Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 187/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Pavlom Piovarčim, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov)

na účet advokáta JUDr. Pavla Piovarčiho, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania

(žalobkyňou) „o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenie, že nehnuteľnosť patrí

do dedičstva“, ktoré začalo ešte v apríli 2002 a dosiaľ ani po 13 rokoch nie je právoplatne

skončené. Predĺženie tohto konania spôsobilo jednak nekonanie okresného súdu v určitých

obdobiach, ako aj ustanovení znalci, ktorí spôsobili zbytočné prieťahy, pretože viackrát

nevypracovali znalecké posudky v stanovených lehotách, a napokon tiež to, že rozsudok

okresného súdu z 8. marca 2011 bol zrušený odvolacím súdom v roku 2013. Sťažovateľka

podala predsedovi okresného súdu 11. februára 2015 aj sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby vo veci

vydal nález, ktorým vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

svojou nečinnosťou, nesústredenou a neefektívnou činnosťou porušil jej základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, a prikázal okresnému súdu

vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného

súdu, ktorý vo svojom vyjadrení k dôvodnosti sťažnosti podaním z 15. mája 2015 uviedol:

„Po oboznámení sa s obsahom podanej sťažnosti a spisu, v ktorom sú namietané

prieťahy, Vám prekladám svoje stanovisko spolu s chronológiou vo veci vykonaných

úkonov:

žaloba o určenie vlastníckeho práva a určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva,

bola sťažovateľkou v zastúpení právnou zástupkyňou podaná na tunajšom súde dňa

15.4.2002...

dňa 28.1.2003 bol žalobný návrh odoslaný na vyjadrenie v lehote 15 dní žalovaným

v 1. až 3. rade.

dňa 14.2.2003 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaných.

dňa 17.2.2003 bolo stanovisko žalovaných doručované na vyjadrenie právnej

zástupkyni sťažovateľky.

právna zástupkyňa sťažovateľky doručila svoje stanovisko súdu dňa 21.3.2003.

dňa 5.3.2004 bolo určené pojednávanie na deň 2.6.2004, ktoré bolo preročené

na 31.5.2004.

pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti sťažovateľky, ktorej neúčasť

ospravedlnila jej právna zástupkyňa zo zdravotných dôvodov a bolo odročené na neurčito

za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

dňa 8.7.2004 dala zákonná sudkyňa pokyn pre vyžiadanie správ zo Správy katastra

v Košiciach a z Okresného súdu Košice I žiadala o pripojenie spisov z bývalého Štátneho

notárstva.

v mesiacoch september a december 2004 predložila Správa katastra v Košiciach

žiadané listiny.

dňa 25.8.2005 bolo určené pojednávanie na deň 31.10.2005.

dňa 24.10.2005 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky o odročenie termínu

pojednávania, určeného na deň 31.10.2005, z dôvodu kolízie pojednávaní.

na základe uvedenej žiadosti bolo pojednávanie odročené na 14.12.2005.

dňa 13.12.2005 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky telefonicky o odročenie

pojednávania zo dňa 14.12.2005 z dôvodu kolízie sinými pojednávaniami a tiež požiadala

o vypočutie sťažovateľky v domácom prostredí z dôvodu jej zlého zdravotného stavu.

z vyššie uvedených dôvodov bolo pojednávanie odročené na 1.2.2006.

takto určené pojednávanie bolo odročené na žiadosť právneho zástupcu žalovanej

v 2. rade na deň 13.3.2006.

dňa 13.3.2006 sa pojednávanie uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za účelom

nariadenia znaleckého dokazovania.

uznesením zo dňa 24.5.2006 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom

z odboru geodézie a kartografie.

znalecký posudok bol súdu doručený 26.2.2007.

dňa 16.3.2007 bolo určené pojednávanie na deň 30.4.2007.

uznesením zo dňa 20.4.2007 bolo rozhodnuté o znalečnom.

vytýčeného pojednávania (na deň 30.4.2007) sa nezúčastnila sťažovateľka ani jej

právna zástupkyňa, ktorá požiadala o odročenie pojednávania na neskorší termín

zo zdravotných dôvodov (účasť na rehabilitácii).

