Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 391/2015
PDF · 406.73 KB
No categories available
II. ÚS 391/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 a jeho
uznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného
súdu“) a jeho uznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol účastníkom konania
o zaplatenie sumy 75,44 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.
6 C 291/2010 v procesnom postavení navrhovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
6 C 291/2010 z 19. septembra 2011 návrh sťažovateľa zamietol, odporcovi priznal náhradu
trov konania vo výške 100 % a následne uznesením sp. zn. 6 C 291/2010 z 27. októbra 2011
uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu trovy v sume 26,49 €. Proti napadnutému
rozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 474/2011, 4 Co 476/2011 z 9. mája 2013
napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a odporcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu
podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd uznesením
sp. zn. 6 Cdo 123/2014 z 10. apríla 2014 odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Porušenie mojich práv začalo už na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom,
neakceptovaním mojich listinných dôkazov a návrhov na preukázanie skutkovej podstaty
dodávky betónu. Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010 84
zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie č. k. 6 C/291/2010 90 zo dňa 27. 10. 2011, preukázali, že
súd nepreveril relevantnosť písomných listinných dôkazov predložených žalovanou stranou
a vyniesol rozsudok, v ktorom zamietol žalobu, žalobcu podanú dňa 10. 12. 2007 a zaviazal
žalobcu k úhrade trov konania žalovanému vo výške 274,97 € a svedočné 26,49 €, t. j. spolu
301,56 €...
Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, neakceptoval ani jednu námietku
z predloženého odvolania. V podstate svojim Rozsudkom č. k. 4 Co/474/2011
a 4 Co/476/2011, zo dňa 09. 05. 2013, potvrdil Rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom č. k. 6 C/291/2010 84 zo dňa 19. 09. 2011 v plnom rozsahu a súčasne rozhodol, že
odvolanie proti tomuto rozsudku nie je prípustné. Týmto rozhodnutím vlastne potvrdil, že
predmetné dôkazné listiny, ktoré mal k dispozícii, boli účelovo sfalšované. Takéto počínanie
Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom a Krajského súdu v Trenčíne považujem
za vážne pochybenie pri riešení predmetného sporu.
V podanom dovolaní na Najvyšší súd SR zo dňa 04. 11. 2013, som opakovane
poukázal na to, že existujú dôležité písomné doklady, ktoré objasňujú predmetný spor a teda
aj oprávnenosť mojich nárokov...
Najvyšší súd predmetné dovolanie odmietol s tým, že dovolanie žalobcu podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol ako smerujúcemu proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Je však nepochopiteľné, prečo sa dovolací súd
vo svojom odôvodnení odvoláva okrem iného na časť návrhu, zrušiť rozsudky oboch súdov
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď návrh v dovolaní znel „zrušiť
predmetné rozsudky Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v plnom rozsahu a zaviazať odporcu k uhradeniu neoprávnene fakturovaného množstva
betónu 1 m3 v sume 74,44 Eur s príslušenstvom a uhradiť všetky náklady a trovy konania
vrátane tých, ktoré vzniknú doriešením predmetného sporu“. Mám dôvodné podozrenie,
že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v spolupráci s mojim právnym zástupcom
, ktorého som poveril zastupovaním pred Najvyšším súdom SR,
prepracovali dovolanie tak, aby ani Najvyšší súd nemal dôvod zaoberať sa vecnou stránkou
predmetného sporu. Z vyššie uvedeného podozrenia je logické, že Okresný súd Nové Mesto
nad Váhom nepredložil relevantné listinné dôkazy Najvyššiemu súdu, ktoré by preukázali
skutočný stav, ale také, ktoré potvrdzujú odôvodnenie rozhodnutí súdov I. a II. stupňa.
Z uvedených dôvodov neviem posúdiť či Najvyšší súd svojim konaním porušil, ustanovenia
platných zákonov z iného dôvodu ako z predloženia sfalšovaných listinných dôkazov.»
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje:
„Podnet na mimoriadne dovolanie na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky,
bol podaný dňa 18. 08. 2014 (list zo 17. 08. 2014, príloha č. 9). V predmetnom podnete som
prakticky žiadal preveriť stav uvedený v tejto časti, pretože predloženie sfalšovaných
dokladov súdu je trestné. Pretože v pôvodných vyjadreniach Generálnej prokuratúry SR
neboli odpovede na navrhované opatrenia, podal som dňa 05. 01. 2015 opakovaný podnet
4
na zistenie skutočného stavu, pretože sfalšovaním listinných dokladov predložených
Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom vnikla žalobcovi škoda, podstatne vyššia
ako 266 €.
