Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 388/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie

svojich práv podľa , , a a práv

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 15. októbra 2014,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. januára 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich práv

podľa , , a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Galanta (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o ochranu osobnosti v procesnom postavení žalobcu

proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ sa žalobou

podľa a nasl. domáhal

určenia, že žalovaný svojimi výpoveďami pri viacerých výsluchoch, resp.

pri konfrontáciách v trestných veciach vedených na Krajskom úrade vyšetrovania

Policajného zboru v Nitre pod ČVS: KÚV 76/OVVK 2001 PR a KÚV 80/OVVK 2001 PR

(ďalej len „trestné veci“), ktoré boli následne vedené Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.

, poukazujúcimi na trestnú činnosť sťažovateľa neoprávnene zasiahol do jeho

práva na ochranu osobnosti a uvedením nepravdivých údajov ho vystavil vyšetrovaniu

v rámci trestného stíhania,

uloženia povinnosti žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaslať

7 písomných ospravedlnení so zneniami uvedenými v žalobnom návrhu a

zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 319,39 €.

Za nepravdivé považoval sťažovateľ nasledujúce tvrdenia žalovaného prezentované

v rámci trestných vecí:

sťažovateľ sa žalovanému mal pochváliť vraždou svojej ženy Moniky, ktorú mal

neskôr spáliť potom, čo ju mal rozkrájať v kameňolome pri obci Žirany (ďalej len „prvý

výrok“),

sťažovateľ pracuje ako nájomný vrah (ďalej len „druhý výrok“),

sťažovateľ chcel zavraždiť osobu menom (ďalej len „tretí

výrok“),

sťažovateľ ukázal žalovanému zbraň, z ktorej mal sťažovateľ strieľať na dvore

do garážových dverí a spoločne mali zahodiť nábojnice k susedovi do vedľajšej záhrady

(ďalej len „štvrtý výrok“),

sťažovateľ mal zbraň, ktorú mal údajne použiť na vraždu

a následne zahodiť pod železničný most pri meste Šaľa (ďalej len „piaty výrok“),

žalovaný u sťažovateľa videl strelnú zbraň pri údajnej streľbe v Kolárove (ďalej len

„šiesty výrok“),

sťažovateľ spoločne so žalovaným chytali ryby, pričom žalovaný obvinil sťažovateľa

zo spáchania trestného činu pytliactva (ďalej len „siedmy výrok“),

sťažovateľ spoločne so žalovaným zišli pred obcou Vlčany na bočnú cestu

smerujúcu ku smetisku, na ktorom mal sťažovateľ niečím obliať dámske oblečenie, čiernu

kabelku a ženské tmavé topánky a tieto veci podpáliť (ďalej len „ôsmy výrok“, spolu len

„nepravdivé tvrdenia žalovaného“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „oddelil... výroky , ktoré vyslovil/tvrdil

voči mne vo svojich výpovediach a ktoré sa netýkali skutkov, pre ktoré som bol obvinený

a odsúdený. A tieto som napadol žalobou na ochranu osobnosti.“.

K prvému výroku sťažovateľ uvádza, že „Nikdy... nebol ani len obvinený, nie to ešte

odsúdený pre spáchanie takéhoto trestného činu a nikdy... nemal ženu Moniku. Naviac som

po uvedených tvrdeniach... podal trestné oznámenie z uvedeného skutku sám na seba.

Trestné oznámenie bolo OČTK odmietnuté s tým, že neexistuje žiadny dôkaz, že by sa takýto

skutok čo i len stal a nie že som to spáchal ja.“.

K štvrtému výroku sťažovateľ poznamenáva, že „OČTK vykonali prehliadku a nič

nezistili. Dal som spraviť v danom smere znalecký posudok a znalec vylúčil, že by tvrdenia

boli pravdivé. Naviac som dostal vyrozumenie priamo z Generálnej prokuratúry

SR – na môj podnet, že som nikdy nebol obvinený ani obžalovaný z toho, že by som strieľal

doma do garážových dverí. A takto to bolo/je aj s ostatnými tvrdeniami, ktoré sú predmetom

žaloby, kde boli napadnuté také výroky/tvrdenia , že vie že pracujem ako nájomný

vrah, že som plánoval/chcel zavraždiť osobu menom , a pod.“.

