Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/177/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: O. L., nar. XX. Y. XXXX, trvale bytom J. XXX, t. č. Ústav pre výkon trestu odňatia slobody Ilava, Ilava, Mierové nám. 1, proti žalovanému: E. Q., nar. X. G. XXXX, trvale bytom Z., R. X, t. č. Ústav pre výkon trestu odňatia slobody Želiezovce, Želiezovce, Cintorínska 3, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. apríla 2013 č. k. -691 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého rozsudku, spočívajúcej v zosúladení spôsobov označenia oboch účastníkov a v odstránení odtiaľ zjavne tam nepatriacich údajov.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (nech aj označenú v dôsledku použitia nie celkom náležitého výraziva za „návrh na konanie“ - pozn. odvolacieho súdu), ktorou sa žalobca domáhal I. určenia, že žalovaný svojimi výpoveďami pri viacerých výsluchoch, resp. pri konfrontáciach v trestných veciach vedených na Krajskom úrade vyšetrovania Policajného zboru Nitra pod ČVS: KÚV-76/ OVVK-2001 PR a KÚV-80/OVVK-2001 PR, konkretizovanými v žalobnom návrhu (čiže v návrhu na výrok rozsudku súdu alebo tiež tzv. petite) a poukazujúcimi na trestnú činnosť žalobcu neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu a uvedením nepravdivých údajov spôsobil vystavenie žalobcu vyšetrovaniu v rámci trestného stíhania a II. uloženia žalovanému povinnosti v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku žalobcovi a/ zaslať 7 písomných ospravedlnení zodpovedajúcich vyššie spomínaným údajom (kde inak z obsahu žaloby nemožno vylúčiť, že žalobca by sa tu mohol uspokojiť aj s jedným súhrnným ospravedlnením - opäť pozn. odvolacieho súdu) so zneniami požadovaných ospravedlnení taktiež uvedenými v žalobnom návrhu a b/ zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.319,39 eur (to všetko okrem náhrady trov konania). Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) i s odvolaním sa niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (vo veciach vedených takýmto súdom pod sp. zn. , a ), vecne potom prakticky tým, že všetky tvrdenia urobené predmetom konania v prejednávanej veci žalovaný urobil v čase vedenia rozsiahleho trestného stíhania oboch účastníkov a tiež B. K. (všetkých pre spáchanie trestného činu lúpeže a žalobcu i pre trestný čin vraždy). Obsah svedeckých výpovedí v trestnom konaní nemožno považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, zvlášť ak všetky osoby zhora boli za závažnú trestnú činnosť odsúdené (žalobca dokonca

na mimoriadny trest odňatia slobody), rozhodnutia v trestných konaniach sú už právoplatné a u žiadneho z nich dosiaľ nedošlo k zrušeniu (rozumej ani na základe mimoriadnych opravných prostriedkov), pričom zmyslom požiadaviek žalobcu je opätovné otváranie otázok vyriešených už v trestnom konaní (čo je ale neprípustné). Ani medializácia informácií o trestnom konaní proti žalobcovi (zo strany popredných predstaviteľov ministerstva vnútra) nebola spôsobilou privodiť zásah do osobnostných práv, ak primárnou príčinou inak možného zníženia dôstojnosti žalobcu pri úkonoch orgánov činných v trestnom konaní bola práve trestná činnosť účastníka dožadujúceho sa ochrany, medializácia vyplynula z plnenia si úloh verejnoprávnych a iných inštitúcií pri napĺňaní práva verejnosti na informácie a svedecké výpovede otca a brata žalobcu neboli podľa súdu prvého stupňa vierohodné ako pre príbuzenský vzťah k žalobcovi, tak aj pre prihlásenie sa takýchto osôb ako svedkov až v čase, keď mohli žalobcovi pomôcť. Nebol tak naplnený žiaden z oboch kumulatívnych predpokladov úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti (neoprávnenosť zásahu ani jeho objektívna spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach) a so žalobou nešlo uspieť (a to so žiadnou z čiastkových požiadaviek v nej uvedených); dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne paušálnym odkazom na ust. ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne nedostatkom požiadavky v konaní úspešného žalovaného na náhradu trov.

