Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 259/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5, , a a práv podľa

čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo 4. decembra 2014 v spojení

s uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

v spojení s uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

25/2013 z 13. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 25. júna 2013 bol (aj) sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) vzatý do väzby. Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany pod sp. zn.

podal 21. januára 2014 na okresnom súde obžalobu (aj) na sťažovateľa,

a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva

podľa k , a , a iné

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Okresný súd

svojím uznesením sp. zn. zo 4. februára 2014 rozhodol podľa § 238 ods. 3

s poukazom na o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 26. novembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2014 zamietol žiadosť sťažovateľa zo 14. novembra 2014 o prepustenie

z väzby. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nachádza porušenie svojich označených práv

v dvoch rovinách.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie namieta postup okresného súdu  odobrený

v sťažnostnom konaní krajským súdom, ktorým mu „nebolo riadne doručené stanovisko

a nebol riadne doručený návrh na rozhodnutie Okresnej prokuratúry Piešťany k jeho

žiadosti o prepustenie z väzby“. Zároveň poukázal na to, ako mal byť naplnený v § 79 ods. 3

predpokladaný postup okresného súdu, k čomu konštatoval, že „Z

ods. 3 vyplýva nasledovný postup: Okresný prokurátor nevyhovie

žiadosti, následne predloží ju súdu bez meškania s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Tento postup však musí

byť vykonaný, ak má byť zabezbečené právo na primeraný čas a možnosť na prípravu

obhajoby pred neverejným zasadnutím (či 1 deň, 3 alebo 5 je momentálne nepodstatné) a

nie počas neho (i prerušenie neverejného zasadnutia napr. na obyčajných 15 minút by bolo

ako tak naplnením citovaných práv), v opačnom prípade skutočne sa sťažovateľovi porušili

citované práva a neverejné zasadnutie o žiadosti o prepustení na slobodu nabralo

inkvizičný s dopredu pripraveným rozhodnutím, nakoľko je vylúčené, za predpokladu, že

súdy rešpektujú práva obvinených, aby neverejné zasadnutie s konaním, poradou a

rozhodnutím s obšírnym odôvodnením trvalo neuveriteľne krátkych 20 minút. Máme za to,

že celé konanie a rozhodnutie bolo prejudikované a nebolo výsledkom riadneho a

zákonného postupu oboch súdov. Je len riadnym okopírovaním rozhodnutia o 1. žiadosti

sťažovateľa o prepustenie na slobodu bez náležitého zistenia skutkového stavu. Takto sa

odňalo sťažovateľovi právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu ako i právo

na riadne a zrozumiteľné a preskúmateľné rozhodnutie, tj. v celej šírke právo na spravodlivé

súdne konanie. Inými slovami, rýchlosť rozhodnutia o žiadosti o prepustenie na slobodu

podľa bola na úkor kvality rozhodnutia.“.

3.2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na nedostatočné

zdôvodnenie pretrvávania potreby jeho väzobného stíhania všeobecnými súdmi, a to

„... odvolávaním sa na závažnosť činu a hroziaci trest“. Zdôraznil, že „... argument či už

Okresného súdu Piešťany ako i Krajského súdu v Trnave, že sťažovateľ nemá príjem

a finančné prostriedky dostáva od matky alebo priateľky nemôže obstáť a byť dôvodom

na väzobné stíhanie, nakoľko sťažovateľ je vo väzbe viac ako rok a pol, a sama väzba ho

obmedzuje získavať finančné prostriedky čestným a poctivým spôsobom.

Väzba nemôže mať sankčný charakter, ako v tomto prípade a k tomu vytýkať takejto

osobe a tým odôvodňovať väzbu objektívnou nemožnosťou argumentovať proti takémuto

dôvodu. Práve nahradenie väzby mediačným a probačným dohľadom dáva bez všetkého

dôvod očakávať zmenu v správaní sa väzobne stíhaného, keďže je oboznámený s následkami

nedodržania obmedzení alebo povinností.

