Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 109/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom

Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

dôkazom v konaní podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. septembra 2014,

za účasti obchodnej spoločnosti , zastúpenej

advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47

ods. 3 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2014

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v reštrukturalizačnom konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. R 9/2013 proti

obchodnej spoločnosti (ďalej aj „spoločnosť“),

ako dlžníkovi, v ktorom má sťažovateľ postavenie veriteľa, na schvaľovacej schôdzi

veriteľov konanej 4. júla 2014 nebol prijatý reštrukturalizačný plán spoločnosti (dlžníka)

z dôvodu neschválenia plánu skupinou veriteľov tvorenou Slovenskou republikou –

Daňovým úradom Bratislava (ďalej len „daňový úrad“).

Spoločnosť (dlžník) 7. júla 2014 doručila okresnému súdu návrh, ktorým navrhla, aby

okresný súd nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom,

potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizačné konanie.

Sťažovateľ 15. júla 2014 doručil okresnému súdu „Podnet na zamietnutie

reštrukturalizačného plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov –

upozornenie na rozhodné skutočnosti“.

Okresný súd uznesením č. k. z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) reštrukturalizačný plán zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia

okresný súd opísal priebeh reštrukturalizačného konania a výsledky hlasovania

o reštrukturalizačnom pláne, spoločnosťou (dlžníkom) uvedené dôvody v jej návrhu

doručenom okresnému súdu 7. júla 2014, ako aj skutočnosti uvedené v podnete sťažovateľa

doručenom okresnému súdu 15. júla 2014, citoval vzťahujúcu sa zákonnú úpravu a dospel

k záveru o splnení zákonných podmienok pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu.

Krajský súd na odvolanie spoločnosti (dlžníka) napadnutým uznesením zmenil

uznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu)

s reštrukturalizačným plánom, potvrdil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizačné

konanie spoločnosti (dlžníka).

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv uznesením krajského súdu

a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že je „toho názoru, že

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. z 16. 9. 2014 došlo k porušeniu

spomínaných SR, Listiny a Dohovoru, keď

Krajský súd v Bratislave zmenil Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. 1687

z 22. 7. 2014 o zamietnutí reštrukturalizačného plánu jeho dodatočným schválením

bez toho, aby túto svoju zmenu voči veriteľom dlžníka (účastníkom konania, vrátane

sťažovateľa) akokoľvek zdôvodnil, keďže jeho uznesenie obsahuje len hlavičku, výrok,

poučenie a žiadne odôvodnenie (akékoľvek)...“. Sťažovateľ uviedol, že „jedným z dôvodom

prvostupňového zamietnutia reštrukturalizačného plánu dlžníka bol okrem iného

zdokladovaný a odôvodnený podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov... veriteľom

bolo ponúknuté nižšie uspokojenie, ako by bolo dosiahnuteľné v konkurze... vo vzťahu

k čomu bude dlžník oprávnený si ponechať až 75 % budúcich príjmov, zatiaľ čo veritelia sa

budú musieť vzdať až 95 % svojich nárokov voči nemu (majú byť uspokojený len do 5 %)... a

to bez ohľadu na to, že reštrukturalizačný plán dlžníka ani k žiadnemu podnikaniu

nezaväzoval...“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „bezprostredne pred začatím

reštrukturalizácie boli v benefit off shore spoločností odstránené z dlžníkovho majetku

reálne aktíva o hodnote 15.500.000. €, ktoré dlžníkovým veriteľom pôvodne zabezpečovali

až 89 % né uspokojenie (celkový majetok dlžníka 16.523.828, € vs. záväzky dlžníka

18.548.589, €), kde u majoritnej časti záväzkov dlžníka existoval dôvodný predpoklad, že

tieto patrili jemu spriazneným osobám, čím by s poukazom na mohlo dôjsť

až k 100 % mému uspokojeniu skutočných veriteľov...“. Sťažovateľ poukázal na to, že

«za reštrukturalizačný plán dlžníka hlasovali len 3 z celkovo 24 prihlásených veriteľov,

z toho dvoch zastupovali vlastní advokáti dlžníka, ďalšiemu bolo ako jedinému prisľúbené

až 100 % né uspokojenie, a u posledného zas existovalo dôvodné podozrenie, že tento bol

pre potreby ovládnutia reštrukturalizácie účelovo veriteľom „vyrobený“ (off shore

schránka s neznámym pozadím, ktorá sa dlžníkovým veriteľom stala bezprostredne pred

reštrukturalizáciou na základe jeho vlastných zmeniek)...». Na základe uvedeného

sťažovateľ vyslovil „podozrenie z toho, že cieľom celej dlžníkovej reštrukturalizácie bolo

zrejme zabezpečiť to, aby vyššie uvedený presun dlžníkovho majetku nebol napadnutý,

či veriteľmi podrobne skontrolované účtovníctvo (faktúry a bankové výpisy, nie len účtovné

výkazy)...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu a sťažovateľ

uviedol:

«Sťažovateľ s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov

namieta aj porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa

SR. Listiny a Dohovoru v rovine a

SR aj tým, že odvolací súd sťažovateľovi. či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích

podaní dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku,

nikdy neupozornil najmä na doplnenie dlžníkovho odvolania z 12. 9. 2014, kam dlžník

založil aj značný rozsah údajných „dôkazov“, na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal

možnosť reagovať (najmä ich nepreskúmateľnosť a vedomé zatajovanie rozhodných

skutočností).»

