plánom, potvrdil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizačné
konanie spoločnosti (dlžníka).
Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv uznesením krajského súdu
a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že je „toho názoru, že
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 došlo k porušeniu
spomínaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď
Krajský súd v Bratislave zmenil Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. 2R/9/2013 1687
z 22. 7. 2014 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu jeho dodatočným schválením
bez toho, aby túto svoju zmenu voči veriteľom dlžníka (účastníkom konania, vrátane
sťažovateľa) akokoľvek zdôvodnil, keďže jeho uznesenie obsahuje len hlavičku, výrok,
poučenie a žiadne odôvodnenie (akékoľvek)...“. Sťažovateľ uviedol, že „jedným z dôvodom
prvostupňového zamietnutia reštrukturalizačného plánu dlžníka bol okrem iného
zdokladovaný a odôvodnený podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov... veriteľom
bolo ponúknuté nižšie uspokojenie, ako by bolo dosiahnuteľné v konkurze... vo vzťahu
k čomu bude dlžník oprávnený si ponechať až 75 % budúcich príjmov, zatiaľ čo veritelia sa
budú musieť vzdať až 95 % svojich nárokov voči nemu (majú byť uspokojený len do 5 %)... a
to bez ohľadu na to, že reštrukturalizačný plán dlžníka ani k žiadnemu podnikaniu
nezaväzoval...“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „bezprostredne pred začatím
reštrukturalizácie boli v benefit off shore spoločností odstránené z dlžníkovho majetku
reálne aktíva o hodnote 15.500.000. €, ktoré dlžníkovým veriteľom pôvodne zabezpečovali
až 89 % né uspokojenie (celkový majetok dlžníka 16.523.828, € vs. záväzky dlžníka
18.548.589, €), kde u majoritnej časti záväzkov dlžníka existoval dôvodný predpoklad, že
tieto patrili jemu spriazneným osobám, čím by s poukazom na § 95 ods. 3 ZKR mohlo dôjsť
až k 100 % mému uspokojeniu skutočných veriteľov...“. Sťažovateľ poukázal na to, že
«za reštrukturalizačný plán dlžníka hlasovali len 3 z celkovo 24 prihlásených veriteľov,
z toho dvoch zastupovali vlastní advokáti dlžníka, ďalšiemu bolo ako jedinému prisľúbené
až 100 % né uspokojenie, a u posledného zas existovalo dôvodné podozrenie, že tento bol
pre potreby ovládnutia reštrukturalizácie účelovo veriteľom „vyrobený“ (off shore
schránka s neznámym pozadím, ktorá sa dlžníkovým veriteľom stala bezprostredne pred
reštrukturalizáciou na základe jeho vlastných zmeniek)...». Na základe uvedeného
sťažovateľ vyslovil „podozrenie z toho, že cieľom celej dlžníkovej reštrukturalizácie bolo
zrejme zabezpečiť to, aby vyššie uvedený presun dlžníkovho majetku nebol napadnutý,
či veriteľmi podrobne skontrolované účtovníctvo (faktúry a bankové výpisy, nie len účtovné
výkazy)...“.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ
uviedol:
«Sťažovateľ s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov
namieta aj porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR. čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v rovine čl. 47 ods.3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR aj tým, že odvolací súd sťažovateľovi. či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích
podaní dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku,
nikdy neupozornil najmä na doplnenie dlžníkovho odvolania z 12. 9. 2014, kam dlžník
založil aj značný rozsah údajných „dôkazov“, na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal
možnosť reagovať (najmä ich nepreskúmateľnosť a vedomé zatajovanie rozhodných
skutočností).»
Sťažovateľ v ostatnej časti svojej argumentácie zdôrazňuje dôvodnosť a správnosť
záverov okresného súdu v jeho uznesení, ktorým bol zamietnutý návrh spoločnosti (dlžníka)
na nahradenie súhlasu veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces
podľa či. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na rovnosť účastníkov podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 porušené boli.
2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014
z 16. 9. 2014 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
50.000, €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €,
ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Obchodná spoločnosť , zastúpená
advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, podaním doručeným
ústavnému súdu 17. februára 2015 navrhla, aby bola pripustená do konania ako vedľajší
účastník s odvolaním sa na vlastný právny záujem na výsledku konania pred ústavným
súdom.
Spoločnosť vo svojom podaní uviedla:
„V konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/128/2014 vystupovala
spoločnosť ako dlžník, ktorý navrhoval nahradiť súhlas veriteľskej skupiny
súdom a potvrdiť reštrukturalizačný plán. Ako dlžník, ktorému bol schválený
reštrukturalizačný plán (a tým pádom aj umožnené zachovanie prevádzky podniku
a pokračovanie vo vykonávaní podnikateľskej činnosti) má právny záujem na výsledku
konania vedenom pred Ústavným súdom SR, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR môže
byť zrušené právoplatné Rozhodnutie a tým navodený stav právnej neistoty na strane
navrhovateľa.“
Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) je vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
lex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa spoločnosti podľa žiadneho ustanovenia
zákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS 91/08,
II. ÚS 122/05), ústavný súd nepochybuje o tom, že spoločnosť môže mať právny záujem
na výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto aplikujúc ústavne
konformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08) priznal spoločnosti postavenie vedľajšieho
účastníka konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí
reštrukturalizačného plánu tak, že súhlas veriteľa bol nahradený, reštrukturalizačný plán bol
potvrdený a reštrukturalizačné konanie spoločnosti (dlžníka) skončené.
Sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu krajského súdu zverejnenému
v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky to, že neobsahuje časť odôvodnenia, v čom
sťažovateľ bez ďalšieho vidí porušenie svojich označených základných a iných práv (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru). V ďalšej argumentácii sťažovateľ
podrobne obhajuje dôvodnosť a správnosť uznesenia okresného súdu o zamietnutí
reštrukturalizačného plánu a v závere svojej sťažnostnej argumentácie namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru „v rovine“ základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy „aj
tým, že odvolací súd sťažovateľovi či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích podaní
dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku, nikdy
neupozornil... na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal možnosť reagovať...“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, ktorým bolo
zmenené uznesenie okresného súdu.
Vo vzťahu k prioritnej námietke sťažovateľa, že napadnuté uznesenie krajského súdu
zverejnené v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky neobsahuje časť odôvodnenia,
ako aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu neboli doručované vyjadrenia spoločnosti
(dlžníka) zo strany krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval
v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“), a preto v jeho postupe nemožno ustáliť možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv. Ústavný súd sa vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa v
celom rozsahu stotožňuje s vyjadrením krajského súdu sp. zn. Spr. 3637/14 zo 16. decembra
2014, v ktorom sa uvádza:
«Vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2R/9/2013 bola tunajšiemu súdu
predložená na rozhodnutie dňa 20. 08. 2014 a bola jej pridelená sp. zn. 2 CoKR/128/2014.
Uznesením č. k. 2CoKR/128/2014 2355 zo dňa 16. 09. 2014 tunajší súd zmenil
uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2R/9/2013 1687 zo dňa 22. 07. 2014...
... ZKR je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis. Podľa
ustanovenia § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania,
na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné
konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia zákona č. 91/1963 Zb.
Odvolací senát rozhodol o odvolaní dlžníka dňa 16. 09. 2014 v zákonnej 30 dňovej
lehote v zmysle ustanovenia §154 ods.2 ZKR s tým, že v ten istý deň bol daný súdnej
kancelárii pokyn na zverejnenie rozhodnutia v Obchodnom vestníku.
Uznesenie bolo v Obchodnom vestníku č. 180/2014 zverejnené dňa 22. 09. 2014
v skrátenej verzii t. j. bez odôvodnenia... v súlade s ustanovením § 199 ods. 1 ZKR („ak
tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto
zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje
v Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.“).
Vzhľadom k tomu, že došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, bolo potrebné
v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 a § 199 ods. 5 ZKR rozhodnutie odvolacieho súdu
bezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku. Je v súlade s citovanými ustanoveniami
i s praxou odvolacieho súdu, keď tento sám zverejní svoje rozhodnutie v Obchodnom
vestníku a až následne spis zašle súdu prvého stupňa.
Odvolací senát podotýka, že v takomto prípade sa uznesenie o zmene rozhodnutia,
ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán, doručuje len prostredníctvom Obchodného
vestníka (§ 153 ods. 1 ZKR). Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku je rozhodnutie
doručené všetkým účastníkom konania.
Odvolací senát nemal dôvod uznesenie doručovať sťažovateľovi, nakoľko podľa
ustanovenia § 199 ods. 2 ZKR sa doručujú všetky tie uznesenia, ktorými sa účastníkovi
ukladá povinnosť alebo ktorými sa účastník vyzýva, alebo ak ZKR výslovne ustanovuje, aby
sa uznesenie určitej osobe doručilo, alebo ak je to potrebné na vedenie konania. O takýto
prípad nešlo.
Doručovanie, zverejňovanie súdnych rozhodnutí a iných písomností je upravené
v ZKR v ustanovení § 199. Reštrukturalizačné konanie nie je typické sporové konanie, o
čom svedčí aj skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodoval na základe podnetu
.
Každý účastník konania má po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku možnosť
nazerať do súdneho spisu. Sám sťažovateľ o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa
vedel... a k odvolaniu sa aj vyjadril, čím realizoval svoje procesné právo... Senát 2CoKR sa
s vyjadrením sťažovateľa oboznámil a s jeho vyjadrením sa v rozhodnutí vysporiadal.
Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie
ničím neodôvodnil. Odvolací senát po vydaní rozhodnutia a jeho zverejnení v Obchodnom
vestníku písomne vyhotovil svoje rozhodnutie (lehota na jeho vyhotovenie bola predĺžená
do 24. 10. 2014) a dňa 24. 10. 2014 ho expedoval na súd prvého stupňa...
Senát 2CoKR prehlásil, že k rozhodovaniu vo veci napadnutej ústavnou sťažnosťou
pristupoval so všetkou zodpovednosťou a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
Senát 2CoKR svoje rozhodnutie riadne a podrobne odôvodnil.
Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, podľa
názoru senátu 2CoKR, porušené neboli. Podľa názoru odvolacieho senátu v prípade, že
hrozí dlžníkovi úpadok, je potrebné úpadcovi dať možnosť riešiť existujúci úpadok
reštrukturalizačným konaním.»
Sťažovateľ namietajúc závery uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia
krajského súdu zakladá svoju argumentáciu na podpore správnosti záverov vyslovených
okresným súdom v uznesení o zamietnutí reštrukturalizačného plánu, ktoré okresný súd
odôvodnil takto:
«Na základe predloženého návrhu predkladateľa plánu Dlžníka súd podrobne
preskúmal celý spisový materiál, najmä reštrukturalizačný posudok správcu, predložený
reštrukturalizačný plán, ako i zvyšnú predloženú dokumentáciu, pričom zobral do úvahy
postup správcu, oprávneného orgán t. j. veriteľského výboru a ostatných účastníkov konania
v priebehu reštrukturalizačného konania, na základe čoho dospel k nasledovnému záveru.
V zmysle §154 ods. 1 písm. a) ZKR je súd povinný uznesením zamietnuť plán
v prípade, ak nebol prijatý schvaľovacou schôdzou. Uvedené však neplatí v prípade, ak je
možné za súčasného splnenia podmienok uvedených v § 152 nahradiť súhlas skupiny
veriteľov nesúhlasiacej s plánom.
V tomto konkrétnom prípade plán nebol schválený schôdzou veriteľov, nakoľko
skupina Z2 vytvorená pre veriteľa SR Daňový úrad Bratislava plán neschválila, keď
s počtom hlasov 1 894 850 hlasoval veriteľ proti prijatiu plánu.
Na nahradenie súhlasu tejto skupiny veriteľov je v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR
potrebné okrem iného aj splnenie podmienky, že účastník plánu zaradený do tejto skupiny
v prípade prijatia plánu nebude na základe plánu v zjavne horšom postavení, než v akom by
bol v prípade neprijatia plánu. Zákon ukladá súdu vychádzať pri posudzovaní tejto
skutočnosti z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní v deň začatia
reštrukturalizačného konania, pričom má povinnosť vychádzať z údajov uvedených v pláne
do momentu, kým sa nepreukáže opak.
Súd sa preto zaoberal postavením veriteľa SR Daňový úrad Bratislava.
Vychádzajúc z konečného zoznamu pohľadávok sa jedná o zabezpečeného veriteľa
s pohľadávkou vo výške 1 894 850,84 eura. Deň vzniku záložného práva je v zmysle
konečného zoznamu pohľadávok 05. 12. 2013. Súd rozhodol o začatí reštrukturalizačného
konania uznesením č. k. 2R/9/2013 142 z 05. 12. 2013. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňom 13. 12. 2013.
V návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu a nahradenie súhlasu skupiny
veriteľov doručenom súdu dňa 07. 07. 2014 Dlžník ako predkladateľ plánu uvádza, že
v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizačného konania by bola
pohľadávka SR Daňového úradu Bratislava uspokojená v rovnakej výške ako
nezabezpečené pohľadávky. Dôvodom je skutočnosť, že ku dňu začatia reštrukturalizačného
konania záložné právo zabezpečujúce pohľadávku veriteľa SR Daňový úrad Bratislava ešte
neexistovalo, keďže rozhodnutie SR Daňový úrad Bratislava o zriadení záložného práva sa
stalo vykonateľné dňa 27. 12. 2013, t. j. až po začatí reštrukturalizačného konania.
Percentuálnu mieru uspokojenia veriteľa ako nezabezpečeného veriteľa predkladateľ plánu
vyčíslil na 0,69 % 47,54 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.
Reštrukturalizačný plán určuje pritom podľa Dlžníka výšku uspokojenia uvedeného
veriteľa od 7,2 % do 55,53 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.
Súd má za to, že z údajov uvedených v konečnom zozname pohľadávok je zrejmé, že
záložné právo vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia
veriteľa SR Daňový úrad Bratislava v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia
konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa
kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa.
Porovnanie postavenia veriteľa SR Daňový úrad Bratislava ako zabezpečeného
veriteľa v konkurze a ako veriteľa v reštrukturalizačnom konaní odhaduje predkladateľ
plánu v reštrukturalizačnom pláne na 2,32 % (pri nulovej výťažnosti speňažovaných
pohľadávok).
Zároveň súd považoval za potrebné zobrať do úvahy aj skutočnosti uvádzané
v Podnete Veriteľa, z ktorých vyplýva vysoká pravdepodobnosť väčšieho objemu majetku
patriaceho do konkurznej podstaty, a to vzhľadom na Veriteľom uvádzané skutočnosti
týkajúce sa hodnoty pozemkov v obci , ktorých developingu sa Dlžník plánuje
v rámci plnenia reštrukturalizačného plánu venovať, ako i možnosti uplatnenia sankcie
pokuty za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany konateľov Dlžníka,
nakoľko zo samotného reštrukturalizačného posudku je zrejmé, že do stavu Úpadku sa
Dlžník dostal už v období roku 2012, zatiaľ čo návrh na povolenie reštrukturalizácie bol
podaný až dňa 03. 12. 2013. Rovnako tak je potrebné brať zreteľ na možnosť existencie
odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol
znížený o značný objem majetku, no napriek tomu nie je známa bližšia a podrobná analýza
skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo. Jedná sa preto o značnú časť
majetku, ktorý nebol pri posudzovaní postavenia zabezpečeného veriteľa SR Daňový úrad
Bratislava v prípadnom konkurznom konaní braný na zreteľ.
