Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 259/2015
PDF · 616.77 KB
No categories available
I. ÚS 259/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,
2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 v spojení
s uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 T 7/2014 z 26. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4
a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
v spojení s uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 7/2014
z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.
Tp 25/2013 z 13. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 32/2013
z 25. júna 2013 bol (aj) sťažovateľ z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) vzatý do väzby. Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany pod sp. zn.
2 Pv 395/12/2204 podal 21. januára 2014 na okresnom súde obžalobu (aj) na sťažovateľa,
a to pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. e) a iné zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný súd
svojím uznesením sp. zn. 1 T 7/2014 zo 4. februára 2014 rozhodol podľa § 238 ods. 3
Trestného poriadku s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 7/2014
z 26. novembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 117/2014
zo 4. decembra 2014 zamietol žiadosť sťažovateľa zo 14. novembra 2014 o prepustenie
z väzby. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nachádza porušenie svojich označených práv
v dvoch rovinách.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie namieta postup okresného súdu odobrený
v sťažnostnom konaní krajským súdom, ktorým mu „nebolo riadne doručené stanovisko
a nebol riadne doručený návrh na rozhodnutie Okresnej prokuratúry Piešťany k jeho
žiadosti o prepustenie z väzby“. Zároveň poukázal na to, ako mal byť naplnený v § 79 ods. 3
Trestného poriadku predpokladaný postup okresného súdu, k čomu konštatoval, že „Z § 79
ods. 3 Trestného poriadku vyplýva nasledovný postup: Okresný prokurátor nevyhovie
žiadosti, následne predloží ju súdu bez meškania s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre
prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Tento postup však musí
byť vykonaný, ak má byť zabezbečené právo na primeraný čas a možnosť na prípravu
obhajoby pred neverejným zasadnutím (či 1 deň, 3 alebo 5 je momentálne nepodstatné) a
nie počas neho (i prerušenie neverejného zasadnutia napr. na obyčajných 15 minút by bolo
ako tak naplnením citovaných práv), v opačnom prípade skutočne sa sťažovateľovi porušili
citované práva a neverejné zasadnutie o žiadosti o prepustení na slobodu nabralo
inkvizičný s dopredu pripraveným rozhodnutím, nakoľko je vylúčené, za predpokladu, že
súdy rešpektujú práva obvinených, aby neverejné zasadnutie s konaním, poradou a
rozhodnutím s obšírnym odôvodnením trvalo neuveriteľne krátkych 20 minút. Máme za to,
že celé konanie a rozhodnutie bolo prejudikované a nebolo výsledkom riadneho a
zákonného postupu oboch súdov. Je len riadnym okopírovaním rozhodnutia o 1. žiadosti
sťažovateľa o prepustenie na slobodu bez náležitého zistenia skutkového stavu. Takto sa
odňalo sťažovateľovi právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu ako i právo
na riadne a zrozumiteľné a preskúmateľné rozhodnutie, tj. v celej šírke právo na spravodlivé
súdne konanie. Inými slovami, rýchlosť rozhodnutia o žiadosti o prepustenie na slobodu
podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku bola na úkor kvality rozhodnutia.“.
3.2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na nedostatočné
zdôvodnenie pretrvávania potreby jeho väzobného stíhania všeobecnými súdmi, a to
„... odvolávaním sa na závažnosť činu a hroziaci trest“. Zdôraznil, že „... argument či už
Okresného súdu Piešťany ako i Krajského súdu v Trnave, že sťažovateľ nemá príjem
a finančné prostriedky dostáva od matky alebo priateľky nemôže obstáť a byť dôvodom
na väzobné stíhanie, nakoľko sťažovateľ je vo väzbe viac ako rok a pol, a sama väzba ho
obmedzuje získavať finančné prostriedky čestným a poctivým spôsobom.
Väzba nemôže mať sankčný charakter, ako v tomto prípade a k tomu vytýkať takejto
osobe a tým odôvodňovať väzbu objektívnou nemožnosťou argumentovať proti takémuto
dôvodu. Práve nahradenie väzby mediačným a probačným dohľadom dáva bez všetkého
dôvod očakávať zmenu v správaní sa väzobne stíhaného, keďže je oboznámený s následkami
nedodržania obmedzení alebo povinností.
