Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 388/2015
PDF · 546.32 KB
No categories available
II. ÚS 388/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie
svojich práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. januára 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 177/2013 z 15. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol
účastníkom konania vedeného Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. SA 8C 205/2004 o ochranu osobnosti v procesnom postavení žalobcu
proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ sa žalobou
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhal
určenia, že žalovaný svojimi výpoveďami pri viacerých výsluchoch, resp.
pri konfrontáciách v trestných veciach vedených na Krajskom úrade vyšetrovania
Policajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚV 76/OVVK 2001 PR a KÚV 80/OVVK 2001 PR
(ďalej len „trestné veci“), ktoré boli následne vedené Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.
1 T 1/2005, poukazujúcimi na trestnú činnosť sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jeho
práva na ochranu osobnosti a uvedením nepravdivých údajov ho vystavil vyšetrovaniu
v rámci trestného stíhania,
uloženia povinnosti žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať
7 písomných ospravedlnení so zneniami uvedenými v žalobnom návrhu a
zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 319,39 €.
Za nepravdivé považoval sťažovateľ nasledujúce tvrdenia žalovaného prezentované
v rámci trestných vecí:
sťažovateľ sa žalovanému mal pochváliť vraždou svojej ženy Moniky, ktorú mal
neskôr spáliť potom, čo ju mal rozkrájať v kameňolome pri obci Žirany (ďalej len „prvý
výrok“),
sťažovateľ pracuje ako nájomný vrah (ďalej len „druhý výrok“),
sťažovateľ chcel zavraždiť osobu menom (ďalej len „tretí
výrok“),
sťažovateľ ukázal žalovanému zbraň, z ktorej mal sťažovateľ strieľať na dvore
do garážových dverí a spoločne mali zahodiť nábojnice k susedovi do vedľajšej záhrady
(ďalej len „štvrtý výrok“),
sťažovateľ mal zbraň, ktorú mal údajne použiť na vraždu
a následne zahodiť pod železničný most pri meste Šaľa (ďalej len „piaty výrok“),
žalovaný u sťažovateľa videl strelnú zbraň pri údajnej streľbe v Kolárove (ďalej len
„šiesty výrok“),
sťažovateľ spoločne so žalovaným chytali ryby, pričom žalovaný obvinil sťažovateľa
zo spáchania trestného činu pytliactva (ďalej len „siedmy výrok“),
sťažovateľ spoločne so žalovaným zišli pred obcou Vlčany na bočnú cestu
smerujúcu ku smetisku, na ktorom mal sťažovateľ niečím obliať dámske oblečenie, čiernu
kabelku a ženské tmavé topánky a tieto veci podpáliť (ďalej len „ôsmy výrok“, spolu len
„nepravdivé tvrdenia žalovaného“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „oddelil... výroky , ktoré vyslovil/tvrdil
voči mne vo svojich výpovediach a ktoré sa netýkali skutkov, pre ktoré som bol obvinený
a odsúdený. A tieto som napadol žalobou na ochranu osobnosti.“.
K prvému výroku sťažovateľ uvádza, že „Nikdy... nebol ani len obvinený, nie to ešte
odsúdený pre spáchanie takéhoto trestného činu a nikdy... nemal ženu Moniku. Naviac som
po uvedených tvrdeniach... podal trestné oznámenie z uvedeného skutku sám na seba.
Trestné oznámenie bolo OČTK odmietnuté s tým, že neexistuje žiadny dôkaz, že by sa takýto
skutok čo i len stal a nie že som to spáchal ja.“.
K štvrtému výroku sťažovateľ poznamenáva, že „OČTK vykonali prehliadku a nič
nezistili. Dal som spraviť v danom smere znalecký posudok a znalec vylúčil, že by tvrdenia
boli pravdivé. Naviac som dostal vyrozumenie priamo z Generálnej prokuratúry
SR – na môj podnet, že som nikdy nebol obvinený ani obžalovaný z toho, že by som strieľal
doma do garážových dverí. A takto to bolo/je aj s ostatnými tvrdeniami, ktoré sú predmetom
žaloby, kde boli napadnuté také výroky/tvrdenia , že vie že pracujem ako nájomný
vrah, že som plánoval/chcel zavraždiť osobu menom , a pod.“.
