Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 319/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou STEHURA & partners, s. r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Celestín Stehura, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 175

z 27. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), upravená a

doplnená podaním sťažovateľa doručeným 9. októbra 2014, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 175

z 27. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) č. k. zo 14. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) bol rozsudok okresného súdu sp. zn. z 22. októbra 2001

zmenený tak, že sťažovateľovi bola určená povinnosť platiť zvýšené výživné

na maloletého syna v sume 180 € mesačne k rukám matky počnúc 3. septembrom 2012

s tým, že zameškané výživné okresný súd povolil sťažovateľovi splácať spolu s bežným

výživným po 20 € mesačne. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd vykonal „zúžené dokazovanie“ v rozsahu jeho

majetkových príjmov, pričom ostatnými ním namietanými skutočnosťami sa hlbšie

nezaoberal a ním navrhované dôkazy nevykonal. Podľa jeho názoru krajský súd svoj

potvrdzujúci rozsudok bližšie neodôvodnil a s uplatnenými odvolacími dôvodmi sa

nevysporiadal. Následne cituje dopadajúcu judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa

na obsah základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. ,

, , ). Nadväzne na to sťažovateľ uvádza, že «či už

OS Čadca vo svojom rozhodnutí ako i KS Žilina mal sa riadne zaoberať mojimi dôvodmi,

pre ktoré som podal odvolanie a riadne na ne odpovedať, prečo tieto dôvody

neakceptoval. Je zrejmé, že všeobecný súd nezistil dôsledne skutkový stav veci, t. j.

nezistil majetkové pomery členov spoločnej domácnosti navrhovateľky (napr. manžela

navrhovateľky), ďalej nezistil dôsledne výšku sociálnych príspevkov na maloletého,

na ktorého som povinný platiť výživné (je všeobecne známe, že výška „prídavku

na dieťa“, ktorý je poskytovaný v Rakúskej republike je niekoľkonásobne vyššia ako v SR,

kde je výška 23,10 mesačne) ako i nezistil a nesprávne sa vysporiadal s mojimi

príjmovými možnosťami. Ak mám nepravidelný príjem, je potrebné vychádzať z jeho

celoročného priemeru. Všeobecný súd však vo svojom rozhodnutí vôbec nedáva odpoveď

na moje „argumenty“, z toho mi sa vyvodzuje záver, že všeobecný súd sa mojimi

argumentmi vôbec nezaoberal. Navyše nedôsledným zistením skutkového stavu som

vystavený rozhodnutím porušovateľa trestnému stíhaniu pre trestný čin zanedbania

povinnej výživy podľa , nakoľko súdom stanovenú vyživovaciu povinnosť

nedokážem objektívne plniť.».

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na dôvody, pre ktoré by mu mal

ústavný súd priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €. Tie spočívajú v ohrození jeho

psychického stavu, ako aj v pocitoch neistoty.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vydať vo veci

rozhodnutie, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2014 porušené bolo. Ďalej

navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľovi priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania

v sume 340,89 € na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre

jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vo vzťahu k posúdeniu namietaného porušenia označených práv ústavný súd

najskôr podotýka, že formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril

zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany

podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v

takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania.

To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd po uvedení znenia

a (ďalej len „OSP“) uviedol, že

s odôvodnením rozsudku okresného súdu sa v celom rozsahu stotožňuje, pričom

v sťažovateľovej veci „nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť

rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých

rozhodujúcich skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné

podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody, pre ktoré tak urobil, správne a podrobne

rozobral v odôvodnení rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj

odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia

okresného súdu odvolací súd dodáva: Hmotnoprávnou podmienkou pre zmenu skôr

určenej vyživovacej povinnosti je podľa ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine zmena pomerov.

Pri rozhodovaní o zmene výživného musí súd posúdiť komplexne všetky zmeny

v pomeroch účastníkov, ku ktorým došlo od predchádzajúcej úpravy, pričom nemôže

opomenúť ani existenciu ustanovenia § 62 ods. 2 Zákona o rodine zakotvujúcu právo

dieťaťa podieľať sa na dosiahnutej životnej úrovni svojich rodičov, či už v pozitívnom

alebo v negatívnom zmysle, ako i všeobecné hľadisko upravené v ust. § 75 ods. 1 Zákona

o rodine, podľa ktorého pri rozhodovaní o výživnom sa prihliada na odôvodnené potreby

oprávneného, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného Otec

maloletého v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by neboli

predmetom prvostupňového konania, resp. ktoré by prvostupňový súd pri svojom

rozhodnutí nezohľadnil. Prvostupňový súd správne právne odôvodnil, prečo návrhu

vyhovel a ustálil výšku vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému na sumu 180, eur

mesačne. Odvolaciu námietku týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia

a nedostatočného zistenia skutkového stavu nepovažoval odvolací súd za dôvodnú,

nakoľko okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty,

ktoré sú z hľadiska súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce. Právo

na spravodlivý súdny proces nezahŕňa, aby sa súd stotožnil s názormi účastníkov

konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.