Sťažovateľ v ostatnej časti svojej argumentácie zdôrazňuje dôvodnosť a správnosť

záverov okresného súdu v jeho uznesení, ktorým bol zamietnutý návrh spoločnosti (dlžníka)

na nahradenie súhlasu veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

podľa či. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na rovnosť účastníkov podľa

a možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa ,

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. z 16. 9. 2014 porušené boli.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.

z 16. 9. 2014 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

50.000, €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €,

ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Obchodná spoločnosť , zastúpená

advokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, podaním doručeným

ústavnému súdu 17. februára 2015 navrhla, aby bola pripustená do konania ako vedľajší

účastník s odvolaním sa na vlastný právny záujem na výsledku konania pred ústavným

súdom.

Spoločnosť vo svojom podaní uviedla:

„V konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. vystupovala

spoločnosť ako dlžník, ktorý navrhoval nahradiť súhlas veriteľskej skupiny

súdom a potvrdiť reštrukturalizačný plán. Ako dlžník, ktorému bol schválený

reštrukturalizačný plán (a tým pádom aj umožnené zachovanie prevádzky podniku

a pokračovanie vo vykonávaní podnikateľskej činnosti) má právny záujem na výsledku

konania vedenom pred Ústavným súdom SR, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR môže

byť zrušené právoplatné Rozhodnutie a tým navodený stav právnej neistoty na strane

navrhovateľa.“

Aj napriek tomu, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) je vo vzťahu k ustanoveniu

lex specialis, pričom v zmysle uvedeného sa spoločnosti podľa žiadneho ustanovenia

nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. ,

), ústavný súd nepochybuje o tom, že spoločnosť môže mať právny záujem

na výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto aplikujúc ústavne

konformný výklad zákona (m. m. ) priznal spoločnosti postavenie vedľajšieho

účastníka konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa

, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí

reštrukturalizačného plánu tak, že súhlas veriteľa bol nahradený, reštrukturalizačný plán bol

potvrdený a reštrukturalizačné konanie spoločnosti (dlžníka) skončené.

Sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu krajského súdu zverejnenému

v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky to, že neobsahuje časť odôvodnenia, v čom

sťažovateľ bez ďalšieho vidí porušenie svojich označených základných a iných práv (čl. 46

ods. 1 , listiny a dohovoru). V ďalšej argumentácii sťažovateľ

podrobne obhajuje dôvodnosť a správnosť uznesenia okresného súdu o zamietnutí

reštrukturalizačného plánu a v závere svojej sťažnostnej argumentácie namieta porušenie

svojho základného práva podľa a listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru „v rovine“ základných práv podľa a „aj

tým, že odvolací súd sťažovateľovi či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích podaní

dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku, nikdy

neupozornil... na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal možnosť reagovať...“.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( a listiny), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, ktorým bolo

zmenené uznesenie okresného súdu.

Vo vzťahu k prioritnej námietke sťažovateľa, že napadnuté uznesenie krajského súdu

zverejnené v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky neobsahuje časť odôvodnenia,

ako aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu neboli doručované vyjadrenia spoločnosti

(dlžníka) zo strany krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupoval

v súlade so o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“), a preto v jeho postupe nemožno ustáliť možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv. Ústavný súd sa vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa v

celom rozsahu stotožňuje s vyjadrením krajského súdu sp. zn. Spr. 3637/14 zo 16. decembra

2014, v ktorom sa uvádza:

«Vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. bola tunajšiemu súdu

predložená na rozhodnutie dňa 20. 08. 2014 a bola jej pridelená sp. zn. .

Uznesením č. k. zo dňa 16. 09. 2014 tunajší súd zmenil

uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 22. 07. 2014...

... je vo vzťahu k lex specialis. Podľa

ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania,

na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné

konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia

.

Odvolací senát rozhodol o odvolaní dlžníka dňa 16. 09. 2014 v zákonnej 30 dňovej

lehote v zmysle ustanovenia s tým, že v ten istý deň bol daný súdnej

kancelárii pokyn na zverejnenie rozhodnutia v Obchodnom vestníku.

Uznesenie bolo v Obchodnom vestníku č. 180/2014 zverejnené dňa 22. 09. 2014

v skrátenej verzii t. j. bez odôvodnenia... v súlade s ustanovením („ak

tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto

zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje

v Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.“).

Vzhľadom k tomu, že došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, bolo potrebné

v súlade s ustanovením a rozhodnutie odvolacieho súdu

bezodkladne zverejniť v Obchodnom vestníku. Je v súlade s citovanými ustanoveniami

i s praxou odvolacieho súdu, keď tento sám zverejní svoje rozhodnutie v Obchodnom

vestníku a až následne spis zašle súdu prvého stupňa.

Odvolací senát podotýka, že v takomto prípade sa uznesenie o zmene rozhodnutia,

ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán, doručuje len prostredníctvom Obchodného

vestníka ( ). Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku je rozhodnutie

doručené všetkým účastníkom konania.