Sťažovateľ považuje rozsudok okresného súdu sp. zn. SA 8C 205/2004
z 18. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. apríla 2013“), ktorým bola jeho žaloba
zamietnutá, za „neobhájiteľný“, keďže je založený na odôvodnení, podľa ktorého „ak už
som právoplatne odsúdený za vraždy , a , tak nie je
porušením mojich práv ak o mne niekto tvrdí, že som spáchal vraždy aj iných osôb,
z ktorých som nebol ani len obvinený, že nie je porušením mojich práv ak o mne následne
produkuje také tvrdenia, v ktorých má spája s inými vraždami a/alebo ak o mne tvrdí iné
nepravdivé veci“.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Práva ... na súdnu
ochranu, na ochranu osobnosti, na účinný opravný prostriedok, horšie zaobchádzanie
a pod. zaručované najmä v čl. 12, 16, 19, 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, čl. 8, 13, 14
Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2014 č. 10Co/177/2013 738,
porušené boli.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.10.2014
č. 10Co/177/2013 738 a vec vracia na ďalšie konania.“
Sťažovateľ ústavný súd zároveň informoval o tom, že na účely zastúpenia v konaní
o svojej sťažnosti požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“)
„o ustanovenie/určenie advokáta“, a v tejto súvislosti požiadal, aby ústavný súd „počkal
kým v tejto veci CPP určí advokáta na moje zastupovanie a kým ustanovený advokát opraví
a doplní túto moju ústavnú sťažnosť“.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd podaním zo 17. apríla 2015
sťažovateľa vyzval, aby v stanovenej lehote preukázal, že centru žiadosť o poskytnutie
právnej pomoci a určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo veci
svojej sťažnosti podal, a následne v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o jeho
žiadosti predložil písomné splnomocnenie udelené konkrétnemu advokátovi
na zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu 30. apríla 2015
splnomocnenie udelené advokátke JUDr. Marianne Lechmanovej na zastupovanie v konaní
o svojej sťažnosti, ktorá však do času predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom
sťažnosť sťažovateľa nedoplnila.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sa ňou sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia
v záhlaví označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jeho názoru „neobhájiteľný“. Sťažovateľ
nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu o tom, že žalovaný svojimi výpoveďami
pri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciách v trestných veciach nezasiahol do jeho
práva na ochranu osobnosti uvedením nepravdivých údajov.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovania svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Ústavný súd s prihliadnutím na námietku sťažovateľa o „neobhájiteľnosti“
rozhodnutia všeobecného súdu v jeho veci posúdil, či účinky výkonu právomoci krajského
súdu súvisiace s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu
z 18. apríla 2013 sú v súlade s ustanoveniami tých článkov ústavy a dohovoru, ktorých
porušenie namieta. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku
krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiť
sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil ako
vecne správny rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2013, sa uvádza:
«Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej
slobody síce majú povahu základných práv... nemajú však povahu práv absolútnych,
uplatniteľných vždy a za každých okolností, keď už Dohovor i ústava pripúšťajú zákonom
aprobované zásahy do výkonu takýchto práv, ak je tu ich nevyhnutnosť pre tzv. vyšší
záujem. ... Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že
tzv. osobnostné práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej
stávke verejná bezpečnosť, nutnosť predchádzania zločinnosti, ale aj potreba ochrany
morálky či ochrany práv a slobôd iných. Na riadne naplnenie účelu trestného konania,
ktorým je postihovanie trestnej činnosti, je potom nevyhnutným ako celkom jednoznačné
vymedzenie typov konaní, ktoré sa považujú za nebezpečné pre spoločnosť, tak
i mechanizmov spôsobilých viesť k odhaľovaniu trestnej činnosti aj k eliminovaniu rizika
výskytu vecne nesprávnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, založených
na neúplných alebo aj realite odporujúcich podkladoch. Súčasťou spomenutých
mechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces dokazovania
a v jeho rámci inštitút svedka a svedeckej výpovede, súčasťou mechanizmov určených
na odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov
meč visiaci nad každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú
výpoveď (ktorou je na základe vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva
nepravdivého, ale aj svedectva neúplného). Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké
výpovede (a takto aj mariť účel trestného konania) nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh
dôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom konaní odoprieť, najčastejšie
vymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k tomu, voči komu sa
trestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký, pri ktorom
sú jedna osoba s druhou v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde
o požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto
nie je povinný napomáhať k tomu, čo jemu osobne alebo jemu blízkej osobe môže uškodiť či
priťažiť). V kontrapunkte k takejto evidentne limitovanej možnosti vyhnúť sa podaniu
svedectva je tu potom generálna povinnosť každého ustanoviť sa ako svedok a vypovedať o
trestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie (v
tomto prípade bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu, o aký sa tu má jednať),
umocnená v prípadoch niektorých trestných činov (na ktorých odhaľovaní a postihovaní
zákonodarca vyjadril osobitný záujem) aj trestnosťou ich neoznámenia a s ňou súvisiacou
nemožnosťou v takýchto prípadoch odoprieť svedeckú výpoveď (kde inak platí, že čo platí na
trestný čin, platí aj na skoršie vývinové štádiá pred dokonaním trestného činu, teda na
pokus trestného činu podľa § 8 Tr. zák. aj jeho prípravu podľa taktiež vyššie citovaného ust.