Súd je toho názoru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti je dôvodné sa domnievať, že
veriteľ SR Daňový úrad Bratislava by bol v prípade prijatia predmetného
reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení a to tak bez ohľadu na skutočnosť,
či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako zabezpečený veriteľ alebo ako
nezabezpečený veriteľ.
Z uvedeného vyplýva, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 152 ods. 1 písm. a)
ZKR, a preto súd nevyhovel návrhu veriteľa na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov.
V súlade s § 154 ods. 1 písm. c) ZKR, nakoľko plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou,
súd rozhodol o zamietnutí plánu.
V zmysle § 154 ods. 1 písm. d) ZKR súd uznesením zamietne plán, ak je plán
v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Znamená to teda, že súd je ex offo
povinný skúmať aj súlad plánu so spoločným záujmom veriteľov. O takýto rozpor pôjde
pritom v prípade, ak poskytuje účastníkovi horšie uspokojenie, než aké by bolo možné
dosiahnuť v konkurze.
Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosti uvádzané Veriteľom v Podnete a to
najmä na nedostatočné vysporiadanie sa s majetkom v hodnote 15 455 563, eur
vyplývajúcim z účtovnej evidencie Dlžníka a možnosťou odporovania jednotlivých právnych
úkonov, pri ktorých bol predmetný majetok odstránený z majetku Dlžníka. Existencia
takéhoto majetku, čo i len čiastočného by totiž mala vplyv na výšku výťažku v konkurznom
konaní a rovnako tak na výšku uspokojenia v konkurze. Rovnako tak eventuálna možnosť
uplatnenia pokuty voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie
konkurzu, ktorá odôvodnene pripadá v prípadnom konkurznom konaní do úvahy, nakoľko
zo spisového materiálu má súd za preukázané, že úpadok Dlžníka nastal už v roku 2012,
napriek tomu, že návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až dňa 03. 12. 2013.
Ďalej sa súd stotožňuje s tvrdeniami Veriteľa týkajúcimi sa pozemkov v katastrálnom
území , zapísaných na LV a (ďalej len „pozemky“) patriacich
Dlžníkovi, ktoré Dlžník nadobudol na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 19. 02.
2013 a Dodatku č. 1 z 26. 02. 2013, ktorým nadobudol podnik a
nepomeru ich hodnoty, za ktorú predpokladá Dlžník ich speňaženie v reštrukturalizačnom
konaní a následné uspokojenie veriteľov a to najmä s poukazom na odhadovaný výťažok
zo speňaženia pozemkov v konkurze vo výške 557 700, eur (str. 55 reštrukturalizačného
posudku), ktorý je vyšší ako predpokladaný výťažok zo speňažovania v reštrukturalizácii
vo výške 452 800, eur. Súd má za to, že tento postup nie je v súlade s 134 ods. 1 ZKR a
teda vychádzajúc z predloženého reštrukturalizačného posudku a následného
reštrukturalizačného plánu, ako i účtovných podkladov, nezabezpečuje najvyššiu možnú
mieru uspokojenia veriteľov Dlžníka.
Súd má za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predložený plán je
v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko uvedené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní
by bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto
i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia
predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera
uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní, čo predstavuje dôvod na zamietnutie
reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 ods. 1 písm. d) ZKR.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v zmysle § 154 ZKR rozhodol tak ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a teda reštrukturalizačný plán Dlžníka
zamietol.»
Krajský súd na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade sú
splnené podmienky pre nahradenie chýbajúceho súhlasu daňového úradu
s reštrukturalizačným plánom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemu záveru od záverov okresného súdu
v otázke danosti podstatného rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov, keď takýto
rozpor nezistil. Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:
„Základnou otázkou pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je
posúdenie, či súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že:
a) že do stavu Úpadku sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza
do úvahy možnosť uplatnenia pokuty (§ 11 ods. 4 ZKR) voči konateľovi Dlžníka za včasné
nepodanie návrhu, čo v prípade vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov,
b) existuje možnosť odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že
majetok Dlžníka bol znížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná
analýza skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo),
c) záložné právo Daňového úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom
porovnania postavenia veriteľa Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade
vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie
veriteľa kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa,
d) že veriteľ Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného
reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, a to tak bez ohľadu na skutočnosť,
či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako zabezpečený veriteľ alebo ako
nezabezpečený veriteľ,
e) v zmysle ust. § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, je plán v podstatnom rozpore
so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom
konkurznom konaní by bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým
reštrukturalizačným plánom, a preto i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola
vyššia než miera uspokojenia predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia
ako navrhovaná miera uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní.“
Krajský súd k prvému skúmanému záveru okresného súdu, že „a)... do stavu Úpadku
sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza do úvahy možnosť uplatnenia
pokuty (§ 11 ods. 4 ZKR) voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu, čo v prípade
vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov“, uviedol:
«Z reštrukturalizačného posudku vyplýva, že „k 31. 12. 2012 dlžník bol v predĺžení,
avšak nebol platobne neschopný. K 31. 10. 2013 bol dlžník v predĺžení i platobne
neschopný“.