Odvolací senát nemal dôvod uznesenie doručovať sťažovateľovi, nakoľko podľa

ustanovenia sa doručujú všetky tie uznesenia, ktorými sa účastníkovi

ukladá povinnosť alebo ktorými sa účastník vyzýva, alebo ak výslovne ustanovuje, aby

sa uznesenie určitej osobe doručilo, alebo ak je to potrebné na vedenie konania. O takýto

prípad nešlo.

Doručovanie, zverejňovanie súdnych rozhodnutí a iných písomností je upravené

v v ustanovení . Reštrukturalizačné konanie nie je typické sporové konanie, o

čom svedčí aj skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodoval na základe podnetu

.

Každý účastník konania má po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku možnosť

nazerať do súdneho spisu. Sám sťažovateľ o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa

vedel... a k odvolaniu sa aj vyjadril, čím realizoval svoje procesné právo... Senát 2CoKR sa

s vyjadrením sťažovateľa oboznámil a s jeho vyjadrením sa v rozhodnutí vysporiadal.

Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie

ničím neodôvodnil. Odvolací senát po vydaní rozhodnutia a jeho zverejnení v Obchodnom

vestníku písomne vyhotovil svoje rozhodnutie (lehota na jeho vyhotovenie bola predĺžená

do 24. 10. 2014) a dňa 24. 10. 2014 ho expedoval na súd prvého stupňa...

Senát 2CoKR prehlásil, že k rozhodovaniu vo veci napadnutej ústavnou sťažnosťou

pristupoval so všetkou zodpovednosťou a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Senát 2CoKR svoje rozhodnutie riadne a podrobne odôvodnil.

Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, podľa

názoru senátu 2CoKR, porušené neboli. Podľa názoru odvolacieho senátu v prípade, že

hrozí dlžníkovi úpadok, je potrebné úpadcovi dať možnosť riešiť existujúci úpadok

reštrukturalizačným konaním.»

Sťažovateľ namietajúc závery uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia

krajského súdu zakladá svoju argumentáciu na podpore správnosti záverov vyslovených

okresným súdom v uznesení o zamietnutí reštrukturalizačného plánu, ktoré okresný súd

odôvodnil takto:

«Na základe predloženého návrhu predkladateľa plánu Dlžníka súd podrobne

preskúmal celý spisový materiál, najmä reštrukturalizačný posudok správcu, predložený

reštrukturalizačný plán, ako i zvyšnú predloženú dokumentáciu, pričom zobral do úvahy

postup správcu, oprávneného orgán t. j. veriteľského výboru a ostatných účastníkov konania

v priebehu reštrukturalizačného konania, na základe čoho dospel k nasledovnému záveru.

V zmysle je súd povinný uznesením zamietnuť plán

v prípade, ak nebol prijatý schvaľovacou schôdzou. Uvedené však neplatí v prípade, ak je

možné za súčasného splnenia podmienok uvedených v § 152 nahradiť súhlas skupiny

veriteľov nesúhlasiacej s plánom.

V tomto konkrétnom prípade plán nebol schválený schôdzou veriteľov, nakoľko

skupina Z2 vytvorená pre veriteľa SR Daňový úrad Bratislava plán neschválila, keď

s počtom hlasov 1 894 850 hlasoval veriteľ proti prijatiu plánu.

Na nahradenie súhlasu tejto skupiny veriteľov je v zmysle

potrebné okrem iného aj splnenie podmienky, že účastník plánu zaradený do tejto skupiny

v prípade prijatia plánu nebude na základe plánu v zjavne horšom postavení, než v akom by

bol v prípade neprijatia plánu. Zákon ukladá súdu vychádzať pri posudzovaní tejto

skutočnosti z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní v deň začatia

reštrukturalizačného konania, pričom má povinnosť vychádzať z údajov uvedených v pláne

do momentu, kým sa nepreukáže opak.

Súd sa preto zaoberal postavením veriteľa SR Daňový úrad Bratislava.

Vychádzajúc z konečného zoznamu pohľadávok sa jedná o zabezpečeného veriteľa

s pohľadávkou vo výške 1 894 850,84 eura. Deň vzniku záložného práva je v zmysle

konečného zoznamu pohľadávok 05. 12. 2013. Súd rozhodol o začatí reštrukturalizačného

konania uznesením č. k. z 05. 12. 2013. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť

dňom 13. 12. 2013.

V návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu a nahradenie súhlasu skupiny

veriteľov doručenom súdu dňa 07. 07. 2014 Dlžník ako predkladateľ plánu uvádza, že

v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizačného konania by bola

pohľadávka SR Daňového úradu Bratislava uspokojená v rovnakej výške ako

nezabezpečené pohľadávky. Dôvodom je skutočnosť, že ku dňu začatia reštrukturalizačného

konania záložné právo zabezpečujúce pohľadávku veriteľa SR Daňový úrad Bratislava ešte

neexistovalo, keďže rozhodnutie SR Daňový úrad Bratislava o zriadení záložného práva sa

stalo vykonateľné dňa 27. 12. 2013, t. j. až po začatí reštrukturalizačného konania.

Percentuálnu mieru uspokojenia veriteľa ako nezabezpečeného veriteľa predkladateľ plánu

vyčíslil na 0,69 % 47,54 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.

Reštrukturalizačný plán určuje pritom podľa Dlžníka výšku uspokojenia uvedeného

veriteľa od 7,2 % do 55,53 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.

