Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 319/2015
PDF · 435.38 KB
No categories available
I. ÚS 319/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, a
, , zastúpených advokátom JUDr. Jozefom
Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Zvolen č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004, uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. mája 2015 doručená sťažnosť
a (ďalej len „sťažovatelia“)
vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 146/2012
z 3. apríla 2013, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sťažnosť
podávajú proti viacerým rozhodnutiam tak okresného súdu, ako aj krajského súdu
a najvyššieho súdu, pričom právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí v celosti
odvodzujú od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014
z 19. februára 2015. Ako ďalej v sťažnosti uvádzajú, napádajú uznesenie okresného
súdu č. k. 6 C 120/1998 204 z 11. novembra 2000, rozsudok okresného súdu č. k.
6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004, uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 1119
zo 4. januára 2012, uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 Co 149/2001 z 31. januára 2001,
rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 264/2008 z 11. marca 2009 (sťažovatelia v bode 2
petitu mylne uviedli dátum 4. január 2012), uznesenie krajského súdu
sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2012, ako aj uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). Sťažovatelia
uvádzajú, že „... citované rozhodnutia všeobecných súdov v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd... sú rozhodnutiami nespravodlivými, čo má
za následok, že základné ľudské práva sťažovateľov porušené boli“.
2
3. Sťažovatelia v právnom postavení žalobcov v pôvodnom konaní o určenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam s poukazom na podrobne popísaný skutkový stav konania,
ako i na viaceré rozhodnutia tak všeobecných súdov, ako i ústavného súdu rozporujú právne
závery napadnutých rozhodnutí jednak v otázke právneho posúdenia samotného predmetu
konania, ako i v otázke náhrady trov konania a zastávajú názor, že „... postup všeobecných
súdov v rozhodovaní bol a je v rozpore so zásadou spravodlivosti, nestrannosti
a nezaujatosti voči žalobcom sťažovateľom. ... Takéto rozhodnutia sú rozhodnutiami
odporujúcimi zákonu, a teda sú nespravodlivými rozhodnutiami s poukazom na čl. 6 ods. 1
Dohovoru.“.
Zároveň uvádzajú, že konajúce súdy nerešpektovali nimi preukazované základné
právne skutočnosti, a teda nerešpektovali vlastnícke právo a žalobu, ktorou sa žalobcovia
domáhali určenia právneho vzťahu, v dôsledku čoho „... nemohli rešpektovať čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyhlásením
nespravodlivých rozhodnutí“.
Ako v závere sťažnosti zdôrazňujú, «... žalobca sťažovateľ v 1. rade (a sťažovateľka
v 2. rade v zmysle § 143 OZ) boli vlastníkmi nehnuteľností, ktorých boli nezákonne...
podvodom zbavení. ... Žalobca sa stal vlastníkom predmetného majetku vedeného
na LV č. KÚ , na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej
dňa 30. 4. 1992... Predmetný majetok v zmysle § 143 OZ patril do BSM sťažovateľa a jeho
manželky sťažovateľky v 2. rade, ktorého sa nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdali,
nikomu nepredali a nikomu nedarovali, lebo na takéto konanie nemali žiadny dôvod,
či motív... Z nepochopiteľných dôvodov v rozpore so zákonom, bez akejkoľvek spôsobilej
listiny na zmenu vlastníctva, dňa 31. 3. 1993 vlastníctvo k predmetnému majetku Správa
katastra vo Zvolene prepísala na
a to len na základe poznámky „Úradne opravené“ a ako titul
nadobudnutia: Výpis č. 512/93 243/93... Nahliadnutím do katastrálneho spisu žalobca
v 1. rade zistil, že konkurzná sudkyňa... prípisom zo dňa 18. 6. 1997, žiadala vykonať zmenu
vlastníctva predmetných nehnuteľností v prospech Nešlo
o vkladuschopnú listinu pre zápis zmeny zápisu vlastníctva na LV č. k. ú. ,
a pre zmenu vlastníctva uviedla rozsudok NS SR č. k. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997,
ktorým otázka vlastníctva riešená nebola, čoho dôkazom je jeho výrok... Katastrálny úrad
bez rozhodnutia, na základe prípisu sudkyne, vlastníctvo prepísal... Nikdy nebola
uzatvorená „Zmluva o predaji časti podniku“ podľa § 476 a nasl. OBZ medzi žalobcami
1. a 2. a žalovaným v 1. rade.