§ 7 zákona, o ktorom je práve reč).
Pri riadení sa všetkými takýmito úvahami preto bola celkom bez šancí snaha žalobcu
zaštítiť sa ustanovením čl. 19 ústavy, nakoľko právo priznávané týmto ústavným článkom má
charakter takého, ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj ústavou zaručovanými
právami a u prvého z takýchto dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami
požívať menšiu mieru ochrany. Obsah toho, čo žalobca v minulosti porozprával iným
osobám spolu s ním stíhaným pre trestnú činnosť alebo aj iným osobám, bol vecou
primárneho posudzovania pred orgánmi činnými v trestnom konaní s nepochybnou
využiteľnosťou už raz odznelého aj v prípadných iných konaniach (vrátane konania
z prejednávanej veci) aj s nemožnosťou dosť účinného oddelenia toho, čo malo byť
(a môžbyť bolo a môžbyť aj nie) predmetom rozhovorov medzi účastníkmi konania
z prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb. Sám žalobca tu inak vypustil
z fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté informácie budú
(a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej. Otázka pravdivosti
či nepravdivosti tvrdeného žalovaným pred orgánmi činnými v trestnom konaní bola opäť
vecou primárneho posúdenia orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež prípadného
vyvodenia konzekvencií v prípade bezpečného ustálenia dopustenia sa žalovaným trestného
činu krivej výpovede, žeby však malo ísť o takýto prípad, nebolo ničím preukázané.
Bez významu tu pritom rozhodne nebolo, že žalobca v pozícii osoby branej na zodpovednosť
za najzávažnejšie trestné činy, bol oprávnený v záujme uchránenia sa pred trestným
postihom použiť prakticky akékoľvek prostriedky vrátane účelovej lži a to bez akéhokoľvek
z toho plynúceho rizika (vyjmúc to, že nebude tým, komu orgán činný v trestnom konaní
uverí), kým žalovaný ako svedok sa musel mať na pozore podstatne viac, nakoľko jeho
pristihnutie pri krivej výpovedi by už bez následku ostať nemuselo. Rovnako tu bolo
bez právneho významu, či výstup zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej
zbrane, bol na to povolanými orgánmi činnými v trestnom konaní „zužitkovaný“ (tu
rozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči žalobcovi alebo inej osobe
aj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca pripúšťal), keď
v tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení (svedka)
ovplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú
výpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť
tým, čo by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči
žalobcovi vedelo postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým
bolo aj to v prejednávanej veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena,
vlastného občianskoprávnym konaniam všeobecne, teda to, že pravdivosť difamujúceho
výroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to nemôže byť vtedy, ak informácia
označená za nepravdivú a tiež za zásah do práva na ochranu osobnosti bola súčasťou
výpovede svedka. V takýchto prípadoch naopak treba uzavrieť, že to čo odznelo v trestnom
konaní v rámci svedeckej výpovede a nebolo následne vyvrátené trestným postihom svedka
za krivú výpoveď, treba považovať za pravdivé. Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola
tu ani potreba dopĺňania dokazovania obsahom žalobcom predkladaného znaleckého
posudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj v odvolacom
konaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní
pred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť
nazeranie na pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých
sa takýto dôkaz týkal alebo iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol
súd v tzv. civilnom spore oprávnený revidovať nech aj len sčasti závery orgánov činných
v trestnom konaní).“
Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vzhľadom na už citované ústavný súd ďalej poukazuje na relevantnú časť
odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2013, v ktorej sa uvádza:
«Navrhovateľ pôvodnou a neskôr upravenou žalobou žiadal, aby súd vyslovil, že
odporca je povinný sa navrhovateľovi písomne ospravedlniť za výroky uvedené
v zápisniciach v trestnom konaní vedenom pôvodne na KUV PZ Nitra pod ČVS: KUV
76/OVVK 2001 PR a KÚV PZ Nitra pod ČVS: KÚV 80/OVVK 2001 PR s tým, že každé
z týchto tvrdení sa nezakladali na pravde, boli to len klamstvá. Poukazuje zároveň na to, že
tieto tvrdenia neodzneli iba v rámci vyšetrovania, ale aj na hlavnom pojednávaní za účasti
širšej verejnosti a zástupcov médií s celoštátnou pôsobnosťou. Tieto výroky sú uvedené
v zápisniciach o výsluchu odporcu v čase od 05. 11. 2001 do 12. 06. 2012. Zároveň žiadal,
aby súd zaviazal odporcu vyplatiť mu sumu 3 319,39 eur (100 000. Sk). Navrhovateľ sa
nachádzal od 01. 09. 2001 v súvislosti so spáchaním závažnej trestnej činnosti z niektorých
trestných činov spolupáchateľstvom a za túto trestnú činnosť bol neskôr právoplatne
odsúdený na mimoriadny trest odňatia slobody. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre
1 T/1/2005, ktorý nadobudol v časti obžalovaného právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 07. 11. 2007 bol navrhovateľ právoplatne odsúdený pre pokračujúci trestný čin vraždy
a nedovoleného ozbrojovania a za to mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody
na doživotie s výkonom trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine. Týmto rozsudkom bol
čiastočne menený aj rozsudok 1T/2/2005 v obsahovo nadväzujúcich častiach.
Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že samotný obžalovanému uviedol,
ako usmrtil poškodenú , ktorá ho mala vydierať v súvislosti s lúpežou v Lučenci
a zároveň ho požiadal, aby „mu ju pomohol prekopať“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 1To12/2007 zo dňa 07. 11. 2007
odvolanie obžalovaného a zamietol.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Vykonaným dokazovaním, prečítaním zápisníc Krajského úradu vyšetrovania PZ
v Nitre ČVS: KÚV 76/OVVK 2001 zo dňa 10. 06. 2001, 11. 06. 2002, 12. 06. 2002,
výsluchom svedka dňa 09. 10 2001 16. 01. 2002 a uznesením zo dňa 08. 10. 2001 ktoré sa
nachádzajú v obale pod čl. 180 spisu mal súd za preukázané, že sa viedlo, trestného
stíhanie a to u navrhovateľa pre trestný čin vraždy a odporca bol v týchto konaniach
vyslúchaný ako svedok. Navrhovateľ sa vtedy už od 01. 09. 2001 nachádzal vo väzbe a
uvedené úkony sa vykonávali v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú mali spolu spáchať
, a . Súd je toho názoru, že čo sa týka usmrtenia táto
skutočnosť je vyriešená v samotnom trestnom rozhodnutí a čo sa týka jeho priateľky Moniky
je pravda, že túto videli naposledy živú, keď odchádzala s , súd vyhodnotil
vyjadrenie svedka ako účelové, ale aj on sám uviedol, že nevie, kde sa
táto žena nachádza a súd je toho názoru, že ak by žila, určite by mala záujem kontaktovať
sa so svojim synom ako matka a z tohto dôvodu považuje súd výpoveď svedka za
nedôveryhodnú.
Na základe vyhodnotenia dôkazov a jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal súd
uvedenými dôkazmi preukázané, že sa viedlo rozsiahle vyšetrovanie a dokumentovanie
trestnej činnosti v tom čase obvinených osôb , a pre spáchanie
trestných činov vraždy u a trestného činu lúpeže, ktorej sa mali zúčastniť všetci
v tom čase obvinení. Súd je toho názoru, že samotnými výpoveďami ako svedka,
keďže boli vykonávané v súvislosti s vedením iného závažného trestného stíhania, pričom
všetci obvinení sa nachádzali vo väzbe nemožno tieto výpovede označiť ako výpovede
porušujúce práva osobnosti na svoju ochranu, pretože uvedené osoby boli právoplatne
odsúdené za inú závažnú trestnú činnosť. Súd dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise
vyhodnotil ako dôkazy ktorými by sa mal zaoberať priamo trestný súd, pretože v civilnom
konaní nemožno reparovať rozhodnutie trestného súdu, tak ako sa pokúšal vykonaním
dôkazov navrhovateľ, pretože súd je viazaný rozsudkom v samotnej trestnej veci, ktorý je
právoplatný a vykonateľný a nápravu uvedeného stavu možno vykonať len v trestnom
konaní, ktorým bola navrhovateľovi obmedzená sloboda.