Ak prvostupňový súd a taktiež odvolací súd odôvodnil väzbu závažnosťou činu,

hroziacim trestom a nezaobstarávaní finančných prostriedkov jeho riadnou a aktívnou

pracovnou činnosťou došlo k porušeniu vyššie citovaných práv. Tieto súdne argumenty

„obstáli“ len v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby, avšak po roku a pol tieto obstáť už

nemôžu, či už s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Petrov c/a Slovenská republika

alebo s poukazom na logiku a vývoj trestného konania, v opačnom prípade má tak väzba

vykonávaná na sťažovateľovi sankčný charakter, čo je neprípustné.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „... rozhodol

o sťažnosti sťažovateľa takto:

Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. , Okresný súd

Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd v Trnave svojím uznesením

zo dňa 04.12.2014, č.k. , ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.11.2014, č.k. 1216 porušil:

a) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

, tým, že sťažovateľovi nebolo riadne

doručené stanovisko a nebol riadne doručený návrh na rozhodnutie Okresnej prokuratúry

Piešťany k jeho žiadosti o prepustenie z väzby;

b) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

, , 2 a 5 , arbitrárnosťou

a nepreskúmateľnosťou uznesenia Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.11.2014, č.k.

1216 a uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. zo dňa

04.12.2014 v súvislosti s nedostatočným odôvodnením väzobného stíhania odvolávaním sa

na závažnosť činu a hroziaci trest

c) čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, , v súvislosti s neposkytnutím primeraného

času a možnosti na prípravu obhajoby.

Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.12.2014, čk.

1229 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...“.

II.

5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedníčku

okresného súdu a predsedu krajského súdu o písomné vyjadrenie k podanej sťažnosti.

5.1 Predsedníčka okresného súdu poskytla k veci písomné vyjadrenie sp. zn.

Spr. 233/15 z 27. marca 2015, v ktorom v podstatnom uviedla:

«V predmetnom prípade bola kontradiktórnosť konania zachovaná, keďže stanovisko

(vyjadrenie) prokurátora s návrhom na rozhodnutie sudcovi z 24.11.2014 bolo riadne

doručené obžalovanému aj jeho obhajcovi pred jeho výsluchom pri rozhodovaní o jeho

žiadosti, pričom súčasne bolo vyjadrenie prokurátora oboznámené aj predsedníčkou senátu

pred výsluchom obžalovaného. Rozsah predmetného stanoviska nie je obšírny. Pokiaľ by

obžalovaný alebo jeho obhajca chceli dlhší čas na jeho preštudovanie, tento by im bol

poskytnutý. Obžalovaný aj obhajca sa mohli v rámci výsluchu vyjadriť k predmetnému

stanovisku prokurátora.

Ústavný súd už vyslovil (napr. ), že osoba vo väzbe musí mať v

každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo

väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí

jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti

trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s

dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe

(kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola

obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať

svoje záujmy za podmienok ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície v

porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej

povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní" predstavujú základné procesné

garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou.

Sťažovateľovi bola daná možnosť ústne sa vyjadriť k argumentácii obsiahnutej

v predmetnom stanovisku prokuratúry.

Mám za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 5

ods. 4 Dohovoru ako ani , ods. 5 tak, ako to

namieta obžalovaný vo svojej sťažnosti. Túto považujem za vecne neopodstatnenú.»

5.2 Predseda krajského súdu poskytol ústavnému súdu k veci písomné vyjadrenie

sp. zn. Spr 180/15 z 27. marca 2015, z ktorého považoval ústavný súd za dostačujúce

odcitovať toto:

„Samotný (krajský súd) po preskúmaní obžalovaným podanej sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu túto ako nedôvodnú zamietol, keďže nezistil akýkoľvek dôvod na

zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k samotným dôvodom väzby si

argumentáciu prvostupňového súdu osvojil v plnom rozsahu. Konštatoval naplnenie

materiálnych, resp. formálnych podmienok umožňujúcich rozhodnúť príslušným spôsobom

o podanej žiadosti o prepustenie väzby na slobodu obžalovaného. Príslušné úvahy

odvolacieho súdu sú zrejmé zo samotného uznesenia krajského súdu pod sp. zn.

zo dňa 04.12.2014.