Sťažovateľ považuje rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok z 18. apríla 2013“), ktorým bola jeho žaloba

zamietnutá, za „neobhájiteľný“, keďže je založený na odôvodnení, podľa ktorého „ak už

som právoplatne odsúdený za vraždy , a , tak nie je

porušením mojich práv ak o mne niekto tvrdí, že som spáchal vraždy aj iných osôb,

z ktorých som nebol ani len obvinený, že nie je porušením mojich práv ak o mne následne

produkuje také tvrdenia, v ktorých má spája s inými vraždami a/alebo ak o mne tvrdí iné

nepravdivé veci“.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol napadnutým rozsudkom krajský súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol: „Práva ... na súdnu

ochranu, na ochranu osobnosti, na účinný opravný prostriedok, horšie zaobchádzanie

a pod. zaručované najmä v , 16, 19, 46 a nasl. SR a , , 13, 14

Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2014 č. ,

porušené boli.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.10.2014

č. a vec vracia na ďalšie konania.“

Sťažovateľ ústavný súd zároveň informoval o tom, že na účely zastúpenia v konaní

o svojej sťažnosti požiadal Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“)

„o ustanovenie/určenie advokáta“, a v tejto súvislosti požiadal, aby ústavný súd „počkal

kým v tejto veci CPP určí advokáta na moje zastupovanie a kým ustanovený advokát opraví

a doplní túto moju ústavnú sťažnosť“.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podaním zo 17. apríla 2015

sťažovateľa vyzval, aby v stanovenej lehote preukázal, že centru žiadosť o poskytnutie

právnej pomoci a určenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vo veci

svojej sťažnosti podal, a následne v lehote 14 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o jeho

žiadosti predložil písomné splnomocnenie udelené konkrétnemu advokátovi

na zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ predložil ústavnému súdu 30. apríla 2015

splnomocnenie udelené advokátke JUDr. Marianne Lechmanovej na zastupovanie v konaní

o svojej sťažnosti, ktorá však do času predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom

sťažnosť sťažovateľa nedoplnila.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sa ňou sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia

v záhlaví označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa jeho názoru „neobhájiteľný“. Sťažovateľ

nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu o tom, že žalovaný svojimi výpoveďami

pri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciách v trestných veciach nezasiahol do jeho

práva na ochranu osobnosti uvedením nepravdivých údajov.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súlade s každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovania svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa

by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Ústavný súd s prihliadnutím na námietku sťažovateľa o „neobhájiteľnosti“

rozhodnutia všeobecného súdu v jeho veci posúdil, či účinky výkonu právomoci krajského

súdu súvisiace s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu

z 18. apríla 2013 sú v súlade s ustanoveniami tých článkov a dohovoru, ktorých

porušenie namieta. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku

krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom nemohol porušiť

sťažovateľom označené základné práva podľa a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil ako

vecne správny rozsudok okresného súdu z 18. apríla 2013, sa uvádza:

«Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej

slobody síce majú povahu základných práv... nemajú však povahu práv absolútnych,

uplatniteľných vždy a za každých okolností, keď už Dohovor i pripúšťajú zákonom

aprobované zásahy do výkonu takýchto práv, ak je tu ich nevyhnutnosť pre tzv. vyšší

záujem. ... Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že

tzv. osobnostné práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej

stávke verejná bezpečnosť, nutnosť predchádzania zločinnosti, ale aj potreba ochrany

morálky či ochrany práv a slobôd iných. Na riadne naplnenie účelu trestného konania,

ktorým je postihovanie trestnej činnosti, je potom nevyhnutným ako celkom jednoznačné

vymedzenie typov konaní, ktoré sa považujú za nebezpečné pre spoločnosť, tak

i mechanizmov spôsobilých viesť k odhaľovaniu trestnej činnosti aj k eliminovaniu rizika

výskytu vecne nesprávnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, založených