Ak prvostupňový súd a taktiež odvolací súd odôvodnil väzbu závažnosťou činu,
hroziacim trestom a nezaobstarávaní finančných prostriedkov jeho riadnou a aktívnou
pracovnou činnosťou došlo k porušeniu vyššie citovaných práv. Tieto súdne argumenty
„obstáli“ len v konaní o vzatí sťažovateľa do väzby, avšak po roku a pol tieto obstáť už
nemôžu, či už s poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Petrov c/a Slovenská republika
alebo s poukazom na logiku a vývoj trestného konania, v opačnom prípade má tak väzba
vykonávaná na sťažovateľovi sankčný charakter, čo je neprípustné.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „... rozhodol
o sťažnosti sťažovateľa takto:
Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Tos/117/2014, Okresný súd
Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/7/2014 a Krajský súd v Trnave svojím uznesením
zo dňa 04.12.2014, č.k. 5Tos/117/2014 1229, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.11.2014, č.k. 1 T/7/2014 1216 porušil:
a) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že sťažovateľovi nebolo riadne
doručené stanovisko a nebol riadne doručený návrh na rozhodnutie Okresnej prokuratúry
Piešťany k jeho žiadosti o prepustenie z väzby;
b) čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, arbitrárnosťou
a nepreskúmateľnosťou uznesenia Okresného súdu Piešťany zo dňa 26.11.2014, č.k.
1T/7/2014 1216 a uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 5Tos/117/2014 1229 zo dňa
04.12.2014 v súvislosti s nedostatočným odôvodnením väzobného stíhania odvolávaním sa
na závažnosť činu a hroziaci trest
c) čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v súvislosti s neposkytnutím primeraného
času a možnosti na prípravu obhajoby.
Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.12.2014, čk.
5Tos/117/2014 1229 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.
Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...“.
II.
5. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti požiadal predsedníčku
okresného súdu a predsedu krajského súdu o písomné vyjadrenie k podanej sťažnosti.
5.1 Predsedníčka okresného súdu poskytla k veci písomné vyjadrenie sp. zn.
Spr. 233/15 z 27. marca 2015, v ktorom v podstatnom uviedla:
«V predmetnom prípade bola kontradiktórnosť konania zachovaná, keďže stanovisko
(vyjadrenie) prokurátora s návrhom na rozhodnutie sudcovi z 24.11.2014 bolo riadne
doručené obžalovanému aj jeho obhajcovi pred jeho výsluchom pri rozhodovaní o jeho
žiadosti, pričom súčasne bolo vyjadrenie prokurátora oboznámené aj predsedníčkou senátu
pred výsluchom obžalovaného. Rozsah predmetného stanoviska nie je obšírny. Pokiaľ by
obžalovaný alebo jeho obhajca chceli dlhší čas na jeho preštudovanie, tento by im bol
poskytnutý. Obžalovaný aj obhajca sa mohli v rámci výsluchu vyjadriť k predmetnému
stanovisku prokurátora.
Ústavný súd už vyslovil (napr. III. ÚS 198/05), že osoba vo väzbe musí mať v
každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo
väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí
jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti
trvania väzby a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s
dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe
(kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola
obvinenému/obžalovanému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať
svoje záujmy za podmienok ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície v
porovnaní s druhou stranou (princíp „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej
povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní" predstavujú základné procesné
garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody väzbou.
Sťažovateľovi bola daná možnosť ústne sa vyjadriť k argumentácii obsiahnutej
v predmetnom stanovisku prokuratúry.
Mám za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 5
ods. 4 Dohovoru ako ani čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako to
namieta obžalovaný vo svojej sťažnosti. Túto považujem za vecne neopodstatnenú.»
5.2 Predseda krajského súdu poskytol ústavnému súdu k veci písomné vyjadrenie
sp. zn. Spr 180/15 z 27. marca 2015, z ktorého považoval ústavný súd za dostačujúce
odcitovať toto:
„Samotný (krajský súd) po preskúmaní obžalovaným podanej sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu túto ako nedôvodnú zamietol, keďže nezistil akýkoľvek dôvod na
zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia. Vo vzťahu k samotným dôvodom väzby si
argumentáciu prvostupňového súdu osvojil v plnom rozsahu. Konštatoval naplnenie
materiálnych, resp. formálnych podmienok umožňujúcich rozhodnúť príslušným spôsobom
o podanej žiadosti o prepustenie väzby na slobodu obžalovaného. Príslušné úvahy
odvolacieho súdu sú zrejmé zo samotného uznesenia krajského súdu pod sp. zn.
5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014.
K samotným námietkam obžalovaného tvoriacim podstatu ním podanej ústavnej
sťažnosti uvádzam, že z procesného postupu okresného, resp. krajského súdu je zistiteľné, že
samotný tento (obžalovaný) mal možnosť reagovať na negatívne stanovisko prokurátora na
ním podanú žiadosť o prepustenie väzby na slobodu na zasadnutí okresného súdu konaného
dňa 26.11.2014 (viď č.l. 1211 1212 spisu) a rovnako na základe predchádzajúceho
písomného stanoviska okresného prokurátora zo dňa 24.11.2014 (viď č.l. 1205), v ktorom
(stanovisku) okresný prokurátor navrhol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby
zamietnuť a súčasne nevyhovieť jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka v zmysle ustanovenia § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. V tomto smere
považujem procesný postup okresného súdu za zákonne a ústavne konformný.
V kontexte obžalovaným namietanej nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti
uznesenia krajského súdu pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014 poukazujem na
samotné (odôvodnenie) uznesenia krajského súdu, ktoré v konkrétnosti odôvodňuje jednak,
v čom bolo uznesenie okresného súdu neskôr napadnuté obžalovaným preskúmateľné, keďže
obsahuje zrozumiteľné úvahy smerujúce k zamietnutiu podanej žiadosti obžalovaným
o prepustenie z väzby na slobodu, resp. v smere nenahradenia pretrvávajúcich dôvodov
väzby u obžalovaného dohľadom probačného a mediačného úradníka. Rovnako
preskúmateľným spôsobom je možné zistiť úvahy samotného krajského súdu zamietajúceho
sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu okresného súdu zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn.
1T/7/2014, v smere špecifikácie úvah smerujúcich k zákonnosti väzobných dôvodov
u obžalovaného v zmysle podmienok materiálnych, ako i formálnych.
Zisťujúc vyššie naznačené sa nestotožňujem s argumentáciou obžalovaného
obsiahnutou v podanej ústavnej sťažnosti smerujúcej k uzneseniu tunajšieho krajského súdu
pod sp. zn. 5Tos/117/2014 zo dňa 04.12.2014, z dôvodu ktorého navrhujem jej prijatiu
nevyhovieť, resp. ju zamietnuť.“
6. Ústavný súd zaslal už prezentované písomné vyjadrenia na vedomie právnemu
zástupcovi sťažovateľa, ktorý ich prevzal 16. apríla 2015.
III.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
IV.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať sťažnosť
podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj
využil), a preto sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3
ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných
súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami
o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.
Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje
vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý
proces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide
o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna
úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť
(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05, I. ÚS 256/07). Procesné pravidlá týkajúce sa
skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4
dohovoru. Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä
pokiaľ ide o zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade
so zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právne
predpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normy
a požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru),
ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzba
nebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušných
orgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečne
chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadať
o prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)
[rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 71 77
atď., ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11.
2005, body 124 – 125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej
komory ESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok
ESĽP z 26. 10. 2006, body 103 a 115].
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju
judikatúru už opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08,
II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré
upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej,
a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne
obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane
práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna
ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní. Podľa čl. 6 ods. 3
písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva... b)
mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
17. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 13, 15) teda vyplýva, že na konanie
o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konaním
o žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté
hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej
súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu
a účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na obhajobu vo svojom
vyjadrení v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a ako také je obsiahnuté už
v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, pri väzobných konaniach
vníma ústavný súd právo na obhajobu ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ústavy v spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušenia
práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru
pristúpi k vysloveniu jeho porušenia prostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3,
resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru. K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri sťažovateľom
namietanom porušení čl. 47 ods. 3 ústavy.
18. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach
sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súdu
v jeho uznesení sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014.
19. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,
II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné
a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu
ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný
súd podrobil ústavnému prieskumu sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu
sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 len vo vzťahu k ním namietanému čl. 17 ods. 1,
2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
VI.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
20. Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014
v podstatnom uviedol:
„Krajský súd v Trnave na základe včas podanej sťažnosti obžalovaného
podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť všetkých
výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým podal sťažovateľ sťažnosť, ako aj konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a tak dospel k záveru, že sťažnosť
obžalovaného nie je dôvodná.