pojednávanie bolo odročené na deň 28.5.2007, kedy sa uskutočnilo a bolo

odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o vstupe do konania ďalších účastníkov na

strane žalovaných.

dňa 30.5.2007 podala právna zástupkyňa sťažovateľky písomný návrh

na pripustenie vstupu ďalších žalovaných do konania.

dňa 2.7.2007 došlo k zmene zákonnej sudkyne v súlade s rozvrhom práce tunajšieho

súdu pre príslušný kalendárny rok.

uznesením zo dňa 30.10.2007 bolo rozhodnuté o podanom procesnom návrhu

a zmene žaloby.

v januári 2008 bolo určené pojednávanie na deň 26.2.2008.

pojednávanie sa uskutočnilo, rovnako ako ďalšie dňa 17.3.2008.

ďalšie pojednávanie, určené na deň 20.5.2008, bolo odročené na žiadosť právnej

zástupkyne sťažovateľky z dôvodu kolízie termínov pojednávaní, a to na deň 23.5.2008.

pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito.

v júni 2008 bolo vytýčené pojednávanie na deň 9.9.2008.

z dôvodu nedoručenia predvolania na pojednávanie znalcovi bolo pojednávanie

odročené na deň 21.10.2008.

pojednávanie dňa 21.10.2008 sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito za

účelom zistenia aktuálnej adresy znalca.

po zistení tejto adresy bol dňa 7.11.2008 určený nový termín pojednávania, a to na

deň 23.1.2009.

za účelom doplnenia znaleckého dokazovania bolo pojednávanie odročené

na 27.3.2009.

ďalšie pojednávania boli určené na dni 24.4.2009 a 19.6.2009.

druhé z týchto pojednávaní (zo dňa 19.6.2009) bolo odročené za účelom

dopracovania znaleckého posudku.

dňa 30.6.2009 boli žiadané listinné doklady zo Štátneho archívu v Košiciach, ktorý

žiadosti vyhovel 10.8.2009.

uznesením zo dňa 2.9.2009 bolo nariadené znalecké dokazovanie s prihliadnutím

na doplnené doklady.

spis bol znalcovi odoslaný dňa 4.9.2009 a následne 4.11.2009, keďže prvú zásielku

neprevzal.

dňa 2.12.2009 znalec vrátil spis bez vypracovania znaleckého posudku s poukazom

na skutočnosť, že bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov, na základe takto oznámenej

skutočnosti bol uznesením zo dňa 15.1.2010 ustanovený iný znalec z toho istého odboru...

spis bol znalcovi odoslaný dňa 8.4.2010 a doplnok k znaleckému posudku bol súdu

doručený 26.10.2010.

v novembri 2010 bolo určené pojednávanie na deň 14.12.2010.

uznesením zo dňa 26.11.2010 bolo rozhodnuté o znalečnom...

dňa 14.12.2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 8.3.2011.

dňa 8.3.2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté tak, že súd

žalobu zamietol.

dňa 19.4.2011 sa sťažovateľka cestou svojej právnej zástupkyne proti rozsudku

odvolala.

dňa 21.4.2011 bola sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku

za podané odvolanie a toto bolo zaslané na vyjadrenie žalovaným,

na základe žiadosti bolo uznesením zo dňa 27.4.2011 priznané sťažovateľke

oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku.

vyjadrenie žalovaných k odvolaniu bolo súdu doručené 13.5.2011.

dňa 20.5.2011 bol spis predložený na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu

v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 17.7.2013, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým

bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

po vrátení spisu z odvolacieho súdu dala zákonná sudkyňa pokyn pre vydanie

uznesenia na doplnenie znaleckého dokazovania dodatkom č. 2.

uznesenie bolo vypracované 31.10.2013 a spis znalcovi odoslaný 6.11.2013.

dňa 19.3.2014 bol ustanovený znalec urgovaný na predloženie vypracovaného

dodatku k znaleckému posudku.

