Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 203/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

29. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Bartkovou, Advokátska kancelária JUDr. Martin

Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. z 28. januára 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. z 28. januára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 28. januára 2015“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že z manželstva sťažovateľky s

(ďalej aj „otec“), občanov Slovenskej republiky, sa narodila dcéra

(ďalej len „maloletá“). Manželstvo bolo právoplatne rozvedené

rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 113

z 29. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 132

zo 16. decembra 2010. Maloletá bola na čas po rozvode zverená do osobnej starostlivosti

sťažovateľky a jej otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu. Rozsudkom okresného súdu

č. k. z 9. februára 2011 bol upravený styk otca s maloletou tak, že otec

je oprávnený stýkať sa s maloletou každý párny týždeň, počínajúc nedeľou od 18.00 h

do nasledujúcej nedele do 18.00 h, okrem vymedzených výnimiek vzťahujúcich sa

na sviatky a prázdniny.

Sťažovateľka návrhom podaným okresnému súdu 30. apríla 2012 navrhla zmeniť

doterajšiu úpravu styku otca s maloletou tak, že otec bude oprávnený stýkať sa s maloletou

každý párny víkend v čase od soboty od 9.00 h do nedele do 18.00 h.

Okresný súd vedie konanie vo veci pod sp. zn. a na návrh

sťažovateľky vo veci nariadil znalecké dokazovanie z odboru psychológie. Súdny znalec

v znaleckom posudku z 31. októbra 2013 odporučil ponechať terajšiu

úpravu styku a zároveň v ňom uviedol, že obaja rodičia maloletej by si mali uvedomiť, že

nie sú súperi, ale partneri pri výchove maloletej a mali by zlepšiť vzájomnú komunikáciu.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. sťažovateľka podala

okresnému súdu 13. decembra 2013 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým

žiadala upraviť styk otca s maloletou na každú párnu sobotu a každú párnu nedeľu v čase

od 10.00 h do 16.00 h, ktorý bol právoplatne zamietnutý uznesením okresného súdu

č. k. 120 z 9. januára 2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského

súdu č. k. 141 z 5. februára 2014.

Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na 12. september 2014, ktoré bolo bez

prerokovania veci na žiadosť právneho zástupcu otca maloletej odročené

na 12. november 2014.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 30. októbra 2014 ďalší, v poradí druhý návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, v podstate identický s jej prvým návrhom (doručeným

13. decembra 2013).

Na pojednávaní vo veci 12. novembra 2014 okresný súd vypočul rodičov maloletej

a pojednávanie odročil na neurčito pre účely nariadenia kontrolného znaleckého

dokazovania.

Následne bola okresnému súdu predložená písomná správa kolízneho opatrovníka

z 20. novembra 2014, v ktorom kolízny opatrovník uvádza svoje zistenia o prešetrení

pomerov pre účely rozhodnutia o navrhovanom nariadení predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením č. k. 268 z 28. novembra 2014 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014“) nariadil na základe návrhu sťažovateľky

predbežné opatrenie, podľa ktorého je otec oprávnený stretávať sa s maloletou každý párny

víkend v párnu sobotu v čase od 10.00 h do 18.00 h a párnu nedeľu od 10.00 h do 16.00 h,

a to do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Otec maloletej 5. decembra 2014 podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

o nariadení predbežného opatrenia z 28. novembra 2014.

Sťažovateľka uviedla, že 15. decembra 2014 a 12. januára 2015 bola jej právna

zástupkyňa nahliadnuť do súdneho spisu pre účely zistenia, či nedošlo k doplneniu

odvolania podaného otcom maloletej, a 15. januára 2015 doručila okresnému súdu svoje

vyjadrenie k odvolaniu otca maloletej, ktoré je žurnalizované na č. l. 292 až 304 súdneho

spisu.

Spis bol predložený krajskému súdu 16. januára 2015 a následne bolo krajskému

súdu doručené 20. januára 2015 podanie otca maloletej označené ako „doplnenie podania“

žurnalizované na č. l. 306 až 328 súdneho spisu.

Krajský súd o odvolaní otca maloletej proti uzneseniu okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia z 28. novembra 2014 rozhodol napadnutým uznesením

z 28. januára 2015, ktorým uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014 zmenil tak, že

návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľka v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedla:

«Sťažovateľ sa s uvedeným uznesením odvolacieho súdu nestotožňuje, toto považuje

za protiústavné, protizákonné a arbitrárne, pričom postup odvolacieho súdu považuje

za nezákonný a porušujúci jeho ľudské práva a základné slobody. ...