Súd má za to, že z údajov uvedených v konečnom zozname pohľadávok je zrejmé, že

záložné právo vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia

veriteľa SR Daňový úrad Bratislava v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia

konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa

kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa.

Porovnanie postavenia veriteľa SR Daňový úrad Bratislava ako zabezpečeného

veriteľa v konkurze a ako veriteľa v reštrukturalizačnom konaní odhaduje predkladateľ

plánu v reštrukturalizačnom pláne na 2,32 % (pri nulovej výťažnosti speňažovaných

pohľadávok).

Zároveň súd považoval za potrebné zobrať do úvahy aj skutočnosti uvádzané

v Podnete Veriteľa, z ktorých vyplýva vysoká pravdepodobnosť väčšieho objemu majetku

patriaceho do konkurznej podstaty, a to vzhľadom na Veriteľom uvádzané skutočnosti

týkajúce sa hodnoty pozemkov v obci , ktorých developingu sa Dlžník plánuje

v rámci plnenia reštrukturalizačného plánu venovať, ako i možnosti uplatnenia sankcie

pokuty za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany konateľov Dlžníka,

nakoľko zo samotného reštrukturalizačného posudku je zrejmé, že do stavu Úpadku sa

Dlžník dostal už v období roku 2012, zatiaľ čo návrh na povolenie reštrukturalizácie bol

podaný až dňa 03. 12. 2013. Rovnako tak je potrebné brať zreteľ na možnosť existencie

odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol

znížený o značný objem majetku, no napriek tomu nie je známa bližšia a podrobná analýza

skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo. Jedná sa preto o značnú časť

majetku, ktorý nebol pri posudzovaní postavenia zabezpečeného veriteľa SR Daňový úrad

Bratislava v prípadnom konkurznom konaní braný na zreteľ.

Súd je toho názoru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti je dôvodné sa domnievať, že

veriteľ SR Daňový úrad Bratislava by bol v prípade prijatia predmetného

reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení a to tak bez ohľadu na skutočnosť,

či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako zabezpečený veriteľ alebo ako

nezabezpečený veriteľ.

Z uvedeného vyplýva, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 152 ods. 1 písm. a)

, a preto súd nevyhovel návrhu veriteľa na nahradenie súhlasu skupiny veriteľov.

V súlade s , nakoľko plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou,

súd rozhodol o zamietnutí plánu.

V zmysle súd uznesením zamietne plán, ak je plán

v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Znamená to teda, že súd je ex offo

povinný skúmať aj súlad plánu so spoločným záujmom veriteľov. O takýto rozpor pôjde

pritom v prípade, ak poskytuje účastníkovi horšie uspokojenie, než aké by bolo možné

dosiahnuť v konkurze.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosti uvádzané Veriteľom v Podnete a to

najmä na nedostatočné vysporiadanie sa s majetkom v hodnote 15 455 563, eur

vyplývajúcim z účtovnej evidencie Dlžníka a možnosťou odporovania jednotlivých právnych

úkonov, pri ktorých bol predmetný majetok odstránený z majetku Dlžníka. Existencia

takéhoto majetku, čo i len čiastočného by totiž mala vplyv na výšku výťažku v konkurznom

konaní a rovnako tak na výšku uspokojenia v konkurze. Rovnako tak eventuálna možnosť

uplatnenia pokuty voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie

konkurzu, ktorá odôvodnene pripadá v prípadnom konkurznom konaní do úvahy, nakoľko

zo spisového materiálu má súd za preukázané, že úpadok Dlžníka nastal už v roku 2012,

napriek tomu, že návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až dňa 03. 12. 2013.

Ďalej sa súd stotožňuje s tvrdeniami Veriteľa týkajúcimi sa pozemkov v katastrálnom

území , zapísaných na LV a (ďalej len „pozemky“) patriacich

Dlžníkovi, ktoré Dlžník nadobudol na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 19. 02.

2013 a Dodatku č. 1 z 26. 02. 2013, ktorým nadobudol podnik a

nepomeru ich hodnoty, za ktorú predpokladá Dlžník ich speňaženie v reštrukturalizačnom

konaní a následné uspokojenie veriteľov a to najmä s poukazom na odhadovaný výťažok

zo speňaženia pozemkov v konkurze vo výške 557 700, eur (str. 55 reštrukturalizačného

posudku), ktorý je vyšší ako predpokladaný výťažok zo speňažovania v reštrukturalizácii

vo výške 452 800, eur. Súd má za to, že tento postup nie je v súlade s 134 ods. 1 a

teda vychádzajúc z predloženého reštrukturalizačného posudku a následného

reštrukturalizačného plánu, ako i účtovných podkladov, nezabezpečuje najvyššiu možnú

mieru uspokojenia veriteľov Dlžníka.

Súd má za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, predložený plán je

v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko uvedené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní

by bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto

i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia

predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera

uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní, čo predstavuje dôvod na zamietnutie

reštrukturalizačného plánu v zmysle .

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v zmysle rozhodol tak ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a teda reštrukturalizačný plán Dlžníka

zamietol.»

