Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 228/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , a

, zastúpených advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA

& PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.

Imrich Torma, LL.M, ktorou namietajú porušenie „ústavného princípu v zmysle čl. 1“

, svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47

ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

2

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. februára 2015 doručená sťažnosť , ,

a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

ústavného princípu v zmysle (ďalej len „“),

základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. v časti výroku o náhrade trov

odvolacieho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania na strane

odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti právneho úkonu.

Okresný súd uznesením z 8. apríla 2014 konanie zastavil a navrhovateľku zaviazal

na náhradu trov konania. Navrhovateľka podala proti uvedenému uzneseniu prvostupňového

súdu odvolanie v časti výroku o trovách, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že odvolaním napadnutý výrok prvostupňového súdu týkajúci sa náhrady

trov konania potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že došlo k porušeniu ich označených práv

napadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentovali tým, že boli úspešní v rámci

odvolacieho konania, a teda im náhrada trov odvolacieho konania mala byť priznaná.

Nesúhlasili s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktoré považovali za arbitrárne, kde

krajský súd konštatoval, že nepriznal trovy odvolacieho konania sťažovateľom, pretože ich 3

„vyjadrenie k odvolaniu nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci, preto nie sú to účelne

vynaložené trovy“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a 3 SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a

ústavný princíp podľa SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11.

2014, sp. zn. boli porušené .

2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp.

zn.

vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľom vo výške 355,73 Eur na účet ich právneho zástupcu GRABAN, TORMA &

PARTNERS s. r. o., and

, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

4

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , II.

ÚS 101/03, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv výrokom napadnutého

uznesenia krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania, pričom podstata ich

argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď

5

im nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, hoci podľa výsledku konania im mal priznať

a svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente o nadbytočnosti

vyjadrenia, ktoré nebolo potrebné pre rozhodnutie veci, teda neúčelnosťou vynaložených

trov v súvislosti s podaným vyjadrením.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľov síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľov nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa

názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako

námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,

resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc v konaní

pred súdmi podľa , na rovnosť účastníkov v konaní podľa

dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí,

že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu

predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že

bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, ).

6

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovatelia namietajú, že krajský súd im v rozpore so zákonom

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorá podľa ich vyčíslenia v konečnom

dôsledku predstavovala sumu 334,30 €, o ktorú mali byť (oprávnenosť výšky uplatnenej

náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátení napadnutým uznesením

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok uznesenia

krajského súdu je prima facie odôvodnený, krajský súd riadne vysvetlil, prečo považoval

uplatnené trovy za neúčelné, preto ústavný súd nevidí dôvod na to, aby do úvahy krajského

súdu vstupoval, prípadne ju nahradzoval vlastnou úvahou. V danom prípade je nevyhnutné

zohľadniť aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by

odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru ako aj

základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa , na

rovnosť účastníkov v konaní podľa . Namietaná suma, o ktorú boli, resp.

mali byť sťažovatelia ukrátení, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda

sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods.

5 v znení neskorších predpisov, ktorý

ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti

právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany

sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k

porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS

414/2010, , )]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne

nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol navyše aj riadne odôvodnený, čo zakladá

dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46

7

ods. 1 , práva podľa dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc

v konaní pred súdmi podľa a na rovnosť účastníkov v konaní podľa

napadnutým uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená,

a preto ju v tejto časti podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského

súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým uznesením krajského súdu, sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšej

časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho

charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd v prvom rade konštatuje,

že argumentácia, respektíve odôvodnenie k údajnému porušeniu uvedeného článku

v sťažnosti absentuje, a navyše uvádza, že uvedený článok má charakter všeobecného

8

ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby. Vychádzajúc z charakteru predmetného článku ústavný súd

ďalej konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci

Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatok

právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127

ods. 1 . Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol

pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015

9