Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 383/2015
PDF · 425.77 KB
No categories available
I. ÚS 383/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 CoKR 128/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR 128/2014 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v reštrukturalizačnom konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. R 9/2013 proti
obchodnej spoločnosti PANTOS, s. r. o., Záhradnícka 46, Bratislava (ďalej aj „obchodná
spoločnosť“), ako dlžníkovi má sťažovateľ postavenie veriteľa.
Okresný súd uznesením č. k. 2 R 9/2013 1687 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) reštrukturalizačný plán dlžníka neschválil.
Krajský súd na odvolanie obchodnej spoločnosti (dlžníka) uznesením
sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)
zmenil uznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že reštrukturalizačný plán dlžníka
schválil. Predmetné uznesenie bolo doručené ostatným účastníkom konania vrátane
sťažovateľa zverejnením v Obchodnom vestníku bez odôvodnenia.
Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia krajského súdu sťažovateľ požiadal krajský
súd o nazretie do súdneho spisu, aby sa s odôvodnením predmetného rozhodnutia mohol
oboznámiť. Počas nahliadnutia do spisu 1. októbra 2014 krajský súd predložil sťažovateľovi
„PRVOPIS_1“ svojho rozhodnutia, ktorý neobsahoval odôvodnenie podľa § 198 ods. 2
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“),
čo sťažovateľa primälo k podaniu sťažnosti ústavnému súdu. Uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015, ktorým ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnenú, bolo sťažovateľovi doručené 14. apríla 2015. Dôvodom
odmietnutia bol v konaní pred ústavným súdom krajským súdom predložený
„PRVOPIS_2“ uznesenia krajského súdu, ktorý už odôvodnenie obsahoval.
Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa nesporné, že krajský súd postupne
vyhotovil dva rozdielne prvopisy toho istého rozhodnutia (jeden bez odôvodnenia a druhý
s odôvodnením), hoci zo samotnej podstaty prvopisu vyplýva, že môže existovať len jeden
prvopis rozhodnutia.
Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv postupom krajského súdu,
ktorý uviedol do omylu aj ústavný súd v jeho predchádzajúcom konaní vedenom
pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 tvrdiac, že krajský súd svoje rozhodnutie písomne vyhotovil
po jeho vydaní a zverejnení v Obchodnom vestníku až v predĺženej lehote (do 24. októbra
2014). Rozhodnutie označené ako „PRVOPIS_1“ podľa sťažovateľa nevyvrátiteľne
dokazuje, že k písomnému vyhotoveniu uznesenia krajského súdu došlo už 16. septembra
2014 bez odôvodnenia. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 58 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších
predpisov (ďalej len „spravovací poriadok“), v zmysle ktorého prvý výtlačok rozsudku sa
považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku.
Z § 199 zákona o konkurze a reštrukturalizácii podľa sťažovateľa tiež vyplýva, že
v Obchodnom vestníku sú zverejňované len už existujúce rozhodnutia, ktorých obligatórnou
súčasťou je odôvodnenie. To, že sa písomnosť v Obchodnom vestníku zverejní bez
odôvodnenia, ešte podľa názoru sťažovateľa neznamená, že v čase zverejnenia
v Obchodnom vestníku odôvodnenie nemusí obsahovať.
Nepravdivé tvrdenia krajského súdu spolu s predložením „PRVOPISU_2“ uznesenia
krajského súdu (ktorý v zmysle zákona prvopisom nebol) v konaní vedenom ústavným
súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 mali za následok odmietnutie sťažnosti sťažovateľa, a tým
aj porušenie jeho práva na účinný opravný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
najmä za situácie, keď dodatočným vyhotovením „PRVOPISU_2“ až po právoplatnosti
uznesenia krajského súdu sa docielilo, že v dôsledku prepadnutia zákonom o ústavnom súde
ustanovenej dvojmesačnej lehoty nie je sťažovateľovi umožnené ho napadnúť na ústavnom
súde ani inak, keďže mimoriadne opravné prostriedky sú podľa § 198 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii v reštrukturalizačnom konaní vylúčené.
Sťažovateľ v závere sťažnosti uviedol, že „nakoľko mu na základe jeho žiadosti
z 25.9.2014 prvopis porušovateľovho uznesenia už dňa 1.10.2014 sprístupnený bol, nemal
s poukazom na čl. I ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR žiadne dôvod sa akokoľvek domnievať, že
by porušiteľ dodatočne vydal ešte ďalší (rozdielny) prvopis svojho uznesenia, aby sťažovateľ
za týmto účelom súdny spis naďalej navštevoval, či doň porušiteľ ďalší prvopis už
právoplatného uznesenia nezaložil...