K samotným námietkam obžalovaného tvoriacim podstatu ním podanej ústavnej

sťažnosti uvádzam, že z procesného postupu okresného, resp. krajského súdu je zistiteľné, že

samotný tento (obžalovaný) mal možnosť reagovať na negatívne stanovisko prokurátora na

ním podanú žiadosť o prepustenie väzby na slobodu na zasadnutí okresného súdu konaného

dňa 26.11.2014 (viď č.l. 1211 1212 spisu) a rovnako na základe predchádzajúceho

písomného stanoviska okresného prokurátora zo dňa 24.11.2014 (viď č.l. 1205), v ktorom

(stanovisku) okresný prokurátor navrhol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby

zamietnuť a súčasne nevyhovieť jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka v zmysle ustanovenia V tomto smere

považujem procesný postup okresného súdu za zákonne a ústavne konformný.

V kontexte obžalovaným namietanej nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti

uznesenia krajského súdu pod sp. zn. zo dňa 04.12.2014 poukazujem na

samotné (odôvodnenie) uznesenia krajského súdu, ktoré v konkrétnosti odôvodňuje jednak,

v čom bolo uznesenie okresného súdu neskôr napadnuté obžalovaným preskúmateľné, keďže

obsahuje zrozumiteľné úvahy smerujúce k zamietnutiu podanej žiadosti obžalovaným

o prepustenie z väzby na slobodu, resp. v smere nenahradenia pretrvávajúcich dôvodov

väzby u obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako

preskúmateľným spôsobom je možné zistiť úvahy samotného krajského súdu zamietajúceho

sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn.

, v smere špecifikácie úvah smerujúcich k zákonnosti väzobných dôvodov

u obžalovaného v zmysle podmienok materiálnych, ako i formálnych.

Zisťujúc vyššie naznačené sa nestotožňujem s argumentáciou obžalovaného

obsiahnutou v podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k uzneseniu tunajšieho krajského súdu

pod sp. zn. zo dňa 04.12.2014, z dôvodu ktorého navrhujem jej prijatiu

nevyhovieť, resp. ju zamietnuť.“

6. Ústavný súd zaslal už prezentované písomné vyjadrenia na vedomie právnemu

zástupcovi sťažovateľa, ktorý ich prevzal 16. apríla 2015.

III.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

IV.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

10. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť

podľa a nasl. ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj

využil), a preto sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

V.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3

a a 3 písm. b) dohovoru

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje

vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý

proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide

o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna

úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(, , , ). Procesné pravidlá týkajúce sa

skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4

dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä

pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade

so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne

predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy

a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru),

ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba

nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných

orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne

chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať

o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)

[rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 71  77

atď., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11.

2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej

komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok

ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju

judikatúru už opakovane konštatoval (, , ,

, , ), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré

upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,

a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5

, ktoré je vo vzťahu k v pomere špeciality a sú v ňom implicitne

obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane

práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna

ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

16. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu. Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní. Podľa

písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva... b)

mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

17. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 13, 15) teda vyplýva, že na konanie

o väzbe je aplikovateľné ustanovenie , 2 a 5 a v súvislosti s konaním

o žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté

hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej

súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu

a účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu vo svojom

vyjadrení v a dohovoru a ako také je obsiahnuté už

v , resp. v dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniach

vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

v spojení aj s , resp. dohovoru a v prípade zistenia porušenia

práva na obhajobu podľa , ako aj podľa dohovoru

pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom , ako aj ,

resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri sťažovateľom

namietanom porušení .

18. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,

a a a 3 písm. b) dohovoru z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach

sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súdu

v jeho uznesení sp. zn. zo 4. decembra 2014.

19. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné

a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný

súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2014 len vo vzťahu k ním namietanému čl. 17 ods. 1,

2 a 5 a dohovoru.

VI.

K namietanému porušeniu práv podľa , 2 a 5 a podľa

ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

20. Krajský súd v uznesení sp. zn. zo 4. decembra 2014

v podstatnom uviedol:

„Krajský súd v Trnave na základe včas podanej sťažnosti obžalovaného

podľa , preskúmal správnosť všetkých

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podal sťažovateľ sťažnosť, ako aj konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a tak dospel k záveru, že sťažnosť

obžalovaného nie je dôvodná.

