Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 162/2015
PDF · 375.43 KB
No categories available
III. ÚS 162/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE/201/2012
z 26. marca 2013 (Rvp 3512/2014), sp. zn. 20 CoE/59/2012 z 28. marca 2012
(Rvp 3513/2014), sp. zn. 21 CoE/7/2012 z 24. apríla 2012 (Rvp 3994/2014),
sp. zn. 22 CoE/255/2013 z 28. augusta 2013 (Rvp 10022/2014), sp. zn. 21 CoE/484/2012
z 23. apríla 2013 (Rvp 11313/2014) a sp. zn. 21 CoE/184/2013 z 26. novembra 2013
(Rvp 11360/2014) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami
sp. zn. 7 ECdo/263/2013 z 9. januára 2014 (Rvp 3512/2014), sp. zn. 5 Oboer/286/2013
z 27. novembra 2013 (Rvp 3513/2014), sp. zn. 5 Cdo/8/2013 z 9. decembra 2013
(Rvp 3994/2014), sp. zn. 8 ECdo/81/2014 zo 4. júna 2014 (Rvp 10022/2014),
sp. zn. 3 Oboer/192/2013 z 12. júna 2014 (Rvp 11313/2014) a sp. zn. 5 ECdo/114/2014
z 19. júna 2014 (Rvp 11360/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 3512/2014, Rvp 3513/2014, Rvp 3994/2014, Rvp 10022/2014, Rvp 11313/2014
a sp. zn. Rvp 11360/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. III. ÚS 162/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. apríla 2014,
9. apríla 2014, 19. augusta 2014, 8. septembra 2014 a 10. septembra 2014 doručené
sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) označeným
postupom a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „postup a uznesenia
krajského súdu“) a označeným postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „postup a uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že
v rámci tejto činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s fyzickými osobami –
dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových
zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich
záväzkov, stali sa pohľadávky sťažovateľky splatnými. Na základe exekučných titulov –
rozhodcovských rozsudkov, resp. notárskych zápisníc – boli v prospech sťažovateľky začaté
exekučné konania, v priebehu ktorých príslušné prvostupňové súdy uzneseniami rozhodli
o ich zastavení. Po podaní odvolaní sťažovateľkou krajský súd uzneseniami potvrdil
prvostupňové uznesenia ako vecne správne. Keďže krajský súd „sa nesprávne vysporiadal
s právnymi argumentmi oprávneného a pochybil pri aplikácii úniového práva“, podala
sťažovateľka proti jeho uzneseniam dovolania, ktoré však najvyšší súd uzneseniami
odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. Poukazujúc
na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)
sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že krajský súd ani najvyšší súd pri svojom
rozhodovaní nepostupovali podľa Smernice Rady č. 93/13/ES, ktorá, pokiaľ ide o výklad
čl. 47 charty, ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť dôsledne uplatňovať princíp
kontradiktórnosti konania, čo sa v jej prípade nestalo, keďže je evidentné, že oba súdy
odopreli sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k „neprijateľnej podmienke“, ako aj
k prípadnému vyjadreniu povinného.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty postupom
a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených
konaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže súd v záujme hospodárnosti
konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 3512/2014, Rvp 3513/2014, Rvp 3994/2014, Rvp 10022/2014, Rvp 11313/2014
a sp. zn. Rvp 11360/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných
súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode
1 výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
krajského súdu
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi,
ktoré v nich uviedol (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011
z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011
z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013
z 15. januára 2013, II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013
z 26. septembra 2013 a iné), pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných
súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení, pretože rozhodcovské rozsudky
alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté),
neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto
dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora.
Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekúcií už z uznesení prvostupňových súdov, proti
ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní
z exekúcií, ktorí mali v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali
po doručení uznesení prvostupňových súdov možnosť vyjadriť sa, resp. podať odvolanie
v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej
podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd vo svojich uzneseniach
náležite zaoberal a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré vzhliadol uznesenia
prvostupňových súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach
princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených práv
dôjsť nemohlo.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe aj iné dôvody odmietnutia jej sťažností,
ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania predložené sťažnosti
v časti smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu odmietol podľa poslednej
vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené bez ďalšieho
odôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).
2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami
najvyššieho súdu
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že už uznesením
sp. zn. III. ÚS 291/2014 z 24. apríla 2014 odmietol ako zjavne neopodstatnené obsahovo
identické sťažnosti sťažovateľky, ktorými napadla postup najvyššieho súdu v dovolacích
konaniach a jeho uznesenia, ktorými odmietol sťažovateľkou podané dovolania ako
procesne neprípustné.
Ústavný súd preto opätovne konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej
musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, naďalej podáva sťažnosti
vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne identické s tými, ktoré už ústavný súd v minulosti
riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu,
a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiach
sťažovateľky. Vyvstáva preto otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postup
pre sťažovateľku, pretože ani podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je
bezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný
súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí
z materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.
Keďže preskúmaním pripojených uznesení najvyššieho súdu ústavný súd nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.)
signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu, ktorý by nemal oporu v príslušnom
procesnom kódexe, pričom medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a možnosťou
porušenia práv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty nezstil ani takú súvislosť, ktorá by odôvodňovala prijatie
predložených sťažností na ďalšie konanie, tieto, rovnako, ako v predchádzajúcom prípade,
odmietol podľa podľa poslednej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti bez ďalšieho odôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015