Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 814/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) o sťažnostiach obchodnej spoločnosti United Industries a. s.,

Šafárikovo námestie 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom Madejom, PhD.,

Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 22. januára 2014 a uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 23. júla 2014, za účasti Krajského súdu v Bratislave

a Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti United Industries a. s., podľa čl. 46 ods. 1

a a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 22. januára 2014 a uznesením Okresného súdu Bratislava

I sp. zn. z 23. júla 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 22. januára

2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 23. júla 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania

v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Róberta

Madeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti United Industries a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania

v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú jej j e Okresný súd

Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Róberta

Madeja, PhD., Mýtna 42, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

I.1 Sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti United Industries a. s., Šafárikovo námestie 4,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Róbertom

Madejom, PhD., Mýtna 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa , a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. februára 2013 (ďalej len „uznesenie

z 11. februára 2013“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 22. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobkyňa – obchodná spoločnosť LABASTREX

SERVICES LIMITED, 4th Floor Lawford House, Albert Place, London [právna

predchodkyňa obchodnej spoločnosti MIRACOM LLC, 910 VT RT, 14N E Montpelier,

Vermont, Spojené štáty Americké (ďalej len „obchodná spoločnosť MIRACOM“ alebo

„povinná“)], sa žalobou doručenou okresnému súdu 28. februára 2008 domáhala

od sťažovateľky zaplatenia sumy 530 146,72 € s príslušenstvom. Dňa 12. apríla 2010

okresný súd uznesením pripustil, aby do konania vedeného pod sp. zn.

na miesto doterajšej žalobkyne vstúpila obchodná spoločnosť MIRACOM. Okresný súd

rozsudkom č. k. 297 z 20. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu z 20. januára 2011“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť obchodnej spoločnosti MIRACOM

sumu 530 146,72 € s príslušenstvom. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného

súdu z 20. januára 2011 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 455

z 29. mája 2012 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žalobu zamietol v celom

rozsahu, pričom obchodnú spoločnosť MIRACOM zaviazal zaplatiť sťažovateľke trovy

konania v sume 59 349 € (ďalej aj „exekučný titul“). Sťažovateľka sa následne 18. júla 2012

obrátila na súdneho exekútora s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný súd o žiadosti

súdneho exekútora z 26. júla 2012 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol

uznesením z 11. februára 2013 tak, že ju zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti

označenému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením,

ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje

rozhodnutie zamietnuť žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tým,

že nebolo nijakým spôsobom preukázané, že povinný má majetok na území Slovenskej

republiky, čím nie daná ani právomoc slovenských súdov. S takýmto záverom

a odôvodnením napadnutých uznesení sa sťažovateľ v žiadnom prípade nestotožňuje

a považuje ich za denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). ...

V predmetnej veci sa nemôžu na oprávneného prenášať oprávnenia a povinnosti,

ktorými disponuje výlučne súdny exekútor až po vydaní poverenia. V možnostiach

oprávneného predsa nie je zisťovať, či povinný má alebo nemá na území Slovenskej

republiky majetok. Zákonné oprávnenie na toto zistenie má práve poverený súdny exekútor,

ktorý tieto oprávnenia získava až po vydaní poverenia. Vzhľadom na okolnosti prípadu je

však nepochybné, že povinný je na území Slovenskej republiky činný, tým, že súdy odmietli

udeliť poverenie na vykonanie exekúcie de facto znemožnili súdnemu exekútorovi zistiť

majetok povinného nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti poukazujeme na arbitrárny a svojvoľný postup prvostupňového

a odvolacieho súdu. Rešpektujeme, že príslušnosť exekučného súdu je daná v zmysle ust.

§ 45 ods. 2 Exekučného poriadku. Výklad a aplikácia uvedeného ustanovenia však musí byť

vykonaná ústavne konformným spôsobom, rešpektujúcim základné právo sťažovateľa

na súdnu a inú ochranu a právo na ochranu jeho majetku...

