Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 146/2015
PDF · 456.07 KB
No categories available
III. ÚS 146/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie
legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, advokátska
kancelária, Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3
Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/20/2014 z 30. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1,
čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len ,,dodatkový
protokol“) a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob/20/2014
z 30. mája 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v právnej veci vedenej pred Okresným
súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 35 Cb/173/2011 sťažovateľ
8. februára 2012 vstúpil do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka konania
a po doručení návrhu na začatie konania predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie,
v ktorom okrem iného vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatňovaného nároku.
Následne došlo zo strany žalobcu k späťvzatiu žaloby, okresný súd uznesením
z 13. novembra 2013 konanie zastavil a v zmysle § 146 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania. Na základe odvolania žalobcu krajský súd predmetné
prvostupňové uznesenie namietaným rozhodnutím z 30. mája 2014 zmenil tak, že
sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal
a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania.
Sťažovateľ v postupe krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že by
sťažovateľ ako vedľajší účastník konania mal byť schopný poskytnúť spotrebiteľom odbornú
a kvalifikovanú pomoc sám bez potreby právneho zastúpenia, vidí porušenie označených
základných práv garantovaných ústavou a listinou a práv garantovaných dohovorom,
dodatkovým protokolom a chartou.
Svoje stanovisko odôvodňuje sťažovateľ touto podrobnou argumentáciou:
«a) Právo na náhradu trov konania a účelnosť vynaložených trov
Podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa
muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy...
Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta
O.s.p., z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný
nahradiť odporcovi trovy konania. (R 49/1993)
Ak teda platí, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako
účastník hlavný (ust. § 93 ods. 4 O. s. p.), potom neexistuje rozumný dôvod nepriznať
vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastupovania za situácie, ak nárok na náhradu trov
vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval tak, ako tomu bolo aj
v prejednávanej právnej veci.
Z vyššie vymedzeného skutkového stavu v predmetnej právnej veci jednoznačne
vyplýva, že žalobca vzal bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu späť po tom, ako sme
do konania vstúpili v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka a vo svojom podaní zo dňa
13. 05. 2013 sme vzniesli námietku premlčania žalobcom uplatnenej pohľadávky, čím sme
určili líniu procesnej obrany proti žalobe. Ak sa teda súd zaoberá neúčelnosťou našich trov,
pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní došlo k procesnému úspechu
žalovaného, jeho argumentácia sa stáva skutkovo aj právne nepresvedčivou. Rovnako
protirečivo vyznieva konštatovanie o všeobecnosti podaní vedľajšieho účastníka.
V predmetnom právnom spore bolo potrebné preštudovať žalobu a prílohy, zhodnotiť
právnu podstatu veci a náležité právne reagovať. Naše vyjadrenie, v ktorom sme uplatnili
námietku premlčania bolo náležité, vecné a účelné. Ak by žalobca nevzal návrh na začatie
konania späť, musel byť vo veci neúspešný, pretože súd by prihliadal na premlčanie
uplatneného nároku pre dôvodne uplatnenú námietku premlčania.
Inštitút náhrady trov konania je prostriedkom ochrany úspešného účastníka
a prostriedkom upevňovania procesnej disciplíny, preto z povahy veci musí mať sankčný
charakter. „Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu
vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je
sankčná náhrada nákladov konania...“ (Uznesenie NS SR zo 14. 9. 20117M'Cdo4/2010,
podobne II. ÚS281/2011).
Za neodôvodnený dispozičný úkon (späťvzatie žaloby) musí žalobca znášať dôsledky.
Nebolo preukázané, aby žalovaný svojim správaním zapríčinil späťvzatie žaloby.
Na druhej strane žalobca vzal bez akéhokoľvek odôvodnenia žalobu v celom rozsahu späť,
čím procesne zavinil zastavenie konania. Žalobca pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo
od žalovaného žiadal, preto tento stav je potrebné považovať za jeho procesný neúspech.
Navyše, nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach žalobcu vo vzťahu
k späťvzatiu žaloby. Žalobca berie žaloby späť po tom, čo zistí náš vstup do konania a naše
pôsobenie v ňom celkom racionálne, aby mu nevznikali ďalšie trovy, pretože dôvodne
predpokladá, že v konaní už nebude úspešný, lebo v ňom už nenájde len neinformovaného
a rezignovaného spotrebiteľa, ale rovnocenného partnera v posudzovaní skutkových
a právnych vecí. Žalobca takýmito žalobami zaplavuje slovenské súdy a doslova ich skúša,
či vykonávajú súdnu kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských
veciach, prípadne, či účastník nevznesie námietku premlčania, čo sa deje úplne výnimočne.