Proti tomuto rozsudku podal len žalobca včas odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pokračujúc v odvolávaní sa na (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“) a z nej najmä na čl. 19 a 46, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. , ďalej len „Dohovor“), z tohto čl. 8 a O. z. i a na nimi zaručované práva na poli ochrany súkromia aj osobnosti namietal, že predmetom konania v prejednávanej veci nie je obsah ním rozprávaného B. K. alebo iným osobám (o vražde ženy M.), ale obsah toho, čo povedal žalovanému. V právnom štáte nemôže nikto o druhom tvrdiť nepravdivé veci a zamietnutím žaloby došlo aj k porušeniu jeho (žalobcovho) práva na súdnu ochranu. Špeciálne vo vzťahu k tvrdeniu o držaniu ním strelnej zbrane žalovaný ničím nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia, pričom za toto žalobca nikdy ani trestne stíhaný nebol. Na podporu jeho (odvolateľovej) verzie, podľa ktorej je nepravdivým tvrdenie žalovaného o spálení žalobcom dámskeho oblečenia, obuvi a kabelky potom môže poslúžiť aj znalecký posudok Ing. Martina Černého, CSc. z odboru chémie a kriminalistiky, spochybňujúci úplnosť dokumentácie polície pri ohliadke miesta, na ktorom malo podľa žalovaného k tvrdenému dôjsť a/alebo pravdivosť výpovede žalovaného v trestnom konaní, keď na inkriminovanom mieste sa nenašli žiadne kusy kovu (pracky, zipsy a pod., ale ani kľúče či mince), sklo či podobné zvyšky, ktoré by tam však napriek pôsobeniu ohňa zostať museli a tento dôkaz získal (i tu rozumej žalobca) až po rozhodnutí súdu prvého stupňa v prejednávanej veci.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, argumentujúc pritom zhoršeným zdravotným stavom, brániacim mu v preštudovaní si spisu a zaujatí stanoviska.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania celú vec (keď pominúc napadnutie rozsudku ako celku od jeho najzásadnejšej časti, teda rozhodnutia vo veci samej, bolo závislými i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobcu i niektorým chybám v úvodnej časti rozsudku aj rezervám jeho odôvodnenia považovať za vecne správne rozhodnutie, keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

Hneď úvodom sa totiž žiada predoslať, že odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by sa nemal stotožniť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. Takúto podstatu by bolo možno zhutniť aj vo forme konštatovaní, že 1. neoprávneným zásahom do práva

na ochranu osobnosti zásadne nemôžu byť tvrdenia tvoriace súčasť svedeckej výpovede v trestnom konaní (vrátane tvrdení považovaných tým, koho sa týkajú, za nepravdivé), 2. osoba podrobovaná úkonom trestného konania musí z povahy veci zniesť obmedzenia či dokonca aj pozbavenia niektorých základných práv a slobôd, garantovaných všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie (ktorá úprava je inak úpravou všeobecného zákazu diskriminácie na úrovni základného zákona štátu, tu por. i ) a 3. preskúmavanie pravdivosti svedeckej výpovede v trestnom konaní nie je možným (bez ďalšieho) za pomoci prostriedkov ochrany práv v občianskom súdnom konaní, keďže opak by znamenal preskúmavanie správnosti postupov orgánov činných v trestnom konaní a tiež ich rozhodnutí mimo rámca na toto ustanoveného zákonmi upravujúcimi tzv. trestný proces a takto buď faktické pripustenie ďalšieho opravného prostriedku proti rozhodnutiu v trestnom konaní alebo vytváranie podkladu pre uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov, i tu bez toho, aby pre takýto postup existovala nevyhnutná zákonná opora. Všetky takéto už súdom prvého stupňa prijaté závery zdieľa aj odvolací súd, pričom len ony (a nie aj skutočnosti uvádzané odvolaním) mali pre možnosť úspechu žaloby v prejednávanej veci význam. Odvolací súd potom nad rámec dôvodov použitých súdom prvého stupňa na doplnenie a aj pre nutnosť vyporiadania sa tiež s odvolacími námietkami žalobcu považuje za potrebné doplniť ( ) nasledovné :

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru (inak ustanovenia nazvaného „Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje a podľa odseku 2 vety prvej rovnakého ustanovenia nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a podľa odseku 4 rovnakého ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa (účinného v čase urobenia žalovaným svedeckých výpovedí, ktoré sú predmetom žaloby v prejednávanej veci, teda o trestnom konaní súdnom v znení neskorších zmien a doplnení, predchádzajúcich nadobudnutiu účinnosti a po ňom nasledujúcich zákonov, ďalej tiež len „“) každý je povinný na predvolanie sa ustanoviť a vypovedať ako svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie.

Podľa právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v pokolení priamom, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh; ak je obvinených viac a svedok je v uvedenom pomere len k niektorému z nich, má právo odoprieť výpoveď ohľadne iných obvinených len vtedy, keď nemožno odlúčiť výpoveď, ktorá sa ich týka, od výpovede týkajúcej sa obvineného, s ktorým je svedok v tomto pomere. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v pokolení priamom, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi alebo iným osobám v pomere rodinnom alebo obdobnom, ktorých ujmu by právom pociťoval ako ujmu vlastnú a oprávnený je odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe

poverenej pastoračnou starostlivosťou; podľa odseku 3 však odoprieť výpoveď ako svedok nemôže ten, kto má povinnosť trestný čin, ktorého sa svedecká výpoveď týka, oznámiť podľa .

Podľa (v tomto prípade ustanovenia , aj tohto v znení neskorších zmien a doplnení, predchádzajúcich v tomto prípade nadobudnutiu účinnosti Z. a po ňom nasledujúcich zákonov, ďalej tiež len „Tr. zák.“, nazvaného „Neoznámenie“) kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal niektorý z trestných činov v takomto ustanovení uvedených, o. i. trestný čin vraždy () a taký trestný čin neoznámi bez odkladu prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu alebo namiesto toho, ak ide o vojaka, veliteľovi alebo náčelníkovi, potresce sa odňatím slobody až na tri roky; ak ustanovuje tento zákon na niektorý z týchto trestných činov trest miernejší, potresce sa týmto trestom miernejším.

Podľa § 7 ods. 1 Tr. zák. konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré záleží v organizovaní obzvlášť závažného (§ 41 ods. 2) trestného činu, v zadovažovaní alebo prispôsobovaní prostriedkov alebo nástrojov na jeho spáchanie, v spolčení, zhluknutí, v návode alebo v pomoci na taký trestný čin alebo v inom úmyselnom vytváraní podmienok pre jeho spáchanie, je prípravou na trestný čin, ak nedošlo k pokusu ani dokonaniu trestného činu a podľa odseku 2 tu citovaného ustanovenia príprava na trestný čin je trestná podľa trestnej sadzby ustanovenej na trestný čin, ku ktorému smerovala, ak tento zákon v osobitnej časti neustanovuje niečo iné.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestné činy uvedené v § 62 (kde sa okrem už vyššie zmieneného trestného činu vraždy nachádza aj trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2 a 3 Tr. zák.) a tie úmyselné trestné činy, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov.

Napokon podľa § 175 ods. 1 Tr. zák. kto ako svedok, znalec alebo tlmočník pred súdom, prokurátorom alebo vyšetrovateľom alebo policajným orgánom v trestnom konaní alebo pred vyšetrovacou komisiou zákonodarného orgánu a/ uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie alebo pre zistenie vyšetrovacej komisie zákonodarného orgánu, alebo b/ takúto okolnosť zamlčí, potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo peňažným trestom.

Z obsahu práve odcitovaných ustanovení vyplýva, že požiadavky žalobcu z prejednávanej veci museli byť od začiatku odsúdené na neúspech.