dňa 22.5.2014 bol znalec urgovaný na predloženie posudku telefonicky, kedy

poukázal na svoju pracovnú zaneprázdnenosť.

písomným podaním zo dňa 26.5.2014 požiadal ustanovený znalec o predĺženie

lehoty na vypracovanie posudku do 20.6.2014.

dňa 2.6.2014 bol daný súhlas s predĺžením lehoty tak, ako o to znalec požiadal.

znalecký posudok bol súdu doručený 15.7.2014.

dňa 29.7.2014 bol znalcom doručený doplnok k znaleckému posudku zaslaný

na vyjadrenie účastníkom konania.

vyjadrenie sťažovateľky cestou jej právnej zástupkyne bolo súdu doručené

21.8.2014.

dňa 2.10.2014 došlo k zmene zákonného sudcu v danom konaní v súlade s rozvrhom

práce tunajšieho súdu pre príslušný kalendárny rok a po preložení pôvodne konajúcej

zákonnej sudkyne JUDr. Slávky Zborovjanovej na súd vyššieho stupňa.

Ako vyplýva z chronológie vo veci vykonaných úkonov, na celkovú dĺžku konania má

vplyv predovšetkým skutková obtiažnosť veci spočívajúca v nutnosti znaleckého

dokazovania, a to aj vypracovaním dodatkov k už podanému znaleckému posudku, druhého

z nich po rozhodnutí odvolacieho súdu.

Jednalo sa o nutnosť znaleckého dokazovania znalcom z odboru, v ktorom sú

zapísaní znalci značne zaťažení, čo je súdu známe i z iných konaní. Právnym zástupcom

uvádzaný argument, že pri dlhotrvajúcom nevypracovaní znaleckého posudku bolo potrebné

poveriť iného znalca, teda nemožno považovať za účelný. Navyše aj ustanovený znalec sa

musí so spisom oboznámiť tak, aby mohol znalecký posudok vypracovať, čo by si vyžadovalo

ďalší a značný časový priestor. Súdu tiež nemohla byť známa skutočnosť, že dôjde k

vyčiarknutiu prv ustanoveného súdneho znalca, ktorý vypracúval pôvodný znalecký posudok

a že z toho dôvodu bude potrebné ustanoviť iného znalca. Dĺžka vypracúvania znaleckého

posudku a jeho dodatkov zodpovedala reálnym možnostiam v súvislosti so zaťaženosťou

ustanovených znalcov, pričom došlo k urgenciám na vypracovanie posudku, resp. jeho

dodatku. Ak právny zástupca sťažovateľky namieta výšku priznanej znaleckej odmeny, proti

uzneseniu o priznanej odmene mala možnosť sťažovateľka podať odvolanie, avšak tak ani v

jednom prípade neurobila.

Pokiaľ ide o namietanú celkovú dĺžku predmetného konania, je potrebné poukázať na

fakt, že s výnimkou kratších období nečinnosti, a to od 21.3.2003 do 5.3.2004, od decembra

2004 do augusta 2005 a od augusta 2014 do súčasnosti súd v danej veci konal, vytyčoval

pojednávania a vykonával ďalšie úkony potrebné pre rozhodnutie veci (nariadenie

znaleckého dokazovania, zabezpečovanie listín). Predovšetkým obdobie nečinnosti

v posledných mesiacoch bolo spôsobené vyššie odôvodnenou zmenou zákonného sudcu

v danom konaní, ktorý sa musí s predmetným spisom (330 strán), ale i s ďalšími prevzatými

spismi dôsledne oboznámiť. Je pravdou, že táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na ťarchu

sťažovateľky, ale jedná sa o objektívne danú skutočnosť, ktorá má reálny podklad bez

zavinenia sudcu či súdu.

Pri rozhodovaní ústavného súdu navrhujem tiež zohľadniť skutočnosť, že práve

právna zástupkyňa sťažovateľky opakovane niekoľkokrát navrhla odročiť vytýčené

pojednávania, a to spravidla z dôvodu kolízií s inými termínmi pojednávaní. Na jej žiadosť

boli odročené pojednávania, určené na dni 31.10.2005, 14.12.2005, 30.4.2007 a 20.5.2008.

