Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 146/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie

legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, advokátska

kancelária, Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv garantovaných , a a 3 Slovenskej

republiky, základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3

Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,

Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv garantovaných , a a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1,

čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový

protokol“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci vedenej pred Okresným

súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sťažovateľ

8. februára 2012 vstúpil do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka konania

a po doručení návrhu na začatie konania predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie,

v ktorom okrem iného vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatňovaného nároku.

Následne došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, okresný súd uznesením

z 13. novembra 2013 konanie zastavil a v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania. Na základe odvolania žalobcu krajský súd predmetné

prvostupňové uznesenie namietaným rozhodnutím z 30. mája 2014 zmenil tak, že

sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal

a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ v postupe krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že by

sťažovateľ ako vedľajší účastník konania mal byť schopný poskytnúť spotrebiteľom odbornú

a kvalifikovanú pomoc sám bez potreby právneho zastúpenia, vidí porušenie označených

základných práv garantovaných a listinou a práv garantovaných dohovorom,

dodatkovým protokolom a chartou.

Svoje stanovisko odôvodňuje sťažovateľ touto podrobnou argumentáciou:

«a) Právo na náhradu trov konania a účelnosť vynaložených trov

Podľa prvá veta Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa

muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy...

Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta

, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný

nahradiť odporcovi trovy konania. (R 49/1993)

Ak teda platí, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako

účastník hlavný (ust. ), potom neexistuje rozumný dôvod nepriznať

vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastupovania za situácie, ak nárok na náhradu trov

vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval tak, ako tomu bolo aj

v prejednávanej právnej veci.

Z vyššie vymedzeného skutkového stavu v predmetnej právnej veci jednoznačne

vyplýva, že žalobca vzal bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu späť po tom, ako sme

do konania vstúpili v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka a vo svojom podaní zo dňa

13. 05. 2013 sme vzniesli námietku premlčania žalobcom uplatnenej pohľadávky, čím sme

určili líniu procesnej obrany proti žalobe. Ak sa teda súd zaoberá neúčelnosťou našich trov,

pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní došlo k procesnému úspechu

žalovaného, jeho argumentácia sa stáva skutkovo aj právne nepresvedčivou. Rovnako

protirečivo vyznieva konštatovanie o všeobecnosti podaní vedľajšieho účastníka.

V predmetnom právnom spore bolo potrebné preštudovať žalobu a prílohy, zhodnotiť

právnu podstatu veci a náležité právne reagovať. Naše vyjadrenie, v ktorom sme uplatnili

námietku premlčania bolo náležité, vecné a účelné. Ak by žalobca nevzal návrh na začatie

konania späť, musel byť vo veci neúspešný, pretože súd by prihliadal na premlčanie

uplatneného nároku pre dôvodne uplatnenú námietku premlčania.

Inštitút náhrady trov konania je prostriedkom ochrany úspešného účastníka

a prostriedkom upevňovania procesnej disciplíny, preto z povahy veci musí mať sankčný

charakter. „Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu

vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je

sankčná náhrada nákladov konania...“ (Uznesenie NS SR zo 14. 9. ,

podobne ).

Za neodôvodnený dispozičný úkon (späťvzatie žaloby) musí žalobca znášať dôsledky.

Nebolo preukázané, aby žalovaný svojim správaním zapríčinil späťvzatie žaloby.

Na druhej strane žalobca vzal bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu v celom rozsahu späť,

čím procesne zavinil zastavenie konania. Žalobca pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo

od žalovaného žiadal, preto tento stav je potrebné považovať za jeho procesný neúspech.

Navyše, nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu

k späťvzatiu žaloby. Žalobca berie žaloby späť po tom, čo zistí náš vstup do konania a naše

pôsobenie v ňom celkom racionálne, aby mu nevznikali ďalšie trovy, pretože dôvodne

predpokladá, že v konaní už nebude úspešný, lebo v ňom už nenájde len neinformovaného

a rezignovaného spotrebiteľa, ale rovnocenného partnera v posudzovaní skutkových

a právnych vecí. Žalobca takýmito žalobami zaplavuje slovenské súdy a doslova ich skúša,

či vykonávajú súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských

veciach, prípadne, či účastník nevznesie námietku premlčania, čo sa deje úplne výnimočne.

Za tejto situácie je pochopiteľný postup žalobcu, ak po zistení nášho pôsobenia v konaní

žalobu zoberie späť.