K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred odvolacím súdom došlo tým, že odvolacím

súdom mu nebolo doručené zásadné podanie otca maloletej nazvané „ako doplnenie

podania", ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 20.01.2015 a na podklade ktorého

dovolací súd rozhodol. K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že odvolací súd

si žiadnym spôsobom nepreštudoval, dokonca ani len nepovšimol, podanie sťažovateľa

nazvané ako „vyjadrenie matky k odvolaniu otca proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín

č. k. zo dňa 28.11.2014“, ktoré bolo preukázateľne súdu I. st. doručené

dňa 15.01.2015 a je založené na číslach listu 292 304 súdneho spisu. Krajský súd v

Trenčíne, ako súd odvolací, tak neprípustné zaťažil svoje konanie vadou a veľmi vážnym

spôsobom porušil ľudské práva a základné slobody sťažovateľa. Je neprípustné, aby

odvolací súd, hoci v konaní o predbežnom opatrení, rozhodoval na podklade odvolacích

námietok, o ktorých neinformoval druhého účastníka konania, neumožnil sa k nim vyjadriť a

dokonca pri svojom rozhodovaní úplne arbitrárne neprihliadol na obsah podania druhého

účastníka, preukázateľne doručeného do súdneho spisu. ...

Nariadenie predbežného opatrenia má dočasný charakter. Pri nariaďovaní

predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových

zistení. V dôsledku toho sa tu nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred

vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi, je postačujúce,

pokiaľ sú tieto skutočnosti osvedčené. Je potrebné však zdôrazniť, že aj v konaní

o predbežnom opatrení musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce

princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu, ako to už

viackrát konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky. To sa však v napadnutom

odvolacom konaní nestalo a moje základné práva a ľudské slobody matky boli odvolacím

súdom flagrantným spôsobom porušené.

K problematike odňatia možnosti konať pred súdom zaujal už viackrát právne

stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky (napríklad uznesenia z 20. apríla 2011

sp. zn. , z 13. októbra 2011 sp. zn. , z 15. decembra 2011

sp. zn. , ako aj z 10. januára 2013 sp. zn. ). Opakovane

v nich uviedol, že absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania

je právne relevantná vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku založil svoje

rozhodnutie práve na vyjadrení k tomuto opravnému prostriedku, teda vtedy, keď vyjadrenie

k právnemu prostriedku malo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Sťažovateľ tiež poukazuje na jedno z posledných rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva proti Slovenskej republike, kedy Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku

zo dňa 13.01.2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike uviedol, že pokiaľ ide

o námietku týkajúcu sa nemožnosti sťažovateľky vyjadriť sa k vyjadreniu odporcu v rámci

odvolacieho konania, Európsky súd pre ľudské práva bol toho názoru, že aj keď predmetné

vyjadrenie odporcu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by

sa sťažovateľka už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a podľa vlády

nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, bolo formulované ako právna a skutková

argumentácia a sťažovateľke mala byť daná možnosť oboznámiť sa s ním. Keďže tomu tak

nebolo, došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé konanie, zaručeného článkom

6 ods. 1 Dohovoru. …

Nie je... pravdou, že súd I. st. rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka,

ako to mylne konštatuje odvolací súd. Pred nariadením predmetného predbežného

opatrenia kolízny opatrovník na pokyn súdu I. st. vykonal rozsiahle šetrenie v základnej

škole, ktorú maloletá navštevuje, vykonal pohovor s riaditeľkou základnej školy, vykonal

pohovor s triednou učiteľkou maloletej, vykonal pohovor s výchovnou poradkyňou

maloletej, vypočul maloletú vykonal miestne šetrenie v domácnosti matky, mal

snahu vykonať miestne šetrenie v domácnosti otca, tento však bol 2x nezastihnutý, tak bol

následne otec maloletej vypočutý na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín. Matka

teda rozhodne nezdieľam názor otca v jeho odvolaní, že súd I. st. pred nariadením

predbežného opatrenia neúplné zistil skutkový stav. ...

Vo svojom podaní otec uvádza veľmi závažné skutočnosti, o tom, že maloletá

mala volať do krízového centra, zúfalým hlasom, predložil nikým nepodpísanú správu

riaditeľky zo dňa 16.01.2015

ktorú poslala Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, ktorý je v konaní kolíznym

opatrovník mal. a háji jej záujmy, v ktorej sa uvádza, že matka na dieťa kričí,

vyhrážam sa mu, že ho zbije a pod. Je prinajmenšom zaujímavé, odkiaľ takúto správu,

na ktorej založil svoje rozhodnutia odvolací súd, otec získal, avšak pre sťažovateľa je priam

šokujúce, že odvolací súd si žiadny spôsobom tieto zavádzajúce informácie neosvedčil.