) a ani to, aby bol účastník úspešný v konaní (). Keďže odvolací

súd v napadnutom rozsudku nezistil pochybenie, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

ako vecne správny.“.

Keďže krajský súd si dôvody uvedené v rozsudku okresného súdu v plnej miere

osvojil a zároveň na ne poukázal, ústavný súd pri hodnotení ústavnej udržateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria z hľadiska

predmetu konania jeden celok (m. m. , ,

a ). S prihliadnutím na uvedené ústavný súd vzal zreteľ i na závery

okresného súdu formulované v jeho rozsudku č. k. zo 14. novembra

2013, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti

k maloletému (od roku 2001) „neprispel na výživu maloletého okrem určeného

výživného žiadnymi finančnými ani naturálnymi hodnotami, nezaujímal sa o maloletého

aj napriek tomu, že žijú v jednej obci. Neobstojí tvrdenie otca týkajúce sa porovnávania

jeho výdavkov na stravu a výdavkov maloletého a takisto poukazovanie na možnosti

a životnú úroveň matky. V tomto prípade treba vychádzať zo situácie, že matka je ťažko

zdravotne postihnutou osobou. Aj na pojednávaní sa zúčastnila za prítomnosti svojej

osobnej asistentky, pretože veľmi slabo vidí. Za týchto okolností aj napriek rozhodnutiu,

že je ťažko zdravotne postihnutou osobou a invalidnou dôchodkyňou, nemožno požadovať

od matky dieťaťa, aby si hľadala primerané zamestnanie, keď sama má vážne problémy

a musí byť doprevádzaná osobnou asistentkou. Takéto tvrdenie otca je zjavne necitlivé

a neohľaduplné. Samotná tá skutočnosť, že matka dieťaťa je opätovne vydatá a že jej

manžel pracuje v zahraničí, znamená iba toľko, že súčasný manžel matky sa má podieľať

na nákladoch spoločnej domácnosti a vyživovacej povinnosti na ďalšie dieťa, ktoré

z tohto manželstva so súčasným manželom matky sa narodilo. Nevyplýva však manželovi

matky povinnosť prispievať na výživu maloletého . Z dokladov predložených

matkou je zjavné, že ide o dieťa, ktoré sa v súčasnej dobe prudko vyvíja a jeho náklady

na oblečenie, stravovanie, obuv, hygienické potreby sú značné. Matka zo svojho príjmu

musí prispievať primerane na náklady spoločnej domácnosti, má ďalšiu vyživovaciu

povinnosť a pritom do značnej miery je jej práca v domácnosti, orientácia v rodine

znevýhodnená aj napriek osobnej asistentke. Teda z tohto pohľadu je porovnávanie

situácie matky a otca maloletého neprimerané. Otec je zamestnaný atak ako to vyplýva

z jeho vyjadrení prostredníctvom právneho zástupcu, že nie je schopný vzhľadom

na ďalšie náklady, ktoré má v spojení so svojim zamestnaním, vysoké výdavky a nemôže

prispievať na výživu maloletého požadovanou sumou, tieto skutočnosti žiadnym

spôsobom nepreukázal. Práve naopak, matka prostredníctvom právneho zástupcu

poukázala na ďalšie majetkové hodnoty, ktoré má otec v nehnuteľnostiach a takisto

poukázala na tú skutočnosť, že pokiaľ poukázal na výdavky spojené so stavbou

a dostavbou rodinného domu, ktorý začali stavať ako manželia, ide o výdavok, ktorý

nemá prednosť pred plnením vyživovacej povinnosti. Treba dať za pravdu matke, že

výživné je prednostná povinnosť otca a matka osobnou starostlivosťou sa podieľa

na potrebách maloletého. Takisto neobstojí tvrdenie, že maloletý má 13 rokov

a preto už starostlivosť nie je potrebná v takej intenzite ako o úplne malé dieťa. Dieťa

v školskom veku nie je predsa schopné zabezpečovať si doma stravu, pranie, hygienu

a podobne, teda ide o starostlivosť, ktorá stále ešte je starostlivosťou rodiča, s ktorým žije

v spoločnej domácnosti. Teda toto tvrdenie otca neobstojí. Na základe takto vykonaného

dokazovania súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobné pomery na strane maloletého

ako aj pomery matky, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a na druhej strane pomery

otca, ktorý má jedinú vyživovaciu povinnosť na maloletého , ktorý má pravidelný

príjem zo zamestnania a i keď táto skutočnosť nebola matkou preukázaná, že

zamestnávateľ prispieva na náklady cestovného, ubytovania a stravovania, je jednak