V napadnutých rozhodnutiach súdy nezohľadnili, že povinný v prvostupňovom

konaní vo veci samej vedenej na Okresnom súde Bratislava I (č. k. ) zaplatil

súdny poplatok za podanie žalobného návrhu vo výške 31 768,50 EUR a následne zaplatil

súdny poplatok za podanie dovolania vo výške 63 537, EUR. Tieto skutočnosti nasvedčujú

tomu, že povinný disponuje majetkom, ktorého časť mal minimálne v čase poplatkovej

povinnosti umiestený v obvode Okresného súdu Bratislava I, ktoré sa v tom čase stalo

platobným miestom. Odvolací súd na predmetné skutočnosti nijakým spôsobom neprihliadol

a to aj napriek tomu, že sťažovateľ na ne vo svojich podaniach poukazoval. Ekonomickú

aktivitu povinného v Slovenskej republike preukazuje ďalej aj samotný exekučný titul

vrátane jeho odôvodnenia.

Prenášanie ďalšieho dôkazného bremena na oprávneného vo veci, v ktorej sú jeho

možnosti obmedzené, považuje sťažovateľ za výrazný zásah do práva na súdnu ochranu.

Je to práve súdny exekútor, ktorý po vydaní poverenia ako orgán verejnej moci disponuje

oprávneniami na zistenie majetku povinného podliehajúcom exekúcii. Súdny exekútor

v rámci svojich oprávnení môže napr. dopytom príslušných bankových inštitúcií zistiť,

v ktorej banke povinný disponuje bankovými účtami na území Slovenskej republiky

(z ktorých platil súdne poplatky). Súdy, ktoré žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietli, nevzali do úvahy, že majetok povinného v podobe peňažných prostriedkov

na bankových účtoch je možné zabezpečiť až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie

a prehliadli zrejmý dôkaz o majetku v podobe zaplatených súdnych poplatkov v nemalej

výške.

Sme presvedčení, že ústavne konformný výklad právomoci slovenských súdov by

nemohol sťažovateľovi odňať možnosť viesť exekučné konanie na území Slovenskej republiky

len z toho dôvodu, že sťažovateľ nemá presnú možnosť získať informácie o majetku

povinného na území Slovenskej republiky. Je neprípustné, aby na jednej strane slovenský

súd v konaní vo veci samej priznal sťažovateľovi právo v podobe právoplatného

a vykonateľného rozsudku a na strane druhej ho sťažovateľ nemohol vykonať v jeho druhej

fáze (vo vykonávacom/exekučnom konaní) z dôvodu, ktorý je ústavne neakceptovateľný.“.

K namietanému porušeniu práv podľa a dodatkového

protokolu sťažovateľka uvádza, že «pod pojem „majetok“ podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

subsumovať aj „budúci majetok“, na ktorého získanie existuje legitímna nádej, nepochybne

teda aj právoplatne judikovanú pohľadávku na zaplatenie trov súdneho konania. Zmarením

legitímnej nádeje tak dochádza k zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

. Legitímnosť nádeje odôvodňujeme judikovanou pohľadávkou, ktorú by bolo možné

uspokojiť v prípade, pokiaľ by súdy poskytli sťažovateľovi právnu ochranu majetku vo forme

vydania poverenia na vykonanie exekúcie za účelom vymoženia pohľadávky na zaplatenie

trov konania.».

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

odôvodňuje sťažovateľka tým, že «Na jednej strane sporu vystupuje povinný,

ktorému ako „schránkovej firme“ založenej v Spojených štátoch amerických nič nebránilo

v tom, aby viedol šikanózne konanie o zaplatenie finančnej sumy veľkého rozsahu na území

Slovenskej republiky. Povinný bol v súdnom konaní pred slovenskými súdmi neúspešný a

bol zaviazaný zaplatiť trovy konania; túto povinnosť si však nesplnil. Napriek tejto

skutočnosti sa oprávnenému (sťažovateľovi) upiera možnosť domôcť sa svojich právoplatne

priznaných nárokov na súde.

Považujeme to za vážny zásah do práva na súdnu ochranu a práva na rovnosť

účastníkov v konaní. Porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní vyplýva aj z tej

skutočnosti, že povinný pri používaní takéhoto výkladu od počiatku civilného procesu

de facto neniesol žiadne riziko z neúspechu v spore, pričom uplatňoval svoj nárok

prostredníctvom „schránkovej“ spoločnosti, na ktorú boli zmluvou o postúpení pohľadávky

prevedené nároky značného rozsahu ním neúspešne uplatňované v súdnom konaní.