Poukazujem tiež na obdobie, keď sa spis nachádzal na odvolacom Krajskom súde

v Košiciach (20.5.2011 až 17.7.2013). Toto obdobie nie som oprávnený žiadnym spôsobom

hodnotiť či posudzovať, podľa môjho názoru však jeho trvanie nemôže byť pripísané

na ťarchu tunajšiemu súdu, ktorý po vrátení spisu z tohto súdu začal vo veci vykonávať

ďalšie úkony na základe pokynov odvolacieho súdu.“

5. Procesné úkony okresného súdu uvedené vo vyjadrení okresného súdu považoval

ústavný súd za preukázané, pretože sa zhodujú s jeho zisteniami a vyplývajú zo súdneho

spisu okresného súdu predloženého na nahliadnutie 20. mája 2015. Ústavný súd navyše

zistil, že sťažovateľka viackrát upravovala svoj návrh (pre zrejmé nesprávnosti v písaní) už

na začiatku konania 21. marca 2003 a tiež aj znenie petitov svojho návrhu (napr. 2. mája

2007, 8. februára 2011 a 8. marca 2011). Posledným úkonom v spise je urgencia

sťažovateľky na nariadenie termínu pojednávania doručená okresnému súdu 11. februára

2015, na ktorú okresný súd zatiaľ nereagoval.

6. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného

súdu zaujala stanovisko podaním z 1. júna 2015, v ktorom uviedla:

„Skutočnosti uvedené vo vyjadrení sa k sťažnosti predsedu Okresného súdu Košice I

zo dňa 18.05.2015 podľa môjho nijako nevyvracajú mnou namietané prieťahy v konaní, ale

naopak preukazujú, že k týmto vo veci reálne došlo a to z dôvodov na strane konajúceho

súdu, čo v konečnom dôsledku priznáva aj samotný predseda Okresného súdu Košice I.

Mám za to, že zmena zákonného sudcu v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu mne

ako účastníkovi konania a obmedzovať, resp. porušovať moje ústavné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Jedná sa o internú organizačnú záležitosť

súdu, ktorú je súd povinný si obstarať tak, aby tým samotní účastníci, s ohľadom na dĺžku

ich konania, neboli nijako negatívne ovplyvnení.

Opätovne poukazujem a zotrvávam na všetkých skutočnostiach uvedených v mojom

písomnom podaní ústavnej sťažnosti zo dňa 23.03.2015.“

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1... Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho

práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

9. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej

neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho

orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť

súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo

(, ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu

a sudcu vychádza z (ďalej len „OSP“), ktorý súdom

prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich

práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

11. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci.

11.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania je

rozhodovanie okresného súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z obsahu

súdneho spisu okresného súdu síce vyplýva, že čiastočne ide o skutkovo zložitejšiu vec,

keďže muselo byť až trikrát nariadené (doplnené) znalecké dokazovanie, ale na druhej strane

vec nie je právne zložitá a z dosiahnutých výsledkov ústavný súd nezistil takú zložitosť veci,

ktorá by mohla odôvodňovať až trinásťročné trvanie tohto konania.

11.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v posudzovanom

konaní – ústavný súd zistil, že k predĺženiu predmetného konania čiastočne prispela aj sama

sťažovateľka, ktorá síce bola právne zastúpená advokátkou, ale niekoľko pojednávaní, napr.

31. októbra 2005, 14. decembra 2005, 30. apríla 2007 a 20. mája 2008, bolo odročených

práve na základe jej žiadostí pre kolíziu s inými pojednávaniami, a dokonca v jednom

prípade – 14. decembra 2005 – ospravedlnenie nebolo doložené ani relevantnými dokladmi.