na neúplných alebo aj realite odporujúcich podkladoch. Súčasťou spomenutých

mechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces dokazovania

a v jeho rámci inštitút svedka a svedeckej výpovede, súčasťou mechanizmov určených

na odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov

meč visiaci nad každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú

výpoveď (ktorou je na základe vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva

nepravdivého, ale aj svedectva neúplného). Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké

výpovede (a takto aj mariť účel trestného konania) nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh

dôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom konaní odoprieť, najčastejšie

vymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k tomu, voči komu sa

trestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký, pri ktorom

sú jedna osoba s druhou v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde

o požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto

nie je povinný napomáhať k tomu, čo jemu osobne alebo jemu blízkej osobe môže uškodiť či

priťažiť). V kontrapunkte k takejto evidentne limitovanej možnosti vyhnúť sa podaniu

svedectva je tu potom generálna povinnosť každého ustanoviť sa ako svedok a vypovedať o

trestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie (v

tomto prípade bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu, o aký sa tu má jednať),

umocnená v prípadoch niektorých trestných činov (na ktorých odhaľovaní a postihovaní

zákonodarca vyjadril osobitný záujem) aj trestnosťou ich neoznámenia a s ňou súvisiacou

nemožnosťou v takýchto prípadoch odoprieť svedeckú výpoveď (kde inak platí, že čo platí na

trestný čin, platí aj na skoršie vývinové štádiá pred dokonaním trestného činu, teda na

pokus trestného činu podľa § 8 Tr. zák. aj jeho prípravu podľa taktiež vyššie citovaného ust.

§ 7 zákona, o ktorom je práve reč).

Pri riadení sa všetkými takýmito úvahami preto bola celkom bez šancí snaha žalobcu

zaštítiť sa ustanovením , nakoľko právo priznávané týmto ústavným článkom má

charakter takého, ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj zaručovanými

právami a u prvého z takýchto dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami

požívať menšiu mieru ochrany. Obsah toho, čo žalobca v minulosti porozprával iným

osobám spolu s ním stíhaným pre trestnú činnosť alebo aj iným osobám, bol vecou

primárneho posudzovania pred orgánmi činnými v trestnom konaní s nepochybnou

využiteľnosťou už raz odznelého aj v prípadných iných konaniach (vrátane konania

z prejednávanej veci) aj s nemožnosťou dosť účinného oddelenia toho, čo malo byť

(a môžbyť bolo a môžbyť aj nie) predmetom rozhovorov medzi účastníkmi konania

z prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb. Sám žalobca tu inak vypustil

z fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté informácie budú

(a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej. Otázka pravdivosti

či nepravdivosti tvrdeného žalovaným pred orgánmi činnými v trestnom konaní bola opäť

vecou primárneho posúdenia orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež prípadného

vyvodenia konzekvencií v prípade bezpečného ustálenia dopustenia sa žalovaným trestného

činu krivej výpovede, žeby však malo ísť o takýto prípad, nebolo ničím preukázané.

Bez významu tu pritom rozhodne nebolo, že žalobca v pozícii osoby branej na zodpovednosť

za najzávažnejšie trestné činy, bol oprávnený v záujme uchránenia sa pred trestným

postihom použiť prakticky akékoľvek prostriedky vrátane účelovej lži a to bez akéhokoľvek

z toho plynúceho rizika (vyjmúc to, že nebude tým, komu orgán činný v trestnom konaní

uverí), kým žalovaný ako svedok sa musel mať na pozore podstatne viac, nakoľko jeho

pristihnutie pri krivej výpovedi by už bez následku ostať nemuselo. Rovnako tu bolo

bez právneho významu, či výstup zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej

zbrane, bol na to povolanými orgánmi činnými v trestnom konaní „zužitkovaný“ (tu

rozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči žalobcovi alebo inej osobe

aj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca pripúšťal), keď

v tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení (svedka)

ovplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú

výpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť

tým, čo by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči

žalobcovi vedelo postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým

bolo aj to v prejednávanej veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena,

