Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 319/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, a

, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom

Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Zvolen č. k. z 25. marca 2004, uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 3. apríla 2013, rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. mája 2015 doručená sťažnosť

a (ďalej len „sťažovatelia“)

vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. z 25. marca 2004, uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 3. apríla 2013, rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 19. februára 2015.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sťažnosť

podávajú proti viacerým rozhodnutiam tak okresného súdu, ako aj krajského súdu

a najvyššieho súdu, pričom právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí v celosti

odvodzujú od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. februára 2015. Ako ďalej v sťažnosti uvádzajú, napádajú uznesenie okresného

súdu č. k. z 11. novembra 2000, rozsudok okresného súdu č. k.

z 25. marca 2004, uznesenie okresného súdu č. k.

zo 4. januára 2012, uznesenie krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2001,

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009 (sťažovatelia v bode 2

petitu mylne uviedli dátum 4. január 2012), uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 3. apríla 2012, ako aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). Sťažovatelia

uvádzajú, že „... citované rozhodnutia všeobecných súdov v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd... sú rozhodnutiami nespravodlivými, čo má

za následok, že základné ľudské práva sťažovateľov porušené boli“.

2

3. Sťažovatelia v právnom postavení žalobcov v pôvodnom konaní o určenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam s poukazom na podrobne popísaný skutkový stav konania,

ako i na viaceré rozhodnutia tak všeobecných súdov, ako i ústavného súdu rozporujú právne

závery napadnutých rozhodnutí jednak v otázke právneho posúdenia samotného predmetu

konania, ako i v otázke náhrady trov konania a zastávajú názor, že „... postup všeobecných

súdov v rozhodovaní bol a je v rozpore so zásadou spravodlivosti, nestrannosti

a nezaujatosti voči žalobcom sťažovateľom. ... Takéto rozhodnutia sú rozhodnutiami

odporujúcimi zákonu, a teda sú nespravodlivými rozhodnutiami s poukazom na čl. 6 ods. 1

Dohovoru.“.

Zároveň uvádzajú, že konajúce súdy nerešpektovali nimi preukazované základné

právne skutočnosti, a teda nerešpektovali vlastnícke právo a žalobu, ktorou sa žalobcovia

domáhali určenia právneho vzťahu, v dôsledku čoho „... nemohli rešpektovať čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, a Dohovoru vyhlásením

nespravodlivých rozhodnutí“.

Ako v závere sťažnosti zdôrazňujú, «... žalobca sťažovateľ v 1. rade (a sťažovateľka

v 2. rade v zmysle ) boli vlastníkmi nehnuteľností, ktorých boli nezákonne...

podvodom zbavení. ... Žalobca sa stal vlastníkom predmetného majetku vedeného

na LV č. KÚ , na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej

dňa 30. 4. 1992... Predmetný majetok v zmysle patril do BSM sťažovateľa a jeho

manželky sťažovateľky v 2. rade, ktorého sa nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdali,

nikomu nepredali a nikomu nedarovali, lebo na takéto konanie nemali žiadny dôvod,

či motív... Z nepochopiteľných dôvodov v rozpore so zákonom, bez akejkoľvek spôsobilej

listiny na zmenu vlastníctva, dňa 31. 3. 1993 vlastníctvo k predmetnému majetku Správa

katastra vo Zvolene prepísala na

a to len na základe poznámky „Úradne opravené“ a ako titul

nadobudnutia: Výpis č. 512/93 243/93... Nahliadnutím do katastrálneho spisu žalobca

v 1. rade zistil, že konkurzná sudkyňa... prípisom zo dňa 18. 6. 1997, žiadala vykonať zmenu

vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech Nešlo

o vkladuschopnú listinu pre zápis zmeny zápisu vlastníctva na LV č. k. ú. ,

a pre zmenu vlastníctva uviedla rozsudok NS SR č. k. zo dňa 14. 5. 1997,

ktorým otázka vlastníctva riešená nebola, čoho dôkazom je jeho výrok... Katastrálny úrad

bez rozhodnutia, na základe prípisu sudkyne, vlastníctvo prepísal... Nikdy nebola

uzatvorená „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa a nasl. medzi žalobcami

1. a 2. a žalovaným v 1. rade.