Vo vzťahu k účelnosti sa v našej judikatúre ustálila definícia, v zmysle ktorej:

„Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza

svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.

Trovy vynaložené účastníkom konania v spore (a platí to aj pre vedľajšieho účastníka),

musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich

vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo, ako

v danom prípade, procesná obrana proti takémuto tvrdenému nároku.“ (Uznesenie

Krajského súdu v Košiciach z 10. 12. 2012 č.k. )

„Trovy právneho zastúpenia treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené

trovy. Každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej

veci bol zastúpený advokátom.“ (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs, Trovy konania v civilnom

procese. Mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie 1997, str. 53).

Súd druhej inštancie akoby nechcel vidieť, že nie my, ale žalobca doslova zahlcuje

súdy desaťtisíckami žalôb o premlčané pohľadávky, ale aj o pohľadávky z neprijateľných

zmluvných podmienok a po použití nekalých obchodných praktík. My sme tento súdny spor

nevyvolali, len sme reagovali na nedôvodnú žalobu žalobcu. Ak teda žalobca podal

opakovane nenáročnú typovú, formulárovú žalobu, my sme museli na túto žalobu

opakovane ako aj v iných veciach obdobnou právnou argumentáciou reagovať a následne

súd vo veci vydal opakovane ako aj v iných veciach obdobné rozhodnutie s právne

rovnakou argumentáciou. Náš postup, ale aj postup súdu bol predsa vyvolaný činnosťou

žalobcu, ktorý žaloval nedôvodnú pohľadávku. Príčinou veľkého počtu naši ch vstupov

do konania, prípadne veľkého počtu nami vznášaných námietok premlčania nie je

samoúčelnosť namietaná odvolacím súdom, ale nevyhnutnosť reagovať na tieto žaloby.

b) Účelnosť vynaložených trov vo vzťahu k zameraniu subjektu

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je založené predovšetkým z obetí

nekalých praktík dodávateľov na finančnom trhu a snaží sa presadzovať očistu týchto

právnych vzťahov. Poukazuje na neprimerané zmluvné podmienky, nekalé obchodné

praktiky, ale aj na celospoločenský fenomén civilnoprávnej úžery. Združenie je bezmajetné,

nemá potrebné materiálne ani personálne zázemie preto je otázka trov v úspešných súdnych

konaniach pre Združenie otázkou prežitia tejto inštitúcie pracujúcej vo verejnom záujme

v zmysle vysokých cieľov politiky EÚ.

Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci nám právo na právneho zástupcu

vzhľadom na predmet našej činnosti, prípadne vzhľadom k tomu, že jedna členka združenia

má právnické vzdelanie, avšak právnu prax vôbec nevykonáva, potom by bolo

problematické aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov

spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore

s platným právom, ale aj s každodennou realitou. V tejto súvislosti poukazujeme aj

na judikatúru citovanú v najnovšom komentári slovenského občianskeho procesného

kódexu, pôvodne uverejnenú v časopise Soudní rozhledy 2/2002 na str. 43: „Advokát, který

se v soudním řízení domáha svého nároku plynoucího z podnikatelské (advokátní) činnosti,

resp. z príslušného soukromnoprávního vztahu, se může nechat zastupovat zástupcem

(advokátem), jejž si zvolí. V prípade úspěchu ve věci má tento účastník (advokát) nárok i na

odmenu za zastupovaní jím zvoleným advokátem.“ (Števček/Ficová, Občiansky súdny

poriadok, Komentár 1. diel, 2. vydanie, Praha: C.H.BECK, 2012, str. 492.)

Čo sa týka judikatúry ohľadom náhrady trov konania subjektov, ktoré sú samé

spôsobilé hájiť svoje práva v konaní, poukazujeme na aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 17.10.2013 sp.zn. , kde sa dovolací súd stotožnil s názorom

generálneho prokurátora, že aj pri zastupovaní advokáta advokátom v konaní je potrebné

trovy právneho zastúpenia považovať za účelne vynaložené.

Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 22. decembra 2010 vo veci C

279/09 Deutsche Energinehandels und Beratungsgesellschaft mbH (DEB) proti Spolková

republika Nemecko „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v čl. 47 Charty

základných práv EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali

právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä

oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom.“

Vzhľadom k historickej spojitosti nášho právneho poriadku s právnym poriadkom

Českej republiky ako aj vzhľadom k totožnému obsahovému významu posudzovaných

inštitútov a takmer k totožnému zneniu príslušných posudzovaných ustanovení oboch

občianskych procesných kódexov poukazujeme aj na judikatúru Ústavného súdu Českej

republiky:

„Z článku 37 odst. 2 a 3 Listiny vyplýva právo každého, tedy včetně štátu a osob

s právnickým vzdělaním, na právni pomoc v řízení pred soudy, jinými státními orgány či

orgány verejné správy, a to od počátku řízení, a je garantovaná též rovnost všech účastníků

pred zákonem. Tato práva jsou na úrovni zákona realizovaná mj. v ustanovením § 25, § 137

a § 142 o.s.ř. Podlé ustanovení § 25 odst 1 o.s.ř. si účastník můze vždy zvolit zástupcem

advokáta. Za zastupovaní náleží advokátovi odmena a úhrada hotových výdaju. Obě tyto

položky zákon radí medzi náklady řízení (víz § 137 o.s.ř.). Podlé § 142 odst. 1 o.s.ř. má

účastník, který měl ve věci plný úspech, právo na náhradu nákladu potrebných k účelnému

uplatňovaní nebo bránení práva proti účastníka, ktorý ve věci úspěch neměl.

Ústavně garantované právo na právni pomoc zahrnuje (zásadne, výjma řízení,

pro než je předepsáno obligatórni zastoupení) právo účastníka zvolit si, zda se nechá

zastoupit a prípadne též kým. Právni zastoupení je tak ponecháno (s uvedenou výjimkou)

zcela na vůli účastníka, a to bez ohledu na to, zda by byt schopen se jinak zastupovat sám.

Důvody tohoto kroku totiž nelze spatřovat jen v nedostatku príslušného právního vzdelaní,

ale napr. i ve vyšší míře objektivity zástupce, jeho kontrétní specializaci na daný problém

a pod. Účastník si musí být vědom toho, že v prípade neúspechu ponese náklady řízení, a to

i náklady právního zastoupení prostistrany. Na druhou stanu mu však príslušné procesní

predpisy (zde ustanovení § 142 o.s.ř.) garantují, že jeho náklady řízení budou v prípade

úspěchu nahrazeny.“

Stěžovatelka svou argumentaci staví na účelnosti nákladu vynaložených úřadem

štátu. Pojem „účelný“ v aplikovaném ustanovení je však nutno chápat jako určitou pojistku

před hrazením nákladu, nesouvisejicích s řízením, před nadbytečnýmí čí nadměrnými

náklady. Vzhledem k ústavne zaručenému právu na právni pomoc nelze prostřednictvím

uvedeného termínu vymezovat kategórii subjektu, která by tak z hladiska právního

zastoupení měla odlišné postavení, a tak jí de facto její právo upírat a z hlediska ostatních

subjektu jí diskriminovat.

Účastníka nelze sankcionovat tím, že mu nebude priznaná část nákladu odpovídající

výši odmeny advokáta s tím, že se mohl bránit sám.

Poukazujeme taktiež na skutočnosť, že citáciou Nálezu Ústavného súdu SR

v napadnutom uznesení sa odvolací súd tendenčne a účelovo snaží porovnávať

neporovnateľné. Chceli by sme mať podmienky a možnosti pre svoju prácu, aké má

vytvorené ústredný orgán štátnej správy (Ministerstvo financií SR), ktorého sa citované

rozhodnutie Ústavného súdu SR týka. Opakovane chceme zdôrazniť, že v mnohých smeroch

vo verejnom záujme suplujeme funkcie príslušných orgánov štátu pri efektívnej ochrane

spotrebiteľov takpovediac „v teréne“, nie z pohodlia kancelárie, no napriek tomu sme

bezmajetní, fungujeme len z príspevkov našich členov a štát nám doposiaľ po opakovaných

žiadostiach o dotáciu „prispel“ sumou 4 000, €. Pri našich aktivitách a množstve

vedľajších intervencií v súdnych konaniach ide o „pomoc" skutočne iluzórnu.

c) Rovnosť účastníkov

Podľa „Všetci účastníci sú si v konaní

podľa ods. 2 rovní“.