Odvolací súd nezaslal podanie otca, Krajskému súdu doručené dňa 20.01.2015, ani

sťažovateľovi ani kolíznemu opatrovníkovi, aby si informácie aspoň v minimálnej miere

preveril. Pritom kolízny opatrovník maloletej , Urad práce, sociálnych vecí a rodiny

Trenčín, si sťažovateľa k uvedenému obvineniu predvolal a vykonal rozsiahle šetrenie

a preverenie uvedených informácií poskytnutých otcom. Maloletá zo správania

otca a starého otca (otca maloletej), ktorí ju donútili zavolať na krízové centrum (z t. č.

otca uvedeného v zázname ), kázali jej čo má povedať a v dňoch

13.12.2014 a 14.12.2014 jej prikázali poslať maily (z firemného mailu otca

) na uvedené krízové centrum, ktoré jej diktovali, bola

mimoriadne rozrušená a sťažovateľ s ňou opakovane musel vyhľadať pomoc psychológa

so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, naposledy v dňoch

14.01.2015 a v dňoch 05.02.2015. Od psychologičky sa sťažovateľ o tomto všetkom

dozvedel, pričom maloletá nezabudla zdôrazniť, že otec s dedkom jej zakázali

s matkou o tom hovoriť.

Zároveň sťažovateľ poukazuje na postup odvolacieho súdu, kedy podľa sťažovateľovi

dostupných bol spis pridelený na konanie a rozhodnutie senátu , na

základe čoho sa zmenil zákonný sudca sťažovateľ skutočne nevie. Tiež sťažovateľ poukazuje

na skutočnosť, že odo dňa, keď otec „doplnil“ svoje podanie dňa 20.01.2015 až do vydania

rozhodnutia do 28.01.2015 sa spis nachádzal mimo budovy súdu u sudkyne, ktorá ho doma

i študovala. Sťažovateľovi bolo znemožnené nahliadnuť do spisu na Krajskom súde

v Trenčíne, z čoho sťažovateľ nadobudol zvláštny pocit akejsi kabinetnej justície, kedy jeden

účastník konania predloží podanie obsahujúce závažné obvinenia druhého účastníka

a konajúci súd odmietne možnosť tomuto účastníkovi sa akokoľvek brániť a za 5 pracovných

dní od predloženie takéhoto nepravdivého obvinenia arbitrárne rozhodne.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené

v a právo na spravodlivý proces zaručené v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 28.01.2015 sa

zrušuje vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,73 EUR..., ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Silvie Bartkovej do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby „Ústavný súd pred rozhodnutím o tejto ústavnej

sťažnosti odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, teda uznesenia Krajského súdu

v Trenčíne č. k. zo dňa 28.01.2015“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu z 28. januára 2015, ktorým krajský súd v odvolacom konaní zmenil

uznesenie okresného súdu z 28. novembra 2014 o nariadení predbežného opatrenia v konaní

vedenom o návrhu sťažovateľky o zmenu úpravy styku otca maloletej s maloletou tak, že

návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu tým, že jej

(ani kolíznemu opatrovníkovi) krajský súd nedoručoval podanie otca doručené krajskému

súdu 20. januára 2015 v priebehu odvolacieho konania, a tým jej odňal možnosť konať pred

súdom, keď jej neumožnil vyjadriť sa k skutočnostiam uvádzaným v tomto podaní. Podľa

sťažovateľky krajský súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z tohto podania otca maloletej a

na jeho podklade rozhodol.

Podľa sťažovateľky k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj tým, že krajský

súd „si žiadnym spôsobom nepreštudoval, dokonca ani len nepovšimol“ vyjadrenie

sťažovateľky k odvolaniu, dokonca v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že

sťažovateľka sa k odvolaniu otca maloletej nevyjadrila.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv odňatím možnosti konať pred súdom

sťažovateľka poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(sp. zn. , , , ), ako aj na

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. januára 2015 vo veci Trančíková proti

Slovenskej republike.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných práv aj v samotných podľa

nej nesprávnych záveroch krajského súdu o tom, že v danom prípade neboli splnené

podmienky na úpravu styku otca s maloletou predbežným opatrením. Podľa sťažovateľky

okresný súd dostatočne zistil skutkový stav a učinil správne závery, keď sťažovateľkou

navrhované predbežné opatrenie nariadil a „Nie je... pravdou, že súd I. st. rozhodol len na

základe správy kolízneho opatrovníka, ako to mylne konštatuje odvolací súd“.