Senát Okresného súdu Piešťany postupoval v posudzovanej veci v súlade so zákonom

a správne, keď po podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bez meškania určil

termín neverejného zasadnutia, žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu doručil na

vyjadrenie Okresnému prokurátorovi v Piešťanoch a dňa 26. novembra 2014 v rozsahu č. k.

1211 1215 spisu vykonal neverejné zasadnutie. Pri tomto úkone dodržal predpísaný

procesný postup a konal za prítomnosti všetkých oprávnených procesných strán

so zabezpečím práva obžalovaného na obhajobu. Rovnako správne vykonal výsluch

obžalovaného, oboznámil podstatné listinné dôkazy, dal priestor procesným stranám na

vyjadrenie a v konečnom dôsledku vyniesol napadnuté uznesenie. Napokon správne dospel

aj k tým správnym skutkovým i právnym ťažiskovým záverom, že aj v súčasnej dobe sú

splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby bol obžalovaný ponechaný

vo väzbe z dôvodov uvedených v , Svoje rozhodnutie

rovnako v súlade so zákonom aj odôvodnil, takže toto je preskúmateľné. Všetky

prezentované závery okresného súdu o existencii tzv. útekových a pokračovacích, resp.

predstihových dôvodov väzby obžalovaného v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/,

písm. c/ si sťažnostný súd v rámci postupu svojho konania plne osvojuje, pričom na

ne ako na aktuálne v celom rozsahu iba odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto

dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. Dodáva, že obžalovaný je zákonným spôsobom

a dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný a obzvlášť závažný zločin,

za ktorý mu hrozí citeľný trest odňatia slobody. V tejto súvislosti krajský súd rovnako dáva

do pozornosti predchádzajúce rozhodovanie o väzbe; obžalovaného , a to

konkrétne uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 14. apríla 2014 v spojení s uznesením

tunajšieho súdu zo dňa 29. apríla 2014, č. k. 1043, ktorých dôvody aj

v súčasnosti zostávajú v nezmenenej miere aktuálne. Okresný súd preto rozhodol správne,

keď podľa žiadosť obžalovaného o prepustenie

z väzby na slobodu zamietol. Rovnako správne postupoval i vo vzťahu k výroku v bode II.

napadnutého uznesenia, ktorým podľa zamietol jeho žiadosť

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V uvedenom smere sa

sťažnostný súd dodáva, že s ohľadom na povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium

trestného konania nie je dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom

nahradený. To isté platí i o eventuálnom postupe podľa , keďže

sťažnostný súd nezistil žiadne zákonom predpokladané výnimočné okolnosti prípadu.

Sťažnostné dôvody obhajkyne obžalovaného zo dňa 4. decembra 2014 v žiadnom prípade

neodôvodňujú závery o pominutí dôvodov väzby obžalovaného a rovnako v tomto štádiu

trestného konania neprejudikujú dôvod rozhodnúť o prepustení obžalovaného z väzby

na slobodu. Stanovisko prokurátora k žiadosti obžalovaného o jeho prepustenie z väzby

na slobodu je dostatočne zrejmé z jeho verbálneho prejavu na neverejnom zasadnutí dňa

26. novembra 2014 (a v konečnom dôsledku napokon aj tým, že sa výslovne vzdal práva

podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť)

Nezistiac podmienky pre zmenu napadnutého uznesenia sťažnostný Krajský súd

v Trnave podľa sťažnosť obžalovaného ako

nedôvodnú zamietol.“

21. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 4. decembra 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 26. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto

rozhodnutia okresného súdu:

„Predsedníčka senátu preskúmala spisový materiál, vypočula obžalovaného,

oboznámila sa so stanoviskom obhajkyne ako aj prokurátora a dospela k záveru, že

u obžalovaného aj v tomto štádiu trestného konania naďalej pretrvávajú

dôvody väzby v zmysle , tak, ako boli

ustálené v prípravnom konaní pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Tak ako už bolo

konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach, obžalovaný nikde

nepracuje, finančné prostriedky dostáva od svojej matky, prípadne od svojej priateľky, ktorá

pracuje v Rakúsku. V minulosti už bol trestaný Okresným súdom Bratislava III sp. zn.