Nikdy nebola podpísaná a podaná žiadna „vkladuschopná listina“ na zápis zmeny
vlastníctva nehnuteľností (ani vo ) nikdy nebol podpísaný delimitačný protokol, ani
zápis o odovzdaní a prevzatí majetku (§ 133 ods. 1 a 2 OZ, alebo podľa § 483 OBZ) a nebol
podaný ani návrh na zápis do obchodného registra v zmysle § 488 OBZ.».
4. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z.
odkladá vykonateľnosť Uznesenia Krajského sudu Banská Bystrica sp. zn. 15Co 146/2012
1152 zo dňa 03. 04. 2013.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že základné právo
, a
:
Rozsudkom Okresnom súde Zvolen sp. zn. 6C 120/1998 630 zo dňa 25. 03. 2004,
Rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Co 264/2008 1035 zo dňa
04. 01. 2012 a
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 zo dňa
19. 02. 2015, základné ľudské práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie sp. zn. 15 Co 146/2012 1152 ktorým
dňa 3. 4. 2013, Krajský súd v Banskej Bystrici takto rozhodol: Uznesenie okresného súdu
mení tak, že žalobcovia 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému 1/
trovy konania vo výške 2.699,86 eur, žalovaným 2/, 3/ spoločne a nerozdielne trovy konania
vo výške 1.617,74 eur, žalovaným 4/, 5/spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške
1.617,74 eur (spolu 5.935,34 eur) na účet právnej zástupkyne žalovaných 1/ až 5/ 4
, advokátke so sídlom , v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia, zrušuje.
4. Žiadame, aby ústavný súd v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zák. č. 38/1993 Z. z.
po zrušení sťažnosťou napadnutých rozhodnutí vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvého
stupňa, ktorý musí rešpektovať právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu.
6. Žiadame, aby ÚS SR v zmysle § 56 ods. 5 zák. č. 38/1993 Z. z. po zrušení
právoplatných rozhodnutí:
Rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6 C 120/1998 630 z 25. 04. 2006,
Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 264/2008 1035 z 11. 03. 2009 a
Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. 02. 2015,
ktorými boli porušené základné ľudské práva sťažovateľov v zmysle čl. 6 Dohovoru, priznal
sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume po 100 000 € pre každého
sťažovateľa, ktorú sumu sú povinní porušovatelia spoločne a nerozdielne vyplatiť
sťažovateľom od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu na účet právneho zástupcu
JUDr. Jozefa Holiča, č. ú.: v , do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.
7. ÚS SR, sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia 2 x 74,94 =
349,98 + 20 % DPH spolu 419,84 Eur a to za dva úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3,
§ 13 ods. 2, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, ktoré sú porušovatelia I., II. a v III. rade povinní
spoločne a nerozdielne uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. Jozefa
Holiča, vedený v , číslo účtu do dvoch mesiacov
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
5. Následne faxovým podaním doručeným ústavnému súdu 11. augusta 2015
(doplneným o písomnú formu doručenú 17. augusta 2015) sťažovatelia opakovane ústavný
súd požiadali, aby „... rozhodol o odložení právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia
krajského súdu č. k. 15Co 146/2012 1152 zo dňa 03. 04. 2013, doručeného 25. 04. 2013.
Poukazujeme na to, že v predmetnej sťažnosti, ktorá Vám bola pridelená sme dostatočne
opísali dôvody a založili listinné dôkazy (rozhodnutia správnych orgánov, generálnej
prokuratúry a súdov), v ktorých je preukázané, že v zmysle § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z.
ústavný súd trovy právnym zástupcom môže odložiť a nemusí priznať.“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
6
9. Sťažovatelia sa v petite podanej ústavnej sťažnosti (bod 4) domáhajú vyslovenia
porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004, rozsudkom krajského súdu sp. zn.
15 Co 264/2008 z 11. marca 2009, ako i uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014
z 19. februára 2015 a zrušenia týchto rozhodnutí.
Rovnako ústavný súd žiadajú, aby odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu
sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, toto následne zrušil a sťažovateľom priznal
primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.
10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný
súd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí sú
v tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),
v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáhajú (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
11. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného
rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004, uznesenia krajského
súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013, rozsudku krajského súdu sp. zn.
15 Co 264/2008 z 11. marca 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014
z 19. februára 2015 (bod 1).
12. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich práva ostatnými rozhodnutiami
všeobecných súdov – uznesením okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 204 z 11. novembra
2000, uznesením okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 1119 zo 4. januára 2012, ako aj
uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 149/2001 z 31. januára 2001, ktoré sťažovatelia
uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitom vymedzených napadnutých rozhodnutí
(bod 2), ústavný súd s ohľadom na už uvedené v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného
súdu považoval iba za súčasť ich argumentácie, a to bez ohľadu na zrejmú časovú
diskrepanciu viažucu sa na prípadný ústavný prieskum týchto súdnych rozhodnutí.
13. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej
sťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 6 petitu sťažovatelia (na rozdiel od bodu 2 petitu)
žiadajú zrušenie označených rozhodnutí v dôsledku porušenia čl. 6 dohovoru (a nie čl. 6
ods. 1 dohovoru tak, ako to bolo v prípade bodu 2 petitu), ktorý pozostáva z viacerých tam
uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí vadou nedostatočne označeného porušenia
práv.
II.A K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004 a napadnutým rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009
14. Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004
a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009, pričom včasnosť
podania ústavnej sťažnosti u napadnutých rozhodnutí v celosti odvodzujú od právoplatnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015.
15. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
8
16. V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,
oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom
zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto
lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
17. Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, ako i zo zistení ústavného súdu však ústavný súd
považuje za zrejmé a preukázané, že sťažnosť v tejto časti bola podaná po lehote, keďže
napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004 nadobudol
právoplatnosť 2. júna 2004 a napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008
z 11. marca 2009 nadobudol právoplatnosť 14. mája 2009, pričom medzi predmetnými
rozhodnutiami a napadnutým dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 neexistuje taká súvislosť, na základe ktorej by
bolo možné odvíjať zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v prípade napadnutého
rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 630 z 25. marca 2004 a napadnutého rozsudku
krajského súdu sp. zn. 15 Co 264/2008 z 11. marca 2009.
18. V kontexte uvedeného ústavný súd dodáva, že uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 (od ktorého sťažovatelia odvíjajú zachovanie
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti) najvyšší súd odmietol dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2012, ktorým krajský súd zmenil
uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 120/1998 119 zo 4. januára 2012.
19. Pretože sťažovatelia podali sťažnosť na ústavnom súde v predmetnej časti (II.A)
zjavne po uplynutí 2 mesačnej lehoty (pozri k tomu body 15 a 17), ústavný súd musel
sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
II.B K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014 z 19. februára 2015 a k namietanému
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013
20. Ústavný súd opakovane, poukazujúc na dikciu ustanovenia § 20 zákona
o ústavnom súde, zdôrazňuje, že hoci sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného
zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom doručili
i splnomocnenie pre advokáta (datované 20. mája 2015) na zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne len na „... podanie
sťažnosti na ÚS SR podľa čl. 127 Ústavy SR pre porušenie čl. 6 Dohovoru proti uzneseniu
NS SR sp. zn. 4 Cdo 65/2014, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15 Co 264/2008 1035 zo dňa 11. 03. 2009, ako aj proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 6 C 120/98/630 zo dňa 25. 03. 2004“.
21. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci považuje za potrebné zdôrazniť,
že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
22. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 56/2014
10
z 19. februára 2015, ako i vo veci namietaného uznesenia krajského súdu sp. zn.
15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013.
23. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd v závere pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát
je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,
ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto
ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí
právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
24. V nadväznosti na sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu
sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013 a nad rámec už uvedeného ústavný súd
poznamenáva, že sťažovateľmi predložená sťažnosť neobsahovala v tejto časti návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovatelia od ústavného súdu
domáhajú (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného súdu
v uvedenej veci. Sťažovatelia sa v petite sťažnosti domáhali odkladu vykonateľnosti
a následného zrušenia označeného rozhodnutia krajského súdu bez toho, aby v prvom rade
v petite žiadali deklarovanie porušenia nimi označených práv.
25. Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde však je, aby ústavný súd najprv vyhovel
sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
alebo slobody uvedené v druhej hlave ústavy alebo ľudské práva a základné slobody
vyplývajúce z príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolo
uvedené, v petite sťažnosti sťažovateľov v časti namietaného uznesenia krajského súdu
sp. zn. 15 Co 146/2012 z 3. apríla 2013 obsiahnutá (bod 4).
26. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti (II.B)
vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať
splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju i v tejto
časti z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
27. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015
12