Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 391/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. z 19. septembra 2011 a jeho

uznesením sp. zn. z 27. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. , z 9. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 19. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného

súdu“) a jeho uznesením sp. zn. z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. , z 9. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 10. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania

o zaplatenie sumy 75,44 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.

v procesnom postavení navrhovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 19. septembra 2011 návrh sťažovateľa zamietol, odporcovi priznal náhradu

trov konania vo výške 100 % a následne uznesením sp. zn. z 27. októbra 2011

uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu trovy v sume 26,49 €. Proti napadnutému

rozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. , z 9. mája 2013

napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd uznesením

sp. zn. z 10. apríla 2014 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Porušenie mojich práv začalo už na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom,

neakceptovaním mojich listinných dôkazov a návrhov na preukázanie skutkovej podstaty

dodávky betónu. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 84

zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie č. k. zo dňa 27. 10. 2011, preukázali, že

súd nepreveril relevantnosť písomných listinných dôkazov predložených žalovanou stranou

a vyniesol rozsudok, v ktorom zamietol žalobu, žalobcu podanú dňa 10. 12. 2007 a zaviazal

žalobcu k úhrade trov konania žalovanému vo výške 274,97 € a svedočné 26,49 €, t. j. spolu

301,56 €...

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, neakceptoval ani jednu námietku

z predloženého odvolania. V podstate svojim Rozsudkom č. k.

a , zo dňa 09. 05. 2013, potvrdil Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom č. k. zo dňa 19. 09. 2011 v plnom rozsahu a súčasne rozhodol, že

odvolanie proti tomuto rozsudku nie je prípustné. Týmto rozhodnutím vlastne potvrdil, že

predmetné dôkazné listiny, ktoré mal k dispozícii, boli účelovo sfalšované. Takéto počínanie

Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom a Krajského súdu v Trenčíne považujem

za vážne pochybenie pri riešení predmetného sporu.

V podanom dovolaní na Najvyšší súd SR zo dňa 04. 11. 2013, som opakovane

poukázal na to, že existujú dôležité písomné doklady, ktoré objasňujú predmetný spor a teda

aj oprávnenosť mojich nárokov...

Najvyšší súd predmetné dovolanie odmietol s tým, že dovolanie žalobcu podľa § 243b

ods. 5 v spojení odmietol ako smerujúcemu proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Je však nepochopiteľné, prečo sa dovolací súd

vo svojom odôvodnení odvoláva okrem iného na časť návrhu, zrušiť rozsudky oboch súdov

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď návrh v dovolaní znel „zrušiť

predmetné rozsudky Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

v plnom rozsahu a zaviazať odporcu k uhradeniu neoprávnene fakturovaného množstva

betónu 1 m3 v sume 74,44 Eur s príslušenstvom a uhradiť všetky náklady a trovy konania

vrátane tých, ktoré vzniknú doriešením predmetného sporu“. Mám dôvodné podozrenie,

že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v spolupráci s mojim právnym zástupcom

, ktorého som poveril zastupovaním pred Najvyšším súdom SR,

prepracovali dovolanie tak, aby ani Najvyšší súd nemal dôvod zaoberať sa vecnou stránkou

predmetného sporu. Z vyššie uvedeného podozrenia je logické, že Okresný súd Nové Mesto

nad Váhom nepredložil relevantné listinné dôkazy Najvyššiemu súdu, ktoré by preukázali

skutočný stav, ale také, ktoré potvrdzujú odôvodnenie rozhodnutí súdov I. a II. stupňa.

Z uvedených dôvodov neviem posúdiť či Najvyšší súd svojim konaním porušil, ustanovenia

platných zákonov z iného dôvodu ako z predloženia sfalšovaných listinných dôkazov.»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje:

„Podnet na mimoriadne dovolanie na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky,

bol podaný dňa 18. 08. 2014 (list zo 17. 08. 2014, príloha č. 9). V predmetnom podnete som

prakticky žiadal preveriť stav uvedený v tejto časti, pretože predloženie sfalšovaných

dokladov súdu je trestné. Pretože v pôvodných vyjadreniach Generálnej prokuratúry SR

neboli odpovede na navrhované opatrenia, podal som dňa 05. 01. 2015 opakovaný podnet

4

na zistenie skutočného stavu, pretože sfalšovaním listinných dokladov predložených

Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom vnikla žalobcovi škoda, podstatne vyššia

ako 266 €.