Právo na súkromie i osobnostné práva vrátane nedotknuteľnosti osoby a jej osobnej slobody síce majú povahu základných práv, zaručovaných Dohovorom, aj predpismi nižšej právnej sily (v tuzemských podmienkach predovšetkým vnútroštátnymi zákonmi Slovenskej republiky), na rozdiel od niektorých iných, prakticky neobmedziteľných práv (akým je napr. právo na život) nemajú však povahu práv absolútnych, uplatniteľných vždy a za každých okolností, keď už Dohovor i pripúšťajú zákonom aprobované zásahy do výkonu takýchto práv, ak je tu ich nevyhnutnosť pre tzv. vyšší záujem. To, čo takýmto záujmom je, Dohovor vymedzuje výslovne a nech aj sa tomuto vyhla, pre priamo ňou zakotvenú prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (akou zmluvou je aj Dohovor) pred zákonmi (tu por. i ) je tu takto pomerne jasná poznateľnosť podmienok, za ktorých splnenia musia práva uplatňované aj žalobou v prejednávanej veci ustúpiť, pretože je to pre demokratickú spoločnosť a zachovanie takéhoto jej charakteru bezpodmienečne nutné. Ani v intenciách reálií z prejednávanej veci pritom nemôže byť sporu o tom, že tzv. osobnostné práva nemôžu mať prioritu (a môžu byť aj potlačené), ak je v obraznej stávke verejná bezpečnosť, nutnosť predchádzania zločinnosti, ale aj potreba ochrany morálky či ochrany práv a slobôd iných. Záujem na verejnej bezpečnosti prakticky nie je dosiahnuteľný bez vymýtenia trestnej činnosti násilnej povahy, záujem na predchádzaní zločinnosti bez vymýtenia de facto akejkoľvek trestnej činnosti alebo prinajmenšom tej páchanej úmyselne (vychádzajúc z dnešného členenia trestných činov na závažnejšie úmyselne páchané zločiny a často len nedbanlivostné prečiny), súčasťou morálky v širšom slova zmysle je aj desatoro (ktorého prikázania predstavujú elementárne vodítko na rozlišovanie medzi dobrom a zlom a jedným z nich - tým piatym - je aj „Nezabiješ“) a i záujem na ochrane práv a slobôd iných

je len praktickým vyjadrením známeho, že sloboda každého končí tam, kde začína sloboda iného a samozrejmým predpokladom bezproblémovej koexistencie ľudí v civilizovanej spoločnosti je rešpekt a úcta k právam a slobodám iných.

Ani pozbavenie osobnej slobody jednotlivca či zásahy do jeho súkromia v záujme dosiahnutia vyššie opísaných cieľov nie sú neoprávnenými zásahmi do práv, ak k takýmto zásahom dochádza z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon; pričom tu z povahy veci i hierarchického usporiadania právneho poriadku musí byť každému zrejmé, že Dohovor aj môžu obsahovať nanajvýš rámcovú úpravu hraníc výkonu nimi garantovaných práv aj podmienok pre tolerovateľné zásahy do nich a na bližšiu konkretizáciu sú tu zákony (čo platí aj v prípade práva na súdnu ochranu, u ktorého konkretizáciu podmienok jeho uplatňovania obsahujú predovšetkým predpisy o konaní pred súdmi, čiže najmä a a okrem nich tiež tzv. statusové zákony, upravujúce postavenie súdov a sudcov).

Na riadne naplnenie účelu trestného konania, ktorým je postihovanie trestnej činnosti, je potom nevyhnutným ako celkom jednoznačné vymedzenie typov konaní, ktoré sa považujú za nebezpečné pre spoločnosť, tak i mechanizmov spôsobilých viesť k odhaľovaniu trestnej činnosti aj k eliminovaniu rizika výskytu vecne nesprávnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, založených na neúplných alebo aj realite odporujúcich podkladoch.

Súčasťou spomenutých mechanizmov, majúcou viesť k riadnemu objasneniu trestnej činnosti je proces dokazovania a v jeho rámci inštitút svedka a svedeckej výpovede, súčasťou mechanizmov určených na odvrátenie rizika nenáležitého zistenia skutkového stavu potom pomyselný Damoklov meč visiaci nad každým svedkom v podobe nebezpečenstva trestného stíhania pre krivú výpoveď (ktorou je na základe vyššie cit. ust. § 175 ods. 1 Tr. zák. nielen podanie svedectva nepravdivého, ale aj svedectva neúplného). Aby sa prejavy neochoty poskytovať svedecké výpovede (a takto aj mariť účel trestného konania) nepodporovali, je tu pomerne úzky okruh dôvodov, pri ktorých možno svedeckú výpoveď v trestnom konaní odoprieť, najčastejšie vymedzených osobitným vzťahom osoby volanej k svedeckej výpovedi k tomu, voči komu sa trestné konanie vedie (akým osobitným vzťahom je buď vzťah príbuzenský či taký, pri ktorom sú jedna osoba s druhej v pomere iných osôb sebe navzájom blízkych, pokiaľ pravda nejde o požiadavku svedčiť voči sebe samému, kde sa inak vychádza z logickej premisy, že nikto nie je povinný napomáhať k tomu, čo jemu osobne alebo jemu blízkej osobe môže uškodiť či priťažiť). V kontrapunkte k takejto evidentne limitovanej možnosti vyhnúť sa podaniu svedectva je tu potom generálna povinnosť každého ustanoviť sa ako svedok a vypovedať o trestnom čine, jeho páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie (v tomto prípade bez ohľadu na povahu a závažnosť trestného činu, o aký sa tu má jednať), umocnená v prípadoch niektorých trestných činov (na ktorých odhaľovaní a postihovaní zákonodarca vyjadril osobitný záujem) aj trestnosťou ich neoznámenia a s ňou súvisiacou nemožnosťou v takýchto prípadoch odoprieť svedeckú výpoveď (kde inak platí, že čo platí na trestný čin, platí aj na skoršie vývinové štádiá pred dokonaním trestného činu, teda na pokus trestného činu podľa § 8 Tr. zák. aj jeho prípravu podľa taktiež vyššie citovaného ust. § 7 zákona, o ktorom je práve reč).