vlastného občianskoprávnym konaniam všeobecne, teda to, že pravdivosť difamujúceho

výroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to nemôže byť vtedy, ak informácia

označená za nepravdivú a tiež za zásah do práva na ochranu osobnosti bola súčasťou

výpovede svedka. V takýchto prípadoch naopak treba uzavrieť, že to čo odznelo v trestnom

konaní v rámci svedeckej výpovede a nebolo následne vyvrátené trestným postihom svedka

za krivú výpoveď, treba považovať za pravdivé. Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola

tu ani potreba dopĺňania dokazovania obsahom žalobcom predkladaného znaleckého

posudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj v odvolacom

konaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní

pred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť

nazeranie na pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých

sa takýto dôkaz týkal alebo iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol

súd v tzv. civilnom spore oprávnený revidovať nech aj len sčasti závery orgánov činných

v trestnom konaní).“

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných

súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na už citované ústavný súd ďalej poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2013, v ktorej sa uvádza:

«Navrhovateľ pôvodnou a neskôr upravenou žalobou žiadal, aby súd vyslovil, že

odporca je povinný sa navrhovateľovi písomne ospravedlniť za výroky uvedené

v zápisniciach v trestnom konaní vedenom pôvodne na KUV PZ Nitra pod ČVS: KUV

76/OVVK 2001 PR a KÚV PZ Nitra pod ČVS: KÚV 80/OVVK 2001 PR s tým, že každé

z týchto tvrdení sa nezakladali na pravde, boli to len klamstvá. Poukazuje zároveň na to, že

tieto tvrdenia neodzneli iba v rámci vyšetrovania, ale aj na hlavnom pojednávaní za účasti

širšej verejnosti a zástupcov médií s celoštátnou pôsobnosťou. Tieto výroky sú uvedené

v zápisniciach o výsluchu odporcu v čase od 05. 11. 2001 do 12. 06. 2012. Zároveň žiadal,

aby súd zaviazal odporcu vyplatiť mu sumu 3 319,39 eur (100 000. Sk). Navrhovateľ sa

nachádzal od 01. 09. 2001 v súvislosti so spáchaním závažnej trestnej činnosti z niektorých

trestných činov spolupáchateľstvom a za túto trestnú činnosť bol neskôr právoplatne

odsúdený na mimoriadny trest odňatia slobody. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre

1 , ktorý nadobudol v časti obžalovaného právoplatnosť a vykonateľnosť

dňa 07. 11. 2007 bol navrhovateľ právoplatne odsúdený pre pokračujúci trestný čin vraždy

a nedovoleného ozbrojovania a za to mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody

na doživotie s výkonom trestu v tretej nápravnovýchovnej skupine. Týmto rozsudkom bol

čiastočne menený aj rozsudok v obsahovo nadväzujúcich častiach.

Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že samotný obžalovanému uviedol,

ako usmrtil poškodenú , ktorá ho mala vydierať v súvislosti s lúpežou v Lučenci

a zároveň ho požiadal, aby „mu ju pomohol prekopať“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní zo dňa 07. 11. 2007

odvolanie obžalovaného a zamietol.

Podľa , fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Vykonaným dokazovaním, prečítaním zápisníc Krajského úradu vyšetrovania PZ

v Nitre ČVS: KÚV 76/OVVK 2001 zo dňa 10. 06. 2001, 11. 06. 2002, 12. 06. 2002,

výsluchom svedka dňa 09. 10 2001 16. 01. 2002 a uznesením zo dňa 08. 10. 2001 ktoré sa

nachádzajú v obale pod čl. 180 spisu mal súd za preukázané, že sa viedlo, trestného

stíhanie a to u navrhovateľa pre trestný čin vraždy a odporca bol v týchto konaniach

vyslúchaný ako svedok. Navrhovateľ sa vtedy už od 01. 09. 2001 nachádzal vo väzbe a

uvedené úkony sa vykonávali v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú mali spolu spáchať

, a . Súd je toho názoru, že čo sa týka usmrtenia táto

skutočnosť je vyriešená v samotnom trestnom rozhodnutí a čo sa týka jeho priateľky Moniky

je pravda, že túto videli naposledy živú, keď odchádzala s , súd vyhodnotil

vyjadrenie svedka ako účelové, ale aj on sám uviedol, že nevie, kde sa

táto žena nachádza a súd je toho názoru, že ak by žila, určite by mala záujem kontaktovať

sa so svojim synom ako matka a z tohto dôvodu považuje súd výpoveď svedka za

nedôveryhodnú.