Právna úprava účinná do 31. 12. 2012 ukladá povinnosť dlžníkovi podať návrh
na vyhlásenie konkurzu aj z dôvodu úpadku vo forme platobnej neschopnosti, t. j. nielen
z dôvodu predĺženia. V prípade, že dlžník, resp. štatutár porušil povinnosť včas podať návrh
na vyhlásenie konkurzu, bude počas právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2012, ako aj počas
novej právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013, zodpovedať podľa oboch právnych úprav.
Povinné osoby sa môžu svojej zodpovednosti zbaviť, ak preukážu, že konali s odbornou
starostlivosťou a svoju povinnosť neporušili, resp. je tu iný dôvod, ktorý vylučuje ich
zodpovednosť. Za konanie s odbornou starostlivosťou môžeme považovať také konanie,
ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne
predpokladať, že sa úpadok týmto spôsobom podarí vyriešiť. Musia byť pritom zohľadnené
všetky dostupné informácie a príslušné rozhodnutia, a postupy musia zodpovedať funkcii
a postaveniu konajúcej osoby (§ 7). Znamená to, že pokiaľ sa štatutárny orgán aktívne snaží
vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, ak úspešnosť takéhoto riešenia možno
dôvodne predpokladať a postupuje pritom podľa pravidiel „best practice“, takéto konanie
treba považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, ktorá ho zbavuje zodpovednosti
za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zákon ukladá dlžníkovi, ktorému
hrozí úpadok, prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho
odvrátenie, len čo hrozba úpadku nastane. Vhodnosť a včasnosť prijatých
reštrukturalizačných opatrení vždy závisí najmä od informovanosti dlžníka.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 206a ods. 3 ZKR, podľa ktorého,
ak dlžník spĺňal podmienky predĺženia podľa tohto zákona aj pred 01. 01. 2013 a podmienky
predĺženia trvajú aj po 01. 01. 2013, osoby, ktoré pred 01. 01. 2013 vykonávali funkciu
štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, likvidátora alebo boli zákonným
zástupcom dlžníka a vykonávali túto funkciu aj po 01. 01. 2013, zodpovedajú za záväzok
zaplatiť v prospech konkurznej podstaty sumu vo výške dlžníkovho zapísaného základného
imania, ak nepodajú návrh na vyhlásenie konkurzu do 31. 03. 2013. Ustanovenie § 11 ods.
3 ZKR upravuje aplikáciu zodpovednosti osôb povinných podať návrh na vyhlásenie
konkurzu podľa § 11 ods. 4 (zavedenú novelizáciou od 01. 01. 2013) za nesplnenie tejto
povinnosti. Uvedená zodpovednosť postihuje všetky povinné osoby, ktoré nesplnili
stanovenú povinnosť za obdobie štyroch rokov pred začatím konkurzného konania.
Zodpovednosť za nesplnenie tejto povinnosti (v zmysle právnej úpravy účinnej od 01. 01.
2013) môže však prvýkrát nastať až za podmienok stanovených v § 206a ods. 3 ZKR.
Účinnosť § 3 ods. 3, 11 ods. 4 je stanovená na 01.01.2013. Ustanovenie § 3 ods. 3
predstavuje novú definíciu predĺženia. S tým súvisí ust. § 11 ods. 2, ktoré ukladá dlžníkovi
povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu pre predĺženie (už nie pre platobnú
neschopnosť). Určitým nedostatkom je to, že k 01. 01. 2013 nebola odložená aj účinnosť
§ 74a, ktorý ukladá správcovi povinnosť zisťovať, či dlžník aj ďalšie osoby porušili
povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť
01. 01. 2012. Pokiaľ by sa toto ustanovenie aplikovalo už od 01. 01. 2012, bol by správca
povinný zisťovať, či určené osoby neporušili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu,
a to 4 roky pred začatím konkurzného konania (§11 ods. 4). Ak by správca zistil, že povinné
osoby porušil túto povinnosť, je povinný podať na súd návrh na uloženie sankcie určenej
v § 11 ods. 4 postupom podľa § 74a už v roku 2012. Takúto sankciu by však súd nemohol
uložiť, pretože v roku 2012 dlžník a určené osoby nie sú povinné podať návrh na vyhlásenie
konkurzu z dôvodu takého predĺženia, ktoré sú definované v § 3 ods. 3 v znení účinnom
od 01. 01. 2013. Dlžník a určené osoby sú povinné aj v roku 2012 podať návrh
na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník v úpadku, pričom za nesplnenie tejto povinnosti im
hrozí zodpovednosť za škodu podľa § 11 ods. 4 v znení účinnom do 01. 01. 2012, teda
veriteľom vzniká právo na náhradu škody po skončení konkurzného konania. Zistenie, že
povinné osoby nesplnili stanovenú povinnosť do 1. januára 2013, má význam len
na uplatnenie práva veriteľa na náhradu škody podľa § 11 ods. 4 v znení účinnom
do 01.01.2013. Na takéto zisťovanie však nie je správca povinný. Sankcia v paragrafe 11
ods. 4 je stanovená za nesplnenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu
pre predĺženie dlžníka, tak ako je predĺženie definované s účinnosťou od 01. 01. 2013.
