Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 181/2020
PDF · 163.43 KB
No categories available
II. ÚS 181/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 2, 3, 5, 6, 8, 13 a 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Slovenskej republiky v zastúpení
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Generálneho riaditeľstva Zboru
väzenskej a justičnej stráže, Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon
väzby Ilava, Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby Leopoldov
a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ), ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 2, 3, 5, 6, 8, 13 a 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Slovenskej republiky
v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Generálneho riaditeľstva
Zboru väzenskej a justičnej stráže, Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu
na výkon väzby Ilava, Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby
Leopoldov a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Sťažovateľ ústavnú sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla
2020. V uvedenom doplnení sťažovateľ iba zopakoval niekoľko argumentov uvedených
v ústavnej sťažnosti a nepredniesol žiadnu ďalšiu relevantnú argumentáciu.
2. Na úvod ústavný súd poznamenáva, že ústavná sťažnosť sťažovateľa, ktorý nie je
v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom, má laický, nezrozumiteľný
a z odborného hľadiska neprínosný charakter.
Z obsahu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta rozdielnu právnu
úpravu týkajúcu sa možnosti osôb odsúdených na doživotie požiadať o podmienečné
prepustenie na slobodu v jednotlivých štátoch Európskej únie. Sťažovateľ ako príklad
uviedol nemecký právny poriadok, podľa ktorého môžu osoby odsúdené na doživotie
požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu po 15 rokoch, oproti slovenskej právnej
úprave, podľa ktorej môže odsúdený požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu až
po 25 rokoch. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol: „... nie je možné, aby sa s občanmi
východnej časti EÚ zaobchádzalo horšie ako s občanmi západnej časti EÚ.“
Sťažovateľ ďalej kritizoval podmienky a proces riešenia žiadostí o podmienečné
prepustenie na slobodu.
3. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľ popisoval a zároveň kritizoval
podmienky výkonu trestu odňatia slobody, najmä možnosť stravovania odsúdených,
pracovné možnosti a odmeňovanie za vykonanú prácu, príležitosti na vzdelávanie,
záujmovú činnosť a pod.
4. V záverečných častiach svojej ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ vyjadril aj
k formálnym podmienkam ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu k lehote na podanie ústavnej
sťažnosti sa sťažovateľ vo všeobecnosti odvolal na závery Európskeho súdu pre ľudské
práva a uviedol, že „v určitých veciach nie je možné určiť počiatočný bod“. Sťažovateľ tiež
uviedol: «... napádam stav, ktorý trvá už 20 rokov, čo je už dostatočne dlhá doba na to, aby
ju bolo možné kvalifikovať/zadefinovať ako „že dosiahla dostatočnú dĺžku, úroveň aj
závažnosť“, čo je potrebné pre vyslovenie porušenia práva.»
5. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom a navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol
nálezom: „1) Práva ... zaručované čl. 2, 3, 5, 6, 8, 13 a 14 Dohovoru...
zaobchádzaním s jeho osobou zo strany väzenských orgánov a štátu SR za obdobie 20 rokov
vo/v pozbavení osobnej slobody/väzniciach, podmienkami vo výkone trestu odňatia slobody,
s právom na podmienečné prepustenie, na súkromný a rodinný život... porušené boli.
2) Nariaďuje sa štátu – SR a jeho dotknutým orgánom bez meškania napraviť
porušenia práva a stav/systém ktorý porušenia práv spôsobil a odstrániť následky
porušenia týchto práv.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
10. Podstatou ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, ako aj s podmienkami výkonu trestu odňatia slobody.
III.1 K namietanému porušeniu práv
11. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práv pripomína,
že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03,
12. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že ústavná úprava, ako aj zákonná
úprava konštituujú ústavnú sťažnosť ako ústavný prostriedok ochrany základných práv
a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorým však nemožno nahrádzať konanie
pred všeobecnými súdmi na základe žalôb, ako aj opravných prostriedkov dostupných
účastníkom súdnych konaní. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich
zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie
niektorej z nich má za následok odmietnutie ústavnej sťažnosti už pri predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Jednou z procesných podmienok konania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti je
právomoc ústavného súdu, ktorá je podľa čl. 127 ústavy daná len vtedy, ak o účinnej
ochrane základného práva alebo slobody nerozhoduje iný súd.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 120/04, II. ÚS 144/2016).
14. Druhým predpokladom nutným na konštatovanie právomoci ústavného súdu je,
že sťažovateľ vyčerpal procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných
práv zveruje (predovšetkým v systéme všeobecného súdnictva) a na použitie ktorých je
oprávnený v zmysle platných procesných predpisov. Hoci ani ústava ani zákon o ústavnom
súde nepredpisujú, aké procesné prostriedky má sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu vyčerpať v systéme všeobecného súdnictva, ich spoločnou črtou je,
že musia byť sťažovateľovi dostupné a musia predstavovať účinný spôsob ochrany toho
základného práva alebo slobody, porušenie ktorého sťažovateľ namieta. Ak preto existuje
všeobecný súd, ktorý v rámci svojej právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy je oprávnený
konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody sťažovateľa, ústavný súd nie
je oprávnený prijať ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, pretože jej prijatiu bráni princíp
subsidiarity jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a takúto ústavnú sťažnosť je
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
15. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti teda skúmal,
či sťažovateľ nemal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii procesné prostriedky,
ktorými sa mohol domáhať účinnej ochrany označených základných práv a slobôd
podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.
Sťažovateľom namietaný zásah do označených práv spočíval podľa jeho slov v stave
trvajúcom 20 rokov, pričom napádal vo svojej podstate normy trestného práva ako také.
16. Vychádzajúc z podstaty ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojich práv právnym poriadkom štátu, je ústavný súd toho názoru, že ich ochrany sa mohol
domáhať v rámci občianskeho súdneho konania použitím dostupných prostriedkov nápravy,
prípadne v rámci iného vhodného konania.
17. Jedine v prípade, ak by všeobecné súdy odmietli v jeho veci konať, by do úvahy
prichádzalo konanie o ústavnej sťažnosti. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľa ani z jej príloh
však nevyplýva, že by sa bol vôbec pokúsil o ochranu svojich práv v občianskoprávnom
konaní na základe dostupného procesného prostriedku či v inom vhodnom konaní,
ale obrátil sa s ústavnou sťažnosťou priamo na ústavný súd.
18. Keďže sťažovateľ nevyčerpal v systéme všeobecného súdnictva žiadne
prostriedky na ochranu svojich základných práv a keďže v súlade s princípom subsidiarity
sú právomoci ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach dané len vtedy, keď o nich
nerozhoduje iný súd, bolo potrebné jeho ústavnú sťažnosť po predbežnom prerokovaní
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
III.2 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
19. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
20. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný
súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené
tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
21. Sťažovateľ síce požiadal v ústavnej sťažnosti o ustanovenie právneho zástupcu,
avšak nepreukázal svoje majetkové pomery, ktoré by túto žiadosť odôvodňovali.
22. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná
ani zjavne neopodstatnená.
23. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto, lebo nemá
právomoc na jej prerokovanie, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017,
24. Pretože neboli splnené dva z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu