Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 315/2015
PDF · 260 KB
No categories available
III. ÚS 315/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Darinou Solárovou, Advokátska kancelária, Škultétyho 3, Košice, pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 202/2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 202/2014 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
2
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní o zaplatenie náhrady mzdy,
ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie v roku 2014 (pôvodne vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 28 C 215/2008), dochádza k porušovaniu jeho označených práv. Zároveň
však uviedol, že v napadnutom konaní došlo k schváleniu súdneho zmieru uznesením
z 19. februára 2015 (ďalej len „uznesenie o schválení súdneho zmieru“), ktorého kópiu
k sťažnosti pripojil. Keďže sťažovateľ považoval súdom schválený zmier v napadnutom
konaní za neplatný podľa hmotného práva, ako aj za uzavretý pod nátlakom, podal proti
uzneseniu o schválení súdneho zmieru dovolanie. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho
názoru, že v napadnutom konaní aj naďalej dochádza k porušovaniu jeho označených práv.
S poukazom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
okresný súd postupom v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
sťažovateľom v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom 3
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
4
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď
ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Ústavný súd totiž v súčinnosti s okresným súdom zistil, že uznesenie o schválení
súdneho zmieru nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 2015. Podľa § 99 ods. 4 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov má schválený zmier
účinky právoplatného rozsudku. V kontexte uvedeného možno konštatovať, že právna
neistota sťažovateľa bola odstránená najneskôr 1. apríla 2015, teda ešte pred podaním
samotnej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ podal proti právoplatnému uzneseniu
o schválení zmieru dovolanie, nemá z hľadiska označených práv, ktorých porušenie
postupom okresného súdu sťažovateľ namieta, žiadnu relevanciu, pretože napadnuté konanie
5
bolo v čase doručenie tejto sťažnosti, ako aj v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončené.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej v prípadoch
namietaného porušenia označených práv (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, III. ÚS 207/2011) ústavný súd
poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (obdobne to platí aj vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. dohovoru) len vtedy, ak
bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Skutočnosť, že napadnuté
konanie skončilo najneskôr 1. apríla 2015, teda pred podaním tejto sťažnosti, podľa názoru
ústavného súdu zakladá zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ako dôvod na jej odmietnutie
v rámci predbežného prerokovania, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného, aj keď sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci, ktoré odôvodnil tým, že schválený zmier je v rozpore s právnymi
predpismi a nepodal návrh na zrušenie súdneho zmieru z uvedeného dôvodu, ústavný súd
poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie, s ktorým sa stotožňuje, kde dospel k záveru, že
v konaní o návrhu na zrušenie súdneho zmieru podľa § 99 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (v platnom znení je to § 99 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.) obdobne
ako v konaní o návrhu na obnovu konania nemožno zasiahnuť do práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 191/2012).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015
6