V závere svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na zmenu

zákonného sudcu v konaní vedenom krajským súdom a na to, že dôvody tejto zmeny jej nie

sú zrejmé.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd pre posúdenie

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie krajského súdu, ktorým

bolo zmenené uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnil svoje uznesenie takto:

„Predbežné opatrenie, ktoré je procesnoprávnym inštitútom, má zabezpečiť úpravu

v právnych vzťahoch, ktoré sú ohrozené, narušené, alebo vtedy, ak je ohrozený výkon

rozhodnutia.

Predbežné opatrenie má dočasný charakter a je opodstatnené vtedy, keď nie je

možné definitívne rozhodnutie vo veci samej.

Zákonná úprava predbežných opatrení v ustanovení vo svojej hypotéze

predpokladá vecne legitimovaného navrhovateľa, osvedčenie jeho práva, ako aj skutočnosti,

z ktorých bude zrejmá potreba dočasnej úpravy vzťahov.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že v danej veci nie sú

splnené zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia v podobe obmedzenia

kontaktov dieťaťa so svojím otcom, s ktorým má pozitívne citové vzťahy a má takéto vzťahy

aj so starými rodičmi, s ktorými je v kontakte v čase, keď je u otca. Je treba zdôrazniť, že

kolíznym opatrovníkom konštatované ťažkosti dieťaťa, ktoré vyplývajú z patovej

komunikácie rodičov, nemožno odstrániť redukciou kontaktov dieťaťa s otcom a starými

rodičmi, ku ktorým má pozitívne citové väzby, ktoré napokon uvádza aj kolízny opatrovník

a toto vyplýva aj zo znaleckého dokazovania.

Súd za takýchto okolností nemôže rezignovať a negatívne správanie rodičov

navzájom za prítomnosti dieťaťa riešiť redukciou kontaktov dieťaťa s rodičom, ktorému dieťa

nebolo zverené do osobnej starostlivosti.

Tuje namieste, v prípade preukázaných negatívnych prejavov rodičov navzájom, aby

sa uložili výchovné opatrenia podľa § 37 Zákona o rodine.

V danej veci, s poukazom na vyššie uvedené, bolo potrebné, najmä s akcentom

na najlepší záujem maloletého dieťaťa, rozhodnutie okresného súdu, ktorým výrazne

redukoval kontakty dieťaťa s otcom a tým aj so starými rodičmi, zmeniť a návrh matky na

predbežné opatrenie zamietnuť.“

Ústavný súd po oboznámení sa s uznesením okresného súdu a napadnutým

uznesením krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,

že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej

veci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú citované. Ústavný súd preto nezistil, že

by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri

ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného

uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ podľa sťažovateľky krajský súd v napadnutom uznesení „mylne“ konštatuje,

že okresný súd rozhodol len na základe správy kolízneho opatrovníka, je potrebné poukázať

na to, že krajský súd v tejto časti odôvodnenia svojho uznesenia v plnom rozsahu vychádzal

z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorý sám konštatuje, že pri svojom rozhodovaní

vychádzal z predmetnej správy kolízneho opatrovníka.

Ústavný súd konštatuje, že neobstojí ani tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého krajský

súd pri svojom rozhodovaní mal vychádzať z podania otca ako odvolávateľa, ktoré nebolo

doručované sťažovateľke, o čom svedčí samotné už citované odôvodnenie uznesenia

krajského súdu. Naopak, zo záverov krajského súdu je zrejmé, že tieto vychádzali rovnako

ako závery okresného súdu zo správy kolízneho opatrovníka v spojení so závermi

znaleckého dokazovania vykonaného vo veci samej, a nie z podania otca maloletej.

V súlade s je na posúdení konajúceho súdu, kde je

rozumná hranica pre ukončenie vzájomnej konfrontácie medzi podaniami účastníkov.

Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci krajský súd túto hranicu ustálil bez

možnosti porušenia ústavných práv sťažovateľky. Pri okolnostiach danej veci nie je možné

opomenúť, že išlo o rozhodovanie o predbežnej úprave pomerov.

Vzhľadom na uvedené v posudzovanom prípade neobstojí námietka sťažovateľky

o rozpornosti napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu s judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Pokiaľ sťažovateľka hoci len okrajovo vo svojej sťažnosti zdôrazňuje, že podľa nej

došlo v danej veci k zmene zákonného sudcu a dôvody tejto zmeny jej nie sú zrejmé,

ústavný súd konštatuje, že v súlade s je viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie vo veci), a keďže táto časť sťažnostných námietok

v petite jej sťažnosti nebola premietnutá namietaním porušenia jej základného práva podľa

, ústavný súd nemal zákonný dôvod sa ňou zaoberať. Napriek

uvedenému ústavný súd považuje za potrebné dodať, že za zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 treba zásadne považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade

s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej

veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov,

ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa

.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu, odmietol sťažnosť podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd jej

ďalšími nárokmi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015