Krajský súd na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade sú

splnené podmienky pre nahradenie chýbajúceho súhlasu daňového úradu

s reštrukturalizačným plánom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemu záveru od záverov okresného súdu

v otázke danosti podstatného rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov, keď takýto

rozpor nezistil. Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:

„Základnou otázkou pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia je

posúdenie, či súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že:

a) že do stavu Úpadku sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza

do úvahy možnosť uplatnenia pokuty ( ) voči konateľovi Dlžníka za včasné

nepodanie návrhu, čo v prípade vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov,

b) existuje možnosť odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že

majetok Dlžníka bol znížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná

analýza skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo),

c) záložné právo Daňového úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom

porovnania postavenia veriteľa Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade

vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie

veriteľa kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa,

d) že veriteľ Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného

reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, a to tak bez ohľadu na skutočnosť,

či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako zabezpečený veriteľ alebo ako

nezabezpečený veriteľ,

e) v zmysle ust. , je plán v podstatnom rozpore

so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom

konkurznom konaní by bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým

reštrukturalizačným plánom, a preto i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola

vyššia než miera uspokojenia predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia

ako navrhovaná miera uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní.“

Krajský súd k prvému skúmanému záveru okresného súdu, že „a)... do stavu Úpadku

sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza do úvahy možnosť uplatnenia

pokuty ( ) voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu, čo v prípade

vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov“, uviedol:

«Z reštrukturalizačného posudku vyplýva, že „k 31. 12. 2012 dlžník bol v predĺžení,

avšak nebol platobne neschopný. K 31. 10. 2013 bol dlžník v predĺžení i platobne

neschopný“.

Právna úprava účinná do 31. 12. 2012 ukladá povinnosť dlžníkovi podať návrh

na vyhlásenie konkurzu aj z dôvodu úpadku vo forme platobnej neschopnosti, t. j. nielen

z dôvodu predĺženia. V prípade, že dlžník, resp. štatutár porušil povinnosť včas podať návrh

na vyhlásenie konkurzu, bude počas právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2012, ako aj počas

novej právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013, zodpovedať podľa oboch právnych úprav.

Povinné osoby sa môžu svojej zodpovednosti zbaviť, ak preukážu, že konali s odbornou

starostlivosťou a svoju povinnosť neporušili, resp. je tu iný dôvod, ktorý vylučuje ich

zodpovednosť. Za konanie s odbornou starostlivosťou môžeme považovať také konanie,

ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne

predpokladať, že sa úpadok týmto spôsobom podarí vyriešiť. Musia byť pritom zohľadnené

všetky dostupné informácie a príslušné rozhodnutia, a postupy musia zodpovedať funkcii

a postaveniu konajúcej osoby (§ 7). Znamená to, že pokiaľ sa štatutárny orgán aktívne snaží

vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, ak úspešnosť takéhoto riešenia možno

dôvodne predpokladať a postupuje pritom podľa pravidiel „best practice“, takéto konanie

treba považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, ktorá ho zbavuje zodpovednosti

za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zákon ukladá dlžníkovi, ktorému

hrozí úpadok, prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho

odvrátenie, len čo hrozba úpadku nastane. Vhodnosť a včasnosť prijatých

reštrukturalizačných opatrení vždy závisí najmä od informovanosti dlžníka.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého,

ak dlžník spĺňal podmienky predĺženia podľa tohto zákona aj pred 01. 01. 2013 a podmienky

predĺženia trvajú aj po 01. 01. 2013, osoby, ktoré pred 01. 01. 2013 vykonávali funkciu

štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, likvidátora alebo boli zákonným

zástupcom dlžníka a vykonávali túto funkciu aj po 01. 01. 2013, zodpovedajú za záväzok

zaplatiť v prospech konkurznej podstaty sumu vo výške dlžníkovho zapísaného základného

imania, ak nepodajú návrh na vyhlásenie konkurzu do 31. 03. 2013. Ustanovenie § 11 ods.

3 upravuje aplikáciu zodpovednosti osôb povinných podať návrh na vyhlásenie

konkurzu podľa § 11 ods. 4 (zavedenú novelizáciou od 01. 01. 2013) za nesplnenie tejto

povinnosti. Uvedená zodpovednosť postihuje všetky povinné osoby, ktoré nesplnili

stanovenú povinnosť za obdobie štyroch rokov pred začatím konkurzného konania.

Zodpovednosť za nesplnenie tejto povinnosti (v zmysle právnej úpravy účinnej od 01. 01.

2013) môže však prvýkrát nastať až za podmienok stanovených v .

Účinnosť § 3 ods. 3, 11 ods. 4 je stanovená na 01.01.2013. Ustanovenie § 3 ods. 3

predstavuje novú definíciu predĺženia. S tým súvisí ust. § 11 ods. 2, ktoré ukladá dlžníkovi

povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu pre predĺženie (už nie pre platobnú

neschopnosť). Určitým nedostatkom je to, že k 01. 01. 2013 nebola odložená aj účinnosť