Pri riadení sa všetkými takýmito úvahami preto bola celkom bez šancí snaha žalobcu zaštítiť sa ustanovením , nakoľko právo priznávané týmto ústavným článkom má charakter takého, ktoré musí v prípade stretu s inými Dohovorom aj zaručovanými právami a u prvého z takýchto dokumentov tiež s ním zadefinovanými vyššími záujmami požívať menšiu mieru ochrany. Obsah toho, čo žalobca v minulosti porozprával iným osobám spolu s ním stíhaným pre trestnú činnosť alebo aj iným osobám, bol vecou primárneho posudzovania pred orgánmi činnými v trestnom konaní s nepochybnou využiteľnosťou už raz odznelého aj v prípadných iných konaniach (vrátane konania z prejednávanej veci) aj s nemožnosťou dosť účinného oddelenia toho, čo malo byť (a môžbyť bolo a môžbyť aj nie) predmetom rozhovorov medzi účastníkmi konania z prejedávanej veci od obsahu rozhovorov iného okruhu osôb. Sám žalobca tu inak vypustil z fľaše obrazného „džina“ v podobe podstúpenia ním rizika, že poskytnuté informácie budú (a to aj na ťarchu samotného prvotného oznamovateľa) šírené ďalej. Otázka pravdivosti či nepravdivosti tvrdeného žalovaným pred orgánmi činnými v trestnom konaní bola opäť vecou primárneho posúdenia orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež prípadného vyvodenia konzekvencií v prípade bezpečného ustálenia dopustenia sa žalovaným trestného činu krivej výpovede, žeby však malo ísť o takýto prípad, nebolo ničím preukázané. Bez významu tu pritom rozhodne nebolo, že

žalobca v pozícii osoby branej na zodpovednosť za najzávažnejšie trestné činy, bol oprávnený v záujme uchránenia sa pred trestným postihom použiť prakticky akékoľvek prostriedky vrátane účelovej lži a to bez akéhokoľvek z toho plynúceho rizika (vyjmúc to, že nebude tým, komu orgán činný v trestnom konaní uverí), kým žalovaný ako svedok sa musel mať na pozore podstatne viac, nakoľko jeho pristihnutie pri krivej výpovedi by už bez následku ostať nemuselo. Rovnako tu bolo bez právneho významu, či výstup zo svedeckej výpovede žalovaného, týkajúcej sa strelnej zbrane, bol na to povolanými orgánmi činnými v trestnom konaní „zužitkovaný“ (tu rozumej použitý ako podklad pre vedenie trestného konania voči žalobcovi alebo inej osobe aj pre iný trestný čin, než tie, ktorých stíhanie, resp. aj „odstíhanie“ žalobca pripúšťal), keď v tomto prípade nešlo o skutočnosť žalovaným a ani inou osobou v jeho postavení (svedka) ovplyvniteľnú a výlučne vyvodenie voči žalovanému trestnoprávnej zodpovednosti za krivú výpoveď (či už v tomto alebo hociktorom inom žalobou uvádzanom prípade) by mohlo byť tým, čo by problém akcentovaný žalobou aj skôr v rámci trestného konania vedeného voči žalobcovi vedelo postaviť do iného svetla. I keď v konaniach o ochranu osobnosti (akým bolo aj to v prejednávanej veci) je pravidlom tzv. obrátený princíp dôkazného bremena, vlastného občianskoprávnym konaniam všeobecne, teda to, že pravdivosť difamujúceho výroku tu preukazuje jeho pôvodca (žalovaný), takto to nemôže byť vtedy, ak informácia označená za nepravdivú a tiež za zásah do práva na ochranu osobnosti bola súčasťou výpovede svedka. V takýchto prípadoch naopak treba uzavrieť, že to, čo odznelo v trestnom konaní v rámci svedeckej výpovede a nebolo následne vyvrátené trestným postihom svedka za krivú výpoveď, treba považovať za pravdivé.