Vzhľadom na to, že postup správcu a súdu smeruje k uloženiu sankcie za nesplnenie
povinnosti stanovenej právnou úpravou účinnou od 01. 01. 2013 s modifikáciou § 206a
ods. 3, je potrebné prísť k záveru, že správca je tak povinný postupovať len po 01. 01. 2013.
Z týchto dôvodov sú ustanovenia § 206a ods. 3 špeciálnymi prechodnými ustanoveniami.
Vyžadovanie plnenia povinnosti správcu, ktoré je stanovené v paragrafe 74a, už v roku
2012 by bolo samoúčelné a založené na čisto formálnom výklade zákona.
Z uvedeného odvolací súd vyvodil právny záver, že v prípade vyhlásenia konkurzu by
sa konkurzná podstata nezväčšila o sankciu 10.000 eur uloženú štatutárom v zmysle § 11
ods. 4 ZKR.»
Krajský súd k druhému skúmanému záveru okresného súdu, že „b) existuje možnosť
odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol
znížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná analýza skutočností,
za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo)“, uviedol:
„... toto tvrdenie súdu nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Súd vychádzal len
z podnetu veriteľa. Z č. l. 58 reštrukturalizačného posudku jednoznačne vyplýva, že
po prehodnotení podkladov a informácií poskytnutých Dlžníkom a na základe konzultácie
so spoločnosťou , ktorá pri vypracovaní Posudku vyhodnocovala ekonomickú a účtovnú
stránku podnikania Dlžníka, za sledované obdobie neboli identifikované úkony, ktoré by
napĺňali náležitosti odporovateľných právnych úkonov v zmysle § 57 a nasl. ZKR. Záver
správcu je v tomto prípade jednoznačný.
Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že posudok je výsledkom dôkladného
posúdenia situácie dlžníka odborníkom (správcom) s vyjadrením záveru, že dlžník spĺňa
podmienky na povolenie reštrukturalizácie. V tomto smere je úloha súdu podstatne
uľahčená, pretože pre súd z odborného posudku správcu záväzne vyplýva ekonomický
aspekt rozhodnutia. Podmienky na odporúčanie reštrukturalizácie sú taxatívne určené
(§ 109 ZKR) a posudok sa vypracúva odborníkom práve na to, aby zhodnotil ekonomickú
situáciu dlžníka a odporučil reštrukturalizáciu, ak sú splnené všetky predpoklady.
Pokiaľ ide o pochybnosti veriteľa o nestrannosti správcu, tieto nie sú
ničím podložené. Je nesporné, že znalec bol vybraný v zmysle zákona a spĺňa všetky
zákonné predpoklady. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že správca má nárok na odmenu
za vypracovanie posudku a výkon funkcie v reštrukturalizácii. Zákon nemá osobitné
pravidlá pre určenie odmeny správcu, t. j. odmena záleží na komerčnej dohode správcu
a toho, kto správcu poveril vypracovaním posudku. Odmena však nesmie spochybňovať
nestrannosť správcu ani ukracovať veriteľov, preto neprípustné sú také odmeny, ktoré
motivujú správcu viesť reštrukturalizáciu tak, aby pre veriteľov nebola dosiahnutá
čo najvyššia možná miera uspokojenia ich pohľadávok, a také odmeny, ktoré by neprešli
prípadným testom odporovateľnosti. Výber osoby správcu zostáva výlučne na tom, kto je
oprávnený správcu poveriť vypracovaním posudku. Týmto poverením nie je určená len
osoba, ktorá vypracuje posudok, ale aj osoba, ktorú súd v neskoršom procese ustanoví
do funkcie správcu. Poveriť vypracovaním posudku možno iba osobu zapísanú do zoznamu
správcov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. iba osobu, ktorá
má zákonnú licenciu na vykonávanie správcovskej činnosti. Povinnosťou správcu je
vypracovať posudok nestranne a s odbornou starostlivosťou, t. j. posudok musí byť
vyvážený, objektívny, nesmie žiadne podstatné skutočnosti zamlčať, ani niektoré skutočnosti
neprimerane vyzdvihnúť, pričom musí zohľadňovať všetky dostupné informácie a závery
posudku musia byť odborné, zodpovedajúce skutočnosti, že tieto závery robí licencovaný
správca. Správca pritom zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí tým, že reštrukturalizáciu
odporučil alebo neodporučil, a to jednak tomu, pre koho posudok vypracoval, ako aj
veriteľom. Reštrukturalizáciu správca môže odporučiť iba vtedy, ak zistí, že sú splnené
všetky zákonné predpoklady. Tieto predpoklady spočívajú v štyroch testoch a musia byť
naplnené, aby reštrukturalizáciu mohol správca odporučiť, a to v čase, keď posudok
vypracuje. Tieto testy robí správca na základe údajov poskytnutých dlžníkom v rámci
súčinnosti, pričom tieto údaje musia byť podľa možnosti čo najviac aktuálne. Prvým testom
je test podnikania, ktorý správca musí vykonať z dôvodu zistenia, či dlžník reálne vykonáva
podnikateľskú činnosť. Druhým testom je test úpadku, pričom úpadok môže byť vo forme
predĺženia alebo platobnej neschopnosti; podrobnosti upravuje zákon (§ 3), resp. vyhláška
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 643/2005 Z. z.. Tretím testom je test
zachovania podstatnej časti prevádzky podniku, kde správca musí zistiť, či možno
odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku. Musí teda
zistiť, že podstatná časť prevádzky podniku v prípade splnenia určitých opatrení môže byť
schopná generovať pozitívny prevádzkový výsledok. Posledný test, ktorý správca musí
urobiť v rámci posudku, je porovnanie uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu a v prípade
reštrukturalizácie.