§ 74a, ktorý ukladá správcovi povinnosť zisťovať, či dlžník aj ďalšie osoby porušili

povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť

01. 01. 2012. Pokiaľ by sa toto ustanovenie aplikovalo už od 01. 01. 2012, bol by správca

povinný zisťovať, či určené osoby neporušili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu,

a to 4 roky pred začatím konkurzného konania (§11 ods. 4). Ak by správca zistil, že povinné

osoby porušil túto povinnosť, je povinný podať na súd návrh na uloženie sankcie určenej

v § 11 ods. 4 postupom podľa § 74a už v roku 2012. Takúto sankciu by však súd nemohol

uložiť, pretože v roku 2012 dlžník a určené osoby nie sú povinné podať návrh na vyhlásenie

konkurzu z dôvodu takého predĺženia, ktoré sú definované v § 3 ods. 3 v znení účinnom

od 01. 01. 2013. Dlžník a určené osoby sú povinné aj v roku 2012 podať návrh

na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník v úpadku, pričom za nesplnenie tejto povinnosti im

hrozí zodpovednosť za škodu podľa § 11 ods. 4 v znení účinnom do 01. 01. 2012, teda

veriteľom vzniká právo na náhradu škody po skončení konkurzného konania. Zistenie, že

povinné osoby nesplnili stanovenú povinnosť do 1. januára 2013, má význam len

na uplatnenie práva veriteľa na náhradu škody podľa § 11 ods. 4 v znení účinnom

do 01.01.2013. Na takéto zisťovanie však nie je správca povinný. Sankcia v paragrafe 11

ods. 4 je stanovená za nesplnenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu

pre predĺženie dlžníka, tak ako je predĺženie definované s účinnosťou od 01. 01. 2013.

Vzhľadom na to, že postup správcu a súdu smeruje k uloženiu sankcie za nesplnenie

povinnosti stanovenej právnou úpravou účinnou od 01. 01. 2013 s modifikáciou § 206a

ods. 3, je potrebné prísť k záveru, že správca je tak povinný postupovať len po 01. 01. 2013.

Z týchto dôvodov sú ustanovenia § 206a ods. 3 špeciálnymi prechodnými ustanoveniami.

Vyžadovanie plnenia povinnosti správcu, ktoré je stanovené v paragrafe 74a, už v roku

2012 by bolo samoúčelné a založené na čisto formálnom výklade zákona.

Z uvedeného odvolací súd vyvodil právny záver, že v prípade vyhlásenia konkurzu by

sa konkurzná podstata nezväčšila o sankciu 10.000 eur uloženú štatutárom v zmysle § 11

ods. 4 .»

Krajský súd k druhému skúmanému záveru okresného súdu, že „b) existuje možnosť

odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol

znížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná analýza skutočností,

za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo)“, uviedol:

„... toto tvrdenie súdu nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Súd vychádzal len

z podnetu veriteľa. Z č. l. 58 reštrukturalizačného posudku jednoznačne vyplýva, že

po prehodnotení podkladov a informácií poskytnutých Dlžníkom a na základe konzultácie

so spoločnosťou , ktorá pri vypracovaní Posudku vyhodnocovala ekonomickú a účtovnú

stránku podnikania Dlžníka, za sledované obdobie neboli identifikované úkony, ktoré by

napĺňali náležitosti odporovateľných právnych úkonov v zmysle a nasl. . Záver

správcu je v tomto prípade jednoznačný.

Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že posudok je výsledkom dôkladného

posúdenia situácie dlžníka odborníkom (správcom) s vyjadrením záveru, že dlžník spĺňa

podmienky na povolenie reštrukturalizácie. V tomto smere je úloha súdu podstatne

uľahčená, pretože pre súd z odborného posudku správcu záväzne vyplýva ekonomický

aspekt rozhodnutia. Podmienky na odporúčanie reštrukturalizácie sú taxatívne určené

( ) a posudok sa vypracúva odborníkom práve na to, aby zhodnotil ekonomickú

situáciu dlžníka a odporučil reštrukturalizáciu, ak sú splnené všetky predpoklady.

Pokiaľ ide o pochybnosti veriteľa o nestrannosti správcu, tieto nie sú

ničím podložené. Je nesporné, že znalec bol vybraný v zmysle zákona a spĺňa všetky

zákonné predpoklady. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že správca má nárok na odmenu

za vypracovanie posudku a výkon funkcie v reštrukturalizácii. Zákon nemá osobitné

pravidlá pre určenie odmeny správcu, t. j. odmena záleží na komerčnej dohode správcu

a toho, kto správcu poveril vypracovaním posudku. Odmena však nesmie spochybňovať

nestrannosť správcu ani ukracovať veriteľov, preto neprípustné sú také odmeny, ktoré

motivujú správcu viesť reštrukturalizáciu tak, aby pre veriteľov nebola dosiahnutá

čo najvyššia možná miera uspokojenia ich pohľadávok, a také odmeny, ktoré by neprešli

prípadným testom odporovateľnosti. Výber osoby správcu zostáva výlučne na tom, kto je

oprávnený správcu poveriť vypracovaním posudku. Týmto poverením nie je určená len

osoba, ktorá vypracuje posudok, ale aj osoba, ktorú súd v neskoršom procese ustanoví

do funkcie správcu. Poveriť vypracovaním posudku možno iba osobu zapísanú do zoznamu

správcov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. iba osobu, ktorá

má zákonnú licenciu na vykonávanie správcovskej činnosti. Povinnosťou správcu je

vypracovať posudok nestranne a s odbornou starostlivosťou, t. j. posudok musí byť

vyvážený, objektívny, nesmie žiadne podstatné skutočnosti zamlčať, ani niektoré skutočnosti

neprimerane vyzdvihnúť, pričom musí zohľadňovať všetky dostupné informácie a závery

posudku musia byť odborné, zodpovedajúce skutočnosti, že tieto závery robí licencovaný