Súd je toho názoru, že právoplatné odsúdenie navrhovateľa a účasť navrhovateľa
pri vykonávaní úkonov súvisiacich s trestnou činnosťou nie je zásahom do osobných práv
osobnosti na jeho ochranu. Svedecké výpovede pána staršieho a
nepovažoval súd za vierohodné aj z toho dôvodu, že tieto osoby sú v blízkom príbuzenskom
pomere k navrhovateľovi a tak, ako konštatoval súd v trestnom rozsudku, prihlásili sa ako
svedkovia až v čase, keď mohli navrhovateľovi pomôcť. Súd je toho názoru, že je
neprípustné, aby súd v civilnom konaní hodnotil dôkazy, ktoré mali byť vykonané
v samotnom trestnom konaní. Podľa názoru súdu samotná účasť navrhovateľa
na vykonávaní týchto úkonov nemôže byť dôvodom na ochranu práv navrhovateľa. Tieto
úkony, ako bolo už spomenuté boli vykonané v súvislosti s objasňovaním trestnej činnosti
spáchanej navrhovateľom a to, že či nastali alebo nenastali tieto skutočnosti a či mali vplyv
na zníženie dôstojnosti navrhovateľ podľa názoru súdu priamo nepreukázal. Čo sa týka
zníženia dôstojnosti navrhovateľa na verejnosti v súvislosti so samotným trestným procesom
a účasťou verejnoprávnych a iných inštitúcií na pojednávaní a redakčného príspevku pána
, je súd toho názoru, že by bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie o týchto
veciach, keď samotné zníženie dôstojnosti navrhovateľa bolo preukázané spôsobom akým
bola jeho trestná činnosť realizovaná a samotným právoplatným odsúdením navrhovateľa
na mimoriadny trest odňatia slobody.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008, sp. zn.
5Cdo 274/2007, pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom
začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie
takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11
a nasl. Občianskeho zákonníka), a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že
nebolo vydané dôvodne, pričom súd poukazuje na tú skutočnosť, že právoplatný rozsudok
v trestnej veci spáchanej navrhovateľom nebol dosiaľ zrušený.
Súd je toho názoru, že podstatná časť výrokov navrhovateľa uvedená v návrhu
na konanie nie je spôsobilá z ohľadom na spáchanú trestnú činnosť navrhovateľa
a právoplatné odsúdenie privodiť takú ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, ktoré
by boli žalovateľné. Keďže súd nemal za preukázané, že došlo k neoprávneného zásahu
odporcu do osobnostných práv tak, aby boli spôsobilé privodiť ujmu na chránených
osobnostných právach a preto návrh na konanie zamietol.
Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Keďže súd nemal odporcom za preukázaný zásah do navrhovateľových osobnostných
práv, súd nepriznal navrhovateľov primerané zadosťučinenie.»
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové
a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť
primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové
a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými
záujmami fyzickej osoby.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby
je jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornosti
právny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo
javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď
sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.
Okolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia
závažnosti, významu a funkcií vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej
fyzickej osoby na strane jednej a osobitých verejných záujmov na strane druhej, sú buď
obsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu
pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov,
pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva
do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho
nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade
so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov
činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané
v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo
k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby
alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 201/2007 z 30. júla 2008).
Uvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českej
republiky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom
ustanovených oprávnení, resp. povinností (napr. výpoveď svedka), nejde o zásah
neoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z medzí takto
ustanovených práv a povinností. Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená zvláštnym
verejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj na plynulé
plnenie právnych povinností uložených zákonom. Zásah je potrebné súčasne vždy
posudzovať, berúc do úvahy okolnosti, za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutím
na funkcie, ktoré výkon dotknutých práv, resp. povinností plní. Takýmto vybočením
z medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanovisko
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, Zbierka súdnych rozhodnutí
a stanovísk č. 54, ročník 2010).
Berúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú vec
a s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia druhostupňového súdu a prvostupňového
súdu, ústavný súd konštatuje, že závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu,
podľa ktorých vo veci sťažovateľa nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti,
nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu a s ohľadom na všeobecnosť námietky sťažovateľa, ktorou spochybňoval
„obhájiteľnosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu
príslušných zákonných ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky
nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu zjavne
neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu
V súlade s čl. 12 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné
práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra
ústavného súdu ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba
vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim
v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba
v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave, ktorá však
v prerokúvanom prípade absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušenia
citovaného ustanovenia ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Navyše, z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním
z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne
oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval
krajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom
na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom
prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň
na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd rovnako konštatuje,
že napadnutým rozsudkom krajský súd nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva
sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03).
II.3 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
V spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľ namietal aj porušenie
čl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom
(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí
preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných
dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,
č. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu
k rozhodnutiu krajského súdu nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že
ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže
všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno právnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04). Skutočnosť, že
sťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) úspešný, nie je
podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru
nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší
proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989).
Preto napadnutý rozsudok krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej
súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy
pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2015