Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 228/2015
PDF · 386.38 KB
No categories available
III. ÚS 228/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , a
, zastúpených advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA
& PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.
Imrich Torma, LL.M, ktorou namietajú porušenie „ústavného princípu v zmysle čl. 1“
Ústavy Slovenskej republiky, svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47
ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co 661/2014 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
2
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. februára 2015 doručená sťažnosť , ,
a , (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
ústavného princípu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 661/2014 v časti výroku o náhrade trov
odvolacieho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania na strane
odporcu v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 24 C 98/2013, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti právneho úkonu.
Okresný súd uznesením z 8. apríla 2014 konanie zastavil a navrhovateľku zaviazal
na náhradu trov konania. Navrhovateľka podala proti uvedenému uzneseniu prvostupňového
súdu odvolanie v časti výroku o trovách, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
uznesením tak, že odvolaním napadnutý výrok prvostupňového súdu týkajúci sa náhrady
trov konania potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že došlo k porušeniu ich označených práv
napadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentovali tým, že boli úspešní v rámci
odvolacieho konania, a teda im náhrada trov odvolacieho konania mala byť priznaná.
Nesúhlasili s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktoré považovali za arbitrárne, kde
krajský súd konštatoval, že nepriznal trovy odvolacieho konania sťažovateľom, pretože ich 3
„vyjadrenie k odvolaniu nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci, preto nie sú to účelne
vynaložené trovy“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
a 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a
ústavný princíp podľa čl. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11.
2014, sp. zn. 5Co/661/2014 boli porušené .
2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp.
zn.
5Co/661/2014 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľom vo výške 355,73 Eur na účet ich právneho zástupcu GRABAN, TORMA &
PARTNERS s. r. o., and
, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
4
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.
ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv výrokom napadnutého
uznesenia krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania, pričom podstata ich
argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď
5
im nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, hoci podľa výsledku konania im mal priznať
a svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente o nadbytočnosti
vyjadrenia, ktoré nebolo potrebné pre rozhodnutie veci, teda neúčelnosťou vynaložených
trov v súvislosti s podaným vyjadrením.
1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľov síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľov nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa
názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako
námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,
resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc v konaní
pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí,
že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu
predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,
akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že
bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
6
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovatelia namietajú, že krajský súd im v rozpore so zákonom
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorá podľa ich vyčíslenia v konečnom
dôsledku predstavovala sumu 334,30 €, o ktorú mali byť (oprávnenosť výšky uplatnenej
náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátení napadnutým uznesením
krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok uznesenia
krajského súdu je prima facie odôvodnený, krajský súd riadne vysvetlil, prečo považoval
uplatnené trovy za neúčelné, preto ústavný súd nevidí dôvod na to, aby do úvahy krajského
súdu vstupoval, prípadne ju nahradzoval vlastnou úvahou. V danom prípade je nevyhnutné
zohľadniť aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by
odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako aj
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Namietaná suma, o ktorú boli, resp.
mali byť sťažovatelia ukrátení, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda
sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods.
5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý
ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti
právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany
sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k
porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS
414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne
nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol navyše aj riadne odôvodnený, čo zakladá
dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46
7
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc
v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená,
a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského
súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov
vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšej
časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho
charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ústavy, ústavný súd v prvom rade konštatuje,
že argumentácia, respektíve odôvodnenie k údajnému porušeniu uvedeného článku ústavy
v sťažnosti absentuje, a navyše uvádza, že uvedený článok ústavy má charakter všeobecného
8
ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby. Vychádzajúc z charakteru predmetného článku ústavy ústavný súd
ďalej konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci
Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatok
právomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietol
pre nedostatok svojej právomoci.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015
9