To, že sa rozhodnutie súdu v zmysle § 199 ods. 1 ZKR zverejňuje v Obchodnom
vestníku bez odôvodnenia, t. j. výsostne z praktických dôvodov, ešte neznamená, že v zmysle
§ 198 ods. 2 ZKR nemusí byť odôvodnené ešte pred tým, ako sa spôsobom podľa § 199 ZKR
účastníkom doručí.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom
Krajského súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia
Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 v rôznom čase, porušené
boli.
2. Základné právo sťažovateľa ... na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom Krajského
súdu v Bratislave, v podobe vyhotovenia dvoch rozdielnych prvopisov Uznesenia Krajského
súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16.9.2014 v rôznom čase, porušené bolo.
3. Sťažovateľovi ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 50.000, €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažovateľovi ... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia
v sume 296,44 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho
zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 3325/15 doručeným ústavnému súdu 21. júla 2015, v ktorom okrem iného
uviedol:
«Vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2R/9/2013 bola do odvolacieho konania
predložená na Krajský súd v Bratislave dňa 20.08.2014, a to konkrétne predsedníčke senátu
2CoKR a bola jej pridelená sp. zn. 2CoKR/128/2014.
JUDr. Tatiana Pastieriková, predsedníčka senátu 2CoKR, vo svojom vyjadrení
zo dňa 15.07.2015 k veci namietaného porušenia práv sťažovateľa postupom
tunajšieho súdu, konkrétne duplicitným vyhotovením dvoch rozdielnych prvopisov (jeden
bez odôvodnenia a druhý s odôvodnením) uviedla, že Krajský súd v Bratislave v predmetnej
veci vyhotovil na č. 1. 2355 dňa 16.09.2014 len jeden prvopis, a to v zmysle ustanovenia
§ 58 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné
súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, podľa ktorého „prvý výtlačok rozsudku
sa považuje za prvopis rozsudku, ostatné výtlačky sa považujú za rovnopisy rozsudku“.
Krajský súd v Bratislave zároveň vyhotovil skrátenú verziu prvopisu bez
odôvodnenia, ktorá bola zverejnená v obchodnom vestníku pod č. 180/2014 dňa 22.09.2014
v zmysle ustanovení § 116 ods. 4 a § 199 ods. 1 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“).
V zmysle ustanovenia § 116 ods. 4 tretia veta ZKR „uznesenie súd zverejní
bezodkladne v obchodnom vestníku“.
Podľa ustanovenia § 199 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia
a iné písomnosti sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením v obchodnom
vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje v obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez
odôvodnenia.
Po zverejnení uznesenia v obchodnom vestníku bol celý spis sp. zn. 2R/9/2013
odoslaný súdu prvého stupňa, ktorý mal uznesenie spolu s odôvodnením doručiť účastníkom
konania.
Záverom predsedníčka senátu uviedla, že odvolací súd teda postupoval v zmysle
zákona a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
porušené nebolo.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že fyzické a právnické osoby môžu
namietať v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie svojich práv, ku ktorému môže
dôjsť právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru iným zásahom
krajského súdu spočívajúcim vo vyhotovení dvoch prvopisov toho istého rozhodnutia,
ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu
tak, že súhlas veriteľa bol nahradený, reštrukturalizačný plán bol potvrdený
a reštrukturalizačné konanie obchodnej spoločnosti (dlžníka) skončené. Krajský súd na
rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky pre
nahradenie chýbajúceho súhlasu daňového úradu s reštrukturalizačným plánom v zmysle
§ 152 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Súčasne dospel k rozdielnemu
záveru od záverov okresného súdu v otázke danosti podstatného rozporu plánu
so spoločným záujmom veriteľov, keď takýto rozpor nezistil.
Sťažovateľ krajskému súdu vytýka nesprávny procesný postup pri vyhotovovaní
predmetného uznesenia, keď krajský súd najprv vyhotovil prvopis rozhodnutia bez
odôvodnenia, ktorý zaslal na zverejnenie v Obchodnom vestníku a následne vyhotovil druhý
prvopis toho istého rozhodnutia už s odôvodnením. V čase nahliadnutia sťažovateľa
v súdnom spise (už po zverejnení uznesenia krajského súdu v Obchodnom vestníku
22. septembra 2014) 1. októbra 2014 mu bolo predložené uznesenie krajského súdu, ktoré
odôvodnenie neobsahovalo. Na základe uvedeného podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému
súdu, ktorá bola uznesením sp. zn. I. ÚS 109/2015 zo 4. marca 2015 odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená. Až z tohto rozhodnutia ústavného súdu sa sťažovateľ dozvedel
o namietanom zásahu do ním označených práv postupom krajského súdu (o existencii
uznesenia s odôvodnením), čím došlo podľa jeho názoru okrem iného k porušeniu práva
na účinný opravný prostriedok, keďže v dôsledku zmeškania dvojmesačnej zákonnej lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu nie je sťažovateľovi umožnené uznesenie krajského
súdu akokoľvek napadnúť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pre plnení úradných povinností.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako
aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak sa má súdne
rozhodnutie podľa tohto zákona zverejniť v Obchodnom vestníku bezodkladne, súd predloží
rozhodnutie Obchodnému vestníku na zverejnenie najneskôr nasledujúci pracovný deň po
jeho vydaní.