Nikdy nebola podpísaná a podaná žiadna „vkladuschopná listina“ na zápis zmeny

vlastníctva nehnuteľností (ani vo ) nikdy nebol podpísaný delimitačný protokol, ani

zápis o odovzdaní a prevzatí majetku ( a , alebo podľa ) a nebol

podaný ani návrh na zápis do obchodného registra v zmysle .».

4. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle

odkladá vykonateľnosť Uznesenia Krajského sudu Banská Bystrica sp. zn.

1152 zo dňa 03. 04. 2013.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že základné právo

, a

:

Rozsudkom Okresnom súde Zvolen sp. zn. zo dňa 25. 03. 2004,

Rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 1035 zo dňa

04. 01. 2012 a

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19. 02. 2015, základné ľudské práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci v zmysle čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie sp. zn. 1152 ktorým

dňa 3. 4. 2013, Krajský súd v Banskej Bystrici takto rozhodol: Uznesenie okresného súdu

mení tak, že žalobcovia 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 1/

trovy konania vo výške 2.699,86 eur, žalovaným 2/, 3/ spoločne a nerozdielne trovy konania

vo výške 1.617,74 eur, žalovaným 4/, 5/spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške

1.617,74 eur (spolu 5.935,34 eur) na účet právnej zástupkyne žalovaných 1/ až 5/ 4

, advokátke so sídlom , v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia, zrušuje.

4. Žiadame, aby ústavný súd v zmysle

po zrušení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa, ktorý musí rešpektovať právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu.

6. Žiadame, aby ÚS SR v zmysle po zrušení

právoplatných rozhodnutí:

Rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. z 25. 04. 2006,

Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1035 z 11. 03. 2009 a

Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. 02. 2015,

ktorými boli porušené základné ľudské práva sťažovateľov v zmysle čl. 6 Dohovoru, priznal

sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume po 100 000 € pre každého

sťažovateľa, ktorú sumu sú povinní porušovatelia spoločne a nerozdielne vyplatiť

sťažovateľom od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet právneho zástupcu

JUDr. Jozefa Holiča, č. ú.: v , do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

7. ÚS SR, sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia 2 x 74,94 =

349,98 + 20 % DPH spolu 419,84 Eur a to za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3,

§ 13 ods. 2, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, ktoré sú porušovatelia I., II. a v III. rade povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Jozefa

Holiča, vedený v , číslo účtu do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

5. Následne faxovým podaním doručeným ústavnému súdu 11. augusta 2015

(doplneným o písomnú formu doručenú 17. augusta 2015) sťažovatelia opakovane ústavný

súd požiadali, aby „... rozhodol o odložení právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia

krajského súdu č. k. 1152 zo dňa 03. 04. 2013, doručeného 25. 04. 2013.

Poukazujeme na to, že v predmetnej sťažnosti, ktorá Vám bola pridelená sme dostatočne

opísali dôvody a založili listinné dôkazy (rozhodnutia správnych orgánov, generálnej

prokuratúry a súdov), v ktorých je preukázané, že v zmysle

ústavný súd trovy právnym zástupcom môže odložiť a nemusí priznať.“.

II.

6. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

6

9. Sťažovatelia sa v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 4) domáhajú vyslovenia

porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. z 25. marca 2004, rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. marca 2009, ako i uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. februára 2015 a zrušenia týchto rozhodnutí.

Rovnako ústavný súd žiadajú, aby odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 3. apríla 2013, toto následne zrušil a sťažovateľom priznal

primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia ústavný

súd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí sú

v tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú (§ 20

ods. 1 ), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv

(m. m. , , , ).

11. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného

rozsudku okresného súdu č. k. z 25. marca 2004, uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 3. apríla 2013, rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 11. marca 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. februára 2015 (bod 1).

12. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich práva ostatnými rozhodnutiami

všeobecných súdov – uznesením okresného súdu č. k. z 11. novembra

2000, uznesením okresného súdu č. k. zo 4. januára 2012, ako aj

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2001, ktoré sťažovatelia

uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitom vymedzených napadnutých rozhodnutí

(bod 2), ústavný súd s ohľadom na už uvedené v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného

súdu považoval iba za súčasť ich argumentácie, a to bez ohľadu na zrejmú časovú

diskrepanciu viažucu sa na prípadný ústavný prieskum týchto súdnych rozhodnutí.

13. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej

sťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 6 petitu sťažovatelia (na rozdiel od bodu 2 petitu)

žiadajú zrušenie označených rozhodnutí v dôsledku porušenia čl. 6 dohovoru (a nie čl. 6

ods. 1 dohovoru tak, ako to bolo v prípade bodu 2 petitu), ktorý pozostáva z viacerých tam

uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí vadou nedostatočne označeného porušenia

práv.

II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu č. k. z 25. marca 2004 a napadnutým rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009

14. Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu č. k. z 25. marca 2004

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009, pričom včasnosť

podania ústavnej sťažnosti u napadnutých rozhodnutí v celosti odvodzujú od právoplatnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2015.

15. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8

16. V nadväznosti na citované ustanovenie ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom

zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti po

uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto

lehoty odpustiť (pozri napr. , , ).

17. Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako i zo zistení ústavného súdu však ústavný súd

považuje za zrejmé a preukázané, že sťažnosť v tejto časti bola podaná po lehote, keďže

napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. z 25. marca 2004 nadobudol

právoplatnosť 2. júna 2004 a napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. marca 2009 nadobudol právoplatnosť 14. mája 2009, pričom medzi predmetnými

rozhodnutiami a napadnutým dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. februára 2015 neexistuje taká súvislosť, na základe ktorej by

bolo možné odvíjať zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade napadnutého

rozsudku okresného súdu č. k. z 25. marca 2004 a napadnutého rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009.

18. V kontexte uvedeného ústavný súd dodáva, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. februára 2015 (od ktorého sťažovatelia odvíjajú zachovanie

lehoty na podanie ústavnej sťažnosti) najvyšší súd odmietol dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 3. apríla 2012, ktorým krajský súd zmenil

uznesenie okresného súdu č. k. zo 4. januára 2012.

19. Pretože sťažovatelia podali sťažnosť na ústavnom súde v predmetnej časti (II.A)

zjavne po uplynutí 2 mesačnej lehoty (pozri k tomu body 15 a 17), ústavný súd musel

sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

II.B K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2015 a k namietanému

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 3. apríla 2013

20. Ústavný súd opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona

o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného

zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom doručili

i splnomocnenie pre advokáta (datované 20. mája 2015) na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na „... podanie

sťažnosti na ÚS SR podľa SR pre porušenie Dohovoru proti uzneseniu

NS SR sp. zn. , rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

1035 zo dňa 11. 03. 2009, ako aj proti rozsudku Okresného súdu Zvolen

sp. zn. 6 C 120/98/630 zo dňa 25. 03. 2004“.

21. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci považuje za potrebné zdôrazniť,

že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

22. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

10

z 19. februára 2015, ako i vo veci namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 3. apríla 2013.

23. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd v závere pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát

je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto

ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

24. V nadväznosti na sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 3. apríla 2013 a nad rámec už uvedeného ústavný súd

poznamenáva, že sťažovateľmi predložená sťažnosť neobsahovala v tejto časti návrh

rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovatelia od ústavného súdu

domáhajú ( ), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,

teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu

v uvedenej veci. Sťažovatelia sa v petite sťažnosti domáhali odkladu vykonateľnosti

a následného zrušenia označeného rozhodnutia krajského súdu bez toho, aby v prvom rade

v petite žiadali deklarovanie porušenia nimi označených práv.

25. Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa

a podľa však je, aby ústavný súd najprv vyhovel

sťažnosti podanej podľa a svojím rozhodnutím vyslovil,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva

alebo slobody uvedené v druhej hlave alebo ľudské práva a základné slobody

vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolo

uvedené, v petite sťažnosti sťažovateľov v časti namietaného uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 3. apríla 2013 obsiahnutá (bod 4).

26. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti (II.B)

vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať

splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju i v tejto

časti z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

27. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015

12