Práve z ostatného uvedeného dôvodu nebola tu ani potreba dopĺňania dokazovania obsahom žalobcom predkladaného znaleckého posudku (ktorý by inak objektívne spĺňal parametre dôkazu prípustného aj v odvolacom konaní, keďže ho žalobca bez preukázateľnej vlastnej viny nemal k dispozícii už v konaní pred súdom prvého stupňa), nakoľko takýto dôkaz sám osebe nebol spôsobilý ovplyvniť nazeranie na pravdivosť tých tvrdení žalovaného v trestnom konaní voči žalobcovi, ktorých sa takýto dôkaz týkal alebo iných tvrdení (rozumej tak, žeby na základe takéhoto dôkazu bol súd v tzv. civilnom spore oprávnený revidovať - nech aj len sčasti - závery orgánov činných v trestnom konaní).

Súd prvého stupňa preto rozhodol vecne správne, keď žalobu zamietol a rovnako správne nepriznal v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania, ak tento nepodal v zákonom určenej lehote návrh na jej priznanie (za súčasnej úpravy civilného procesu nutná podmienka podľa ) a v neskoršom období sa procesného práva na náhradu trov prvostupňového konania vzdal i nepodaním ním odvolania proti rozsudku okresného súdu v časti trov konania (ktoré predstavovalo posledný procesný prostriedok tohto účastníka, pri ktorom by mohol presvedčiť o opaku, teda že mu trovy vznikli a o ich náhradu aj včas požiadal).

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok podľa aj 2 potvrdil.

Podľa a však nutné bolo nariadiť súdu prvého stupňa vykonanie opravy úvodnej časti jeho rozsudku. V tej sa totiž pre zjavne odchylný prístup súdu k uvedeniu mena a priezviska žalobcu (na jednej strane) a ostatných identifikátorov oboch účastníkov (na strane druhej) vyskytla anomália nasvedčujúca buď označeniu len žalobcu spôsobom zaužívaným napr. Najvyšším súdom SR (rozumej v druhom páde, v takom prípade však bez vysvetlenia, prečo všetky ostatné údaje boli uvedené v páde prvom) alebo označeniu takéhoto účastníka spôsobom navodzujúcim dojem, žeby tu malo ísť o osobu ženského pohlavia rumunského či podobného pôvodu (žalovaným má byť „E. Q.“ a žalobcom „O. L.“). Úvodná časť rozsudku však obsahovala i nadbytočný údaj o dni vyhlásenia rozsudku (známy z rozsudkov v trestných veciach, do civilných rozsudkov však nepatriaci, tu por. aj ) a rovnako nadbytočné uvedenie poštového priečinka v mieste aktuálneho pobytu žalovaného (u ktorého musí byť zrejmé, že bydliskom nikoho byť nemôže), pričom nápravu všetkých takýchto nesprávností je žiadúce vykonať postupom predpokladaným v ust.

V odvolacom konaní tak rovnako ako v konaní prvostupňovom bol plne úspešným žalovaný (žalobca požadujúci zrušenie napadnutého rozsudku s odvolaním neuspel ani len čiastočne) a bol to on, komu vzniklo tiež právo na náhradu trov tohto konania (podľa a ). Tak ako

v konaní pred súdom prvého stupňa ale žalovaný ani tentoraz nepodal návrh na priznanie mu náhrady (urobiť tak mohol ešte do troch dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu) a ak zo spisu nevyplynuli žiadne preukázateľné trovy žalovaného v tomto štádiu konania, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, ako to vyplýva z ostatnej (tretej) vety výroku tohto jeho rozsudku (nie súc pritom viazaný v príslušnej časti výrokom vyhláseného rozsudku, tu por. tiež a ).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.