správca. Správca pritom zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí tým, že reštrukturalizáciu

odporučil alebo neodporučil, a to jednak tomu, pre koho posudok vypracoval, ako aj

veriteľom. Reštrukturalizáciu správca môže odporučiť iba vtedy, ak zistí, že sú splnené

všetky zákonné predpoklady. Tieto predpoklady spočívajú v štyroch testoch a musia byť

naplnené, aby reštrukturalizáciu mohol správca odporučiť, a to v čase, keď posudok

vypracuje. Tieto testy robí správca na základe údajov poskytnutých dlžníkom v rámci

súčinnosti, pričom tieto údaje musia byť podľa možnosti čo najviac aktuálne. Prvým testom

je test podnikania, ktorý správca musí vykonať z dôvodu zistenia, či dlžník reálne vykonáva

podnikateľskú činnosť. Druhým testom je test úpadku, pričom úpadok môže byť vo forme

predĺženia alebo platobnej neschopnosti; podrobnosti upravuje zákon (§ 3), resp. vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo . Tretím testom je test

zachovania podstatnej časti prevádzky podniku, kde správca musí zistiť, či možno

odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku. Musí teda

zistiť, že podstatná časť prevádzky podniku v prípade splnenia určitých opatrení môže byť

schopná generovať pozitívny prevádzkový výsledok. Posledný test, ktorý správca musí

urobiť v rámci posudku, je porovnanie uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu a v prípade

reštrukturalizácie.

Na základe takéhoto testovania reštrukturalizačný scenár musí predstavovať lepšie

uspokojenie veriteľov ako v konkurze. Všetky štyri uvedené testovacie podmienky musia byť

splnené kumulatívne, a ak čo len jedna z nich nie je splnená, správca nemôže odporučiť

reštrukturalizáciu.

Odvolací súd na základe vyššie uvedeného skonštatoval, že reštrukturalizačný

posudok bol vypracovaný s odbornou starostlivosťou a záver správcu, že neboli zistené

odporovateľné právne úkony je nespochybniteľný. Zo strany ani súdu nebol

preukázaný opak. Z tohto dôvodu by konkurzná podstata v prípade vyhlásenia konkurzu

nebola obohatená o výťažok z odporovateľných právnych úkonov.“

K tretiemu skúmanému záveru okresného súdu, že „c) záložné právo Daňového

úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia veriteľa

Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia

reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa kvalifikovať ako postavenie

zabezpečeného konkurzného veriteľa“, krajský súd uviedol:

„Tvrdenie súdu prvého stupňa... je nesprávne. Podľa

pri posudzovaní, či Daňový úrad nebude v zjavne horšom postaví v prípade vyhlásenia

konkurzu, musí súd vychádzať z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom

konaní v deň začatia reštrukturalizácie. Uznesenie č. k. zo dňa 05. 12. 2013

o začatí reštrukturalizácie sa stalo vykonateľné dňa 13. 12. 2013.

Podľa o správe daní ukladať povinnosti alebo

priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím,

ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 81 ods. 1 na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu

dane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka

alebo k pohľadávke daňového dlžníka Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku

zriadením záložného práva k zálohu daňového dlžníka sa doručí daňovému dlžníkovi.

Odvolanie nemá odkladný účinok.

Z vyššie uvedených ustanovení možno vyvodiť právny záver, že záložné právo

Daňového úradu vzniklo doručením predmetného rozhodnutia, t.j. 27. 12. 2013. Daňové

záložné právo vzniká totiž až právoplatnosťou rozhodnutia správcu dane o zriadení

daňového záložného práva. Nakoľko záložné právo Daňového úradu vzniklo až

27. 12. 2013, pre účely porovnania postavenia Daňového úradu v prípade

reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie (13.

12. 2013), nie je možné postavenie Daňového úradu kvalifikovať ako postavenie

zabezpečeného veriteľa. Daňový úrad by teda v konkurznom konaní bol ako nezabezpečený

veriteľ a jeho postavenie by preto nebolo zjavne horšie ako v prípade neprijatia plánu.“

K štvrtému skúmanému záveru okresného súdu, že „d)... veriteľ Daňový úrad by

bol v prípade prijatia predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení,

a to tak bez ohľadu na skutočnosť, či by bol v konkurznom konaní vyhodnotený ako

zabezpečený veriteľ alebo ako nezabezpečený veriteľ“, krajský súd uviedol:

„Tvrdenie súdu... nemá oporu v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého musí súd

vychádzať. Súd pri svojom závere, že Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného

reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, vychádzal len z tvrdení veriteľa

, bez toho, aby dlžníkovi dal možnosť sa vyjadriť, pričom odvolateľ sa

vo svojom odvolaní ako aj vo svojich ďalších písomných stanoviskách vyjadril k všetkým

relevantným tvrdeniam, ktoré zdokladoval.

Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nemôže vecne hodnotiť jednotlivé

stanoviská, pretože ide jednoznačne o odborné otázky. Nakoľko nie je možné ustáliť, že

v prípade nahradenia súhlasu Daňového úradu súdom v zmysle ,

bol preukázaný opak, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vychádzať

z reštrukturalizačného plánu.

Odvolací súd považuje za dôležité tiež uviesť, že reštrukturalizačný plán vychádza

z reštrukturalizačného posudku, pričom ekonomický aspekt rozhodnutia správcu nie je

otázkou právneho posúdenia, ale pre súd záväzne vyplýva z odborného posudku správcu.