V odpovedi Generálnej prokuratúry SR zn. VI/3 Pz 4/15/1000 7, zo dňa 04. 02. 2015,
(príloha č. 10) mi bolo oznámené, že zákonná jednoročná lehota na podanie mimoriadneho
dovolania (§ 243g OSP) uplynula 8. júla 2014. V konečnom dôsledku sa Generálna
prokuratúra nezaoberala vecnou stránkou podnetu, ani z pohľadu mimoriadneho dovolania,
ani z pohľadu trestnej činnosti.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1) Na základe Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 6 Cdo 123/2014 zo dňa 10. apríla 2014, Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011 zo dňa 09. 05. 2013 nadväzujúceho na rozsudok
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010 zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie
sp. zn. 6C/291/2010 90 zo dňa 27. 10. 2011, rozhodnúť tak, že základné práva zaručené
Ústavou Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.
2) Zrušiť uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 123/2014 zo dňa 10. apríla 2014
a vrátil vec Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3) Zrušiť v plnom rozsahu právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 4 Co/474/2011 a 4 Co/476/2011 zo dňa 09. 05. 2013, ako aj rozsudok Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom č. k. 6 C/291/2010 zo dňa 19. 09. 2011 a uznesenie
sp. zn. 6 C/291/2010 90 zo dňa 27. 10. 2011, v právnej veci žalobcu, ,
bytom , proti žalovanému, so sídlom
, , v konaní o zaplatenie 75,44 € s príslušenstvom.
4) Zaviazať žalovaného, aby uhradil žalobcovi všetky náklady spojené s doterajším
konaním pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom, Krajským súdom
v Trenčíne a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako aj nemajetkovú ujmu, v celkovej
sume 1300, €. Z toho náklady za nedodaný betón a úrok z omeškania k dnešnému dňu
predstavujú 177,70 €, trovy konania a súdne poplatky vo výške 569,86 €, cestovné, poštovné
a rozmnožovanie písomností a pod. 52,44 €. a nemajetková ujma 500 € za spôsobovanie
traumy za obdobie 7,5 roka od fiktívne dodávky betónu.
5) Uložiť porušovateľovi základných ľudských práv, Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, uhradenie všetkých nárokov zúčastnených strán, spojených s konaním pred
Ústavným súdom.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
6
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanej
sťažovateľovi na zvolenie si právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by nemohlo viesť k inému
rozhodnutiu o tejto sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
a napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol jeho
žalobu, a uznesenie, ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy štátu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 18. júna 2014.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už opakovane uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na podanie
sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú.
8
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V nadväznosti na citované znenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd
vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že jednou zo základných podmienok prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote. Nedodržanie tejto
lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že podal podnet i opakovaný podnet
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podanie
mimoriadneho dovolania. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že generálna
prokuratúra prípisom č. VI/3 Pz 4/15/1000 7 zo 4. februára 2015 opakovaný podnet
sťažovateľa odložila, pretože 8. júla 2014 uplynula zákonná jednoročná lehota na podanie
mimoriadneho dovolania.
V súvislosti s vybavením opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou sťažovateľ
uviedol: „Z informácií, ktoré mám, dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti na Ústavný
súd platí aj v prípade, že Najvyšší súd odmietne dovolanie proti právoplatnému rozsudku,
čo v podstate aj tento prípad. Neviem však, či takáto možnosť je, aj keď sa podáva ešte
mimoriadne dovolanie.“
Z citovaného vyplýva sťažovateľova neistota vo vzťahu k dodržaniu lehoty podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd poukazuje na
svoju judikatúru, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na
podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243e
až § 243j Občianskeho súdneho poriadku) ani prípadný opakovaný podnet nemožno z
hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy,
ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku
ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému
súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Na
podporu uvedeného právneho názoru ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zároveň opakovane uvádza, že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ
(sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy (v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ktoré sú mu priamo dostupné.
Ustanovenie § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku totiž neukladá povinnosť
(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho
prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie
(napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ
podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2014, až 2. marca
2015, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ
zaťažuje ústavný súd vecou, ktorej predmetom je suma 75,44 €, teda vecou, ktorú možno
označiť z hľadiska predmetu ako bagateľnú, ktorá je už z tohto titulu a priori vylúčená
z ústavného prieskumu. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci
by prichádzala do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov
uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (k tomu pozri m. m.
IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).
10
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015