Na základe takéhoto testovania reštrukturalizačný scenár musí predstavovať lepšie
uspokojenie veriteľov ako v konkurze. Všetky štyri uvedené testovacie podmienky musia byť
splnené kumulatívne, a ak čo len jedna z nich nie je splnená, správca nemôže odporučiť
reštrukturalizáciu.
Odvolací súd na základe vyššie uvedeného skonštatoval, že reštrukturalizačný
posudok bol vypracovaný s odbornou starostlivosťou a záver správcu, že neboli zistené
odporovateľné právne úkony je nespochybniteľný. Zo strany ani súdu nebol
preukázaný opak. Z tohto dôvodu by konkurzná podstata v prípade vyhlásenia konkurzu
nebola obohatená o výťažok z odporovateľných právnych úkonov.“
K tretiemu skúmanému záveru okresného súdu, že „c) záložné právo Daňového
úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia veriteľa
Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia
reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa kvalifikovať ako postavenie
zabezpečeného konkurzného veriteľa“, krajský súd uviedol:
„Tvrdenie súdu prvého stupňa... je nesprávne. Podľa § 152 ods. 1 písm. b) ZKR
pri posudzovaní, či Daňový úrad nebude v zjavne horšom postaví v prípade vyhlásenia
konkurzu, musí súd vychádzať z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom
konaní v deň začatia reštrukturalizácie. Uznesenie č. k. 2R/9/2013 142 zo dňa 05. 12. 2013
o začatí reštrukturalizácie sa stalo vykonateľné dňa 13. 12. 2013.
Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní ukladať povinnosti alebo
priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím,
ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 81 ods. 1 na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu
dane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka
alebo k pohľadávke daňového dlžníka Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku
zriadením záložného práva k zálohu daňového dlžníka sa doručí daňovému dlžníkovi.
Odvolanie nemá odkladný účinok.
Z vyššie uvedených ustanovení možno vyvodiť právny záver, že záložné právo
Daňového úradu vzniklo doručením predmetného rozhodnutia, t.j. 27. 12. 2013. Daňové
záložné právo vzniká totiž až právoplatnosťou rozhodnutia správcu dane o zriadení
daňového záložného práva. Nakoľko záložné právo Daňového úradu vzniklo až
27. 12. 2013, pre účely porovnania postavenia Daňového úradu v prípade
reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie (13.
12. 2013), nie je možné postavenie Daňového úradu kvalifikovať ako postavenie
zabezpečeného veriteľa. Daňový úrad by teda v konkurznom konaní bol ako nezabezpečený
veriteľ a jeho postavenie by preto nebolo zjavne horšie ako v prípade neprijatia plánu.“
K štvrtému skúmanému záveru okresného súdu, že „d)... veriteľ Daňový úrad by
bol v prípade prijatia predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení,
a to tak bez ohľadu na skutočnosť, či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako
zabezpečený veriteľ alebo ako nezabezpečený veriteľ“, krajský súd uviedol:
„Tvrdenie súdu... nemá oporu v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého musí súd
vychádzať. Súd pri svojom závere, že Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného
reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, vychádzal len z tvrdení veriteľa
, bez toho, aby dlžníkovi dal možnosť sa vyjadriť, pričom odvolateľ sa
vo svojom odvolaní ako aj vo svojich ďalších písomných stanoviskách vyjadril k všetkým
relevantným tvrdeniam, ktoré zdokladoval.
Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nemôže vecne hodnotiť jednotlivé
stanoviská, pretože ide jednoznačne o odborné otázky. Nakoľko nie je možné ustáliť, že
v prípade nahradenia súhlasu Daňového úradu súdom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR,
bol preukázaný opak, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vychádzať
z reštrukturalizačného plánu.
Odvolací súd považuje za dôležité tiež uviesť, že reštrukturalizačný plán vychádza
z reštrukturalizačného posudku, pričom ekonomický aspekt rozhodnutia správcu nie je
otázkou právneho posúdenia, ale pre súd záväzne vyplýva z odborného posudku správcu.