Na základe vyhodnotenia dôkazov a jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach mal súd

uvedenými dôkazmi preukázané, že sa viedlo rozsiahle vyšetrovanie a dokumentovanie

trestnej činnosti v tom čase obvinených osôb , a pre spáchanie

trestných činov vraždy u a trestného činu lúpeže, ktorej sa mali zúčastniť všetci

v tom čase obvinení. Súd je toho názoru, že samotnými výpoveďami ako svedka,

keďže boli vykonávané v súvislosti s vedením iného závažného trestného stíhania, pričom

všetci obvinení sa nachádzali vo väzbe nemožno tieto výpovede označiť ako výpovede

porušujúce práva osobnosti na svoju ochranu, pretože uvedené osoby boli právoplatne

odsúdené za inú závažnú trestnú činnosť. Súd dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise

vyhodnotil ako dôkazy ktorými by sa mal zaoberať priamo trestný súd, pretože v civilnom

konaní nemožno reparovať rozhodnutie trestného súdu, tak ako sa pokúšal vykonaním

dôkazov navrhovateľ, pretože súd je viazaný rozsudkom v samotnej trestnej veci, ktorý je

právoplatný a vykonateľný a nápravu uvedeného stavu možno vykonať len v trestnom

konaní, ktorým bola navrhovateľovi obmedzená sloboda.

Súd je toho názoru, že právoplatné odsúdenie navrhovateľa a účasť navrhovateľa

pri vykonávaní úkonov súvisiacich s trestnou činnosťou nie je zásahom do osobných práv

osobnosti na jeho ochranu. Svedecké výpovede pána staršieho a

nepovažoval súd za vierohodné aj z toho dôvodu, že tieto osoby sú v blízkom príbuzenskom

pomere k navrhovateľovi a tak, ako konštatoval súd v trestnom rozsudku, prihlásili sa ako

svedkovia až v čase, keď mohli navrhovateľovi pomôcť. Súd je toho názoru, že je

neprípustné, aby súd v civilnom konaní hodnotil dôkazy, ktoré mali byť vykonané

v samotnom trestnom konaní. Podľa názoru súdu samotná účasť navrhovateľa

na vykonávaní týchto úkonov nemôže byť dôvodom na ochranu práv navrhovateľa. Tieto

úkony, ako bolo už spomenuté boli vykonané v súvislosti s objasňovaním trestnej činnosti

spáchanej navrhovateľom a to, že či nastali alebo nenastali tieto skutočnosti a či mali vplyv

na zníženie dôstojnosti navrhovateľ podľa názoru súdu priamo nepreukázal. Čo sa týka

zníženia dôstojnosti navrhovateľa na verejnosti v súvislosti so samotným trestným procesom

a účasťou verejnoprávnych a iných inštitúcií na pojednávaní a redakčného príspevku pána

, je súd toho názoru, že by bolo nadbytočné vykonávať dokazovanie o týchto

veciach, keď samotné zníženie dôstojnosti navrhovateľa bolo preukázané spôsobom akým

bola jeho trestná činnosť realizovaná a samotným právoplatným odsúdením navrhovateľa

na mimoriadny trest odňatia slobody.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008, sp. zn.

, pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom

začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie

takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania (§ 11

a nasl. ), a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že

nebolo vydané dôvodne, pričom súd poukazuje na tú skutočnosť, že právoplatný rozsudok

v trestnej veci spáchanej navrhovateľom nebol dosiaľ zrušený.