V odpovedi Generálnej prokuratúry SR zn. VI/3 Pz 4/15/1000 7, zo dňa 04. 02. 2015,

(príloha č. 10) mi bolo oznámené, že zákonná jednoročná lehota na podanie mimoriadneho

dovolania ( ) uplynula 8. júla 2014. V konečnom dôsledku sa Generálna

prokuratúra nezaoberala vecnou stránkou podnetu, ani z pohľadu mimoriadneho dovolania,

ani z pohľadu trestnej činnosti.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1) Na základe Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 10. apríla 2014, Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

č. k. a zo dňa 09. 05. 2013 nadväzujúceho na rozsudok

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie

sp. zn. zo dňa 27. 10. 2011, rozhodnúť tak, že základné práva zaručené

v , , , a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.

2) Zrušiť uznesenie Najvyššieho súdu č. k. zo dňa 10. apríla 2014

a vrátil vec Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3) Zrušiť v plnom rozsahu právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. a zo dňa 09. 05. 2013, ako aj rozsudok Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom č. k. zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie

sp. zn. zo dňa 27. 10. 2011, v právnej veci žalobcu, ,

bytom , proti žalovanému, so sídlom

, , v konaní o zaplatenie 75,44 € s príslušenstvom.

4) Zaviazať žalovaného, aby uhradil žalobcovi všetky náklady spojené s doterajším

konaním pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom, Krajským súdom

v Trenčíne a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako aj nemajetkovú ujmu, v celkovej

sume 1300, €. Z toho náklady za nedodaný betón a úrok z omeškania k dnešnému dňu

predstavujú 177,70 €, trovy konania a súdne poplatky vo výške 569,86 €, cestovné, poštovné

a rozmnožovanie písomností a pod. 52,44 €. a nemajetková ujma 500 € za spôsobovanie

traumy za obdobie 7,5 roka od fiktívne dodávky betónu.

5) Uložiť porušovateľovi základných ľudských práv, Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, uhradenie všetkých nárokov zúčastnených strán, spojených s konaním pred

Ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanej

sťažovateľovi na zvolenie si právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by nemohlo viesť k inému

rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

a napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol jeho

žalobu, a uznesenie, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy štátu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 18. júna 2014.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už opakovane uvádza (napr. m. m. ,

, , , ), že lehota na podanie

sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú.

8

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V nadväznosti na citované znenie ústavný súd

vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že jednou zo základných podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejto

lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

( ). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že podal podnet i opakovaný podnet

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podanie

mimoriadneho dovolania. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že generálna

prokuratúra prípisom č. VI/3 Pz 4/15/1000 7 zo 4. februára 2015 opakovaný podnet

sťažovateľa odložila, pretože 8. júla 2014 uplynula zákonná jednoročná lehota na podanie

mimoriadneho dovolania.

V súvislosti s vybavením opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou sťažovateľ

uviedol: „Z informácií, ktoré mám, dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti na Ústavný

súd platí aj v prípade, že Najvyšší súd odmietne dovolanie proti právoplatnému rozsudku,

čo v podstate aj tento prípad. Neviem však, či takáto možnosť je, aj keď sa podáva ešte

mimoriadne dovolanie.“

Z citovaného vyplýva sťažovateľova neistota vo vzťahu k dodržaniu lehoty podľa § 53

ods. 3 . V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na

svoju judikatúru, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na

podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243e

až ) ani prípadný opakovaný podnet nemožno z

hľadiska považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy,

ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku

, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu nemožno prihliadať (m. m. , , a iné). Na

podporu uvedeného právneho názoru ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zároveň opakovane uvádza, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ

(sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky

nápravy (v zmysle ), ktoré sú mu priamo dostupné.

Ustanovenie totiž neukladá povinnosť

(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho

prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie

(napr. , , ).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014, až 2. marca

2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ

zaťažuje ústavný súd vecou, ktorej predmetom je suma 75,44 €, teda vecou, ktorú možno

označiť z hľadiska predmetu ako bagateľnú, ktorá je už z tohto titulu a priori vylúčená

z ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci

by prichádzala do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m.

, ).

10

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015