Napadnutým rozhodnutím súd zašiel až tak ďaleko, že povinnému v skutočnosti

priznal exekučnú imunitu na území Slovenskej republiky. Bez ohľadu na to v koľkých

sporoch bude povinný neúspešný, plniť svoje povinnosti na náhradu trov z týchto súdnych

konaní nebude musieť.

Máme za to, že ide o nedôvodné zvýhodnenie jedného z účastníkov civilného procesu

a odopretie možnosti oprávneného konať pred súdom; zvlášť ak uvážime, že povinný môže

disponovať značným množstvom finančných prostriedkov na účtoch aj v Slovenskej

republike. Oprávnenému nebolo napadnutým rozhodnutím ani len umožnené, aby súdny

exekútor zistil, v ktorej banke bankové účty povinného existujú.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že v konaní pred

súdom prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom došlo k takým zásahom do jeho práv

a do princípu rovnosti účastníkov konania, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa a

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

princíp rovnosti účastníkov súdneho konania podľa uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa 22. 1. 2014 v spojení s

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 11. 2. 2013

porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa

22. 1. 2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa

11. 2. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi spoločnosti United Industries a. s. sa priznáva náhrada trov

právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť

na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 25. novembra 2014 prijal sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2014 na ďalšie

konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 3528/2014

z 23. decembra 2014 ústavnému súdu oznámil, že predsedníčka senátu 22 CoE krajského

súdu zotrváva na stanovisku k sťažnosti sťažovateľky obsiahnutom v prípise krajského súdu

sp. zn. Spr 3528/2014 zo 17. októbra 2014. V označenom prípise zákonný sudca

v predmetnej veci uviedol, že považuje sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú, keďže tým, že

nebola daná príslušnosť okresného súdu v súlade s § 45 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv sťažovateľky podľa a dohovoru.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

15. januára 2015 oznámil, že zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti.

I.2 Sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

Ústavnému súdu bola 25. augusta 2014 doručená sťažnosť sťažovateľky vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, práv podľa dohovoru, ako aj dodatkového protokolu uznesením

okresného súdu sp. zn. z 23. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresného súdu“; spolu len „sťažnosť z 25. augusta 2014“).

Okresný súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu vedenú

pod sp. zn. podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak je

uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu

zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľka na odôvodnenie porušenia svojich práv podľa a dohovoru, ako aj

dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu používa argumentáciu

totožnú s tou, ktorá je obsiahnutá v sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, a na jej základe navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti z 25. augusta

2014 na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti United Industries a. s. na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa a

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

princíp rovnosti účastníkov súdneho konania podľa uznesením

Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 23. 7. 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 23. 7.

2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi spoločnosti United Industries a. s. sa priznáva náhrada trov

právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný

vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Róberta Madeja, PhD., advokáta, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 3. decembra 2014 sťažnosť

sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a , práv podľa dohovoru, ako aj dodatkového

protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. júla 2014 prijal na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti z 25. augusta 2014 na ďalšie konanie ústavný súd vyzval

právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný

súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky

a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagovala prípisom

sp. zn. Spr 3646/2014 zo 7. januára 2015, ku ktorému pripojila vyjadrenie zákonnej sudkyne

JUDr. Gabriely Buľubášovej, obsahom ktorého bol prehľad úkonov vykonaných v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

17. marca 2015 oznámil, že zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v sťažnosti

z 25. augusta 2014.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka oboma sťažnosťami napadla porušenie tých

istých práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu v tom istom exekučnom

konaní, v rámci ktorého vystupuje ako oprávnená, ústavný súd uznesením

sp. zn. PLs. zo 17. decembra 2014 veci sťažovateľky vedené

pod sp. zn. a sp. zn. spojil na spoločné konanie, ktoré je

vedené ďalej pod sp. zn. .

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu,

ako aj predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho

nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo ako vecne správne

potvrdené uznesenie okresného súdu z 11. februára 2013 o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, a napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý na tomto

základe exekúciu vedenú týmto súdom pod sp. zn. zastavil a súdnemu

exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu a napadnutým uznesením okresného súdu

Nosnou námietkou sťažovateľky je jej tvrdenie, že krajský súd v napadnutom konaní,

v rámci ktorého žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol z dôvodu nedostatku právomoci všeobecného súdu, preniesol na sťažovateľku ako

oprávnenú oprávnenia a povinnosti, ktorými disponuje len súdny exekútor po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie, keďže v možnostiach oprávneného nie je zisťovať, či

povinný má alebo nemá majetok na území Slovenskej republiky. Podľa sťažovateľky krajský

súd tým, že aplikoval ústavne nekonformný výklad § 45 ods. 2 Exekučného poriadku a

postupoval arbitrárne, resp. svojvoľne, čím zároveň došlo k denegatio iustitiae –

odmietnutiu spravodlivosti. Obdobnou argumentáciou odôvodňuje sťažovateľka porušenie

svojich garantovaných práv aj napadnutým uznesením okresného súdu.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

z 11. februára 2013 o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, vyplýva, že súd prvého stupňa s poukazom na § 37 zákona

č. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších

predpisov [ďalej len „zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“ (podľa

ktorého ak nie je ustanovené inak právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti

ktorej smeruje návrh, resp. žaloba, má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo

a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok)] dospel k záveru o nedostatku právomoci

všeobecných súdov v Slovenskej republike, keďže „Je nepochybné, že povinný nemá

na území Slovenskej republiky sídlo“, a oprávnená, ktorá žiada vykonať exekúciu, nijako

nepreukázala, že povinná na území Slovenskej republiky majetok má.

Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom

pod sp. zn. vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) doručila súdnemu

exekútorovi JUDr. Bohumilovi Kubátovi (ďalej len „súdny exekútor“) 19. júla 2012 návrh

na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bola obchodná spoločnosť

MIRACOM zaviazaná zaplatiť sťažovateľke trovy konania v sume 59 349 €. Súdny exekútor

26. júla 2012 požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade

exekučného titulu. Okresný súd podaním z 27. júla 2012 vyzval súdneho exekútora, aby

v súlade s § 40 Exekučného poriadku vyžiadal od oprávnenej (sťažovateľky, pozn.)

doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým by (okrem iného) preukázala právnu

subjektivitu povinnej a predložila doklad preukazujúci, že povinná je vlastníčkou

hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, prípadne má vedený účet v peňažnom ústave

v Slovenskej republike v okrese Bratislava I, prípadne iné doklady, na základe ktorých

možno predpokladať, že povinná má v Slovenskej republike v okrese Bratislava I majetok

podliehajúci exekúcii. Oprávnená na výzvu reagovala podaním doručeným okresnému súdu

23. augusta 2012, v ktorom namietla, že právna subjektivita povinnej bola vyriešená

v základnom konaní, výsledkom ktorého je rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom,

a zároveň uviedla, že nedisponuje oprávnením na zistenie majetku povinnej. S odkazom

na konanie vo veci samej sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že povinná zaplatila ako

žalobkyňa súdny poplatok za podanie žalobného návrhu v sume 31 768, 50 €, čo by malo

preukazovať, že povinná mala v obvode okresného súdu umiestnený majetok. Okresný súd

následne s odkazom na § 40 Exekučného poriadku a § 37 zákona o medzinárodnom práve

súkromnom a procesnom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,

„nakoľko oprávnený ani súdny exekútor súdu nepreukázali, že povinný má majetok

na území Slovenskej republiky“ (citované z uznesenia okresného súdu z 11. februára 2013,

pozn.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vychádzal pri ústavnom prieskume veci sťažovateľky zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval a rozhodol o tom, či bolo, alebo nebolo porušené

základné právo alebo sloboda účastníka konania pred všeobecným súdom (m. m. ,

, , ).

Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu (vrátane

rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách

(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súd

a právom na spravodlivé prejednanie veci). Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že

dohovor a k nemu sa vzťahujúca judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné

výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov

práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ,

a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania

jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. ,

).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že mu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje

ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre

porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti

(m. m. ).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu môže dôjsť predovšetkým vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania

alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, , ).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj

v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. m. m. ,

, ).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutej

veci aj krajský súd a okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne všeobecné súdy rešpektovali, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného

hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Podľa § 1 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom účelom tohto

zákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne obchodné,

rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom, upraviť právne

postavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úprave

týchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci.

V súlade s § 2 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia

tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je

Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

V súlade s § 37 zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ak ďalej

nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje,

návrh má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo, a ak ide o majetkové práva,

ak tu má majetok.

Podľa § 45 ods. 2 Exekučného poriadku miestne príslušný súd je všeobecný súd

povinného. Ak povinný nemá všeobecný súd v Slovenskej republike, príslušný je súd,

v ktorého obvode má povinný majetok; ak je niekoľko príslušných súdov, rozhoduje súd,

ktorému bola žiadosť doručená ako prvému.

Podľa § 40 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor vyzve toho, kto podal návrh na

vykonanie exekúcie, aby nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo

doplnil v lehote, ktorú určí a ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. Poučí ho aj o tom, ako

treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Podľa § 40 ods. 2 Exekučného poriadku ak oprávnený napriek výzve exekútora

v určenej lehote neopraví alebo nedoplní návrh, v dôsledku čoho nemožno v exekučnom

konaní pokračovať, alebo ak nepriloží exekučný titul, súd exekučné konanie na návrh

exekútora zastaví. O týchto následkoch musí byť oprávnený poučený.

Vzťah (ďalej aj „OSP“) a Exekučného poriadku ako

lex generalis a lex specialis vyplýva z textu , v zmysle ktorého sa

na exekučné konanie podľa osobitného predpisu, ktorým je Exekučný poriadok, použijú

ustanovenia predchádzajúcich častí , ak tento osobitný

predpis neustanovuje inak.

Práve tento vzťah dvoch kódexov sa pri preskúmavaní právomoci súdov Slovenskej

republiky v exekučnej veci konať prejaví nevyhnutnosťou prihliadať na právnu úpravu

podmienok konania vyplývajúcu z a .

Podľa kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú

pritom zachované.

Podľa ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno

odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,

ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok

podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Právomoc všeobecného súdu je podmienkou konania (vrátane exekučného konania),

ktorú je povinný všeobecný súd skúmať ex offo a ktorej nedostatok predstavuje

neodstrániteľnú prekážku, pre ktorú súd konanie zastaví. Preskúmanie podmienky konania –

právomoci všeobecného súdu vo veci konať musí predchádzať preskúmaniu vecnej

a miestnej príslušnosti všeobecného súdu konať vo veci (v podmienkach prerokúvanej veci §

45 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku). Pokiaľ všeobecný súd zaťažil oprávnenú zisťovaním

informácií o majetku povinnej ako skutočnosti determinujúcej založenie právomoci

všeobecného súdu v Slovenskej republike, ktorú je všeobecný súd povinný skúmať ex offo,

zaťažil ju neprimeraným bremenom, ktoré ju v konečnom dôsledku zbavilo možnosti

domáhať sa svojho práva na exekučnom súde.

V súlade s § 40 Exekučného poriadku môže súdny exekútor vyzvať oprávneného, aby

nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo doplnil. S prihliadnutím na §

39 ods. 1 Exekučného poriadku neúplným, nesprávnym alebo nezrozumiteľným návrhom na

vykonanie exekúcie je návrh, z ktorého nie je zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, nie je podpísaný a datovaný, neobsahuje meno,

priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak

je účastníkom fyzická osoba, názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo,

pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba, a presné označenie exekučného

titulu, vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený

dovoláva.

K podstatným náležitostiam návrhu na vykonanie exekúcie však nepatria údaje

o majetku povinného (preukazujúce, že povinný je vlastníkom hnuteľného alebo

nehnuteľného majetku, prípadne má vedený účet v peňažnom ústave v Slovenskej republike,

alebo na základe ktorých možno predpokladať, že povinný má v Slovenskej republike

majetok podliehajúci exekúcii), a to aj z dôvodu nedostatku právnych nástrojov

oprávneného na získanie (zistenie) uvedených údajov. Z uvedených dôvodov preto ústavný

súd hodnotí ako ústavne neudržateľný záver okresného súdu prezentovaný v jeho uznesení

z 11. februára 2013, s ktorým vyslovil súhlas krajský súd vo svojom napadnutom uznesení,

podľa ktorého s odkazom na § 40 Exekučného poriadku „oprávnený ani súdny exekútor

súdu nepreukázali, že povinný má majetok na území Slovenskej republiky“.

V súlade s § 34 v spojení s § 35 Exekučného poriadku takýmto oprávnením

zisťovania majetku povinného pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie nedisponuje

ani súdny exekútor, keďže ten môže požiadať o súčinnosť tretie osoby podľa § 34 len

po preukázaní svojho poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44) a len v súvislosti

s vykonávaním tejto exekúcie.

Zásada rovnosti strán sa v konaní pred všeobecným súdom prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje všeobecný súd (m. m. , ).

Keďže v prerokúvanej veci exekučný súd preniesol bremeno zisťovania majetku

povinnej na oprávnenú, hoci bolo výlučnou povinnosťou exekučného súdu skúmať

predovšetkým a v prvom rade, či má právomoc konať v napadnutom exekučnom konaní a na

ten účel sám zistiť, či povinná má na území Slovenskej republiky majetok, nepriamo svojím

procesným excesom zároveň zvýhodnil povinnú a porušil tým aj základné právo

sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní.

Ústavný súd, posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľky, ako aj dotknutej

časti spisovej dokumentácie vzťahujúcej sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

a odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, dospel k záveru, že

krajský súd napadnutým uznesením porušil tak základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl.

47 ods. 3 , ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

Totožnou argumentáciou sťažovateľka odôvodnila aj namietané porušenie svojich

práv podľa a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Právnym podkladom

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým exekúciu vedenú pod sp. zn.

zastavil, bolo v súlade s § 44 ods. 3 Exekučného poriadku napadnuté

uznesenie krajského súdu, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd vyslovil porušenie práv

sťažovateľky podľa a dohovoru. Za týchto okolností ústavný súd v záujme

poskytnutia účinnej ochrany právam sťažovateľky v rámci materiálnej ochrany ústavnosti

dospel k záveru, že je potrebné vysloviť aj porušenie základných práv sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a , ako aj jej práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu). Pochybenie

krajského súdu vyústilo do napadnutého uznesenia, ktoré vytvorilo podklad pre vydanie

napadnutého uznesenia okresného súdu, čo sa musí nevyhnutne prejaviť aj v ústavnej

(ne)udržateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, s výnimkou

prípadov, kedy dôjde k jeho následnej procesnoprávnej konvalidácii. K takejto konvalidácii

však v prerokúvanej veci nedošlo, keďže okresný súd napadnutým uznesením exekúciu

zastavil.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením okresného súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného

a práva zaručeného dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že

v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru a zrušeniu napadnutého uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2014 a napadnutého uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 23. júla 2014 (bod 2 výroku tohto nálezu) sa

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, ) otvára

priestor na to, aby sa krajský súd a následne prípadne aj okresný súd samy vyrovnali

s ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky

nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych

hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 5

výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd uznesením

sp. zn. z 22. januára 2014 a okresný súd uznesením

sp. zn. z 23. júla 2014 porušili a dohovorom garantované práva

sťažovateľky, zrušil napadnuté uznesenia krajského súdu a okresného súdu a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní

vo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto

nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. Róbertom Madejom, PhD., Mýtna 42, Bratislava. Sťažovateľka si prostredníctvom

právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trov konania, pričom ich výšku v každej

zo sťažností vyčíslila na sumu 340,90 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá

bola 804 € (za 4 úkony urobené v roku 2014). Úhradu priznal za štyri úkony právnej služby

vykonané (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

V sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd

priznal sťažovateľke úhradu za dva úkony vykonané v roku 2014 po 134 €, t. j. spolu 268 €,

režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu

po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje

sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu). V sťažnosti z 25. augusta 2014 smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu za dva

úkony vykonané v roku 2014 po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH

(právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 4

výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania sú krajský súd, ako aj okresný súd povinné zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015