Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 197/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom,

Advokátska kancelária, Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 817

z 25. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. 817 z 25. septembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ,

, garantované

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2014, sp. zn.

817, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2014, sp. zn.

817, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť ako

sťažovateľovi trovy konania vo výške uvedenej v písomnom vyhotovení nálezu, a to do 3 dní

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,

sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa (ďalej len

„žalobca“) proti sťažovateľovi domáhal zaplatenia sumy 42 421, 83 € s príslušenstvom

z titulu vrátenia vkladu tichého spoločníka. Okresný súd žalobu žalobcu proti sťažovateľovi

rozsudkom č. k. 485 z 20. júla 2009 zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť

sťažovateľovi trovy konania. Na odvolanie žalobcu krajský súd rozsudkom č. k.

561 z 3. júna 2010 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobe vyhovel

a zaviazal sťažovateľa aj na náhradu trov konania. O dovolaní podanom sťažovateľom proti

tomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

rozsudkom č. k. z 3. mája 2011 tak, že žalobu zamietol. Tento

rozsudok dovolacieho súdu bol zrušený nálezom ústavného súdu č. k.

z 25. apríla 2012 a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na nové rozhodnutie o podanom

dovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd znova rozhodol vo veci uznesením č. k.

z 20. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu č. k.

561 z 3. júna 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 817 z 25. septembra

2014 tak, že znova rozsudok okresného súdu č. k. 485 z 20. júla 2009 zmenil

a žalobe vyhovel.

Rozsudok okresného súdu č. k. 485 z 20. júla 2009 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. 817 z 25. septembra 2014 nadobudol

právoplatnosť 6. novembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že rozsudkom krajského súdu

č. k. 817 z 25. septembra 2014 došlo k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa , listiny a práva na spravodlivý proces podľa

prvej vety dohovoru v spojení s . Tento rozsudok je podľa

presvedčenia sťažovateľa nedostatočne odôvodnený, nedáva odpovede na pre vec podstatné

argumenty sťažovateľa prednesené všeobecným súdom, je založené na neprimeranom

vyhodnotení výsledkov dokazovania a takom výklade dotknutých právnych noriem, ktorý

popiera ich účel a zmysel.

Ako zistil ústavný súd, sťažovateľ 10. decembra 2014 podal proti rozsudku krajského

súdu č. k. 817 z 25. septembra 2014 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľ

rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať

ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré

mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. 817 z 25. septembra 2014.

Podstatou námietok sťažovateľa je nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia a ústavne nekonformná aplikácia dotknutých právnych noriem. Sťažovateľ sa

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu, ako aj podaným dovolaním domáha zrušenia

namietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri

ochrane základných práv a slobôd tým, že podal (10. decembra 2014) vo svojej právnej veci

dovolanie ešte predtým, ako doručil (7. januára 2015) ústavnému súdu sťažnosť podľa

. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti

konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím

dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za

predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do

základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, ak

ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj

sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú

pre predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015