o dňa 08.10.2002 pre obdobnú trestnú činnosť, avšak hľadí sa na neho, ako keby

súdom trestaný nebol. U obžalovaného je však reálna obava, že v prípade prepustenia na

slobodu sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže nemá stále bydlisko

a hrozí mu vysoký trest, čím sú splnené podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/

. Obžalovaný nikde nepracuje, má dlhodobo problémy s užívaním drog

a je tu preto dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by pokračoval v páchaní tejto

trestnej činnosti, takýmto spôsobom si zabezpečoval finančné prostriedky na obživu, keďže

nemá pravidelný a riadny finančný príjem, čím je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1

písm. c/.

S prihliadnutím k týmto skutočnostiam súd žiadosť obžalovaného

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a taktiež s prihliadnutím na charakter

a závažnosť trestnej činnosti dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“

22. Článok 17 ods. 1 zaručuje osobnú slobodu. Podľa

nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný

záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto

bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil

prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

23. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak

je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú

dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené

zárukou (, ). Z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a

to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými

slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno

považovať väzbu za zákonnú (, ). Zákonnosť väzby je zároveň

determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio

decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí

aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej

úvahy (obdobne ).

24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie

do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní ().

25. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

26. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , , ). Základné právo podľa

vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky

jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej

aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti

ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj z vyplýva, že

do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná

úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru

vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)

až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto

rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov

v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť

v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu

pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,

rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok

ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink

v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry

Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;

L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

27. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo

ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

28. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...

29. Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

30. Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,

ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,

resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.

Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17

ods. 5 . Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím

do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem vždy dotknutý aj

ods. 1 a 2 (). Z hľadiska posúdenia dohovoru má osoba

vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú

určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok

(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti

väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,

ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci

Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,

ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo

potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na

prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich

v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4

dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,

ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo

veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 B, bod 65, rozsudok

ESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

31. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých

v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach

Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45; a Baranowski

v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca

zo základného práva zaručeného v postupovať v prípade trestného

stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom

prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia príslušných

medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú

väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

32. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva, č. ),

podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al Nashif and others

v. Bulharsko, č. 50963/99),

vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci

Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle

posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP

z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

33. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba

chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania

v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho

použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu

ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,

aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.

Súčasťou už uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovaného

iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná ( a , rozsudok

ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, body 33 – 36).

34. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznosti

na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)

a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia

vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby

nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad

relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy

práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom

označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone útekovej a preventívnej

väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností

posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické,

v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla

zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní

podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení , ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj na príslušnú časť

odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 26. novembra 2014, pozn.)

dostatočne podrobne ozrejmil sťažovateľom predostreté podstatné námietky a riadne

zdôvodnil pretrvávajúce okolnosti pozbavenia jeho osobnej slobody, pričom neopomenul

zdôvodniť aj potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe s poukazom na konkrétne skutočnosti

vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby,

ktoré podrobne aj vo svojom rozhodnutí vysvetlil. Opakovanie týchto dôvodov počas

trvania väzby za predpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobená

niekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom, nie je východiskom ich oslabenia

a predpokladom vyslovenia porušenia práv podľa a dohovoru.

V naznačených súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom

označenými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.1), v dôsledku čoho

považuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa

odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

35. K námietke sťažovateľa spočívajúcej v opakovaní dôvodov jeho ďalšieho

zotrvania vo väzbe (pozri bod 3.2) ústavný súd vychádzal aj z dohovoru v jeho

komentovanom znení „Opakované používaní stereotypních formulací v rozhodnutích

vnitrostátních orgánů o prodloužení vazby vzbudzuje podezření, že se tyto orgány

dostatečně nezabývaly konkrétními okolnostmi a nereagovaly na argumenty obviněného