v právnej úprave o poskytovaní príspevku na stravovanie zamestnancov t a na druhej

strane zvyklosťou u zamestnancov, ktorí pracujú v mieste, ktoré nie je totožné s miestom

ich bydliska, že za cestovné sú poskytované takýmto zamestnancom náhrady. Teda je

nesporné, že životná úroveň otca vzhľadom na jeho osobnú a majetkovú situáciu je

vyššia, ako životná úroveň matky a preto maloletý má právo podieľať sa

na životnej úrovni rodičov, teda aj otca. Súd považoval výšku 180, Eur mesačne

vzhľadom na podstatnú zmenu pomerov od poslednej úpravy výživného za sumu

primeranú a vzhľadom na to, že otec neplní vyživovaciu povinnosť okrem určenej sumy,

ktorá predstavuje v eurách 49,79 Eur, žiadnymi inými formami na maloletého , súd

zvýšil výživné, tak ako je uvedené. Výživné podľa návrhu bolo zvýšené počnúc dňom

3.9.2012 s tým, že rozdiel medzi výživným, na ktoré bol pôvodne otec zaviazaný

a výživným, ktoré súd zvýšil počnúc dňom 3.9.2012, teda za obdobie od podania návrhu

do rozhodnutia súdu 14.11.2013, kedy mesiac november 2013 nebol ešte pri zameškanom

výživnom zarátaný vzhľadom na možnosť plnenia výživného do 15. dňa toho ktorého

mesiaca, predstavuje zameškané výživné po odpočítaní sumy, ktorou prispieva podľa

pôvodného rozhodnutia otec, suma 1.792,73 Eur. Súd vzhľadom na takýto vysoký

nedoplatok na výživnom považoval v súlade so schopnosťami a možnosťami otca

zameškané výživné za obdobie od podania návrhu, teda od 3.9.2012 do 14.11.2013

za primerané splácať v mesačných splátkach po 20, Eur, počnúc prvou splátkou zročnou

v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod stratou výhody splátok, ak bude

vynechaná hoci i len jedna splátka.“.

Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľa s výsledkom označeného

konania a odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj so spôsobom hodnotenia dôkazov

a nevykonaním sťažovateľom navrhnutých dôkazov, ktoré mu mohli privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd

k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno procesných princípov ho nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny. Po konštatácii vecnej správnosti

rozsudku okresného súdu a stotožnení sa s jeho odôvodnením krajský súd na zdôraznenie

vecnej správnosti potvrdzovaného rozsudku doplnil konkrétne dôvody a vyjadril sa aj

k sťažovateľom uplatneným odvolacím námietkam. Krajský súd tak postupoval v súlade s

, v súvislosti s čím ústavný súd poznamenáva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemožno

v zásade hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd objasnil dôvody, z ktorých napadnutý

rozsudok vychádza, ako aj úvahy, akými sa pri jeho vydaní riadil, dostatočne

a v spojitosti s rozsudkom okresného súdu poskytol jasné a zrozumiteľné odpovede na

v prípade relevantné právne otázky. Tie sa neodchyľujú od obsahu v prípade

aplikovaných právnych noriem upravujúcich plnenie vyživovacej povinnosti medzi

rodičmi a deťmi, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom

je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné sa samy živiť,

ďalej, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností,

možností a majetkových pomerov, pričom dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni

rodičov, a že výživné na dieťa má prednosť pred inými výdavkami rodičov (§ 62 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov).

K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svoju

predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (), že zásada

voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1

. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä až

rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov

realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval (, ).

Ústavný súd zistil, že pri ustálení svojich právnych záverov krajský súd vychádzal

z pomerne rozsiahle zisteného skutkového stavu, ktorý konajúce súdy vo svojich

rozhodnutiach podrobne opísali a pri formovaní záverečného úsudku o predmete konania

náležite vyhodnotili. Ústavný súd preto považuje za nevyhnutné námietku sťažovateľa, že

sa krajský súd nezaoberal ním namietanými skutočnosťami, odmietnuť ako

neopodstatnenú. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom uvedeným

v napadnutom rozsudku nestotožňuje, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu

za ústavne udržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej

perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd námietky sťažovateľa o tom, že

krajský súd v napadnutom rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na zásadnú argumentáciu

sťažovateľa, čím porušil právo na presvedčivé a odôvodnené rozhodnutie zaručené čl. 46

ods. 1 , ako aj dohovoru za nedostatočné.

Vo vzťahu k v argumentácii uvádzanému zaručujúceho rovnosť

účastníkov v súdnom konaní považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20

ods. 3 je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci rozhodoval ústavný

súd o porušení tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha len v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení (

ods. 3 ), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľa (, a ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Keďže bola sťažnosť

ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015