Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 326/2015
PDF · 366.87 KB
No categories available
I. ÚS 326/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom
Golianom, advokátska kancelária, Budatínska 16, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 33/2014
zo 4. júna 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 T 81/2010
z 8. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 29. júna
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 To 33/2014 zo 4. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 6 T 81/2010 z 8. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného
súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 6 T 81/2010 z 8. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 To 33/2014 zo 4. júna 2014 uznaný vinným zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods.
1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov nepodmienečne a pre jeho výkon bol
zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie a proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu ústavnú sťažnosť. Sťažovateľ
v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu predovšetkým do sféry skutkových
zistení a od nich sa odvíjajúcich pochybení v postupe orgánov činných v trestnom konaní
a súdov, pričom poukazuje na to, že (i) „Mám za to, že výpoveď svedka, znalca
dokazuje, že vo výtere z pošvy poškodenej nebola zistená DNA
odsúdeného a to aj napriek tomu, že vo svojom posudku tvrdí opak. Tvrdenia
vychádzajú zrejme z presvedčenia, že ak sa na nohavičkách poškodenej v časti
rozkroku našli stopy DNA , odsúdeného, musí aj vzorka z výteru pošvy
poškodenej obsahovať rovnaký biologický materiál a teda aj DNA odsúdeného. Výpoveď
znalca dokazuje, že výter z pošvy poškodenej neobsahoval dostatočný
materiál na detekovanie biologického materiálu, ktorý by potvrdzoval prítomnosť DNA
odsúdeného “, (ii) „To že odsúdený na HP podrobne popísal okolnosti
stretnutia sa s poškodenou ako aj priebeh nasledujúcich udalosti zo dňa 09.08.2009
v inkriminovanom čase, bolo právom odsúdeného vyjadriť sa ku všetkým skutkom, ktoré sa
mu kladú za vinu bez toho aby taká skutočnosť bola vnímaná a hodnotená v neprospech
sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ v prípravnom konaní odmietol vypovedať, bolo
tiež len jeho právom sťažovateľa, v tom čase obvineného, ktoré právo sťažovateľ
v rozhodujúcom čase len využil a teda ani táto skutočnosť nemôže byť sťažovateľovi
na príťaž, ako to v rozpore so zistením skutkového stavu veci, tvrdia oba súdy, najmä že
vo výpovediach sťažovateľa z prípravného konania a jeho výpovedi na HP sú rozpory“,
(iii)“... sťažovateľ má za to, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože o vo veci samej rozhodoval sudca disciplinárne potrestaný
a teda vo vzťahu k sťažovateľovi nemohol vystupovať ako nezávislí sudca“, (iv)
„Vychádzajúc z obsahu spisu a z jeho nahliadnutia som nezistil, že by vyšetrovateľ úkony
výsluchu svedkov vyššie označených zopakoval po vznesení obvinenia sťažovateľa a to aj
napriek tomu, že výpovede viacerých svedkov mali významnú právnu relevanciu
pre rozhodnutie vo veci samej...“ (v) „Do pozornosti súdu si dovolím dať aj ďalšie
skutočnosti a to zanedbanie zabezpečenia neopakovateľného dôkazu odberu vzorky krvi
poškodenej , bez ktorého dôkazu nebolo možné ustáliť čas intoxikácie
poškodenej, množstvo použitej látky, čo bolo spôsobilé sťažovateľa v konaní poškodiť, lebo
ustálením momentu intoxikácie poškodenej, momentu podania jej ketamínu, mohlo dôjsť
k objasneniu a určeniu presného času, kedy sa mohla poškodená dostať do stavu
bezbrannosti s možnosťou jeho zneužitia na jej znásilnenie sťažovateľom, keď po ustálení
takého času nie je vylúčené zistenie, že v rozhodujúcom čase sťažovateľ s poškodenou nebol
vôbec v kontakte. Ďalej poukazujem na stopy po vpichoch injekčnou striekačkou na tele
poškodenej zistených na príkaz vyšetrovateľa, čo poškodená popiera“, (vi) „Do pozornosti
súdu dávam aj vyjadrenie poškodenej, ktorá tvrdila, že sťažovateľa vôbec nepozná, spoznala
by ho podľa hlasu. Pred prvým stretnutím sťažovateľa a poškodenej pri ich konfrontácii,
mám za to, mala byť poškodenej predložená hlasová vzorka, zadovážená podľa § 160 Tr.
Por., k čomu nedošlo, čo je potrebné vyhodnotiť negatívne, ako zanedbanie ďalšej
povinnosti vyšetrovateľa v záujem riadneho objasnenia trestného činu kladeného
sťažovateľovi za vinu. Vykonanie tzv. hlasovej skúšky na HP nemožno pokladať
za relevantný dôkaz, ak poškodená pred touto tzv. hlasovou skúškou prišla so sťažovateľom
do kontaktu.“.
3. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava I v konaní a rozsudkom vedenom pod spis. zn.
6T/81/2010 v súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa domáhať sa právnej
ochrany zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde porušil jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Krajský súd Bratislava postupom a uznesením spis. zn. 1To/33/2014 v súvislosti
s porušením základného práva sťažovateľa domáhať sa právnej ochrany zákonom
ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde porušil jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. 6T/81/2010 v súvislosti
s porušením základného práva sťažovateľa na poskytnutie právnej pomoci zákonom
ustanoveným postupom ako aj v súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa na
poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby a práva obhajoby prostredníctvom
obhajcu porušil podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava I spis. zn.
6T/81/2010 a Uznesenie Krajského súdu Bratislava spis. zn. 1To/33/2014 ruší, sťažovateľ sa
prepúšťa na slobodu a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume 20.000,00 €.., ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný
vyplatiť...
6. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €..., ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný
vyplatiť...
7. Okresný súd je povinný vyplatiť trovy právneho zastúpenia
v sume 284,08 €...“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv poskytuje.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že „Aktuálne vo veci samej
prebieha dovolacie konanie na najvyššom súde SR, kde je dovolanie vedené
pod spis. zn. 6Tdo 66/2014...“, a teda ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha ochrany
uvedených práv jednak na Najvyššom súde Slovenskej republiky a zároveň aj na ústavnom
súde, musí byť jeho sťažnosť odmietnutá pre predčasnosť, pretože o ochrane ním označených
práv, ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv
rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky.
9. Ústavný súd preto zaujal názor (I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III. ÚS 114/2010,
IV. ÚS 64/2010), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o takomto opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota
na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porov. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010 a tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Zvolský a Zvolská proti Českej republike z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99, a jeho
body 51, 53 a 54, alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, a jeho
body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
10. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015