[viz Kondratyev proti Rusku, rozsudek, 9.4.2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti Rusku,

rozsudek, 6.12.2007, č. 25664/05, § 85]. Pokud však stejné důvody pro ponechání

obviněného ve vazbě, které ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly po celou

dobu jejího trvání a jestliže zákonnost vazby byla předmětem několikerého přezkoumání,

nelze vnitrostátním soudům vytýkat, že se v textech svých rozhodnutí opakovaly [viz Knebl

proti České republice, rozsudek, 28.10.2010, č. 20157/05, § 68]. Príslušné orgány

rozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě

s každým argumentem uplatněným obviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat

adekvátním ůsobem na všechny, které jsou ůsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího

trvání vazby [viz např. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, § 78,

Michalko proti Slovensku. Rozsudek, 21.12.2010, č. 35377/05, § 153]. (Kmec, J., Kosař,

D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:

C.H.Beck 2012.)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti)

rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument

sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami

a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre

zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov.

Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61;

Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), túto

povinnosť krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí splnil.

36. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu, ktorý

oneskorene doručoval vyjadrenie prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany k žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby (pozri bod 3.1), ústavný súd v prvom rade poukazuje na

judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania

a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie

(„fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches  Reisse c. Švajčiarsko,

rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudské

práva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnej

slobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie

možného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah

do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou

zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť

vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe ().

V princípe teda platí (má platiť), že každá strana súdneho konania má mať (by mala mať)

možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú

v pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko

z 24. 2. 1997, bod 53; ), resp. požiadavka spravodlivého procesu v sebe

obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať

svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane

().

37. Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Z uvedenej zákonnej

dikcie jednoznačne vyplýva postup prokurátora v prípravnom konaní, nie však postup súdu

konajúceho a rozhodujúceho o žiadosti o prepustenie z väzby v čase, keď sa trestná vec

nachádza v štádiu konania pred súdom. V prípravnom konaní vec dozorujúci prokurátor

disponuje kompetenciou zmocňujúcou ho k rozhodnutiu o väzbe vrátane možnosti

prepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takouto právomocou

disponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanie o vine/nevine a uložení

trestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom, ktorý ako dominus litis

podal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začína ďalšia fáza trestného

konania, a to konanie pred súdom. Stanovisko prokurátora teda nemá mienkotvorný

dôsledok, iba odporúčajúci efekt. Navyše tak z judikatúry ústavného súdu, ako aj

z judikatúry ESĽP vyplýva povinnosť všeobecných súdov vypočuť na jednom stupni osobu

žiadajúcu o prepustenie z väzby na podklade podanej žiadosti, pričom pri tomto vypočutí

(z rozhodovacej praxe všeobecných súdov na hlavnom pojednávaní, verejnom/neverejnom

zasadnutí, pozn.) je obligatórne prítomný aj prokurátor a obžalovaný spravidla za

prítomnosti obhajcu (okrem výnimiek a možností daných zákonom, pozn.) ako strany

v trestnom konaní, počas ktorého majú možnosť predniesť svoje argumenty pre a proti

ďalšiemu trvaniu väzby. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa. Povinnosťou prvostupňového

súdu bolo osobne vypočuť sťažovateľa za prítomnosti jeho obhajcu a dať mu príležitosť

uviesť všetky dôvody majúce podľa jeho uváženia za následok oslabenie dôvodov väzby,

ako aj ponúkajúce možnosť jej nahradenia inými prostriedkami a dosiahnuť prepustenie na

slobodu. Naostatok, sťažovateľ bol pred svojím vypočutím oboznámený s písomným

stanoviskom prokurátora. Rovnako tak konajúci prokurátor predniesol svoje stanovisko

a argumentáciu k ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo väzbe, čím bol v plnej miere

rešpektovaný princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania (bod 36). Navyše,

z písomného vyjadrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany z 24. novembra 2014,

ktorého včasné nedoručenie sťažovateľ namieta, vyplýva len jeho zamietajúce stanovisko,

tak ako to bolo aj v prípade predošlých žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný

súd teda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní pred

prvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal

možnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej

za vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby,

o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným

spôsobom aj vysporiadal...“ ( zo 7. novembra 2012).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015