Za tejto situácie je pochopiteľný postup žalobcu, ak po zistení nášho pôsobenia v konaní
žalobu zoberie späť.
Vo vzťahu k účelnosti sa v našej judikatúre ustálila definícia, v zmysle ktorej:
„Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza
svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.
Trovy vynaložené účastníkom konania v spore (a platí to aj pre vedľajšieho účastníka),
musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich
vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo, ako
v danom prípade, procesná obrana proti takémuto tvrdenému nároku.“ (Uznesenie
Krajského súdu v Košiciach z 10. 12. 2012 č.k. 6Co/204/2012 141)
„Trovy právneho zastúpenia treba považovať v každom prípade za účelne vynaložené
trovy. Každý má právo na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej
veci bol zastúpený advokátom.“ (Ján Mazák, Ľudovít Šoltýs, Trovy konania v civilnom
procese. Mimoriadne vydanie Bulletinu slovenskej advokácie 1997, str. 53).
Súd druhej inštancie akoby nechcel vidieť, že nie my, ale žalobca doslova zahlcuje
súdy desaťtisíckami žalôb o premlčané pohľadávky, ale aj o pohľadávky z neprijateľných
zmluvných podmienok a po použití nekalých obchodných praktík. My sme tento súdny spor
nevyvolali, len sme reagovali na nedôvodnú žalobu žalobcu. Ak teda žalobca podal
opakovane nenáročnú typovú, formulárovú žalobu, my sme museli na túto žalobu
opakovane ako aj v iných veciach obdobnou právnou argumentáciou reagovať a následne
súd vo veci vydal opakovane ako aj v iných veciach obdobné rozhodnutie s právne
rovnakou argumentáciou. Náš postup, ale aj postup súdu bol predsa vyvolaný činnosťou
žalobcu, ktorý žaloval nedôvodnú pohľadávku. Príčinou veľkého počtu naši ch vstupov
do konania, prípadne veľkého počtu nami vznášaných námietok premlčania nie je
samoúčelnosť namietaná odvolacím súdom, ale nevyhnutnosť reagovať na tieto žaloby.
b) Účelnosť vynaložených trov vo vzťahu k zameraniu subjektu
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je založené predovšetkým z obetí
nekalých praktík dodávateľov na finančnom trhu a snaží sa presadzovať očistu týchto
právnych vzťahov. Poukazuje na neprimerané zmluvné podmienky, nekalé obchodné
praktiky, ale aj na celospoločenský fenomén civilnoprávnej úžery. Združenie je bezmajetné,
nemá potrebné materiálne ani personálne zázemie preto je otázka trov v úspešných súdnych
konaniach pre Združenie otázkou prežitia tejto inštitúcie pracujúcej vo verejnom záujme
v zmysle vysokých cieľov politiky EÚ.
Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci nám právo na právneho zástupcu
vzhľadom na predmet našej činnosti, prípadne vzhľadom k tomu, že jedna členka združenia
má právnické vzdelanie, avšak právnu prax vôbec nevykonáva, potom by bolo
problematické aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov
spravodlivosti, predsedov vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore
s platným právom, ale aj s každodennou realitou. V tejto súvislosti poukazujeme aj
na judikatúru citovanú v najnovšom komentári slovenského občianskeho procesného
kódexu, pôvodne uverejnenú v časopise Soudní rozhledy 2/2002 na str. 43: „Advokát, který
se v soudním řízení domáha svého nároku plynoucího z podnikatelské (advokátní) činnosti,
resp. z príslušného soukromnoprávního vztahu, se může nechat zastupovat zástupcem
(advokátem), jejž si zvolí. V prípade úspěchu ve věci má tento účastník (advokát) nárok i na
odmenu za zastupovaní jím zvoleným advokátem.“ (Števček/Ficová, Občiansky súdny
poriadok, Komentár 1. diel, 2. vydanie, Praha: C.H.BECK, 2012, str. 492.)
Čo sa týka judikatúry ohľadom náhrady trov konania subjektov, ktoré sú samé
spôsobilé hájiť svoje práva v konaní, poukazujeme na aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 17.10.2013 sp.zn. 3MCdo/30/2012, kde sa dovolací súd stotožnil s názorom
generálneho prokurátora, že aj pri zastupovaní advokáta advokátom v konaní je potrebné
trovy právneho zastúpenia považovať za účelne vynaložené.
Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 22. decembra 2010 vo veci C
279/09 Deutsche Energinehandels und Beratungsgesellschaft mbH (DEB) proti Spolková
republika Nemecko „Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v čl. 47 Charty
základných práv EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali
právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä
oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom.“
Vzhľadom k historickej spojitosti nášho právneho poriadku s právnym poriadkom
Českej republiky ako aj vzhľadom k totožnému obsahovému významu posudzovaných
inštitútov a takmer k totožnému zneniu príslušných posudzovaných ustanovení oboch
občianskych procesných kódexov poukazujeme aj na judikatúru Ústavného súdu Českej
republiky:
„Z článku 37 odst. 2 a 3 Listiny vyplýva právo každého, tedy včetně štátu a osob
s právnickým vzdělaním, na právni pomoc v řízení pred soudy, jinými státními orgány či
orgány verejné správy, a to od počátku řízení, a je garantovaná též rovnost všech účastníků
pred zákonem. Tato práva jsou na úrovni zákona realizovaná mj. v ustanovením § 25, § 137
a § 142 o.s.ř. Podlé ustanovení § 25 odst 1 o.s.ř. si účastník můze vždy zvolit zástupcem
advokáta. Za zastupovaní náleží advokátovi odmena a úhrada hotových výdaju. Obě tyto
položky zákon radí medzi náklady řízení (víz § 137 o.s.ř.). Podlé § 142 odst. 1 o.s.ř. má
účastník, který měl ve věci plný úspech, právo na náhradu nákladu potrebných k účelnému
uplatňovaní nebo bránení práva proti účastníka, ktorý ve věci úspěch neměl.
Ústavně garantované právo na právni pomoc zahrnuje (zásadne, výjma řízení,
pro než je předepsáno obligatórni zastoupení) právo účastníka zvolit si, zda se nechá
zastoupit a prípadne též kým. Právni zastoupení je tak ponecháno (s uvedenou výjimkou)
zcela na vůli účastníka, a to bez ohledu na to, zda by byt schopen se jinak zastupovat sám.
Důvody tohoto kroku totiž nelze spatřovat jen v nedostatku príslušného právního vzdelaní,
ale napr. i ve vyšší míře objektivity zástupce, jeho kontrétní specializaci na daný problém
a pod. Účastník si musí být vědom toho, že v prípade neúspechu ponese náklady řízení, a to
i náklady právního zastoupení prostistrany. Na druhou stanu mu však príslušné procesní
predpisy (zde ustanovení § 142 o.s.ř.) garantují, že jeho náklady řízení budou v prípade
úspěchu nahrazeny.“
Stěžovatelka svou argumentaci staví na účelnosti nákladu vynaložených úřadem
štátu. Pojem „účelný“ v aplikovaném ustanovení je však nutno chápat jako určitou pojistku
před hrazením nákladu, nesouvisejicích s řízením, před nadbytečnýmí čí nadměrnými
náklady. Vzhledem k ústavne zaručenému právu na právni pomoc nelze prostřednictvím
uvedeného termínu vymezovat kategórii subjektu, která by tak z hladiska právního
zastoupení měla odlišné postavení, a tak jí de facto její právo upírat a z hlediska ostatních
subjektu jí diskriminovat.
Účastníka nelze sankcionovat tím, že mu nebude priznaná část nákladu odpovídající
výši odmeny advokáta s tím, že se mohl bránit sám.
Poukazujeme taktiež na skutočnosť, že citáciou Nálezu Ústavného súdu SR
II. ÚS 78/03 v napadnutom uznesení sa odvolací súd tendenčne a účelovo snaží porovnávať
neporovnateľné. Chceli by sme mať podmienky a možnosti pre svoju prácu, aké má
vytvorené ústredný orgán štátnej správy (Ministerstvo financií SR), ktorého sa citované
rozhodnutie Ústavného súdu SR týka. Opakovane chceme zdôrazniť, že v mnohých smeroch
vo verejnom záujme suplujeme funkcie príslušných orgánov štátu pri efektívnej ochrane
spotrebiteľov takpovediac „v teréne“, nie z pohodlia kancelárie, no napriek tomu sme
bezmajetní, fungujeme len z príspevkov našich členov a štát nám doposiaľ po opakovaných
žiadostiach o dotáciu „prispel“ sumou 4 000, €. Pri našich aktivitách a množstve
vedľajších intervencií v súdnych konaniach ide o „pomoc" skutočne iluzórnu.
c) Rovnosť účastníkov
Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Všetci účastníci sú si v konaní
podľa ods. 2 rovní“.
