Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 420/2015
PDF · 353.95 KB
No categories available
III. ÚS 420/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Námestie osloboditeľov 10, Michalovce,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 NcC 46/2014 a jeho uznesením z 24. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 46/2014 a jeho uznesením z 24. novembra 2014 (ďalej
aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozhodol napadnutým rozhodnutím
o vylúčení deviatich sudcov Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 185/2014 prerokovávajúcich podľa rozvrhu práce súdne agendy
na občianskoprávnom úseku z rozhodovania vo veci sťažovateľa z dôvodu ich zaujatosti
proti právnemu zástupcovi sťažovateľa v dôsledku ich negatívneho subjektívneho vzťahu
k jeho osobe. Súčasne vec prikázal na konanie Okresnému súdu Trebišov.
Sťažovateľ nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím, pretože krajský súd v iných dvoch
veciach rozhodujúc o rovnakých dôvodoch zaujatosti k právnemu zástupcovi sťažovateľa
rozhodol, že sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová (vo veci vedenej pod sp. zn.
10 C 52/2006), resp. sudca JUDr. Martin Lopúch (vo veci vedenej pod sp. zn.
12 C 54/2013) nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Súčasne
poukazuje aj na to, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 252/2013 krajský
súd uznesením sp. zn. 12 NcC 8/2014 z 2. mája 2014 nevylúčil žiadneho sudcu okresného
súdu. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „vyjadrenie všetkých sudcov zmanipuloval súčasný
predseda okresného súdu...“.
Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie je vydané „v rozpore s článkom 1 ods. 1
Ústavy... je nepresvedčivé a vzbudzuje pochybnosti“, porušujúce jeho označené základné
práva a slobody zaručené ústavou a dohovorom.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„... Základné právo ... zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
3 NcC/46/2014 96 a jeho uznesením zo dňa 24. 11. 2014 porušené bolo.
... Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3 NcC/46/2014 96 zo dňa 24. 11.
2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť ... trovy právneho
zastúpenia v sume 320,44 €...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov –
ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne
pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru
ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd
môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to,
že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená
musia im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok
bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002),
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti v podstate (primárne) napáda porušenie svojho základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť
napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý rozhodol o vylúčení deviatich sudcov
okresného súdu z dôvodu, že sa vyjadrili, „že sa cítia zaujatí, žiadajú o vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci a súhlasia s tým, aby bola vec pridelená
na prejednanie a rozhodnutie inému súdu“.
Ak je sťažovateľ toho názoru, že v jeho prípade sudca/sudcovia nemali byť vylúčení z
prerokúvania a rozhodovania tejto veci a že neboli rešpektované jeho procesné práva pri
rozhodovaní krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, bude mať možnosť svoje výhrady
uplatniť pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva voči meritórnemu rozhodnutiu. Ide jednak o právo na riadne opravné prostriedky,
ale aj právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu
vo veci samej. Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým
na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09,
III. ÚS 531/2014). Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd nepovažoval za potrebné
obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu
sťažovateľom označenému základnému právu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je oprávnený
poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiu vo veci samej, preto rešpektujúc požiadavku subsidiarity
plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, I. ÚS 311/2011 ).
V nadväznosti na zhora vyslovený právny názor ústavný súd ďalej konštatuje,
že v danom prípade nezistil tiež žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a sťažovateľom napadnutým procesným
rozhodnutím krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že o obdobnej sťažnosti (avšak iného sťažovateľa,
ale zastúpeného tým istým právnym zástupcom) rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn.
I. ÚS 79/2015 z 11. februára 2015 tak, že ju odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015