Správca je povinný sústavne s odbornou starostlivosťou sledovať finančné a obchodné

situácie dlžníka. Pokiaľ je vývoj jeho ekonomických pomerov negatívny a nedáva záruky

pre úspešnosť reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie

konkurzu. Úlohou reštrukturalizačného konania je poskytnutie ochrany dlžníkovi

pred veriteľmi, pričom ochrana má byť v konečnom dôsledku v záujme veriteľov, pretože

uspokojenie ich pohľadávok v sanačnom konaní by vždy malo byť vyššie ako je

v likvidačnom konkurze. Účelom sanačného postupu je ekonomická záchrana dlžníka,

ktorému sa umožní počas sanačného konania pokračovať v podnikateľskej alebo inej

ekonomickej činnosti pod dozorom súdu, správcu a veriteľov. Výsledkom sanačného

postupu je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom vo zvyšku ich pohľadávky,

na rozdiel od konkurzu, zanikajú a oddlženému dlžníkovi sa dáva možnosť úspešne

pokračovať v podnikateľskej činnosti. Schválený plán reštrukturalizácie schôdzou veriteľov

spĺňa všetky predpoklady pre uspokojenie pohľadávok veriteľov v rozsahu navrhnutom

v pláne.

Zo spisu vyplýva, že pri vypracovaní plánu reštrukturalizácie dlžník postupoval

v súčinnosti so správcom a veriteľským výborom. Všetky stanoviská a podnety boli

vyhodnocované s odbornou starostlivosťou a boli zapracované dlžníkom do návrhu plánu.

Tento rozhodujúci fakt súd prvého stupňa nebral do úvahy.“

Napokon krajský súd k piatemu skúmanému záveru okresného súdu, že „e) v zmysle

ust. , je plán v podstatnom rozpore so spoločným záujmom

veriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní by

bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto

i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia

predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera

uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní“, uviedol:

„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že vo vzťahu k zneniu reštrukturalizačného

plánu neboli podané žiadne námietky alebo podnety na prepracovanie zo strany

veriteľského výboru. Taktiež nebol podaný správcovi žiaden návrh na zmenu

reštrukturalizačného plánu pred konaním schvaľovacej schôdze. Zo strany veriteľov neboli

na schôdzi veriteľov vznesené žiadne námietky, veritelia dlžníka vyjadrili svoju vôľu

so znením reštrukturalizačného plánu, čo je v súlade so spoločným záujmom veriteľov.

Je nepochybné, že reštrukturalizačný plán predložený dlžníkom bol schválený veriteľským

výborom v súčinnosti so správcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie

Ústavného súdu SR , z ktorého vyplýva, že... spoločný záujem veriteľov

pri kolektívnom uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii prima facie nekorešponduje

s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok

všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je

takto determinantom určujúcim spoločný záujem veriteľov... Súd nemôže izolovane

prihliadať na záujem jedného veriteľa. Naopak, jeho povinnosťou je skúmať možnosť

uspokojenia všetkých veriteľov. Túto povinnosť možno vyvodiť zo základných zásad

konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa

dosiahla pre všetkých veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia pohľadávok.

Odvolací súd po preštudovaní reštrukturalizačného plánu dospel k záveru, že

reštrukturalizačný plán zodpovedne porovnal postavenie a mieru uspokojenia veriteľov

v konkurze a v reštrukturalizácii, určil a rozobral základné aktíva dlžníka, ktoré budú

použité na uspokojenie veriteľov (pozemky v Oščadnici a pohľadávky dlžníka) v rozsahu

95 %. Je nesporné, že dlžník má v prípade schválenia plánu zabezpečené finančné krytie.

Navrhované uspokojenie veriteľov v reštrukturalizácii vychádza z predpokladu

pokračovania v prevádzkovaní podniku Dlžníka po ukončení reštrukturalizačného konania

pri dosahovaní hospodárskych výsledkov predpokladaných v podnikateľskom pláne.

Konštatovanie, že uspokojenie pohľadávok veriteľov v prípade prijatia reštrukturalizačného

plánu bude buď rovnaké alebo niekoľkonásobne vyššie ako v prípade vyhlásenia konkurzu

v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich

pohľadávok ako v prípade konkurzu.

Odvolací súd podotýka, že dlžník je počas reštrukturalizácie pod dohľadom správcu,

ktorý pri odporúčaní reštrukturalizácie vychádzal z určitých ekonomických podmienok,

zachovanie ktorých je nevyhnutným predpokladom jej úspešnosti. V prípade, ak sa finančná

a obchodná situácia zmení v takom rozsahu, že nemožno odôvodnene predpokladať úspešné

skončenie reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie

konkurzu.“

Ústavný súd sa z vyžiadaného spisu okresného súdu oboznámil s napadnutým

uznesením krajského súdu v celom rozsahu, teda aj v časti jeho odôvodnenia, a dospel

k záveru, že argumentácia sťažovateľa na podporu správnosti záverov okresného súdu nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,

že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej

veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto citované. Ústavný súd preto

nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu

veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do

namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,

že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,

sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým

súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľom namietaného porušenia

označených práv uznesením krajského súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho

ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015