S poukazom na uvedené je nevyhnutné konštatovať, že odvolací súd výrokom
o trovách odvolacieho konania vytvoril účastníkom procesné nerovné podmienky. Odvolací
súd totiž akceptoval právo žalobcu ako silnej nadnárodnej inkasnej skupiny uplatňujúcej si
v konaní premlčanú pohľadávku na právne zastúpenie aj jeho právo na náhradu trov
(odvolacieho) konania. Tieto trovy považoval za účelne vynaložené, zatiaľ čo na druhej
strane identické právo na náhradu trov konania odoprel bezmajetnému občianskemu
združeniu zloženému prevažne z laikov v oblasti práva, ktorý sa navyše pričinil o procesný
úspech žalovaného. Krajský súd tak veľmi zaujímavým spôsobom interpretoval princíp
rovnosti účastníkov. Takéto rozhodnutie považujeme za extrémne nespravodlivé,
nemorálne, ba javí sa až „právne vulgárnym“.»
Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil
porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy,
podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 charty uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Cob/20/2014 z 30. mája 2014, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému
súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského
súdu z dôvodu, že krajský súd rozhodol v otázke účelnosti vynaložených trov konania podľa
jeho názoru ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (porov. I. ÚS 290/08, II.
ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súd pritom nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, reagovať primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným
právom (napr. III. ÚS 32/07), Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu
skutkový stav a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie predstavujú
elementárne znaky ústavou aprobovaného postupu súdu a zároveň záruku ochrany
účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je
alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu
byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu, ktoré rozhodovanie je zásadne výsadou
všeobecných súdov. V rámci tohto rozhodovania ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva,
takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania podrobnejšie preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak sa samotné rozhodnutie všeobecného súdu vyznačuje
takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o tak extrémne
vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,
a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe
zahŕňala črty svojvôle (napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,
III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
Z obsahu sťažovateľom namietaného uznesenia vyplýva, že v ňom krajský súd
v prvom rade poukázal na relevantnú právnu úpravu (§ 93 ods. 2 a 4 OSP), ktorú
pri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu trov prvostupňového konania
aplikoval, a tiež jasne vysvetlil základný východiskový princíp, ktorý pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatneného nároku zohľadňoval, a síce účelnosť vynaložených trov.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia prezentoval svoj názor, podľa ktorého by sťažovateľ
v pozícii združenia založeného na ochranu práv spotrebiteľov podľa osobitného právneho
predpisu mal byť schopný poskytnúť v spotrebiteľskej veci prejednávanej súdom účastníkovi
konania odbornú a kvalifikovanú pomoc sám bez participácie právneho zástupcu. Krajský
súd bol toho názoru, že od sťažovateľa, ktorý vstúpil do konania z vlastného podnetu ako
vedľajší účastník konania, z postavenia ktorého zároveň vyplýva, že musí byť schopný
konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania, možno opodstatnene očakávať, že
disponuje vlastným odborným potenciálom pre kvalifikovanú ochranu práv spotrebiteľa ako
účastníka konania.
Ústavný súd zvážiac uvedené skutkové okolnosti dospel k právnemu záveru, že
zmienené ťažiskové stanovisko krajského súdu, podľa ktorého je od združenia založeného
a špecializovaného pre ochranu spotrebiteľských práv rozumné očakávať, že bude
samostatne, aj bez participácie advokáta disponované pri základných rámcových úkonoch
(za aké treba vyjadrenia k žalobe a podanie námietky premlčania nepochybne považovať) ku
kvalifikovanej ochrane týchto práv, má dostatočne logickú platformu.
Ústavný súd je toho názoru, že zmienené odôvodnenie, ktoré bolo
podkladom nepriznania náhrady trov konania sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi
konania, poskytuje sťažovateľovi jednak náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy, v
rámci ktorej sú potom dostatočne podrobne vysvetlené skutkové závery a právny záver,
ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy krajský súd dospel.
Podľa názoru ústavného súdu toto odôvodnenie zrozumiteľne a bez zjavných
logických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver nijako
nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani
arbitrárnosti.
Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv
namietaným uznesením krajského súdu, pretože je zrejmé, že krajský súd aplikoval platnú
a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal dostatočne náležitý a ústavne
konformný výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite a zároveň logicky
odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
V zmysle ustálenej judikatúry považuje totiž ústavný súd za arbitrárne, a teda protiústavné
len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov už pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi
sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015