Senát Okresného súdu Piešťany postupoval v posudzovanej veci v súlade so zákonom
a správne, keď po podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bez meškania určil
termín neverejného zasadnutia, žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu doručil na
vyjadrenie Okresnému prokurátorovi v Piešťanoch a dňa 26. novembra 2014 v rozsahu č. k.
1211 1215 spisu vykonal neverejné zasadnutie. Pri tomto úkone dodržal predpísaný
procesný postup a konal za prítomnosti všetkých oprávnených procesných strán
so zabezpečím práva obžalovaného na obhajobu. Rovnako správne vykonal výsluch
obžalovaného, oboznámil podstatné listinné dôkazy, dal priestor procesným stranám na
vyjadrenie a v konečnom dôsledku vyniesol napadnuté uznesenie. Napokon správne dospel
aj k tým správnym skutkovým i právnym ťažiskovým záverom, že aj v súčasnej dobe sú
splnené všetky formálne i materiálne podmienky k tomu, aby bol obžalovaný ponechaný
vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. Svoje rozhodnutie
rovnako v súlade so zákonom aj odôvodnil, takže toto je preskúmateľné. Všetky
prezentované závery okresného súdu o existencii tzv. útekových a pokračovacích, resp.
predstihových dôvodov väzby obžalovaného v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/,
písm. c/ Tr. por. si sťažnostný súd v rámci postupu svojho konania plne osvojuje, pričom na
ne ako na aktuálne v celom rozsahu iba odkazuje, a to bez potreby opakovania takýchto
dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. Dodáva, že obžalovaný je zákonným spôsobom
a dôvodne trestne stíhaný pre vysoko spoločensky nebezpečný a obzvlášť závažný zločin,
za ktorý mu hrozí citeľný trest odňatia slobody. V tejto súvislosti krajský súd rovnako dáva
do pozornosti predchádzajúce rozhodovanie o väzbe; obžalovaného , a to
konkrétne uznesenie Okresného súdu Piešťany zo dňa 14. apríla 2014 v spojení s uznesením
tunajšieho súdu zo dňa 29. apríla 2014, č. k. 3Tos 64/2014 1043, ktorých dôvody aj
v súčasnosti zostávajú v nezmenenej miere aktuálne. Okresný súd preto rozhodol správne,
keď podľa § 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného o prepustenie
z väzby na slobodu zamietol. Rovnako správne postupoval i vo vzťahu k výroku v bode II.
napadnutého uznesenia, ktorým podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol jeho žiadosť
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V uvedenom smere sa
sťažnostný súd dodáva, že s ohľadom na povahu prejednávaného prípadu a súčasné štádium
trestného konania nie je dôvodné predpokladať, že účel väzby bude takýmto dohľadom
nahradený. To isté platí i o eventuálnom postupe podľa § 80 ods. 2 Tr. por., keďže
sťažnostný súd nezistil žiadne zákonom predpokladané výnimočné okolnosti prípadu.
Sťažnostné dôvody obhajkyne obžalovaného zo dňa 4. decembra 2014 v žiadnom prípade
neodôvodňujú závery o pominutí dôvodov väzby obžalovaného a rovnako v tomto štádiu
trestného konania neprejudikujú dôvod rozhodnúť o prepustení obžalovaného z väzby
na slobodu. Stanovisko prokurátora k žiadosti obžalovaného o jeho prepustenie z väzby
na slobodu je dostatočne zrejmé z jeho verbálneho prejavu na neverejnom zasadnutí dňa
26. novembra 2014 (a v konečnom dôsledku napokon aj tým, že sa výslovne vzdal práva
podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť)
Nezistiac podmienky pre zmenu napadnutého uznesenia sťažnostný Krajský súd
v Trnave podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obžalovaného ako
nedôvodnú zamietol.“
21. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.
5 Tos 117/2014 zo 4. decembra 2014 s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2014
z 26. novembra 2014 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohto
rozhodnutia okresného súdu:
„Predsedníčka senátu preskúmala spisový materiál, vypočula obžalovaného,
oboznámila sa so stanoviskom obhajkyne ako aj prokurátora a dospela k záveru, že
u obžalovaného aj v tomto štádiu trestného konania naďalej pretrvávajú
dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného poriadku tak, ako boli
ustálené v prípravnom konaní pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby. Tak ako už bolo
konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach, obžalovaný nikde
nepracuje, finančné prostriedky dostáva od svojej matky, prípadne od svojej priateľky, ktorá
pracuje v Rakúsku. V minulosti už bol trestaný Okresným súdom Bratislava III sp. zn.