Podľa § 199 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak tento zákon
neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona
doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje
v Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.
Podľa § 198 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v písomnom vyhotovení
uznesenia vydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal,
označenie navrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, odôvodnenie,
poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.
Podľa § 2 ods. 7 písm. a) spravovacieho poriadku sa
a) prvopisom rozumie prvý výtlačok písomnosti súdu vyhotovený požitím
výpočtovej techniky zviazaný v súdnom spise,
b) rovnopisom rozumejú ďalšie výtlačky písomnosti súdu uvedenej v písmene a)...
Zo sťažnosti, z jej príloh, predloženého súdneho spisu krajského súdu, vyjadrenia
krajského súdu k sťažnosti, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 109/2015
vyplynulo, že dotknuté uznesenie krajského súdu bolo vyhotovené 16. septembra 2014 bez
odôvodnenia a odoslané na zverejnenie v Obchodnom vestníku. V zmysle § 199 ods. 1
zákona o konkurze a reštrukturalizácii bolo uvedené rozhodnutie zverejnené v Obchodnom
vestníku 22. septembra 2014, a týmto dňom nadobudlo aj právoplatnosť. Následne krajský
súd 24. októbra 2014 vyhotovil svoje rozhodnutie s odôvodnením a v ten istý deň ho
expedoval súdu prvého stupňa. Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že predmetné
uznesenie bolo vyhotovené v skrátenej verzii (bez odôvodnenia) len pre účely zverejnenia
v Obchodnom vestníku, čo nemožno podľa jeho názoru považovať za porušenie práv
sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Vo vzťahu k jedinej námietke sťažovateľa, že procesný postup krajského súdu pri
duplicitnom vyhotovovaní jeho rozhodnutia v rámci reštrukturalizačného konania (jedného
bez odôvodnenia a jedného s odôvodnením) je v rozpore so zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii, ústavný súd konštatuje, že v tejto súvislosti sa stotožňuje s názorom
sťažovateľa, že zverejňovanie uznesenia v Obchodnom vestníku v zmysle § 199 ods. 1
zákona o konkurze a reštrukturalizácii neznamená, že v čase jeho doručovania Obchodnému
vestníku nemusí také uznesenie obsahovať všetky obligatórne zo zákona vyplývajúce
náležitosti, medzi ktoré nesporne patrí jeho odôvodnenie. Dodatočné vyhotovenie
rozhodnutia s odôvodnením až po nadobudnutí jeho právoplatnosti podľa názoru ústavného
súdu odporuje základnej podmienke legitimity každého rozhodnutia všeobecného súdu,
ktorou je nepochybne existujúce, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, ktoré musí byť
jeho súčasťou už v momente jeho vyhotovenia.
Ústavný súd pri preskúmavaní postupu krajského súdu v danej veci však musel
prihliadnuť na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu, ktoré bolo sťažovateľom namietané
v sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015 a ktoré bolo spôsobilé
zasiahnuť do ním označených práv v požadovanej intenzite, už bolo preskúmané z hľadiska
dodržania princípov ústavnosti, pričom ústavný súd konštatoval, že krajský súd
v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil jasne, zrozumiteľne a vysporiadal sa
so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol
ako zjavne neopodstatnenú. Ústavná ochrana označeným právam sťažovateľa v súvislosti
s uznesením krajského súdu tak bola poskytnutá už v predchádzajúcom konaní vedenom
ústavným súdom. Len v hypotetickej rovine zostáva otázka, že sťažovateľ by v prípade
oboznámenia sa s odôvodnením uznesenia krajského súdu pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu uviedol vo svojom návrhu také relevantné skutočnosti, ktoré by
v konečnom dôsledku viedli v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 109/2015
k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a k vysloveniu porušenia jeho práv.
Pokiaľ sťažovateľ namietal, že postupom krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd poznamenáva,
že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach danej veci ústavný súd
konštatuje, že k porušeniu tohto práva sťažovateľa nedošlo, keďže krajský súd zaujal
stanovisko k podnetu sťažovateľa (doručenému 15. júla 2014) v odôvodnení svojho
rozhodnutia jasne a postačujúco, a tiež ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa
preskúmal uvedené rozhodnutie krajského súdu meritórne v predchádzajúcom konaní.
V popísaných okolnostiach tak ústavný súd uzatvára, že pochybenie, ktorého sa
krajský súd dopustil pri vyhotovovaní uznesenia, nedosahuje intenzitu, ktorá by po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru o ústavnej relevancii identifikovanej vady,
a tým aj k záveru o porušení sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu,
a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015