Správca je povinný sústavne s odbornou starostlivosťou sledovať finančné a obchodné
situácie dlžníka. Pokiaľ je vývoj jeho ekonomických pomerov negatívny a nedáva záruky
pre úspešnosť reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie
konkurzu. Úlohou reštrukturalizačného konania je poskytnutie ochrany dlžníkovi
pred veriteľmi, pričom ochrana má byť v konečnom dôsledku v záujme veriteľov, pretože
uspokojenie ich pohľadávok v sanačnom konaní by vždy malo byť vyššie ako je
v likvidačnom konkurze. Účelom sanačného postupu je ekonomická záchrana dlžníka,
ktorému sa umožní počas sanačného konania pokračovať v podnikateľskej alebo inej
ekonomickej činnosti pod dozorom súdu, správcu a veriteľov. Výsledkom sanačného
postupu je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom vo zvyšku ich pohľadávky,
na rozdiel od konkurzu, zanikajú a oddlženému dlžníkovi sa dáva možnosť úspešne
pokračovať v podnikateľskej činnosti. Schválený plán reštrukturalizácie schôdzou veriteľov
spĺňa všetky predpoklady pre uspokojenie pohľadávok veriteľov v rozsahu navrhnutom
v pláne.
Zo spisu vyplýva, že pri vypracovaní plánu reštrukturalizácie dlžník postupoval
v súčinnosti so správcom a veriteľským výborom. Všetky stanoviská a podnety boli
vyhodnocované s odbornou starostlivosťou a boli zapracované dlžníkom do návrhu plánu.
Tento rozhodujúci fakt súd prvého stupňa nebral do úvahy.“
Napokon krajský súd k piatemu skúmanému záveru okresného súdu, že „e) v zmysle
ust. § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, je plán v podstatnom rozpore so spoločným záujmom
veriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní by
bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto
i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia
predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera
uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní“, uviedol:
„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že vo vzťahu k zneniu reštrukturalizačného
plánu neboli podané žiadne námietky alebo podnety na prepracovanie zo strany
veriteľského výboru. Taktiež nebol podaný správcovi žiaden návrh na zmenu
reštrukturalizačného plánu pred konaním schvaľovacej schôdze. Zo strany veriteľov neboli
na schôdzi veriteľov vznesené žiadne námietky, veritelia dlžníka vyjadrili svoju vôľu
so znením reštrukturalizačného plánu, čo je v súlade so spoločným záujmom veriteľov.
Je nepochybné, že reštrukturalizačný plán predložený dlžníkom bol schválený veriteľským
výborom v súčinnosti so správcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie
Ústavného súdu SR I. ÚS 200/2001, z ktorého vyplýva, že... spoločný záujem veriteľov
pri kolektívnom uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje
s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok
všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je
takto determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov... Súd nemôže izolovane
prihliadať na záujem jedného veriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť
uspokojenia všetkých veriteľov. Túto povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad
konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa
dosiahla pre všetkých veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia pohľadávok.
Odvolací súd po preštudovaní reštrukturalizačného plánu dospel k záveru, že
reštrukturalizačný plán zodpovedne porovnal postavenie a mieru uspokojenia veriteľov
v konkurze a v reštrukturalizácii, určil a rozobral základné aktíva dlžníka, ktoré budú
použité na uspokojenie veriteľov (pozemky v Oščadnici a pohľadávky dlžníka) v rozsahu
95 %. Je nesporné, že dlžník má v prípade schválenia plánu zabezpečené finančné krytie.
Navrhované uspokojenie veriteľov v reštrukturalizácii vychádza z predpokladu
pokračovania v prevádzkovaní podniku Dlžníka po ukončení reštrukturalizačného konania
pri dosahovaní hospodárskych výsledkov predpokladaných v podnikateľskom pláne.
Konštatovanie, že uspokojenie pohľadávok veriteľov v prípade prijatia reštrukturalizačného
plánu bude buď rovnaké alebo niekoľkonásobne vyššie ako v prípade vyhlásenia konkurzu
v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich
pohľadávok ako v prípade konkurzu.
Odvolací súd podotýka, že dlžník je počas reštrukturalizácie pod dohľadom správcu,
ktorý pri odporúčaní reštrukturalizácie vychádzal z určitých ekonomických podmienok,
zachovanie ktorých je nevyhnutným predpokladom jej úspešnosti. V prípade, ak sa finančná
a obchodná situácia zmení v takom rozsahu, že nemožno odôvodnene predpokladať úspešné
skončenie reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie
konkurzu.“
Ústavný súd sa z vyžiadaného spisu okresného súdu oboznámil s napadnutým
uznesením krajského súdu v celom rozsahu, teda aj v časti jeho odôvodnenia, a dospel
k záveru, že argumentácia sťažovateľa na podporu správnosti záverov okresného súdu nie je
spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,
že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej
veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto citované. Ústavný súd preto
nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu
veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do
namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí
ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,
že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,
sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým
súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho
konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne
a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľom namietaného porušenia
označených práv uznesením krajského súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho
ďalšími nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015