4T 87/02 o dňa 08.10.2002 pre obdobnú trestnú činnosť, avšak hľadí sa na neho, ako keby
súdom trestaný nebol. U obžalovaného je však reálna obava, že v prípade prepustenia na
slobodu sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže nemá stále bydlisko
a hrozí mu vysoký trest, čím sú splnené podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/
Trestného poriadku. Obžalovaný nikde nepracuje, má dlhodobo problémy s užívaním drog
a je tu preto dôvodná obava, že po prepustení na slobodu by pokračoval v páchaní tejto
trestnej činnosti, takýmto spôsobom si zabezpečoval finančné prostriedky na obživu, keďže
nemá pravidelný a riadny finančný príjem, čím je daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1
písm. c/Trestného poriadku.
S prihliadnutím k týmto skutočnostiam súd žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a taktiež s prihliadnutím na charakter
a závažnosť trestnej činnosti dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.“
22. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto
bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie,
v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil
prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak
je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú
dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené
zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná
súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a
to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Inými
slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno
považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). Zákonnosť väzby je zároveň
determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio
decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí
aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie
konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj
povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej
úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
24. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie
do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).
25. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
26. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky
jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej
aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti
ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že
do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná
úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru
vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)
až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto
rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov
v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť
v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomu
pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko, č. 9990/82,
rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia, č. 19380/92, rozsudok
ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink
v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúry
Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143;
L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).
27. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo
ak mu hrozí vysoký trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
28. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak
obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...
29. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
30. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,
ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,
resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.
Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17
ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatím
do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba
vo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú
určujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok
(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti
väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,
ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci
Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,
ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo
potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na
prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich
v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4
dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,
ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo
veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 B, bod 65, rozsudok
ESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).
31. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť
zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,
ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho
o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,
III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých
v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach
Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45; a Baranowski
v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca
zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného
stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom
prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných
medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky
a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú
väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
32. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:
účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis
v. Litva, č. 37 975/97),
podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial
measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al Nashif and others
v. Bulharsko, č. 50963/99),
vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca
konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci
Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle
posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci
Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),
primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP
z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
33. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzba
chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konania
v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho
použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu
ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,
aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.
Súčasťou už uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovaného
iniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudok
ESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, body 33 – 36).
34. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznosti
na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)
a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia
vo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby
nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad
relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravy
práva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľom
označených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone útekovej a preventívnej
väzby. Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností
posudzovanej veci, v dôsledku čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické,
v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla
zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd pri posudzovaní
podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci, pritom nevyplýva
jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc aj na príslušnú časť
odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/7/2014 z 26. novembra 2014, pozn.)
dostatočne podrobne ozrejmil sťažovateľom predostreté podstatné námietky a riadne
zdôvodnil pretrvávajúce okolnosti pozbavenia jeho osobnej slobody, pričom neopomenul
zdôvodniť aj potrebu ponechania sťažovateľa vo väzbe s poukazom na konkrétne skutočnosti
vyplývajúce z hľadiska materiálnej interpretácie podmienok útekovej a preventívnej väzby,
ktoré podrobne aj vo svojom rozhodnutí vysvetlil. Opakovanie týchto dôvodov počas
trvania väzby za predpokladu, že táto bola počas jej trvania podrobená
niekoľkonásobnému/pravidelnému preskúmaniu súdom, nie je východiskom ich oslabenia
a predpokladom vyslovenia porušenia práv podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
V naznačených súvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom
označenými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.1), v dôsledku čoho
považuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto jej časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
35. K námietke sťažovateľa spočívajúcej v opakovaní dôvodov jeho ďalšieho
zotrvania vo väzbe (pozri bod 3.2) ústavný súd vychádzal aj z dohovoru v jeho
komentovanom znení „Opakované používaní stereotypních formulací v rozhodnutích
vnitrostátních orgánů o prodloužení vazby vzbudzuje podezření, že se tyto orgány
dostatečně nezabývaly konkrétními okolnostmi a nereagovaly na argumenty obviněného
[viz Kondratyev proti Rusku, rozsudek, 9.4.2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti Rusku,
rozsudek, 6.12.2007, č. 25664/05, § 85]. Pokud však stejné důvody pro ponechání
obviněného ve vazbě, které ESLP označil za relevantní a dostatečné, přetrvávaly po celou
dobu jejího trvání a jestliže zákonnost vazby byla předmětem několikerého přezkoumání,
nelze vnitrostátním soudům vytýkat, že se v textech svých rozhodnutí opakovaly [viz Knebl
proti České republice, rozsudek, 28.10.2010, č. 20157/05, § 68]. Príslušné orgány
rozhodujíci o vazbě sice nejsou povinny se ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě
s každým argumentem uplatněným obviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat
adekvátním způsobem na všechny, které jsou způsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího
trvání vazby [viz např. Ignatenco proti Moldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, § 78,
Michalko proti Slovensku. Rozsudek, 21.12.2010, č. 35377/05, § 153]. (Kmec, J., Kosař,
D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha:
C.H.Beck 2012.)“. Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti)
rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby nie je povinný detailne odpovedať na každý argument
sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami
a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre
zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov.
Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61;
Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP z 22. 5. 2014, bod 114), túto
povinnosť krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí splnil.
36. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu, ktorý
oneskorene doručoval vyjadrenie prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany k žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby (pozri bod 3.1), ústavný súd v prvom rade poukazuje na
judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania
a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavujú základné procesné garancie
(„fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia
osobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches Reisse c. Švajčiarsko,
rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudské
práva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnej
slobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie
možného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah
do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou
zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť
vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).
V princípe teda platí (má platiť), že každá strana súdneho konania má mať (by mala mať)
možnosť hájiť si svoju vec pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú
v pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko
z 24. 2. 1997, bod 53; III. ÚS 186/02), resp. požiadavka spravodlivého procesu v sebe
obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať
svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane
37. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre
prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. Z uvedenej zákonnej
dikcie jednoznačne vyplýva postup prokurátora v prípravnom konaní, nie však postup súdu
konajúceho a rozhodujúceho o žiadosti o prepustenie z väzby v čase, keď sa trestná vec
nachádza v štádiu konania pred súdom. V prípravnom konaní vec dozorujúci prokurátor
disponuje kompetenciou zmocňujúcou ho k rozhodnutiu o väzbe vrátane možnosti
prepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takouto právomocou
disponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanie o vine/nevine a uložení
trestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom, ktorý ako dominus litis
podal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začína ďalšia fáza trestného
konania, a to konanie pred súdom. Stanovisko prokurátora teda nemá mienkotvorný
dôsledok, iba odporúčajúci efekt. Navyše tak z judikatúry ústavného súdu, ako aj
z judikatúry ESĽP vyplýva povinnosť všeobecných súdov vypočuť na jednom stupni osobu
žiadajúcu o prepustenie z väzby na podklade podanej žiadosti, pričom pri tomto vypočutí
(z rozhodovacej praxe všeobecných súdov na hlavnom pojednávaní, verejnom/neverejnom
zasadnutí, pozn.) je obligatórne prítomný aj prokurátor a obžalovaný spravidla za
prítomnosti obhajcu (okrem výnimiek a možností daných zákonom, pozn.) ako strany
v trestnom konaní, počas ktorého majú možnosť predniesť svoje argumenty pre a proti
ďalšiemu trvaniu väzby. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľa. Povinnosťou prvostupňového
súdu bolo osobne vypočuť sťažovateľa za prítomnosti jeho obhajcu a dať mu príležitosť
uviesť všetky dôvody majúce podľa jeho uváženia za následok oslabenie dôvodov väzby,
ako aj ponúkajúce možnosť jej nahradenia inými prostriedkami a dosiahnuť prepustenie na
slobodu. Naostatok, sťažovateľ bol pred svojím vypočutím oboznámený s písomným
stanoviskom prokurátora. Rovnako tak konajúci prokurátor predniesol svoje stanovisko
a argumentáciu k ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo väzbe, čím bol v plnej miere
rešpektovaný princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania (bod 36). Navyše,
z písomného vyjadrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany z 24. novembra 2014,
ktorého včasné nedoručenie sťažovateľ namieta, vyplýva len jeho zamietajúce stanovisko,
tak ako to bolo aj v prípade predošlých žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný
súd teda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní pred
prvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, mal
možnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenej
za vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby,
o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným
spôsobom aj vysporiadal...“ (I. ÚS 542/2012 zo 7. novembra 2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015