S poukazom na uvedené je nevyhnutné konštatovať, že odvolací súd výrokom

o trovách odvolacieho konania vytvoril účastníkom procesné nerovné podmienky. Odvolací

súd totiž akceptoval právo žalobcu ako silnej nadnárodnej inkasnej skupiny uplatňujúcej si

v konaní premlčanú pohľadávku na právne zastúpenie aj jeho právo na náhradu trov

(odvolacieho) konania. Tieto trovy považoval za účelne vynaložené, zatiaľ čo na druhej

strane identické právo na náhradu trov konania odoprel bezmajetnému občianskemu

združeniu zloženému prevažne z laikov v oblasti práva, ktorý sa navyše pričinil o procesný

úspech žalovaného. Krajský súd tak veľmi zaujímavým spôsobom interpretoval princíp

rovnosti účastníkov. Takéto rozhodnutie považujeme za extrémne nespravodlivé,

nemorálne, ba javí sa až „právne vulgárnym“.»

Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil

porušenie jeho základných práv podľa , a a 3 ,

podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 charty uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. mája 2014, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému

súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského

súdu z dôvodu, že krajský súd rozhodol v otázke účelnosti vynaložených trov konania podľa

jeho názoru ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

garantovaného a listiny, ako aj práva na spravodlivý proces

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. , II.

ÚS 88/01, , , ). Súd pritom nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, reagovať primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným

právom (napr. ), Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu

skutkový stav a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie predstavujú

elementárne znaky aprobovaného postupu súdu a zároveň záruku ochrany

účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je

alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne už , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu

byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu, ktoré rozhodovanie je zásadne výsadou

všeobecných súdov. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva,

takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania podrobnejšie preskúmava iba celkom

výnimočne, a to v prípadoch, ak sa samotné rozhodnutie všeobecného súdu vyznačuje

takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o tak extrémne

vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,

a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe

zahŕňala črty svojvôle (napr. aj v , , ,

, ).

Z obsahu sťažovateľom namietaného uznesenia vyplýva, že v ňom krajský súd

v prvom rade poukázal na relevantnú právnu úpravu ( a ), ktorú

pri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu trov prvostupňového konania

aplikoval, a tiež jasne vysvetlil základný východiskový princíp, ktorý pri posudzovaní

opodstatnenosti uplatneného nároku zohľadňoval, a síce účelnosť vynaložených trov.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia prezentoval svoj názor, podľa ktorého by sťažovateľ

v pozícii združenia založeného na ochranu práv spotrebiteľov podľa osobitného právneho

predpisu mal byť schopný poskytnúť v spotrebiteľskej veci prejednávanej súdom účastníkovi

konania odbornú a kvalifikovanú pomoc sám bez participácie právneho zástupcu. Krajský

súd bol toho názoru, že od sťažovateľa, ktorý vstúpil do konania z vlastného podnetu ako

vedľajší účastník konania, z postavenia ktorého zároveň vyplýva, že musí byť schopný

konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania, možno opodstatnene očakávať, že

disponuje vlastným odborným potenciálom pre kvalifikovanú ochranu práv spotrebiteľa ako

účastníka konania.

Ústavný súd zvážiac uvedené skutkové okolnosti dospel k právnemu záveru, že

zmienené ťažiskové stanovisko krajského súdu, podľa ktorého je od združenia založeného

a špecializovaného pre ochranu spotrebiteľských práv rozumné očakávať, že bude

samostatne, aj bez participácie advokáta disponované pri základných rámcových úkonoch

(za aké treba vyjadrenia k žalobe a podanie námietky premlčania nepochybne považovať) ku

kvalifikovanej ochrane týchto práv, má dostatočne logickú platformu.

Ústavný súd je toho názoru, že zmienené odôvodnenie, ktoré bolo

podkladom nepriznania náhrady trov konania sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi

konania, poskytuje sťažovateľovi jednak náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy, v

rámci ktorej sú potom dostatočne podrobne vysvetlené skutkové závery a právny záver,

ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy krajský súd dospel.

Podľa názoru ústavného súdu toto odôvodnenie zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver nijako

nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani

arbitrárnosti.

Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv

namietaným uznesením krajského súdu, pretože je zrejmé, že krajský súd aplikoval platnú

a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal dostatočne náležitý a ústavne

konformný výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite a zároveň logicky

odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

V zmysle ustálenej judikatúry považuje totiž ústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné

len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov už pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015