Súd je toho názoru, že podstatná časť výrokov navrhovateľa uvedená v návrhu

na konanie nie je spôsobilá z ohľadom na spáchanú trestnú činnosť navrhovateľa

a právoplatné odsúdenie privodiť takú ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, ktoré

by boli žalovateľné. Keďže súd nemal za preukázané, že došlo k neoprávneného zásahu

odporcu do osobnostných práv tak, aby boli spôsobilé privodiť ujmu na chránených

osobnostných právach a preto návrh na konanie zamietol.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Keďže súd nemal odporcom za preukázaný zásah do navrhovateľových osobnostných

práv, súd nepriznal navrhovateľov primerané zadosťučinenie.»

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa podobizne, obrazové snímky a obrazové

a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť

primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové

a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými

záujmami fyzickej osoby.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,

aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby

je jeho neoprávnenosť. Ústavný súd v súvislosti s prerokúvanou vecou dáva do pozornosti

právny názor, podľa ktorého niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo

javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď

sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu.

Okolnosti, ktoré majú takéto právne následky a ktoré vychádzajú z hodnotenia

závažnosti, významu a funkcií vzájomne si kolidujúcich porovnávaných záujmov dotknutej

fyzickej osoby na strane jednej a osobitých verejných záujmov na strane druhej, sú buď

obsiahnuté priamo v právnych normách, alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah

do osobnosti fyzickej osoby nejde napríklad vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu

pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu k stretu dvoch záujmov,

pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva

do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho

nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade

so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov

činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané

v medziach zákona; na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo

k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby

alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. júla 2008).

Uvedený právny názor korešponduje aj so stanoviskom Najvyššieho súdu Českej

republiky, podľa ktorého ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom

ustanovených oprávnení, resp. povinností (napr. výpoveď svedka), nejde o zásah

neoprávnený, pokiaľ osoba, ktorá sa takéhoto zásahu dopustila, nevybočila z medzí takto

ustanovených práv a povinností. Prípustnosť týchto prípadov je odôvodnená zvláštnym

verejným záujmom na nerušenú a plynulú realizáciu subjektívnych práv, ako aj na plynulé

plnenie právnych povinností uložených zákonom. Zásah je potrebné súčasne vždy

posudzovať, berúc do úvahy okolnosti, za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutím

na funkcie, ktoré výkon dotknutých práv, resp. povinností plní. Takýmto vybočením

z medzí ustanovených práv a povinností je napr. aj krivá výpoveď (k tomu pozri stanovisko

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 13/2007, Zbierka súdnych rozhodnutí

a stanovísk č. 54, ročník 2010).

Berúc do úvahy už uvádzané právne názory vzťahujúce sa na prerokúvanú vec

a s prihliadnutím na citované časti odôvodnenia druhostupňového súdu a prvostupňového

súdu, ústavný súd konštatuje, že závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu,

podľa ktorých vo veci sťažovateľa nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti,

nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a s ohľadom na všeobecnosť námietky sťažovateľa, ktorou spochybňoval

„obhájiteľnosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu

príslušných zákonných ustanovení zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky

nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v časti namietaného

porušenia základných práv podľa , a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu zjavne

neopodstatnená, a preto ju podľa odmietol.

II.2 K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

V súlade s ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné

práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom krajského

súdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia kvalifikuje stabilizovaná judikatúra

ústavného súdu ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba

vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim

v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba

v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave, ktorá však

v prerokúvanom prípade absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušenia

citovaného ustanovenia napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Navyše, z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním

z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne

oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval

krajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom

na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom

prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň

na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd rovnako konštatuje,

že napadnutým rozsudkom krajský súd nemohol žiadnym spôsobom zasiahnuť do práva

sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

(, ).

II.3 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

V spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľ namietal aj porušenie

čl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom

(napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí

preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných

dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,

č. 131, bod 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu

k rozhodnutiu krajského súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (). Skutočnosť, že

sťažovateľ nebol v konaní pred krajským súdom (odvolacím súdom) úspešný, nie je

podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru

nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší

proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989).

Preto napadnutý rozsudok krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej

súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy

pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2015