Pre svoj zlý zdravotný stav sťažovateľka bola okresným súdom vypočutá prvýkrát až na

pojednávaní 17. marca 2008. Na druhej strane však bola v konaní veľmi aktívna, a keď bol

okresný súd nečinný (žiadala dvakrát v roku 2003, a to 28. januára a 28. novembra

a naposledy aj 14. februára 2015), aby okresný súd nariadil vo veci pojednávania, a tiež

včas reagovala na pokyny súdu a oznamovala mu potrebné skutočnosti. Sťažovateľka

v predmetnom konaní využívala aj svoje procesné práva, ako to vyplýva z prehľadu

procesných úkonov uvedených v bode 4 tohto nálezu, avšak rozhodovanie o jej návrhoch či

opravných prostriedkoch nemožno započítať iba na ťarchu okresného súdu.

11.3 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu v namietanom

konaní. Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že trvanie napadnutého konania

(takmer 13 rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru

ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už

len na základe jeho posúdenia ako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom

ustanoveným v , ako aj dohovoru (obdobne napr. ,

, ). Hoci možno nájsť v konaní okresného súdu aj obdobia

nečinnosti, a to už hneď na začiatku konania od podania žaloby (15. apríl 2003) do

17. januára 2004, t. j. v trvaní 9 mesiacov, a potom najmä od 8. júla 2004 až do 13. marca

2006, keď sa konalo druhé pojednávanie, v trvaní viac ako 20 mesiacov (v tomto období

boli určené termíny pojednávaní odročené dvakrát na základe žiadosti právnej zástupkyne

sťažovateľky a raz právneho zástupcu odporcov bez prerokovania veci), a okresný súd

následne vykonal na ôsmich pojednávaniach od 28. mája 2007 až do 8. marca 2011 aj

dokazovanie vypočutím účastníkov a svedkov a napokon rozhodol rozsudkom, na doterajšiu

dĺžku konania mala zásadný vplyv najmä jeho neefektívna činnosť, pretože aj keď vo veci

samej rozhodol, jeho rozhodnutie z 8. marca 2011 bolo odvolacím súdom podľa § 221

ods. 1 písm. h) zrušené z dôvodu, že okresný súd nesprávne vec právne posúdil

a nedostatočne zistil skutkový stav. Na celkovú dĺžku konania malo vplyv aj to, že lehoty

na vypracovanie znaleckého posudku a jeho dvoch dodatkov boli výrazne prekročené vinou

znalcov, ktorých ustanovil okresný súd, keďže vypracovanie trvalo s prestávkami od mája

2006 do februára 2007, od septembra 2009 až do októbra 2010 a tiež od októbra 2013 až

do júla 2014, čo tiež nemožno akceptovať bez ohľadu na to, že od 20. mája 2011 až do 17.

júla 2013 sa spis nachádzal aj na odvolacom súde.

12. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa

ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného

súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , , , ,

).

13. Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu ústavný súd preto vyslovil, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené základné právo

sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

14. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka

domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku rozhodnutia).

15. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

16. Sťažovateľka sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €

z dôvodov, ktoré uviedla vo svojej sťažnosti takto: „Nemožnosť usporiadania si vzťahov

v súvislosti s vlastníckym právom v spojení s postupom súdu, ktorý nevykonáva úkony, ktoré

majú smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa účastníci konania počas jeho

trvania nachádzajú je jasným dôkazom neefektívnej činnosti súdu, ktorá nie je ničím

ospravedlniteľná.“

17. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

18. S prihliadnutím na neefektívny postup okresného súdu vo veci vedenej pod

sp. zn. a okolnosti danej veci vyhodnotené v bode 11.1 až 11.3 ústavný súd

považuje priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

(bod 3 výroku rozhodnutia).

19. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s a zákona

o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala priznať finančné

zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 3 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný

súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

20. Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Pavlom Piovarčim. Sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania bez bližšej

špecifikácie.

21. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Sťažovateľke,

ktorá bola vo veci namietaných porušení práv úspešná, vznikli trovy konania z dôvodu jej

právneho zastúpenia advokátom v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov. Advokát vykonal 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti v roku 2015. Odmena za jeden právny úkon

vykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje sumu

148,22 €. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom

(za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 296,44 €,

keďže advokát neosvedčil, že je platcom dane z pridanej hodnoty. Priznanú náhradu trov

právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky

( v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu ( ) tak, ako to je uvedené

v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

22. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015